Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 207/04

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. januára 2005

v senáte zloženom z predsedu Alexandra Bröstla a zo sudcov Ľudmily Gajdošíkovej a Jána

Mazáka v konaní o sťažnosti M. L., súkromného podnikateľa, bytom B., zastúpeného

advokátkou JUDr. E. Ľ., so sídlom B., vo veci porušenia jeho základného práva na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v Slovenskej

republiky postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn.

takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo M. L. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upravené

v postupom Okresného súdu Bratislava III

v konaní vedenom pod sp. zn. p o r u š e n é b o l o .

2. Okresnému súdu Bratislava III p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod

sp. zn. konal bez zbytočných prieťahov.

3. M. L. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie 100 000 Sk (slovom stotisíc

slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Bratislava III p o v i n n ý platiť do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. M. L. p r i z n á v a náhradu trov konania 16 600 Sk (slovom šestnásťtisícšesťsto

slovenských korún), ktoré je Okresný súd Bratislava III p o v i n n ý zaplatiť na účet

advokátky JUDr. E. Ľ., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. septembra

2004 doručená sťažnosť M. L., súkromného podnikateľa, bytom B., (ďalej len

„sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. E. Ľ., so sídlom B., vo veci porušenia jeho

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods.

2 (ďalej len „“) postupom Okresného súdu Bratislava III

(ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. .

Zo sťažnosti vyplýva, že zamestnankyňa sťažovateľa podala 3. októbra 1994

okresnému súdu žalobu o určenie neplatnosti okamžitého zrušenia pracovného pomeru.

Okresný súd rozsudkom č. k. -168 z 12. septembra 2001 žalobe vyhovel.

Krajský súd v Bratislave uznesením sp. zn. z 31. mája 2002 rozsudok

okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Podľa informácií sťažovateľa bol

spis okresnému súdu vrátený 27. septembra 2002, pričom sťažovateľovi bolo uznesenie

odvolacieho súdu doručené až 16. júla 2003 a odvtedy súd vo veci nekoná.

Sťažovateľ podal 24. júna 2003 sťažnosť na prieťahy v konaní predsedovi okresného

súdu podľa a nasl. o sídlach

a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní sťažností

a o voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe súdov) v znení neskorších predpisov, ale na

túto sťažnosť nedostal odpoveď a k náprave nedošlo. Obdobie od 27. septembra 2002

hodnotí sťažovateľ ako obdobie nečinnosti súdu, a preto navrhuje, aby ústavný súd vo veci

jeho sťažnosti prijal tento nález:

„1. Základné právo M. L. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.

48 ods. 2 , postupom Okresného súdu Bratislava 3 v konaní vedenom pod sp. zn.

porušené bolo.

2. Okresnému súdu Bratislava 3 prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.

3. M. L. priznáva finančné zadosťučinenie 200.000 Sk, ktoré mu je Okresný súd

Bratislava 3 povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.

4. M. L. priznáva náhradu trov konania v sume 13.200 Sk, ktoré je Okresný súd

Bratislava 3 povinný zaplatiť na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. E. Ľ., B., do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“.

Ústavný súd sťažnosť sťažovateľa predbežne prerokoval a uznesením

č. k. -7 z 20. októbra 2004 ju prijal na ďalšie konanie.

Právna zástupkyňa sťažovateľa a podpredseda okresného súdu ústavnému súdu

oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Podpredseda okresného súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti uznal, že „samotná

dĺžka konania v pracovnej veci je neprimerane dlhá“; zdôvodnil ju však personálnou

situáciou na okresnom súde a preťaženosťou sudcov. Z jeho vyjadrenia, ako aj zo spisu

okresného súdu ústavný súd zistil, že pojednávania vo veci sa uskutočnili v roku 1996

v dňoch 13. februára, 2. apríla, 14. mája, 10. septembra, 29. októbra, 10. decembra, potom

však až 25. mája 1998, 24. mája 1999, 11. júna 2001, 12. septembra 2001. Na tomto

pojednávaní bol vyhlásený medzitýmny rozsudok, ktorý však Krajský súd v Bratislave

31. mája 2002 zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie, pričom okresnému súdu v odôvodnení

svojho uznesenia vytkol, že sa nevysporiadal s námietkou odporcu o nedostatku pasívnej

legitimácie a nerozhodol o zmene návrhu, ale považoval ho len za upresnenie návrhu. Od

vrátenia veci okresnému súdu 27. septembra 2002 okresný súd okrem zaslania uznesenia

odvolacieho súdu sp. zn. účastníkom konania (28. júna 2003) a nariadenia

pojednávania na 14. január 2005 neurobil vo veci žiaden procesný úkon.

Podpredseda okresného súdu oznámil, že dve sťažnosti vo veci prieťahov

v posudzovanom konaní (navrhovateľky z roku 1999 a odporcu - sťažovateľa

z 27. septembra 2002) uznal za dôvodné, čím uznal prieťahy v konaní v trvaní cca 4,5 roka.

Ešte pred rozhodnutím o sťažnosti doručila právna zástupkyňa sťažovateľa kópiu

odpovede podpredsedu okresného súdu na sťažnosť na prieťahy v konaní a požiadala

ústavný súd, aby sťažovateľovi priznal úhradu trov konania s navýšením o 19 % dane

z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“), t. j. v celkovej sume 15 708 Sk, vzhľadom na to, že

je od 1. septembra platiteľkou DPH. Neskôr vyčíslila trovy konania za tri úkony v sume

17 606 Sk.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v .

