Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 118/03
PDF · 158.83 KB
No categories available
I. ÚS 118/03
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
I. ÚS 118/03-27
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. marca 2004 v senáte
zloženom z predsedu Daniela Švábyho a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Štefana Ogurčáka
prerokoval prijatú sťažnosť L. V., bytom M. B., zastúpeného advokátom JUDr. T. Š.,
Advokátska kancelária, K., vo veci porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
postupom Okresného súdu Košice – okolie v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 82/96
a takto
r o z h o d o l :
1. Okresný súd Košice - okolie v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 82/96
p o r u š i l právo L. V., aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené
v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.
2. Okresnému súdu Košice - okolie v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 82/96
p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.
3. L. V. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie v sume 50 000 Sk
(slovom päťdesiattisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Košice - okolie povinný
mu vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. L. V. p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 13 200 Sk (slovom
trinásťtisícdvesto slovenských korún), ktorú je Okresný súd Košice - okolie povinný
vyplatiť jeho advokátovi JUDr. T. Š., Advokátska kancelária, K., na jeho účet do jedného
mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením z 11. júna
2003 č. k. I. ÚS 118/03-14 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť L. V., bytom M. B. (ďalej len „sťažovateľ“),
zastúpeného advokátom JUDr. T. Š., Advokátska kancelária, K., vo veci porušenia jeho
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Košice –
okolie (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 82/96.
2. Zo sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ 19. júla 1993 podal okresnému
súdu návrh na začatie konania o náhradu škody spôsobenej údajným nezákonným
rozhodnutím Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“).
Podľa tvrdení sťažovateľa okresný súd napriek jeho žiadosti o odstránenie príčin prieťahov
a vytýčenie pojednávania z 18. júna 2002 „do dnešného dňa mi na predmetnú žiadosť nedal
odpoveď“ a „v konečnom dôsledku od 19. 07. 1993 nevydal prvoinštančný rozsudok!“.
Sťažovateľ považuje takéto konanie „za hrubé porušenie môjho ústavného práva – súdny
návrh spravodlivo prejednať bez zbytočných prieťahov“.
3. Na základe uvedeného sťažovateľ okrem vyslovenia porušenia označeného
základného práva žiadal priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 300 000 Sk,
odôvodňujúc túto žiadosť okrem iného skutočnosťou, že namietaný postup okresného súdu
je „hrubým zásahom do psychiky staršieho človeka už i vekom dosť narušenej“. Podľa
sťažovateľa je postup okresného súdu „účelovým“ a predstavuje „psychické trýznenie
vyvolávajúce stresy, nespavosť, depresie a v nekonečnom rade hašterivosť (…)“. Listom
z 27. marca 2003 právny zástupca sťažovateľa doplnil jeho pôvodné podanie o návrh, aby
ústavný súd prikázal okresnému súdu konať v predmetnej veci a aby sťažovateľovi priznal
náhradu trov jeho právneho zastúpenia.
4. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci listami zo 16. mája a 4. júla 2003
a 22. januára 2004 písomne vyjadril predseda okresného súdu JUDr. J. P., resp.
podpredsedníčka okresného súdu JUDr. Ľ. N.. Právny zástupca sťažovateľa sa vyjadril
listom z 28. júna 2003.
5. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona
o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení
sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy. Jej prerokovanie
na ústnom pojednávaní – vzhľadom na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená
povahou tohto základného práva – ústavný súd nepovažuje ani za vhodný, ani za
nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie skutočností potrebných pre meritórne
rozhodnutie vo veci, t. j. rozhodnutie o tom, či namietaným postupom súdu bolo alebo
nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (I. ÚS 40/02,
II.
Na základe sťažnosti, jej príloh a písomných vyjadrení účastníkov konania ústavný
súd zistil nasledovný relevantný priebeh a stav tohto konania:
1. Dňa 21. júla 1993 bol okresnému súdu doručený návrh sťažovateľa na začatie
konania o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím ministerstva. Na základe
výzvy okresného súdu sa ministerstvo 10. augusta 1993 vyjadrilo k žalobe. Okresný súd
vo veci 6. októbra 1995 vykonal pojednávanie, na ktorom sťažovateľ vzal svoj návrh sčasti
späť. V tejto časti okresný súd konanie uznesením č. k. 16 C 878/93-35 z 9. októbra 1995
zastavil a vo zvyšnej časti návrh sťažovateľa vylúčil na samostatné konanie vedené pod
sp. zn. 16 C 82/96.
