Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 231/04
PDF · 256.4 KB
No categories available
IV. ÚS 231/04
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. októbra 2004 v senáte
zloženom z predsedu Jána Lubyho a zo sudcov Jána Auxta a Juraja Horvátha v konaní
o sťažnosti MUDr. Gabriela Loósza, bytom K., a Marty Čermanovej, bytom K.,
zastúpených advokátom JUDr. R. K., K., ktorou namietali porušenie ich základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu
Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 24 C 298/99, za účasti Okresného súdu Košice II,
takto
r o z h o d o l :
1. Základné právo MUDr. Gabriela Loósza a Marty Čermanovej na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo
na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom
pod sp. zn. 24 C 298/99 p o r u š e n é b o l o .
2. Okresnému súdu Košice II p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom
pod sp. zn. 24 C 298/99 konal bez zbytočných prieťahov.
3. MUDr. Gabrielovi Loószovi p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie
v sume 25 000 Sk (slovom dvadsaťpäťtisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd
Košice II p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.
4. Marte Čermanovej p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie v sume
25 000 Sk (slovom dvadsaťpäťtisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Košice II
p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.
5. Okresný súd Košice II j e p o v i n n ý uhradiť MUDr. Gabrielovi Loószovi
a Marte Čermanovej trovy právneho zastúpenia v sume 14 028 Sk (slovom
štrnásťtisícdvadsaťosem slovenských korún) na účet ich právneho zástupcu advokáta
JUDr. R. K., K., do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
sp. zn. IV. ÚS 231/04 z 18. augusta 2004 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť MUDr. Gabriela Loósza, bytom K., a Marty
Čermanovej, bytom K. (ďalej len „sťažovatelia“), doručenú ústavnému súdu 2. júla 2004,
doplnenú podaním právneho zástupcu sťažovateľa doručeným ústavnému súdu 6. augusta
2004, ktorou namietali porušenie ich základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného
súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 24 C 298/99.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia sú účastníkmi konania vedeného pred
okresným súdom, ktoré bolo začaté na základe nimi podaného návrhu „o určenie
vlastníctva“ k časti nehnuteľnosti - pozemku z 9. septembra 1999 proti Hotelu Strojár,
s. r. o. (ďalej len „odporkyňa“).
Podľa sťažovateľov napriek tomu, že od doručenia návrhu okresnému súdu
do podania sťažnosti ústavnému súdu uplynulo takmer 5 rokov, nebolo v ich právnej veci
konanie právoplatne skončené.
Sťažovatelia uviedli, že pred podaním sťažnosti ústavnému súdu podali 22. mája
2003 a 10. mája 2004 predsedovi okresného súdu sťažnosť na postup okresného súdu
v predmetnej veci, ale, ako uvádzajú v sťažnosti, napriek tomu „... k náprave nedošlo“.
Sťažovatelia sa domáhajú, aby ústavný súd po predbežnom prerokovaní v konaní
o ich sťažnosti rozhodol týmto nálezom:
„Základné právo sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 prvá veta Ústavy Slovenskej
republiky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorým je Slovenská republika viazaná,
nečinnosťou porušovateľa v konaní sp. zn. 24 C 298/99 porušené bolo.
Ústavný súd prikazuje porušovateľovi, aby v konaní sp. zn.: 24 C 298/99
bezodkladne konal.
Sťažovateľom priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 100.000,- Sk,
pre každého sťažovateľa, ktoré je porušovateľ povinný vyplatiť sťažovateľom do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohoto rozhodnutia.
Porušovateľ je povinný nahradiť sťažovateľom trovy tohoto konania do troch dní
od právoplatnosti tohoto rozhodnutia.“
Predseda okresného súdu podaním sp. zn. Spr. 1266/04 doručeným ústavnému súdu
8. septembra 2004 predložil k sťažnosti vyjadrenie, v ktorom sa uvádza:
„Po oboznámení sa s predloženou sťažnosťou, ako aj s napadnutým spisom
tunajšieho súdu, v ktorom sú namietané prieťahy v konaní, Vám predkladám nasledujúce
vyjadrenie na Vami položené otázky:
- dané konanie možno s prihliadnutím na jeho predmet hodnotiť ako skutkovo náročné.
