Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 150/04

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. septembra 2004

predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. V. T., Neštátna zubná ambulancia, Poliklinika – H.,

zastúpenej advokátom JUDr. O. Š., Advokátska kancelária, B., vo veci porušenia jej

základných práv podľa , a 2, a 4 a

Slovenskej republiky, čl. 11 Listiny základných práv a slobôd a porušenia ľudského práva

podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave z 29. apríla 2004 č. k. -51

a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. V. T. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. septembra

2004 doručená sťažnosť MUDr. V. T., Neštátna zubná ambulancia, Poliklinika – H. (ďalej

len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. O. Š., Advokátska kancelária, B., ktorou

namieta porušenie svojho základného práva vlastniť majetok a porušenie ústavných

podmienok jeho vyvlastnenia upravených v a 4

(ďalej len „ústava“), porušenie jej základného práva na podnikanie upraveného v čl. 35 ods.

1 a porušenie jej ľudského práva vlastniť majetok upraveného v Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dodatkový

protokol“) v nadväznosti na porušenie a a 2 a Listiny

základných práv a slobôd (ďalej len „Listina“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave

(ďalej len „krajský súd“) z 29. apríla 2004 č. k. -51. Sťažovateľka uvedený

rozsudok k sťažnosti pripojila a uviedla, že napadnutý rozsudok krajského súdu nadobudol

právoplatnosť 21. júla 2004.

Napadnutým rozhodnutím krajský súd potvrdil rozsudok Okresného súdu

Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) z 5. augusta 2003 č. k. -38, ktorým bola

zamietnutá žaloba sťažovateľky proti odporcovi Všeobecnej zdravotnej poisťovni, so

sídlom Mamateyova 17, Bratislava, o zaplatenie 120 343,50 Sk s prísl.

Z uvedeného rozsudku okresného súdu, ktorý sťažovateľka pripojila k svojej

sťažnosti, vyplýva, že okresný súd argumentoval v jeho odôvodnení tým, že návrh je

podaný predčasne vzhľadom na § 34 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia, o zriadení

Všeobecnej zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových

a občianskych zdravotných poisťovní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

č. “). Prvostupňový súd ďalej argumentoval, že „... odporca nie je

univerzálny nástupca Perspektívy, ale že naň prechádzajú záväzky zrušenej poisťovne za

poskytnutú zdravotnú starostlivosť, aj to iba v tom prípade, ak tieto záväzky nie je možné

uspokojiť z majetku zrušenej poisťovne.

Vychádzajúc z druhej vety § 34 ods. 3 zákona súd konštatuje, že záväzky zrušenej

poisťovne doteraz na odporcu neprešli, lebo kým nie je ukončený súpis aktív a pasív

zrušenej poisťovne, kým nie je ukončená účtovná závierka a nie je vykonaný audit, nie je

možné jednoznačne ustáliť, že záväzky nie je možné uspokojiť z majetku zrušenej poisťovne.

Táto skutočnosť nebola potvrdená oficiálnym rozhodnutím konkurzného súdu a ministerstvo

zdravotníctva dodnes neschválilo účtovnú závierku zrušenej poisťovne. Otázku, či má

úpadca majetok a v akej výške, nemôže súd v tomto konaní riešiť ako predbežnú otázku

a ani v tejto veci vykonávať dokazovanie. Pred začatím súdneho konania bol na majetok

Perspektívy v likvidácii vyhlásený konkurz, v ktorom sa jednak zistí skutočný stav záväzkov

úpadcu a skutočný stav jeho majetku a definitívne sa určí, či je možné záväzky zrušenej

poisťovne uhradiť z jej majetku“.

Z relevantnej časti napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva, že:

„Zrušenie a zánik rezortnej poisťovne upravuje ust. § 34 zák. č. 273/94 Z. z. o

zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia, o zriaďovaní rezortných,

odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní. Zákon č. 151/99 Z. z.

účinný od 1. 1. 1999, ktorým bol zmenený a doplnený zák. č. 273/94 Z. z. špecifikoval v ust.

§ 34 ods. 3 a 4 podmienky prechodu záväzkov zrušenej poisťovne voči zdravotníckym

zariadeniam na všeobecnú alebo inú poisťovňu v prípade, že z majetku zrušenej poisťovne

nie je možné tieto uspokojiť. Tým bol aj určený čas prechodu záväzkov až po právnom

ukončení likvidácie zrušenej poisťovne schválením účtovnej závierky likvidátora

ministerstvom zdravotníctva a po prípadnom uspokojení záväzkov a pohľadávok zrušenej

poisťovne. Zdroje a čas pre uhradenie záväzkov zrušenej poisťovne vymedzil zákon

č. , ktorý nadobudol účinnosť od 1. 7. 2001 tak, že záväzky zrušenej poisťovne

za poskytnutú zdravotnú starostlivosť, ktoré prešli do všeobecnej poisťovne alebo do inej

poisťovne a ktoré zdravotnícke zariadenie a ďalšie zariadenie v zdravotníctve preukážu,

