Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 154/04
PDF · 111.08 KB
No categories available
I. ÚS 154/04
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 154/04-20
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. septembra
2004 predbežne prerokoval sťažnosť G. S., Rakúska republika, zastúpeného advokátom
JUDr. J. K., B., ktorou namietal porušenie čl. 6 ods. 1, čl. 13, čl. 14 a čl. 17 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods.
2 Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom na Krajskom súde v Bratislave pod
sp. zn. 5 K 179/99 a jeho uznesením z 29. januára 2002 v konaní vedenom na Najvyššom
súde Slovenskej republiky pod sp. zn. 1 Obo 109/02 a jeho uznesením z 13. augusta 2002
a v konaní vedenom na Najvyššom súde Slovenskej republiky pod sp. zn. Obdo V 64/02
a jeho uznesením z 24. marca 2004, a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť G. S. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Podaním z 29. júla 2004 doručeným Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„ústavný súd“) 2. augusta 2004, označeným ako „Návrh (sťažnosť)“ G. S., Rakúska
republika (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpený advokátom JUDr. J. K., B., namieta porušenie
čl. 6 ods. 1, čl. 13, čl. 14 a čl. 17 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“), ako aj čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) v konaní vedenom na Krajskom súde v Bratislave (ďalej len
„krajský súd“) pod sp. zn. 5 K 179/99 a jeho uznesením z 29. januára 2002, v konaní
vedenom na Najvyššom súde Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod
sp. zn. 1 Obo 109/02 a jeho uznesením z 13. augusta 2002 a v konaní vedenom na
najvyššom súde pod sp. zn. Obdo V 64/02 uznesením z 24. marca 2004.
Sťažovateľ požaduje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie vyššie
uvedených základných práv citovanými rozhodnutiami všeobecných súdov. Požaduje tiež
priznanie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške najmenej 28,5 miliardy Sk.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ podal krajskému súdu v roku 2001 návrh na
vyhlásenie konkurzu na majetok Slovenských telekomunikácií, a. s. (ďalej len „úpadca“).
Uznesením krajského súdu č. k. 5 K 179/99-620 z 29. januára 2002 bol návrh sťažovateľa
a ďalších troch navrhovateľov zamietnutý. Uznesením najvyššieho súdu
sp. zn. 1 Obo 109/02 z 13. augusta 2002 bolo uznesenie krajského súdu potvrdené.
Uznesením najvyššieho súdu č. k. Obdo V 64/2002-901 z 24. marca 2004 bolo dovolanie
sťažovateľa a ďalších troch navrhovateľov odmietnuté, pričom toto uznesenie bolo
právnemu zástupcovi sťažovateľa doručené 9. júna 2004.
Podľa názoru sťažovateľa došlo k porušeniu označených základných práv, keďže
postupom všeobecných súdov všetkých troch inštancií bola sťažovateľovi odňatá možnosť
konať pred súdom, lebo všeobecné súdy rozhodli bez nariadenia čo i len jediného
pojednávania. Ďalším porušením základných práv bola okolnosť, že súdy neboli nestranné,
lebo boli konfrontované s hrubým a nezákonným nátlakom orgánov štátnej moci a správy,
ako aj veľvyslanca Spolkovej republiky Nemecko. Uznesenia nie sú náležite odôvodnené
a treba ich považovať za nepreskúmateľné a zmätočné. V odvolacom konaní neoprávnene
rozhodovala sudkyňa JUDr. F., voči ktorej bola vznesená námietka zaujatosti.
Sťažovateľ sa v tejto veci už obrátil v minulosti na ústavný súd, ktorý uznesením
sp. zn. IV. 31/03 z 26. februára 2003 jeho sťažnosť odmietol z dôvodu nevyčerpania
účinných právnych prostriedkov ochrany na všeobecných súdoch, za ktoré treba podľa
názoru ústavného súdu považovať jednak podanie nového návrhu na vyhlásenie konkurzu,
ako aj podanie dovolania.
Z uznesenia najvyššieho súdu č. k. Obdo V 64/2002-901 z 24. marca 2004 vyplýva,
že najvyšší súd dovolanie sťažovateľa a ďalších troch účastníkov konania odmietol.
Dovolanie sa opieralo o dovolacie dôvody podľa § 237 písm. f) a písm. g) Občianskeho
súdneho poriadku. V dovolaní sa poukazovalo na to, že v prvostupňovom a odvolacom
konaní bolo rozhodnuté bez nariadenia pojednávania, pričom v odvolacom konaní navyše
rozhodovala aj zaujatá sudkyňa JUDr. F. Podľa názoru najvyššieho súdu namietané dôvody
neobstoja. Súdy rozhodli bez nariadenia pojednávania v súlade so zákonom a námietka
zaujatosti sudkyne JUDr. F. bola doručená až po tom, ako odvolací senát už vo veci
rozhodol.
Z uznesenia ústavného súdu č. k. IV. ÚS 31/03-10 z 26. februára 2003 vyplýva, že
sťažnosť sťažovateľa a ďalších subjektov pre porušenie čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48
ods. 2 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1, čl. 13, čl. 14 a čl. 17 dohovoru, ktorá smerovala okrem
iného proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 5 K 179/99 a najvyššieho súdu
sp. zn. 1 Obo 109/02, bola odmietnutá pre nedostatok právomoci ústavného súdu
s poukazom na to, že vzhľadom na subsidiaritu právomoci ústavného súdu nie je jeho
právomoc daná, keďže jednak jestvuje možnosť podať proti uzneseniu najvyššieho súdu
sp. zn. 1 Obo 109/02 dovolanie a okrem toho je možné podať ďalší návrh na vyhlásenie
konkurzu na majetok úpadcom.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv
alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej
zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným
zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 24 ods. 1 písm. a) zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993
Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení
jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) návrh nie je
prípustný, ak sa týka veci, o ktorej ústavný súd už rozhodol, okrem prípadov, v ktorých sa
rozhodovalo len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli
splnené.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či
dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa názoru ústavného súdu treba sťažnosť považovať za neprípustnú vo vzťahu
k uzneseniu krajského súdu sp. zn. 5 K 179/99 z 29. januára 2002, ako aj vo vzťahu
k uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obo 109/02 z 13. augusta 2002, keďže o totožnej
sťažnosti rozhodol ústavný súd už predtým a dospel k záveru o nedostatku svojej
právomoci. Na tejto skutočnosti sa medzičasom nič nezmenilo, lebo i naďalej platí, že
sťažovateľ má možnosť podať nový návrh na vyhlásenie konkurzu, a preto ochranu
označeným právam môžu poskytnúť všeobecné súdy.
Vo vzťahu k uzneseniu najvyššieho súdu č. k. Obdo V 64/02-901 z 24. marca 2004
nie je daná právomoc ústavného súdu z rovnakých dôvodov, teda, že prednosť má ochrana,
ktorú poskytujú všeobecné súdy v rámci možnosti podať nový návrh na vyhlásenie
konkurzu.
Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto
rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. septembra 2004