Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 207/04
PDF · 176.14 KB
No categories available
II. ÚS 207/04
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. januára 2005
v senáte zloženom z predsedu Alexandra Bröstla a zo sudcov Ľudmily Gajdošíkovej a Jána
Mazáka v konaní o sťažnosti M. L., súkromného podnikateľa, bytom B., zastúpeného
advokátkou JUDr. E. Ľ., so sídlom B., vo veci porušenia jeho základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn.
13 C 41/95 takto
r o z h o d o l :
1. Základné právo M. L. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upravené
v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava III
v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 41/95 p o r u š e n é b o l o .
2. Okresnému súdu Bratislava III p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod
sp. zn. 13 C 41/95 konal bez zbytočných prieťahov.
3. M. L. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie 100 000 Sk (slovom stotisíc
slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Bratislava III p o v i n n ý platiť do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4. M. L. p r i z n á v a náhradu trov konania 16 600 Sk (slovom šestnásťtisícšesťsto
slovenských korún), ktoré je Okresný súd Bratislava III p o v i n n ý zaplatiť na účet
advokátky JUDr. E. Ľ., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. septembra
2004 doručená sťažnosť M. L., súkromného podnikateľa, bytom B., (ďalej len
„sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. E. Ľ., so sídlom B., vo veci porušenia jeho
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods.
2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava III
(ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 41/95.
Zo sťažnosti vyplýva, že zamestnankyňa sťažovateľa podala 3. októbra 1994
okresnému súdu žalobu o určenie neplatnosti okamžitého zrušenia pracovného pomeru.
Okresný súd rozsudkom č. k. 13 C 41/95-168 z 12. septembra 2001 žalobe vyhovel.
Krajský súd v Bratislave uznesením sp. zn. 13 Co 158/02 z 31. mája 2002 rozsudok
okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Podľa informácií sťažovateľa bol
spis okresnému súdu vrátený 27. septembra 2002, pričom sťažovateľovi bolo uznesenie
odvolacieho súdu doručené až 16. júla 2003 a odvtedy súd vo veci nekoná.
Sťažovateľ podal 24. júna 2003 sťažnosť na prieťahy v konaní predsedovi okresného
súdu podľa § 17 a nasl. zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach
a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní sťažností
a o voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe súdov) v znení neskorších predpisov, ale na
túto sťažnosť nedostal odpoveď a k náprave nedošlo. Obdobie od 27. septembra 2002
hodnotí sťažovateľ ako obdobie nečinnosti súdu, a preto navrhuje, aby ústavný súd vo veci
jeho sťažnosti prijal tento nález:
„1. Základné právo M. L. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.
48 ods. 2 ústavy, postupom Okresného súdu Bratislava 3 v konaní vedenom pod sp. zn.
13 C 41/95 porušené bolo.
2. Okresnému súdu Bratislava 3 prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.
3. M. L. priznáva finančné zadosťučinenie 200.000 Sk, ktoré mu je Okresný súd
Bratislava 3 povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.
4. M. L. priznáva náhradu trov konania v sume 13.200 Sk, ktoré je Okresný súd
Bratislava 3 povinný zaplatiť na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. E. Ľ., B., do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“.
Ústavný súd sťažnosť sťažovateľa predbežne prerokoval a uznesením
č. k. II. ÚS 207/04-7 z 20. októbra 2004 ju prijal na ďalšie konanie.
Právna zástupkyňa sťažovateľa a podpredseda okresného súdu ústavnému súdu
oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.
Podpredseda okresného súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti uznal, že „samotná
dĺžka konania v pracovnej veci je neprimerane dlhá“; zdôvodnil ju však personálnou
situáciou na okresnom súde a preťaženosťou sudcov. Z jeho vyjadrenia, ako aj zo spisu
okresného súdu ústavný súd zistil, že pojednávania vo veci sa uskutočnili v roku 1996
v dňoch 13. februára, 2. apríla, 14. mája, 10. septembra, 29. októbra, 10. decembra, potom
však až 25. mája 1998, 24. mája 1999, 11. júna 2001, 12. septembra 2001. Na tomto
pojednávaní bol vyhlásený medzitýmny rozsudok, ktorý však Krajský súd v Bratislave
31. mája 2002 zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie, pričom okresnému súdu v odôvodnení
svojho uznesenia vytkol, že sa nevysporiadal s námietkou odporcu o nedostatku pasívnej
legitimácie a nerozhodol o zmene návrhu, ale považoval ho len za upresnenie návrhu. Od
vrátenia veci okresnému súdu 27. septembra 2002 okresný súd okrem zaslania uznesenia
odvolacieho súdu sp. zn. 13 C 41/95 účastníkom konania (28. júna 2003) a nariadenia
pojednávania na 14. január 2005 neurobil vo veci žiaden procesný úkon.
Podpredseda okresného súdu oznámil, že dve sťažnosti vo veci prieťahov
v posudzovanom konaní (navrhovateľky z roku 1999 a odporcu - sťažovateľa
z 27. septembra 2002) uznal za dôvodné, čím uznal prieťahy v konaní v trvaní cca 4,5 roka.
Ešte pred rozhodnutím o sťažnosti doručila právna zástupkyňa sťažovateľa kópiu
odpovede podpredsedu okresného súdu na sťažnosť na prieťahy v konaní a požiadala
ústavný súd, aby sťažovateľovi priznal úhradu trov konania s navýšením o 19 % dane
z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“), t. j. v celkovej sume 15 708 Sk, vzhľadom na to, že
je od 1. septembra platiteľkou DPH. Neskôr vyčíslila trovy konania za tri úkony v sume
17 606 Sk.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy.
