Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 1/05
PDF · 275.21 KB
No categories available
III. ÚS 1/05
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
III. ÚS 1/05-31
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka
a zo sudcov Eduarda Báránya a Juraja Babjaka vo veci sťažnosti Daniely Kutlíkovej, bytom
Ž., zastúpenej advokátkou JUDr. Z. P., Advokátska kancelária, B. B., ktorou namieta
porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom
pod sp. zn. 13 C 600/96, na neverejnom zasadnutí 6. apríla 2005 takto
r o z h o d o l :
1. Okresný súd Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 600/96 p o r u š i l
základné právo Daniely Kutlíkovej na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.
2. Okresnému súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 600/96 p r i k a z u j e
konať bez zbytočných prieťahov.
3. Daniele Kutlíkovej p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie v sume
50 000 Sk (slovom päťdesiattisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Žilina
p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Okresný súd Žilina j e p o v i n n ý zaplatiť náhradu trov konania Daniely
Kutlíkovej v sume 4 580 Sk (slovom štyritisícpäťstoosemdesiat slovenských korún) jej
právnej zástupkyni advokátke JUDr. Z. P., Advokátska kancelária, B. B., do pätnástich dní
od právoplatnosti tohto nálezu.
5. Sťažnosti Daniely Kutlíkovej vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
č. k. III. ÚS 1/05-9 z 11. januára 2005 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na konanie sťažnosť Daniely Kutlíkovej, bytom Ž. (ďalej len
„sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. Z. P., Advokátska kancelária, B. B., v ktorej
namietala porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného
súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 600/96.
Vo svojej sťažnosti sťažovateľka uviedla, že 13. júna 1996 podala na okresnom súde
návrh na určenie neplatnosti okamžitého zrušenia pracovného pomeru z 30. apríla 1996
proti žalovanému VIKA, a. s., so sídlom Žilina, Národná 17 (ďalej len „žalovaný“). V petite
svojho návrhu sťažovateľka požiadala okresný súd, aby rozhodol, že okamžité zrušenie jej
pracovného pomeru je neplatné a taktiež že jej pracovný pomer u žalovaného sa skončil
k 30. aprílu 1996 dohodou podľa § 61 ods. 3 písm. b) Zákonníka práce. Sťažovateľka
podaním z 18. novembra 1996 okresnému súdu navrhla rozšírenie žalobného petitu
o zaplatenie náhrady mzdy vo výške priemerného zárobku za obdobie výpovednej lehoty
v sume 6 465 Sk so 17,6 % úrokom z omeškania z dlžnej sumy od 1. mája 1996 do
zaplatenia. Konanie v predmetnej veci je na okresnom súde vedené pod sp. zn. 13 C 600/96.
Podaním z 30. januára 2003 požiadala sťažovateľka predsedu senátu JUDr. M. B.
o vyjadrenie, „akým spôsobom sa vo veci koná“. Pretože zákonný sudca JUDr. M. B. na
túto jej žiadosť o vyjadrenie nereagoval, listom z 3. marca 2004 podala sťažovateľka
sťažnosť na prieťahy v konaní, ktoré adresovala predsedovi okresného súdu.
Podpredsedníčka okresného súdu JUDr. J. U. odpovedala na sťažnosť sťažovateľky
listom zo 7. apríla 2004, v ktorom okrem iného uznala, že v predmetnom konaní došlo
k zbytočným prieťahom. Vo svojej odpovedi uviedla, že 16. apríla 2003 prevzala predmetnú
vec nová zákonná sudkyňa, ktorá podľa jej zistenia od prevzatia veci nevykonala žiadny
úkon. Podpredsedníčka okresného súdu v závere svojho vyjadrenia uviedla, že vyzve
zákonnú sudkyňu, aby začala vykonávať úkony smerujúce k meritórnemu rozhodnutiu
v predmetnej veci. Okresný súd však v predmetnej veci podľa názoru sťažovateľky až do
dňa spísania ústavnej sťažnosti nevykonal žiadny úkon.
