Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 118/03

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. marca 2004 v senáte

zloženom z predsedu Daniela Švábyho a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Štefana Ogurčáka

prerokoval prijatú sťažnosť L. V., bytom M. B., zastúpeného advokátom JUDr. T. Š.,

Advokátska kancelária, K., vo veci porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov zaručeného v

postupom Okresného súdu Košice – okolie v konaní vedenom pod sp. zn.

a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Košice - okolie v konaní vedenom pod sp. zn.

p o r u š i l právo L. V., aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené

v .

2. Okresnému súdu Košice - okolie v konaní vedenom pod sp. zn.

p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.

3. L. V. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie v sume 50 000 Sk

(slovom päťdesiattisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Košice - okolie povinný

mu vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. L. V. p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 13 200 Sk (slovom

trinásťtisícdvesto slovenských korún), ktorú je Okresný súd Košice - okolie povinný

vyplatiť jeho advokátovi JUDr. T. Š., Advokátska kancelária, K., na jeho účet do jedného

mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením z 11. júna

2003 č. k. -14 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť L. V., bytom M. B. (ďalej len „sťažovateľ“),

zastúpeného advokátom JUDr. T. Š., Advokátska kancelária, K., vo veci porušenia jeho

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2

(ďalej len „“) postupom Okresného súdu Košice –

okolie (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. .

2. Zo sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ 19. júla 1993 podal okresnému

súdu návrh na začatie konania o náhradu škody spôsobenej údajným nezákonným

rozhodnutím Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“).

Podľa tvrdení sťažovateľa okresný súd napriek jeho žiadosti o odstránenie príčin prieťahov

a vytýčenie pojednávania z 18. júna 2002 „do dnešného dňa mi na predmetnú žiadosť nedal

odpoveď“ a „v konečnom dôsledku od 19. 07. 1993 nevydal prvoinštančný rozsudok!“.

Sťažovateľ považuje takéto konanie „za hrubé porušenie môjho ústavného práva – súdny

návrh spravodlivo prejednať bez zbytočných prieťahov“.

3. Na základe uvedeného sťažovateľ okrem vyslovenia porušenia označeného

základného práva žiadal priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 300 000 Sk,

odôvodňujúc túto žiadosť okrem iného skutočnosťou, že namietaný postup okresného súdu

je „hrubým zásahom do psychiky staršieho človeka už i vekom dosť narušenej“. Podľa

sťažovateľa je postup okresného súdu „účelovým“ a predstavuje „psychické trýznenie

vyvolávajúce stresy, nespavosť, depresie a v nekonečnom rade hašterivosť (…)“. Listom

z 27. marca 2003 právny zástupca sťažovateľa doplnil jeho pôvodné podanie o návrh, aby

ústavný súd prikázal okresnému súdu konať v predmetnej veci a aby sťažovateľovi priznal

náhradu trov jeho právneho zastúpenia.

4. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci listami zo 16. mája a 4. júla 2003

a 22. januára 2004 písomne vyjadril predseda okresného súdu JUDr. J. P., resp.

podpredsedníčka okresného súdu JUDr. Ľ. N.. Právny zástupca sťažovateľa sa vyjadril

listom z 28. júna 2003.

5. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona

o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení

sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v . Jej prerokovanie

na ústnom pojednávaní – vzhľadom na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená

povahou tohto základného práva – ústavný súd nepovažuje ani za vhodný, ani za

nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie skutočností potrebných pre meritórne

rozhodnutie vo veci, t. j. rozhodnutie o tom, či namietaným postupom súdu bolo alebo

nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (,

).

II.

Na základe sťažnosti, jej príloh a písomných vyjadrení účastníkov konania ústavný

súd zistil nasledovný relevantný priebeh a stav tohto konania:

1. Dňa 21. júla 1993 bol okresnému súdu doručený návrh sťažovateľa na začatie

konania o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím ministerstva. Na základe

výzvy okresného súdu sa ministerstvo 10. augusta 1993 vyjadrilo k žalobe. Okresný súd

vo veci 6. októbra 1995 vykonal pojednávanie, na ktorom sťažovateľ vzal svoj návrh sčasti

späť. V tejto časti okresný súd konanie uznesením č. k. -35 z 9. októbra 1995

zastavil a vo zvyšnej časti návrh sťažovateľa vylúčil na samostatné konanie vedené pod

sp. zn. .

