Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 150/04
PDF · 184.34 KB
No categories available
I. ÚS 150/04
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 150/04-18
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. septembra 2004
predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. V. T., Neštátna zubná ambulancia, Poliklinika – H.,
zastúpenej advokátom JUDr. O. Š., Advokátska kancelária, B., vo veci porušenia jej
základných práv podľa čl. 1, čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 35 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, čl. 11 Listiny základných práv a slobôd a porušenia ľudského práva
podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave z 29. apríla 2004 č. k. 9 Co 295/03-51
a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť MUDr. V. T. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. septembra
2004 doručená sťažnosť MUDr. V. T., Neštátna zubná ambulancia, Poliklinika – H. (ďalej
len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. O. Š., Advokátska kancelária, B., ktorou
namieta porušenie svojho základného práva vlastniť majetok a porušenie ústavných
podmienok jeho vyvlastnenia upravených v čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“), porušenie jej základného práva na podnikanie upraveného v čl. 35 ods.
1 ústavy a porušenie jej ľudského práva vlastniť majetok upraveného v čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dodatkový
protokol“) v nadväznosti na porušenie čl. 1 a čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 11 Listiny
základných práv a slobôd (ďalej len „Listina“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave
(ďalej len „krajský súd“) z 29. apríla 2004 č. k. 9 Co 295/03-51. Sťažovateľka uvedený
rozsudok k sťažnosti pripojila a uviedla, že napadnutý rozsudok krajského súdu nadobudol
právoplatnosť 21. júla 2004.
Napadnutým rozhodnutím krajský súd potvrdil rozsudok Okresného súdu
Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) z 5. augusta 2003 č. k. 16 C 226/01-38, ktorým bola
zamietnutá žaloba sťažovateľky proti odporcovi Všeobecnej zdravotnej poisťovni, so
sídlom Mamateyova 17, Bratislava, o zaplatenie 120 343,50 Sk s prísl.
Z uvedeného rozsudku okresného súdu, ktorý sťažovateľka pripojila k svojej
sťažnosti, vyplýva, že okresný súd argumentoval v jeho odôvodnení tým, že návrh je
podaný predčasne vzhľadom na § 34 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 273/1994 Z. z. o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia, o zriadení
Všeobecnej zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových
a občianskych zdravotných poisťovní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
č. 273/1994 Z. z.“). Prvostupňový súd ďalej argumentoval, že „... odporca nie je
univerzálny nástupca Perspektívy, ale že naň prechádzajú záväzky zrušenej poisťovne za
poskytnutú zdravotnú starostlivosť, aj to iba v tom prípade, ak tieto záväzky nie je možné
uspokojiť z majetku zrušenej poisťovne.
Vychádzajúc z druhej vety § 34 ods. 3 zákona súd konštatuje, že záväzky zrušenej
poisťovne doteraz na odporcu neprešli, lebo kým nie je ukončený súpis aktív a pasív
zrušenej poisťovne, kým nie je ukončená účtovná závierka a nie je vykonaný audit, nie je
možné jednoznačne ustáliť, že záväzky nie je možné uspokojiť z majetku zrušenej poisťovne.
Táto skutočnosť nebola potvrdená oficiálnym rozhodnutím konkurzného súdu a ministerstvo
zdravotníctva dodnes neschválilo účtovnú závierku zrušenej poisťovne. Otázku, či má
úpadca majetok a v akej výške, nemôže súd v tomto konaní riešiť ako predbežnú otázku
a ani v tejto veci vykonávať dokazovanie. Pred začatím súdneho konania bol na majetok
Perspektívy v likvidácii vyhlásený konkurz, v ktorom sa jednak zistí skutočný stav záväzkov
úpadcu a skutočný stav jeho majetku a definitívne sa určí, či je možné záväzky zrušenej
poisťovne uhradiť z jej majetku“.
