Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 245/04

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. januára 2005 v senáte

zloženom z predsedu Alexandra Bröstla a zo sudcov Ľudmily Gajdošíkovej a Jána Mazáka

v konaní o sťažnosti P. B., trvale bytom K., zastúpenej advokátkou JUDr. J. Z., so sídlom

K., vo veci porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

upraveného v postupom Okresného súdu

Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo P. B. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upravené

v postupom Okresného súdu Košice II v konaní

vedenom pod sp. zn. p o r u š e n é b o l o .

2. Okresnému súdu Košice II p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod sp. zn.

konal bez zbytočných prieťahov.

3. P. B. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie 50 000 Sk (slovom päťdesiattisíc

slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Košice II p o v i n n ý zaplatiť do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. P. B. p r i z n á v a náhradu trov konania vo výške 9 342 Sk

(slovom deväťtisíctristoštyridsaťdva slovenských korún), ktoré je Okresný súd Košice II

p o v i n n ý zaplatiť na účet advokátky JUDr. J. Z. do dvoch mesiacov od právoplatnosti

tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. októbra 2004

doručená sťažnosť P. B., trvale bytom K. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou

JUDr. J. Z., so sídlom K., vo veci porušovania jej základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov upraveného v (ďalej

len „ústava“), a to „nekonaním Okresného súdu Košice II v občianskoprávnej veci vedenej

pod sp. zn. .“.

Zo sťažnosti vyplynulo, že konanie sp. zn. je konaním o návrhu na

obnovu konania vo veci zrušenia práva spoločného nájmu bytu na základe návrhu bývalého

manžela sťažovateľky O. B. (ďalej len „navrhovateľ“). Od podania návrhu na obnovu

konania (9. septembra 1997) podľa sťažovateľky Okresný súd Košice II (ďalej len „okresný

súd“) vo veci konal a „vykonal rozsiahle dokazovanie zamerané na šetrenie pobytu

navrhovateľa v období od rozvodu manželstva účastníkov konania po rozhodnutie súdu

o návrhu na zrušenie spoločného nájmu bytu“ sťažovateľky a navrhovateľa. Súd

navrhovateľa, ktorý sa inak na pojednávaniach nezúčastňoval (z dôvodu pobytu v USA), na

poslednom pojednávaní 9. októbra 2001, na ktorom bol prítomný, vypočul; v nadväznosti

na to podal navrhovateľ námietku zaujatosti proti konajúcej sudkyni. Návrhom z 30. júla

2002 sa navrhovateľ domáhal predbežného opatrenia, ktorým by súd rozhodol, že je

oprávnený užívať byt, ku ktorému mali tak navrhovateľ, ako aj sťažovateľka právo

spoločného nájmu bytu (byt v K.). Okresný súd tento návrh zamietol. Krajský súd

v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) rozhodnutím zo 17. februára 2003 rozhodnutie

okresného súdu potvrdil.

O návrhu na povolenie obnovy konania však okresný súd nekonal, čo podľa názoru

sťažovateľky využil navrhovateľ a nasťahoval sa koncom roka 2002 do bytu sťažovateľky.

Sťažovateľka 11. marca 2003 túto skutočnosť oznámila súdu a požiadala, aby súd vo veci

o návrhu na povolenie obnovy konania konal a rozhodol. Túto žiadosť opakovala

sťažovateľka 11. novembra 2003 a 28. januára 2004 (keď sa dozvedela, že sudkyňa, ktorej

bola vec pridelená, je na materskej dovolenke). Sťažovateľka uvádza, že „nečinnosť súdu

vyhovuje navrhovateľovi“. Sťažovateľka namieta prieťahy okresného súdu v označenom

konaní od 31. októbra 2001, keď bolo rozhodnuté o vylúčení sudkyne. Navrhuje, aby

ústavný súd vo veci jej sťažnosti takto rozhodol:

„Ústavný súd vyslovuje, že nekonaním Okresného súdu Košice II v občianskoprávnej

veci vedenej pod sp. zn. došlo k porušeniu ústavného práva P. B. na

prerokovanie jej veci bez prieťahov, zaručeného SR .

