Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 259/03

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. marca 2004 v senáte

zloženom z predsedu Eduarda Báránya a zo sudcov Juraja Babjaka a Ľubomíra Dobríka

prerokoval sťažnosť JUDr. S. V. - SAMS, bytom B., zastúpeného advokátkou JUDr. D. L.,

PhD., Advokátska kancelária, B., ktorou namieta porušenie práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa a práva na

prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd Okresným súdom Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn.

, a takto

r o z h o d o l :

Právo JUDr. S. V. - SAMS na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

a právo na prejednanie veci v primeranej lehote

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Okresným

súdom Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. p o r u š e n é n e b o l o .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. mája 2003

doručená sťažnosť JUDr. S. V. - SAMS, bytom B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného

advokátkou JUDr. D. L., PhD., Advokátska kancelária, B., ktorou namieta porušenie práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

Okresným súdom Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

.

Ústavný súd 26. novembra 2003 prijal sťažnosť sťažovateľa na ďalšie konanie

uznesením č. k. -11.

Na výzvu ústavného súdu účastníci konania oznámili, že súhlasia s prerokovaním

veci bez ústneho pojednávania. Preto ústavný súd využil možnosť podľa § 30 ods. 2 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) a upustil od ústneho pojednávania, lebo

vzhľadom na charakter veci, kde je rozhodujúci prehľad spisu, nemožno od ústneho

pojednávania očakávať ďalšie objasnenie veci.

Poverená zástupkyňa predsedníčky okresného súdu sa na základe výzvy ústavného

súdu vyjadrila k sťažnosti listom doručeným ústavnému súdu 13. februára 2004. Sťažnosť

sťažovateľa považuje za neopodstatnenú, pretože súd vo veci vzhľadom na reálne

podmienky konal primerane bez prieťahov.

Sťažovateľ podanie sťažnosti odôvodnil neprimerane dlhým súdnym konaním

okresného súdu, v dôsledku čoho narástla výška príslušenstva do takej miery, že prevýšila

samotnú istinu. Podľa sťažovateľa viac ako sedemročná dĺžka súdneho konania okrem

škody vo výške narastajúceho príslušenstva zapríčinila aj stav jeho dlhotrvajúcej právnej

neistoty.

Z uvedeného dôvodu sťažovateľ žiada, aby ústavný súd deklaroval porušenie jeho

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného mu čl. 48

ods. 2 a na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručeného mu

dohovoru okresným súdom v konaní vedenom pod sp. zn. a priznal mu

primerané finančné zadosťučinenie vo výške 70 000 Sk.

II.

Ústavný súd na základe sťažnosti sťažovateľa, vyjadrenia poverenej zástupkyne

predsedníčky okresného súdu a hlavne spisu okresného súdu sp. zn. zistil

nasledovný priebeh a stav konania:

Predmetom konania je žaloba spoločnosti ICT ISTROCONTI, a. s., Bratislava,

Ventúrska 18 (ďalej len „žalobca“), proti sťažovateľovi, v ktorej sa voči nemu domáha

zaplatenia peňažnej pohľadávky predstavujúcej doúčtovanie DPH vo výške 76 505 Sk

s príslušenstvom. Žaloba bola doručená pôvodne Obvodnému súdu Bratislava 2 (ďalej len

„obvodný súd“; v súčasnosti okresný súd) 7. decembra 1995 a bola zapísaná pod sp. zn.

.

Dňa 13. marca 1996 obvodný súd v predmetnej veci už pod sp. zn.

vyzval žalobcu na zaplatenie súdneho poplatku a predloženie chýbajúcich listinných

dôkazov. Žalobca 24. apríla 1996 zaslal obvodnému súdu leasingovú zmluvu uzavretú

medzi účastníkmi konania a uhradil súdny poplatok.

Obvodný súd 24. júla 1996 preradil predmetnú vec do agendy „Cb“ pod sp. zn.

. Listom z 1. augusta 1996 bol žalobca vyzvaný, aby v návrhu uviedol presný

názov žalovaného, časovo vymedzil príslušenstvo a doplnil ďalšie účtovné doklady.

