Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 291/04
PDF · 320.25 KB
No categories available
IV. ÚS 291/04
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. decembra 2004
v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho a zo sudcov Jána Auxta a Juraja Horvátha
v konaní o sťažnosti Milana Rožnáka, bytom D. O., zastúpeného advokátkou JUDr. E. Š.,
B., ktorou namietal porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu
Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Cb 36/94, za účasti Okresného súdu Trnava, takto
r o z h o d o l :
1. Základné právo Milana Rožnáka na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Trnava
v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Cb 36/94 p o r u š e n é b o l o .
2. Okresnému súdu Trnava p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod sp. zn.
10 Cb 36/94 konal bez zbytočných prieťahov.
3. Milanovi Rožnákovi p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie v sume
20 000 Sk (slovom dvadsaťtisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Trnava
p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.
4. Okresný súd Trnava j e p o v i n n ý uhradiť Milanovi Rožnákovi trovy konania
v sume 9 342 Sk (slovom deväťtisíctristoštyridsaťdva slovenských korún) na účet
advokátky JUDr. E. Š., B., do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
sp. zn. IV. ÚS 291/04 z 23. septembra 2004 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len
„zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Milana Rožnáka, bytom D. O. (ďalej
len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) postupom Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 10 Cb 36/94.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ je účastník súdneho konania (v procesnom
postavení odporcu) vedeného pred okresným súdom, ktoré bolo začaté na základe návrhu
navrhovateľa „o vydanie vecí“ zo 14. februára 1994.
Od začiatku konania vedeného pred okresným súdom uplynulo viac
ako 10 a pol roka a, ako uvádza sťažovateľ, „... do dnešného dňa Okresný súd vo veci
(právoplatne, pozn. ústavného súdu) nerozhodol“.
Sťažovateľ ďalej uviedol, že pred podaním sťažnosti ústavnému súdu podal dve
sťažnosti na prieťahy v predmetnom konaní Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej
republiky, ktoré boli postúpené na priame vybavenie predsedníčke okresného súdu. Táto
v odpovediach na sťažnosti konštatovala ich čiastočnú opodstatnenosť, ktorú
ospravedlňovala nedostatočným personálnym obsadením súdu a veľkým počtom
pridelených vecí do oddelenia zákonnej sudkyne.
Sťažovateľ sa domáha, aby ústavný súd po predbežnom prerokovaní v konaní
o jeho sťažnosti rozhodol o porušení jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy,
prikázal okresnému súdu konať v predmetnej veci bez zbytočných prieťahov, priznal mu
primerané finančné zadosťučinenie vo výške 80 000 Sk.
Predsedníčka okresného súdu sa podaním sp. zn. Spr 1523/04 doručeným ústavnému
súdu 8. novembra 2004 k sťažnosti vyjadrila takto:
„Úpravou sudcu zo dňa 3. 3. 1994 bol vyzvaný navrhovateľ na doplnenie
návrhu a oznámenie určitých skutočností v súvislosti s podnikateľskou činnosťou.
Dňa 15. 3. 1994 zaslal navrhovateľ súdu odpoveď ohľadom požadovaných skutočností.
Vo veci konala zákonná sudkyňa JUDr. E. B. Dňa 17. 3. 1994 bol doručovaný návrh
odporcovi s lehotou na vyjadrenie. Dňa 5. 4. 1994 odporca Milan Rožnák oznámil súdu
jednou vetou, že nesúhlasí s obvinením, navrhovateľ zobral jemu železo a všetko si
vymyslel. Úpravou sudkyne z 8. 4. 1994 bol urgovaný odporca pod pokutou
na predloženie živnostenského oprávnenia. Dňa 18. 4. 1994 opätovne sťažovateľ
oznámil súdu iba to, že všetko je vymyslená lož a nesúhlasí s obvinením. Zaslal zároveň
živnostenský list. Sudkyňa vytýčila termín pojednávania na 25. 5. 1994, navrhovateľ bol
vyzvaný na zaplatenie súdneho poplatku za návrh. Pojednávanie z 25. 5. 1994 pre
neprítomnosť odporcu - sťažovateľa - bolo odročené na 8. 6. 1994. Odporca bol
predvolaný pod pokutou 2.000,- Sk a predvedenia políciou. Ďalšie pojednávanie vo veci
bolo odročené na 27. 6. 1994 za účelom doplnenia dokazovania. Toto pojednávanie
27. 6. 1994 po vypočutí účastníkov konania a po preukázaní listinných dôkazov bolo
odročené na 13. 7. 1994 za účelom predvolania svedkov. Dňa 13. 7. 1994 sa nedostavili
predvolaní účastníci konania, z ktorých jeden mal závadu v doručení predvolania, preto
pojednávanie bolo odročené na 17. 8. 1994. Na uvedený termín pojednávania sa
nedostavili účastníci konania, mali doručenie predvolania vykázané, preto bolo
pojednávanie odročené na 14. 9. 1994, opätovne boli volaní účastníci ako aj svedok.