Ústavný súd priznáva sťažovateľke P. B. finančné zadosťučinenie vo výške

200 000 Sk, ktoré je povinný uhradiť na jej účet porušovateľ základného práva Okresný

súd Košice II do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“.

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. -8

z 23. novembra 2004 ju prijal na ďalšie konanie.

Právna zástupkyňa sťažovateľky a predseda okresného súdu ústavnému súdu

oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Vyjadrenie predsedu okresného súdu bolo ústavnému súdu doručené

29. decembra 2004. Okrem iného sa v ňom uvádza:

„... Návrh na obnovu konania bol na tunajšom súde podaný dňa 9. 12. 1997 a súdny

poplatok zaplatený 28. 1. 1998.

Dňa 13. 3. 1998 dala konajúca sudkyňa pokyn pre pripojenie spisu, ktorého sa návrh

na obnovu konania týka a v máji 1998 určila termín pojednávania na 24. 9. 1998, ktorý

v júli 1998 zmenila na 22. 9. 1998. Uvedené pojednávanie sa uskutočnilo a bolo odročené

na neurčito za účelom oznámenia, kedy sa žalobca bude zdržiavať na Slovensku. V marci

1999 bol určený termín pojednávania na 29. 4. 1999. Na tomto pojednávaní bol návrh

zamietnutý. Po vykonaní úkonov, potrebných pre predloženie spisu odvolaciemu súdu, bol

spis dňa 14. 10. 1999 predložený tomuto súdu, kde sa nachádzal do 9. 2. 2000. Uznesením

Krajského súdu v Košiciach bolo uznesenie tunajšieho súdu zrušené a vec vrátená na ďalšie

konanie.

V máji 2000 bol určený termín ďalšieho pojednávania na 19. 12. 2000. Tohto

pojednávania sa zúčastnili len zástupcovia účastníkov konania. Pojednávanie bolo

odročené na 31. 5. 2001 za účelom predvolania žalobcu cestou Veľvyslanectva SR vo

Washingtone. Napriek doručeniu predvolania sa žalobca, ale ani sťažovateľka uvedeného

pojednávania nezúčastnili, preto bolo odročené na 9. 10. 2001. V dôsledku žalobcom

vznesenej námietky zaujatosti voči konajúcej sudkyni bolo uvedené pojednávanie odročené

na neurčito za účelom predloženia spisu Krajskému súdu v Košiciach. Dňa 18. 12. 2001 bol

spis z Krajského súdu vrátený s rozhodnutím, že JUDr. V. K., ktorá vo veci konala, je

vylúčená z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci, preto opatrením predsedu súdu

zo dňa 20. 12. 2004 bol spis prevedený do súdneho oddelenia JUDr. A. G., ktorá

zástupkyne účastníkov konania prípisom zo dňa 23. 2. 2002 vyzvala na predloženie návrhov

na doplnenie dokazovania.

Dňa 30. 7. 2002 podal žalobca návrh na vydanie predbežného opatrenia, o ktorom

bolo rozhodnuté uznesením zo dňa 23. 8. 2002. V dôsledku podaného odvolania sa spis

v období od 7. 10. 2002 do 4. 4. 2003 nachádzal na Krajskom súde v Košiciach, ktorý

uznesenie tunajšieho súdu potvrdil.

Dňa 15. 3. 2003 zákonná sudkyňa JUDr. A. G. nastúpila na materskú dovolenku

a následne boli všetky nevybavené veci z jej súdneho oddelenia presunuté do súdneho

oddelenia nového sudcu JUDr. A. P., ktorý sa s týmito mohol len postupne oboznamovať

a vykonávať v nich úkony.

Dňa 17. 9. 2004 vyzval právne zástupkyne účastníkov konania na predlženie

listinných dokladov a oznámenie návrhov na doplnenie dokazovania. Dňa 8. 12. 2004 určil

termín pojednávania na 28. 1. 2005.

