Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 363/04

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. decembra 2004

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. Ivana Matušíka, bytom L., a spoločnosti HEROLD

TELE MEDIA, s. r. o., so sídlom B., zastúpených advokátom JUDr. L. A., B., vo veci

porušenia ich základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1

, základného práva na prerokovanie veci v ich prítomnosti

a základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom zaručených v čl. 48 ods.

2 , práva na spravodlivé a verejné prejednanie ich záležitosti

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva na účinný

prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

zákazu diskriminácie podľa čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

a zákazu zneužitia práv podľa čl. 17 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom a rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v dovolacom

konaní vedenom pod sp. zn. Obdo V 64/2002, ako aj vo veci porušenia čl. 1 a čl. 2 ods. 2

Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky a vládou

Slovenskej republiky a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. Ivana Matušíka a HEROLD TELE MEDIA, s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. augusta

2004 doručená sťažnosť z 27. júla 2004 Ing. Ivana Matušíka, bytom L., a spoločnosti

HEROLD TELE MEDIA, s. r. o., so sídlom B. (ďalej len „sťažovateľ 2“; spolu ďalej len

„sťažovatelia“), zastúpených advokátom JUDr. L. A., B.

Sťažovatelia namietajú porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu zaručeného (ďalej „“), porušenie

základného práva na prerokovanie veci v ich prítomnosti a základného práva vyjadriť sa ku

všetkým vykonávaným dôkazom podľa , porušenie práva

na spravodlivé a verejné prejednanie ich záležitosti podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), porušenie práva na účinný

prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru, porušenie zákazu diskriminácie podľa čl. 14

dohovoru a zákazu zneužitia práv podľa čl. 17 dohovoru konaním a rozhodnutím

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) vo veci vedenej pod

sp. zn. Obdo V 64/2002 o dovolaní sťažovateľov proti rozhodnutiu najvyššieho súdu

o odvolaní vo veci vedenej pod sp. zn. v súvislosti s predchádzajúcim

konaním a rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) vo veci

vedenej pod sp. zn. .

Sťažovatelia namietajú taktiež porušenie a Ministerstvom

spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo spravodlivosti“) a vládou

Slovenskej republiky (ďalej len „vláda SR“) v súvislosti s konaním a rozhodnutím

označených súdov v uvedenej veci.

1.2. Sťažovatelia uviedli, že sa návrhom na vyhlásenie konkurzu podaným krajskému

súdu 21. júna 1999 (s viacerými dodatkami) domáhali usporiadania svojich majetkových

pomerov voči dlžníkovi Slovenským telekomunikáciám, a. s., so sídlom v B. (ďalej len

„Slovenské telekomunikácie, a. s.“). Tento návrh bol krajským súdom zaevidovaný pod

sp. zn. . Uznesením č. k. 5 K 179/99–620 z 29. januára 2002 krajský súd návrh

sťažovateľov spolu s návrhmi ďalších navrhovateľov pripojenými následne k návrhu

sťažovateľov na vyhlásenie konkurzu na majetok Slovenských telekomunikácií, a. s.,

zamietol. Proti uvedenému rozhodnutiu podali sťažovatelia v zákonom stanovenej lehote

odvolanie, ktoré najvyšší súd ako súd odvolací uznesením sp. zn.

z 13. augusta 2002 zamietol a napadnuté uznesenie krajského súdu č. k. 5 K 179/99–620

z 29. januára 2002 potvrdil. Sťažovatelia napadli toto rozhodnutie, ako uvádzajú „z dôvodu

právnej istoty“, dovolaniami doručenými krajskému súdu 24. októbra 2002 a 6. decembra

2002 a taktiež spoločnou ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 20. decembra

2002.

Ústavný súd uznesením č. k. IV. ÚS 31/03–16 z 26. februára 2003 sťažnosť

v uvedenej časti odmietol pre nedostatok svojej právomoci ( ) s tým, že

sťažovatelia majú možnosť (so zreteľom na dôvody uvedené v ústavnej sťažnosti) domáhať

sa ochrany svojich práv využitím mimoriadneho opravného prostriedku – dovolania [§ 241

ods. 2 písm. a) a b) - ďalej aj „OSP“] pred všeobecnými

súdmi. Ústavný súd v tejto súvislosti uviedol, že podľa jeho právneho názoru § 66f zákona

č. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „“)

vylučuje použitie ustanovení a až 243d na konkurz a vyrovnanie

vzhľadom na zmysel a účel mimoriadnych opravných prostriedkov [so zreteľom na inštitút

zrušenia konkurzu podľa ] len v prípade, že konkurz bol

vyhlásený, a nie aj v prípade, že návrh na vyhlásenie konkurzu bol podľa

zamietnutý z vecných dôvodov (ako tomu bolo aj v prípade návrhu sťažovateľov).