Žalobca svoju povinnosť splnil 19. augusta 1996, pričom zároveň v časti istiny vzal návrh

späť.

Dňa 11. septembra 1996 vydal obvodný súd vo veci sp. zn. platobný

rozkaz, voči ktorému sťažovateľ v zákonnej lehote 22. októbra 1996 podal odpor.

Listom z 24. októbra 1996 obvodný súd vyzval sťažovateľa na zaplatenie súdneho

poplatku za podaný odpor a doručil žalobcovi podaný odpor, aby sa k nemu vyjadril. Keďže

žalobca vyjadrenie nezaslal v stanovenej lehote, na splnenie tejto povinnosti bol súdom

urgovaný opätovne 15. januára 1997. Žalobca nakoniec až 13. februára 1997 zaslal už

okresnému súdu vyjadrenie k odporu sťažovateľa.

Dňa 20. februára 1997 vytýčil okresný súd vo veci pojednávanie na 16. apríl 1997.

Pojednávanie konané 16. apríla 1997 bolo odročené na neurčito za účelom ďalšieho

dokazovania s tým, že okresný súd vyzval žalobcu na doplnenie listinných dôkazov.

Žalobca po požiadaní o predĺženie lehoty na splnenie tejto povinnosti 21. mája 1997 doručil

okresnému súdu upresnenú výšku žalovanej istiny. Na základe výzvy okresného súdu

zo 14. júla 1997 mu žalobca 31. júla 1997 predložil aj kópie splátkového kalendára

k príslušnej leasingovej zmluve. V nadväznosti na to okresný súd 11. augusta 1997 zaslal

upravený návrh na vyjadrenie sťažovateľovi.

Po vyjadrení sa sťažovateľa 4. novembra 1997 okresný súd ihneď 14. novembra 1997

vytýčil termín pojednávania na 15. decembra 1997. Deň pred pojednávaním sťažovateľ

doplnil dôvody podaného odporu.

Postup okresného súdu v konaní sp. zn. v období od 15. decembra

1997 do 9. augusta 1999, počas ktorého okresný súd vo veci pojednával (15. decembra

1997, 2. februára 1998, 3. júna 1998, 19. októbra 1998, 30. novembra 1998, 4. februára

1999), vyzval žalobcu na špecifikáciu návrhu (18. februára 1998 zaslal žalobca vyjadrenie),

vyzýval sťažovateľa na vyjadrenie k písomnému rozboru fakturácie (sťažovateľom zaslané

4. septembra 1998 a 3. mája 1999), pod hrozbou pokuty predvolával svedkov, vykonával

dokazovanie listinnými dôkazmi, plynulo smeroval k odstráneniu právnej neistoty

sťažovateľa (rozhodnutiu vo veci).

Uznesením sp. zn. z 9. augusta 1999 okresný súd ustanovil vo veci

znalca z odboru ekonomika hospodárstva - dane, ktorému uložil vyhotoviť znalecký

posudok týkajúci sa správnosti vyčíslenia DPH vzhľadom na uzatvorenú zmluvu a platné

právne predpisy. V nadväznosti na to 18. augusta 1999 vyzval sťažovateľa na zloženie

preddavku na znalecké dokazovanie, 20. augusta vyzýval príslušný poštový úrad

v súvislosti s chýbajúcou návratkou od žalobcu (doklad o doručení). Sťažovateľ uhradil

stanovenú sumu 13. septembra 1999. Okresný súd zaslal spis znalcovi 2. novembra 1999.

Vzhľadom na nečinnosť znalca ho okresný súd urgoval listom z 9. mája 2000.

V dôsledku tejto urgencie súdu ustanovený znalec vypracoval znalecký posudok a doručil

ho okresnému súdu 1. júna 2000. Znalec v ňom konštatoval, že hodnota DPH je v súdnej

veci vyčíslená správne vzhľadom na uzatvorenú zmluvu a platné právne predpisy.

