Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 226/03
PDF · 226.02 KB
No categories available
III. ÚS 226/03
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. marca 2004 v senáte
zloženom z predsedu Eduarda Báránya a zo sudcov Juraja Babjaka a Ľubomíra Dobríka
prerokoval sťažnosť D. T., K., zastúpenej advokátom JUDr. A. F., K., ktorou namieta
porušenie svojho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Okresným súdom Košice II
v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 428/94, a takto
r o z h o d o l :
1. Právo D. T. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Okresným súdom Košice II
v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 428/94 p o r u š e n é b o l o .
2. Okresnému súdu Košice II p r i k a z u j e , aby v konaní sp. zn. 18 C 428/94 konal
bez zbytočných prieťahov.
3. D. T. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie vo výške 30 000 Sk
(slovom tridsaťtisíc slovenských korún), ktoré j e Okresný súd Košice II p o v i n n ý
vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Okresný súd Košice II j e p o v i n n ý uhradiť trovy právneho zastúpenia
advokátovi JUDr. A. F., K., vo výške 8 800 Sk (slovom osemtisícosemsto slovenských
korún) na účet právneho zástupcu, do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. júla 2003
doručená sťažnosť D. T., K. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. A. F.,
K., ktorou namieta porušenie svojho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie
veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) Okresným súdom Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 18 C 428/94.
Ústavný súd 15. októbra 2003 sťažnosť sťažovateľky prijal na ďalšie konanie
uznesením č. k. III. ÚS 226/03-10.
Na výzvu ústavného súdu účastníci konania oznámili, že súhlasia s prerokovaním
veci bez ústneho pojednávania. Preto ústavný súd využil možnosť podľa § 30 ods. 2 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a upustil od ústneho pojednávania, lebo
vzhľadom na charakter veci, kde je rozhodujúci prehľad spisu, nemožno od ústneho
pojednávania očakávať ďalšie objasnenie veci.
Predseda okresného súdu sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti
listom, doručeným ústavnému súdu 9. decembra 2003. Vo vyjadrení po podrobnom opísaní
skutkového stavu vo veci sa dotkol aj skutočností uvádzaných sťažovateľkou v sťažnosti,
pričom konštatoval, že sú nepravdivé tie jej tvrdenia, že v dňoch 27. septembra 1994
a 24. októbra 1995 prvostupňový súd opakovane rozhodol tak, že žalobu zamietol, taktiež
nie je pravdivé tvrdenie, že zrušujúce uznesenie Krajského súdu v Košiciach
ako odvolacieho súdu (ďalej len „krajský súd“) bolo okresnému súdu doručené
3. marca 1999. Poukázal na tú skutočnosť, že o pôvodnom návrhu, t. j. o neplatnosti
pracovného pomeru, bolo v tomto konaní už právoplatne rozhodnuté a stav právnej neistoty
sťažovateľky pominul. Predseda okresného súdu taktiež nesúhlasil s tvrdením sťažovateľky
o nečinnosti súdu po 24. máji 1999, pričom poukázal na chronológiu vykonaných úkonov
v predmetnom konaní, ktoré boli vykonávané, resp. vytyčované v takých časových
intervaloch, ktoré zodpovedali objektívnym možnostiam sudcov tohto súdu.
II.
Ústavný súd na základe sťažnosti sťažovateľky, vyjadrenia predsedu okresného súdu
a hlavne spisu okresného súdu sp. zn. 18 C 428/94 zistil nasledovný priebeh a stav konania:
Sťažovateľka podala 25. marca 1994 ešte Obvodnému súdu Košice 2 (ďalej len
„obvodný súd“) žalobu, ktorou sa domáhala voči P. D., podnikateľovi, bytom K. (ďalej len
„žalovaný“), neplatnosti rozviazania pracovného pomeru. Žalovaný ako jej zamestnávateľ
listom z 30. decembra 1993 rozviazal so sťažovateľkou pracovný pomer z dôvodu
likvidácie predajne v K. Pre neurčitosť a nezrozumiteľnosť tohto úkonu zamestnávateľa mu
sťažovateľka listom zo 7. marca 1994 oznámila, že na zachovaní svojho pracovného pomeru
trvá. Žaloba bola na obvodnom súde zaregistrovaná pod sp. zn. 18 C 428/94.