Sťažovatelia ďalej uvádzajú, že uznesením sp. zn. Obdo V 64/2002 z 24. marca 2004

najvyšší súd zamietol ich dovolanie v predmetnej veci dôvodiac, že nezistil žiadnu

skutočnosť, ktorá by zakladala prípustnosť dovolania.

Sťažovatelia namietajú, že neústavnými rozhodnutiami všeobecných súdov, in fine

uznesením najvyššieho súdu sp. zn. Obdo V 64/2002 z 24. marca 2004, ako aj nezákonnými

zásahmi ministerstva spravodlivosti a vlády SR do súdneho konania boli porušené ich

základné práva a slobody.

1.3. Porušenie označených práv podľa dohovoru a vidia sťažovatelia okrem

iného v tom, že najvyšší súd rozhodol o dovolaní bez toho, aby nariadil pojednávanie,

pričom «... namietané konania prebehli bez nariadenia čo i len jedného verejného

pojednávania - teda prebehli v neprítomnosti sťažovateľov a to napriek tomu, odhliadnuc

od ústavnej povinnosti, že zákon č. 328/91 Zb. nariadenie pojednávania v konkurznom

konaní umožňuje v prvom stupni. Najmä však odvolacie konanie pred NS SR prebehlo

utajeným spôsobom (sťažovateľom bol utajený termín rozhodovania súdu, zloženie senátu

a pod.), čím boli sťažovatelia, ako aj ďalší účastníci konania, zbavení možnosti uplatnenia

zákonných procesných prostriedkov.

Uvedené porušenie práva sťažovateľov zaručeného právnymi normami – aby sa ich

vec „prerokovala verejne“, „bez zbytočných prieťahov“ a „ v prítomnosti strán“ a aby sa

„mohli vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom“, malo za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci v neprospech sťažovateľov ako na prvom, tak aj na druhom stupni

súdneho konania, ako aj v dovolacom konaní a diskvalifikáciu rozhodovania ako takého.»

1.4. Konania neboli spravodlivé a v uvedených konaniach nekonali nezávislé súdy,

resp. konali súdy, ktoré boli konfrontované s hrubým nezákonným nátlakom orgánov štátnej

správy a moci, predovšetkým ministerstva spravodlivosti a vlády SR.

Podľa sťažovateľov v tejto súvislosti neobstojí tvrdenie najvyššieho súdu obsiahnuté

v jeho uznesení sp. zn. Obdo V 64/2002 z 24. marca 2004, podľa ktorého „... žiaden

z orgánov však nemá oprávnenie, ani prostriedky na ovplyvňovanie súdov, keďže súdy

vykonávajú svoju funkciu oddelene od iných štátnych orgánov...“. Podľa sťažovateľov

„sťažnostný spis Odporcu 2 (ministerstva spravodlivosti, pozn.): 7373/01... ktorý mal

prešetrovať tzv. prieťahy v konaní bol nelegálne založený spis slúžiaci výlučne na

intervencie do konaní (...)“.

1.5. Sťažovatelia poukazujú aj na to, že „V konaní pred NS SR –

o odvolaní proti rozhodnutiu Krajského súdu v Bratislave rozhodoval vylúčený

sudca/senát – predsedníčka senátu JUDr. M. F. (resp. celý senát NS SR, ktorému

predsedala).

Predovšetkým je potrebné uviesť, že odvolací súd neoznámil sťažovateľom zloženie

senátu a znemožnil im tak využiť zákonné právo vyjadrenia sa k zaujatosti sudcov

konajúcich vo veci. (...)“ Sťažovatelia tvrdia, že po zistení zloženia senátu, čo im bolo

dlhodobo odmietané sprístupniť, podal sťažovateľ 2 ihneď (13. augusta 2002) námietku

zaujatosti predsedníčky senátu vo veci sp. zn. JUDr. M. F., resp. námietku

zaujatosti členov „jej senátu, ktorí vo veci rozhodovali“. Námietku zaujatosti vzniesol

