Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 91/05

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-35

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. marca 2005

predbežne prerokoval sťažnosť Jána Šeligu, bytom S. B., zastúpeného advokátkou

JUDr. V. Š., S. N. V., ktorou namietal porušenie základného práva na prácu podľa čl. 35

ods. 3 a základného práva na spravodlivé a uspokojujúce

pracovné podmienky podľa ) a

postupmi Okresného súdu Spišská Nová Ves v konaniach vedených pod sp. zn.

a , Krajského súdu v Košiciach v konaniach vedených pod sp. zn.

a a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod

sp. zn. , a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Jána Šeligu o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. februára

2005 doručená sťažnosť Jána Šeligu (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie

základného práva na prácu podľa (ďalej len

„ústava“) a základného práva na spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky podľa

) a postupmi Okresného súdu Spišská Nová Ves (ďalej len „okresný

súd“) v konaniach vedených pod sp. zn. a , Krajského súdu

v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaniach vedených pod sp. zn.

a a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. . Sťažnosť bola doplnená na základe výzvy ústavného

súdu z 10. februára 2005 podaním sťažovateľa doručeným ústavnému súdu 3. marca 2005.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti okrem iného uviedol: „Navrhovateľ podáva sťažnosť

proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach zo dňa 26. 10. 2004, č. k. -43, ktoré

prevzal dňa 9. 12. 2004 s návrhom, aby ústavný súd

- obnovu konania povolil

- uznesenie Krajského súdu zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

- výpoveď je neplatná

Krajský súd rozhodol o návrhu na obnovu konania, o odvolaní navrhovateľa proti

uzneseniu Okresného súdu v Spišskej Novej Vsi č. k. -28 z 20. 11. 2003 takto:

Potvrdzuje uznesenie.

Pri rozhodovaní vychádzal zo zistenia, citujem: Z návrhu na obnovu konania

a z odvolania je zrejmé, že dôvodom obnovy konania tvrdeným navrhovateľom

je skutočnosť, že jeho pracovná náplň predložená v pôvodnom konaní sp. zn. 1418/98

(na č. l. 142) mala byť odporcom popieraná s tým, že nejde o pracovnú náplň

vypracovanú odporcom, ale samotným navrhovateľom, dokonca ním sfalšovanú. Z obsahu

spisu Krajského súdu v Košiciach sp. zn. , rozhodnutí súdov vo veci

sp. zn. ako aj samotných tvrdení navrhovateľa vyplýva, že už v pôvodnom

konaní bola predložená pracovná náplň, ktorej existenciou navrhovateľ odôvodňuje návrh

na obnovu konania a vzhľadom k tomu, že odporca v pôvodnom konaní popieral jej

pravosť, navrhovateľ navrhol vypracovanie znaleckého posudku na overenie podpisu na

pracovnej náplni z 1. 10. 1997. Z uvedeného je zrejmé, obsah tohto dôkazu bol súdom

známy už v pôvodnom konaní (...).

Nechcem kritizovať Krajský súd, ani s ním polemizovať, myslím si však, že súd

sa nedostatočne oboznámil s obsahom odvolania (...)

Navrhovateľ sa v návrhu na obnovu konania ani v odvolaní vôbec neopieral

o existenciu pracovnej náplne zo dňa 1. 10. 1997 a ani ňou neodôvodňuje svoj návrh

na obnovu konania.

Navrhovateľ sa nestotožňuje s názorom odvolacieho súdu, že v návrhu na obnovu

konania ani v odvolaní, navrhovateľ neuviedol nové skutočnosti a dôkazy na splnenie

podmienky pre povolenie obnovy konania sp. zn. (...).“

Ďalej sťažovateľ podrobne opisuje skutkový stav a priebeh konania pred

všeobecnými súdmi, uvádza námietky proti ich rozhodnutiam a postupom žalovaného, ako

aj iné dôkazy, o ktoré opiera svoje tvrdenia. Podľa neho „vyššie uvedené všeobecné súdy

Slovenskej republiky vo svojich postupoch a rozhodnutiach o mojom žalobnom

návrhu o neplatnosť skončenia pracovného pomeru, doručeného prvostupňovému súdu

dňa 31. 8. 1998 proti žalovanému zamestnávateľovi Podtatranská vodárenská

spoločnosť, a. s. Odštepný závod S. N. V. (ďalej len žalovaný zamestnávateľ) porušili moje

základné práva zamestnanca, a to práva na prácu a na spravodlivé a uspokojivé pracovné

podmienky bez akýchkoľvek obmedzení a diskriminácie“.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby „Ústavný súd Slovenskej

republiky vydal tento rozsudok:

Zrušujú sa rozsudky:

Rozsudok Okresného súdu v Spišskej Novej Vsi, č. k. -152 zo dňa 1. apríla 1999

Rozsudok Krajského súdu v Košiciach, č. k. -211 zo dňa 29. júna 2000

Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. -190 - zo dňa 28. apríla

2000.