Listom zo 6. júla 1994 obvodný súd vyzval žalovaného, aby sa vyjadril k žalobe.
Na pojednávaní konanom 27. septembra 1994 obaja účastníci konania zhodne navrhli súdu
jeho odročenie za účelom mimosúdneho vyriešenia sporu.
Keďže k dohode medzi spornými stranami nedošlo, obvodný súd v ďalšom období
od 11. januára 1995 do 19. decembra 1995, keď zabezpečoval vo veci listinné dôkazy
od účastníkov konania a pojednával (30. marca 1995, 30. mája 1995, 15. júna 1995,
21. septembra 1995, 24. októbra 1995, 23. novembra 1995, 19. decembra 1995), plynulo
smeroval k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľky (rozhodnutiu vo veci).
Na pojednávaní konanom 30. mája 1995 sťažovateľka rozšírila uplatňovaný nárok
aj o náhradu ušlej mzdy, čo okresný súd uznesením z toho istého dňa pripustil.
Od 19. decembra 1995 až do 29. júla 1997 bol okresný súd v uvedenej veci nečinný.
Iba opatrením predsedu okresného súdu zo 7. februára 1997 bola vec vedená pod
sp. zn. 18 C 428/94 prikázaná do senátu iného vybavujúceho sudcu.
Až 29. júla 1997 okresný súd vytýčil pojednávanie vo veci na deň 2. októbra 1997,
predvolal účastníkov konania, svedkov, vyžiadal od žalovaného mzdové listy sťažovateľky
s presnou špecifikáciou jednotlivých zložiek mzdy a počtu odpracovaných hodín.
Pojednávanie konané 2. októbra 1997 bolo po výsluchu účastníkov konania odročené
za účelom poskytnutia lehoty účastníkom na uzavretie mimosúdnej dohody týkajúcej
sa náhrady mzdy. V nadväznosti na to žalovaný listom zo 6. októbra 1997 predložil
sťažovateľke návrh dohody o náhrade mzdy.
Na pojednávaní 9. októbra 1997 bolo konštatované, že k dohode účastníkov nedošlo
pre nesúhlas sťažovateľky. Súd uložil žalovanému, ktorý tvrdil, že sťažovateľka počas
obdobia, za ktoré žiada náhradu mzdy, pracovala vo videopožičovni, oznámiť vlastníka tejto
videopožičovne (listom z 29. októbra 1997). Na splnenie tejto povinnosti okresný súd
urgoval žalovaného aj listom z 12. januára 1998. Žalovaný 21. januára 1998 okresnému
súdu oznámil, že sa mu nepodarilo zistiť meno a adresu súkromného podnikateľa, ktorý
prevádzkoval videopožičovňu a požiadal súd o predĺženie lehoty za účelom ďalšieho
zisťovania. Listom z 5. marca 1998 okresný súd opätovne vyzýval žalovaného na splnenie
tejto povinnosti.
Opatrením predsedu okresného súdu z 20. apríla 1998 bola vec vedená pod
sp. zn. 18 C 428/94 prikázaná do senátu iného vybavujúceho sudcu.
Dňa 27. apríla 1998 okresný súd vytýčil pojednávanie na 13. máj 1998.
Na pojednávaní 13. mája 1998 okresný súd vyniesol rozsudok, podľa ktorého rozviazanie
pracovného pomeru medzi sťažovateľkou a žalovaným úkonom žalovaného z 30. decembra
1993 je neplatné. Rozhodol taktiež aj o povinnosti žalovaného uhradiť sťažovateľke sumu
vo výške 15 000 Sk s príslušenstvom a príslušné trovy konania. V prevyšujúcej časti návrh
sťažovateľky zamietol.