Dňa 14. 9. 1994 sa znovu účastníci nedostavili, súd konal v ich neprítomnosti a vypočul
svedka. Ďalšie pojednávanie bolo 3. 10. 1994, bol vypočutý ďalší svedok, účastníci boli
prítomní. Ďalší svedkovia boli volaní na 24. 10. 1994, boli predložené ďalšie listinné
dôkazy účastníkov, na uvedenom pojednávaní boli svedkovia vypočutí a pojednávanie bolo
odročené na 9. 11. 1994 s tým, aby účastníci vykonali špecifikáciu pohľadávky. Tiež bol
volaný ďalší svedok. Na pojednávaní dňa 9. 11. 1994 neboli prítomní účastníci
konania, hoci zobrali termín na vedomie, bol vypočutý svedok. Ďalšie pojednávanie bolo
27. 11. 1994, na ktorom bol vynesený rozsudok. Proti tomuto rozsudku podal odporca
Milan Rožnák odvolanie, po príprave spisu pre odvolacie konanie bola vec predložená
Krajskému súdu v Bratislave dňa 10. 3. 1995. Dňa 14. 5. 1998 bol vrátený predmetný
spisový materiál z Krajského súdu v Bratislave z odvolacieho konania s tým, že
uznesením zo dňa 20. 3. 1998 odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvého stupňa
v napadnutej časti ako i vo výroku o trovách konania a vec vrátil prvostupňovému súdu
na ďalšie konanie. V dôsledku odchodu zákonnej sudkyne vo veci JUDr. E. B.
z Okresného súdu Trnava na Krajský súd v Trnave od 1. 1. 1997, bola vec pridelená
5. 6. 1998, potom, čo spisový materiál sa vrátil z odvolacieho súdu, na ďalšie konanie
sudkyni Mgr. Z. P. Táto sudkyňa dala úpravou zo 6. 8. 1998 doručiť uznesenie
odvolacieho súdu účastníkom. Zároveň boli účastníci vyzvaní na vyjadrenie vo veci
ako i predloženie dôkazov, navrhovateľovi sa opätovne doručovalo uznesenie odvolacieho
súdu vzhľadom na závady v doručení. Až dňa 8. 12. 1998 OO PZ Hlohovec oznámilo
súdu, že doručilo písomnosti navrhovateľovi V. M. do vlast. rúk dňa 29. 11. 1998.
Úpravou sudkyne z 5. 3. 1999 bol stanovený termín pojednávania na 29. 3. 1999, na toto
pojednávanie sa dostavili obaja účastníci, oznámili svoje stanoviská vo veci,
pojednávanie bolo odročené na neurčito za účelom doplnenia dokazovania
a na predloženie dôkazov zo strany účastníkov konania.
Po odchode sudkyne Mgr. P. bola predmetná vec Opatrením predsedníčky súdu
zo dňa 30. 10. 2000 pod Spr 1094/00 prikázaná na ďalšie konanie sudkyni Mgr. R. G. Táto
sudkyňa z dôvodu prevzatého veľkého množstva vecí, predovšetkým starých vecí,
po podrobnom naštudovaní týchto vecí, vytýčila aj predmetnú vec na deň 24. 1. 2002, a to
dňa 8. 11. 2001. Na uvedený termín pojednávania sa nedostavil navrhovateľ, mal závadu
v doručení predvolania, odporca sa dostavil osobne, pojednávanie bolo odročené na deň
28. 2. 2002, doručenie predvolania navrhovateľovi bolo realizované políciou a túto
predvolanku prevzal 11. 2. 2002. Na stanovený termín 28. 2. 2002 sa navrhovateľ
nedostavil i napriek riadne doručenému predvolaniu, súd pojednával v neprítomnosti
navrhovateľa, vypočul odporcu a pojednávanie odročil na deň 9. 4. 2002 za účelom
predvolania navrhovateľa pod pokutou a predvedenia políciou. Dňa 28. 2. 2002
po pojednávaní vo veci doručil navrhovateľ vyjadrenie vo veci a zároveň sa ospravedlnil
z neúčasti. 9. 4. 2002 bolo pojednávanie vo veci s tým, že navrhovateľ sa opätovne
nedostavil, pojednávanie bolo odročené na 11. 6. 2002 za účelom vykonania dopytu
na políciu v súvislosti s doručovaním predvolania navrhovateľovi, opätovne sa doručovalo
predvolanie na termín pojednávania navrhovateľovi cestou polície. Dňa 11. 6. 2002
OO PZ Hlohovec zaslalo súdu list, v ktorom oznamuje, že previerkou sa nepodarilo
zastihnúť navrhovateľa v mieste bydliska, ani v mieste sídla jeho podnikania v Hlohovci.
