Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 129/04

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. júla 2004 v senáte

zloženom z predsedu Jána Lubyho a zo sudcov Jána Auxta a Juraja Horvátha v konaní

o sťažnosti E. K., bytom K., zastúpenej advokátkou JUDr. J. P., K., ktorou namietala

porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej

lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. (pôvodne vedenom

pod sp. zn. a sp. zn. ), za účasti Okresného súdu Košice II, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Eriky Kovalikovej na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa a právo na prejednanie jej záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn.

(pôvodne vedenom pod sp. zn. a sp. zn. ) p o r u š e n é b o l o .

2. Okresnému súdu Košice II p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom

pod sp. zn. konal bez zbytočných prieťahov.

3. E. K. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie v sume 15 000 Sk

(slovom pätnásťtisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Košice II p o v i n n ý

vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4. Okresný súd Košice II j e p o v i n n ý uhradiť E. K. trovy konania v sume

9 342 Sk (slovom deväťtisíctristoštyridsaťdva slovenských korún) na účet jej právnej

zástupkyne advokátky JUDr. J. P., K., do jedného mesiaca od doručenia tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

sp. zn. zo 16. apríla 2004 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť E. K., bytom K. (ďalej len „sťažovateľka“),

ktorou namietala porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa (ďalej len „“) a práva

na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného

súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

(pôvodne vedenom pod sp. zn. a sp. zn. ).

Zo sťažnosti vyplýva, že Zdroj Košice, š. p., podal 8. júla 1992 bývalému Mestskému

súdu Košice návrh, ktorým sa s poukazom na uzavreté dohody o hmotnej zodpovednosti

proti sťažovateľke a ďalším dvadsiatim piatim odporkyniam domáhal náhrady škody

s príslušenstvom z dôvodu schodku zisteného pri inventúre.

Sťažovateľka uviedla, že ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo vydané

rozhodnutie vo veci samej.

Sťažovateľka sa domáhala, aby ústavný súd podľa rozhodol,

že postupom okresného súdu bolo porušené jej základné právo na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa a právo na prejednanie jej záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a priznal jej primerané finančné

zadosťučinenie v sume 300 000 Sk. Sťažovateľka taktiež žiadala prikázať okresnému súdu,

aby v označenom konaní konal bez zbytočných prieťahov.

Predseda okresného súdu sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti

podaním sp. zn. Spr. 741/04 doručeným ústavnému súdu 14. mája 2004, v ktorom okrem

iného uviedol:

„Po oboznámení sa s predloženou sťažnosťou, ako aj s napadnutým spisom

tunajšieho súdu, v ktorom sú namietané prieťahy v konaní, Vám predkladám nasledujúce

vyjadrenie zamerané na Vami položené otázky:

- predmetný spor možno hodnotiť ako skutkovo náročný už aj s ohľadom na počet

účastníkov sporu v procesnom postavení žalovaných, ktorých je 26, pričom uvedená

situácia zapríčinila aj procesné prekážky, spôsobené nemožnosťou doručovania zásielok

niektorým z účastníkov konania.

- chronológia procesných úkonov:

- žaloba bola podaná na bývalom Mestskom súde v Košiciach dňa 8. 7. 1992,

kde bola evidovaná pod sp. zn. .

- dňa 28. 8. 1992 bola žalobcovi zasielaná výzva na zaplatenie súdneho poplatku

za podaný návrh a zároveň bol predvolaný na upresnenie údajov o žalovaných.

- dňa 13. 1. 1993 bol rovnopis návrhu zaslaný na vyjadrenie žalovaným.

- dňa 3. 2. 1993 vyzvala konajúca sudkyňa žalobcu, aby upresnil adresy tých

žalovaných, od ktorých sa zásielka vrátila ako nedoručiteľná.

- po oznámení žiadaných adries bol dňa 11. 10. 1993 daný pokyn pre opätovné

doručenie návrhov žalovaným, u ktorých bolo prvé doručovanie bez pozitívneho

výsledku.

- dňa 26. 1. 1994 bol žalobca opätovne vyzvaný na oznámenie adresy žalovanej

v 16. rade, keďže na ním uvedenej adrese nebýva.

- opatrením predsedu súdu zo dňa 11. 7. 1994 bola predmetná vec podľa § 2 ods. 2

Spravovacieho poriadku pridelená do súdneho oddelenia JUDr. T. V.