Uznesením č. k. -189 z 26. júna 2000 okresný súd určil znalcovi za

vyhotovený znalecký posudok znalečné. Voči tomuto uzneseniu podal sťažovateľ 18. júla

2000 odvolanie z dôvodu, že znalecký posudok nebol vykonaný tak, ako bolo od znalca

požadované. V nadväznosti na túto skutočnosť 2. augusta 2000 okresný súd zaslal odvolanie

znalcovi na vyjadrenie, čo znalec vykonal 23. augusta 2000. Vo svojom vyjadrení znalec

poukázal na to, že jeho úlohou nebolo posudzovať, či sťažovateľ akceptoval alebo

neakceptoval splátkový kalendár ako súčasť právne relevantnej leasingovej zmluvy.

Zdôraznil, že jeho úlohou bolo odpovedať na otázky kladené súdom a nevytvárať si svoje

mienky alebo subjektívne postupovať pri vypracovaní znaleckého posudku.

Okresný súd zaslal 30. augusta 2000 odvolanie sťažovateľa spolu so spisom

Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“). Krajský súd ako odvolací súd

uznesením sp. zn. z 23. novembra 2000 uznesenie okresného súdu potvrdil.

Sťažovateľom podané dôvody odvolania považoval za irelevantné, pretože sťažovateľ

namietal znalecký posudok ohľadom jeho obsahu, a nie priznanej výšky znalečného, čo

bolo predmetom posúdenia odvolacím súdom. Predmetné uznesenie bolo doručené

okresnému súdu 19. decembra 2000. Okresný súd ho doručil sťažovateľovi 6. februára

2001.

V období od 29. marca 2001 do 14. februára 2002 okresný súd vo veci plynulo

pojednával (29. marca 2001, 29. mája 2001, 4. októbra 2001 a 14. februára 2002), a tým

plynulo smeroval k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľa (rozhodnutiu vo veci).

Rozsudkom sp. zn. zo 14. februára 2002 okresný súd uložil

sťažovateľovi povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 66 485,20 Sk s príslušenstvom a vo

zvyšku konanie zastavil. Voči predmetnému rozsudku podal sťažovateľ 7. mája 2002

odvolanie. Následne okresný súd 22. mája 2002 vyzval sťažovateľa na zaplatenie súdneho

poplatku za odvolanie a zaslal odvolanie na vyjadrenie žalobcovi. Žalobca sa k odvolaniu

vyjadril 25. júna 2002. Dňa 7. októbra 2002 okresný súd zaslal spis odvolaciemu súdu,

ktorý 4. novembra 2002 vytýčil pojednávanie na 28. november 2002.

Krajský súd rozsudkom sp. zn. z 28. novembra 2002 rozsudok

okresného súdu zo 14. februára 2002 v časti istiny a trov potvrdil a v časti príslušenstva

zmenil tak, že sťažovateľ je povinný zaplatiť 18 % úrok z omeškania z uplatnenej istiny

od 11. októbra 1996 do zaplatenia. Súčasne odvolací súd nepripustil dovolanie, pretože

podľa jeho názoru nešlo o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu. Rozsudok

bol doručený okresnému súdu 23. decembra 2002.

Dňa 6. marca 2003 podal sťažovateľ dovolanie proti výroku rozsudku

prvostupňového súdu v časti príslušenstva a výroku rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol

zmenený prvostupňový rozsudok, z dôvodu, že rozhodnutie obidvoch súdov vychádza zo

skutkového stavu, ktorý nemá v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní, a že

spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.

Dňa 15. apríla 2003 okresný súd vyzval sťažovateľa na zaplatenie súdneho poplatku

a zaslal dovolanie na vyjadrenie žalobcovi. Sťažovateľ zaplatil súdny poplatok 26. mája

2003.

Dňa 1. augusta 2003 bol spis zaslaný Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“).

Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. z 13. októbra 2003 dovolanie

sťažovateľa zamietol. Predmetný rozsudok nadobudol právoplatnosť 10. decembra 2003.