Z relevantnej časti napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva, že:
„Zrušenie a zánik rezortnej poisťovne upravuje ust. § 34 zák. č. 273/94 Z. z. o
zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia, o zriaďovaní rezortných,
odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní. Zákon č. 151/99 Z. z.
účinný od 1. 1. 1999, ktorým bol zmenený a doplnený zák. č. 273/94 Z. z. špecifikoval v ust.
§ 34 ods. 3 a 4 podmienky prechodu záväzkov zrušenej poisťovne voči zdravotníckym
zariadeniam na všeobecnú alebo inú poisťovňu v prípade, že z majetku zrušenej poisťovne
nie je možné tieto uspokojiť. Tým bol aj určený čas prechodu záväzkov až po právnom
ukončení likvidácie zrušenej poisťovne schválením účtovnej závierky likvidátora
ministerstvom zdravotníctva a po prípadnom uspokojení záväzkov a pohľadávok zrušenej
poisťovne. Zdroje a čas pre uhradenie záväzkov zrušenej poisťovne vymedzil zákon
č. 233/2001 Z. z., ktorý nadobudol účinnosť od 1. 7. 2001 tak, že záväzky zrušenej poisťovne
za poskytnutú zdravotnú starostlivosť, ktoré prešli do všeobecnej poisťovne alebo do inej
poisťovne a ktoré zdravotnícke zariadenie a ďalšie zariadenie v zdravotníctve preukážu,
uhrádzajú sa z vymožených pohľadávok zrušenej poisťovne a zo zdrojov ustanovených
zákonom o štátnom rozpočte alebo z iných štátom účelovo určených zdrojov do 24 mesiacov
od schválenia účtovnej závierky poisťovne ku dňu jej vstupu do likvidácie, alebo do 24
mesiacov od nadobudnutia účinnosti vyhlásenia konkurzu na poisťovňu. Toto ustanovenie
bolo novelizované zák. č. 671/02 Z. z. účinným od 1. 1. 2003 tak, že tieto záväzky sa
uhrádzajú prednostne z vymožených pohľadávok a ak tieto zdroje nestačia na úhradu
pohľadávky, uhrádzajú sa zo zdrojov ustanovených zákonom o štátnom rozpočte alebo z
iných účelovo určených zdrojov len do výšky istiny. Záväzky zrušenej poisťovne sa
uhrádzajú pomerne. Toto novelizované ustanovenie taktiež upravuje lehotu na uhradenie
záväzkov do 24 mesiacov od nadobudnutia účinnosti vyhlásenia konkurzu na poisťovňu.
Perspektíva družstevná zdravotná poisťovňa bola zrušená rozhodnutím Ministerstva
zdravotníctva SR zo dňa 1. 7. 1999 č. 3215/199-A, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa
17. 7. 1999, ktorým dňom vstúpila poisťovňa do likvidácie. Pokiaľ toto rozhodnutie
deklaruje prechod záväzkov zrušenej poisťovne Perspektíva na Všeobecnú zdravotnú
poisťovňu okamihu nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia, toto je v rozpore s ust. § 34
ods. 3 a 4 zák. č. 273/94 Z. z. v znení zák. č. 151/99 Z. z. (nadobudol účinnosť dňa
1. 1. 1999) platnom v čase rozhodovania, z ktorých vyplýva, že k prechodu záväzkov a
pohľadávok môže dôjsť až po zistení likvidátora, že z majetku zrušenej poisťovne nie je
možné ich uspokojiť, čo znamená, že k prechodu záväzkov nemôže dôjsť pred ukončením
likvidácie poisťovne Perspektíva. Ide o osobitnú právnu úpravu o prechode záväzkov, ktorá
neumožňuje pred splnením zákonom stanovenej podmienky požadovať od odporcu plnenie
záväzkov za zrušenú zdravotnú poisťovňu. Preto zákonom upravený prechod práv a