- chronológia procesných úkonov:
- žaloba bola podaná na tunajšom súde dňa 13. 9. 1999.
- dňa 11. 1. 2000 bol daný pokyn pre doručenie rovnopisu žalobného návrhu
žalovanému za účelom vyjadrenia sa k nemu v lehote 20 dní. Vyjadrenie
žalovaného bolo súdu doručené 1. 2. 2000.
- dňa 3. 2. 2000 bolo stanovisko žalovaného doručené právnemu zástupcovi
žalobcov.
- dňa 19. 10. 2000 bol určený termín pojednávania na 13. 11. 2000. Uvedené
pojednávanie bolo z dôvodu práceneschopnosti konajúcej sudkyne preročené
na 6. 12. 2000 a z toho istého dôvodu na 5. 2. 2001.
- pojednávanie, konané dňa 5. 2. 2001, bolo odročené na neurčito za účelom
vykonania ďalšieho dokazovania.
- dňa 14. 5. 2001 požiadala konajúca sudkyňa Okresný súd Semily o vypočutie
žalobcu v 3. rade.
- dožiadanie bolo vybavené a správa doručená tunajšiemu súdu 23. 7. 2001.
- dňa 21. 9. 2001 bol určený termín pojednávania na 12. 12. 2001.
Pojednávanie sa uskutočnilo a bolo odročené na neurčito za účelom vyžiadania
ďalších listinných dokladov.
- dňa 21. 3. 2002 urobila konajúca sudkyňa dotazy na Magistrát mesta Košice,
Katastrálny úrad Košice IV a Obchodný register Okresného súdu Košice I.
- dňa 27. 5. 2002 bol daný pokyn pre zaslanie urgencie Magistrátu mesta Košice
a urobený opätovný dotaz na Obchodný register Okresného súdu Košice I.
- dňa 7. 1. 2003 bol určený termín pojednávania na deň 24. 3. 2003.
Z dôvodu práceneschopnosti zákonnej sudkyne bolo pojednávanie zrušené
a účastníci neboli predvolaní.
- dňa 1. 10. 2003 boli žiadané listinné doklady z Katastrálneho úradu Košice IV.
- dňa 16. 12. 2003 bol určený termín pojednávania na 24. 3. 2004. Toto
pojednávanie bolo z dôvodu neúčasti žalovaného a jeho právneho zástupcu, ktorý
svoju neúčasť ospravedlnil, odročené na 28. 4. 2004.
- dňa 5. 4. 2004 bola uznesením pripustená zmena návrhu.
- pojednávanie, určené na deň 28. 4. 2004, bolo z dôvodu neúčasti právneho
zástupcu žalovaného, ktorý sa zo zdravotných dôvodov ospravedlnil, odročené
na deň 13. 10. 2004.
- zo spisu neboli zistené prekážky postupu súdu podľa § 107 a nasl. Občianskeho súdneho
poriadku.
- zo spisu rovnako neboli zistené prieťahy spôsobené sťažovateľmi.
- súd v danej veci vykonával úkony a vytyčoval pojednávania v rámci objektívnych
možností, ktoré sú na tunajšom súde vytvorené a odročovanie pojednávaní z dôvodu
práceneschopnosti konajúcej sudkyne spočíva taktiež na objektívnom podklade, ktorý
nemôže byť dôvodom založenia subjektívnej zodpovednosti ani pri vyhodnotení
prípadného konštatovania vzniknutých prieťahov v konaní.
- posúdenie vzniku prieťahov a v kladnom prípade hodnotenie ich zbytočnosti ponechávam
na zváženie ústavnému súdu. Z môjho pohľadu by bolo možné hodnotiť prieťahy vzniknuté
v jednotlivých konaniach, ktoré prebiehajú na tunajšom súde, ako subjektívne zbytočné
len za predpokladu vytvorenia objektívne priaznivých podmienok na rozhodovaciu činnosť
sudcov tohto súdu, spočívajúcich v takom množstve pridelených vecí, v ktorých by aspoň
pri vynaložení maximálneho úsilia bolo možné konať priebežne vo všetkých pridelených
veciach.“
Podaním doručeným ústavnému súdu 21. septembra 2004 sa právny zástupca
sťažovateľa vyjadril k stanovisku predsedu okresného súdu takto:
«Samotný Okresný súd Košice I. (ďalej len „porušovateľ“) vo svojom vyššie
uvedenom podaní nepopiera, že v konaní dochádza k prieťahom, pričom sám výslovne
konštatuje, že prieťahy nie sú spôsobené sťažovateľmi. Zároveň prezentuje stanovisko,
že časový rozptyl medzi jednotlivými úkonmi súdu je spôsobený objektívnymi možnosťami
súdu.