Proti zamietavému výroku uvedeného rozsudku sťažovateľka podala 16. júna 1998
odvolanie. Okresný súd ju listom zo 6. augusta 1998 vyzval na doplnenie odvolania,
čo sťažovateľka urobila 17. augusta 1998. Dňa 23. septembra 1998 súd zaslal podanie
sťažovateľky žalovanému na vyjadrenie. Kompletný spis s odvolaním okresný súd doručil
Krajskému súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) 9. novembra 1998.
Krajský súd rozsudkom sp. zn. 13 Co 328/98 z 23. apríla 1999 zrušil rozsudok súdu
prvého stupňa v jeho napadnutej časti, t.j. vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej
časti, ako aj vo výroku o trovách konania a v rozsahu zrušenia vec vrátil na ďalšie konanie.
V odôvodnení rozsudku krajský súd uviedol, že okresný súd nezistil správne zárobok
žalobkyne (aj z dôvodu, že žalovaný zámerne odmietol predložiť doklady pre výpočet
pravdepodobného zárobku), čiže nezistil potrebný skutkový stav vo veci. Poukázal, že
výrok o vyslovení neplatnosti rozviazania pracovného pomeru, ako aj výrok o povinnosti
žalovaného zaplatiť sťažovateľke 15 000 Sk s príslušenstvom neboli napadnuté odvolaním,
v dôsledku čoho sa tieto výroky stali právoplatnými a krajský súd už ich vecnú správnosť
neskúmal. Rozsudok odvolacieho súdu bol okresnému súdu doručený 24. mája 1999.
Listom z 3. januára 2000 okresný súd vyzval sťažovateľku, aby označila dôkazy,
ktoré žiada vykonať vo veci na preukázanie svojich tvrdení. Sťažovateľka svoju povinnosť
splnila 18. januára 2000.
V období od 15. februára 2000 okresný súd vykonával úkony nevyhnutné
pre rozhodnutie o napadnutom nároku sťažovateľky. Tieto spočívali v zabezpečovaní
listinných dôkazov do spisu (uložil sťažovateľke, aby oznámila súdu požadovanú výšku
náhrady mzdy ako aj spôsob jej určenia), odročil pojednávanie stanovené na 19. apríl 2000
z dôvodu ospravedlnenia žalovaného, vo veci pojednával 7. júna 2000, zasielal návrh
sťažovateľky žalovanému na vyjadrenie, ako aj stanovisko žalovaného sťažovateľke.
V marci 2001 bol určený termín pojednávania na 13. jún 2001. Z dôvodu práceneschopnosti
konajúceho sudcu bol termín pojednávania zrušený a následne určený nový, a to na
19. september 2001. Uvedené pojednávanie bolo odročené na neurčito za účelom nariadenia
znaleckého dokazovania. Právnemu zástupcovi sťažovateľky bola zároveň uložená
povinnosť predložiť návrhy na doplnenie dokazovania.
Uznesením z 23. mája 2002 okresný súd nariadil znalecké dokazovanie znalkyňou
z odvetvia personalistiky, mzdy, odvodov Ing. M. D., ktoré bolo zmenené uznesením
zo 14. augusta 2002 a vypracovaním znaleckého posudku bol poverený iný znalec. Tento
znalec vrátil spis 5. novembra 2002 okresnému súdu bez vypracovania posudku s tým, že
z časových dôvodov nemôže znalecký posudok vypracovať. Dňa 27. januára 2003 bola
preto vypracovaním znaleckého posudku poverená iná znalkyňa, ktorá znalecký posudok
v predmetnom konaní predložila okresnému súdu 10. júna 2003.
Uznesením z 31. júla 2003 bola znalkyni priznaná odmena a v októbri 2003 bol
určený termín pojednávania na 27. november 2003, ktorého sa zúčastnila iba právna
zástupkyňa sťažovateľky. Nezúčastnil sa ho ani jeden z účastníkov konania. Uvedené
pojednávanie bolo odročené na 22. január 2004.