sťažovateľ 2 z dôvodu, že podľa jeho názoru už v konaní o odvolaní proti rozhodnutiu

bývalého Mestského súdu v Bratislave v obdobnej veci (návrhu právneho predchodcu

sťažovateľov na usporiadanie majetkových pomerov právneho predchodcu Slovenských

telekomunikácií, a. s., v konaní podľa ) vedenej pod sp. zn. „... konala

JUDr. M. F. a jej senát nezákonne a neústavne, lebo v opačnom prípade by nemohli ako

vecne správne potvrdiť rozhodnutie súdu, ktoré sa v meritórnej otázke odvolávalo na síce

zákonné – no protiústavné ustanovenie , o ktorého ústavnosti prebiehalo v čase jej

rozhodovania konanie pred Ústavným súdom SR. (...) Keďže odvolací súd neoboznámil

účastníkov konania so zložením senátu neobstojí ani tvrdenie dovolacieho súdu, že odvolací

senát rozhodoval skutočne pred tým ako bola námietka zaujatosti vznesená. Keďže súd

nedal možnosť na vznesenie námietky jeho konanie bolo automaticky nelegitímne a teda

dôvodom na vyhovenie dovolaniu“.

1.6. Sťažovatelia taktiež namietajú, že štátne orgány Slovenskej republiky, najmä

ministerstvo spravodlivosti a vláda SR prekročili svoje vymedzené právomoci

a vykonali úkony, ktoré im zo žiadneho právneho predpisu nevyplývali. Sťažovatelia v tejto

súvislosti poukazujú na korešpondenciu predstaviteľov Slovenských telekomunikácií, a. s.,

s ústrednými orgánmi štátnej správy (najmä s Ministerstvom dopravy, pôšt

a telekomunikácií Slovenskej republiky) týkajúcu sa právneho postavenia Slovenských

telekomunikácií, a. s., vzhľadom na prebiehajúce konanie o návrhu na vyhlásenie konkurzu

na majetok Slovenských telekomunikácií, a. s., so zreteľom na prebiehajúci proces

privatizácie Slovenských telekomunikácií, a. s., ako aj na list bývalého veľvyslanca

Spolkovej republiky Nemecko v Slovenskej republike z 10. augusta 2001 adresovaný

predsedovi vlády SR, týkajúci sa otázok právnej istoty pre potenciálneho investora Deutsche

Telekom AG ohľadne právneho postavenia Slovenských telekomunikácií, a. s. Sťažovatelia

sú toho názoru, že ministerstvo spravodlivosti v uvedenom kontexte účelovo založilo

sťažnostný spis 7373/01 „... a v rámci neho vykonávalo cielené zásahy do súdnych konaní“.

1.7. Na základe vyššie uvedených skutočností sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd

nálezom „potvrdil namietané porušenie základných práv a slobôd v konaní vedenom pred

Najvyšším súdom SR (a Krajským súdom v Bratislave) č. j.: Obdo V 64/2002 (resp. pod

sp. zn. , resp. ):

Odporca 1 (najvyšší súd, pozn.) porušil článok 1, článok 46, ods. 1, článok 48, ods. 2

SR

Odporca 1 porušil článok 6.1, článok 13, článok 14, článok 17 Európskeho dohovoru

o ochrane základných práv a ľudských slobôd

Odporca 2 porušil , , ods. 2 SR

Odporca 3 porušil , , ods. 2 SR“.

Sťažovatelia taktiež navrhli, aby ústavný súd rozhodol o priznaní primeraného

finančného zadosťučinenia:

„Odporca 1, odporca 2 a odporca 3 sú povinní spoločne a nerozdielne uhradiť

navrhovateľovi 1 sumu 75.000.000.000,- Sk

navrhovateľovi 2 sumu 5.000.000.000,- Sk

ako aj náklady konania.

Všetko v lehote 3 dní od právoplatnosti uznesenia.“

II.

2.1. Ústavný súd je podľa článku 127 ods. 1 oprávnený rozhodovať

o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich

základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich

z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom

ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu nie je ústavný súd súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd

vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto

právomoci ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať

podľa o namietaných porušeniach alebo príslušnou

medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená

právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci

všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou

v príslušnej medzinárodnej zmluve (, ).