Zrušujú sa uznesenia:

Uznesenie Okresného súdu v Spišskej Novej Vsi, č. k. -28 zo dňa 28. novembra

2003

Uznesenie Krajského súdu v Košiciach, č. k. -43, zo dňa 26. októbra 2004

a vracia vec súdu prvého stupňa na nové konanie“.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

účasti sťažovateľa v súlade s § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) a zisťuje, či návrh spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dané dôvody

na jeho odmietnutie. Návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

1. Tú časť sťažnosti, v ktorej sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv

postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. , ústavný súd

odmietol ako neprípustnú.

Ústavný súd o sťažnosti sťažovateľa „pre porušenie základných práv žalobcu proti

rozsudku Krajského súdu v Košiciach zo dňa 29. 06. 2000 č. k. -211“ rozhodol

uznesením sp. zn. z 22. októbra 2003 tak, že sťažnosť sťažovateľa odmietol

ako oneskorene podanú.

Sťažovateľ teda namietal v tejto časti sťažnosti porušenie svojich základných práv

postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. , tak ako v sťažnosti

doručenej ústavnému súdu 4. augusta 2003, o ktorej už ústavný súd rozhodol (rozhodnutie

č. k. -20).

Podľa návrh (sťažnosť) nie je prípustný,

ak sa týka veci, o ktorej ústavný súd už rozhodol, okrem prípadov, v ktorých sa rozhodovalo

len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

Ústavný súd konštatuje, že z hľadiska účastníka konania (krajský súď) a namietaného

porušenia základných práv podľa a ) a v konaní

vedenom pod sp. zn. je sťažnosť totožná s predchádzajúcou sťažnosťou

z 27. júla 2003, o ktorej ústavný súd už uznesením č. k. -20 z 22. októbra 2003

rozhodol.

Ústavný súd dospel k záveru, že sťažnosť sťažovateľa je v tejto časti neprípustná,

a preto ju na predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 24 písm. a)

.

2. Tú časť sťažnosti, v ktorej sťažovateľ namietal porušenie svojich základných práv

postupmi okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a najvyššieho súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. , odmietol ako podanú oneskorene.

Podľa doterajšej judikatúry ústavného súdu jednou zo zákonných podmienok

pre prijatie sťažnosti podľa na ďalšie konanie jej je podanie v lehote

ustanovenej v , t. j. v lehote dvoch mesiacov

od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu,

pričom neumožňuje zmeškanie tejto kogentnej lehoty odpustiť

(mutatis mutandis , ).

Ústavný súd zistil, že rozsudok okresného súdu sp. zn. z 1. apríla 1999

nadobudol právoplatnosť 2. augusta 2000 a rozsudok najvyššieho súdu sp. zn.

z 28. apríla 2000 nadobudol právoplatnosť 19. mája 2000, z čoho teda vyplýva,

že predmetná sťažnosť v tejto časti bola podaná v čase, keď už uplynula lehota ustanovená

v . Ústavný súd sa preto nemohol zaoberať

opodstatnenosťou v sťažnosti uvedených námietok.

Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietnuť podľa

ako podanú oneskorene.

3. Tú časť sťažnosti, v ktorej sťažovateľ namietal porušenie svojich základných práv

postupmi okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a krajského súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. , ústavný súd odmietol ako zjavne

neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody,

ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých

sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možné

považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť

porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí

na ďalšie konanie (, ).

Podľa majú občania právo na prácu. Štát v primeranom rozsahu

hmotne zabezpečuje občanov, ktorí nie z vlastnej viny nemôžu toto právo vykonávať.

Podmienky ustanoví zákon.

Podľa ) majú zamestnanci právo na ochranu proti svojvoľnému

prepúšťaniu zo zamestnania.