27. 6. 2002 sa dostavili na pojednávanie obaja účastníci, pojednávanie bolo odročené
na neurčito za účelom poskytnutia lehoty 30 dní účastníkom konania na uzatvorenie
mimosúdnej dohody. Dňa 28. 6. 2002 polícia oznámila súdu, že sa podarilo doručiť
písomnosti súdu navrhovateľovi na jeho adrese v D. O., čo potvrdil menovaný
podpisom. Išlo aj o oznámenie o termíne pojednávania 27. 6. 2002. Dňa 25. 11. 2002 súd
vyzval účastníkov konania na oznámenie, či došlo k mimosúdnej dohode.
Účastníci nereagovali na výzvu súdu, preto sudkyňa určila dňa 16. 12. 2002 termín
pojednávania na deň 13. 2. 2003. Dodatočne oznámil odporca súdu dňa
12. 12. 2002, že k mimosúdnej dohode nedošlo. Na pojednávaní 13. 2. 2003
sa nedostavil navrhovateľ, odporca bol vypočutý k obsahu návrhu, pojednávanie bolo
odročené na 18. 3. 2003 za účelom predvolania navrhovateľa a vykonania dopytu
ohľadom výroby dverí od dodávateľa a tiež ohľadom vykonaných prác na nehnuteľnosti.
Pojednávanie zo dňa 18. 3. 2003 bolo odročené pre opätovnú neprítomnosť navrhovateľa
na deň 29. 4. 2003, tiež z toho dôvodu, že neboli súdu zaslané požadované doklady.
Vzhľadom na opätovnú neprítomnosť navrhovateľa súd uznesením dňa 31. 3. 2003 uložil
navrhovateľovi V. M. poriadkovú pokutu vo výške 3.000,- Sk. Správa, požadovaná súdom
od Bytofondu N. M., B. bola zaslaná súdu 7. 4. 2003 spolu s dôkazmi. Pojednávanie
29. 4. 2003, na ktorom sa opätovne nezúčastnil navrhovateľ, ktorý nemal doručenie
predvolania vykázané, bolo odročené na 3. 6. 2003, s tým, že polícia bola požiadaná
o predvedenie navrhovateľa na súdne pojednávanie. Na pojednávaní dňa 3. 6. 2003 sa
znovu konštatovala neprítomnosť navrhovateľa, polícia, ktorá prevzala žiadosť
o predvedenie účastníka 13. 5. 2003, predvedenie nerealizovala, preto pojednávanie bolo
odročené na 9. 9. 2003 s tým, že opätovne súd požiadal políciu o predvedenie
navrhovateľa. Dňa 9. 6. 2003 oznámila polícia súdu, že v čase doručovania písomností
súdu sa adresát nenachádzal v mieste bydliska, tiež z toho dôvodu nemohol byť
predvedený na pojednávanie. 9. 9. 2003 sa situácia zopakovala, znovu nebolo
realizované predvedenie navrhovateľa políciou, pojednávanie bolo odročené
na neurčito za účelom zisťovania dôvodu nepredvedenia navrhovateľa políciou.
