Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 363/04
PDF · 316.8 KB
No categories available
III. ÚS 363/04
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. decembra 2004
predbežne prerokoval sťažnosť Ing. Ivana Matušíka, bytom L., a spoločnosti HEROLD
TELE MEDIA, s. r. o., so sídlom B., zastúpených advokátom JUDr. L. A., B., vo veci
porušenia ich základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na prerokovanie veci v ich prítomnosti
a základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom zaručených v čl. 48 ods.
2 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé a verejné prejednanie ich záležitosti
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva na účinný
prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
zákazu diskriminácie podľa čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
a zákazu zneužitia práv podľa čl. 17 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom a rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v dovolacom
konaní vedenom pod sp. zn. Obdo V 64/2002, ako aj vo veci porušenia čl. 1 a čl. 2 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky a vládou
Slovenskej republiky a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť Ing. Ivana Matušíka a HEROLD TELE MEDIA, s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1.1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. augusta
2004 doručená sťažnosť z 27. júla 2004 Ing. Ivana Matušíka, bytom L., a spoločnosti
HEROLD TELE MEDIA, s. r. o., so sídlom B. (ďalej len „sťažovateľ 2“; spolu ďalej len
„sťažovatelia“), zastúpených advokátom JUDr. L. A., B.
Sťažovatelia namietajú porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu
ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej „ústava“), porušenie
základného práva na prerokovanie veci v ich prítomnosti a základného práva vyjadriť sa ku
všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, porušenie práva
na spravodlivé a verejné prejednanie ich záležitosti podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), porušenie práva na účinný
prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru, porušenie zákazu diskriminácie podľa čl. 14
dohovoru a zákazu zneužitia práv podľa čl. 17 dohovoru konaním a rozhodnutím
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) vo veci vedenej pod
sp. zn. Obdo V 64/2002 o dovolaní sťažovateľov proti rozhodnutiu najvyššieho súdu
o odvolaní vo veci vedenej pod sp. zn. 1 Obo 109/02 v súvislosti s predchádzajúcim
konaním a rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) vo veci
vedenej pod sp. zn. 5 K 179/99.
Sťažovatelia namietajú taktiež porušenie čl. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy Ministerstvom
spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo spravodlivosti“) a vládou
Slovenskej republiky (ďalej len „vláda SR“) v súvislosti s konaním a rozhodnutím
označených súdov v uvedenej veci.
1.2. Sťažovatelia uviedli, že sa návrhom na vyhlásenie konkurzu podaným krajskému
súdu 21. júna 1999 (s viacerými dodatkami) domáhali usporiadania svojich majetkových
pomerov voči dlžníkovi Slovenským telekomunikáciám, a. s., so sídlom v B. (ďalej len
„Slovenské telekomunikácie, a. s.“). Tento návrh bol krajským súdom zaevidovaný pod
sp. zn. 5 K 179/99. Uznesením č. k. 5 K 179/99–620 z 29. januára 2002 krajský súd návrh
sťažovateľov spolu s návrhmi ďalších navrhovateľov pripojenými následne k návrhu
sťažovateľov na vyhlásenie konkurzu na majetok Slovenských telekomunikácií, a. s.,
zamietol. Proti uvedenému rozhodnutiu podali sťažovatelia v zákonom stanovenej lehote
odvolanie, ktoré najvyšší súd ako súd odvolací uznesením sp. zn. 1 Obo 109/02
z 13. augusta 2002 zamietol a napadnuté uznesenie krajského súdu č. k. 5 K 179/99–620
z 29. januára 2002 potvrdil. Sťažovatelia napadli toto rozhodnutie, ako uvádzajú „z dôvodu
právnej istoty“, dovolaniami doručenými krajskému súdu 24. októbra 2002 a 6. decembra
2002 a taktiež spoločnou ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 20. decembra
2002.
Ústavný súd uznesením č. k. IV. ÚS 31/03–16 z 26. februára 2003 sťažnosť
v uvedenej časti odmietol pre nedostatok svojej právomoci (čl. 127 ods. 1 ústavy) s tým, že
sťažovatelia majú možnosť (so zreteľom na dôvody uvedené v ústavnej sťažnosti) domáhať
sa ochrany svojich práv využitím mimoriadneho opravného prostriedku – dovolania [§ 241
ods. 2 písm. a) a b) Občianskeho súdneho poriadku - ďalej aj „OSP“] pred všeobecnými
súdmi. Ústavný súd v tejto súvislosti uviedol, že podľa jeho právneho názoru § 66f zákona
č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZKV“)
vylučuje použitie ustanovení § 221 písm. a) a § 228 až 243d OSP na konkurz a vyrovnanie
vzhľadom na zmysel a účel mimoriadnych opravných prostriedkov [so zreteľom na inštitút
zrušenia konkurzu podľa § 44 ods. 1 písm. a) ZKV] len v prípade, že konkurz bol
vyhlásený, a nie aj v prípade, že návrh na vyhlásenie konkurzu bol podľa § 13 ods. 1 ZKV
zamietnutý z vecných dôvodov (ako tomu bolo aj v prípade návrhu sťažovateľov).