Sťažovatelia sa ochrany svojich práv vo vzťahu k postupu a rozhodnutiam krajského

súdu a najvyššieho súdu v predmetnej veci, ktorými bol právoplatne zamietnutý návrh na

vyhlásenie konkurzu v podstate pre nedostatok ich vecnej legitimácie ako navrhovateľov

konkurzu (sporné a nepreukázané pohľadávky navrhovateľov), mohli (so zreteľom na

uvádzané dôvody ústavnej sťažnosti) účinne domáhať podľa ustanovení Občianskeho

súdneho poriadku a aj sa domáhali využitím mimoriadneho opravného prostriedku –

dovolania na dovolacom súde, ktorým je najvyšší súd (pozri tiež nález ústavného súdu č. k.

IV. ÚS 31/03–16 z 26. februára 2003). Najvyšší súd bol teda súdom, ktorý rozhodoval

(v zmysle ) o ochrane práv a slobôd sťažovateľov, porušenie ktorých

namietajú v sťažnosti podanej ústavnému súdu vo vzťahu ku konaniu vedenému na

krajskom súde pod sp. zn. , ako aj vo vzťahu k následnému odvolaciemu konaniu

v predmetnej veci vedenému na najvyššom súde (ako súde odvolacom) pod sp. zn.

.

V právomoci ústavného súdu zostalo preto následne iba posúdenie, či účinky výkonu

právomoci najvyššieho súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím o dovolaní sťažovateľov

(uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. Obdo V 64/2002 z 24. marca 2004, proti ktorému nie je

prípustný ďalší opravný prostriedok) sú zlučiteľné s označenými článkami

a dohovoru.

2.2. Napadnutým rozhodnutím odmietol najvyšší súd dovolania sťažovateľov

dôvodiac, že podľa jeho názoru v prejednávanej veci nie sú splnené podmienky prípustnosti

dovolania, a to ani podľa a , na ktorý sťažovatelia poukázali.

Najvyšší súd v tejto súvislosti uviedol: „Pod odňatím možnosti pred súdom konať

[ ] treba rozumieť taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa

účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných práv, priznaných mu v občianskom

súdnom konaní za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.

Dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania však môže byť len porušenie konkrétneho

procesného ustanovenia, ak bezprostredne viedlo k odňatiu možnosti konať pred súdom. Ak

procesný predpis súdu určitú povinnosť neukladá, nemôže byť postup súdu, ktorý je v súlade

s ním, dôvodom prípustnosti dovolania. V konkurznom konaní súdy rozhodujú uznesením.

Pojednávanie nariadia len v prípadoch stanovených zákonom, inak len, ak to súd považuje

za potrebné ( ). Pre vyhlásenie konkurzu, ani pre zamietnutie návrhu na

vyhlásenie konkurzu zákon nepredpisuje nariadenie pojednávania. Rovnako pre

prejednanie odvolania, ktoré smeruje proti uzneseniu,

nepredpisuje pre odvolací súd nariadenie pojednávania [ ]. Ak

súd prvého stupňa rozhodol o návrhu na vyhlásenie konkurzu bez nariadenia pojednávania

a odvolací súd jeho rozhodnutie, rovnako bez nariadenia pojednávania, potvrdil, ani jeden

z konajúcich súdov v tomto smere neporušil žiadne ustanovenie procesného predpisu. Ich

postup, ktorý bol v súlade s procesným predpisom, nemôže zakladať prípustnosť dovolania

podľa

Sudca je vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom na jeho

pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o jeho

nezaujatosti ( ). O tom, či je sudca Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

vylúčený, rozhodne iný senát tohto súdu. Ak bolo rozhodnuté, že sudca je vylúčený,

predseda súdu určí namiesto neho iného sudcu, alebo prikáže vec inému senátu (§ 16 ods.

1, 2 ). Je nepochybné, že rozhodnutie súdu o tom, že JUDr. F. je z prejednania veci

vylúčená, by bolo prekážkou pre to, aby vo veci konala a rozhodovala. Ak by napriek tomu

vo veci konala, zakladalo by to prípustnosť dovolania podľa Takéto

rozhodnutie však vydané nebolo a ani nebol dôvod pre konanie o tom, či je alebo nie je

vylúčená. Z obsahu spisu vyplýva, že podanie s námietkou zaujatosti JUDr. F. podal

navrhovateľ 1) osobne (jeho konateľ) na súd 13. augusta 2002 o 14.10 hod. Ako vyplýva

z vyjadrenia JUDr. F., o odvolaní vo veci rozhodoval a rozhodol senát bez pojednávania

13. augusta 2002 v dopoludňajších hodinách. Senát rozhodoval práve v tento deň preto, že

od nasledujúceho dňa čerpala jedna z členiek senátu dovolenku až do 2. septembra 2002.