Z chronológie vo veci vykonaných úkonov je zrejmé, že uvedené konanie vykazovalo

znaky priebežnosti mimo obdobia od apríla 2003 do septembra 2004, kedy došlo k zmene

zákonného sudcu, a teda nekonanie v uvedenom období malo objektívny podklad. Takáto

ojedinelá nečinnosť súdu pritom nemusí zakladať porušenie základného práva na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Ak teda ústavný súd nebude akceptovať moju námietku o neprípustnosti danej

sťažnosti, prosím zohľadniť vyššie uvedené. Navyše poukazujem na skutočnosť, že dĺžka

konania bola ovplyvnená i dlhodobým pobytom žalobcu v zahraničí a jeho neúčasťou na

viacerých pojednávaniach, ako aj nutnosť opakovane predkladať spis odvolaciemu súdu

z dôvodu podaných dovolaní, resp. vznesenej námietky zaujatosti.“.

Zo spisu zistil ústavný súd obdobné skutočnosti, ako boli uvedené vo vyjadrení

predsedu ústavného súdu.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v

okresným súdom v konaní vedenom pod sp. zn. .

Pri sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa

ústavný súd vychádza zo svojej stabilnej judikatúry, v súlade s ktorou „odstránenie stavu

právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov“ (). Podľa názoru ústavného súdu možno preto za konanie (postup)

súdu odstraňujúce právnu neistotu účastníka konania považovať také, ktoré smeruje

k právoplatnému rozhodnutiu vo veci.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,

a tým aj k porušeniu základného práva upraveného v , ústavný súd

v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (, , )

zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú: 1) právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd

rozhoduje, 2) správanie účastníka konania a 3) postup samotného súdu. Za súčasť prvého

kritéria sa považuje aj povaha prejednávanej veci.

Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľky.

1. V rámci prvého kritéria ústavný súd posudzoval právnu a faktickú zložitosť

namietaného konania, ktorého predmetom je konanie o návrhu odporcu sťažovateľky

(v konaní sp. zn. o zrušení spoločného nájmu bytu) na obnovu konania vo veci

zrušenia práva spoločného nájmu bytu. Ústavný súd dospel k záveru, že z právneho

hľadiska nejde v danej etape o právne zložitú vec, pretože v prvej fáze sa súd zaoberá len

otázkou povolenia obnovy konania, t. j. skúma splnenie procesných podmienok (t. j. či

návrh podala oprávnená osoba, či bola dodržaná lehota, či je daný niektorý z taxatívne

ustanovených dôvodov obnovy, či návrh smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť

návrhom na obnovu konania, a či bol zaplatený súdny poplatok, ak je konanie spoplatnené).

Čo sa týka faktickej zložitosti veci, ústavný súd konštatoval, že vec vzhľadom na potrebu

doručovania písomností do cudziny možno považovať za zložitú, navyše nešlo

o jednoduché doručovanie, ale bolo potrebné zisťovať miesto pobytu bývalého manžela

sťažovateľky v cudzine, čo malo vplyv na celkovú dĺžku konania.

2. V rámci druhého kritéria ústavný súd posudzoval správanie sťažovateľky ako

účastníčky konania. Na základe analýzy spisu sp. zn. ústavný súd konštatoval,

že správanie sťažovateľky bolo počas doterajšieho priebehu konania aktívne a súčinnostné,

a preto jej nemožno pripisovať negatívny podiel na doterajšej dĺžke konania.

Aj keď sťažovateľka nepodala sťažnosť na prieťahy v konaní podľa zákona

Slovenskej národnej rady č. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky,

štátnej správe súdov, vybavovaní sťažností a o voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe

súdov) v znení neskorších predpisov, podaniami doručenými okresnému súdu

11. marca 2003, 11. novembra 2003 a 28. januára 2004 sa aktívne usilovala o urýchlenie

priebehu konania. Túto skutočnosť zohľadnil ústavný súd už pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti použitím

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“), a preto sa

nestotožnil s námietkou predsedu okresného súdu, že sťažnosť nie je podľa § 53 ods. 1

prípustná).

3. V rámci posledného kritéria ústavný súd posudzoval doterajší postup okresného

súdu v konaní vedenom pod sp. zn. .