Konanie v predmetnej veci od jeho začiatku trvá osem a pol roka, pričom podľa
sťažovateľky táto doba je „neadekvátna náročnosti skutkovej a právnej problematiky
prejednávanej veci“.
Sťažovateľka požiadala aj o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia
vo výške 50 000 Sk, pretože sa nachádza neprimerane dlhý čas v stave právnej neistoty
v danej veci, čo s poukazom na čl. 48 ods. 2 ústavy považuje „v konečnom dôsledku za
odmietanie spravodlivosti“. Zároveň sťažovateľka poukázala na skutočnosť, že
v predmetnom konaní ide o pracovnoprávnu vec, pri ktorej majú účastníci konania záujem,
aby bola rozhodnutá v čase, keď k porušovaniu ich práva dochádza.
Na základe uvedených skutočností sťažovateľka vo svojej sťažnosti navrhla, aby
ústavný súd v predmetnej veci nálezom rozhodol, že:
„Postupom Okresného súdu v Žiline, v konaní pod sp. zn. 13 C 600/96 bolo porušené
základné právo Daniely Kutlíkovej, bytom Ž. na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov ustanovené v čl. 48 ods. 2 prvá veta Ústavy Slovenskej republiky.
Ústavný súd Slovenskej republiky ukladá Okresnému súdu v Žiline, aby do 3 dní od
doručenia nálezu p. Daniele Kutlíkovej, bytom Ž. uhradil primerané finančné
zadosťučinenie vo výške 50 000 Sk na jej účet.
Ústavný súd Slovenskej republiky ukladá Okresnému súdu v Žiline, aby do 3 dní od
doručenia nálezu nahradil p. Daniele Kutlíkovej, bytom Ž. na účet právneho zástupcu trovy
konania.“
Sťažovateľka ústavnému súdu predložila taktiež fotokópiu odpovede
podpredsedníčky okresného súdu na podanú sťažnosť na prieťahy v konaní zo 7. apríla
2004 preukazujúcu využitie účinných právnych prostriedkov nápravy vo vzťahu k
základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, a to sťažnosti na
prieťahy v konaní v zmysle § 17 zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach
a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní sťažností
a o voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe súdov) v znení neskorších predpisov.
Právna zástupkyňa sťažovateľky listom zo 7. februára 2005 ústavnému súdu na
základe jeho výzvy oznámila, že súhlasí s upustením od verejného ústneho pojednávania
v predmetnej veci. V prílohe svojho listu zaslala ústavnému súdu vyčíslenie náhrady trov
predmetného konania, ktoré žiadala priznať vo výške 4 580,- Sk.
Okresný súd sa k sťažnosti sťažovateľky vyjadril prostredníctvom svojho predsedu
podaním sp. zn. Spr. 3504/05 z 22. februára 2005, ku ktorému pripojil prehľad procesných
úkonov uskutočnených v predmetnej veci. Vo svojom vyjadrení predseda okresného súdu
okrem iného uviedol, že súhlasí s upustením od konania verejného ústneho pojednávania
v predmetnej veci a taktiež že k sťažnosti nemá čo uviesť, pretože z prehľadu úkonov je
podľa neho všetko zrejmé.
II.
Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania,
ako aj z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh
a stav konania v predmetnej veci.
Okresnému súdu bola 13. júna 1996 doručená žaloba o neplatnosť okamžitého
zrušenia pracovného pomeru sťažovateľky a S. D., bytom Ž. (ďalej len „žalobkyňa
v II. rade“; spolu ďalej len „žalobkyne“), zastúpených Odborovým zväzom pracovníkov
obchodu a cestovného ruchu Bratislava (ďalej len „odborový zväz“), proti žalovanému.
