Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 25/04

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-40

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Eduarda Báránya

a zo sudcov Juraja Babjaka a Ľubomíra Dobríka vo veci sťažnosti M. S. a E. S, obaja bytom

T., zastúpených advokátom JUDr. F. S., Advokátska kancelária, T., pre namietané porušenie

ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod

sp. zn. na neverejnom zasadnutí 12. mája 2004 takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. p o r u š i l

základné právo M. S. a E. S. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 .

2. Okresnému súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. p r i k a z u j e

konať bez zbytočných prieťahov.

3. M. S. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie v sume 20 000 Sk

(slovom dvadsaťtisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Trnava p o v i n n ý

vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. E. S. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie v sume 20 000 Sk

(slovom dvadsaťtisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Trnava p o v i n n ý

vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Okresný súd Trnava j e p o v i n n ý zaplatiť náhradu trov konania M. S. a E. S.

v sume 8 796 Sk (slovom osemtisícsedemstodeväťdesiatšesť slovenských korún) na účet ich

právneho zástupcu advokáta JUDr. F. S., Advokátska kancelária, T., do pätnástich dní od

právoplatnosti tohto nálezu.

6. Sťažnosti M. S. a E. S. vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.

-17 z 28. januára 2004 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na konanie sťažnosť M. S. a E. S., obaja bytom T. (ďalej len

„sťažovatelia“), zastúpených advokátom JUDr. F. S., Advokátska kancelária, T., pre

namietané porušenie ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

zaručeného v (ďalej len „“) postupom

Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

. Právny zástupca sťažovateľov ich sťažnosť doplnil podaniami z 19. decembra

2003 a 5. marca 2004. Vo svojich podaniach uviedli, že 8. marca 1996 podali okresnému

súdu žalobu proti Ľ. J. – Auto trans, B. (ďalej len „žalovaný“), o zaplatenie 218 000 Sk

s príslušenstvom. Žalovaný vyhotovil sprostredkovateľskú zmluvu, ktorou sťažovateľom

osobne predal osobné auto zn. Ford Orion E4. Sťažovatelia mu zaplatili kúpnu cenu vo

výške 218 000 Sk a žalovaný im vydal potvrdenku o zaplatení kúpnej ceny, odovzdal im

auto, technický preukaz, potvrdenku o zákonnom poistení auta a kľúče od auta. Sťažovatelia

následne nechali na predmetnom osobnom aute vykonať opravy v hodnote 7 000 Sk a dali

do auta oleje v hodnote 5 000 Sk.

Dňa 30. novembra 1995 však boli sťažovatelia nútení vydať uvedené auto

príslušnému obvodnému oddeleniu Policajného zboru v Bratislave, pretože bolo ukradnuté.

Odvtedy sťažovatelia nemajú ani auto, ani peniaze. Okresný súd vedie konanie

v predmetnej veci pod sp. zn. , pričom 29. novembra 1997 vyhovel žalobe a určil

povinnosť žalovanému zaplatiť sťažovateľom uplatnené nároky. Podľa názoru okresného

súdu v predmetnom rozhodnutí v predmetnej veci nešlo o sprostredkovateľskú zmluvu, ale

o zmluvu o obstaraní veci medzi žalovaným a sťažovateľmi. Krajský súd v Trnave (ďalej

len „krajský súd“) rozhodoval o odvolaní žalovaného uznesením z 29. apríla 1998, ktorým

zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil okresnému súdu, pričom konštatoval, že

v predmetnej veci ide o zmluvu medzi účastníkmi konania o obstaraní predaja veci podľa

, súčasne určil, že rozsudok okresného súdu má aj iné vady,

a nariadil okresnému súdu, aby si zadovážil trestný spis Okresného súdu Bratislava IV

sp. zn. proti R. B. a spol., ktorí boli stíhaní za krádeže áut a následne odsúdení pre

podielnictvo. Krajský súd teda vyhovel odvolaniu žalovaného a nariadil doplniť rozsiahle

dokazovanie, hoci právny vzťah existoval iba medzi účastníkmi predmetného konania.

Podľa názoru sťažovateľov, keďže „auto malo právne vady“, žalovaný bol povinný nielen

právne, ale aj morálne vrátiť sťažovateľom jeho kúpnu cenu.