Podanie navrhovateľa prevzala nasledujúci deň 14. augusta 2002.

Dovolací senát nemal dôvod pochybovať o pravdivosti tvrdenia predsedníčky senátu,

tým viac, že i z vlastných skúseností je mu známe, že senáty Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky veci bez nariadenia pojednávania prejednávajú obyčajne doobeda. O tom, či je

JUDr. F. vylúčená, iný senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorému bola vec

predložená (sp. zn. Ndob 546/02) nerozhodoval, pretože námietku považoval za irelevantnú,

keďže namietaná sudkyňa už vo veci rozhodla.

Uvedená procesná situácia však nevylučuje, že vo veci rozhodoval vylúčený sudca.

Sudca je vylúčený z prejednania veci, ak sú pre to dané dôvody uvedené v

V takom prípade je sudca vylúčený zo zákona a nie až rozhodnutím súdu. Ak teda

dovolatelia tvrdia, že vo veci rozhodoval vylúčený sudca, musel pri posudzovaní takto

namietanej vady riešiť otázku vylúčenia dovolací súd.

Sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom na ich

pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o ich

nezaujatosti ( ).

Ustanovenie , z ktorého je treba vychádzať pri posudzovaní

námietky zaujatosti, predpokladá taký vzťah osobného záujmu sudcu vo veci, alebo taký

jeho osobný vzťah k účastníkom konania, či ich zástupcom, ktorý by i pri všetkej snahe

o nestrannosť mohol ovplyvniť objektívny postup sudcu v konaní a pri rozhodovaní. (...)

JUDr. F. vo vyjadrení k námietke zaujatosti uviedla, že sa necíti byť zaujatá, účastníkov

nepozná a nemá k nim žiaden vzťah. Navrhovateľ 1/ v námietke a ostatní dovolatelia

v dovolaniach ani netvrdia, že JUDr. F. alebo členovia dovolacieho senátu (správne malo

byť odvolacieho senátu, pozn.) k účastníkom, k ich zástupcom alebo k veci majú dajaký

vzťah. Dôvod vylúčenia JUDr. F. vidia v tom, že už rozhodovala vo veci rovnakých

účastníkov. Rozhodovanie sudcu v inej veci, i keď rovnakých účastníkov však nemôže byť

dôvodom pre jeho vylúčenie. Z uvedených dôvodov dovolací súd nezistil dôvod, pre ktorý by

JUDr. F. bola vylúčená z prejednávania predmetnej veci a tým ani dôvod, ktorý by zakladal

prípustnosť dovolania podľa

Vzhľadom na zákonnú ( ) povinnosť skúmať vždy, či napadnuté

rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných

vád uvedených v , neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie existencie vád

dovolateľom priamo namietaných, ale zaoberal sa otázkou, či konanie nie je postihnuté

niektorou inou vadou vymenovanou v až g)

Dovolatelia 1/ a 2/ v dovolaniach uvádzajú, že odmietli, resp. odmietajú jurisdikciu

súdov Slovenskej republiky podľa z dôvodu, že vedúci

pracovníci úpadcu prostredníctvom veľvyslanca Nemecka, predsedu vlády, ministra

spravodlivosti a predsedníčky krajského súdu ovplyvňovali konanie sudkyne na súde prvého

stupňa. I keď sa citovaný článok netýka súdov, dovolatelia zrejme z neho vyvodzujú,

že dôsledkom takéhoto postupu je strata právomoci slovenských súdov vo veci konať. Podľa

súdnictvo v Slovenskej republike vykonávajú nezávislé a nestranné súdy

oddelene od iných štátnych orgánov. Je nepochybné, že sa tým myslia súdy Slovenskej

republiky. Dovolateľmi citovaný článok, ale ani žiadne iné ustanovenie neumožňuje

odňatie právomoci slovenských súdov vykonávať súdnictvo na území Slovenskej republiky.

