Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 163/03
PDF · 179.15 KB
No categories available
I. ÚS 163/03
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 163/03-12
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. septembra
2003 predbežne prerokoval sťažnosť M. L. a T. L., obaja bytom K., vo veci porušenia
základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1 a v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
postupom Okresného súdu v Komárne v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 125/96
a postupom Krajského súdu v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 21/01, 6 Nc 8/02
a jeho uznesením z 30. septembra 1998 č. k. 6 Co 1/98-96 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť M. L. a T. L. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. októbra 2002
doručená a podaním doručeným 25. októbra 2002 doplnená sťažnosť M. L. a T. L., obaja
bytom K. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie svojho práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom
Okresného súdu v Komárne (ďalej aj „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C
125/96 a postupom Krajského súdu v Nitre (ďalej aj „krajský súd“) v konaní vedenom pod
sp. zn. 6 Co 21/01, 6 Nc 8/02 a jeho uznesením z 30. septembra 1998 č. k. 6 Co 1/98-96.
Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených listín vyplýva, že sťažovatelia sa žalobným
návrhom z 26. júna 1996 domáhali na okresnom súde náhrady škody pôvodne v sume
10 417 Sk proti odporcom MUDr. A. M. a Mgr. E. M., ktorí mali sťažovateľom spôsobiť
škodu vytopením ich bytu.
Okresný súd 22. júla 1997 rozsudkom č. k. 5 C 125/96-84 zamietol predmetný návrh
sťažovateľov o náhradu škody. Proti uvedenému rozhodnutiu okresného súdu podali
sťažovatelia odvolanie, ktoré však krajský súd 30. septembra 1998 uznesením č. k.
6 Co 1/98-96 odmietol ako oneskorene podané. Na podnet sťažovateľov podala Generálna
prokuratúra Slovenskej republiky proti uvedenému uzneseniu krajského súdu mimoriadne
dovolanie, v dôsledku čoho Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
rozsudkom z 26. septembra 2000 sp. zn. M Cdo 13/99 zrušil uznesenie krajského súdu
z 30. septembra 1998 č. k. 6 Co 1/98–96 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Krajský súd odvolanie sťažovateľov proti rozsudku okresného súdu č. k. 5 C 125/96-
84 z 22. júla 1997 opätovne prejednal a rozsudkom sp. zn. 6 Co 21/01, 6 Nc 8/02 12. marca
2002 rozhodol tak, že napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil.
Podľa názoru sťažovateľov k porušeniu ich práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy došlo „Pre porušenie zákona Krajským súdom v Nitre, zámerným
prehliadnutím dátumu v podaní odvolania a neumožnenia riadneho súdneho konania, čo
potvrdila GP SR“. Krajský súd „porušil ústavné práva navrhovateľov na riadne súdne
konanie, zamietnutím včas podaného odvolania z 10. 9. 1997, čím odoprel právo na včasné
a riadne súdne konanie“.
Pokiaľ ide o právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, sťažovatelia sú
presvedčení o tom, že došlo k porušeniu aj tohto ich základného práva „nakoľko civilný
súdny proces sa ťahá od augusta roku 1995 (...). Krajský súd od svojho nezákonného
rozhodnutia, zrušeného NS SR nekoná a spis sa štvrtým rokom uspal“. Sťažovatelia
namietali porušenie svojho práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy „pre prieťahy v celom
súdnom konaní od r. 1995, pre prieťahy v odvolaní od 10. 09. 1997“.
Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd na základe uvedených skutočností vydal toto
rozhodnutie:
„ÚS SR vo svojom rozsudku potvrdzuje porušenie ústavného práva navrhovateľov na
riadne konanie pred súdmi SR bez zbytočných prieťahov, čo bolo porušené OS SR
v Komárne ako i KS SR v Nitre, neprimeranou dĺžkou konania od roku 1995, prieťahov
v odvolaní od 10. 09. 1997 a porušením zákona Krajským súdom v Nitre z 30. 09. 1998, keď
protizákonne odmietol konanie vo veci odvolania.“
Sťažovatelia sa domáhali aj priznania primeraného finančného zadosťučinenia podľa
čl. 127 ods. 3 ústavy, pričom voči okresnému súdu za zbytočné prieťahy v konaní navrhli
priznať sumu 150 000 Sk, voči krajskému súdu za porušenie ich práva na súdnu ochranu
100 000 Sk a za zbytočné prieťahy v konaní pred krajským súdom sumu ďalších
100 000 Sk.
Zo spisu Okresného súdu v Komárne sp. zn. 5 C 125/96, ktorý si ústavný súd
zapožičal, vyplýva, že krajský súd rozhodol s konečnou platnosťou o odvolaní sťažovateľov
proti rozsudku okresného súdu z 22. júla 1997 č. k. 5 C 125/96-84 na ústnom odvolacom
pojednávaní za prítomnosti aj právneho zástupcu sťažovateľov 12. marca 2002 a dospel
k záveru, že odvolanie sťažovateľov nie je dôvodné, preto ho ako vecne správny potvrdil.
Tento rozsudok krajského súdu sp. zn. 6 Co 21/01, 6 Nc 8/02 nadobudol právoplatnosť
17. októbra 2002.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. (...)
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom pre odmietnutie návrhu
pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným
právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do
takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí
relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo
slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť
sťažnosti a túto odmietne (mutatis mutandis I. ÚS 12/01).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (...).
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov (...).
1. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia namietali porušenie základného práva
na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy z dôvodu, že podľa ich názoru Krajský
súd v Nitre svojím uznesením z 30. septembra 1998 č. k. 6 Co 1/98-96, ktorým odmietol
ich včas podané odvolanie z 10. septembra 1997 proti rozsudku Okresného súdu v Komárne
z 22. júla 1997 č. k. 5 C 125/96-84, odoprel ich ústavné právo na riadne súdne konanie.