- opatrením predsedu súdu zo dňa 1. 3. 1995 bola predmetná vec podľa § 2 ods. 2

Spravovacieho poriadku pridelená do súdneho oddelenia JUDr. D. B.

- dňa 25. 4. 1995 bol rovnopis návrhu zasielaný na vyjadrenie žalovaným, ktorí

sa k nemu doposiaľ nevyjadrili a zároveň bola zisťovaná adresa trvalého pobytu

žalovaných, ktorí sa na adrese uvedenej žalobcom nezdržiavajú.

- dňa 8. 5. 1995 bol urobený dotaz na Centrálnu evidenciu obyvateľov ohľadom

zistenia adries troch žalovaných a žalobca bol vyzvaný na predloženie

4 rovnopisov svojho návrhu.

- dňa 4. 7. 1995 bol daný pokyn pre doručenie návrhov 7 žalovaným cestou

príslušných OO PZ.

- dňa 30. 4. 1996 bolo opäť realizované doručovanie tým žalovaným, ktorým

sa zásielky doposiaľ nepodarilo doručiť.

- dňa 20. 8. 1996 bol určený termín pojednávania na deň 23. 10. 1996.

- pojednávanie, určené na deň 23. 10. 1996, bolo z dôvodu procesných prekážok

odročené na deň 27. 11. 1996.

- dňa 27. 11. 1996 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito

za účelom predvolania ďalších žalovaných.

- dňa 24. 3. 1997 bola vec prikázaná opatrením predsedu súdu do súdneho

oddelenia JUDr. M. P.

- dňa 16. 10. 1997 bol určený termín pojednávania na deň 3. 11. 1997.

- dňa 3. 11. 1997 sa uskutočnilo pojednávanie a bolo odročené na 17. 11. 1997.

- pojednávanie, konané dňa 17. 11. 1997, bolo odročené na neurčito a právnej

zástupkyni žalobcu bolo uložené v lehote 5 dní oznámiť žiadané skutočnosti.

- dňa 9. 4. 1998 bol určený termín pojednávania na deň 4. 5. 1998.

- pojednávanie, určené na deň 4. 5. 1998, bolo odročené na deň 27. 5. 1998.

- na pojednávaní, konanom dňa 27. 5. 1998, bol návrh proti žalovaným, ktoré dĺžnú

sumu žalobcovi uhradili, vzatý späť v dôsledku čoho bolo vyhlásené uznesenie,

ktorým bolo konanie proti týmto žalovaným zastavené a proti ostatným žalovaným

bol nárok vylúčený na samostatné konanie.

- uznesenie o zastavení konania a vylúčení nároku nadobudlo právoplatnosť dňa

18. 12. 1998 po jeho opakovanom doručovaní niektorým žalovaným v mesiacoch

august, september a október 1998.

- vylúčený nárok je evidovaný pod sp. zn. .

- v apríli 2000 bol určený termín pojednávania na deň 3. 5. 2000.

- pojednávanie, konané dňa 3. 5. 2000, bolo odročené na neurčito z dôvodu

neprítomnosti zástupcu žalobcu a predvolaných svedkov.

- dňa 8. 2. 2002 bol určený termín pojednávania na deň 27. 2. 2002.

- dňa 27. 2. 2002 sa uskutočnilo pojednávanie a bolo odročené na 27. 3. 2002.

- pojednávanie, uskutočnené dňa 27. 3. 2002, bolo odročené na neurčito za účelom

predloženia ďalších návrhov na doplnenie dokazovania zo strany žalobcu.

- dňa 24. 4. 2003 bola predmetná vec v súlade s Rozvrhom práce tunajšieho súdu

pre príslušný kalendárny rok presunutá do súdneho oddelenia sudkyne JUDr. S. Z.

- dňa 11. 11. 2003 bol určený termín pojednávania na 17. 2. 2004.

- dňa 17. 2. 2004 sa uskutočnilo pojednávanie a bolo odročené na 11. 5. 2004

za účelom predvolania ďalších svedkov a predloženia listinných dokladov

zo strany žalobcu.

- zo spisu neboli zistené prekážky postupu súdu podľa § 107 a nasl. Občianskeho

súdneho poriadku.

- za prieťahy spôsobené sťažovateľkou by bolo možné považovať jej neúčasť

na pojednávaniach, konaných v dňoch 3. 11. 1997, 4. 5. 1998 a 27. 2. 2002, z toho

na prvom a treťom z uvedených bez ospravedlnenia a na druhom z nich jej neúčasť

ospravedlnila jej právna zástupkyňa, avšak bez uvedenia dôvodu.