povinností nemôže byť určený rozhodnutím orgánu štátnej správy. K ukončeniu likvidácie
zatiaľ nedošlo, pretože na majetok poisťovne Perspektíva bol uznesením Krajského súdu v
Bratislave zo dňa 20. 4. 2001 č. k. 7 K 70/01-30, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa
21. 5. 2001 vyhlásený konkurz, v ktorom konaní má urobiť účtovnú závierku správca
konkurznej podstaty. Konkurzné konanie zatiaľ nebolo ukončené. Keďže nie je známa výška
majetkového zostatku zrušenej poisťovne ani rozsah uspokojených záväzkov poisťovne
Perspektíva voči zdravotníckym zariadeniam, nie je možné konštatovať nemožnosť
uspokojenia týchto záväzkov z majetku zrušenej poisťovne, tým ani prechod záväzkov na
všeobecnú zdravotnú poisťovňu. Poisťovňa Perspektíva ani doposiaľ právne nezanikla,
pretože v zmysle ust. § 34 ods. 4, toho času ust. § 34 ods. 7 zák. č. 273/94 Z. z. rezortná
poisťovňa zaniká ku dňu výmazu z obchodného registra, ku ktorému nedošlo. Preto u
odporcu zatiaľ ide aj o nedostatok pasívnej legitimácie v konaní.
Návrh navrhovateľa bolo aj naďalej potrebné považovať za predčasný napriek tomu,
že lehota 24 mesiacov od nadobudnutia účinnosti vyhlásenia konkurzu na DZP Perspektíva
už uplynula, nebolo možné opomenúť, že doposiaľ nedošlo k ukončeniu účtovnej uzávierky,
bez ktorej vzhľadom na zhora uvedené nemožno stanoviť výšku záväzkov, ktoré prechádzajú
zo zákona a nie z rozhodnutia Ministerstva na odporcu a preto zatiaľ nie je možné odporcu
zaviazať na plnenie, na ktorú skutočnosť bolo potrebné pri rozhodovaní prihliadať, keď
podľa vyššie uvedených dôvodov nejde o retroaktivitu pri posudzovaní veci podľa zákona
č. 273/94 Z. z. v znení noviel, keď tieto len dopĺňajú a upresňujú podmienky prechodu
záväzkov z DZP Perspektíva na odporcu, čas a zdroje na plnenie.“
Podľa právneho názoru sťažovateľky krajský súd v napadnutom rozsudku aplikoval
také znenie ustanovenia § 34 ods. 6 zákona č. 273/1994 Z. z., ktoré sa stalo súčasťou tohto
zákona až po uplatnení jej práva cestou súdnej žaloby prostredníctvom novelizácie
vykonanej zákonom č. 233/2001 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady
Slovenskej republiky č. 273/1994 Z. z. o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného
poistenia, o zriadení Všeobecnej zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní rezortných,
odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní v znení neskorších
predpisom, čím „bol narušený inštitút právnej istoty, s ktorým v právnom štáte úzko súvisí
požiadavka zachovania legálne nadobudnutých práv. Vo všeobecnom vyjadrení to znamená,
že nikomu nemožno odňať jeho riadnym spôsobom nadobudnuté práva na základe neskoršie
vydaného právneho predpisu. Táto požiadavka ako imanentná súčasť právnej istoty sa
vzťahuje predovšetkým na základné práva a slobody, ktoré sú v zmysle čl. 12 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné“.
Z tohto právneho východiska vyvodzuje sťažovateľka záver, že v napadnutom
rozsudku krajský súd interpretoval a aplikoval ustanovenie § 34 ods. 6 zákona
č. 273/1994 Z. z. v rozpore s označenými článkami ústavy, Listiny a Dodatkového
protokolu.
Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po predbežnom prerokovaní prijal jej
sťažnosť na ďalšie konanie a po vykonaní dokazovania vyniesol tento nález:
„Zamietnutím návrhu na zaplatenie 120.343,50 Sk s príslušenstvom rozsudkom
Krajského súdu Bratislava 9 Co 295/03-51 v dôsledku aplikácie § 34 ods. 6 zákona
č. 273/1994 Z. z. o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia, o zriadení
Všeobecnej zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových
a občianskych zdravotných poisťovní v znení neskorších predpisov došlo k porušeniu
základného práva sťažovateľa na rovnosť garantovanú čl. 11 Listiny základných práv
a slobôd a čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy SR, práva na podnikanie zakotveného v čl. 35 ods. 1
Ústavy SR, práva vlastniť majetok upraveného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a v čl. 20 ods. 1 Ústavy SR a k prekročeniu
podmienok vyvlastnenia, ktoré sú zakotvené v čl. 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky.
Zároveň došlo aj k porušeniu ustanovenia čl. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ktorý je
vyjadrením princípu právneho štátu.
Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 29. 04. 2004, č. k. 9 Co 295/03-51 sa
zrušuje.
Slovenská republika je povinná zaplatiť navrhovateľovi čiastku 30.000,- Sk k rukám
navrhovateľa do troch dní odo dňa právoplatnosti z titulu primeraného zadosťučinenia.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. (...)
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa názoru ústavného súdu treba sťažnosť považovať za zjavne neopodstatnenú.
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu, na relevancii ktorej sa v zásadných
aspektoch nič nezmenilo ani zmenou ústavnej úpravy vzťahujúcej sa na individuálnu
ochranu základných práv a slobôd, však tento nie je súčasťou systému všeobecných súdov,
ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní
tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory
všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky (mutatis mutandis I. ÚS 4/00,
I. ÚS 48/00). Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým
predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou
alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách
(napr. I. ÚS 19/02). Inými slovami, právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa
čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou
zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná princípom subsidiarity, v zmysle
ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená
právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci
všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou
v príslušnej medzinárodnej zmluve (napr. I. ÚS 44/03).
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti
pre zjavnú neopodstatnenosť okrem iného nezistenie žiadnej možnosti porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí
na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 122/02).
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľky s právnym
názorom všeobecných súdov, teda s ich interpretáciou a aplikáciou príslušných zákonných
ustanovení vo veci sťažovateľky. Podľa názoru ústavného súdu nemožno dospieť k záveru,
že by rozsudok krajského súdu bolo potrebné považovať za zjavne neodôvodnený alebo
arbitrárny. Bolo nepochybne v právomoci krajského súdu príslušné zákonné ustanovenia
vyložiť. Rovnako nemožno dospieť ani k záveru, že by bol výklad krajského súdu
z ústavného hľadiska neospravedlniteľný a neudržateľný, tak aby jeho následkom došlo
k porušeniu niektorého zo základných práv, ktoré sťažovateľka namieta. V tejto súvislosti
poukazuje ústavný súd na tú skutočnosť, že krajský súd potvrdil zamietnutie žaloby
z dôvodu jej predčasnosti. Nedošlo teda k tomu, že by krajský súd považoval nároky
sťažovateľky za nedôvodné s konečnou platnosťou, a to ani v tej časti, v ktorej sa
sťažovateľka domáhala prisúdenia majetkových sankcií. Preto v tejto časti podľa názoru
ústavného súdu je sťažnosť zjavne neopodstatnená.
K namietanému porušeniu čl. 1 a čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 11 Listiny ústavný súd
uvádza, že ich aplikácia sa v individuálnych sťažnostiach viaže na vyslovenie porušenia
individuálne určeného základného práva alebo slobody sťažovateľa, a preto požiadavka na
vyslovenie porušenia čl. 1 a čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 11 Listiny bez vzťahu ku
konkrétnemu základnému právu alebo slobode sťažovateľa je zjavne neopodstatnená
(I. ÚS 34/96).
Z týchto dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v súlade s doterajšou
judikatúrou ústavného súdu (I. ÚS 157/03, I. ÚS 93/04 ) po jej predbežnom prerokovaní
v senáte odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 8. septembra 2004