2. V ďalšom priebehu konania okresný súd vo veci 5. decembra 1997 uskutočnil
pojednávanie, ktoré odročil za účelom vypočutia svedka. Na pojednávaní konanom
9. decembra 1997 sťažovateľ čiastočne zmenil obsah svojho žalobného nároku, na základe
čoho mu okresný súd uložil „definitívne upraviť žalobu“. Podaním z 9. januára 1998 tak
sťažovateľ urobil, ďalším podaním z 28. marca 2001 však obsah žalobného nároku opäť
čiastočne modifikoval. V ďalšom priebehu konania okresný súd 6. marca 2002 sťažovateľa
vypočul a listom z 28. marca 2003 ho vyzval „doplniť a upresniť uplatnené nároky“.
V období medzi týmito úkonmi okresného súdu sa sťažovateľ listom z 18. júna 2002 obrátil
na okresný súd so „žiadosťou o odstránenie príčin prieťahov a vytýčenie termínu
pojednávania“.
3. Okresný súd uznesením z 3. októbra 2003 č. k. 16 C 82/96-28 zastavil konanie
„sčasti, ohľadne sumy 243.000,- Sk“ z dôvodov, že sťažovateľ 9. decembra 1997 vzal návrh
na náhradu škody na zdraví späť „ohľadne sumy 243.000,- Sk a v rozsahu späťvzatia návrhu
žiadal zastaviť konanie (...)“.
4. Okresný súd listom z 3. decembra 2003 predložil spis Krajskému súdu v Košiciach
na rozhodnutie o odvolaní sťažovateľa, ktoré podal proti uzneseniu okresného súdu
z 3. októbra 2003.
III.
1. Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného
súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 82/96 došlo k porušeniu práva sťažovateľa
zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec (...)
prerokovala bez zbytočných prieťahov (...)“.
2. Podpredsedníčka okresného súdu k tomu vo svojom vyjadrení zo 16. mája 2003
uviedla, že „k prieťahom v konaní došlo, a to sčasti správaním sa žalobcu, ktorý v konaní
produkuje podania, ktorými mení svoje nároky“.
3. Sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu v reakcii (z 28. júna 2003)
na toto vyjadrenie okresného súdu uviedol, že „nezistil dôvod na korekciu pôvodnej
sťažnosti“, pretože „ani sám súd neuvádza, že by medzi jednotlivými úkonmi, ktoré zhodne
popisujeme a ktoré vyplývajú zo sporového spisu, vykonal akékoľvek iné úkony alebo
kroky, ktoré by viedli k ukončeniu sporu“. Zároveň uviedol, že mu „nemožno (...) pripísať
podiel na prieťahoch v konaní najmä s poukazom na ust. § 43 ods. 1, 2 a § 100 ods. 1
O. s. p., ktoré upravujú prípadný postup súdu v situáciách, ktoré Okresný súd vo svojom
vyjadrení považuje za pochybenia sťažovateľa“.
4. Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“
garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva
(ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“), pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci v primeranej lehote“, preto
v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 146/03).
Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo
alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované
v čl. 48 ods. 2 ústavy, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého
jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie
účastníka konania a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný
súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre
sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií ústavný
súd postupoval aj v danom prípade.
4.1 Ústavný súd konštatuje, že okresný súd nepreukázal relevantnú procesnú činnosť
v období od 10. augusta 1993 do 6. októbra 1995 (približne 26 mesiacov), od 10. októbra
1995 do 5. decembra 1997 (približne 26 mesiacov), od 10. januára 1998 do 6. marca 2002
(približne 39 mesiacov) a od 7. marca 2002 do 28. marca 2003 (približne 13 mesiacov),
t. j. celkovo po dobu približne osem a pol roka.