2. V ďalšom priebehu konania okresný súd vo veci 5. decembra 1997 uskutočnil

pojednávanie, ktoré odročil za účelom vypočutia svedka. Na pojednávaní konanom

9. decembra 1997 sťažovateľ čiastočne zmenil obsah svojho žalobného nároku, na základe

čoho mu okresný súd uložil „definitívne upraviť žalobu“. Podaním z 9. januára 1998 tak

sťažovateľ urobil, ďalším podaním z 28. marca 2001 však obsah žalobného nároku opäť

čiastočne modifikoval. V ďalšom priebehu konania okresný súd 6. marca 2002 sťažovateľa

vypočul a listom z 28. marca 2003 ho vyzval „doplniť a upresniť uplatnené nároky“.

V období medzi týmito úkonmi okresného súdu sa sťažovateľ listom z 18. júna 2002 obrátil

na okresný súd so „žiadosťou o odstránenie príčin prieťahov a vytýčenie termínu

pojednávania“.

3. Okresný súd uznesením z 3. októbra 2003 č. k. -28 zastavil konanie

„sčasti, ohľadne sumy 243.000,- Sk“ z dôvodov, že sťažovateľ 9. decembra 1997 vzal návrh

na náhradu škody na zdraví späť „ohľadne sumy 243.000,- Sk a v rozsahu späťvzatia návrhu

žiadal zastaviť konanie (...)“.

4. Okresný súd listom z 3. decembra 2003 predložil spis Krajskému súdu v Košiciach

na rozhodnutie o odvolaní sťažovateľa, ktoré podal proti uzneseniu okresného súdu

z 3. októbra 2003.

III.

1. Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného

súdu v konaní vedenom pod sp. zn. došlo k porušeniu práva sťažovateľa

zaručeného v , podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec (...)

prerokovala bez zbytočných prieťahov (...)“.

2. Podpredsedníčka okresného súdu k tomu vo svojom vyjadrení zo 16. mája 2003

uviedla, že „k prieťahom v konaní došlo, a to sčasti správaním sa žalobcu, ktorý v konaní

produkuje podania, ktorými mení svoje nároky“.

3. Sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu v reakcii (z 28. júna 2003)

na toto vyjadrenie okresného súdu uviedol, že „nezistil dôvod na korekciu pôvodnej

sťažnosti“, pretože „ani sám súd neuvádza, že by medzi jednotlivými úkonmi, ktoré zhodne

popisujeme a ktoré vyplývajú zo sporového spisu, vykonal akékoľvek iné úkony alebo

kroky, ktoré by viedli k ukončeniu sporu“. Zároveň uviedol, že mu „nemožno (...) pripísať

podiel na prieťahoch v konaní najmä s poukazom na ust. § 43 ods. 1, 2 a § 100 ods. 1

, ktoré upravujú prípadný postup súdu v situáciách, ktoré Okresný súd vo svojom

vyjadrení považuje za pochybenia sťažovateľa“.

4. Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“

garantovaného v osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva

(ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“), pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci v primeranej lehote“, preto

v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. , ).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo

alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované

v , sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého

jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie

účastníka konania a postup súdu (napr. ). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný

súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre

sťažovateľa (napr. , , ). Podľa rovnakých kritérií ústavný

súd postupoval aj v danom prípade.

4.1 Ústavný súd konštatuje, že okresný súd nepreukázal relevantnú procesnú činnosť

v období od 10. augusta 1993 do 6. októbra 1995 (približne 26 mesiacov), od 10. októbra

1995 do 5. decembra 1997 (približne 26 mesiacov), od 10. januára 1998 do 6. marca 2002

(približne 39 mesiacov) a od 7. marca 2002 do 28. marca 2003 (približne 13 mesiacov),

t. j. celkovo po dobu približne osem a pol roka.