Sťažovatelia ďalej uvádzajú, že uznesením sp. zn. Obdo V 64/2002 z 24. marca 2004
najvyšší súd zamietol ich dovolanie v predmetnej veci dôvodiac, že nezistil žiadnu
skutočnosť, ktorá by zakladala prípustnosť dovolania.
Sťažovatelia namietajú, že neústavnými rozhodnutiami všeobecných súdov, in fine
uznesením najvyššieho súdu sp. zn. Obdo V 64/2002 z 24. marca 2004, ako aj nezákonnými
zásahmi ministerstva spravodlivosti a vlády SR do súdneho konania boli porušené ich
základné práva a slobody.
1.3. Porušenie označených práv podľa dohovoru a ústavy vidia sťažovatelia okrem
iného v tom, že najvyšší súd rozhodol o dovolaní bez toho, aby nariadil pojednávanie,
pričom «... namietané konania prebehli bez nariadenia čo i len jedného verejného
pojednávania - teda prebehli v neprítomnosti sťažovateľov a to napriek tomu, odhliadnuc
od ústavnej povinnosti, že zákon č. 328/91 Zb. nariadenie pojednávania v konkurznom
konaní umožňuje v prvom stupni. Najmä však odvolacie konanie pred NS SR prebehlo
utajeným spôsobom (sťažovateľom bol utajený termín rozhodovania súdu, zloženie senátu
a pod.), čím boli sťažovatelia, ako aj ďalší účastníci konania, zbavení možnosti uplatnenia
zákonných procesných prostriedkov.
Uvedené porušenie práva sťažovateľov zaručeného právnymi normami – aby sa ich
vec „prerokovala verejne“, „bez zbytočných prieťahov“ a „ v prítomnosti strán“ a aby sa
„mohli vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom“, malo za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci v neprospech sťažovateľov ako na prvom, tak aj na druhom stupni
súdneho konania, ako aj v dovolacom konaní a diskvalifikáciu rozhodovania ako takého.»
1.4. Konania neboli spravodlivé a v uvedených konaniach nekonali nezávislé súdy,
resp. konali súdy, ktoré boli konfrontované s hrubým nezákonným nátlakom orgánov štátnej
správy a moci, predovšetkým ministerstva spravodlivosti a vlády SR.
Podľa sťažovateľov v tejto súvislosti neobstojí tvrdenie najvyššieho súdu obsiahnuté
v jeho uznesení sp. zn. Obdo V 64/2002 z 24. marca 2004, podľa ktorého „... žiaden
z orgánov však nemá oprávnenie, ani prostriedky na ovplyvňovanie súdov, keďže súdy
vykonávajú svoju funkciu oddelene od iných štátnych orgánov...“. Podľa sťažovateľov
„sťažnostný spis Odporcu 2 (ministerstva spravodlivosti, pozn.): 7373/01... ktorý mal
prešetrovať tzv. prieťahy v konaní bol nelegálne založený spis slúžiaci výlučne na
intervencie do konaní (...)“.
1.5. Sťažovatelia poukazujú aj na to, že „V konaní pred NS SR 1 Obo 109/02 –
o odvolaní proti rozhodnutiu Krajského súdu v Bratislave 5 K 179/99 rozhodoval vylúčený
sudca/senát – predsedníčka senátu JUDr. M. F. (resp. celý senát NS SR, ktorému
predsedala).