Okresný súd na základe pokynu vo veci konajúceho sudcu z 8. júla 1996 nechal
vyzvať žalobkyne na zaplatenie súdneho poplatku a taktiež zaslať opis podanej žaloby
žalovanému, aby sa k nej v lehote 15 dní vyjadril. Súdny poplatok bol sťažovateľkou
zaplatený 22. júla 1996 a žalobkyňou v II. rade 18. júla 1996.
Pokynom z 8. augusta 1996 okresný súd určil termín pojednávania na 11. september
1996 a nechal naň predvolať účastníkov konania. Žalovaný predvolanie na pojednávanie
neprevzal.
Okresný súd pojednávanie konané 11. septembra 1996 v prítomnosti sťažovateľky
a jej zástupkyne uznesením odročil na 23. september 1996. Žalovaný predvolanie na
pojednávanie 23. septembra 1996 opätovne neprevzal. Pojednávanie konané 23. septembra
1996 okresný súd pre neprítomnosť účastníkov konania odročil na neurčito.
Pokynom z 28. októbra 1996 vo veci konajúci sudca nariadil termín pojednávania
v predmetnej veci na 14. november 1996 a nechal naň predvolať účastníkov konania, ako aj
ich zástupcov.
Okresný súd pojednávanie v predmetnej veci konané 14. novembra 1996 po vypočutí
účastníkov konania odročil na neurčito s tým, že súčasne zaviazal zástupcov účastníkov
konania predložiť okresnému súdu svoje návrhy na dokazovanie a zástupkyňu žalobkýň
predložiť písomne svoj návrh na rozšírenie žaloby v lehote 8 dní.
Dňa 22. novembra 1996 bolo okresnému súdu doručené podanie zástupkyne
žalobkýň z 18. novembra 1996, v ktorom okresnému súdu navrhla v predmetnom konaní
predvolať a vypočuť svedkov: J. K. a A. P. Ďalším podaním z toho istého dňa (doručeným
22. novembra 1996) zástupkyňa žalobkýň doručila okresnému súdu návrh na zmenu
žalobného návrhu, ktorým žalobu žalobkýň rozšírila o nárok na zaplatenie náhrady mzdy vo
výške priemerného zárobku za obdobie plynutia výpovednej lehoty sťažovateľky vo výške
6 740 Sk a žalobkyne v II. rade vo výške 6 465 Sk.
Vo veci konajúca sudkyňa pokynom z 9. mája 1997 nariadila termín pojednávania na
5. jún 1997 a nechala naň predvolať účastníkov konania, ako aj ich zástupcov.
Podaním z 2. júna 1997 zástupkyňa žalobkýň rozšírila žalobu o príslušenstvo
pohľadávok, t. j. úroky z omeškania od 1. mája 1996 až do zaplatenia pohľadávok oboch
žalobkýň.
Na pojednávanie 5. júna 1997 sa nedostavil žalovaný, u ktorého bolo doručenie
predvolania riadne vykázané. Okresný súd následne uznesením č. k. 13 C 600/96-60 uložil
žalovanému poriadkovú pokutu vo výške 3 000 Sk a pojednávanie v predmetnej veci
odročil na 25. jún 1997.
Dňa 12. júna 1997 bolo okresnému súdu doručené odvolanie žalovaného podané
prostredníctvom jeho právnej zástupkyne, ktoré odôvodnila zrejmou nesprávnosťou
uznesenia č. k. 13 C 600/96-60 z 5. júna 1997, pretože pojednávanie, pre neúčasť na ktorom
bola žalovanému uložená poriadková pokuta, je nariadené až na termín po jeho vydaní (na
25. jún 1997).
Dňa 25. júna 1997 okresný súd uskutočnil pojednávanie v predmetnej veci, na
ktorom vykonal dokazovanie výsluchom účastníkov, ich zástupcov a svedkov, ktoré
následne uznesením odročil na neurčito z dôvodu zisťovania adresy bydliska svedka J. R.