Pri sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
ústavný súd vychádza zo svojej stabilnej judikatúry, v súlade s ktorou „odstránenie stavu
právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov.“ Podľa názoru ústavného súdu možno preto za konanie (postup) súdu
odstraňujúce právnu neistotu účastníka konania považovať v zásade také, ktoré smeruje
k právoplatnému rozhodnutiu vo veci.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,
a tým aj k porušeniu práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade
so svojou doterajšou judikatúrou (I. ÚS 70/98, II. ÚS 74/97, II. ÚS 813/00) zohľadňuje tri
základné kritériá, ktorými sú: 1) právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje,
2) správanie účastníka konania a 3) postup samotného súdu. Za súčasť prvého kritéria sa
považuje aj povaha prejednávanej veci.
Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.
1. Pokiaľ ide o právnu zložitosť veci, ústavný súd konštatoval, že pracovnoprávny
spor týkajúci sa neplatnosti okamžitého zrušenia pracovného pomeru, ktorý je predmetom
namietaného súdneho konania, nemožno považovať za právne zložitý, keďže tento druh
sporov tvorí štandardnú súčasť rozhodovacej agendy všeobecných súdov, pričom
judikatúra súdov je v tejto sfére dostatočne stabilizovaná.
Vo vzťahu k faktickej zložitosti veci ústavný súd na základe preskúmania spisu
sp. zn. 13 C 41/95 konštatoval, že uvádzané skutočnosti v sťažnosti, ale najmä vo vyjadrení
okresného súdu nesignalizujú faktickú zložitosť veci, ktorá by „ospravedlnila“ doterajšiu
dĺžku konania v trvaní viac ako desať rokov. Navyše, ide o takú povahu veci (statusová),
ktorá si vyžaduje osobitnú rýchlosť konania.
2. Na základe analýzy súdneho spisu sp. zn. 13 C 41/95 hodnotil ústavný súd
správanie sťažovateľa ako účastníka konania počas doterajšieho priebehu konania ako
aktívne a súčinnostné a na tomto základe dospel k záveru, že sťažovateľovi nemožno
pripísať podiel na doterajšej dĺžke namietaného súdneho konania.
3. V rámci posledného kritéria hodnotil ústavný súd postup okresného súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 13 C 41/95. Ako plynulý a smerujúci k právoplatnému rozhodnutiu
vo veci v primeranom čase hodnotil ústavný súd počiatočný postup okresného súdu
v období od postúpenia veci (14. júna 1995) do 10. decembra 1996.
V ostatných obdobiach ale postup okresného súdu bol podľa názoru ústavného súdu
nesústredený s dlhými obdobiami nečinnosti, ktorý vykazoval znaky takých prieťahov
v konaní, ktoré vyhodnotil ako zbytočné.
V nadväznosti na toto hodnotenie ústavný súd rozhodol, že zbytočné prieťahy
v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 13 C 41/95 mali za následok porušenie
základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy.
III.
Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby
podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu základného práva alebo slobody došlo
právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší
také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu
porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd zároveň na žiadosť
osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného
zadosťučinenia.
Pretože namietané konanie nebolo do času rozhodovania ústavného súdu o sťažnosti
ešte právoplatne skončené, ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby v konaní vedenom
pod sp. zn. 13 C 41/95 v ďalšom období konal bez zbytočných prieťahov.
V nadväznosti na rozhodnutie ústavného súdu o tom, že bolo porušené základné
právo sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, sa ústavný súd zaoberal aj jeho žiadosťou o
priznanie primeraného finančného zadosťučinenia. Aj keď ústavný súd prikázal okresnému
súdu, aby v konaní sp. zn. 13 C 41/95 konal bez zbytočných prieťahov, nepovažoval
vzhľadom na okolnosti prípadu uplatnenie tejto svojej právomoci za dostatočné na to, aby
sa dosiahla vo veci účinná náprava, a preto považoval za potrebné rozhodnúť aj o žiadosti
sťažovateľa priznať mu primerané finančné zadosťučinenie.
Sťažovateľ žiadal, aby mu bolo priznané finančné zadosťučinenie minimálne
200 000 Sk z dôvodu vyše desať rokov trvajúceho stavu právnej neistoty, ktorý ho „značne
psychicky a fyzicky vyčerpáva“.
Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia vychádzal ústavný súd zo
zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý
spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.
S ohľadom na to, že celé konanie bolo s výnimkou počiatočného obdobia poznačené
zbytočnými prieťahmi, s ohľadom na povahu prejednávaného sporu (statusový charakter),
skutočnosť, že sťažovateľ k neprimeranej dobe namietaného súdneho konania svojím
správaním neprispel, ústavný súd dospel k záveru, že v tomto prípade bude priznanie
finančného zadosťučinenia sťažovateľovi v sume 100 000 Sk primerané vzhľadom na
konkrétne okolnosti prípadu.
Ústavný súd napokon rozhodol podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj
o náhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym
zastupovaním advokátkou JUDr. Elenou Ľalíkovou v konaní pred ústavným súdom.
Ústavný súd ich vyčíslil sumou 16 600 Sk (slovom šestnásťtisícšesťsto slovenských korún)
spolu za tri úkony právnej pomoci podľa § 1 ods. 3, § 13 ods. 8, § 16 ods. 1 písm. a) a c),
§ 19 ods. 3, § 22 ods. 3 a § 25 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb
(vypočítanou zo základu nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej
republiky, ktorá bola v prvom polroku 2003 13 602 Sk, t. j. 4 534 Sk za jeden úkon a 136
Sk režijný paušál, pretože išlo o úkony urobené v roku 2004), zvýšené o 19 % DPH.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. januára 2005