Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 91/05
PDF · 205.02 KB
No categories available
IV. ÚS 91/05
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
IV. ÚS 91/05-35
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. marca 2005
predbežne prerokoval sťažnosť Jána Šeligu, bytom S. B., zastúpeného advokátkou
JUDr. V. Š., S. N. V., ktorou namietal porušenie základného práva na prácu podľa čl. 35
ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na spravodlivé a uspokojujúce
pracovné podmienky podľa čl. 36 písm. b) a c) Ústavy Slovenskej republiky
postupmi Okresného súdu Spišská Nová Ves v konaniach vedených pod sp. zn. 2 C 1418/98
a 2 C 29/03, Krajského súdu v Košiciach v konaniach vedených pod sp. zn. 17 Co 106/00
a 12 Co 29/04 a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod
sp. zn. 5 Cdo 155/99, a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť Jána Šeligu o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. februára
2005 doručená sťažnosť Jána Šeligu (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie
základného práva na prácu podľa čl. 35 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a základného práva na spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky podľa
čl. 36 písm. b) a c) ústavy postupmi Okresného súdu Spišská Nová Ves (ďalej len „okresný
súd“) v konaniach vedených pod sp. zn. 2 C 1418/98 a 2 C 29/03, Krajského súdu
v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaniach vedených pod sp. zn. 17 Co 106/00
a 12 Co 29/04 a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 5 Cdo 155/99. Sťažnosť bola doplnená na základe výzvy ústavného
súdu z 10. februára 2005 podaním sťažovateľa doručeným ústavnému súdu 3. marca 2005.
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti okrem iného uviedol: „Navrhovateľ podáva sťažnosť
proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach zo dňa 26. 10. 2004, č. k. 12 Co 29/04-43, ktoré
prevzal dňa 9. 12. 2004 s návrhom, aby ústavný súd
- obnovu konania povolil
- uznesenie Krajského súdu zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.
- výpoveď je neplatná
Krajský súd rozhodol o návrhu na obnovu konania, o odvolaní navrhovateľa proti
uzneseniu Okresného súdu v Spišskej Novej Vsi č. k. 2 C 29/03-28 z 20. 11. 2003 takto:
Potvrdzuje uznesenie.
Pri rozhodovaní vychádzal zo zistenia, citujem: Z návrhu na obnovu konania
a z odvolania je zrejmé, že dôvodom obnovy konania tvrdeným navrhovateľom
je skutočnosť, že jeho pracovná náplň predložená v pôvodnom konaní sp. zn. 1418/98
(na č. l. 142) mala byť odporcom popieraná s tým, že nejde o pracovnú náplň
vypracovanú odporcom, ale samotným navrhovateľom, dokonca ním sfalšovanú. Z obsahu
spisu Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 17 Co 106/00, rozhodnutí súdov vo veci
sp. zn. 2 C 1418/98 ako aj samotných tvrdení navrhovateľa vyplýva, že už v pôvodnom
konaní bola predložená pracovná náplň, ktorej existenciou navrhovateľ odôvodňuje návrh
na obnovu konania a vzhľadom k tomu, že odporca v pôvodnom konaní popieral jej
pravosť, navrhovateľ navrhol vypracovanie znaleckého posudku na overenie podpisu na
pracovnej náplni z 1. 10. 1997. Z uvedeného je zrejmé, obsah tohto dôkazu bol súdom
známy už v pôvodnom konaní (...).
Nechcem kritizovať Krajský súd, ani s ním polemizovať, myslím si však, že súd
sa nedostatočne oboznámil s obsahom odvolania (...)
Navrhovateľ sa v návrhu na obnovu konania ani v odvolaní vôbec neopieral
o existenciu pracovnej náplne zo dňa 1. 10. 1997 a ani ňou neodôvodňuje svoj návrh
na obnovu konania.
Navrhovateľ sa nestotožňuje s názorom odvolacieho súdu, že v návrhu na obnovu
konania ani v odvolaní, navrhovateľ neuviedol nové skutočnosti a dôkazy na splnenie
podmienky pre povolenie obnovy konania sp. zn. 2 C 1418/98 (...).“
Ďalej sťažovateľ podrobne opisuje skutkový stav a priebeh konania pred
všeobecnými súdmi, uvádza námietky proti ich rozhodnutiam a postupom žalovaného, ako
aj iné dôkazy, o ktoré opiera svoje tvrdenia. Podľa neho „vyššie uvedené všeobecné súdy
Slovenskej republiky vo svojich postupoch a rozhodnutiach o mojom žalobnom
návrhu o neplatnosť skončenia pracovného pomeru, doručeného prvostupňovému súdu
dňa 31. 8. 1998 proti žalovanému zamestnávateľovi Podtatranská vodárenská
spoločnosť, a. s. Odštepný závod S. N. V. (ďalej len žalovaný zamestnávateľ) porušili moje
základné práva zamestnanca, a to práva na prácu a na spravodlivé a uspokojivé pracovné
podmienky bez akýchkoľvek obmedzení a diskriminácie“.