Krajský súd v Bratislave i Najvyšší súd Slovenskej republiky v postavení odvolacieho súdu

mali právomoc a boli príslušné na konanie vo veci. Nič by na tom nezmenilo, ani keby sa

niekto skutočne pokúsil rozhodovanie súdu v konkrétnej veci neprípustným spôsobom

ovplyvňovať. Nebol preto daný ani dovolací dôvod podľa § 237 písm. a). Dovolací súd

v tejto súvislosti považuje za potrebné uviesť, že nie je možné zabrániť, aby sa ktokoľvek

obrátil na ktorýkoľvek výkonný, alebo iný štátny orgán so žiadosťou o pomoc alebo

intervenciu v súdnom konaní. Žiadny z orgánov však nemá oprávnenie, možnosť, ani

prostriedky na ovplyvňovanie rozhodovania súdov, keďže súdy svoju funkciu vykonávajú

oddelene od iných štátnych orgánov. Ani z dokladov, ktoré navrhovatelia v priebehu

konania na nižšom stupni a v dovolacom konaní predložili, nevyplýva, že by niektorý

zo štátnych orgánov (najmä Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky) ovplyvnilo

alebo ovplyvňovalo rozhodovanie súdu v predmetnej veci. Za protiprávne ovplyvňovanie

súdneho konania nie je možné považovať konanie Ministerstva spravodlivosti Slovenskej

republiky smerujúce k prešetreniu sťažnosti na postup súdu (prieťahy v konaní) podľa

osobitného predpisu ( o sídlach a obvodoch súdov, štátnej správe

súdov, vybavovaní sťažností a voľbách prísediacich. (...)“

2.3. Z rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. Obdo V 64/2002 z 24. marca 2004,

s prihliadnutím na obsah súdneho spisu týkajúceho sa predmetnej veci, na obsah podaní

sťažovateľa a ostatné rozhodnutia v predmetnej veci, je podľa názoru ústavného súdu

zjavné, že najvyšší súd sa vecne zaoberal všetkými námietkami sťažovateľov. Z jeho

záverov nevyplýva jednostrannosť alebo taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne

záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Ústavný súd

sa vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti nedomnieva, že by závery najvyššieho súdu

v predmetnej veci bolo možné kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

nezlučiteľné so sťažovateľmi označenými článkami a dohovoru.

2.4. Pokiaľ sťažovatelia namietajú rozhodnutie najvyššieho súdu o dovolaní bez

nariadenia pojednávania, je potrebné uviesť, že najvyšší súd postupoval v predmetnej veci

v súlade s príslušným zákonom upravujúcim procesný postup v dovolacom konaní. Podľa

o dovolaní proti uzneseniu sa rozhoduje vždy bez pojednávania.

Rozhodovanie najvyššieho súdu pritom spočívalo v riešení právnych otázok, t. j. v právnom

posúdení námietok sťažovateľov s ohľadom na skutkový stav vyplývajúci zo spisového

materiálu a listinných dôkazov predložených sťažovateľmi. Povaha otázok, ktoré boli

predmetom posúdenia najvyšším súdom v dovolacom konaní, preto podľa ústavného súdu

nevyžadovala nariadenie pojednávania v predmetnej veci.

Najvyšší súd neakceptoval námietku sťažovateľov o tom, že konania pred krajským

súdom (sp. zn. ) aj najvyšším súdom (sp. zn. ) prebehli bez

nariadenia pojednávania, s poukazom na skutočnosť, že postup oboch označených súdov

bol v súlade so zákonom [ a ]. Ústavný súd

prihliadajúc na skutočnosť, že sťažovatelia poznajúc relevantnú procesnú právnu úpravu

nariadenie pojednávania v žiadnej fáze konania nežiadali so zreteľom na to, že prioritným

účelom konkurzného konania nie je rozhodovanie o spornej pohľadávke veriteľa proti

dlžníkovi (ktoré je predmetom sporového konania na základe príslušnej žaloby), ale

usporiadanie majetkových pomerov dlžníka, ktorý je v úpadku, ako aj na skutočnosť, že

súdy návrh sťažovateľov zamietli dospejúc k názoru, že existencia pohľadávok

sťažovateľov voči Slovenským telekomunikáciám, a. s., je sporná, pričom v čase ich

rozhodovania nebol ukončený spor o určenie existencie právneho vzťahu „zakladajúceho

pohľadávku“ sťažovateľov, nepovažoval v danom prípade uvedený záver najvyššieho súdu

za arbitrárny a ústavne neakceptovateľný.