uhrádzajú sa z vymožených pohľadávok zrušenej poisťovne a zo zdrojov ustanovených

zákonom o štátnom rozpočte alebo z iných štátom účelovo určených zdrojov do 24 mesiacov

od schválenia účtovnej závierky poisťovne ku dňu jej vstupu do likvidácie, alebo do 24

mesiacov od nadobudnutia účinnosti vyhlásenia konkurzu na poisťovňu. Toto ustanovenie

bolo novelizované zák. č. 671/02 Z. z. účinným od 1. 1. 2003 tak, že tieto záväzky sa

uhrádzajú prednostne z vymožených pohľadávok a ak tieto zdroje nestačia na úhradu

pohľadávky, uhrádzajú sa zo zdrojov ustanovených zákonom o štátnom rozpočte alebo z

iných účelovo určených zdrojov len do výšky istiny. Záväzky zrušenej poisťovne sa

uhrádzajú pomerne. Toto novelizované ustanovenie taktiež upravuje lehotu na uhradenie

záväzkov do 24 mesiacov od nadobudnutia účinnosti vyhlásenia konkurzu na poisťovňu.

Perspektíva družstevná zdravotná poisťovňa bola zrušená rozhodnutím Ministerstva

zdravotníctva SR zo dňa 1. 7. 1999 č. 3215/199-A, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa

17. 7. 1999, ktorým dňom vstúpila poisťovňa do likvidácie. Pokiaľ toto rozhodnutie

deklaruje prechod záväzkov zrušenej poisťovne Perspektíva na Všeobecnú zdravotnú

poisťovňu okamihu nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia, toto je v rozpore s ust. § 34

ods. 3 a 4 zák. č. 273/94 Z. z. v znení zák. č. 151/99 Z. z. (nadobudol účinnosť dňa

1. 1. 1999) platnom v čase rozhodovania, z ktorých vyplýva, že k prechodu záväzkov a

pohľadávok môže dôjsť až po zistení likvidátora, že z majetku zrušenej poisťovne nie je

možné ich uspokojiť, čo znamená, že k prechodu záväzkov nemôže dôjsť pred ukončením

likvidácie poisťovne Perspektíva. Ide o osobitnú právnu úpravu o prechode záväzkov, ktorá

neumožňuje pred splnením zákonom stanovenej podmienky požadovať od odporcu plnenie

záväzkov za zrušenú zdravotnú poisťovňu. Preto zákonom upravený prechod práv a

povinností nemôže byť určený rozhodnutím orgánu štátnej správy. K ukončeniu likvidácie

zatiaľ nedošlo, pretože na majetok poisťovne Perspektíva bol uznesením Krajského súdu v

Bratislave zo dňa 20. 4. 2001 č. k. -30, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa

21. 5. 2001 vyhlásený konkurz, v ktorom konaní má urobiť účtovnú závierku správca

konkurznej podstaty. Konkurzné konanie zatiaľ nebolo ukončené. Keďže nie je známa výška

majetkového zostatku zrušenej poisťovne ani rozsah uspokojených záväzkov poisťovne

Perspektíva voči zdravotníckym zariadeniam, nie je možné konštatovať nemožnosť

uspokojenia týchto záväzkov z majetku zrušenej poisťovne, tým ani prechod záväzkov na

všeobecnú zdravotnú poisťovňu. Poisťovňa Perspektíva ani doposiaľ právne nezanikla,

pretože v zmysle ust. § 34 ods. 4, toho času ust. § 34 ods. 7 zák. č. 273/94 Z. z. rezortná

poisťovňa zaniká ku dňu výmazu z obchodného registra, ku ktorému nedošlo. Preto u

odporcu zatiaľ ide aj o nedostatok pasívnej legitimácie v konaní.

Návrh navrhovateľa bolo aj naďalej potrebné považovať za predčasný napriek tomu,

že lehota 24 mesiacov od nadobudnutia účinnosti vyhlásenia konkurzu na DZP Perspektíva

už uplynula, nebolo možné opomenúť, že doposiaľ nedošlo k ukončeniu účtovnej uzávierky,

bez ktorej vzhľadom na zhora uvedené nemožno stanoviť výšku záväzkov, ktoré prechádzajú

zo zákona a nie z rozhodnutia Ministerstva na odporcu a preto zatiaľ nie je možné odporcu

zaviazať na plnenie, na ktorú skutočnosť bolo potrebné pri rozhodovaní prihliadať, keď

podľa vyššie uvedených dôvodov nejde o retroaktivitu pri posudzovaní veci podľa zákona