V priebehu ďalšieho konania nechal okresný súd vypočuť svedkov R. B. a M. P.

prostredníctvom Okresného súdu Bratislava II, ale bezvýsledne. Napriek urgenciám zo

strany sťažovateľov ako okresný súd, tak ani Okresný súd Bratislava II doteraz nič

neurobili. Okresný súd v predmetnej veci do dnešného dňa nerozhodol, hoci od podania

žaloby (8. marca 1996) už uplynulo sedem a pol roka. Podľa sťažovateľov boli porušené ich

„základné práva“ na prerokovanie a rozhodnutie vo veci bez zbytočných prieťahov.

Spravodlivosť môže byť podľa nich realizovaná len prostredníctvom takého konania súdov,

ktoré smeruje k odstráneniu právnej neistoty, a ku zbytočným prieťahom môže dôjsť nielen

nečinnosťou súdu, ale i takým nekonaním, ktoré nesmeruje k odstráneniu právnej neistoty

vo veci, s ktorou sa sťažovatelia obrátili na súd.

Na základe vyššie uvedených skutočností sťažovatelia žiadali, aby ústavný súd

nálezom takto rozhodol :

„Základné právo sťažovateľov M. S. a manž. E. S. rod. S. na prerokovanie

a rozhodnutie vo veci bez zbytočných prieťahov upravené v SR v konaní

vedenom na Okresnom súde v Trnave č. k. bolo porušené.

Ústavný súd SR prikazuje, aby Okresný súd v Trnave vo veci č. k. konal.

Súd priznáva sťažovateľom podľa SR finančné zadosťučinenie

v sume 50.000.- Sk.

Súd priznáva odmenu a náhradu výdavkov právnemu zástupcovi sťažovateľov JUDr.

F. S., advokátovi Advokátskej kancelárie v T., v zmysle ustanovenia § 13 ods. 8 vyhlášky

163/02 Z. z. v sume Sk 8 796.- (za 2 právne úkony po Sk 4.270.- a 2 x režijný paušál po Sk

128.-).“

Vo svojej sťažnosti tiež sťažovatelia požiadali o priznanie primeraného finančného

zadosťučinenia, ktoré zdôvodnili tým, že podľa nich „(...) ochrana práv nebola rýchla

a účinná. Najmenej od roku 1998 bol súd nečinný. Finančné zadosťučinenie žiadam od roku

1999 vo výške Sk 10.000 ročne, spolu 50.000 Sk, čo zodpovedá judikatúre Európskeho

súdu“.

Okresný súd sa na základe výzvy ústavného súdu k predmetnej veci vyjadril listom

č. Spr 1834/03 z 29. decembra 2003 prostredníctvom predsedníčky okresného súdu,

v ktorom chronologicky popísala doterajší priebeh konania vedeného na okresnom súde pod

sp. zn. a v závere uviedla: „(...) V predmetnej veci nastali prieťahy najmä

v období, kedy sa spisový materiál nachádzal opakovane na dožiadanom súde - Okresnom

súde Bratislava II, nakoľko v konaní pre rozhodnutie vo veci má význam výsluch svedkov B.

a P., tiež nebolo možné zabezpečiť plynulejšie konanie v období, kedy bol spisový materiál

prikázaný po odchode JUDr. M. z tunajšieho súdu ďalším sudkyniam a to vzhľadom na

veľký počet starých nevybavených vecí v oddelení 14 C, ktoré veci zostali po JUDr. M.

a ktoré boli následne prerozdelené ďalším sudcom.“

Sťažovatelia vo svojom podaní z 5. marca 2004 ústavnému súdu oznámili, že

súhlasia s upustením od verejného ústneho pojednávania v predmetnej veci.

Okresný súd ústavnému súdu vo svojom podaní č. Spr 1834/03 z 8. marca 2004

taktiež oznámil, že netrvá na verejnom ústnom pojednávaní a súhlasí s upustením od neho.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania,

ako aj z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu, ústavný súd zistil nasledovný

priebeh a stav konania v predmetnej veci.

Sťažovatelia podali 8. marca 1996 na okresnom súde žalobu o zaplatenie 218 000 Sk

s príslušenstvom proti Ľ. J., Auto – trans, B. (ďalej len „žalovaný“), z titulu zodpovednosti

za vady predanej veci.

Pokynom súdnej kancelárii z 18. marca 1996 vytýčila predsedníčka senátu termín

pojednávania vo veci na 3. apríl 1996 a nechala naň predvolať účastníkov konania.