V nadväznosti na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby „Ústavný súd Slovenskej
republiky vydal tento rozsudok:
Zrušujú sa rozsudky:
Rozsudok Okresného súdu v Spišskej Novej Vsi, č. k. 2 C 1418/98-152 zo dňa 1. apríla 1999
Rozsudok Krajského súdu v Košiciach, č. k. 17 Co 106/00-211 zo dňa 29. júna 2000
Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 5 Cdo 155/99-190 - zo dňa 28. apríla
2000.
Zrušujú sa uznesenia:
Uznesenie Okresného súdu v Spišskej Novej Vsi, č. k. 2 C 29/03-28 zo dňa 28. novembra
2003
Uznesenie Krajského súdu v Košiciach, č. k. 12 Co 29/04-43, zo dňa 26. októbra 2004
a vracia vec súdu prvého stupňa na nové konanie“.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez
účasti sťažovateľa v súlade s § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) a zisťuje, či návrh spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dané dôvody
na jeho odmietnutie. Návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
1. Tú časť sťažnosti, v ktorej sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv
postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Co 106/00, ústavný súd
odmietol ako neprípustnú.
Ústavný súd o sťažnosti sťažovateľa „pre porušenie základných práv žalobcu proti
rozsudku Krajského súdu v Košiciach zo dňa 29. 06. 2000 č. k. 17 Co 106/00-211“ rozhodol
uznesením sp. zn. I. ÚS 187/03 z 22. októbra 2003 tak, že sťažnosť sťažovateľa odmietol
ako oneskorene podanú.
Sťažovateľ teda namietal v tejto časti sťažnosti porušenie svojich základných práv
postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Co 106/00, tak ako v sťažnosti
doručenej ústavnému súdu 4. augusta 2003, o ktorej už ústavný súd rozhodol (rozhodnutie
č. k. I. ÚS 187/03-20).
Podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh (sťažnosť) nie je prípustný,
ak sa týka veci, o ktorej ústavný súd už rozhodol, okrem prípadov, v ktorých sa rozhodovalo
len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.
Ústavný súd konštatuje, že z hľadiska účastníka konania (krajský súď) a namietaného
porušenia základných práv podľa čl. 35 ods. 3 a čl. 36 písm. b) a c) ústavy v konaní
vedenom pod sp. zn. 17 Co 106/00 je sťažnosť totožná s predchádzajúcou sťažnosťou
z 27. júla 2003, o ktorej ústavný súd už uznesením č. k. I. ÚS 187/03-20 z 22. októbra 2003
rozhodol.
Ústavný súd dospel k záveru, že sťažnosť sťažovateľa je v tejto časti neprípustná,
a preto ju na predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 24 písm. a)
2. Tú časť sťažnosti, v ktorej sťažovateľ namietal porušenie svojich základných práv
postupmi okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 C 1418/98 a najvyššieho súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Cdo 155/99, odmietol ako podanú oneskorene.
Podľa doterajšej judikatúry ústavného súdu jednou zo zákonných podmienok
pre prijatie sťažnosti podľa čl. 127 ústavy na ďalšie konanie jej je podanie v lehote
ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, t. j. v lehote dvoch mesiacov
od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu,
pričom zákon o ústavnom súde neumožňuje zmeškanie tejto kogentnej lehoty odpustiť
(mutatis mutandis IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03).
Ústavný súd zistil, že rozsudok okresného súdu sp. zn. 2 C 1418/98 z 1. apríla 1999
nadobudol právoplatnosť 2. augusta 2000 a rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 155/99
z 28. apríla 2000 nadobudol právoplatnosť 19. mája 2000, z čoho teda vyplýva,
že predmetná sťažnosť v tejto časti bola podaná v čase, keď už uplynula lehota ustanovená
v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Ústavný súd sa preto nemohol zaoberať
opodstatnenosťou v sťažnosti uvedených námietok.
Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietnuť podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako podanú oneskorene.
3. Tú časť sťažnosti, v ktorej sťažovateľ namietal porušenie svojich základných práv
postupmi okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 C 29/03 a krajského súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 12 Co 29/04, ústavný súd odmietol ako zjavne
neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody,
ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých
sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možné
považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť
porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí
na ďalšie konanie (I. ÚS 56/03, IV. ÚS 59/03).
Podľa čl. 35 ods. 3 ústavy majú občania právo na prácu. Štát v primeranom rozsahu
hmotne zabezpečuje občanov, ktorí nie z vlastnej viny nemôžu toto právo vykonávať.
