Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 191/04

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-37

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 8. decembra 2004

v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho a zo sudcov Juraja Horvátha a Jána Mazáka

prerokoval prijatú sťažnosť Marty Kopčákovej, bytom K., zastúpenej advokátom

JUDr. J. K., vo veci porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa postupom Okresného súdu

Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Marty Kopčákovej na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa postupom Okresného súdu Košice I

v konaní vedenom pod sp. zn. p o r u š e n é b o l o .

2. Okresnému súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. p r i k a z u j e

konať bez zbytočných prieťahov.

3. Marte Kopčákovej p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie v sume

50 000 Sk (slovom päťdesiattisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Košice I

p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

č. k. -18 z 2. júna 2004 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Marty Kopčákovej, bytom K. (ďalej len

„sťažovateľka“), doručenú ústavnému súdu 5. apríla 2004, ktorou namietala porušenie jej

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

(ďalej len „“) postupom Okresného súdu Košice I (ďalej

len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. .

Na základe výzvy ústavného súdu z 29. apríla 2004 sa k sťažnosti písomne vyjadril

predseda okresného súdu podaním sp. zn. Spr 2328/04 zo 4. mája 2004, v ktorom

okrem iného uviedol: „Prieťahy, ktoré v tomto konaní vznikli, spôsobila hlavne

tá skutočnosť, že po začatí konania bol na majetok úpadcu – žalovanej vyhlásený konkurz

a konanie sa zo zákona prerušilo. (...) Sťažnosť kvalifikujem čiastočne za dôvodnú, aj keď

prieťahy neboli spôsobené subjektívnym zavinením vybavujúcich sudcov.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od tohto

pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. V dôsledku toho senát ústavného

súdu sťažnosť prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov, ich zástupcov

a verejnosti, len na základe písomne predložených vyjadrení účastníkov a obsahu

predloženého spisu.

II.

Z obsahu sťažnosti, jej príloh a zo súdneho spisu okresného súdu sp. zn.

ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania:

Dňa 30. decembra 1996 sa sťažovateľka žalobou podanou okresnému súdu domáhala

určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru a s tým súvisiaceho nároku na náhradu

mzdy. Okresný súd 10. februára 1999 nariadil pojednávanie na 9. apríl 1999, ktoré

z dôvodu vyhlásenia konkurzu na majetok žalovaného (sp. zn. ) Krajským súdom

v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) rozhodnutím z 15. marca 1999 bolo odročené

na neurčito.

V čase od termínu prvého pojednávania (9. apríla 1999) do 20. augusta 1999,

keď bolo nariadené pojednávanie na 24. september 1999, okresný súd 13. apríla 1999

a 26. mája 1999 vyzýval správcu konkurznej podstaty, aby oznámil, či súhlasí, aby sa

v konaní pokračovalo, a 7. júla 1999 vyzval sťažovateľku, aby doplnila petit žaloby.

Dňa 30. augusta 1999 správca konkurznej podstaty oznámil okresnému súdu,

že nesúhlasí s pokračovaním v konaní z dôvodu, že sa ešte neuskutočnilo prieskumné

pojednávanie. Z tohto dôvodu pojednávanie nariadené na 24. september 1999 bolo odročené

na neurčito.

Dňa 8. júna 2000 okresný súd vyzval správcu konkurznej podstaty, aby oznámil,

či sa už uskutočnilo prieskumné pojednávanie a či je možné pokračovať v konaní,

a sťažovateľku žiadal o oznámenie, či trvá na podanej žalobe. Správca konkurznej podstaty

14. júna 2000 oznámil, že prieskumné pojednávanie sa ešte neuskutočnilo.

Ďalšie pojednávanie nariadil okresný súd 18. apríla 2002 na 7. jún 2002, ktoré bolo

odročené na 19. september 2002 s tým, že sťažovateľka predloží návrh na ďalšie

dokazovanie a žalovaný predloží výpis z obchodného registra.

Dňa 10. septembra 2002 okresný súd zmenil termín nariadeného pojednávania

z 19. septembra 2002 na 27. september 2002, ktoré bolo odročené na neurčito s tým,

že sťažovateľka oznámi ďalšiu „dispozíciu s návrhom“.