19. 9. 2003 oznámila polícia, že 9. 9. 2003 v skorých ranných hodinách bolo vykonávané
predvedenie navrhovateľa, na opakované zvonenie a búchanie na dvere nikto neotváral,
z toho dôvodu nebolo predvedenie vykonané. Vo veci dňa 16. 1. 2004 stanovila sudkyňa
termín pojednávania na 26. 2. 2004, predvolala účastníkov konania, dala úpravu
na vykonanie dopytov ohľadom pobytu navrhovateľa všetkými dostupnými spôsobmi. Ešte
v predchádzajúcom období zákonná sudkyňa Mgr. R. G. bola práceneschopná
od 6. 11. 2003 do 16. 12. 2003. Do termínu pojednávania vo veci 26. 2. 2004 boli súdu
doručené správy na dotazy vo veci, na pojednávaní v stanovený termín sa opätovne
navrhovateľ nedostavil, nemal doručenie predvolania vykázané, pojednávanie bolo
odročené na 8. 4. 2004. Polícia dňa 15. 3. 2004 oznámila, že sa podarilo doručenie
písomnosti navrhovateľovi na novú adresu bydliska, o čom súdu doručila
vlastnoručne podpísanú doručenku navrhovateľom. Na pojednávanie 8. 4. 2004 sa
navrhovateľ dostavil, odporca sa nedostavil, hoci zobral termín pojednávania na
vedomie, ani sa neospravedlnil. Na tomto pojednávaní bol vypočutý navrhovateľ
k základným otázkam potrebným pre posúdenie ďalšieho dokazovania. Pojednávanie bolo
odročené na 24. 6. 2004 s tým, že odporca bol volaný opätovne pod hrozbou pokuty.
16. 4. 2004 doručil súdu navrhovateľ dôkazy vo veci. Termín pojednávania, pôvodne
určený na 24. 6. 2004, bol zmenený na 22. 6. 2004, odporca aj navrhovateľ riadne
prevzali predvolania, na pojednávanie sa dostavili, boli vypočutí vo veci k predloženým
dôkazom. Pojednávanie bolo odročené s tým, že navrhovateľ sa zaviazal v stanovenej
lehote oznámiť návrhy na doplnenie dokazovania vo veci. 19. 7. 2004 bolo zistené,
že návrhy na doplnenie dokazovania neboli zaslané súdu.
Zákonná sudkyňa vo veci Mgr. R. G. 18. 9. 2004 odišla na riadnu materskú
dovolenku. Dňa 2. 11. 2004 nastúpila na súd nová sudkyňa JUDr. K., ktorej predmetné
oddelenie po Mgr. G. bude v súčasnosti opatrením predsedníčky súdu pridelené. Táto
nová sudkyňa, ktorá preberie veľké množstvo vecí, najmä starých, bude povinná tieto veci
naštudovať a postupne v nich začať konať.
Po zistených úkonoch vo veci, uvedených hore, je možné konštatovať, že prieťahy
v konaní spôsobovali účastníci tým, že sa riadne nedostavovali na pojednávania súdu,
najmä navrhovateľ V. M., ktorý bol opätovne viackrát predvolávaný cestou polície, a tiež
bolo požiadané o jeho predvedenie, ktoré napokon realizované nebolo v dôsledku tej
skutočnosti, že polícia na známom mieste navrhovateľa nenašla. Súd vo veci konal
priebežne, po odchode predchádzajúcej zákonnej sudkyne vo veci JUDr. B. z tunajšieho
súdu bola vec pridelená Mgr. G., ktorá sa musela oboznámiť a naštudovať podrobne
všetky pridelené veci, nemohla objektívne vykonávať plynulejšie konanie vo veci,
po odchode tejto sudkyne na materskú dovolenku vzhľadom na personálne obsadenie súdu
bolo potrebné vyčkať na nástup novozvolenej sudkyne na tunajší súd, ktorá nastúpila
2. 11. 2004.“
Právna zástupkyňa sťažovateľa vo svojom vyjadrení z 22. novembra 2004 uviedla:
„V žiadnom prípade nemôžeme súhlasiť so stanoviskom OS Trnava, ktorý prijal
záver, že prieťahy v konaní boli spôsobované účastníkmi konania.
Je v možnostiach a povinnostiach súdu, v prípade, že sa jeden z účastníkov
pojednávaní nezúčastňuje, aby dostupnými prostriedkami vyvinul tlak na nápravu.
Podanie vo veci bolo 18. 2. 1994. V tom istom roku, 27. 11. 1994, bol vyhlásený
prvostupňový rozsudok. Po rozhodnutí KS v Bratislave bol spis vrátený na OS v Trnave,
na ďalšie konanie až 14. 5. 1998. Od toho času k dnešnému dňu sa nepodarilo vec ukončiť,
čo predstavuje ďalších šesť rokov. Posledné pojednávanie sa uskutočnilo 22. 6. 2004.