Právneho zástupcu sťažovateľov nechala vyzvať na zaplatenie súdneho poplatku v lehote do

termínu vytýčeného pojednávania vo veci a žalovanému nechala zaslať kópiu žaloby na

vyjadrenie v lehote siedmich dní.

Dňa 1. apríla 1996 bolo okresnému súdu doručené podanie advokáta JUDr. F. Č., T.,

v ktorom oznámil prevzatie zastupovania žalovaného v konaní (o čom predložil

plnomocenstvo) a zároveň požiadal o odročenie termínu pojednávania kvôli kolízii

s pojednávaním v inej právnej veci.

Okresný súd pojednávanie 3. apríla 1996, na ktoré sa dostavili sťažovatelia a ich

právny zástupca, odročil na 24. apríl 1996. V uvedený deň okresný súd pojednával vo veci.

Po vypočutí účastníkov konania pojednávanie odročil na 27. máj 1996. Pojednávanie

konané 27. mája 1996 okresný súd po vypočutí predvolanej svedkyne odročil na neurčito za

účelom doplnenia dokazovania a zistenia údajov o pobyte ďalších osôb, ktoré považoval

okresný súd za potrebné vypočuť ako svedkov. Okresný súd realizoval úkony smerujúce

k zisteniu uvedených údajov v priebehu júna 1996. O oznámenie požadovaných údajov

žiadal opakovane Obvodný úrad vyšetrovania Policajného zboru Bratislava IV v auguste

1996 a v septembri 1996. V septembri 1996 sa obrátil v uvedenej veci na Mestský úrad

vyšetrovania Policajného zboru v Bratislave. Odpoveď na dožiadania bola okresnému súdu

doručená 23. októbra 1996.

Pokynom súdnej kancelárii z 24. októbra 1996 uložila predsedníčka senátu súdnej

kancelárii vyžiadať od Ústrednej evidencie väzňov Zboru väzenskej a justičnej stráže

Slovenskej republiky (ďalej len „ÚEV ZVJS SR“) údaje o osobách, ktoré považoval

okresný súd za potrebné vypočuť ako svedkov.

Listom zo 4. novembra 1996 požiadal okresný súd o výsluch dvoch svedkov

Obvodný súd Bratislava II. Dožiadanie bolo Obvodnému súdu Bratislava II doručené

12. novembra 1996. Vybavenie uvedeného dožiadania okresný súd urgoval 3. apríla 1997

a opätovne 6. mája 1997.

Zápisnice o výsluchu oboch svedkov dožiadaným súdom boli okresnému súdu

doručené 23. júna 1997 (dožiadaný súd žiadal o súhlas s výsluchom oboch svedkov, ktorí

boli toho času vo vyšetrovacej väzbe, najprv v marci 1997 príslušného vyšetrovateľa

a neskôr, keďže medzičasom vyšetrovateľ ukončil vyšetrovanie trestnej veci oboch osôb

návrhom na podanie obžaloby, žiadal o súhlas s výsluchom v máji 1997 Okresný súd

Bratislava IV).

Pokynom súdnej kancelárii z 19. septembra 1997 vytýčila zákonná sudkyňa termín

pojednávania vo veci na 29. október 1997 a nechala naň predvolať účastníkov konania a ich

právnych zástupcov. Na pojednávaní konanom v uvedený deň okresný súd po vypočutí

stanovísk právnych zástupcov oboch sporových strán vyhlásil rozsudok, ktorým žalobe

vyhovel. Písomné vyhotovenie rozsudku č. k. -61 z 29. októbra 1997 bolo

právnemu zástupcovi žalovaného doručené 8. decembra 1997 a právnemu zástupcovi

sťažovateľov 9. decembra 1997.

Žalovaný podal 22. decembra 1997 proti rozsudku odvolanie. V priebehu januára

1998 doručil okresný súd (krátkou cestou) rovnopis odvolania právnemu zástupcovi

sťažovateľov s výzvou na vyjadrenie a vyzval právneho zástupcu žalovaného na zaplatenie

súdneho poplatku. Vyjadrenie právneho zástupcu sťažovateľov k odvolaniu bolo okresnému

súdu doručené 20. januára 1998. Vec bola predložená odvolaciemu súdu (krajskému súdu)

9. februára 1998.

Krajský súd na pojednávaní konanom 29. apríla 1998 vyhlásil rozhodnutie, ktorým

napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (z obsahu

spisu nie je možné zistiť, kedy boli rozhodnutie a spis doručené okresnému súdu).