Okresný súd listom z 26. júna 1997 požiadal Centrálnu evidenciu pobytu obyvateľov
Slovenskej republiky Banská Bystrica (ďalej len „CEPO“) o zistenie trvalého
a prechodného pobytu svedka J. R. CEPO odpovedala na list okresného súdu podaním zo
7. júla 1997 (doručeným 9. júla 1997).
Podľa úradného záznamu z 1. septembra 1999 bol spis v predmetnej veci na základe
rozvrhu práce okresného súdu na rok 1999 s účinnosťou od 1. septembra 1999 pridelený na
ďalšie prejednanie a rozhodovanie do senátu JUDr. G. D.
Dňa 11. mája 1999 boli okresnému súdu doručené plnomocenstvá na zastupovanie
žalobkýň novou právničkou odborového zväzu JUDr. D. Š.
S účinnosťou od 1. júna 2000 bola predmetná vec pridelená na ďalšie prejednanie
a rozhodnutie JUDr. M. B.
Okresný súd na základe pokynu vo veci konajúceho sudcu z 13. októbra 2000 vyzval
právnu zástupkyňu žalovaného, aby mu v lehote 5 dní predložila plnomocenstvo na
zastupovanie žalovaného v predmetnom konaní. Úpravou z 5. decembra 2000 (list
okresného súdu z 20. februára 2001) nechal vo veci konajúci sudca urgovať zaslanie
plnomocenstva. Právna zástupkyňa žalovaného odpovedala na výzvu okresného súdu listom
z 2. apríla 2001, v prílohe ktorého okresnému súdu zaslala požadované plnomocenstvo na
zastupovanie žalovaného v predmetnom konaní.
Uznesením č. k. 13 C 600/96-83 z 5. apríla 2001, ktoré nadobudlo právoplatnosť
6. septembra 2001, okresný súd opravil druhý odsek odôvodnenia uznesenia z 5. júna 1997.
Okresný súd uznesením č. k. 13 C 600/96-85 z 5. apríla 2001 vyzval žalobkyne, aby
v lehote 10 dní od doručenia tohto uznesenia svoje podanie z 2. júna 1997 opravili
a doplnili, a to pod hrozbou zastavenia konania.
Na základe pokynu vo veci konajúceho sudcu z 5. apríla 2001 okresný súd vyzval
taktiež odborový zväz na predloženie dôkazu o skutočnosti, že žalobkyne v čase udelenia
splnomocnenia boli a aj v súčasnosti sú členkami odborovej organizácie.
Podaním z 2. mája 2001 zástupkyňa žalobkýň ich návrh z 2. júna 1997 doplnila
(o určenie výšky požadovaných úrokov – 17,6 % z dlžnej sumy od 1. mája 1996 do
zaplatenia). V prílohe tohto listu bolo odborovým zväzom súčasne okresnému súdu zaslané
aj poverenie pre ich pracovníčku Mgr. Z. P. na zastupovanie žalobkýň v predmetnom spore
a potvrdenie z 25. apríla 2001 o skutočnosti, že žalobkyne sú nepretržite členkami ich
odborovej organizácie a riadne si plnia svoje povinnosti v nej do dňa podania tejto
informácie.
Právna zástupkyňa žalovaného podaním zo 7. mája 2001 podala odvolanie proti
uzneseniu okresného súdu č. k. 13 C 600/96-83 z 5. apríla 2001, pretože sa podľa nej
„nedopustil takého hrubého sťažovania postupu konania, aby bolo dôvodné uloženie
poriadkovej pokuty z dôvodu neúčasti na pojednávaní dňa 5. 6. 1997, a preto podáva proti
uzneseniu o uložení poriadkovej pokuty odvolanie“.
Na základe pokynu zo 4. júna 2001 okresný súd 12. júna 2001 predložil Krajskému
súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) spisový materiál v predmetnej veci na rozhodnutie
o podanom opravnom prostriedku.
