Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 279/04

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-56

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. septembra

2004 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. I. H., bytom P., zastúpeného advokátom

Mgr. R. T., PhD., Advokátska kancelária, B., pre namietané porušenie základných práv

zaručených , , , a 3 a

Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1, 2 a ods. 3 písm. b) a c) a čl. 7 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Prievidza v konaní

vedenom pod sp. zn. a Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn.

a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. I. H. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. januára 2004

doručená sťažnosť Ing. I. H., bytom P. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom

Mgr. R. T., PhD., Advokátska kancelária, B., pre namietané porušenie základných práv

zaručených , , a a 3 a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1, 2 a ods. 3 písm. b) a c) a čl. 7 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom

Okresného súdu Prievidza (ďalej len „okresný súd“) vo veci vedenej pod sp. zn.

a Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) vo veci vedenej pod sp. zn.

.

Z obsahu sťažnosti a pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom

okresného súdu sp. zn. z 28. júna 2001 uznaný vinným zo spáchania trestného

činu ublíženia na zdraví podľa a s použitím ustanovení

ods. 2 písm. b), a mu bol uložený peňažný trest vo

výmere 7 000 Sk a pre prípad jeho zmarenia náhradný trest odňatia slobody vo výmere

jedného mesiaca. Podľa ustanovenia mu bolo uložené

zaplatiť Sociálnej poisťovni škodu vo výške 11 328 Sk a poškodenej M. S. škodu vo výške

8 165 Sk, ktorá pozostáva z bolestného vo výške 5 500 Sk a rozdielu medzi zárobkom

a nemocenskými dávkami vo výške 2 615 Sk. Krajský súd odvolanie sťažovateľa na

verejnom zasadnutí 3. novembra 2003 podľa ustanovenia

uznesením zamietol.

Sťažovateľ namieta porušenie práv na nestranný a spravodlivý proces a „princíp

zákonnosti trestných činov“ podľa , a a

a čl. 7 ods. 1 dohovoru. Podľa jeho názoru právny záver okresného súdu o subjektívnej

stránke trestného činu, že je plne zodpovedný za uvedenú nedbanlivostnú trestnú činnosť,

je v rozpore so skutkovými zisteniami vyplývajúcimi z vykonaného dokazovania.

Ďalej uviedol, že z vykonaného dokazovania vyplýva, že psa voľne vypustil až po

tom, ako sa presvedčil, že tam nie sú ľudia, teda nevedel, že v mieste, kde došlo ku skutku,

sa nejakí ľudia nachádzajú. Vzhľadom na skutočnosť, že okolie dobre poznal, pravidelne

tam so psami chodil 4 roky a nikdy tam nikoho nestretol, nemohol ani predpokladať, že sa

tam nejakí ľudia nachádzajú.

Objektívnu mieru opatrnosti pri vodení psa mimo chovného priestoru musí každý

zachovávať. Kto dodrží toto tzv. objektívne kritérium nedbanlivosti, je bez viny, aj keď

k následku (udalosti) došlo.

Pojem verejného priestranstva nebol v čase skutku vo vyhláške ani inom všeobecne

záväznom právnom predpise definovaný. Z charakteru miesta, kde došlo ku skutku, teda

k pohybu psa bez vodítka, vyplýva, že nešlo o verejné priestranstvo a nešlo o miesto, kam

má prístup široký okruh ľudí individuálne neurčených. Z toho dôvodu vyvodzuje záver, že

neporušil povinnosti zakotvené v ustanoveniach § 5 ods. 2 písm. c) a d) vyhlášky

Ministerstva pôdohospodárstva Slovenskej republiky č. o chove

spoločenských zvierat, divých zvierat a nebezpečných živočíchov a o ochrane pokusných

zvierat, ako mu to kladie za vinu rozsudok okresného súdu. Z vykonaného dokazovania

vyplýva, že pes, ktorý spôsobil následok uvedený v rozsudku okresného súdu, mal výcvik,

bol ovládateľný a nikdy nebol cvičený na útok a nebol útočnej, prípadne agresívnej povahy.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že sťažovateľ podľa svojho názoru neporušil žiadnu

povinnosť, ktorá by vyplývala z príslušných zákonných ustanovení, pokiaľ psa nechal voľne

sa pohybovať na mieste, ktoré nie je verejným priestranstvom a ani miestom, kde sa

pohybujú alebo zhlukujú ľudia. Nevedel a vzhľadom na okolnosti prípadu ani nemusel

a nemohol vedieť, že môže spôsobiť ťažkú ujmu na zdraví. Domnieva sa, že nebola

naplnená subjektívna stránka trestného činu ublíženia na zdraví podľa ustanovenia § 224

ods. 1 , pretože skutok, ktorého sa mal dopustiť, nie je trestným činom.

