Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 356/04

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-36

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka

a zo sudcov Eduarda Báránya a Juraja Babjaka vo veci sťažnosti Pavla Holeša a Michala

Holeša, obaja bytom B., zastúpených advokátom JUDr. O. W., Advokátska kancelária, B.,

ktorou namietali porušenie ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov zaručeného v postupom Okresného

súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. E 476/95, na neverejnom zasadnutí

13. apríla 2005 takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. E 476/95 p o r u š i l

základné právo Pavla Holeša a Michala Holeša na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa .

2. Okresnému súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. E 476/95

p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.

3. Pavlovi Holešovi p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie v sume

30 000 Sk (slovom tridsaťtisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Bratislava I

p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Michalovi Holešovi p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie v sume

30 000 Sk (slovom tridsaťtisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Bratislava I

p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Okresný súd Bratislava I j e p o v i n n ý zaplatiť náhradu trov konania Pavla

Holeša a Michala Holeša v sume 9 004 Sk (slovom deväťtisícštyri slovenských korún) na

účet ich právneho zástupcu advokáta JUDr. O. W., Advokátska kancelária, B. do pätnástich

dní od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

č. k. -10 z 1. decembra 2004 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na konanie sťažnosť Pavla a Michala Holešovcov, obaja bytom B. (ďalej

aj „sťažovatelia“), zastúpených advokátom JUDr. O. W., Advokátska kancelária, B., ktorou

namietali porušenie ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

zaručeného v (ďalej len „“) postupom

Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

E 476/95.

Sťažovatelia uviedli, že rozsudkom bývalého Mestského súdu Bratislava

z 30. novembra 1994, ktorý nadobudol právoplatnosť 20. januára 1995, bola ich otcovi

Š. H., v tom čase bytom M. (ďalej len „povinný“), uložená povinnosť zaplatiť sťažovateľom

20 500 Sk s prísl. z titulu výživného. Sťažovatelia podali 24. júla 1995 návrh na výkon

rozhodnutia súdom. Obvodný súd Bratislava 1 (predchodca okresného súdu) nariadil

uznesením z 13. decembra 1995 výkon rozhodnutia prikázaním pohľadávky z účtu v banke.

Povinný podal 4. marca 1996 proti uzneseniu odvolanie. Okresný súd vyzval 21. novembra

1996 príslušnú pobočku banky, aby oznámila, či došlo k odpísaniu vymáhanej sumy z účtu

povinného. Príslušná pobočka banky okresnému súdu oznámila, že sa tak nestalo, pretože

jej dosiaľ nebolo doručené oznámenie okresného súdu o nadobudnutí právoplatnosti

uznesenia o nariadení súdneho výkonu rozhodnutia z 13. decembra 1995.

Okresný súd následne nariadil pojednávanie vo veci na 13. december 1996, ktoré

odročil na 17. január 1997, čo bol „na mnoho rokov posledný úkon, ktorý súd vo veci

vykonal“. V dôsledku uvedeného podali sťažovatelia 21. apríla 2004 sťažnosť na prieťahy

v konaní predsedovi súdu. V odpovedi z 13. mája 2004 podpredsedníčka okresného súdu

uznala dôvodnosť sťažnosti, čo však neviedlo k náprave, pretože od doručenia vyjadrenia

sťažovateľov z 3. júna 2004, ktorým reagovali na výzvu okresného súdu doručenú im

19. mája 2004, je okresný súd v konaní opäť nečinný.

Podľa sťažovateľov došlo takýmto postupom okresného súdu k porušeniu ich

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2

. V tejto súvislosti taktiež uvádzajú: „V tejto veci sa nevyskytuje neobvyklý skutkový

alebo právny problém, ktorý by odôvodňoval predĺženie konania. Prieťahy v konaní

nemožno pripísať ani nášmu správaniu sa v konaní, nakoľko reagujeme na výzvy súdu

v stanovených lehotách. Za prieťahy v konaní nesie výlučnú zodpovednosť súd.“

Na základe vyššie uvedených skutočností sťažovatelia prostredníctvom

splnomocneného právneho zástupcu navrhli, aby ústavný súd v predmetnej veci nálezom

rozhodol, že ich základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

bolo postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. E 476/95

porušené, taktiež navrhli, aby ústavný súd prikázal okresnému súdu konať v predmetnej

veci tak, aby „bola vec čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá“, aby ústavný súd priznal

každému z nich primerané finančné zadosťučinenie vo výške 30 000 Sk, ktoré by im bol

okresný súd povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu, a napokon aby

ústavný súd zaviazal okresný súd uhradiť im aj trovy konania.