V septembri konajúca sudkyňa odišla na materskú dovolenku a spis opäť čaká
na pridelenie novej zákonnej sudkyni.
Vzhľadom na podanú ústavnú sťažnosť ako i uvedené vyjadrenie naďalej trváme
na vynesení rozhodnutia v zmysle predloženej predmetnej ústavnej sťažnosti.“
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom
súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto
pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov...“.
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou
„Odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov“ (napr. IV. ÚS 218/04), pričom „tento účel možno
dosiahnuť zásadne až právoplatným rozhodnutím. Nepostačuje, že súd vo veci koná“
(m. m. II. ÚS 65/03, m. m. I. ÚS 76/03). K vytvoreniu „stavu právnej istoty preto dochádza
až právoplatným rozhodnutím súdu...“ (napr. IV. ÚS 231/04).
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, v súlade so svojou
doterajšou judikatúrou (napr. IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03, IV. ÚS 231/04) ústavný súd
zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd
rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania a postup samotného súdu.
1. Ústavný súd z vyžiadaného súdneho spisu okresného súdu zistil, že v predmetnom
konaní je potrebné rozhodnúť o nároku navrhovateľa na vydanie veci.
Doterajšiu dĺžku konania nemôže ústavný súd pripísať na vrub právnej či faktickej
zložitosti prerokovávanej veci. V danom prípade ide o bežnú súčasť sporovej agendy
na všeobecných súdoch, podklad pre rozhodnutie tvorí súdnou praxou ustálená a používaná
právna úprava a na predmetný spor sa vzťahuje dostatok judikatúry všeobecných súdov.
Na právnu či faktickú zložitosť veci nepoukázala ani predsedníčka okresného súdu
vo svojom vyjadrení k sťažnosti.
2. Správanie sťažovateľa ako účastníka konania (v tomto prípade v procesnom
postavení odporcu) je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či v súdnom konaní došlo
k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Správanie sťažovateľa možno
v porovnaní so správaním navrhovateľa hodnotiť ako súčinnejšie. Jeho neospravedlnenú
neúčasť na 7 pojednávaniach z celkového počtu 24 pojednávaní pred okresným súdom však
nemožno považovať za správanie, ktoré by neprispelo k celkovému predĺženiu
predmetného konania. Na túto skutočnosť poukázala aj predsedníčka okresného súdu,
keď vo vyjadrení k sťažnosti uvádza, že: „... prieťahy v konaní spôsobovali účastníci
konania tým, že sa riadne nedostavovali na pojednávania súdu.“
Podľa § 101 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) sú účastníci
konania povinní prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania. Sťažovateľ tým, že sa,
ako už bolo uvedené, sedemkrát bez ospravedlnenia a uvedenia akéhokoľvek dôvodu
nedostavil aj napriek včasnému a riadnemu predvolaniu na nariadené pojednávanie,
na ktorom považoval okresný súd za potrebné ho vypočuť, porušil uvedenú procesnú
povinnosť uloženú mu zákonom a prispel tak k sťaženiu plynulého postupu v konaní
a k predĺženiu doby prerokovania predmetnej veci, na čo nemožno neprihliadnuť.
Sťažovateľ sa na pojednávaní uskutočnenom 27. júna 2002 zaviazal, že bude
informovať okresný súd po uplynutí poskytnutej 30-dňovej lehoty na mimosúdne riešenie
sporu o jeho výsledku. Urobil tak až podaním zo 6. decembra 2002, ktorým reagoval
na výzvu okresného súdu z 26. novembra 2002, čím tiež prispel k predĺženiu napadnutého
konania.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že aj samotný sťažovateľ mal podiel
na vzniku prieťahov v napadnutom konaní.
3. Posledným kritériom, ktorým ústavný súd zisťoval existenciu zbytočných
prieťahov v napadnutom konaní, bol postup okresného súdu.
Pokiaľ ide o hodnotenie postupu okresného súdu, prihliadal ústavný súd
na ustanovenie § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom
súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
Podľa § 101 ods. 2 OSP súd pokračuje v konaní, aj keď sú účastníci nečinní.
Ak sa riadne predvolaný účastník nedostaví na pojednávanie ani nepožiadal z dôležitého
dôvodu o odročenie, môže súd vec prejednať v neprítomnosti takého účastníka; prihliadne
pritom na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy.