Ústavný súd dospel k záveru, že v období do vylúčenia sudkyne JUDr. Viery

Kováčovej z prejednávania a rozhodovania veci (uznesenie krajského súdu z 31. októbra

2001) bol postup okresného súdu síce plynulý - okresný súd rozhodol o návrhu na obnovu

konania rozhodnutím č. k. -30 z 29. apríla 1999, toto rozhodnutie však krajský

súd uznesením č. k. -48 z 29. decembra 1999 zrušil a vec vrátil okresnému

súdu na ďalšie konanie, pričom krajský súd vytkol okresnému súdu mnohé procesné chyby

(napr. že rozhodol predčasne, nevykonal šetrenie ohľadom pobytu žalovaného), uložil

okresnému súdu pripojiť spis sp. zn. týkajúci sa konania o zrušenie práva

spoločného nájmu bytu, tiež spis sp. zn. a odporučil zvážiť vypočutie

navrhovaných svedkýň, posúdiť objektívnu a subjektívnu lehotu na podanie návrhu na

obnovu konania a vo veci opätovne rozhodnúť.

Ústavný súd zo spisu zistil, že okresný súd sa po zrušení uvedeného rozhodnutia

nesnažil odstrániť chyby konania vytýkané krajským súdom, ktoré by viedli k meritórnemu

rozhodnutiu veci, naopak, toto obdobie vykazuje znaky nečinnosti.

Ústavný súd preto rozhodol, že v konaní okresného súdu sp. zn. došlo

k zbytočným prieťahom v konaní a k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48

ods. 2 .

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby

podľa vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie,

opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil, aby vo

veci konal. Podľa môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby, ktorej

práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

Keďže namietané konanie nebolo do času rozhodovania ústavného súdu o sťažnosti

ešte právoplatne skončené, ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby v konaní vedenom

pod sp. zn. v ďalšom období konal bez zbytočných prieťahov.

V nadväznosti na rozhodnutie ústavného súdu o tom, že bolo porušené základné

právo sťažovateľky podľa , sa ústavný súd zaoberal aj žiadosťou

sťažovateľky o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia. Aj keď ústavný súd

prikázal okresnému súdu, aby v konaní sp. zn. konal bez zbytočných prieťahov,

nepovažoval vzhľadom na okolnosti prípadu uplatnenie tejto svojej právomoci

za dostatočné na to, aby sa dosiahla vo veci účinná náprava, a preto považoval za potrebné

rozhodnúť aj o žiadosti sťažovateľky priznať jej primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľka žiadala, aby jej bolo priznané finančné zadosťučinenie 200 000 Sk

s odôvodnením, že „... nekonaním súdu došlo k situácii, že byt, ktorého je vlastníčkou v K.

obýva jej bývalý manžel s priateľkou. Nemá možnosť ho užívať ani ona ani ich syn E..

Chtiac vyhnúť sa konfliktom, je nútená bývať u matky, čo značne zaťažuje ju aj syna“.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia vychádzal ústavný súd zo zásad

spravodlivosti, z ktorých vychádza aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý spravodlivé

finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Zohľadňujúc predovšetkým obdobie, v ktorom došlo k zbytočným prieťahom,

pôsobenie sťažovateľky ako účastníčky konania a povahu sporu, ktorý je predmetom

namietaného konania, ako aj potrebu zisťovania miesta pobytu navrhovateľa na obnovu

konania v cudzine za účelom doručovania mu písomností, ústavný súd dospel k záveru, že

v danom prípade bude priznanie finančného zadosťučinenia 50 000 Sk (slovom

päťdesiattisíc slovenských korún) sťažovateľke primerané konkrétnym okolnostiam

prípadu.

Ústavný súd napokon rozhodol podľa aj

o náhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v súvislosti s jej právnym

zastupovaním advokátkou JUDr. J. Z. v konaní pred ústavným súdom. Ústavný súd ich

vyčíslil sumou 9 342 Sk (slovom deväťtisíctristoštyridsaťdva slovenských korún) spolu za

dva úkony právnej pomoci podľa § 1 ods. 3, § 13 ods. 8, § 16 ods. 1 písm. a) a c), § 19 ods.

3 a vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č.

o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (vypočítanou

zo základu nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky

v prvom polroku 2003 vo výške 13 602 Sk, t. j. 4 534 Sk za jeden úkon, zaokrúhlene

4 530 Sk, a 136 Sk režijný paušál, pretože išlo o úkony urobené v roku 2004).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. januára 2005