- pokiaľ ide o prieťahy spôsobené súdom, ich existenciu v určitých časových

obdobiach je nutné pripustiť. Zároveň však treba uviesť, že tieto vznikli na objektívnom

podklade za prispenia procesných prekážok vznikajúcich v priebehu konania bez

akéhokoľvek prispenia zo strany súdu.

- posúdenie zbytočnosti prieťahov ponechávam na zváženie ústavnému súdu:

z môjho pohľadu by bolo možné hodnotiť prieťahy vzniknuté v jednotlivých konaniach, teda

aj v tomto konkrétnom konaní, ako subjektívne zbytočné len za predpokladu vytvorenia

objektívne priaznivých podmienok na rozhodovaciu činnosť sudcov tunajšieho súdu,

spočívajúcich v takom množstve pridelených vecí, v ktorých by aspoň pri vynaložení

maximálneho úsilia bolo možné konať priebežne vo všetkých pridelených veciach.

- na vzniknuté prieťahy v danom konaní má vplyv práve enormná zaťaženosť sudcov

tunajšieho súdu, teda i tých, ktorí v tejto veci boli zákonnými sudcami a JUDr. S. Z., ktorá

vo veci koná v súčasnosti, opakovaná zmena zákonných sudcov v konaní, ktorí sa museli

vždy s vecou nanovo oboznámiť, jej skutková obtiažnosť, spočívajúca vo vypočutí všetkých

účastníkov a navrhovaných svedkov, ako i procesné prekážky spôsobené opakovanou

neúčinnosťou doručovania zásielok niektorým účastníkom konania.“

Prehľad úkonov okresného súdu uvedený v písomnom vyjadrení predsedu okresného

súdu z 13. mája 2004 sa zhoduje so zisteniami ústavného súdu po oboznámení sa s na vec

sa vzťahujúcim spisom okresného súdu. Pri posudzovaní, či došlo k zbytočným prieťahom

v konaní, však ústavný súd bral do úvahy všetku dokumentáciu obsiahnutú v predloženom

spise a všetky relevantné skutočnosti, ktoré z nej vyplývali.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto

pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia základného práva

podľa , podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne

prerokovala bez zbytočných prieťahov...“.

Sťažovateľka zároveň namietala aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého

„Každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote

prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...“.

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou

„Odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov“ (napr. ), pričom „tento účel možno dosiahnuť

zásadne až právoplatným rozhodnutím. Nepostačuje, že štátny orgán vo veci koná“

(, ). K vytvoreniu „stavu právnej istoty preto dochádza

až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu“ (napr. ).

Preto je základnou povinnosťou súdu a sudcu zabezpečiť taký procesný postup

v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník

obrátil na súd so žiadosťou o rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z (ďalej

len „OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania

postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z , podľa

ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak,

aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo

splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť

pre sudcu vyplýva z , podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť

len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda

senátu spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,

a tým aj k porušeniu základného práva podľa , ústavný súd v súlade

so svojou doterajšou judikatúrou (, , ) zohľadňuje

tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1),

správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Toto hodnotenie

však nemôže byť mechanické, ale musí sa prihliadať aj na to, čo je pre účastníka

namietaného konania, ktorý podal sťažnosť ústavnému súdu „v stávke“ (napr. ).

1. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, ústavný súd z predloženého súdneho

spisu zistil, že v konaní vedenom pod sp. zn. (pôvodne vedenom

pod sp. zn. a sp. zn. ) ide o spor, v ktorom navrhovateľ

(t. č. ZDROJ KOŠICE, a. s., Košice ako právny nástupca Zdroj, š. p., Košice) uplatňuje voči

sťažovateľke a ďalším 25 odporkyniam nárok na náhradu škody s príslušenstvom z dôvodu

schodku zisteného pri inventúre. Ústavný súd zastáva názor, že ide o vec, ktorá patrí

do bežnej rozhodovacej agendy všeobecných súdov. Z obsahu súdneho spisu, z vyjadrení

sťažovateľky a okresného súdu ani z nimi predložených na vec sa vzťahujúcich listín

ústavný súd nezistil žiadnu skutočnosť svedčiacu o právnej zložitosti veci. Na druhej strane

ústavný súd pripúšťa možnosť skutkovej zložitosti veci, na čo poukázal aj predseda

okresného súdu vo vyjadrení k sťažnosti. Skutková zložitosť vyplýva jednak z potreby

vykonania rozsiahlejšieho dokazovania, ale aj z počtu účastníkov na strane odporcu,

čo malo vplyv na predĺženie konania (aj v dôsledku nutnosti zisťovania adries odporkýň

a problémov s doručovaním písomností).