Predovšetkým je potrebné uviesť, že odvolací súd neoznámil sťažovateľom zloženie
senátu a znemožnil im tak využiť zákonné právo vyjadrenia sa k zaujatosti sudcov
konajúcich vo veci. (...)“ Sťažovatelia tvrdia, že po zistení zloženia senátu, čo im bolo
dlhodobo odmietané sprístupniť, podal sťažovateľ 2 ihneď (13. augusta 2002) námietku
zaujatosti predsedníčky senátu vo veci sp. zn. 1 Obo 109/02 JUDr. M. F., resp. námietku
zaujatosti členov „jej senátu, ktorí vo veci rozhodovali“. Námietku zaujatosti vzniesol
sťažovateľ 2 z dôvodu, že podľa jeho názoru už v konaní o odvolaní proti rozhodnutiu
bývalého Mestského súdu v Bratislave v obdobnej veci (návrhu právneho predchodcu
sťažovateľov na usporiadanie majetkových pomerov právneho predchodcu Slovenských
telekomunikácií, a. s., v konaní podľa ZKV) vedenej pod sp. zn. 38 K 10/96 „... konala
JUDr. M. F. a jej senát nezákonne a neústavne, lebo v opačnom prípade by nemohli ako
vecne správne potvrdiť rozhodnutie súdu, ktoré sa v meritórnej otázke odvolávalo na síce
zákonné – no protiústavné ustanovenie ZKV, o ktorého ústavnosti prebiehalo v čase jej
rozhodovania konanie pred Ústavným súdom SR. (...) Keďže odvolací súd neoboznámil
účastníkov konania so zložením senátu neobstojí ani tvrdenie dovolacieho súdu, že odvolací
senát rozhodoval skutočne pred tým ako bola námietka zaujatosti vznesená. Keďže súd
nedal možnosť na vznesenie námietky jeho konanie bolo automaticky nelegitímne a teda
dôvodom na vyhovenie dovolaniu“.
1.6. Sťažovatelia taktiež namietajú, že štátne orgány Slovenskej republiky, najmä
ministerstvo spravodlivosti a vláda SR prekročili svoje ústavou vymedzené právomoci
a vykonali úkony, ktoré im zo žiadneho právneho predpisu nevyplývali. Sťažovatelia v tejto
súvislosti poukazujú na korešpondenciu predstaviteľov Slovenských telekomunikácií, a. s.,
s ústrednými orgánmi štátnej správy (najmä s Ministerstvom dopravy, pôšt
a telekomunikácií Slovenskej republiky) týkajúcu sa právneho postavenia Slovenských
telekomunikácií, a. s., vzhľadom na prebiehajúce konanie o návrhu na vyhlásenie konkurzu
na majetok Slovenských telekomunikácií, a. s., so zreteľom na prebiehajúci proces
privatizácie Slovenských telekomunikácií, a. s., ako aj na list bývalého veľvyslanca
Spolkovej republiky Nemecko v Slovenskej republike z 10. augusta 2001 adresovaný
predsedovi vlády SR, týkajúci sa otázok právnej istoty pre potenciálneho investora Deutsche
Telekom AG ohľadne právneho postavenia Slovenských telekomunikácií, a. s. Sťažovatelia
sú toho názoru, že ministerstvo spravodlivosti v uvedenom kontexte účelovo založilo
sťažnostný spis 7373/01 „... a v rámci neho vykonávalo cielené zásahy do súdnych konaní“.
1.7. Na základe vyššie uvedených skutočností sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd
nálezom „potvrdil namietané porušenie základných práv a slobôd v konaní vedenom pred
Najvyšším súdom SR (a Krajským súdom v Bratislave) č. j.: Obdo V 64/2002 (resp. pod
sp. zn. 1 Obo 109/02, resp. 5 K 179/99):
Odporca 1 (najvyšší súd, pozn.) porušil článok 1, článok 46, ods. 1, článok 48, ods. 2
Ústavy SR
Odporca 1 porušil článok 6.1, článok 13, článok 14, článok 17 Európskeho dohovoru
o ochrane základných práv a ľudských slobôd
Odporca 2 porušil článok 1, článok 2, ods. 2 Ústavy SR
Odporca 3 porušil článok 1, článok 2, ods. 2 Ústavy SR“.
Sťažovatelia taktiež navrhli, aby ústavný súd rozhodol o priznaní primeraného
finančného zadosťučinenia:
„Odporca 1, odporca 2 a odporca 3 sú povinní spoločne a nerozdielne uhradiť
navrhovateľovi 1 sumu 75.000.000.000,- Sk
navrhovateľovi 2 sumu 5.000.000.000,- Sk
ako aj náklady konania.
Všetko v lehote 3 dní od právoplatnosti uznesenia.“
II.
2.1. Ústavný súd je podľa článku 127 ods. 1 ústavy oprávnený rozhodovať
o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich
základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich
z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom
ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu nie je ústavný súd súčasťou systému
všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd
vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto
právomoci ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať
podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou
medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená
právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci
všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou
v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03, III. ÚS 181/04).