Sťažovateľ namietal taktiež porušenie práva na nestranný a spravodlivý proces

a prezumpciu neviny podľa a a a 2 dohovoru.

V tejto časti svoju sťažnosť odôvodnil tak, že obžaloba musí preukázať existenciu každého

znaku trestného činu. On sám nevedel a vzhľadom na okolnosti a svoje pomery nemusel

vedieť a ani nemohol, že môže spôsobiť ťažkú ujmu na zdraví. O opaku jeho tvrdenia

obžaloba nepredložila dôkazy.

Rozhodnutie o vine, len keď bola vina preukázaná spôsobom, ktorý vyžaduje zákon,

má aj úzky vzťah k požiadavke nestrannosti sudcu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Tým, že sa okresný súd riadne nevysporiadal s námietkami sťažovateľa, porušil

podľa neho jeho práva zaručené a , ako aj a 2

dohovoru.

V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ namieta arbitrárnosť rozhodnutí oboch súdov

vo svojej trestnej veci, a tým aj porušenie práva na obhajobu podľa čl. 6 ods. 1 a ods. 3

písm. b) a c) dohovoru a , a . Uviedol, že

odôvodnenie musí obsahovať dostatočnú odpoveď na tie právne a skutkové otázky, ktoré

boli predmetom konania, a ich zodpovedanie musí obsahovať dostatočnú odpoveď na tie

právne a skutkové otázky, ktoré boli predmetom konania, a ich zodpovedanie bolo pre

výsledok konania určujúce. V opačnom prípade nie je zrejmé, či rozhodnutie je výsledkom

právom upraveného procesu za dodržania princípov spravodlivosti alebo výsledkom

svojvôle realizovanej verejnou mocou.

Podľa sťažovateľa právny záver, že je plne zodpovedný za uvedenú nedbanlivostnú

trestnú činnosť, nemal oporu vo vykonanom dokazovaní. Záver súdu o naplnení

subjektívnej stránky trestného činu nemôže byť založený na logickom usudzovaní a je

v rozpore s pravidlami logiky, pretože nevyplýva zo skutkových zistení vyplývajúcich

z vykonaného dokazovania. V dôvodoch rozhodnutia nie je podložená žiadna konkrétna

skutočnosť, ktorá by odôvodňovala existenciu jeho zavinenia. Záver okresného súdu, že ak

by mal psa riadne vycvičeného, bol by pes reagoval na jeho odvolanie a bol by sa za ním

vrátil, nie je podľa sťažovateľa v súlade so zisteniami vyplývajúcimi z vykonaného

dokazovania. Okresný súd tým, že v rozsudku neuviedol konkrétnu formu zavinenia skutku

kladeného mu za vinu, porušil jeho právo mať primeraný čas a možnosť na prípravu jeho

obhajoby podľa a dohovoru.

Vzhľadom na kumuláciu okolností vytýkaných v tomto podaní, ktoré vo svojom

súhrne a intenzite odôvodňujú konštatovanie o vybočení z rámca hraníc spravodlivého

procesu podľa dohovoru a , sťažovateľ žiadal, aby mu

ústavný súd poskytol ochranu.

Sťažovateľ zároveň požiadal o primerané finančné zadosťučinenie od okresného

súdu vo výške 50 000 Sk a krajského súdu vo výške 50 000 Sk, ktoré zdôvodnil tak, že:

a) postupom orgánov činných v trestnom konaní došlo k porušeniu jeho práv

chránených aj dohovorom,

b) porušenie jeho práv bolo svojvoľné a hrubé,

c) zrejmé prehliadnutie jeho osoby a obhajoby na neho dolieha osobitne nepriaznivo,

pretože je stíhaný za skutok, ktorý nie je trestným činom,

d) k porušeniu jeho práv došlo postupom a rozhodovaním súdov, ktorých úlohou je

práve opak – ochrana práv a oprávnených záujmov fyzických osôb a právnických osôb;

vzhľadom na to trpel pocitmi bezmocnosti, menejcennosti a bola u neho v podstate

negovaná dôvera v možnosti poskytovania spravodlivosti v štáte,

e) osobitne významnou okolnosťou je aj doba, po ktorú bol trestne stíhaný.