Na pojednávaní 22. januára 2004 sťažovateľka žiadala priznať náhradu mzdy v sume,
ktorá prevyšuje pôvodne žiadanú sumu 32 000 Sk. Okresný súd uznesením predmetnú
zmenu návrhu nepripustil a na tomto pojednávaní vyhlásil rozsudok vo veci. Rozsudok
nie je zatiaľ právoplatný (účastníkom konania neuplynula ešte lehota na podanie odvolania).
Dňa 7. mája 2003 podala sťažovateľka okresnému súdu sťažnosť na prieťahy
v konaní sp. zn. 18 C 428/94 tvrdiac, že v podstate od roku 1999 do roku 2002
sa neuskutočnili žiadne úkony súdu k doriešeniu a vydaniu konečného rozhodnutia v súlade
s právnym názorom odvolacieho súdu. Túto dôvodnú urgenciu kvalifikoval ústavný súd
ako právny prostriedok, ktorého uplatnenie sa vyžaduje pred podaním návrhu na začatie
konania pred ústavným súdom.
Sťažovateľka žiada, aby ústavný súd deklaroval porušenie jej práv, prikázal
okresnému súdu konať vo veci sp. zn. 18 C 428/94 bez zbytočných prieťahov, priznal
jej primerané finančné zadosťučinenie vo výške 30 000 Sk, ako aj náhradu trov konania
v zatiaľ nevyčíslenej výške. Návrh na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia
sťažovateľka odôvodnila trvajúcim pocitom právnej neistoty.
III.
Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia jej základného
práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého má každý právo na to, aby sa jeho
vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, ako aj vyslovenia porušenia jej práva
na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia
štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na súde alebo na inom štátnom orgáne
sa právna neistota neodstráni. K vytvoreniu želateľného stavu, t.j. stavu právnej istoty,
dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu. Preto
na splnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátne orgány
vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (I. ÚS 10/98).
Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“
zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva
k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prerokovanie veci v primeranej lehote“,
preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (I. ÚS 28/01).
Pri posudzovaní, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým
aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,
ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou zohľadnil tri základné kritéria,
ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka
súdneho konania a postup samotného súdu (napr. II. ÚS 813/00).
Z hľadiska prvého kritéria, či išlo o zložitú vec po právnej a skutkovej stránke,
ústavný súd konštatuje, že spor o neplatnosť rozviazania pracovného pomeru a náhradu
ušlej mzdy je sporom pracovnoprávnym. Súdy majú s takými spormi dlhodobé skúsenosti
a právna úprava obsiahnutá v Zákonníku práce je jasná a jej výklad a používanie sú súdnou
praxou ustálené. K otázke neplatnosti rozviazania pracovného pomeru a náhrady mzdy
existuje množstvo rozhodnutí publikovaných v oficiálnych zbierkach súdnych rozhodnutí
a stanovísk. Posudzovaný spor takéhoto druhu na okresnom súde podľa názoru ústavného
súdu (ktorý sa opiera o obsah spisu) nie je sporom, ktorý by kládol osobitné nároky na
dokazovanie a na právne posúdenie veci. Ústavný súd preto nepovažoval vec právne
a fakticky za zložitú.
Pokiaľ ide o správanie sťažovateľky ako účastníčky konania (v postavení žalobkyne),
ústavný súd pripúšťa, že v dvoch prípadoch odročené súdne pojednávania za účelom
účastníkmi navrhovanej ale neuskutočnenej mimosúdnej dohody (pre nesúhlas
sťažovateľky), podané odvolanie voči rozhodnutiu prvostupňového súdu v časti, v ktorej jej
právo nepriznal (v prevažnej časti bola sťažovateľka úspešná a teda jej právna istota bola
odstránená), mohli vplývať na jeho priebeh a dĺžku. Podľa právneho názoru ústavného súdu
vysloveného v skorších rozhodnutiach využitie možností daných navrhovateľke procesnými
predpismi (Občianskym súdnym poriadkom) na uplatňovanie a presadzovanie jej práva
v občianskom súdnom konaní spôsobuje síce predĺženie priebehu konania, nemožno
ho však kvalifikovať ako postup, ktorého dôsledkom sú zbytočné prieťahy (I. ÚS 31/2001).