Sťažovatelia sa ochrany svojich práv vo vzťahu k postupu a rozhodnutiam krajského
súdu a najvyššieho súdu v predmetnej veci, ktorými bol právoplatne zamietnutý návrh na
vyhlásenie konkurzu v podstate pre nedostatok ich vecnej legitimácie ako navrhovateľov
konkurzu (sporné a nepreukázané pohľadávky navrhovateľov), mohli (so zreteľom na
uvádzané dôvody ústavnej sťažnosti) účinne domáhať podľa ustanovení Občianskeho
súdneho poriadku a aj sa domáhali využitím mimoriadneho opravného prostriedku –
dovolania na dovolacom súde, ktorým je najvyšší súd (pozri tiež nález ústavného súdu č. k.
IV. ÚS 31/03–16 z 26. februára 2003). Najvyšší súd bol teda súdom, ktorý rozhodoval
(v zmysle čl. 127 ústavy) o ochrane práv a slobôd sťažovateľov, porušenie ktorých
namietajú v sťažnosti podanej ústavnému súdu vo vzťahu ku konaniu vedenému na
krajskom súde pod sp. zn. 5 K 179/99, ako aj vo vzťahu k následnému odvolaciemu konaniu
v predmetnej veci vedenému na najvyššom súde (ako súde odvolacom) pod sp. zn.
V právomoci ústavného súdu zostalo preto následne iba posúdenie, či účinky výkonu
právomoci najvyššieho súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím o dovolaní sťažovateľov
(uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. Obdo V 64/2002 z 24. marca 2004, proti ktorému nie je
prípustný ďalší opravný prostriedok) sú zlučiteľné s označenými článkami ústavy
a dohovoru.
2.2. Napadnutým rozhodnutím odmietol najvyšší súd dovolania sťažovateľov
dôvodiac, že podľa jeho názoru v prejednávanej veci nie sú splnené podmienky prípustnosti
dovolania, a to ani podľa § 237 písm. f) a g) OSP, na ktorý sťažovatelia poukázali.
Najvyšší súd v tejto súvislosti uviedol: „Pod odňatím možnosti pred súdom konať
[§ 237 písm. f) O. s. p.] treba rozumieť taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa
účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných práv, priznaných mu v občianskom
súdnom konaní za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.
Dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania však môže byť len porušenie konkrétneho
procesného ustanovenia, ak bezprostredne viedlo k odňatiu možnosti konať pred súdom. Ak
procesný predpis súdu určitú povinnosť neukladá, nemôže byť postup súdu, ktorý je v súlade
s ním, dôvodom prípustnosti dovolania. V konkurznom konaní súdy rozhodujú uznesením.
Pojednávanie nariadia len v prípadoch stanovených zákonom, inak len, ak to súd považuje
za potrebné (§ 66a ZKV). Pre vyhlásenie konkurzu, ani pre zamietnutie návrhu na
vyhlásenie konkurzu zákon nepredpisuje nariadenie pojednávania. Rovnako pre
prejednanie odvolania, ktoré smeruje proti uzneseniu, Občiansky súdny poriadok
nepredpisuje pre odvolací súd nariadenie pojednávania [§ 214 ods. 2 písm. c) O. s. p.]. Ak
súd prvého stupňa rozhodol o návrhu na vyhlásenie konkurzu bez nariadenia pojednávania
a odvolací súd jeho rozhodnutie, rovnako bez nariadenia pojednávania, potvrdil, ani jeden
z konajúcich súdov v tomto smere neporušil žiadne ustanovenie procesného predpisu. Ich
postup, ktorý bol v súlade s procesným predpisom, nemôže zakladať prípustnosť dovolania
podľa § 237 písm. f) O. s. p.
Sudca je vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom na jeho
pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o jeho
nezaujatosti (§ 14 ods. 1 O. s. p.). O tom, či je sudca Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
vylúčený, rozhodne iný senát tohto súdu. Ak bolo rozhodnuté, že sudca je vylúčený,
predseda súdu určí namiesto neho iného sudcu, alebo prikáže vec inému senátu (§ 16 ods.
1, 2 O. s. p.). Je nepochybné, že rozhodnutie súdu o tom, že JUDr. F. je z prejednania veci
vylúčená, by bolo prekážkou pre to, aby vo veci konala a rozhodovala. Ak by napriek tomu
vo veci konala, zakladalo by to prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. g) O. s. p. Takéto
rozhodnutie však vydané nebolo a ani nebol dôvod pre konanie o tom, či je alebo nie je
vylúčená. Z obsahu spisu vyplýva, že podanie s námietkou zaujatosti JUDr. F. podal
navrhovateľ 1) osobne (jeho konateľ) na súd 13. augusta 2002 o 14.10 hod. Ako vyplýva
z vyjadrenia JUDr. F., o odvolaní vo veci rozhodoval a rozhodol senát bez pojednávania
13. augusta 2002 v dopoludňajších hodinách. Senát rozhodoval práve v tento deň preto, že
od nasledujúceho dňa čerpala jedna z členiek senátu dovolenku až do 2. septembra 2002.