č. 273/94 Z. z. v znení noviel, keď tieto len dopĺňajú a upresňujú podmienky prechodu

záväzkov z DZP Perspektíva na odporcu, čas a zdroje na plnenie.“

Podľa právneho názoru sťažovateľky krajský súd v napadnutom rozsudku aplikoval

také znenie ustanovenia , ktoré sa stalo súčasťou tohto

zákona až po uplatnení jej práva cestou súdnej žaloby prostredníctvom novelizácie

vykonanej , ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady

Slovenskej republiky č. o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného

poistenia, o zriadení Všeobecnej zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní rezortných,

odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní v znení neskorších

predpisom, čím „bol narušený inštitút právnej istoty, s ktorým v právnom štáte úzko súvisí

požiadavka zachovania legálne nadobudnutých práv. Vo všeobecnom vyjadrení to znamená,

že nikomu nemožno odňať jeho riadnym spôsobom nadobudnuté práva na základe neskoršie

vydaného právneho predpisu. Táto požiadavka ako imanentná súčasť právnej istoty sa

vzťahuje predovšetkým na základné práva a slobody, ktoré sú v zmysle

Slovenskej republiky neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné“.

Z tohto právneho východiska vyvodzuje sťažovateľka záver, že v napadnutom

rozsudku krajský súd interpretoval a aplikoval ustanovenie § 34 ods. 6 zákona

č. v rozpore s označenými článkami , Listiny a Dodatkového

protokolu.

Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po predbežnom prerokovaní prijal jej

sťažnosť na ďalšie konanie a po vykonaní dokazovania vyniesol tento nález:

„Zamietnutím návrhu na zaplatenie 120.343,50 Sk s príslušenstvom rozsudkom

Krajského súdu Bratislava -51 v dôsledku aplikácie § 34 ods. 6 zákona

č. o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia, o zriadení

Všeobecnej zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových

a občianskych zdravotných poisťovní v znení neskorších predpisov došlo k porušeniu

základného práva sťažovateľa na rovnosť garantovanú čl. 11 Listiny základných práv

a slobôd a a 2 SR, práva na podnikanie zakotveného v

SR, práva vlastniť majetok upraveného v Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a v SR a k prekročeniu

podmienok vyvlastnenia, ktoré sú zakotvené v .

Zároveň došlo aj k porušeniu ustanovenia , ktorý je

vyjadrením princípu právneho štátu.

Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 29. 04. 2004, č. k. -51 sa

zrušuje.

Slovenská republika je povinná zaplatiť navrhovateľovi čiastku 30.000,- Sk k rukám

navrhovateľa do troch dní odo dňa právoplatnosti z titulu primeraného zadosťučinenia.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. (...)

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa názoru ústavného súdu treba sťažnosť považovať za zjavne neopodstatnenú.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu, na relevancii ktorej sa v zásadných

aspektoch nič nezmenilo ani zmenou ústavnej úpravy vzťahujúcej sa na individuálnu

ochranu základných práv a slobôd, však tento nie je súčasťou systému všeobecných súdov,

ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní

tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory

všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky (mutatis mutandis ,

). Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým

predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách

(napr. ). Inými slovami, právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa

o namietaných porušeniach alebo príslušnou medzinárodnou

zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná princípom subsidiarity, v zmysle

ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená

právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci

všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou

v príslušnej medzinárodnej zmluve (napr. ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti

pre zjavnú neopodstatnenosť okrem iného nezistenie žiadnej možnosti porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí

na ďalšie konanie (napr. ).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľky s právnym

názorom všeobecných súdov, teda s ich interpretáciou a aplikáciou príslušných zákonných

ustanovení vo veci sťažovateľky. Podľa názoru ústavného súdu nemožno dospieť k záveru,

že by rozsudok krajského súdu bolo potrebné považovať za zjavne neodôvodnený alebo

arbitrárny. Bolo nepochybne v právomoci krajského súdu príslušné zákonné ustanovenia

vyložiť. Rovnako nemožno dospieť ani k záveru, že by bol výklad krajského súdu

z ústavného hľadiska neospravedlniteľný a neudržateľný, tak aby jeho následkom došlo

k porušeniu niektorého zo základných práv, ktoré sťažovateľka namieta. V tejto súvislosti

poukazuje ústavný súd na tú skutočnosť, že krajský súd potvrdil zamietnutie žaloby

z dôvodu jej predčasnosti. Nedošlo teda k tomu, že by krajský súd považoval nároky

sťažovateľky za nedôvodné s konečnou platnosťou, a to ani v tej časti, v ktorej sa

sťažovateľka domáhala prisúdenia majetkových sankcií. Preto v tejto časti podľa názoru

ústavného súdu je sťažnosť zjavne neopodstatnená.

K namietanému porušeniu a a 2 a Listiny ústavný súd

uvádza, že ich aplikácia sa v individuálnych sťažnostiach viaže na vyslovenie porušenia

individuálne určeného základného práva alebo slobody sťažovateľa, a preto požiadavka na

vyslovenie porušenia a a 2 a Listiny bez vzťahu ku

konkrétnemu základnému právu alebo slobode sťažovateľa je zjavne neopodstatnená

().

Z týchto dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v súlade s doterajšou

judikatúrou ústavného súdu (, ) po jej predbežnom prerokovaní

v senáte odmietol podľa .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. septembra 2004