Uvedené platí aj s ohľadom na skutočnosť, že uznesenie o zamietnutí návrhu na

vyhlásenie konkurzu ( ) nie je súdnym rozhodnutím, ktorým sa vytvára

prekážka veci rozsúdenej. Vyplýva to z toho, že uznesenie o zamietnutí návrhu na

vyhlásenie konkurzu nikdy nenadobúda materiálnu právoplatnosť, ale len formálnu

právoplatnosť buď pre nepodanie riadneho opravného prostriedku, alebo v dôsledku

právoplatného rozhodnutia odvolacieho súdu o odvolaní proti takému uzneseniu.

Toto uznesenie sa uplatní len pre procesnú situáciu, v ktorej došlo k zamietnutiu

návrhu na vyhlásenie konkurzu, a v žiadnom prípade toto uznesenie nebráni podaniu

ďalšieho návrhu tým istým navrhovateľom proti tomu istému dlžníkovi.

Z toho vyplýva, že sťažovatelia majú účinný právny prostriedok umožňujúci im

domáhať sa vyhlásenia konkurzu na majetok dlžníka v prípade jeho úpadku, za ktorý treba

považovať právnu možnosť podať nový návrh na vyhlásenie konkurzu, ktorý príslušný

konkurzný súd bude musieť prejednať a rozhodnúť o ňom podľa aktuálneho stavu veci bez

toho, aby mal možnosť konanie zastaviť pre prekážku veci rozsúdenej (obdobne

, ).

2.5. Ústavný súd nepovažoval za arbitrárne a ústavne neakceptovateľné ani závery

najvyššieho súdu ohľadne namietanej zaujatosti odvolacieho senátu najvyššieho súdu, ktorý

rozhodoval v uvedenej veci, resp. o zaujatosti predsedníčky tohto senátu, keďže dôvodom

na vylúčenie sudcu nemôžu byť iba okolnosti spočívajúce v jeho právnom názore, prípadne

v procesnom postupe v inej ním prejednávanej veci. V tejto súvislosti nemožno akceptovať

ani námietku sťažovateľov, že im neboli známe zloženie odvolacieho senátu a termín

prerokovania odvolania najvyšším súdom, v dôsledku čoho mali byť sťažovatelia zbavení

možnosti uplatnenia svojich procesných práv vrátane práva namietať zaujatosť vo veci

konajúceho senátu (sudcu).

Podľa o súdoch a sudcoch v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o súdoch a sudcoch“) všetci sú si pred zákonom aj pred súdom

rovní. Každý má právo na ochranu svojich práv, slobôd a právom chránených záujmov pred

súdom, pokiaľ zákon nezveruje túto ochranu iným orgánom. Súdy rozhodujú samy

a nezávisle, či vec, ktorá im bola predložená na rozhodnutie, patrí do ich právomoci.

Podľa § 7 ods. 2 citovaného zákona nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Zákonným sudcom je sudca, ktorý vykonáva funkciu sudcu na príslušnom súde a je určený

rozvrhom práce na konanie a rozhodovanie o prejednávanej veci. Ak súd rozhoduje

v senáte, zákonnými sudcami sú všetci sudcovia určení rozvrhom práce na konanie

a rozhodovanie v senáte.

Obsahové náležitosti, postup tvorby a zostavovania rozvrhu práce, ako aj spôsob

prideľovania jednotlivých vecí sudcom a vyšším súdnym úradníkom upravujú ustanovenia

§ 26 a § 27 ods. 1, 2 a 3 citovaného zákona.

Podľa § 27 ods. 4 zákona o súdoch a sudcoch evidencia rozdeľovania vecí na

prejednanie musí zabezpečovať takú možnosť kontroly, aby si každá osoba, ktorá má na

veci právny záujem, mohla nazretím do spisu a evidenčných pomôcok preveriť pridelenie

vecí zákonnému sudcovi.

Podľa § 27 ods. 5 zákona o súdoch a sudcoch každý má právo nazrieť do rozvrhu

práce a robiť si z neho výpisy a odpisy.

Sťažovatelia v dovolacom konaní ani v konaní pred ústavným súdom nepredložili

žiaden relevantný dôkaz o tom, že využili svoje právo podľa § 27 ods. 4 zákona o súdoch

a sudcoch, resp. že sa uplatnenia tohto práva počas odvolacieho konania pred najvyšším

súdom domáhali a že by im toto právo bolo odopreté. Rovnako nepredložili sťažovatelia

žiaden dôkaz o tom, že by žiadali najvyšší súd o oznámenie termínu prerokovania odvolania

v predmetnej veci.