Podľa vyjadrenia sťažovateľa sťažnosť na zbytočné prieťahy v konaní nebola

podaná, pretože súd pojednával, ale pri odročených pojednávaniach vymedzoval termín

ďalšieho pojednávania v takom časovom rozmedzí, že sa pojednávanie uskutočňovalo iba

raz v priebehu jedného roka, pričom zákonná sudkyňa argumentovala tým, že tento stav je

zapríčinený množstvom pridelených vecí.

Ústavný súd podľa neodmietol prijatie sťažnosti

aj napriek nepodaniu sťažnosti na zbytočné prieťahy v konaní, pretože berúc do úvahy

okolnosti prípadu a dĺžku konania nemožno očakávať, že na základe sťažnosti by bol tento

stav napravený.

III.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia jeho základného

práva upraveného v , podľa ktorého má každý právo na to, aby sa jeho

vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, ako aj vyslovenia porušenia jeho práva na

prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je

odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia

štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na súde alebo na inom štátnom orgáne sa

právna neistota neodstráni. K vytvoreniu želateľného stavu, t. j. stavu právnej istoty,

dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu. Preto na

splnenie základného práva podľa nestačí, aby štátne orgány vec

prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet ().

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“

zaručeného v osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva

k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prerokovanie veci v primeranej lehote“,

preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

Pri posudzovaní, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj

k porušeniu základného práva podľa a podľa dohovoru,

ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou zohľadnil tri základné kritéria,

ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, správanie účastníkov konania a postup

samotného súdu v jeho konaní a rozhodovaní vo veci samej (napr. ).

Pokiaľ ide o kritérium „zložitosti veci“, ústavný súd aj v predmetnom prípade bral do

úvahy skutkový stav veci a platnú právnu úpravu () relevantnú pre rozhodnutie,

ako aj právnu povahu (charakter) veci.

Predmetom konania na okresnom súde vo veci vedenej pod sp. zn. bolo

rozhodovanie o otázke oprávnenosti doplatenia dane z pridanej hodnoty, ktorá nebola

v leasingovej zmluve uzavretej medzi účastníkmi konania dohodnutá, pretože v čase jej

uzatvárania zákon o jej platení nebol v platnosti. Podľa názoru ústavného súdu si povaha

veci, aj vzhľadom na zmeny právnych predpisov, vyžadovala dokazovanie vyjadreniami

a výpoveďami žalobcu, sťažovateľa, svedkov, zaobstaraním a vyhodnotením listinných

dôkazov, vyhotoveným znaleckým posudkom, a teda časovo náročnejší procesný postup

v konaní. Ústavný súd preto považoval vec právne a fakticky do určitej miery za zložitú.

Správanie účastníka je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred

súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu jeho základného práva na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a práva na

prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd pripúšťa, že

odpor podaný voči platobnému rozkazu, odvolanie podané voči rozhodnutiu

prvostupňového súdu a dovolanie podané najvyššiemu súdu mohli vplývať na jeho priebeh

a dĺžku. Podľa právneho názoru ústavného súdu vysloveného v skorších rozhodnutiach

využitie možností daných sťažovateľovi procesnými predpismi (Občianskym súdnym

poriadkom) na uplatňovanie a presadzovanie jeho práva v občianskom súdnom konaní

spôsobuje síce predĺženie priebehu konania, nemožno ho však kvalifikovať ako postup,

ktorého dôsledkom sú zbytočné prieťahy ().

Z hľadiska uvedeného kritéria sťažovateľ, ktorý v konaní pred okresným súdom

vystupoval ako žalovaný, aj napriek vyššie uvedenému ovplyvnil dĺžku konania

predovšetkým podaním odvolania voči uzneseniu o určení znalečného (7 mesiacov).

Sťažovateľ, hoci v konaní zastúpený právnym zástupcom, v dôvodoch odvolania

v skutočnosti nenamietal výšku znalečného (čo malo byť predmetom posudzovania

odvolacieho súdu), ale namietal obsah znaleckého posudku. Pokiaľ sťažovateľ ako účastník

konania mal výhrady voči znaleckému posudku, mal možnosť v konaní domáhať sa

doplnenia znaleckého posudku, prípadne sa domáhať vykonania kontrolného znaleckého

posudku.