Podľa § 52 ods. 1 OSP v prípade, že sa predvolaný bez ospravedlnenia neustanoví
na výsluch alebo k znalcovi, môže ho súd dať predviesť, ak o možnosti predvedenia
predvolaného poučil.
Podľa § 53 ods. 1 OSP tomu, kto hrubo sťažuje postup konania najmä tým,
že sa neustanoví na súd alebo neposlúchne príkaz súdu, alebo kto ruší poriadok, alebo
kto urobil hrubo urážlivé podanie, môže súd uložiť uznesením poriadkovú pokutu do výšky
25 000 Sk. Podľa druhého odseku tohto ustanovenia pri opakovanom hrubom sťažení
postupu konania podľa odseku 1 môže súd uložiť uznesením poriadkovú pokutu
až do výšky 50 000 Sk.
Okresný súd rozhodol v predmetnej veci 27. novembra 1994, t. j. už 9 mesiacov
od podania návrhu. Samotnému rozhodnutiu predchádzalo 10 uskutočnených pojednávaní,
z ktorých 3 boli odročené pre neprítomnosť oboch účastníkov konania (resp. len jedného
z nich). Na 7 pojednávaniach prebehlo dokazovanie, či už výsluchom viacerých svedkov
alebo samotných účastníkov konania.
Z dôvodu sťažovateľovho odvolania sa predmetný spis od 10. marca 1995
do 14. mája 1998 (t. j. viac ako 3 roky) nachádzal na krajskom súde.
V máji 1998 bol okresnému súdu vrátený spis sp. zn. 10 Cb 36/94 spolu
so zrušujúcim uznesením krajského súdu č. k. Z-2-30 Cob 231/95-72 (z dôvodu
nenáležitého zistenia skutkového stavu veci) a predmetná vec bola 8. júna 1998 pridelená
novej zákonnej sudkyni. Po tomto období okresný súd doručoval vyššie označené
uznesenie krajského súdu a nariadil pojednávanie na 29. marec 1999, ktorého sa zúčastnili
obaja účastníci konania. Ďalší úkon okresného súdu nasledoval až 23. novembra 2001
(t. j. po takmer 2 a trištvrte roku), keď nová zákonná sudkyňa (už tretia v poradí) nariadila
termín pojednávania na 24. január 2002.
Po pojednávaní uskutočnenom 27. júna 2002, odročenom na neurčito z dôvodu
poskytnutia 30-dňovej lehoty na mimosúdne riešenie sporu nasledovalo 4-mesačné obdobie
nečinnosti okresného súdu, keď až 26. novembra 2002 dopytom vyzýval účastníkov
konania, aby oznámili, „... či došlo (...) k uzavretiu mimosúdnej dohody“.
Na štvormesačnú nečinnosť okresného súdu od 9. septembra 2003
do 16. januára 2004 ústavný súd vzhľadom na krátkodobú práceneschopnosť zákonnej
sudkyne neprihliadal (napr. I. ÚS 76/03).
Posledným úkonom okresného súdu bolo pojednávanie uskutočnené 22. júla 2004
odročené s tým, že navrhovateľ sa zaviazal v určenej 10-dňovej lehote oznámiť návrhy
na dokazovanie vo veci. Odo dňa uskutočnenia ostatného pojednávania, od ktorého
uplynulo do dňa rozhodnutia ústavného súdu 5 mesiacov, okresný súd vykonal iba jeden
úkon, keď úradným záznamom z 19. júla 2004 osvedčoval skutočnosť, že navrhovateľ
návrhy na dokazovanie v stanovenej lehote nepredložil.
Spolu sa v predmetnom konaní od novembra 2001 do dňa vydania rozhodnutia
ústavného súdu uskutočnilo 13 pojednávaní (z celkového počtu 24), z ktorých 7 bolo
pre neprítomnosť navrhovateľa alebo sťažovateľa odročených na konkrétny termín alebo
na neurčito.
Postup okresného súdu sťažovala nedisciplinovanosť účastníkov konania (vrátane
sťažovateľa), pokiaľ ide o účasť na pojednávaniach, ale na jeho obranu ústavný súd uvádza,
že využil všetky právne prostriedky, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok, ako sú
uloženie poriadkovej pokuty, predvedenie príslušným policajným orgánom, okresný súd
taktiež niekoľkokrát zisťoval adresu trvalého pobytu navrhovateľa prostredníctvom
Mestského úradu Hlohovec, Registra obyvateľov Slovenskej republiky, doručoval
predvolania na pojednávanie cestou príslušného obvodného oddelenia Policajného zboru.