Podanie navrhovateľa prevzala nasledujúci deň 14. augusta 2002.
Dovolací senát nemal dôvod pochybovať o pravdivosti tvrdenia predsedníčky senátu,
tým viac, že i z vlastných skúseností je mu známe, že senáty Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky veci bez nariadenia pojednávania prejednávajú obyčajne doobeda. O tom, či je
JUDr. F. vylúčená, iný senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorému bola vec
predložená (sp. zn. Ndob 546/02) nerozhodoval, pretože námietku považoval za irelevantnú,
keďže namietaná sudkyňa už vo veci rozhodla.
Uvedená procesná situácia však nevylučuje, že vo veci rozhodoval vylúčený sudca.
Sudca je vylúčený z prejednania veci, ak sú pre to dané dôvody uvedené v § 14 O. s. p.
V takom prípade je sudca vylúčený zo zákona a nie až rozhodnutím súdu. Ak teda
dovolatelia tvrdia, že vo veci rozhodoval vylúčený sudca, musel pri posudzovaní takto
namietanej vady riešiť otázku vylúčenia dovolací súd.
Sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom na ich
pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o ich
nezaujatosti (§ 14 ods. 1 O. s. p.).
Ustanovenie § 14 ods. 1 O. s. p., z ktorého je treba vychádzať pri posudzovaní
námietky zaujatosti, predpokladá taký vzťah osobného záujmu sudcu vo veci, alebo taký
jeho osobný vzťah k účastníkom konania, či ich zástupcom, ktorý by i pri všetkej snahe
o nestrannosť mohol ovplyvniť objektívny postup sudcu v konaní a pri rozhodovaní. (...)
JUDr. F. vo vyjadrení k námietke zaujatosti uviedla, že sa necíti byť zaujatá, účastníkov
nepozná a nemá k nim žiaden vzťah. Navrhovateľ 1/ v námietke a ostatní dovolatelia
v dovolaniach ani netvrdia, že JUDr. F. alebo členovia dovolacieho senátu (správne malo
byť odvolacieho senátu, pozn.) k účastníkom, k ich zástupcom alebo k veci majú dajaký
vzťah. Dôvod vylúčenia JUDr. F. vidia v tom, že už rozhodovala vo veci rovnakých
účastníkov. Rozhodovanie sudcu v inej veci, i keď rovnakých účastníkov však nemôže byť
dôvodom pre jeho vylúčenie. Z uvedených dôvodov dovolací súd nezistil dôvod, pre ktorý by
JUDr. F. bola vylúčená z prejednávania predmetnej veci a tým ani dôvod, ktorý by zakladal
prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f) O. s. p.
Vzhľadom na zákonnú (§ 242 ods. 1 O. s. p.) povinnosť skúmať vždy, či napadnuté
rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných
vád uvedených v § 237 O. s. p., neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie existencie vád
dovolateľom priamo namietaných, ale zaoberal sa otázkou, či konanie nie je postihnuté
niektorou inou vadou vymenovanou v § 237 písm. a) až g) O. s. p.
Dovolatelia 1/ a 2/ v dovolaniach uvádzajú, že odmietli, resp. odmietajú jurisdikciu
súdov Slovenskej republiky podľa čl. 32 Ústavy Slovenskej republiky z dôvodu, že vedúci
pracovníci úpadcu prostredníctvom veľvyslanca Nemecka, predsedu vlády, ministra
spravodlivosti a predsedníčky krajského súdu ovplyvňovali konanie sudkyne na súde prvého
stupňa. I keď sa citovaný článok ústavy netýka súdov, dovolatelia zrejme z neho vyvodzujú,
že dôsledkom takéhoto postupu je strata právomoci slovenských súdov vo veci konať. Podľa
čl. 141 Ústavy súdnictvo v Slovenskej republike vykonávajú nezávislé a nestranné súdy
oddelene od iných štátnych orgánov. Je nepochybné, že sa tým myslia súdy Slovenskej
republiky. Dovolateľmi citovaný článok, ale ani žiadne iné ustanovenie Ústavy neumožňuje
odňatie právomoci slovenských súdov vykonávať súdnictvo na území Slovenskej republiky.