Na vrub sťažovateľa možno pripočítať aj jeho požiadavku o odročenie pojednávania

nariadeného na 15. apríl 1998 z dôvodu odcestovania mimo územia republiky, ako aj

požiadavku o odročenie pojednávania nariadeného na 22. máj 2001 podanú jeho právnym

zástupcom z dôvodu zahraničnej služobnej cesty.

Na základe uvedeného ústavný súd zistil, že sťažovateľ ako účastník konania svojím

správaním ovplyvnil celkovú dĺžku konania vo veci.

Tretím hodnotiacim kritériom, použitím ktorého ústavný súd zisťuje, či došlo

k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa dohovoru, je

správanie (postup) samotného súdu. Pri skúmaní toho, či v dôsledku jeho postupu došlo

k porušeniu označených základných práv, ústavný súd zistil, že tomu tak nie je. Výsledkom

konania okresného súdu bol najskôr platobný rozkaz vo veci (11. septembra 1996), voči

ktorému sťažovateľ podal odpor. Rozsudok po rozsiahlom dokazovaní a po tom, ako vo

veci znalečného na základe odvolania podaného sťažovateľom medzitým rozhodol odvolací

súd, vydal okresný súd 14. februára 2002. V ďalšom období už o sťažovateľom podanom

odvolaní a dovolaní rozhodovali krajský súd a najvyšší súd. Stav právnej neistoty ohľadne

istiny bol u sťažovateľa odstránený rozhodnutím odvolacieho súdu (28. novembra 2002),

ktorým bol potvrdený v tejto časti prvostupňový rozsudok. Predmetom dovolacieho konania

v roku 2003 bola sťažovateľom namietaná výška príslušenstva. Keďže najvyšší súd

dovolanie sťažovateľa zamietol (rozsudkom z 13. októbra 2003), aj konanie v časti

príslušenstva sa stalo právoplatným (10. februára 2003).

Podávanie opravných (riadneho aj mimoriadneho) prostriedkov sťažovateľom bránili

okresnému súdu odstrániť stav právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľ ako osoba

domáhajúca sa rozhodnutia súdu nachádzal, čo je základným účelom práva zaručeného

v citovaných článkoch a dohovoru (napr. ). Túto okolnosť nemožno

v žiadnom prípade prenášať na konajúci všeobecný súd ani mu vyčítať, že vo veci

vykonával dokazovanie vyžadujúc si od účastníkov listinné dôkazy, ako aj nariadením

znaleckého dokazovania, pretože takýto postup bol nutný za účelom zistenia skutkového

stavu veci. V tejto súvislosti ústavný súd už judikoval: „Dĺžku trvania súdneho konania,

ktorá je dôsledkom úkonov jeho účastníkov alebo ich nečinnosti, nemožno považovať za

dôvod na vyslovenie zbytočných prieťahov v súdnom konaní“ ().

Ústavný súd postup okresného súdu v konaní sp. zn. vyhodnotil ako

konanie, ktoré aj napriek dlhému časovému obdobiu (6 rokov do vydania rozhodnutia vo

veci) smerovalo k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľa v jeho veci, a teda ako také,

ktoré nespôsobilo zbytočné prieťahy v tejto veci. Ústavný súd pritom vychádzal zo svojej

stabilnej judikatúry, podľa ktorej súčasťou hodnotenia zbytočných prieťahov v konaní je aj

posudzovanie povahy veci (, ). Tú v okolnostiach prípadu

nepovažoval za takú, aká si vyžaduje mimoriadny ohľad a starostlivosť súdu, ako sú napr.

nároky týkajúce sa maloletých, väzobné veci, pracovnoprávne, dotýkajúce sa existenčných

záujmov sťažovateľa.

Ústavný súd na základe uvedených skutočností uzavrel, že základné právo

sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

nebolo porušené.

Z týchto dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto nálezu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. marca 2004