Písomné vyhotovenie uznesenia krajského súdu č. k. -76 z 29. apríla 1998

bolo okresným súdom doručené právnym zástupcom účastníkov konania 10. augusta 1998.

Na pokyn zákonnej sudkyne zo 6. augusta 1998 preverovala príslušná pracovníčka civilnej

kancelárie okresného súdu v trestnej kancelárii okresného súdu, či svedkovia R. B. a M. P.

boli trestne stíhaní pred okresným súdom. Okresný súd sa následne listom z 18. novembra

1998 obrátil na Okresnú prokuratúru Trnava žiadajúc oznámenie, či boli svedkovia R. B.

a M. P. trestne stíhaní, a ak áno, pod akou spisovou značkou a na ktorom súde je konanie

vedené. Dňa 27. novembra 1998 sa okresný súd obrátil v uvedenej veci aj na ÚEV ZVJS

SR, ktorá 1. decembra 1998 okresnému súdu oznámila, že menovaní nie sú k uvedenému

dátumu vo výkone trestu odňatia slobody ani vo väzbe. Okresná prokuratúra Trnava listom

doručeným okresnému súdu 9. decembra 1998 oznámila, že menované osoby neeviduje ako

trestne stíhané osoby.

Vo veci konajúca sudkyňa uložila 6. apríla 1999 súdnej kancelárii zaslať Ústavu na

výkon väzby v Bratislave žiadosť o oznámenie, či R. B. a M. P. nie sú k uvedenému dátumu

vo výkone trestu odňatia slobody alebo vo väzbe. Výzva však vypravená nebola. Dňa

31. mája 1999 sa na okresný súd dostavil právny zástupca sťažovateľov a poskytol

okresnému súdu potrebné údaje ohľadne trestného stíhania a bydliska menovaných. Zároveň

navrhol, aby boli vypočutí (v zmysle záverov odvolacieho súdu) prostredníctvom

dožiadaného súdu vzhľadom na predpokladanú neochotu z ich strany dostaviť sa na

pojednávanie pred okresný súd.

Dožiadaním zo 16. júna 1999 sa okresný súd obrátil na Okresný súd Bratislava II so

žiadosťou o výsluch menovaných ako svedkov. Zákonná sudkyňa uložila 22. septembra

1999 urgovať vybavenie dožiadania. Okresný súd urgoval vybavenie dožiadania aj

15. februára 2000. Dožiadaný súd nariadil výsluch svedkov na 28. september 1999,

3. november 1999 a 15. december 1999 (už pod hrozbou uloženia poriadkovej pokuty alebo

predvedenia). Predvolaní svedkovia sa na výsluch nedostavovali alebo sa im nepodarilo

predvolanie doručiť, dožiadaný súd preto požiadal o ich predvedenie na ďalší nariadený

termín výsluchu 8. februára 2000 požiadal orgány Policajného zboru. Orgány Policajného

zboru predvedenie nezabezpečili s odôvodnením, že „na Vami uvedenej adrese hliadke OO

PZ nikto neotváral“. Dožiadaný súd následne žiadal 23. februára 2000 a 2. marca 2000

orgány Policajného zboru o predvedenie menovaných v ktorýkoľvek pracovný deň v období

od 1. marca 2000 do 20. marca 2000 v dobe od 8.00 h do 12.00 h a v prípade nemožnosti

realizácie predvedenia zaslať o tom správu, ktorej podanie následne dožiadaný súd urgoval

30. marca 2000 a opakovane 9. mája 2000. Podľa odpovede doručenej dožiadanému súdu

12. júna 2000 sa nepodarilo menovaných predviesť, pretože neboli zastihnutí, aj keď sa na

uvedenej adrese zdržujú.

Okresný súd Bratislava II vrátil 21. júla 2000 okresnému súdu dožiadanie bez

vybavenia s odôvodnením, že „ani po opakovaných žiadostiach o predvedenie svedkov na

výsluch sa OO – PZ Bratislava – II, nepodarilo zabezpečiť ich účasť na výsluchu pred

dožiadaným súdom“.

Okresný súd zaslal 31. júla 2000 oznámenie dožiadaného súdu právnemu zástupcovi

sťažovateľov s výzvou, aby navrhol ďalší postup, napr. vypočutie iných svedkov. Právny

zástupca sťažovateľov v podaní doručenom okresnému súdu 7. augusta 2000 navrhol

doplniť dokazovanie pripojením spisu Okresného súdu Bratislava IV v trestnej veci sp. zn.

proti R. B. a M. P. a v prípade potreby aj nariadením znaleckého dokazovania.