Okresnému súdu bol 22. augusta 2001 doručený spisový materiál v predmetnej veci
spolu s uznesením krajského súdu sp. zn. 23 Co 1541/01 z 10. augusta 2001, ktorým bolo
uznesenie okresného súdu č. k. 13 C 600/96-83 z 5. júna 1997 v spojení s uznesením
z 5. apríla 2001 zrušené, pretože okresný súd nepostupoval pri predvolaní účastníkov
konania (a právnej zástupkyne žalovaného) v súlade s procesnými podmienkami
predvolávania účastníkov podľa Občianskeho súdneho poriadku.
Podľa úradného záznamu z 9. októbra 2002 bol v tento deň spisový materiál
v predmetnej veci predložený na preštudovanie právnej zástupkyni žalobkýň.
Právna zástupkyňa žalobkýň žiadosťou z 30. januára 2003 okresný súd požiadala
o zaslanie vyjadrenia, „akým spôsobom sa vo veci koná.“
V spisovom materiáli sa ďalej nachádzal informatívny výpis z obchodného registra
okresného súdu týkajúci sa žalovaného z 1. augusta 2003.
Odborový zväz v prílohe svojho listu z 3. marca 2004 zaslal okresnému súdu nové
dohody o plnomocenstve s poverením novej pracovníčky na zastupovanie žalobkýň
v predmetnom konaní a odvolanie doterajších plnomocenstiev žalobkýň.
Na základe zmeny rozvrhu práce na rok 2003 okresného súdu bol s účinnosťou od
16. apríla 2003 spis sp. zn. 13 C 600/96 pridelený na ďalšie prejednanie do senátu
JUDr. B. S.
Okresný súd pokynom z 24. marca 2005 nariadil termín pojednávania v predmetnej
veci na 24. marec 2005 a súčasne naň nechal predvolať účastníkov konania vrátane ich
zástupcov.
III.
1. Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy: „Každý má právo, aby sa jeho
vec prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).“
Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je
odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia
štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na súde alebo inom štátnom orgáne sa
právna neistota neodstráni. K vytvoreniu želateľného stavu, t. j. stavu právnej istoty,
dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu. Preto na
splnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátne orgány vec
prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (I. ÚS 10/98).
Otázku existencie zbytočných prieťahov v konaní, a tým aj porušenia základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy skúma ústavný súd vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti
prípadu podľa právnej a faktickej zložitosti veci, podľa správania účastníka konania
a spôsobu, akým v konaní postupoval súd (napr. II. ÚS 74/97, I. ÚS 70/98). Tieto tri kritériá
zohľadňuje pri namietanom porušení práva na prerokovanie veci súdom v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd aj Európsky súd
pre ľudské práva (III. ÚS 111/02, III. ÚS 29/03).
A) Predmetom posudzovaného konania pred okresným súdom je návrh na určenie
neplatnosti okamžitého zrušenia pracovného pomeru a zaplatenie náhrady mzdy. Z hľadiska
povahy veci ide o pracovnoprávny spor, ktorý má súvis s existenčnou otázkou sťažovateľky,
a preto by v ňom mal okresný súd postupovať čo najrýchlejšie a najefektívnejšie. Z obsahu
súdneho spisu, z vyjadrení sťažovateľky a okresného súdu ani z nimi predložených na vec
sa vzťahujúcich listín ústavný súd nezistil žiadnu skutočnosť svedčiacu o právnej alebo
skutkovej zložitosti veci, ktorá by mohla spôsobiť predĺženie konania v predmetnej veci.
B) Správanie sťažovateľky ako účastníčky konania ústavný súd hodnotí ako
súčinnostné, sťažovateľka bola v konaní zastúpená kvalifikovanou právnou zástupkyňou,
reagovala na výzvy okresného súdu a na ochranu svojich práv využila účinný prostriedok
nápravy, ktorý jej zákon na ich ochranu poskytuje. V správaní sťažovateľky teda ústavný
súd nezistil žiadne okolnosti, v dôsledku ktorých by mohlo dôjsť
k závažnejšiemu spomaleniu postupu súdu v predmetnom konaní.
C) Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v uvedenom konaní
došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu v predmetnej veci.
Ústavný súd v preskúmavanom konaní zistil dlhé obdobia nečinnosti v postupe
okresného súdu, ktoré mali výrazný vplyv na doterajšiu dĺžku konania. Prvé viac ako päť
mesačné obdobie nečinnosti okresného súdu trvalo od 22. novembra 1996, keď
sťažovateľka podala návrh na rozšírenie žaloby o zaplatenie náhrady mzdy, do 9. mája
1997, keď zákonný sudca nariadil termín pojednávania na 5. jún 1997. Okresný súd bol
nečinný aj počas ďalšieho tridsaťdeväťmesačného obdobia, ktoré trvalo od 9. júla 1997, keď
bola okresnému súdu doručená odpoveď CEPO na jeho výzvu, až do 13. októbra 2000, keď
nechal zákonný sudca pokynom súdnej kancelárii zaslať výzvu zástupkyni žalobkýň.
Taktiež v ďalšom priebehu konania v období po doručení spisového materiálu v predmetnej
veci z krajského súdu 22. augusta 2001 až do 9. februára 2005, keď zákonný sudca
v predmetnej veci nariadil termín pojednávania, t. j. štyridsaťdva mesiacov, okresný súd
nevykonával žiadne procesné úkony smerujúce k vydaniu meritórneho rozhodnutia v tejto
veci. Nečinnosť okresného súdu vo vyššie označených obdobiach bez toho, aby jeho
postupu bránila zákonná prekážka, je potrebné považovať za zbytočné prieťahy v konaní
v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy.
Podľa zistenia ústavného súdu bolo predmetné konanie okrem uvedených období
nečinnosti poznačené aj neefektívnym postupom okresného súdu. O takomto postupe
okresného súdu v predmetnom konaní svedčí aj uznesenie okresného súdu
č. k. 13 C 600/96-60 z 5. júna 1997, ktoré bolo opravené až 5. apríla 2001 uznesením
č. k. 13 C 600/96-83, t. j. po takmer štyroch rokoch. Krajský súd však musel uznesením
sp. zn. 23 Co 1541/01 z 10. augusta 2001 toto uznesenie okresného súdu z 5. júna 1997
zrušiť, pretože okresný súd pri predvolaní účastníkov konania (právnej zástupkyne
žalovaného) nepostupoval v súlade s procesnými podmienkami predvolávania účastníkov
podľa Občianskeho súdneho poriadku.
Ústavný súd konštatuje, že konanie, ktoré je predmetom posúdenia, trvá už viac ako
sedem rokov a deväť mesiacov. Z uvedenej doby podstatnú časť (takmer osemdesiatšesť
mesiacov, teda sedem rokov a dva mesiace) tvoria obdobia, v ktorých dochádzalo
k zbytočným prieťahom v konaní v dôsledku nečinnosti, ako aj neefektívnej činnosti
okresného súdu.
S ohľadom na vyššie uvedené nemožno dobu predmetného konania vedeného na
okresnom súde považovať vo vzťahu k základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy za
ústavne akceptovateľnú. Ústavný súd preto dospel k záveru, že uvedené právo sťažovateľky
bolo porušené.
2. Podľa čl. 127 ods. 2 druhej vety ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo
nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo
veci konal.
Pretože ústavný súd zistil, že nečinnosťou okresného súdu došlo k porušeniu
základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy, prikázal okresnému súdu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov
a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľka domáhajúca sa
rozhodnutia súdu vo svojej veci.