Sťažovateľka 1. októbra 2002 oznámila okresnému súdu, že 18. decembra 2000

prihlásila svoju pohľadávku v konkurznom konaní sp. zn. . Okresný súd

19. novembra 2002 nariadil pojednávanie na 30. január 2003, ktoré bolo po vypočutí

svedkov odročené na 19. marec 2003 s tým, že žalovaný predloží doklady súvisiace

so skončením pracovného pomeru sťažovateľky, a tiež doklad o ponuke voľných

pracovných miest a návrhy na ďalšie dokazovanie. Pojednávanie 19. marca 2003 bolo

odročené na 29. apríl 2003 s tým, že žalovaný predloží organizačnú štruktúru pred

a po organizačnej zmene, toto pojednávanie bolo pre ospravedlnenú neúčasť žalovaného

a tiež z dôvodu ďalšieho dokazovania odročené na 11. september 2003 a tento termín bol

neskôr okresným súdom zmenený na 15. november 2003 z dôvodu práceneschopnosti

zákonnej sudkyne.

Dňa 1. októbra 2003 okresný súd nariadil pojednávanie na 29. október 2003, ktoré

bolo po oznámení žalovaného, že nemá k dispozícii okresným súdom požadované listiny,

odročené na 11. december 2003 aj z dôvodu vypočutia svedka a zistenia spisových značiek

konaní vedených proti žalovanému s obdobným predmetom konania na okresnom súde.

Pojednávanie nariadené okresným súdom na 11. december 2003 bolo okresným

súdom odročené na 5. február 2004 z dôvodu práceneschopnosti zákonnej sudkyne

a 21. januára 2004 nariadený termín pojednávania (5. február 2004) bol okresným súdom

odročený na neurčito.

Ďalšie pojednávanie nariadil okresný súd 3. marca 2004 na 25. marec 2004, ktoré

bolo kvôli ospravedlnenej neúčasti účastníkov odročené na neurčito.

Od 25. marca 2004 okresný súd vo veci nekoná.

III.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Článok 48 ods. 2 ustanovuje právo na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov. Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia

štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na súde alebo inom štátnom orgáne

sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstráni. K odstráneniu stavu

právnej neistoty dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu.

Preto na splnenie základného práva podľa nestačí, aby štátne orgány vec

prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet a právoplatne

nerozhodli (). Priznanie základného práva ne prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov zakladá povinnosť súdu aj sudcu na organizovanie práce tak,

aby sa toto základné právo objektívne realizovalo.

Predmetom konania na okresnom súde vedenom pod sp. zn. je nárok

sťažovateľky na určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru a s tým súvisiace

mzdové nároky. Ústavný súd konštatuje, že v danom prípade ide o sťažovateľkou

uplatňované dva nároky, a to o uplatnenie nároku na určenie neplatnosti skončenia

pracovného pomeru, ktorý je hmotnoprávnym dôvodom na to, aby okresný súd mohol

vôbec rozhodnúť aj o vzniku nároku sťažovateľky na náhradu mzdy z tohto neplatného

skončenia pracovného pomeru. Vzhľadom na tieto skutočnosti ústavný súd posudzoval

sťažovateľkou označené konanie pred okresným súdom sp. zn. z hľadiska

porušenia ňou označeného práva podľa najmä s poukazom na konanie

o nároku na neplatnosť skončenia pracovného pomeru, ktoré bolo nevyhnutným

predpokladom na rozhodnutie okresného súdu o náhrade mzdy z tohto neplatného skončenia

pracovného pomeru.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu sa posudzovanie otázky či v konkrétnom

prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov,

posudzuje vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu, a to najmä podľa týchto troch

základných kritérií: právna a faktická zložitosť veci (1), správanie účastníka konania (2)

a postup, akým v konaní postupoval súd (3).

1) Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci o určenie neplatnosti skončenia

pracovného pomeru, ústavný súd zastáva názor, že pracovnoprávne spory týkajúce

sa skončenia pracovného pomeru nemožno vo všeobecnosti považovať za skutkovo ani

za právne zložitú vec. V týchto sporoch sa používa právna úprava prijatá v

( v znení neskorších predpisov a s účinnosťou

od 1. apríla 2002 v znení neskorších predpisov),

ktorej výklad a používanie sú stabilizované v pomerne rozsiahlej judikatúre všeobecných

súdov, kde je upravená aj metodika postupu všeobecných súdov v týchto sporoch.