Sťažovateľ žiadal o dočasné opatrenie a odloženie vykonateľnosti napadnutých

právoplatných rozhodnutí oboch súdov z dôvodu, že takéto rozhodnutie by pre neho nemalo

väčšiu ujmu, než aká môže vzniknúť iným osobám pri odložení vykonateľnosti. Žiadal, aby

ústavný súd „vydal toto uznesenie:

1. Vykonateľnosť rozsudku Okresného súdu v Prievidzi zo dňa 28. 6. 2001, sp. zn.

, v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 3. 11. 2003, sp. zn.

sa odkladá.

2. Okresný súd v Prievidzi je povinný sa do právoplatnosti rozhodnutia Ústavného

súdu Slovenskej republiky vo veci samej dočasne zdržať výkonu peňažného trestu vo výmere

7.000,- Sk uloženého sťažovateľovi rozsudkom Okresného súdu v Prievidzi zo dňa 28. 6.

2001, sp. zn. , v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 3. 11.

2003, sp. zn. .

3. Sociálna poisťovňa je povinná sa do právoplatnosti rozhodnutia Ústavného súdu

Slovenskej republiky vo veci samej dočasne zdržať vykonávania práva na zaplatenie sumy

11.328,- Sk sťažovateľom priznaného jej rozsudkom Okresného súdu v Prievidzi zo dňa

28. 6. 2001, sp. zn. , v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa

3. 11. 2003, sp. zn . .

4. M. S. je povinná sa do právoplatnosti rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej

republiky vo veci samej dočasne zdržať vykonávania práva na zaplatenie sumy 8.165,- Sk

sťažovateľom priznaného jej rozsudkom Okresného súdu v Prievidzi zo dňa 28. 6. 2001,

sp. zn. , v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 3. 11. 2003,

sp. zn. .“

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol nálezom, že:

„1. Okresný súd v Prievidzi a Krajský súd v Trenčíne porušili práva sťažovateľa

podľa a Dohovoru a podľa , a

SR.

2. Okresný súd v Prievidzi a Krajský súd v Trenčíne porušili práva sťažovateľa podľa

a Dohovoru a podľa a SR.

3. Okresný súd v Prievidzi a Krajský súd v Trenčíne porušili práva sťažovateľa podľa

čl. 6 ods. 1 a čl. 6 ods. 3 písm. b), c) Dohovoru a podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50

ods. 3 SR.

4. Rozsudok Okresného súdu v Prievidzi zo dňa 28. 6. 2001, sp. zn. ,

v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 3. 11. 2003, sp. zn. sa

zrušujú a vec sa vracia Okresnému súdu v Prievidzi na nové prejednanie a rozhodnutie.

5. Ústavný súd SR priznáva sťažovateľovi ako primerané finančné zadosťučinenie

peňažnú sumu vo výške 50.000,- Sk, ktorú mu je povinný zaplatiť Okresný súd v Prievidzi,

a peňažnú sumu vo výške 50.000,- Sk, ktorú mu je povinný zaplatiť Krajský súd v Trenčíne,

to všetko do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

6. Okresný súd v Prievidzi v Krajský súd v Trenčíne sú povinní spoločne

a nerozdielne uhradiť trovy konania k rukám advokáta Mgr. R. T., PhD., so sídlom B., do

15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

Na základe výzvy ústavného súdu bola sťažnosť doplnená 13. februára 2004 tak,

že sťažovateľ predložil aj rozhodnutie krajského súdu a v doplnení uviedol, že trvá na tom,

že i rozhodnutím krajského súdu sp. zn. z 3. novembra 2003 došlo k porušeniu

jeho práva na:

„1. nestranný a spravodlivý proces a princíp zákonnosti trestných činov,

2. na nestranný a spravodlivý proces a princíp prezumpcie neviny,

3. na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia a právo na obhajobu, tak, ako je to

bližšie rozvedené v jednotlivých častiach mojej ústavnej sťažnosti.“

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č.