3. Sťažovateľka vo svojej sťažnosti žiadala aj o priznanie finančného zadosťučinenia
vo výške 50 000 Sk, ktoré odôvodnila tým, že sa nachádza neprimerane dlhý čas v stave
právnej neistoty v danej veci, čo s poukazom na čl. 48 ods. 2 ústavy považuje „v konečnom
dôsledku za odmietanie spravodlivosti“. Zároveň sťažovateľka poukázala na skutočnosť, že
v predmetnom konaní ide o pracovnoprávnu vec, pri ktorej majú účastníci konania záujem,
aby bola rozhodnutá v čase, keď k porušovaniu ich práva dochádza.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa ustanovenia § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha
primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých
dôvodov sa ho domáha.
Pretože porušenie základného práva sťažovateľky, ktoré ústavný súd zistil, nemožno
napraviť obnovením stavu pred jeho porušením a výrok ústavného súdu deklarujúci toto
porušenie nemožno vzhľadom na okolnosti prípadu považovať za dostatočnú a účinnú
nápravu, priznal ústavný súd sťažovateľke primerané finančné zadosťučinenie.
Vzhľadom na predmet konania, ako aj dĺžku zbytočných prieťahov v konaní (sedem
rokov a dva mesiace) a s nimi spojenú ujmu sťažovateľky ústavný súd priznal sťažovateľke
požadované primerané finančné zadosťučinenie vo výške uplatnenej v sťažnosti, t. j. vo
výške 50 000 Sk.
Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu. Ústavný súd preto sťažnosti sťažovateľky v časti, v ktorej žiadala, aby
okresný súd zaviazal vyplatiť jej primerané finančné zadosťučinenie v lehote 3 dní od
doručenia nálezu, nevyhovel.
4. Sťažovateľka prostredníctvom svojej právnej zástupkyne žiadala, aby jej ústavný
súd priznal náhradu trov konania pred ústavným súdom vo výške 4 580 Sk za dva úkony
právnej pomoci (prijatie a prípravu zastupovania, písomnú sťažnosť vo výške 2 x 2 150 Sk
= 4 300 Sk) vrátane režijného paušálu (2 x 136 Sk = 272 Sk), ktorú je okresný súd povinný
uhradiť v lehote 3 dní od doručenia nálezu na účet jej právnej zástupkyne. Právna
zástupkyňa sťažovateľky však vo svojich podaniach číslo účtu, na ktoré má byť náhrada
trov konania vyplatená, neuviedla.
Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľky ústavný súd vychádzal z § 20
vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách
a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb účinnej od 1. januára 2005
a z ustanovení § 1 ods. 3, § 13 ods. 8 prvej vety v spojení s § 16, § 19 ods. 3 a § 25 vyhlášky
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška č. 163/2002 Z. z.“) s tým,
že predmet konania podľa čl. 127 ústavy pred ústavným súdom, ktorým sú základné práva
a slobody, porušenie ktorých sťažovateľka namieta, v zásade nie je oceniteľný peniazmi.
Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby uskutočnený v období od
1. januára 2004 v konaní pred ústavným súdom predstavuje 4 534 Sk a hodnota režijného
paušálu 136 Sk.
V súlade s týmito ustanoveniami možno trovy konania vyčísliť ako súčet odmeny za
dva úkony právnej služby vykonané v roku 2004 vrátane režijného paušálu (2 x 4 534 Sk +
2 x 136 = 9 340 Sk). Náhrada trov konania v predmetnej veci vypočítaná podľa platnej
právnej úpravy spolu predstavuje 9 340 Sk.
Ústavný súd zistil, že uplatnená suma trov právneho zastúpenia spolu 4 580 Sk
neodporuje platným právnym predpisom, a preto priznal náhradu trov právneho zastúpenia
v celej výške uplatnenej právnou zástupkyňou sťažovateľky. V súlade so svojou ustálenou
judikatúrou ústavný súd zaviazal okresný súd vyplatiť náhradu trov konania do 15 dní od
právoplatnosti nálezu na adresu právnej zástupkyne sťažovateľky, a teda v časti, v ktorej
sťažovateľka požiadala o ich výplatu do 3 dní od doručenia nálezu, jej sťažnosti nevyhovel.
Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti
tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. apríla 2005