Krajský súd v Bratislave i Najvyšší súd Slovenskej republiky v postavení odvolacieho súdu
mali právomoc a boli príslušné na konanie vo veci. Nič by na tom nezmenilo, ani keby sa
niekto skutočne pokúsil rozhodovanie súdu v konkrétnej veci neprípustným spôsobom
ovplyvňovať. Nebol preto daný ani dovolací dôvod podľa § 237 písm. a). Dovolací súd
v tejto súvislosti považuje za potrebné uviesť, že nie je možné zabrániť, aby sa ktokoľvek
obrátil na ktorýkoľvek výkonný, alebo iný štátny orgán so žiadosťou o pomoc alebo
intervenciu v súdnom konaní. Žiadny z orgánov však nemá oprávnenie, možnosť, ani
prostriedky na ovplyvňovanie rozhodovania súdov, keďže súdy svoju funkciu vykonávajú
oddelene od iných štátnych orgánov. Ani z dokladov, ktoré navrhovatelia v priebehu
konania na nižšom stupni a v dovolacom konaní predložili, nevyplýva, že by niektorý
zo štátnych orgánov (najmä Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky) ovplyvnilo
alebo ovplyvňovalo rozhodovanie súdu v predmetnej veci. Za protiprávne ovplyvňovanie
súdneho konania nie je možné považovať konanie Ministerstva spravodlivosti Slovenskej
republiky smerujúce k prešetreniu sťažnosti na postup súdu (prieťahy v konaní) podľa
osobitného predpisu (zákon č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov, štátnej správe
súdov, vybavovaní sťažností a voľbách prísediacich. (...)“
2.3. Z rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. Obdo V 64/2002 z 24. marca 2004,
s prihliadnutím na obsah súdneho spisu týkajúceho sa predmetnej veci, na obsah podaní
sťažovateľa a ostatné rozhodnutia v predmetnej veci, je podľa názoru ústavného súdu
zjavné, že najvyšší súd sa vecne zaoberal všetkými námietkami sťažovateľov. Z jeho
záverov nevyplýva jednostrannosť alebo taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne
záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Ústavný súd
sa vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti nedomnieva, že by závery najvyššieho súdu
v predmetnej veci bolo možné kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
nezlučiteľné so sťažovateľmi označenými článkami ústavy a dohovoru.
2.4. Pokiaľ sťažovatelia namietajú rozhodnutie najvyššieho súdu o dovolaní bez
nariadenia pojednávania, je potrebné uviesť, že najvyšší súd postupoval v predmetnej veci
v súlade s príslušným zákonom upravujúcim procesný postup v dovolacom konaní. Podľa
§ 243a ods. 3 OSP o dovolaní proti uzneseniu sa rozhoduje vždy bez pojednávania.
Rozhodovanie najvyššieho súdu pritom spočívalo v riešení právnych otázok, t. j. v právnom
posúdení námietok sťažovateľov s ohľadom na skutkový stav vyplývajúci zo spisového
materiálu a listinných dôkazov predložených sťažovateľmi. Povaha otázok, ktoré boli
predmetom posúdenia najvyšším súdom v dovolacom konaní, preto podľa ústavného súdu
nevyžadovala nariadenie pojednávania v predmetnej veci.
Najvyšší súd neakceptoval námietku sťažovateľov o tom, že konania pred krajským
súdom (sp. zn. 5 K 179/99) aj najvyšším súdom (sp. zn. 1 Obo 109/02) prebehli bez
nariadenia pojednávania, s poukazom na skutočnosť, že postup oboch označených súdov
bol v súlade so zákonom [§ 66a ods. 2 ZKV a § 214 ods. 2 písm. c) OSP]. Ústavný súd
prihliadajúc na skutočnosť, že sťažovatelia poznajúc relevantnú procesnú právnu úpravu
nariadenie pojednávania v žiadnej fáze konania nežiadali so zreteľom na to, že prioritným
účelom konkurzného konania nie je rozhodovanie o spornej pohľadávke veriteľa proti
dlžníkovi (ktoré je predmetom sporového konania na základe príslušnej žaloby), ale
usporiadanie majetkových pomerov dlžníka, ktorý je v úpadku, ako aj na skutočnosť, že
súdy návrh sťažovateľov zamietli dospejúc k názoru, že existencia pohľadávok
sťažovateľov voči Slovenským telekomunikáciám, a. s., je sporná, pričom v čase ich
rozhodovania nebol ukončený spor o určenie existencie právneho vzťahu „zakladajúceho
pohľadávku“ sťažovateľov, nepovažoval v danom prípade uvedený záver najvyššieho súdu
za arbitrárny a ústavne neakceptovateľný.