4.2 Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom
konaní má nevyhnutne za následok porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, pokiaľ existujú ústavne relevantné dôvody, ktorými je
možné nečinnosť súdu ospravedlniť (pozri napr. rozhodnutie sp. zn. I. ÚS 128/03 z 25. júna
2003 a v ňom cit. predchádzajúcu judikatúru ústavného súdu). V prípade namietanej
nečinnosti okresného súdu tento uviedol, že na vzniknutých prieťahoch sa sčasti podieľalo
správanie sťažovateľa. V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že opakované úpravy
predmetu konania sťažovateľom, t. j. jeho viacnásobné modifikácie žalobného nároku,
mohli do určitej miery sťažiť postup okresného súdu pri rozhodovaní o veci. Zároveň ale
konštatuje, že s prihliadnutím na povinnosť súdu postupovať v konaní tak, aby vec bola čo
najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá (§ 100 Občianskeho súdneho poriadku), a na jeho
právomoc konanie zastaviť v prípade, že podanie vykazuje nedostatky, pre ktoré nie je
možné v konaní pokračovať (§ 43 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku), ani takéto
správanie sťažovateľa nepredstavuje dostatočný dôvod na nekonanie okresného súdu
v celkovej dobe približne osem a pol roka. Inými slovami, zmenu žalobného nároku
sťažovateľom z októbra 1995 nemožno považovať za ospravedlnenie nekonania okresného
súdu počas predchádzajúcich dvoch rokov, rovnako ako nemožno podobnými úkonmi
sťažovateľa z decembra 1997, resp. januára 1998 ospravedlniť nečinnosť súdu počas
ďalších dvoch rokov predchádzajúcich týmto úkonom. Približne rovnaká doba predchádza
ďalšej zmene žalobného nároku sťažovateľa z marca 2001, počas ktorej opäť absentovala
akákoľvek relevantná procesná činnosť okresného súdu. V období medzi 28. marcom 2001
a podaním sťažnosti už sťažovateľ s predmetom konania nijako nedisponoval a napriek
tomu okresný súd v období dvoch rokov vykonal jediný relevantný procesný úkon, keď
sťažovateľa v marci 2002 vypočul.
4.3 Ústavný súd dospel k záveru, že namietané prieťahy boli v rozhodujúcej miere
spôsobené postupom okresného súdu. Zistenú nečinnosť okresného súdu v dĺžke viac ako
ôsmich rokov bolo preto v súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu potrebné
považovať za „zbytočný prieťah“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy. Vzhľadom na všetky
uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie práva sťažovateľa na prerokovanie
predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, tak ako to je
uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 1.
5. V nadväznosti na tento výrok a v záujme efektívnosti poskytnutej ochrany
sťažovateľovi ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 2 prikázal okresnému
súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať
vo veci bez zbytočných prieťahov.
6. Ústavný súd môže priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili,
aj primerané finančné zadosťučinenie ako náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej
v peniazoch (čl. 127 ods. 3 ústavy, § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde).
6.1 Sťažovateľ požadoval priznať primerané finančné zadosťučinenie vo výške
300 000 Sk z dôvodu, že postup okresného súdu bol podľa jeho tvrdení „hrubým zásahom
do psychiky staršieho človeka už i vekom dosť narušenej“ a vyvolal u neho „stresy,
nespavosť, depresie a v nekonečnom rade hašterivosť (…)“.
6.2 Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len
konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľa. Ústavný súd
preto uznal za odôvodnené priznať mu aj finančné zadosťučinenie podľa cit. ustanovenia
zákona o ústavnom súde, ktoré podľa zásad spravodlivosti s prihliadnutím na všetky
okolnosti zisteného porušenia práv sťažovateľa (pozri body 4.1 až 4.3 tejto časti) považuje
za primerané vo výške 50 000 Sk.
6.3 Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto
rozhodnutia pod bodom 3.
7. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby
úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Úspešnému sťažovateľovi vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia
advokátom. Advokát vykonal tri úkony právnych služieb, a to prevzatie a prípravu
zastupovania, písomné podanie (doplnenie sťažnosti) z 27. marca 2003 a vyjadrenie
z 28. júna 2003. Odmena určená podľa § 13 ods. 8 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych služieb (ďalej len vyhláška) z výpočtového základu (§ 1 ods. 3 vyhlášky)
12 811 Sk vo výške 1/3 predstavuje 4 270 Sk. Celkové trovy za tri úkony teda predstavujú
12 810 Sk a spolu s režijným paušálom ku každému úkonu (128 Sk v zmysle § 19 ods. 3
vyhlášky) sumu 13 194 Sk, po zaokrúhlení (§ 25 vyhlášky) 13 200 Sk. Z týchto dôvodov
ústavný súd preto v tejto časti rozhodol tak, ako to je uvedené pod bodom 4 výroku tohto
rozhodnutia.
8. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou
vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. marca 2004