Pri sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa

ústavný súd vychádza zo svojej stabilnej judikatúry, v súlade s ktorou „odstránenie stavu

právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov.“ Podľa názoru ústavného súdu možno preto za konanie (postup) súdu

odstraňujúce právnu neistotu účastníka konania považovať v zásade také, ktoré smeruje

k právoplatnému rozhodnutiu vo veci.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,

a tým aj k porušeniu práva upraveného v , ústavný súd v súlade

so svojou doterajšou judikatúrou (, , ) zohľadňuje tri

základné kritériá, ktorými sú: 1) právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje,

2) správanie účastníka konania a 3) postup samotného súdu. Za súčasť prvého kritéria sa

považuje aj povaha prejednávanej veci.

Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.

1. Pokiaľ ide o právnu zložitosť veci, ústavný súd konštatoval, že pracovnoprávny

spor týkajúci sa neplatnosti okamžitého zrušenia pracovného pomeru, ktorý je predmetom

namietaného súdneho konania, nemožno považovať za právne zložitý, keďže tento druh

sporov tvorí štandardnú súčasť rozhodovacej agendy všeobecných súdov, pričom

judikatúra súdov je v tejto sfére dostatočne stabilizovaná.

Vo vzťahu k faktickej zložitosti veci ústavný súd na základe preskúmania spisu

sp. zn. konštatoval, že uvádzané skutočnosti v sťažnosti, ale najmä vo vyjadrení

okresného súdu nesignalizujú faktickú zložitosť veci, ktorá by „ospravedlnila“ doterajšiu

dĺžku konania v trvaní viac ako desať rokov. Navyše, ide o takú povahu veci (statusová),

ktorá si vyžaduje osobitnú rýchlosť konania.

2. Na základe analýzy súdneho spisu sp. zn. hodnotil ústavný súd

správanie sťažovateľa ako účastníka konania počas doterajšieho priebehu konania ako

aktívne a súčinnostné a na tomto základe dospel k záveru, že sťažovateľovi nemožno

pripísať podiel na doterajšej dĺžke namietaného súdneho konania.

3. V rámci posledného kritéria hodnotil ústavný súd postup okresného súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. . Ako plynulý a smerujúci k právoplatnému rozhodnutiu

vo veci v primeranom čase hodnotil ústavný súd počiatočný postup okresného súdu

v období od postúpenia veci (14. júna 1995) do 10. decembra 1996.

V ostatných obdobiach ale postup okresného súdu bol podľa názoru ústavného súdu

nesústredený s dlhými obdobiami nečinnosti, ktorý vykazoval znaky takých prieťahov

v konaní, ktoré vyhodnotil ako zbytočné.

V nadväznosti na toto hodnotenie ústavný súd rozhodol, že zbytočné prieťahy

v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. mali za následok porušenie

základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 .

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby

podľa vysloví, že k porušeniu základného práva alebo slobody došlo

právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší

také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu

porušil, aby vo veci konal. Podľa môže ústavný súd zároveň na žiadosť

osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného

zadosťučinenia.

Pretože namietané konanie nebolo do času rozhodovania ústavného súdu o sťažnosti

ešte právoplatne skončené, ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby v konaní vedenom

pod sp. zn. v ďalšom období konal bez zbytočných prieťahov.

V nadväznosti na rozhodnutie ústavného súdu o tom, že bolo porušené základné

právo sťažovateľa podľa , sa ústavný súd zaoberal aj jeho žiadosťou o

priznanie primeraného finančného zadosťučinenia. Aj keď ústavný súd prikázal okresnému

súdu, aby v konaní sp. zn. konal bez zbytočných prieťahov, nepovažoval

vzhľadom na okolnosti prípadu uplatnenie tejto svojej právomoci za dostatočné na to, aby

sa dosiahla vo veci účinná náprava, a preto považoval za potrebné rozhodnúť aj o žiadosti

sťažovateľa priznať mu primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ žiadal, aby mu bolo priznané finančné zadosťučinenie minimálne

200 000 Sk z dôvodu vyše desať rokov trvajúceho stavu právnej neistoty, ktorý ho „značne

psychicky a fyzicky vyčerpáva“.

Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia vychádzal ústavný súd zo

zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý

spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

S ohľadom na to, že celé konanie bolo s výnimkou počiatočného obdobia poznačené

zbytočnými prieťahmi, s ohľadom na povahu prejednávaného sporu (statusový charakter),

skutočnosť, že sťažovateľ k neprimeranej dobe namietaného súdneho konania svojím

správaním neprispel, ústavný súd dospel k záveru, že v tomto prípade bude priznanie

finančného zadosťučinenia sťažovateľovi v sume 100 000 Sk primerané vzhľadom na

konkrétne okolnosti prípadu.

Ústavný súd napokon rozhodol podľa aj

o náhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym

zastupovaním advokátkou JUDr. Elenou Ľalíkovou v konaní pred ústavným súdom.

Ústavný súd ich vyčíslil sumou 16 600 Sk (slovom šestnásťtisícšesťsto slovenských korún)

spolu za tri úkony právnej pomoci podľa § 1 ods. 3, § 13 ods. 8, § 16 ods. 1 písm. a) a c),

§ 19 ods. 3, § 22 ods. 3 a § 25 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

(vypočítanou zo základu nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej

republiky, ktorá bola v prvom polroku 2003 13 602 Sk, t. j. 4 534 Sk za jeden úkon a 136

Sk režijný paušál, pretože išlo o úkony urobené v roku 2004), zvýšené o 19 % DPH.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. januára 2005