Ako však vyplýva zo súdneho spisu v konaní, kde sťažovatelia namietajú prieťahy,
od podania návrhu na začatie konania uplynula doba viac ako piatich rokov, čo spôsobuje
vysoký stupeň neistoty účastníkov konania. (...)
Už len ten fakt, že prvé pojednávanie vo veci (5. 2. 2001) sa uskutočnilo po uplynutí
doby takmer jeden a pol roka od podania návrhu na začatie konania (13. 9. 1999) znamená
zrejmé prieťahy v konaní.
Prvé pojednávanie zo dňa 5. 2. 2001 bolo odročené za účelom vykonania ďalšieho
dokazovania, pričom súd za týmto účelom pristúpil k dožiadaniu až 14. 5. 2001
a nasledujúce pojednávanie bolo vytýčené až na 12. 12. 2001. Takýto značný časový odstup
nemožno chápať inak, ako prieťahy zapríčinené súdom.
Po pojednávaní zo dňa 12. 12. 2001 boli zo strany súdu vykonávané dva úkony
(dňa 21. 3. 2002 a 27. 5. 2002), avšak ďalší termín pojednávania bol určený až 7. 1. 2003,
teda viac než pol roka od posledného úkonu, a to na deň 24. 3. 2003, t. j. viac než jeden rok
od posledného pojednávania.
Aj napriek tomu, že pojednávanie vo veci sa uskutočnilo naposledy dňa 12. 12. 2001
a ani pojednávanie vytýčené na deň 28. 4. 2004 sa neuskutočnilo, súd vytýčil ďalšie
pojednávanie až na deň 13. 10. 2004, čo znamená (za predpokladu, že sa takto vytýčené
pojednávanie uskutoční), že časový odstup medzi uskutočnenými pojednávaniami je takmer
tri roky!
Je pritom nutné podotknúť, že súd medzi vytyčovaním jednotlivých pojednávaní síce
vykonal niekoľko úkonov, avšak nič mu nebránilo vykonať ich naraz, resp. nie v tak veľkých
časových intervaloch, a teda nemožno ich považovať za objektívnu okolnosť opodstatňujúcu
predlžovanie konania, ale za jednoznačne subjektívne zavinené neúmerné predlžovanie
konania spôsobené súdom.
Vzhľadom na uvedené majú navrhovatelia za to, že ich sťažnosť je plne opodstatnená
a preto navrhujú ústavnému súdu vydať nález v znení ich podania zo dňa 2. 8. 2004.»
Prehľad úkonov okresného súdu ním vykonaných v posudzovanom konaní, ktorý
je uvedený v písomnom vyjadrení predsedu okresného súdu, sa zhoduje s tým, čo vyplýva
zo zistení ústavného súdu po oboznámení sa s obsahom dotknutého súdneho spisu.
Pri celkovom posúdení, či došlo k zbytočným prieťahom v konaní, však ústavný súd
prihliadol na celý obsah predloženého spisu a zohľadnil ďalšie okolnosti, ktoré z neho
vyplývali.
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom
súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto
pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovatelia sa svojou sťažnosťou domáhali vyslovenia porušenia základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov...“.
Sťažovatelia zároveň namietali aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého
„Každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote
prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...“.
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo svojej
ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou,
účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“
(napr. IV. ÚS 218/04), pričom „tento účel možno dosiahnuť zásadne až právoplatným
rozhodnutím. Nepostačuje, že súd vo veci koná“ (m. m. II. ÚS 65/03, I. ÚS 76/03).
K vytvoreniu „stavu právnej istoty preto dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu...“
(napr. III. ÚS 192/03).