Doterajšie trvanie konania (od podania žaloby 30. decembra 1996 do podania sťažnosti

ústavnému súdu 5. apríla 2004, t. j. viac ako 7 rokov a 3 mesiace) a jeho priebeh nie je

možné považovať za dôsledok vyvolaný právnou alebo faktickou zložitosťou prejednávanej

veci, aj keď okresný súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti kvalifikoval spor ako skutkovo

zložitý vzhľadom na potrebu rozsiahlejšieho dokazovania.

Doterajšia dĺžka súdneho konania však nemôže byť akceptovaná najmä z toho

dôvodu, že vo veci, v ktorej sa namietajú zbytočné prieťahy, ide o pracovnoprávny spor,

v ktorom sa pre sťažovateľku rieši existenčná otázka, ktorou je trvanie pracovného pomeru.

V týchto sporoch by mal preto súd postupovať čo najrýchlejšie a najefektívnejšie.

2) V konaní o sťažnosti namietajúcej porušenie práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov ústavný súd vyhodnocuje aj to, či a akým spôsobom sa na prieťahoch

konania podieľala osoba, ktorá podala sťažnosť. Pri posudzovaní správania sťažovateľky

ako účastníčky konania ústavný súd dospel k záveru, že správanie sťažovateľky možno

hodnotiť ako súčinnostné a neprispelo k zdĺhavosti konania. Sťažovateľka bola

(do 10. septembra 2003) v konaní pred okresným súdom zastúpená advokátkou, z čoho

možno usudzovať, že riešenie sporu týkajúceho sa neplatného skončenia pracovného

pomeru a s tým súvisiacich mzdových nárokov považovala za dôležité, vyžadujúce si

odbornú pomoc. Sťažovateľka odvolala splnomocnenie udelené advokátke (a zastupovala sa

sama) až po tom, keď advokátka nepreberala predvolania na pojednávania doručované jej

okresným súdom, prípadne zásielky preberala až keď boli doručované políciou

a neposkytovala sťažovateľke právnu pomoc na pojednávaniach, na ktorých sa sťažovateľka

zúčastňovala sama. Sťažovateľka sa nezúčastnila na pojednávaní 24. septembra 1999,

na ktoré nemala vykázané doručenie predvolania. Sťažovateľka svoju neúčasť ospravedlnila

aj na pojednávaní 25. marca 2004, čo však neprispelo k predĺženiu konania, pretože okresný

súd od 25. marca 2004 vo veci vôbec nekonal. Ústavný súd sa nestotožňuje s tvrdením

okresného súdu, že k prieťahom v konaní prispela aj sťažovateľka tým, že neoznačila naraz

všetky dôkazy, ktoré bolo treba v konaní vykonať. Sťažovateľka totiž už pri predložení

žaloby poskytla okresnému súdu listinné dôkazy, ktoré jej boli známe, a na predloženie

ďalších dôkazných prostriedkov nebola súdom vyzvaná. Vykonanie ďalších dôkazov ako

vypočutie svedkov navrhovala sťažovateľka priebežne reagujúc tak na aktuálny stav

v konaní, ako aj na žalovaným tvrdené nové skutočnosti. Na výzvy okresného súdu

reagovala sťažovateľka v primeranej lehote a sťažnosťou podanou orgánu štátnej správy

súdu (17. február 2004) sa domáhala urýchlenia konania v jej veci (sťažnosť bola okresným

súdom v liste sp. zn. Spr 2328/04 z 22. marca 2004 kvalifikovaná ako dôvodná a súčasne

konanie vo veci nebolo hodnotené ako právne a skutkovo zložité).

3) Tretím kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v uvedenom konaní došlo

ku zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu.

Ústavný súd sa nestotožňuje s vyjadrením okresného súdu k sťažnosti, že: „Prieťahy,

ktoré v tomto konaní vznikli, spôsobila hlavne tá skutočnosť, že po začatí konania bol

na majetok úpadcu – žalovanej vyhlásený konkurz a konanie sa zo zákona prerušilo.“

Ústavný súd zistil, že na majetok žalovaného bol krajským súdom vyhlásený

konkurz dvakrát. Prvýkrát pod sp. zn. uznesením z 15. marca 1999 bol konkurz

na majetok žalovaného vyhlásený v čase účinnosti novely č. (účinná

od 1. februára 1998) k o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o konkurze a vyrovnaní“), podľa ktorej sa vyhlásením

konkurzu zo zákona prerušujú len tie už začaté konania, ktorých výsledkom môže byť nárok

proti podstate [§ 14 ods. 1 písmeno d) zákona o konkurze a vyrovnaní]. To znamená,

že ak výsledkom súdnych konaní nie je nárok proti podstate - nedôjde k zmenšeniu

podstaty, tieto konania sa neprerušujú a súd v nich pokračuje bez potreby ďalšieho návrhu

správcu konkurznej podstaty.