Podmienky ustanoví zákon.
Podľa čl. 36 písm. b) ústavy majú zamestnanci právo na ochranu proti svojvoľnému
prepúšťaniu zo zamestnania.
Podľa čl. 36 písm. b) ústavy majú zamestnanci právo na ochranu bezpečnosti
a zdravia pri práci.
Sťažovateľ namieta, že uznesením krajského súdu sp. zn. 12 Co 29/04 došlo
k porušeniu jeho základného práva na prácu podľa čl. 35 ods. 3 ústavy a jeho základného
práva na spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky podľa čl. 36 písm. b) a c) ústavy,
keď rozhodol tak, že potvrdil rozhodnutie okresného súdu v konaní vedenom pod
sp. zn. 2 C 29/03, ktorý návrh na obnovu konania zamietol. Sťažovateľ neuviedol, v čom
vidí porušenie uvedených práv rozhodnutiami všeobecných súdov.
Obnova konania, ktorá je upravená v druhej hlave štvrtej časti Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej aj „OSP“), je prípustná len z dôvodov ustanovených v § 228 až 231
citovaného zákona, pričom návrh na obnovu konania treba podať v lehote troch mesiacov
od toho času, keď ten, kto obnovu navrhuje, sa dozvedel o dôvode obnovy, alebo od toho
času, keď ho mohol uplatniť (§ 230 ods. 1 OSP). Pre konanie o obnove konania platia
primerane ustanovenia o konaní v prvom stupni (§ 232 OSP). Návrh na obnovu konania súd
uznesením buď zamietne alebo obnovu konania povolí (§ 234 ods. 1 OSP).
Okresný súd návrh sťažovateľa na obnovu konania uznesením sp. zn. 2 C 29/03
z 20. novembra 2003 zamietol. Zo záveru uznesenia okresného súdu vyplýva, že: „súd
dospel k záveru, že nie je tu dôvodnosť aplikácie tohto mimoriadneho opravného
prostriedku, pretože zo strany žalobcu nebol uvedený ani jeden dôvod, o ktorý možno návrh
oprieť. Nepreukázal dôvod obnovy konania ako sú nové skutočnosti, rozhodnutia a dôkazy.
Boli to tie isté skutočnosti, ktorými žalobca argumentoval v pôvodnom, odvolacom
a dovolacom konaní.“ Proti predmetnému rozhodnutiu okresného súdu podal sťažovateľ
odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 12 Co 29/04 z 26. októbra 2004
a z ktorého vyplýva, že sa „stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, že navrhovateľ
neuviedol žiadne nové skutočnosti, ale ide o tie isté skutočnosti, ktorými argumentoval
v pôvodnom konaní a ktoré súd vzal v úvahu pri rozhodovaní v pôvodnom konaní, nejde ani
o nový dôkaz, ktorý navrhovateľ nemohol použiť bez svojej viny alebo ktorý nemohol byť
vykonaný v pôvodnom konaní, ktorý by mohol privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie
vo veci, preto súd prvého stupňa správne návrh na povolenie obnovy konania zamietol“.
Práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy sa možno domáhať podľa čl. 51 ods. 1
ústavy len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú. V tejto súvislosti
ústavný súd konštatuje, že na skúmanie prípustnosti návrhu na začatie súdneho
konania vrátane návrhu na povolenie obnovy konania, jeho opodstatnenosti, dodržania
zákonných lehôt, oprávnenosti navrhovateľa takýto návrh podať, právomoci o ňom konať
a rozhodnúť či splnenia iných zákonom ustanovených náležitostí je zásadne príslušný orgán,
ktorý rozhoduje o merite návrhu – inými slovami, právomoc konať o veci, ktorej sa návrh
týka, v sebe obsahuje právomoc skúmať to, či návrh zodpovedá tým podmienkam, ktoré pre
konanie o ňom ustanovuje príslušný procesný kódex. Ingerencia ústavného súdu do výkonu
tejto právomoci všeobecných súdov je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti
s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou.
Ústavný súd nezistil medzi dôvodmi a skutočnosťami, ktoré sťažovateľ uvádzal
v konaní pred ústavným súdom, žiadny taký dôvod alebo skutočnosť, ktoré by mohli
spochybniť právne závery všeobecných súdov o existencii a relevantnosti dôvodov,
na základe ktorých tento návrh sťažovateľa zamietli, alebo by sa inak javili ako zjavne
neodôvodnené či svojvoľné. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s ich právnym názorom
nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť ich právny
názor svojím vlastným. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom
odmietnutia sťažnosti pre zjavnú neopodstatnenosť okrem iného nezistenie žiadnej možnosti
porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť
po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 122/02).
Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť po jej predbežnom prerokovaní odmietnuť
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. marca 2005