Preto je základnou povinnosťou súdu a sudcu zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len
„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania
postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa
ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak,
aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
Sudca je podľa § 117 ods. 1 druhej vety OSP povinný robiť vhodné opatrenia,
aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia
významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie
môže odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie
odročuje, predseda senátu spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods.1
dohovoru, v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03,
III. ÚS 247/03) ústavný súd zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická
zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania a postup
samotného súdu.
1. Ústavný súd zistil, že predmetom konania je nárok sťažovateľov na určenie
vlastníckeho práva k časti nehnuteľnosti - pozemku. Z obsahu súdneho spisu, z vyjadrení
sťažovateľov a okresného súdu ústavný súd nezistil žiadnu skutočnosť svedčiacu o právnej
zložitosti veci. Pre sudcu rozhodujúceho občianskoprávne spory by stanovenie procesného
postupu a zabezpečenie dôkazov v konaní o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti
nemalo predstavovať osobitný problém (m. m. III. ÚS 141/02). Vo veci predloženej
na súdne rozhodnutie platí stabilná právna úprava obsiahnutá v Občianskom zákonníku
a uplatňuje sa stabilná judikatúra súdov. Predseda okresného súdu vo vyjadrení k sťažnosti
konštatuje, že „dané konanie možno s prihliadnutím na jeho predmet hodnotiť ako skutkovo
náročné“. Ústavný súd sa s názorom predsedu okresného súdu stotožňuje a hodnotí
predmetnú vec ako skutkovo náročnejšiu aj so zreteľom na to, že súčasná odporkyňa
je už štvrtým vlastníkom spornej nehnuteľnosti. Spomínaná skutková zložitosť veci však
nemôže ospravedlniť doterajší postup okresného súdu v konaní o návrhu sťažovateľov.
2. Správanie sťažovateľov ako účastníkov konania je druhým kritériom pri
rozhodovaní o tom, či v súdnom konaní došlo k porušeniu základného práva podľa čl. 48
ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd hodnotí ich správanie ako
aktívne a súčinnostné. Počas celej doby konania sú zastúpení kvalifikovaným právnym
zástupcom, z čoho možno usudzovať, že doriešenie problému určenia vlastníckeho práva
považujú za dôležité, vyžadujúce si odbornú pomoc. Vo veci vedenej na okresnom súde pod
sp. zn. 24 C 298/99 sa celkovo konali štyri pojednávania, na ktorých sa sťažovatelia
zakaždým zúčastnili, a to buď osobne, alebo zastúpení právnym zástupcom. Sami alebo
prostredníctvom právneho zástupcu doložili súdu požadované podklady na rozhodnutie
a sťažnosťami na prieťahy sa dožadovali rozhodnutia vo veci. V správaní sťažovateľov teda
ústavný súd nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by spôsobili spomalenie postupu okresného
súdu v predmetnom konaní. To nepopiera ani predseda okresného súdu, keď vo vyjadrení
k sťažnosti uvádza, „že zo spisu rovnako neboli zistené prieťahy spôsobené sťažovateľmi“.
3. Posledným kritériom, ktorým ústavný súd zisťoval existenciu zbytočných
prieťahov v napadnutom konaní, bol postup okresného súdu.