Vzhľadom na povahu žalobného návrhu sťažovateľky, ktorým sa domáhala

vyslovenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru, je nepochybné, že tento nárok

sťažovateľky nie je majetkového charakteru, pretože ako už bolo uvedené, ide len

o rozhodnutie o hmotnoprávnom dôvode, ktorý je nevyhnutným predpokladom

pre rozhodnutie aj o ďalšom nároku sťažovateľky na náhradu mzdy z neplatného skončenia

pracovného pomeru, ktorý už má dopad na majetkovú podstatu úpadcu (žalovaného).

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd konštatuje, že aj napriek vyhláseniu

konkurzu na majetok žalovaného okresnému súdu nič nebránilo, aby pokračoval v konaní,

pokiaľ išlo o tú časť žalobného návrhu sťažovateľky, ktorým sa domáhala vyslovenia

neplatnosti skončenia pracovného pomeru, ktoré sa zo zákona vyhlásením konkurzu

neprerušilo.

Ústavný súd zistil, že po tom, ako Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) uznesením sp. zn. z 19. augusta 1999 zrušil uznesenie

krajského súdu o vyhlásení konkurzu sp. zn. z 15. marca 1999 a vec mu vrátil na

ďalšie konanie, krajský súd opätovne vyhlásil na majetok žalovaného konkurz

12. októbra 1999 uznesením sp. zn. . Najvyšší súd uznesením sp. zn.

z 29. júna 2000 zmenil uznesenie krajského súdu tak, že návrh na vyhlásenie konkurzu

zamietol (uznesenie najvyššieho súdu nadobudlo právoplatnosť 6. septembra 2000).

Následne krajský súd na návrh iného konkurzného veriteľa uznesením sp. zn.

z 11. septembra 2000 opätovne vyhlásil konkurz na majetok žalovaného. Uznesenie

sp. zn. nadobudlo právoplatnosť 28. septembra 2000, teda v čase účinnosti novely

, ktorým sa dopĺňa o konkurze a vyrovnaní

v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, účinnej

od 1. augusta 2000, podľa ktorej sa vyhlásením konkurzu prerušujú len tie už začaté

konania, ktoré sa týkajú majetku patriaceho do podstaty, alebo ak sa týkajú nárokov, ktoré

majú byť z podstaty uspokojené. Ani podľa tohto novelizovaného znenia zákona o konkurze

a vyrovnaní nemal okresný súd dôvod prerušiť konanie, pokiaľ išlo o nárok na vyslovenie

neplatnosti rozviazania pracovného pomeru sťažovateľky.

V postupe okresného súdu zistil ústavný súd nasledovné obdobia nečinnosti, ktoré

mali vplyv na doterajšiu dĺžku konania a ktoré je potrebné považovať za zbytočné prieťahy

podľa :

- od 30. decembra 1996 (okresnému súdu bola doručená žaloba sťažovateľky)

do 10. februára 1999 (okresný súd nariadil vo veci prvé pojednávanie), t. j. viac ako 2 roky;

- od 9. apríla 1999 (okresný súd z dôvodu vyhlásenia konkurzu na majetok žalovaného

odročil pojednávanie na neurčito s tým, že od správcu konkurznej podstaty bude žiadať

súhlas na pokračovanie v konaní) do 7. júna 2002 (okresný súd pojednával vo veci),

t. j. viac ako 3 roky, pričom v tomto období okresný súd len komunikoval so správcom

konkurznej podstaty, či dáva súhlas na pokračovanie v konaní, a z toho istého dôvodu bolo

odročené aj pojednávanie, ktoré sa uskutočnilo 24. septembra 1999.

Okresný súd tak spôsobil v dôsledku svojej nečinnosti prieťahy v konaní v celkovej

dĺžke viac ako 5 rokov.