Uznesením č. k. -113 z 30. novembra 2000 ustanovil vo veci súdneho

znalca, ktorému uložil v lehote dvoch mesiacov vypracovať znalecký posudok, v ktorom sa

mal po ohliadke osobného motorového vozidla zn. Ford Orion E4 vyjadriť k otázke, či

mohol žalovaný pri prevzatí vozidla (vzhľadom na vykonanie zmien objektových

identifikátorov) za účelom predaja zistiť „že ide o vozidlo ukradnuté“. Písomné

vyhotovenie uznesenia č. k. -113 z 30. novembra 2000 bolo právnemu

zástupcovi sťažovateľov doručené 2. februára 2001 a právnemu zástupcovi žalobcu

5. februára 2001.

Okresný súd požiadal listom z 12. decembra 2000 Okresný súd Bratislava IV

o zaslanie spisu v trestnej veci sp. zn. proti R. B. a M. P. Zároveň žiadal Okresný

dopravný inšpektorát Okresného riaditeľstva Policajného zboru Trnava o poskytnutie

listinných dôkazov týkajúcich sa vykonania zmeny v evidencii motorových vozidiel

ohľadne motorového vozidla zn. Ford Orion E4. Listom z 31. januára 2001 žiadal okresný

súd opakovane Okresný súd Bratislava IV o zaslanie jeho spisu v trestnej veci sp. zn.

proti R. B. a M. P. Ďalším listom z toho istého dňa sa však v uvedenej veci obrátil

aj na Okresný súd Bratislava III (kde sa mal predmetný spis toho času nachádzať). Vo

februári 2001, v marci 2001 a v apríli 2001 sa okresný súd taktiež opakovane pokúšal

doručiť uznesenie č. k. -113 z 30. novembra 2000 súdnemu znalcovi, ktorý

zásielku nepreberal.

Okresný súd opakoval dožiadanie na Okresný súd Bratislava IV a na Okresný súd

Bratislava III ohľadne zaslania spisu Okresného súdu Bratislava IV v trestnej veci sp. zn.

aj 27. apríla 2001. Listom doručeným okresnému súdu 16. mája 2001 Okresný

súd Bratislava IV oznámil, že žiadaný spis bol zaslaný Okresnému súdu Bratislava III ešte

v roku 1999, pričom bol tento súd požiadaný, aby označený spis vrátil, prípadne oznámil

dôvod brániaci jeho vráteniu.

Podaním doručeným okresnému súdu 24. októbra 2002 požiadal právny zástupca

sťažovateľov o vytýčenie pojednávania a urýchlené rozhodnutie vo veci, pretože „posledné

pojednávanie bolo 15. 12. 1999“.

Pokynom súdnej kancelárii zo 17. decembra 2003 vytýčila zákonná sudkyňa termín

pojednávania vo veci na 11. február 2004 a nechala naň predvolať žalovaného a právneho

zástupcu sťažovateľov. Žalovanému sa nepodarilo predvolanie doručiť, preto okresný súd

pojednávanie v uvedený deň odročil na neurčito s tým, že vyžiada výpis zo živnostenského

registra ohľadne žalovaného. Označený výpis si okresný súd vyžiadal 13. februára 2004

a doručený mu bol 3. marca 2004.

III.

1. Podľa ustanovenia prvej vety : „Každý má právo, aby sa jeho

vec prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).“

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je

odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia

štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na súde alebo inom štátnom orgáne sa

právna neistota neodstráni. K vytvoreniu želateľného stavu, t. j. stavu právnej istoty,

dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu. Preto na

splnenie základného práva podľa nestačí, aby štátne orgány vec

prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet ().

Otázku existencie zbytočných prieťahov v konaní, a tým aj porušenia základného

práva podľa skúma ústavný súd vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti

prípadu podľa právnej a faktickej zložitosti veci, podľa správania účastníka konania

a spôsobu, akým v konaní postupoval súd (napr. , ). Tieto tri kritériá

zohľadňuje pri namietanom porušení práva na prerokovanie veci súdom v primeranej lehote

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd aj Európsky súd

pre ľudské práva (, ).