Ústavný súd konštatuje, že okresný súd bol v predmetnej veci nečinný bez toho,
aby mu v postupe bránila zákonná prekážka podľa § 107 a nasl. OSP v týchto obdobiach:
- od 16. septembra 1999, keď bol návrh sťažovateľov zapísaný do senátu 24 C,
do 11. januára 2000, keď dal okresný súd doručovať žalobný návrh odporcovi na vyjadrenie
(takmer 4 mesiace),
- od 23. marca 2000, keď bolo okresnému súdu doručené stanovisko sťažovateľov
k vyjadreniu odporkyne, do 19. októbra 2000, keď okresný súd nariadil termín pojednávania
na 13. november 2000 (ktorý bol z dôvodu práceneschopnosti zákonnej sudkyne zrušený)
(t. j. takmer 7 mesiacov),
- od 5. februára 2001, keď sa uskutočnilo pojednávanie na okresnom súde odročené
za účelom dokazovania vo veci (vypracovania dožiadania na Okresný súd Semily za účelom
vypočutia navrhovateľa v 4. rade), do 14. mája 2001, keď okresný súd vypracoval toto
dožiadanie (t. j. viac ako 3 mesiace),
- od 12. decembra 2001, keď sa uskutočnilo pojednávanie pred okresným súdom
odročené za účelom vypracovania prípisov adresovaných Magistrátu mesta Košice (ďalej
len „magistrát“), Katastrálny úrad v Košiciach (ďalej len „katastrálny úrad“) a Okresnému
súdu Košice I - obchodný register (ďalej len „obchodný register“), do 21. marca 2002, keď
okresný súd vypracoval tieto prípisy (t. j. takmer 3 a pol mesiaca),
- od 24. júla 2002, keď bola okresnému súdu doručená urgovaná odpoveď magistrátu
na prípis okresného súdu z 21. apríla 2002, do 7. januára 2003, keď okresný súd nariadil
termín pojednávania na 24. marec 2003, ktoré sa ale z dôvodu práceneschopnosti zákonnej
sudkyne neuskutočnilo (viac ako 5 mesiacov),
- od februára 2003 (na zázname na č. l. 91 spisu nie je uvedený dátum spísania),
keď okresný súd zrušil termín pojednávania, do 1. októbra 2003, keď okresný súd
vypracoval prípis adresovaný katastrálnemu úradu, ktorým žiadal o zaslanie ďalších
podkladov pre rozhodnutie (t. j. viac ako 7 mesiacov).
Navyše, obdobie od 12. decembra 2001, keď sa konalo tretie zo štyroch doteraz
uskutočnených pojednávaní, do 16. decembra 2003, keď okresný súd určil ďalší termín
pojednávania (t. j. vyše 2 rokov), je poznačené okrem vyššie vymedzených období
nečinnosti aj neefektívnou a nesústredenou činnosťou okresného súdu, v dôsledku čoho
sa konanie predlžovalo. Počas celého tohto obdobia korešpondoval okresný súd
s magistrátom, katastrálnym úradom a obchodným registrom za účelom zhromažďovania
podkladov potrebných pre rozhodnutie vo veci. Tieto úkony súvisiace s obstaraním
podkladov potrebných na rozhodnutie mohol vykonať okresný súd naraz, resp. nie
v takýchto veľkých časových odstupoch. Za celé toto vyše dvojročné obdobie nariadil
okresný súd jediný termín pojednávania, ktoré z dôvodu práceneschopnosti zákonnej
sudkyne nebolo realizované.
V období od decembra 2003 do vydania rozhodnutia ústavného súdu boli síce
nariadené dve pojednávania, ale pre ospravedlnenú neúčasť právneho zástupcu odporkyne
(ktorý sa ospravedlnil vždy v deň termínu pojednávania) museli byť odročené. Okresný súd
v tomto období vykonal celkovo dva úkony vo veci, a to 5. apríla 2004 vydal uznesenie
sp. zn. 24 C 298/99 o pripustení zmeny petitu návrhu a zároveň vyžiadal od katastrálneho
úradu ďalší podklad potrebný pre rozhodnutie.
Ústavný súd ďalej zistil, že zo šiestich nariadených pojednávaní sa uskutočnili len
štyri, dva termíny pojednávaní boli z dôvodu práceneschopnosti zákonnej sudkyne zrušené,
jeden pokyn na nariadenie termínu pojednávania nebol z toho istého dôvodu vôbec
realizovaný. Zo štyroch uskutočnených pojednávaní prebehlo dokazovanie len na dvoch
a dve pojednávania boli z dôvodu ospravedlnenej neúčasti právneho zástupcu odporkyne
odročené. V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že s ohľadom na okolnosti danej veci
pri skúmaní, či došlo k zbytočným prieťahom, neprihliadol na obdobie nečinnosti
okresného súdu počas viacnásobnej krátkodobej práceneschopnosti zákonnej sudkyne
(m. m. I. ÚS 76/03).
Pokiaľ predseda okresného súdu vo vyjadrení k sťažnosti ospravedlňoval nečinnosť
okresného súdu v napadnutom konaní objektívnymi príčinami (najmä veľkým množstvom
pridelených vecí jednotlivým sudcom), ústavný súd zastáva názor, že táto skutočnosť
nemôže byť vo vzťahu k oprávnenému subjektu, ktorý sa obrátil na všeobecný súd
so žiadosťou o odstránenie svojej právnej neistoty, dôvodom na zmarenie uplatnenia
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a práva na prejednanie
záležitosti v primeranej lehote a nezbavuje štát zodpovednosti za pomalý priebeh konania
a v jeho dôsledku za vznik zbytočných prieťahov v označenom súdnom konaní
(napr. IV. ÚS 137/04).