Okresný súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti sp. zn. Spr 2328/04 zo 4. mája 2004,

ako aj vo vyjadrení z 13. augusta 2004 odôvodnil vzniknuté prieťahy v konaní aj tým,

že „Od októbra 2003 sa vo veci nekoná z dôvodu dlhodobej práceneschopnosti vybavujúcej

zákonnej sudkyne“.

V súlade so svojou stabilizovanou judikatúrou (, ,

) ústavný súd konštatuje, že skutočnosti uvedené okresným súdom ako príčiny

prieťahov v označenom súdnom konaní (dlhodobá práceneschopnosť zákonného sudcu)

nemôžu ísť na ťarchu účastníka súdneho konania (m. m. ).

Ústavný súd dospel k záveru, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod

sp. zn. pri rozhodovaní o nároku na vyslovenie neplatnosti rozviazania

pracovného pomeru sťažovateľky bolo porušené jej základné právo na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa .

Pokiaľ ide o tú časť žalobného návrhu, ktorá sa týka sťažovateľkou uplatneného

nároku na náhradu mzdy, ústavný súd konštatuje, že vo vzťahu k uvedenému nároku

nemohlo konanie od vyhlásenia konkurzu na majetok žalovaného ďalej pokračovať

[§ 14 ods. 1 písm. d) zákona o konkurze a vyrovnaní]. Z dôvodu prerušenia konania nie je

možné vo vzťahu k tomuto nároku uvažovať o tom, že by v napadnutom konaní pred

okresným súdom mohlo ešte dôjsť k naplneniu účelu základného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov, teda k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľky. Keďže ide

o pohľadávku, ktorú treba prihlásiť v konkurze ( ), ďalší postup

okresného súdu, pokiaľ ide o prejednávanie a rozhodovanie veci vo vzťahu k tomuto nároku

sťažovateľky po vyhlásení konkurzu, neprichádzal do úvahy (§ 14 ods. 5 zákona o konkurze

a vyrovnaní).

IV.

Ústavný súd rozhodol, že v konaní okresného súdu vedenom pod sp. zn.

došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa . V záujme zavŕšenia ochrany základných práv

sťažovateľky ústavný súd prikázal v zmysle

okresnému súdu, aby v tejto veci konal bez zbytočných prieťahov.

Podľa môže ústavný súd svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 citovaného článku boli

porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti žiadala priznanie primeraného finančného

zadosťučinenia vo výške 100 000 Sk.

Pri rozhodovaní o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd

zohľadnil všetky skutočnosti prebiehajúceho konania, ako aj všetky okolnosti zakladajúce

porušenie označeného základného práva sťažovateľky podľa

spočívajúce v najmä nekonaní okresného súdu, pričom ústavný súd považoval za

odôvodnené priznať sťažovateľke primerané finančné zadosťučinenie v sume 50 000 Sk.

Vzhľadom na tú časť žalobného návrhu, ktorá sa týka sťažovateľkou uplatneného

nároku na náhradu mzdy, ústavný súd konštatuje, že vo vzťahu k uvedenému nároku

nemohlo konanie od vyhlásenia konkurzu na majetok žalovaného ďalej pokračovať

[§ 14 ods. 1 písm. d) zákona o konkurze a vyrovnaní]. Z dôvodu prerušenia konania nie

je možné vo vzťahu k tomuto nároku uvažovať o tom, že by v napadnutom konaní pred

okresným súdom mohlo ešte dôjsť k naplneniu účelu základného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov, teda k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľky. Keďže ide

o pohľadávku, ktorú treba prihlásiť v konkurze ( ), ďalší postup

okresného súdu týkajúci sa prerokovávania a rozhodovania veci vo vzťahu k tomuto nároku

sťažovateľky po vyhlásení konkurzu neprichádzal do úvahy (§ 14 ods. 5 zákona o konkurze

a vyrovnaní).

Ústavný súd prihliadol aj na skutočnosť, že z hľadiska povahy prerokovávaného

návrhu a jeho významu pre sťažovateľku ide o závažnú statusovú vec so zreteľom

na negatívne sociálne dopady, ktoré jej predlžovanie konania mohlo spôsobiť.

Podľa môže ústavný súd v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uložiť účastníkovi konania, aby úplne alebo čiastočne

uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. V danom prípade ústavný súd úspešnej

sťažovateľke úhradu trov konania nepriznal, pretože si ju jej právny zástupca neuplatnil

a trovy konania ani nevyčíslil.

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. decembra 2004