V súvislosti s uvedenou námietkou sťažovateľov ústavný súd poukazuje na to, že
z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142
ods. 1 ústavy) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou
inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu
završuje najvyšší súd (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Zo subsidiárnej štruktúry
systému ochrany ústavnosti vyplýva, že práve všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za
výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z ústavy
alebo dohovoru (I. ÚS 4/00).
Z uvedeného vyplýva, že v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy prislúcha
právomoc ústavnému súdu zaoberať sa porušením základného práva alebo slobody za
predpokladu, že právna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu (mutatis
mutandis I. ÚS 78/99). Podstatou účinnej ochrany základných práv a slobôd občana je
okrem iného aj opravný prostriedok, ktorý má fyzická osoba alebo právnická osoba
k dispozícii vo vzťahu k tomu základnému právu alebo slobode, porušenie ktorých namieta,
a ktorý mu umožňuje odstrániť ten stav, v ktorom vidí porušenie svojho základného práva
alebo slobody (I. ÚS 36/96).
Ústavný súd konštatuje, že pokiaľ sťažovatelia namietajú aj porušenie svojho práva
na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, pretože krajský súd im „uprel (...)
možnosť riadneho súdneho konania“ tým, že porušil zákony pri odmietnutí ich odvolania
uznesením z 30. septembra 1998 č. k. 6 Co 1/98–96, v danej veci mali sťažovatelia
k dispozícii opravný prostriedok, ktorý aj úspešne využili, a preto v tejto časti bolo treba ich
sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.
2. Sťažovatelia podaním, ktoré bolo ústavnému súdu doručené 9. októbra 2002,
a doplneným podaním doručeným ústavnému súdu 25. októbra 2002 namietali aj zbytočné
prieťahy podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom Okresného súdu v Komárne v konaní
vedenom pod sp. zn. 5 C 125/96 a v konaní vedenom na Krajskom súde v Nitre pod sp.
zn. 6 Co 21/01, 6 Nc 8/02.
Návrh na začatie konania o náhradu škody podali sťažovatelia na okresnom súde
26. júna 1996. Okresný súd rozsudkom z 22. júla 1997 č. k. 5 C 125/96-87 návrhu
sťažovateľov nevyhovel. Proti uvedenému rozsudku okresného súdu podali sťažovatelia
odvolanie, o ktorom rozhodol opakovane krajský súd rozsudkom sp. zn. 6 Co 21/01, 6 Nc
8/02 na odvolacom verejnom ústnom pojednávaní 12. marca 2002 za prítomnosti právneho
zástupcu sťažovateľov.
Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy možno
podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo
upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo
dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo o inom zásahu dozvedieť.
Ústavný súd už rozhodol, že v kontexte citovaného ustanovenia zákona o ústavnom
súde porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
ústavy je v zásade „iným zásahom“ pre počítanie lehoty pre včasnosť podania sťažnosti
(I. ÚS 161/02 ).
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty. Tento
účel spravidla nie je možné dosiahnuť po právoplatnom skončení napadnutého konania.
Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola na
ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie označeného práva ešte trvalo
(napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase, keď došla sťažnosť ústavnému
súdu, už nedochádza k namietanému porušovaniu práva, ústavný súd sťažnosť odmietne
ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde) bez ohľadu na to, z akých
dôvodov skončilo toto porušovanie (II. ÚS 139/02).
Z podaní sťažovateľov, z pripojených listín a zo spisu okresného súdu sp. zn. 5 C
125/96 vyplýva, že predmetné konanie o náhradu škody bolo skončené na odvolacom
pojednávaní na Krajskom súde v Nitre 12. marca 2002. Keďže právny zástupca
sťažovateľov bol prítomný na tomto pojednávaní, najneskôr v uvedenom termíne sa
prostredníctvom svojho právneho zástupcu mohli dozvedieť aj sťažovatelia o tvrdených
zbytočných prieťahoch v predmetnom konaní, napriek tomu sa na ústavný súd obrátili so
svojou sťažnosťou až podaním zo 6. októbra 2002, ktoré bolo doručené ústavnému súdu
9. októbra 2002, v čase, keď porušenie označeného práva už netrvalo a keď konanie o ich
sťažnosti pred ústavným súdom nie je spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorú ústavný súd
poskytuje vo vzťahu k právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy.
Ústavný súd konštatuje, že sťažovatelia v sťažnosti neuviedli žiadnu relevantnú
skutočnosť, z ktorej by vyplývalo, že lehotu podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde
treba počítať od neskoršieho času, než je čas, keď bolo rozhodnutie Krajského súdu v Nitre
sp. zn. 6 Co 21/01, 6 Nc 8/02, t. j. 12. marca 2002, vydané. Ďalej dodáva, že odo dňa, keď
došlo k tvrdenému porušeniu základného práva a slobody, mali sťažovatelia k dispozícii
dostatočne dlhú lehotu na to, aby na ochranu svojich základných práv a slobôd využili ten
právny prostriedok, ktorý im ústava vo veci individuálnej ochrany základných práv a slobôd
priznávala aj do 31. decembra 2001.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti, a pretože sťažovatelia sa v predmetnej veci
domáhali ochrany svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v čase, keď
v označenom konaní namietané porušenie práva už netrvalo, a teda bola odstránená ich
právna neistota v tomto konaní, bolo potrebné ich sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde z týchto dôvodov odmietnuť ako oneskorene podanú.
Zo všetkých uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. septembra 2003