Podľa ) majú zamestnanci právo na ochranu bezpečnosti

a zdravia pri práci.

Sťažovateľ namieta, že uznesením krajského súdu sp. zn. došlo

k porušeniu jeho základného práva na prácu podľa a jeho základného

práva na spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky podľa ) a ,

keď rozhodol tak, že potvrdil rozhodnutie okresného súdu v konaní vedenom pod

sp. zn. , ktorý návrh na obnovu konania zamietol. Sťažovateľ neuviedol, v čom

vidí porušenie uvedených práv rozhodnutiami všeobecných súdov.

Obnova konania, ktorá je upravená v druhej hlave štvrtej časti Občianskeho súdneho

poriadku (ďalej aj „OSP“), je prípustná len z dôvodov ustanovených v § 228 až 231

citovaného zákona, pričom návrh na obnovu konania treba podať v lehote troch mesiacov

od toho času, keď ten, kto obnovu navrhuje, sa dozvedel o dôvode obnovy, alebo od toho

času, keď ho mohol uplatniť ( ). Pre konanie o obnove konania platia

primerane ustanovenia o konaní v prvom stupni ( ). Návrh na obnovu konania súd

uznesením buď zamietne alebo obnovu konania povolí ( ).

Okresný súd návrh sťažovateľa na obnovu konania uznesením sp. zn.

z 20. novembra 2003 zamietol. Zo záveru uznesenia okresného súdu vyplýva, že: „súd

dospel k záveru, že nie je tu dôvodnosť aplikácie tohto mimoriadneho opravného

prostriedku, pretože zo strany žalobcu nebol uvedený ani jeden dôvod, o ktorý možno návrh

oprieť. Nepreukázal dôvod obnovy konania ako sú nové skutočnosti, rozhodnutia a dôkazy.

Boli to tie isté skutočnosti, ktorými žalobca argumentoval v pôvodnom, odvolacom

a dovolacom konaní.“ Proti predmetnému rozhodnutiu okresného súdu podal sťažovateľ

odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. z 26. októbra 2004

a z ktorého vyplýva, že sa „stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, že navrhovateľ

neuviedol žiadne nové skutočnosti, ale ide o tie isté skutočnosti, ktorými argumentoval

v pôvodnom konaní a ktoré súd vzal v úvahu pri rozhodovaní v pôvodnom konaní, nejde ani

o nový dôkaz, ktorý navrhovateľ nemohol použiť bez svojej viny alebo ktorý nemohol byť

vykonaný v pôvodnom konaní, ktorý by mohol privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie

vo veci, preto súd prvého stupňa správne návrh na povolenie obnovy konania zamietol“.

Práva na súdnu ochranu podľa sa možno domáhať podľa

len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú. V tejto súvislosti

ústavný súd konštatuje, že na skúmanie prípustnosti návrhu na začatie súdneho

konania vrátane návrhu na povolenie obnovy konania, jeho opodstatnenosti, dodržania

zákonných lehôt, oprávnenosti navrhovateľa takýto návrh podať, právomoci o ňom konať

a rozhodnúť či splnenia iných zákonom ustanovených náležitostí je zásadne príslušný orgán,

ktorý rozhoduje o merite návrhu – inými slovami, právomoc konať o veci, ktorej sa návrh

týka, v sebe obsahuje právomoc skúmať to, či návrh zodpovedá tým podmienkam, ktoré pre

konanie o ňom ustanovuje príslušný procesný kódex. Ingerencia ústavného súdu do výkonu

tejto právomoci všeobecných súdov je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti

s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou.

Ústavný súd nezistil medzi dôvodmi a skutočnosťami, ktoré sťažovateľ uvádzal

v konaní pred ústavným súdom, žiadny taký dôvod alebo skutočnosť, ktoré by mohli

spochybniť právne závery všeobecných súdov o existencii a relevantnosti dôvodov,

na základe ktorých tento návrh sťažovateľa zamietli, alebo by sa inak javili ako zjavne

neodôvodnené či svojvoľné. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s ich právnym názorom

nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť ich právny

názor svojím vlastným. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom

odmietnutia sťažnosti pre zjavnú neopodstatnenosť okrem iného nezistenie žiadnej možnosti

porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť

po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. ).

Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť po jej predbežnom prerokovaní odmietnuť

podľa v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. marca 2005