Vychádzajúc však zo samotnej dĺžky konania, jeho priebehu a najmä z doteraz

dosiahnutých výsledkov ústavný súd nezistil natoľko závažné okolnosti, ktoré by mali byť

osobitne zohľadnené v súvislosti so zložitosťou konania.

2. Zo správania sťažovateľky ako účastníčky konania v procesnom postavení

odporkyne v prvom rade ústavný súd nezistil žiadne skutočnosti, z ktorých by bolo možné

vyvodiť jej podiel (resp. jej právnej zástupkyne) na vzniku zbytočných prieťahov

v namietanom konaní. Neúčasť sťažovateľky na pojednávaniach konaných v dňoch

3. novembra 1997, 4. mája 1998 a 27. februára 2002 nemala podľa názoru ústavného súdu

vzhľadom na stav konania ku dňu vydania tohto nálezu zásadný vplyv na jeho doterajšiu

dĺžku.

3. Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či došlo ku zbytočným

prieťahom, bol postup okresného súdu v predmetnej veci. Ústavný súd zistil obdobia

nečinnosti, ktoré výrazne negatívne ovplyvnili jeho priebeh. Ide predovšetkým o tieto

obdobia nečinnosti:

- od 3. februára 1993 (zaslanie výzvy na zaplatenie súdneho poplatku)

do 11. novembra 1993 (pokyn na opätovné doručenie rovnopisov návrhu odporkyniam),

t. j. v trvaní 8 a pol mesiaca,

- od 26. januára 1994 (zaslanie výzvy navrhovateľovi na oznámenie adresy

odporkyne v šestnástom rade) do 25. apríla 1995 (zaslanie rovnopisu návrhu odporcom,

ktorí sa k nemu dosiaľ nevyjadrili), t. j. v trvaní 15 mesiacov,

- od 27. novembra 1996 (pojednávanie) do 16. októbra 1997 (nariadenie termínu

pojednávania), t. j. v trvaní 10 a pol mesiaca,

- od 17. novembra 1997 (pojednávanie) do 9. apríla 1998 (príkaz zákonného sudcu,

ktorým nariadil termín pojednávania), t. j. 4 a pol mesiaca,

- od 27. mája 1998 (pojednávanie) do 6. apríla 2000 (nariadenie termínu

pojednávania), t. j. v trvaní 21 mesiacov,

- od. 3. mája 2000 (pojednávanie odročené na neurčito pre neprítomnosť žalobcu)

do 8. februára 2002 (nariadenie termínu pojednávania), t. j. v trvaní 21mesiacov,

- od 27. marca 2002 (pojednávanie) do 11. novembra 2003 (nariadenie termínu

pojednávania), t. j. 19 a pol mesiaca,

Spolu obdobie úplnej nečinnosti okresného súdu predstavuje 8 rokov a 4 mesiace.

Počas období označených v sťažnosti ako obdobia nečinnosti (od 15. februára 1993

do 8. mája 1995, od 18. mája 1995 do 23. októbra 1996, od 27. novembra 1996

do 3. novembra 1997 a od 27. mája 1998 do 3. mája 2000) okresný súd síce vykonal

množstvo jednoduchých úkonov, ktoré však z hľadiska dokazovania v merite veci neboli

významné. Išlo najmä o úkony súvisiace so zisťovaním pobytu účastníkov, žiadosti

o doručovanie zásielok prostredníctvom orgánov Policajného zboru a prípisy určené

navrhovateľovi, v ktorých ho okresný súd žiadal o upresnenie adries odporkýň. V tejto

súvislosti ústavný súd už rozhodol, že „závažnosť doby nečinnosti súdu sa zvyšuje,

keď po nej nasledujú jednoduché úkony, ktoré si nevyžadovali dlhodobé štúdium alebo

inú prípravu“ (). Zatiaľ posledné pojednávanie vo veci sa uskutočnilo

11. mája 2004 a okresný súd ho odročil na neurčito, čo zdôvodnil tým, že kvôli podaniu

sťažnosti ústavnému súdu mu bude zaslaný predmetný spis.