A) Predmetom posudzovaného konania pred okresným súdom je žaloba

v občianskoprávnej veci týkajúca sa nárokov vyplývajúcich zo zmluvy o obstaraní predaja

veci, resp. sprostredkovateľskej zmluvy. Z obsahu súdneho spisu, z vyjadrení sťažovateľov

a okresného súdu ani z nimi predložených na vec sa vzťahujúcich listín ústavný súd nezistil

žiadnu skutočnosť svedčiacu o právnej zložitosti veci, avšak po skutkovej stránke možno

konštatovať, že v danom prípade ide o vec skutkovo zložitú, vyžadujúcu si vykonanie

rozsiahlejšieho dokazovania, ktoré môže spôsobiť predĺženie konania najmä v prípade, ak

zistenie skutkového stavu je závislé od vypočutia svedkov, ktorí súdu neposkytnú potrebnú

súčinnosť, tak ako to bolo aj v tomto prípade. Spomínaná skutková zložitosť veci však

nemôže ospravedlniť nečinnosť okresného súdu v konaní o žalobe sťažovateľov.

B) Správanie sťažovateľov ako účastníkov konania ústavný súd hodnotí ako aktívne,

sťažovatelia reagovali na výzvy okresného súdu, zúčastňovali sa jednotlivých pojednávaní,

označovali dôkazy na preukázanie svojich tvrdení a po celú dobu konania bol zastúpení

kvalifikovaným právnym zástupcom. V správaní sťažovateľov teda ústavný súd nezistil

žiadne okolnosti, v dôsledku ktorých by mohlo dôjsť k spomaleniu postupu súdu

v predmetnom konaní.

C) Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v uvedenom konaní

došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu v predmetnej veci.

Ústavný súd zistil dlhé obdobie nečinnosti v postupe okresného súdu, ktoré malo

výrazný vplyv na doterajšiu dĺžku konania. Uvedené obdobie nečinnosti okresného súdu

začalo 31. januára 2001, keď okresný súd žiadal opakovane Okresný súd Bratislava IV

o zaslanie jeho spisu v trestnej veci sp. zn. , a trvalo tridsaťštyri mesiacov, teda až

do 17. decembra 2003, keď vo veci konajúci sudca vytýčil termín pojednávania

v predmetnej veci a súčasne nechal vykonať viacero úkonov súvisiacich s jeho prípravou.

Nečinnosť okresného súdu vo vyššie označenom období bez toho, aby jeho postupu bránila

zákonná prekážka, je potrebné považovať za zbytočné prieťahy v konaní v zmysle čl. 48

ods. 2 .

Ústavný súd konštatuje, že konanie, ktoré je predmetom posúdenia, trvá už viac ako

osem rokov a tri mesiace. Z uvedenej doby značnú časť (takmer dva roky a desať mesiacov)

tvorí obdobie, v ktorom dochádzalo k zbytočným prieťahom v konaní v dôsledku nečinnosti

okresného súdu.

Sťažovatelia v rámci svojej argumentácie v sťažnosti taktiež uviedli, že ku

zbytočným prieťahom v konaní „môže dôjsť nielen nečinnosťou súdu, ale aj takou

činnosťou, ktorá nesmeruje k odstráneniu právnej neistoty, ku právoplatnému rozhodnutiu

vo veci“. Ústavný súd v posudzovanom konaní zistil viacero krátkodobých období

(predovšetkým medzi jednotlivými úkonmi okresného súdu súvisiacimi so zisťovaním

aktuálneho pobytu svedkov a zabezpečením ich výpovede), ktoré síce spôsobili predĺženie

konania v predmetnej veci, avšak príčinou ich existencie v predmetnom konaní nebol

nesprávny postup okresného súdu, ale zapríčinené boli jeho snahou o riadne zistenie

skutkového stavu vykonaním dokazovania. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na

svoju doterajšiu judikatúru, v ktorej už vyslovil, že dobu, ktorá uplynula v dôsledku

opakovaného odročovania výsluchov svedkov súdom, nemožno pričítať súdu, lebo na

zabezpečenie ich účasti využil všetky zákonné prostriedky (mutandis mutantis

).

Vzhľadom na stav konania prezentovaný urobenými procesnými úkonmi vo veci,

dĺžku konania vo veci, ako aj doterajšiu judikatúru ústavného súdu, v ktorej vyslovil, že

otázka množstva vecí, personálne a organizačná problémy súdu nie sú v zásade ústavne

významné pre posúdenie toho, či došlo k zbytočným prieťahom v konaní (),

argumenty predsedníčky okresného súdu súvisiace s veľkým nápadom vecí, ako aj

s personálnymi problémami ústavný súd nemohol akceptovať.