Tretím hodnotiacim kritériom, použitím ktorého ústavný súd zisťuje, či došlo
k porušeniu označených základných práv sťažovateľky, je správanie (postup) samotného
súdu.
Hoci sťažovateľka podala sťažnosť ústavnému súdu po právoplatnosti (26. júna
1998) časti výroku rozhodnutia okresného súdu sp. zn. 18 C 428/94, ktorou súd určil, že
rozviazanie pracovného pomeru medzi sťažovateľkou a žalovaným úkonom žalovaného
z 30. decembra 1993 je neplatné, a v ktorej súd zaviazal žalovaného na povinnosť zaplatiť
sťažovateľke sumu 15 000 Sk s príslušenstvom, jej právna istota nebola celkom odstránená,
pretože proti výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti podala odvolanie. Súd preto
v konaní o náhradu ušlej mzdy pokračoval.
V samotnom postupe okresného súdu ešte pred vydaním vyššie uvedeného
rozhodnutia ústavný súd zistil zbytočné prieťahy v konaní sp. zn. 18 C 428/94 spočívajúce
v jeho nečinnosti, a to od 19. decembra 1995 (po pojednávaní vo veci) až do 29. júla 1997,
keď okresný súd vytýčil pojednávanie vo veci na 2. október 1997 (v trvaní 19 mesiacov).
Nečinnosť okresného súdu ústavný súd zistil aj v období od doručenia rozhodnutia
odvolacieho súdu 24. mája 1999 do 3. januára 2000 (v trvaní 7 mesiacov), keď okresný súd
vyzval sťažovateľku na označenie dôkazov vo veci.
Pri posudzovaní tohto obdobia ústavný súd zobral do úvahy svoju predošlú
judikatúru, v súlade s ktorou obdobie poznamenané nečinnosťou všeobecného súdu,
keď jeho konaniu nebráni žiadna zákonná prekážka, ústavný súd posudzuje ako zbytočný
prieťah v konaní (napr. II. ÚS 3/00).
Odročenie pojednávania 19. septembra 2001 na neurčito z dôvodu potreby
vypracovania znaleckého posudku a rozhodnutie z 23. mája 2002 o ustanovení znalca
a uložení mu vypracovania znaleckého posudku v predmetnej veci po uplynutí 8 mesiacov
od odročenia pojednávania bez vykonania čo len jediného procesného úkonu smerujúceho
k objasneniu veci vzhľadom na celkovú dobu konania a vykázanie úspornosti procesných
úkonov možno považovať za postup súdu, ktorým došlo k porušeniu základného práva
upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy (II. ÚS 17/01).
Taktiež ani preťaženosť sudcov nie je možné zohľadniť ako dôvod ospravedlňujúci
voči občanovi inak zbytočné prieťahy v konaní o jeho veci. Námietka veľkého množstva
nevybavených a nerozhodnutých vecí nemá povahu okolností, ktoré by vylučovali
zodpovednosť súdu, ktorý je vecne a miestne príslušný na rozhodnutie vo veci občana,
ktorý sa naň obrátil ( I. ÚS 19/2000, I. ÚS 50/2001).
Na základe uvedených zistení a právnych hodnotení ústavný súd rozhodol,
že okresný súd v spore vedenom pod sp. zn. 18 C 428/94 konal spôsobom, ktorého
dôsledkom boli zbytočné prieťahy 34 mesiacov (takmer 3 roky) v súdnom konaní trvajúcom
viac než 9 rokov.
Vzhľadom na vyššie uvedené ústavný súd vyslovil porušenie práva sťažovateľky na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a práva na prejednanie veci v primeranej
lehote postupom okresného súdu v predmetnom konaní tak, ako ho garantuje čl. 48 ods. 2
ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.
IV.
Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby
podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím,
opatrením alebo iným zásahom, príp. nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo
iný zásah, príp. prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3
ústavy ústavný súd môže zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť
o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.
V súlade s § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde ústavný súd okresnému súdu
prikázal, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 428/94 konal bez zbytočných prieťahov.