Ústavný súd konštatuje, že okresnému súdu sa nepodarilo počas dvanástich rokov,

ktoré uplynuli od začiatku konania, zabezpečiť dostatok relevantných dôkazov na to, aby

bolo možné v merite veci rozhodnúť.

Okresný súd vo svojom vyjadrení z 13. mája 2004 sám pripustil existenciu prieťahov

spôsobených súdom v určitých časových obdobiach. Ústavný súd sa nemohol stotožniť

s jeho tvrdením, že zbytočné prieťahy v konaní vznikli v dôsledku „enormnej zaťaženosti

sudcov a opakovanej zmeny zákonných sudcov“. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu

(napr. , ) nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť

konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania

zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde, ktorý oprávnený

subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie

uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku

nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom

konaní.

Vyššie uvedený postup okresného súdu nesvedčí o tom, že by svoju činnosť

organizoval v súlade s povinnosťou uloženou mu tak, aby bola vec

čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Vychádzajúc z uvedeného dospel ústavný súd k názoru, že doterajším postupom

okresného súdu v konaní, ktoré je na ňom vedené pod sp. zn. (pôvodne vedené

pod sp. zn. a sp. zn. ), došlo k zbytočným prieťahom, a tým

aj k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa a práva

na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov podľa a práva na prejednanie

jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru okresným súdom, prikázal

mu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty,

v ktorej sa nachádza sťažovateľka očakávajúca rozhodnutie súdu vo svojej veci.

III.

Podľa „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie“.

Podľa „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného

finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov

sa ho domáha“. Podľa ods. 5 citovaného zákonného ustanovenia ak ústavný súd rozhodne

o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo

slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti

rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti žiadala aj o priznanie primeraného finančného

zadosťučinenia vo výške 300 000 Sk z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti. Poukázala

najmä na to, že „neúmerne dlhé 12-ročné konanie vyvoláva nesmierny psychický tlak,

čo sa odzrkadľuje aj na zdravotnom stave sťažovateľky, ktorá trpí najmä problémami

zažívacieho traktu spôsobených permanentnou nervozitou“.

Podľa názoru ústavného súdu prichádza v tomto prípade do úvahy priznanie

primeraného finančného zadosťučinenia.

Sťažovateľka v sťažnosti odôvodnila rozsah požadovaného primeraného finančného

zadosťučinenia (300 000 Sk) stavom právnej neistoty, ktorý negatívne ovplyvňuje

jej životné a sociálne podmienky a tiež aj jej rodiny. Je pod dlhodobým psychickým tlakom,

čo sa negatívne odzrkadľuje aj na jej zdravotnom stave.

Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal

zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym súdom pre ľudské práva,

ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom

na konkrétne okolnosti prípadu. Vzhľadom na celkovú dĺžku konania okresného súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. , ale tiež vzhľadom na procesné postavenie

sťažovateľky v napadnutom konaní, no hlavne s prihliadnutím na význam konania

pre ňu považoval ústavný súd za primerané priznať jej sumu 15 000 Sk ako primerané

finančné zadosťučinenie podľa v spojení s .

Táto suma podľa ústavného súdu zodpovedá primeranému finančnému

zadosťučineniu sťažovateľky za ujmu, ktorú utrpela. Pri stanovení jej výšky prihliadol

ústavný súd aj na doklad z 29. januára 1992 nachádzajúci sa v preskúmavanom spise

na č. l. 64, z ktorého vyplýva, že sťažovateľa uznala svoj podiel na schodku na konečnom

zúčtovaní inventúry a vyjadrila ochotu uhradiť ho.

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré

jej vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátkou JUDr. J. P.,

uplatnených v podaní z 22. marca 2004 a z 28. mája 2004. Úhradu priznal za dva úkony

právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3,

§ 13 ods. 8, § 16 ods. 1 písm. a) a c) a § 25 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej

republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych

služieb (ďalej len „vyhláška“). Ústavný súd pri priznaní trov konania vychádzal z výšky

priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok

2003, ktorá bola 13 602 Sk. Úhrada bola priznaná v celkovej výške 9 342 Sk za 2 úkony

po 4 534 Sk a 2 x 136 Sk režijný paušál (§ 19 vyhlášky).

Úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu

( v spojení s ).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie

je prípustný opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou tohto rozhodnutia“ rozumieť

jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. júla 2004