Podľa názoru ústavného súdu takýto priebeh konania okresného súdu nezodpovedal
jeho povinnosti organizovať svoj procesný postup v súdnom konaní tak, aby sa čo najskôr
odstránil stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa naň obrátil účastník konania.
Vo vyjadrení doručenom ústavnému súdu 21. septembra 2004 právny zástupca
sťažovateľov konštatuje, že: „Prvé pojednávanie zo dňa 5. 2. 2001 bolo odročené za
účelom vykonania ďalšieho dokazovania, pričom súd za týmto účelom pristúpil k
dožiadaniu až 14. 5. 2001 a nasledujúce pojednávanie bolo vytýčené až na 12. 12. 2001.
Takýto značný časový odstup nemožno chápať inak, ako prieťahy zapríčinené súdom.“ S
tvrdením právneho zástupcu, že posledné pojednávanie bolo „vytýčené až na 12. 12. 2001“,
ústavný súd nemôže súhlasiť, pretože odpoveď na dožiadanie adresované Okresnému súdu
Semily bola okresnému súdu doručená 23. júla 2001 a o necelé 2 mesiace
(21. septembra 2001) okresný súd nariadil termín pojednávania na 12. december 2001.
Z celkovej doby predmetného konania, ktorá ku dňu vydania rozhodnutia ústavného
súdu predstavuje 5 rokov, je viac ako polovica poznačená nečinnosťou, resp. neefektívnou
činnosťou okresného súdu.
Vychádzajúc z uvedeného dospel ústavný súd k názoru, že doterajším postupom
okresného súdu v konaní, ktoré je na ňom vedené pod sp. zn. 24 C 298/99, došlo
k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľov na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie
ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru okresným súdom, prikázal
mu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty,
v ktorej sa nachádzajú sťažovatelia domáhajúci sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.
III.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie“.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov
sa ho domáha“. Podľa § 56 ods. 5 citovaného zákona ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
Sťažovatelia v sťažnosti žiadali aj o priznanie primeraného finančného
zadosťučinenia vo výške 100 000 Sk pre každého z nich, čo odôvodňovali tým,
že „v konaní voči ktorému táto sťažnosť smeruje ide o určenie ich vlastníckeho práva
k nehnuteľnosti, čo sťažovateľom spôsobuje morálnu ujmu v podobe neistoty v danej
otázke“, a ďalej v sťažnosti uvádzajú, „že úplne stratili dôveru, že v prípade akéhokoľvek
porušenia práva je tu garancia nápravy zo straty autority, akou by súd mal byť...“.
Podľa názoru ústavného súdu prichádza v tomto prípade do úvahy priznanie
primeraného finančného zadosťučinenia.
Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal
zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý
spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom
na konkrétne okolnosti prípadu.
Vzhľadom na celkovú dĺžku konania okresného súdu v konaní vedenom
pod sp. zn. 24 C 298/99, berúc do úvahy konkrétne okolnosti prípadu, ústavný súd
považoval priznanie sumy 25 000 Sk pre každého zo sťažovateľov za primerané finančné
zadosťučinenie podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde.
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde a § 151 OSP ústavný súd rozhodol aj o úhrade
trov konania sťažovateľov, ktoré im vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným
súdom advokátom JUDr. R. K., uplatnených v podaní doručenom ústavnému súdu
21. septembra 2004. Sťažovatelia požadovali úhradu trov konania vo výške 14 028 Sk.
Ústavný súd zistil, že uplatnená suma trov právneho zastúpenia vo výške 14 028 Sk
je nižšia, ako suma vypočítaná ústavným súdom podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych služieb (ďalej len „vyhláška“), a neodporuje tejto vyhláške. Preto ústavný súd
priznal sťažovateľom úhradu trov právneho zastúpenia v požadovanej výške.
Úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu
(§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. októbra 2004