4.2 Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom

konaní má nevyhnutne za následok porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa , pokiaľ existujú ústavne relevantné dôvody, ktorými je

možné nečinnosť súdu ospravedlniť (pozri napr. rozhodnutie sp. zn. z 25. júna

2003 a v ňom cit. predchádzajúcu judikatúru ústavného súdu). V prípade namietanej

nečinnosti okresného súdu tento uviedol, že na vzniknutých prieťahoch sa sčasti podieľalo

správanie sťažovateľa. V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že opakované úpravy

predmetu konania sťažovateľom, t. j. jeho viacnásobné modifikácie žalobného nároku,

mohli do určitej miery sťažiť postup okresného súdu pri rozhodovaní o veci. Zároveň ale

konštatuje, že s prihliadnutím na povinnosť súdu postupovať v konaní tak, aby vec bola čo

najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá ( ), a na jeho

právomoc konanie zastaviť v prípade, že podanie vykazuje nedostatky, pre ktoré nie je

možné v konaní pokračovať ( ), ani takéto

správanie sťažovateľa nepredstavuje dostatočný dôvod na nekonanie okresného súdu

v celkovej dobe približne osem a pol roka. Inými slovami, zmenu žalobného nároku

sťažovateľom z októbra 1995 nemožno považovať za ospravedlnenie nekonania okresného

súdu počas predchádzajúcich dvoch rokov, rovnako ako nemožno podobnými úkonmi

sťažovateľa z decembra 1997, resp. januára 1998 ospravedlniť nečinnosť súdu počas

ďalších dvoch rokov predchádzajúcich týmto úkonom. Približne rovnaká doba predchádza

ďalšej zmene žalobného nároku sťažovateľa z marca 2001, počas ktorej opäť absentovala

akákoľvek relevantná procesná činnosť okresného súdu. V období medzi 28. marcom 2001

a podaním sťažnosti už sťažovateľ s predmetom konania nijako nedisponoval a napriek

tomu okresný súd v období dvoch rokov vykonal jediný relevantný procesný úkon, keď

sťažovateľa v marci 2002 vypočul.

4.3 Ústavný súd dospel k záveru, že namietané prieťahy boli v rozhodujúcej miere

spôsobené postupom okresného súdu. Zistenú nečinnosť okresného súdu v dĺžke viac ako

ôsmich rokov bolo preto v súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu potrebné

považovať za „zbytočný prieťah“ v zmysle . Vzhľadom na všetky

uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie práva sťažovateľa na prerokovanie

predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v , tak ako to je

uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 1.

5. V nadväznosti na tento výrok a v záujme efektívnosti poskytnutej ochrany

sťažovateľovi ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 2 prikázal okresnému

súdu podľa a konať

vo veci bez zbytočných prieťahov.

6. Ústavný súd môže priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili,

aj primerané finančné zadosťučinenie ako náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej

v peniazoch ( , ).

6.1 Sťažovateľ požadoval priznať primerané finančné zadosťučinenie vo výške

300 000 Sk z dôvodu, že postup okresného súdu bol podľa jeho tvrdení „hrubým zásahom

do psychiky staršieho človeka už i vekom dosť narušenej“ a vyvolal u neho „stresy,

nespavosť, depresie a v nekonečnom rade hašterivosť (…)“.

6.2 Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len

konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľa. Ústavný súd

preto uznal za odôvodnené priznať mu aj finančné zadosťučinenie podľa cit. ustanovenia

, ktoré podľa zásad spravodlivosti s prihliadnutím na všetky

okolnosti zisteného porušenia práv sťažovateľa (pozri body 4.1 až 4.3 tejto časti) považuje

za primerané vo výške 50 000 Sk.

6.3 Podľa ak ústavný súd rozhodne o priznaní

primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,

je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia

ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto

rozhodnutia pod bodom 3.

7. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby

úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Úspešnému sťažovateľovi vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia

advokátom. Advokát vykonal tri úkony právnych služieb, a to prevzatie a prípravu

zastupovania, písomné podanie (doplnenie sťažnosti) z 27. marca 2003 a vyjadrenie

z 28. júna 2003. Odmena určená podľa § 13 ods. 8 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti

Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie

právnych služieb (ďalej len vyhláška) z výpočtového základu (§ 1 ods. 3 vyhlášky)

12 811 Sk vo výške 1/3 predstavuje 4 270 Sk. Celkové trovy za tri úkony teda predstavujú

12 810 Sk a spolu s režijným paušálom ku každému úkonu (128 Sk v zmysle § 19 ods. 3

vyhlášky) sumu 13 194 Sk, po zaokrúhlení (§ 25 vyhlášky) 13 200 Sk. Z týchto dôvodov

ústavný súd preto v tejto časti rozhodol tak, ako to je uvedené pod bodom 4 výroku tohto

rozhodnutia.

8. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou

vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. marca 2004