Uvedené platí aj s ohľadom na skutočnosť, že uznesenie o zamietnutí návrhu na
vyhlásenie konkurzu (§ 13 ods. 1 ZKV) nie je súdnym rozhodnutím, ktorým sa vytvára
prekážka veci rozsúdenej. Vyplýva to z toho, že uznesenie o zamietnutí návrhu na
vyhlásenie konkurzu nikdy nenadobúda materiálnu právoplatnosť, ale len formálnu
právoplatnosť buď pre nepodanie riadneho opravného prostriedku, alebo v dôsledku
právoplatného rozhodnutia odvolacieho súdu o odvolaní proti takému uzneseniu.
Toto uznesenie sa uplatní len pre procesnú situáciu, v ktorej došlo k zamietnutiu
návrhu na vyhlásenie konkurzu, a v žiadnom prípade toto uznesenie nebráni podaniu
ďalšieho návrhu tým istým navrhovateľom proti tomu istému dlžníkovi.
Z toho vyplýva, že sťažovatelia majú účinný právny prostriedok umožňujúci im
domáhať sa vyhlásenia konkurzu na majetok dlžníka v prípade jeho úpadku, za ktorý treba
považovať právnu možnosť podať nový návrh na vyhlásenie konkurzu, ktorý príslušný
konkurzný súd bude musieť prejednať a rozhodnúť o ňom podľa aktuálneho stavu veci bez
toho, aby mal možnosť konanie zastaviť pre prekážku veci rozsúdenej (obdobne
2.5. Ústavný súd nepovažoval za arbitrárne a ústavne neakceptovateľné ani závery
najvyššieho súdu ohľadne namietanej zaujatosti odvolacieho senátu najvyššieho súdu, ktorý
rozhodoval v uvedenej veci, resp. o zaujatosti predsedníčky tohto senátu, keďže dôvodom
na vylúčenie sudcu nemôžu byť iba okolnosti spočívajúce v jeho právnom názore, prípadne
v procesnom postupe v inej ním prejednávanej veci. V tejto súvislosti nemožno akceptovať
ani námietku sťažovateľov, že im neboli známe zloženie odvolacieho senátu a termín
prerokovania odvolania najvyšším súdom, v dôsledku čoho mali byť sťažovatelia zbavení
možnosti uplatnenia svojich procesných práv vrátane práva namietať zaujatosť vo veci
konajúceho senátu (sudcu).
Podľa § 7 ods. 1 zákona č. 335/1991 Zb. o súdoch a sudcoch v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o súdoch a sudcoch“) všetci sú si pred zákonom aj pred súdom
rovní. Každý má právo na ochranu svojich práv, slobôd a právom chránených záujmov pred
súdom, pokiaľ zákon nezveruje túto ochranu iným orgánom. Súdy rozhodujú samy
a nezávisle, či vec, ktorá im bola predložená na rozhodnutie, patrí do ich právomoci.
Podľa § 7 ods. 2 citovaného zákona nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.
Zákonným sudcom je sudca, ktorý vykonáva funkciu sudcu na príslušnom súde a je určený
rozvrhom práce na konanie a rozhodovanie o prejednávanej veci. Ak súd rozhoduje
v senáte, zákonnými sudcami sú všetci sudcovia určení rozvrhom práce na konanie
a rozhodovanie v senáte.
Obsahové náležitosti, postup tvorby a zostavovania rozvrhu práce, ako aj spôsob
prideľovania jednotlivých vecí sudcom a vyšším súdnym úradníkom upravujú ustanovenia
§ 26 a § 27 ods. 1, 2 a 3 citovaného zákona.
Podľa § 27 ods. 4 zákona o súdoch a sudcoch evidencia rozdeľovania vecí na
prejednanie musí zabezpečovať takú možnosť kontroly, aby si každá osoba, ktorá má na
veci právny záujem, mohla nazretím do spisu a evidenčných pomôcok preveriť pridelenie
vecí zákonnému sudcovi.
Podľa § 27 ods. 5 zákona o súdoch a sudcoch každý má právo nazrieť do rozvrhu
práce a robiť si z neho výpisy a odpisy.
Sťažovatelia v dovolacom konaní ani v konaní pred ústavným súdom nepredložili
žiaden relevantný dôkaz o tom, že využili svoje právo podľa § 27 ods. 4 zákona o súdoch
a sudcoch, resp. že sa uplatnenia tohto práva počas odvolacieho konania pred najvyšším
súdom domáhali a že by im toto právo bolo odopreté. Rovnako nepredložili sťažovatelia
žiaden dôkaz o tom, že by žiadali najvyšší súd o oznámenie termínu prerokovania odvolania
v predmetnej veci.