2.6. Najvyšší súd sa v napadnutom rozhodnutí sp. zn. Obdo V 64/2002 z 24. marca

2004 vyrovnal aj s námietkou sťažovateľov, že konania neboli spravodlivé, nekonali v nich

nezávislé súdy, resp. išlo o súdy konfrontované s hrubým nezákonným nátlakom orgánov

štátnej správy a moci, predovšetkým ministerstva spravodlivosti a vlády SR.

Časť argumentácie v odôvodnení uvedeného rozhodnutia, ktorú sťažovatelia

spochybňujú: „... žiaden z orgánov však nemá oprávnenie, ani prostriedky na

ovplyvňovanie súdov, keďže súdy vykonávajú svoju funkciu oddelene od iných štátnych

orgánov...“, nie je možné vytrhávať z kontextu odôvodnenia, v ktorom najvyšší súd

citovaný výrok použil, keď okrem uvedeného konštatoval, že ani na základe dokladov, ktoré

sťažovatelia v priebehu konania na nižšom stupni a v dovolacom konaní predložili

(preukazujúcich korešpondenciu, resp. rokovania zástupcov Slovenských telekomunikácií,

a. s., Deutsche Telekom AG s Ministerstvom dopravy, pôšt a telekomunikácií Slovenskej

republiky ohľadne právneho postavenia Slovenských telekomunikácií, a. s., vzhľadom na

prebiehajúci proces privatizácie, prípadne rokovania iných orgánov k uvedenej otázke),

nemožno vyvodiť, že by niektorý zo štátnych orgánov vrátane ministerstva spravodlivosti

ovplyvnil alebo ovplyvňoval rozhodovanie súdu v predmetnej veci. Za protiprávne

ovplyvňovanie súdneho konania nie je možné považovať konanie ministerstva

spravodlivosti smerujúce k prešetreniu sťažnosti na postup súdu z hľadiska prieťahov

v konaní podľa osobitného predpisu [

o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní

sťažností a voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe súdov) v znení neskorších

predpisov].

2.7. Vzhľadom na uvedené dôvody dospel ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

tejto časti sťažnosti podľa k záveru, že účinky výkonu

právomoci najvyššieho súdu v danom prípade sú zlučiteľné so sťažovateľmi označenými

právami podľa a dohovoru. Sťažnosť sťažovateľov preto v tejto časti podľa

ods. 2 odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

2.8. Pokiaľ sa sťažovatelia súčasne domáhali, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že

ministerstvo spravodlivosti a vláda SR porušili a , ústavný súd

konštatuje, že samotná formulácia tejto časti petitu nezodpovedá zákonným požiadavkám,

a to z dôvodu, že je neurčitá a nezrozumiteľná. Vzhľadom na to ústavný súd v tejto časti

sťažnosť odmietol podľa pre nesplnenie zákonom

predpísaných náležitostí.

Ústavný súd ďalej poznamenáva, že sťažnosťou podľa môžu

právnické osoby alebo fyzické osoby namietať iba porušenie svojich základných práv

a slobôd. Citovanou časťou petitu však sťažovatelia žiadajú vysloviť porušenie čl. 1 a čl. 2

ods. 2 vyjadrujúcich princíp resp. zásady právneho štátu bez spojitosti s vyslovením

porušenia svojich práv, čo v konaní o sťažnosti ani

neumožňujú.

Jednou zo zákonných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je navyše jej

podanie v lehote ustanovenej v . Táto lehota je

dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo

upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa,

keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty

je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako oneskorene podanej (§ 25

ods. 2 ). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom

ustanovenej lehoty neumožňuje zmeškanie tejto lehoty odpustiť.

Sťažnosť podľa nie je teda časovo neobmedzený prostriedok

ochrany ústavnosti (napr. , , , ).

Vzhľadom na to, že podstatou tvrdení sťažovateľov o porušení ich označených základných

práv sú skutočnosti, o ktorých sa sťažovatelia dozvedeli zjavne pred podaním dovolaní

koncom roka 2002 (čo vyplýva z ich obsahu, ako aj z pripojených príloh), a pretože v čase,

keď bola ústavnému súdu doručená ich spoločná sťažnosť, t. j. 3. augusta 2004,

už uplynula lehota ustanovená pre tento typ konania pred ústavným súdom, dospel ústavný

súd k záveru, že uvedená sťažnosť bola v tejto časti podaná aj oneskorene.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. decembra 2004