S ohľadom na vyššie uvedené nemožno dobu predmetného konania vedeného na

okresnom súde považovať vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov v zmysle za ústavne akceptovateľnú. Ústavný súd

preto dospel k záveru, že uvedené právo sťažovateľov bolo porušené.

2. Podľa druhej vety ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo

nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo

veci konal.

Pretože ústavný súd zistil, že nečinnosťou okresného súdu došlo k porušeniu

základného práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 , prikázal okresnému súdu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov

a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádzali sťažovatelia domáhajúci sa

rozhodnutia súdu vo svojej veci.

3. Sťažovatelia vo svojej sťažnosti žiadali aj o priznanie finančného zadosťučinenia

vo výške 50 000 Sk, pretože podľa nich „(...) ochrana práv nebola rýchla a účinná.

Najmenej od roku 1998 bol súd nečinný. Finančné zadosťučinenie žiadam od roku 1999 vo

výške Sk 10.000 ročne, spolu 50.000 Sk, čo zodpovedá judikatúre Európskeho súdu“.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa ustanovenia ak sa sťažovateľ domáha

primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých

dôvodov sa ho domáha.

Podľa ustanovenia má primerané finančné

zadosťučinenie povahu náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

Pretože porušenie základného práva sťažovateľov, ktoré ústavný súd zistil, nemožno

napraviť obnovením stavu pred jeho porušením a výrok ústavného súdu deklarujúci toto

porušenie nemožno vzhľadom na okolnosti prípadu považovať za dostatočnú a účinnú

nápravu, priznal ústavný súd sťažovateľom primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný súd považoval v tomto prípade za primerané priznať každému zo

sťažovateľov sumu 20 000 Sk (spolu 40 000 Sk). Táto suma zohľadňuje s prihliadnutím na

predmet konania okresného súdu, dĺžku zbytočných prieťahov v tomto konaní (dva roky

a desať mesiacov) a s nimi spojenú nemajetkovú ujmu sťažovateľov.

Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo

zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza Európsky súd pre ľudské práva, keď priznáva

spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru so zreteľom na konkrétne

okolnosti prípadu. Súčasne sa pritom riadil úvahou, že cieľom primeraného finančného

zadosťučinenia je zmiernenie nemajetkovej ujmy, nie prípadná náhrada škody (,

).

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti ústavný súd vo zvyšnej časti uplatnenému

primeranému finančnému zadosťučineniu v návrhu sťažovateľov nevyhovel.

4. Sťažovatelia prostredníctvom svojho právneho zástupcu žiadali priznať náhradu

trov konania pred ústavným súdom vo výške 8 796 Sk pozostávajúcich z dvoch úkonov

právnej služby v uvedenom konaní (príprava a prevzatie zastupovania, písomné podanie na

súd), vyčíslených ako jedna tretina výpočtového základu za dva úkony právnej služby

2 x 4 270 Sk a paušálnej náhrady hotových výdavkov 2 x 128 Sk v zmysle ustanovení § 13

ods. 8 v spojení s § 1 ods. 3 a § 19 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej

republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych

služieb (ďalej len „“).

Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľov ústavný súd vychádzal

z ustanovení § 1 ods. 3, § 13 ods. 8 prvej vety v spojení s § 16, § 1 ods. 3, § 17 ods. 2 a § 19

ods. 3 vyhlášky č. s tým, že predmet konania podľa pred

ústavným súdom, ktorým sú základné práva a slobody, porušenie ktorých sťažovateľ

namieta, v zásade nie je oceniteľný peniazmi. Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden

úkon právnej služby uskutočnený v období od 1. januára 2003 v konaní pred ústavným

súdom predstavuje 4 270 Sk (základom pre výpočet je priemerná mesačná mzda

zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2002 vo výške 12 811

Sk), uvedená odmena sa v prípade spoločných úkonov pri zastupovaní znižuje na sumu

3 416 Sk, a hodnota režijného paušálu 128 Sk.

Ústavný súd zistil, že uplatnená suma trov právneho zastúpenia spolu 8 796 Sk

neodporuje platným právnym predpisom. Ústavný súd preto priznal náhradu trov právneho

zastúpenia v celej výške uplatnenej právnym zástupcom sťažovateľov.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. mája 2004