2.6. Najvyšší súd sa v napadnutom rozhodnutí sp. zn. Obdo V 64/2002 z 24. marca
2004 vyrovnal aj s námietkou sťažovateľov, že konania neboli spravodlivé, nekonali v nich
nezávislé súdy, resp. išlo o súdy konfrontované s hrubým nezákonným nátlakom orgánov
štátnej správy a moci, predovšetkým ministerstva spravodlivosti a vlády SR.
Časť argumentácie v odôvodnení uvedeného rozhodnutia, ktorú sťažovatelia
spochybňujú: „... žiaden z orgánov však nemá oprávnenie, ani prostriedky na
ovplyvňovanie súdov, keďže súdy vykonávajú svoju funkciu oddelene od iných štátnych
orgánov...“, nie je možné vytrhávať z kontextu odôvodnenia, v ktorom najvyšší súd
citovaný výrok použil, keď okrem uvedeného konštatoval, že ani na základe dokladov, ktoré
sťažovatelia v priebehu konania na nižšom stupni a v dovolacom konaní predložili
(preukazujúcich korešpondenciu, resp. rokovania zástupcov Slovenských telekomunikácií,
a. s., Deutsche Telekom AG s Ministerstvom dopravy, pôšt a telekomunikácií Slovenskej
republiky ohľadne právneho postavenia Slovenských telekomunikácií, a. s., vzhľadom na
prebiehajúci proces privatizácie, prípadne rokovania iných orgánov k uvedenej otázke),
nemožno vyvodiť, že by niektorý zo štátnych orgánov vrátane ministerstva spravodlivosti
ovplyvnil alebo ovplyvňoval rozhodovanie súdu v predmetnej veci. Za protiprávne
ovplyvňovanie súdneho konania nie je možné považovať konanie ministerstva
spravodlivosti smerujúce k prešetreniu sťažnosti na postup súdu z hľadiska prieťahov
v konaní podľa osobitného predpisu [zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb.
o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní
sťažností a voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe súdov) v znení neskorších
predpisov].
2.7. Vzhľadom na uvedené dôvody dospel ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
tejto časti sťažnosti podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde k záveru, že účinky výkonu
právomoci najvyššieho súdu v danom prípade sú zlučiteľné so sťažovateľmi označenými
právami podľa ústavy a dohovoru. Sťažnosť sťažovateľov preto v tejto časti podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
2.8. Pokiaľ sa sťažovatelia súčasne domáhali, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že
ministerstvo spravodlivosti a vláda SR porušili čl. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy, ústavný súd
konštatuje, že samotná formulácia tejto časti petitu nezodpovedá zákonným požiadavkám,
a to z dôvodu, že je neurčitá a nezrozumiteľná. Vzhľadom na to ústavný súd v tejto časti
sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nesplnenie zákonom
predpísaných náležitostí.
Ústavný súd ďalej poznamenáva, že sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy môžu
právnické osoby alebo fyzické osoby namietať iba porušenie svojich základných práv
a slobôd. Citovanou časťou petitu však sťažovatelia žiadajú vysloviť porušenie čl. 1 a čl. 2
ods. 2 ústavy vyjadrujúcich princíp resp. zásady právneho štátu bez spojitosti s vyslovením
porušenia svojich práv, čo v konaní o sťažnosti ústava ani zákon o ústavnom súde
neumožňujú.
Jednou zo zákonných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je navyše jej
podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je
dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo
upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa,
keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty
je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako oneskorene podanej (§ 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom
ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť.
Sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nie je teda časovo neobmedzený prostriedok
ochrany ústavnosti (napr. I. ÚS 33/02, II. ÚS 29/02, III. ÚS 55/02, III. ÚS 62/02).
Vzhľadom na to, že podstatou tvrdení sťažovateľov o porušení ich označených základných
práv sú skutočnosti, o ktorých sa sťažovatelia dozvedeli zjavne pred podaním dovolaní
koncom roka 2002 (čo vyplýva z ich obsahu, ako aj z pripojených príloh), a pretože v čase,
keď bola ústavnému súdu doručená ich spoločná sťažnosť, t. j. 3. augusta 2004,
už uplynula lehota ustanovená pre tento typ konania pred ústavným súdom, dospel ústavný
súd k záveru, že uvedená sťažnosť bola v tejto časti podaná aj oneskorene.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 8. decembra 2004