Na posledných dvoch pojednávaniach uskutočnených 8. apríla 2004 a 22. júna 2004
sa navrhovateľ zúčastnil na rozdiel od sťažovateľa, ktorý sa na pojednávaní 8. apríla 2004
nezúčastnil.
Ďalej ústavný súd zistil, že v pozícii zákonného sudcu sa vo veci vystriedali traja
sudcovia (z toho 1 zákonná sudkyňa nevykonala vo veci žiaden úkon). Predsedníčka
okresného súdu k týmto skutočnostiam vo svojom vyjadrení uvádza, že „... po odchode
predchádzajúcej zákonnej sudkyne vo veci JUDr. B. z tunajšieho súdu bola vec pridelená
Mgr. G., ktorá sa musela oboznámiť a naštudovať podrobne všetky pridelené veci, nemohla
objektívne vykonávať plynulejšie konanie vo veci, po odchode tejto sudkyne na materskú
dovolenku vzhľadom na personálne vybavenie súdu bolo potrebné vyčkať na nástup
novozvolenej sudkyne na tunajší súd, ktorá nastúpila 2. 11. 2004“. Táto skutočnosť však
nemôže ísť na ťarchu sťažovateľa a ani nepredstavuje dôvod zbavenia sa zodpovednosti
okresného súdu za vznik zbytočných prieťahov v súdnom konaní. Preto tieto argumenty
predsedníčky okresného súdu ústavný súd vzhľadom na svoju ustálenú judikatúru
(napr. II. ÚS 61/03, IV. ÚS 137/04) neakceptoval.
Nečinnosť okresného súdu v období od 29. marca 1999 do 23. novembra 2001
a v období od 22. júla 2004 do dňa rozhodnutia ústavného súdu, neberúc do úvahy
3-ročné obdobie, keď sa predmetný spis nachádzal na krajskom súde (ktoré ale nie
je predmetom posudzovania ústavného súdu), predstavujúca v súhrne viac ako 3 roky,
nepochybne prispela k neprimeranej dobe trvania vyhodnocovaného konania a nemožno
ju vecne zdôvodniť iba neúčasťou sťažovateľa na pojednávaniach.
S ohľadom na vyššie uvedené nemožno celkovú doterajšiu dobu predmetného
konania vedeného na okresnom súde považovať vo vzťahu k základnému právu
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy za ústavne
akceptovateľnú. Ústavný súd preto dospel k záveru, že uvedené právo sťažovateľa bolo
porušené.
IV.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým
vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané
finančné zadosťučinenie“.
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti žiadal aj o priznanie primeraného finančného
zadosťučinenia v sume 80 000 Sk poukazujúc na skutočnosť že „... už viac ako 10 rokov
žije v právnej neistote, čo vyvoláva v jeho osobnom živote, ako aj v obchodných vzťahoch
nežiaduce pochybnosti voči nemu“.
Pri určovaní výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal
zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza Európsky súd pre ľudské práva, keď priznáva
spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.
Hoci významnou súčasťou zadosťučinenia sťažovateľa je už samotné deklarovanie
porušenia jeho práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy,
porušenie tohto základného práva sťažovateľa však nemožno účinne odstrániť len
uplatnením tejto právomoci ústavného súdu. Vzhľadom na celkovú dobu konania
okresného súdu, rozsah zbytočných prieťahov v jej rámci, berúc do úvahy tiež konkrétne
okolnosti prípadu, najmä podiel sťažovateľa, ktorým tiež prispel k predĺženiu celkovej
doby predmetného konania, možno sumu 20 000 Sk považovať za primerané finančné
zadosťučinenie podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde.
Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré
mu vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátkou JUDr. E. Š.
Ústavný súd pri priznaní trov konania vychádzal z výšky priemernej mesačnej mzdy
zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2003, ktorá bola 13 602 Sk.
Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie
sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 13 ods. 8, § 16 ods. 1 písm. a) a c) a § 25 vyhlášky
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách
a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška“) vo výške
4 534 Sk a k tomu 2 x 136 Sk režijný paušál (§ 19 vyhlášky). Úhrada bola priznaná
v celkovej sume 9 342 Sk.
Úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne
(§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. decembra 2004