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa ustanovenia § 25 ods. 2 citovaného zákona návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,

uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa súdy rozhodujú o občianskoprávnych a trestných veciach.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu tento nie je v zásade oprávnený

preskúmať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej

otázky. Úlohou všeobecných súdov je predovšetkým interpretácia a aplikácia zákonov, kým

úloha ústavného súdu spočíva v kontrole zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie

s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných

slobodách.

Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa

o namietaných porušeniach alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou

garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných

súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú

zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej

zmluve ().

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľa s hodnotením

skutkových a právnych náležitostí rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu v jeho

trestnej veci.

Z citovaného rozhodnutia krajského súdu, ako aj zo samotného spisu je podľa názoru

ústavného súdu zjavné, že tento sa zaoberal námietkami sťažovateľa. Z jeho záverov

nevyplýva jednostrannosť, ktorá by zakladala svojvôľu alebo takú aplikáciu príslušných

ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu,

podstaty a zmyslu.

Osobitne je potrebné zdôrazniť skutočnosť, ktorú vzal do úvahy aj krajský súd, a to

že sťažovateľ ako majiteľ psa plemena amerického staffordshirského teriéra majúceho

vrodené lovecké pudy, ktorého môže hlasitý či prudký pohyb vyprovokovať aj k útočnej

reakcii podľa záverov znaleckého posudku znalkyne z odboru kynológie MUDr. J. F.,

mohol a mal poznať jeho nebezpečnosť a z toho dôvodu bolo jeho povinnosťou psa náležite

zabezpečiť.

Aj keď oba súdy nepomenovali formu nedbanlivostného konania, zo skutkového

priebehu možno ustáliť, že išlo o formu nevedomej nedbanlivosti. Jej nedefinovanie, resp.

výslovné nepomenovanie nemá dopad na zistený stav ústavnosti pri posúdení ústavným

súdom.

Ústavný súd sa vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti nedomnieva, že by

skutkové alebo právne závery všeobecných súdov v predmetnej veci bolo možné

kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak nezlučiteľné s označenými

článkami a dohovoru, a to najmä vo vzťahu k základnému právu na súdnu ochranu

podľa a právam podľa a 3, a a čl.

6 ods. 3 písm. b) a c) a čl. 7 ods. 1 dohovoru.

K tej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva

na konanie bez prieťahov podľa a dohovoru, ústavný súd

podľa svojej konštantnej judikatúry (napr. ) konštatuje, že toto právo sa

realizuje takým konaním všeobecných súdov, ktoré plynulo smeruje k odstráneniu právnej

neistoty osoby, ktorá sa obrátila na súd v konkrétnej veci.

Aj keď sťažovateľ neuviedol, v ktorých obdobiach namieta prieťahy v konaní ani iné

okolnosti k tejto časti návrhu, musel sa ústavný súd vysporiadať s touto námietkou

na základe predloženého spisu bez bližšej argumentácie sťažovateľa.

Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu

právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.

Až právoplatným rozhodnutím, bez ohľadu na to, či vyznie v prospech alebo neprospech

účastníka, sa vytvára právna istota.

Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa naplní, ako to

konštantne ústavný súd vo svojich rozhodnutiach uvádza, až právoplatným rozhodnutím

štátneho orgánu, na ktorom sa osoba domáha odstránenia právnej neistoty ohľadom svojho

práva (napr. , a iné).

Zároveň je potrebné uviesť, že ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6

ods. 1 dohovoru. Z uvedených dôvodov nemožno v obsahu týchto práv vidieť zásadnú

odlišnosť (napr. ).

V danom prípade rozsudok okresného súdu nadobudol právoplatnosť v spojení

s rozhodnutím krajského súdu, čím došlo k nastoleniu právnej istoty, a tým k odstráneniu

možnosti vzniku porušenia základného práva podľa a

dohovoru, a sťažnosť je v tejto časti zjavne neopodstatnená.

Pretože ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa ustanovenia § 25

ods. 1 dospel k záveru, že účinky výkonu právomoci okresného

súdu a krajského súdu v danej veci sú zlučiteľné so sťažovateľom označenými právami

podľa a dohovoru, sťažnosť odmietol podľa ustanovenia zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. septembra 2004