V dobe rozhodovania ústavného súdu ešte nie je vec právoplatne ukončená, lebo
účastníkom konania plynie lehota na podanie odvolania. Existuje teda možnosť, že okresný
súd bude vo veci v budúcnosti ďalej konať, a pre tento prípad mu ústavný súd prikázal
konať bez zbytočných prieťahov. Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa
rozhodnutia súdu. Tento účel možno dosiahnuť len právoplatným rozhodnutím.
V súvislosti s úpravou sťažnosti čl. 127 ods. 3 ústavy ustanovuje: „Ústavný súd môže
svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa
odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.“
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje a z akých dôvodov sa ho
domáha“.
Sťažovateľka žiada primerané finančné zadosťučinenie, a to vo výške 30 000 Sk.
Návrh na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia odôvodňuje trvajúcim pocitom
právnej neistoty.
Pri určovaní výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal
zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza Európsky súd pre ľudské práva, keď priznáva
spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru, so zreteľom na konkrétne
okolnosti prípadu.
Ústavný súd v tejto súvislosti zohľadnil, že predmetom súdneho konania, v ktorom
došlo k zbytočným prieťahom, je náhrada ušlej mzdy v súvislosti s potvrdeným neplatným
rozviazaním pracovného pomeru sťažovateľky, pričom jeho výsledok sa dotýka
existenčných záujmov sťažovateľky.
Hoci ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby v označenom súdnom konaní konal
bez zbytočných prieťahov, porušenie základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2
ústavy však nemožno účinne odstrániť len uplatnením tejto právomoci ústavného súdu.
V dôsledku toho bolo potrebné rozhodnúť aj o primeranom finančnom zadosťučinení.
Vzhľadom na celkovú dobu konania okresného súdu, na rozsah zbytočných prieťahov v jej
rámci zohľadňujúc tiež charakter súdneho konania možno sumu 30 000 Sk považovať
za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde.
V.
Sťažovateľka vo svojej sťažnosti žiada, aby ústavný súd zaviazal okresný súd uhradiť
trovy konania jej právnemu zástupcovi. Právny zástupca sťažovateľky listom
zo 16. marca 2004 doručil ústavnému súdu vyčíslenie trov konania vo výške 8 800 Sk.
Ústavný súd pri rozhodovaní o trovách požadovaných právnym zástupcom
sťažovateľky vychádzal z ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého
ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť
niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania
jeho trovy.
Sťažovateľka bola vo veci úspešná, a preto je potrebné rozhodnúť o úhrade trov
konania okresným súdom.
Pri výške náhrady trov právneho zastúpenia ústavný súd vychádzal z ustanovenia
§ 13 ods. 8 Vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z.
o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „ vyhláška
č. 163/2002 Z. z.“), ktoré upravuje výšku odmeny za zastupovanie pred ústavným súdom
a podľa ktorého ak predmet sporu nie je oceniteľný peniazmi, odmena za jeden úkon
je jedna tretina výpočtového základu. Predmetom konania pred ústavným súdom je ochrana
základných práv a slobôd, ktorá nie je oceniteľná peniazmi.
Podľa § 1 ods. 3 vyhlášky č. 163/2002 Z. z. výpočtovým základom na účely tejto
vyhlášky je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky
za prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka.
Právny zástupca sťažovateľky vykonal úkony právneho zastúpenia v jej prospech
v roku 2003. Podľa oznámenia Štatistického úradu Slovenskej republiky za prvý polrok
2002 bola priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky
12 811 Sk.
Podľa takto určených kritérií je výška odmeny za úkony prevzatie a príprava veci
a podanie vo veci samej 4 270 Sk za každý úkon podľa ustanovenia § 16 ods. 1 vyhlášky
č. 163/2002 Z. z., t. j. spolu 8 540 Sk. Ústavný súd rozhodol aj o priznaní náhrady výdavkov
na miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné vo výške jednej stotiny
výpočtového základu podľa § 19 ods. 3 vyhlášky č. 163/2002 Z. z., t. j. dvakrát 128 Sk.
Z týchto dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto nálezu.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. marca 2004