Sťažovatelia predložili ústavnému súdu rovnopis sťažnosti na prieťahy v konaní

z 19. apríla 2004 podanej predsedovi okresného súdu 21. apríla 2004, ako aj fotokópiu

odpovede na uvedenú sťažnosť z 13. mája 2004 sp. zn. Spr. 2060/04 preukazujúcu využitie

účinných právnych prostriedkov nápravy vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov podľa

o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní

sťažností a o voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe súdov) v znení neskorších

predpisov.

Právny zástupca sťažovateľov ústavnému súdu na základe jeho výzvy v podaní

z 10. januára 2005 oznámil, že netrvá na konaní verejného ústneho pojednávania

v predmetnej veci.

Okresný súd podaním sp. zn. Spr. 2060/04 z 23. februára 2005 ústavnému súdu na

základe jeho výzvy oznámil, že súhlasí s upustením od ústneho prejednania predmetnej

veci. V ďalšom texte svojho vyjadrenia k sťažnosti okresný súd popísal priebeh

preskúmavaného konania a v jeho závere uviedol: „Ctený Ústavný súd SR s poukazom na

uvedené si Vás dovoľujem požiadať, aby bola vzatá na vedomie skutočnosť, že súd konal

v súlade s platnými právnymi predpismi s ohľadom na množstvo vecí vybavovaných

v oddelení E. V konaní vedenom pod sp. zn. E 476/95 konali dvaja zákonní sudcovia.

Po prebratí agendy JUDr. V. H. v oddelení E (cca 2 555 nevybavených vecí) koná

v predmetnej veci Mgr. P. T. (E oddelenie – cca 2 204 vecí), ktorý je zároveň zákonným

sudcom v oddelení 6 T (cca 54 osôb).

Vo veci je potrebné skonštatovať, že zákonný sudca v konaní odvolanie povinného zo

dňa 4. 3. 1996 posúdil podľa obsahu ako návrh na zastavenie výkonu rozhodnutia,

v dôsledku čoho konajúci súd v priebehu ďalšieho konania zisťoval podklady pre

pokračovanie v konaní alebo zastavenie konania o výkon rozhodnutia a táto skutočnosť

mala rovnako vplyv na samotnú dĺžku konania.

V prípade, že Ústavný súd SR dospeje k záveru, že bolo porušené základné právo na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, navrhujeme, aby Ústavný súd SR nepriznal

sťažovateľom finančné zadosťučinenie z dôvodu pretrvávajúceho nedostatočného

personálneho obsadenia Okresného súdu Bratislava I sudcami, vzniknutého po odchode

sudkýň do dôchodku, na materskú dovolenku a na Krajský súd v Bratislave ako i neúmerne

vysoký nápad vecí na občianskoprávnom úseku.“

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania,

ako aj z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh

a stav konania v predmetnej veci.

Okresnému súdu Martin bol 24. júla 1995 doručený návrh na nariadenie výkonu

rozhodnutia prikázaním pohľadávky z účtu v peňažnom ústave zo 17. júla 1995 Ing. Ľ. H.,

B., v tom čase zákonnej zástupkyne (ďalej len „zákonná zástupkyňa“ alebo „oprávnená“)

maloletých sťažovateľov proti povinnému.

Na základe uznesenia sp. zn. E 2435/95 z 9. augusta 1995, ktoré nadobudlo

právoplatnosť 12. septembra 1995, Okresný súd Martin z dôvodu svojej miestnej

nepríslušnosti odstúpil spisový materiál miestne príslušnému Obvodnému súdu Bratislava 1.

Na základe pokynu vo veci konajúceho sudcu z 10. augusta 1995 bolo toto uznesenie

doručované účastníkom konania.

Spisový materiál v predmetnej veci bol 27. septembra 1995 doručený okresnému

súdu.

Podľa úradného záznamu spísaného 13. decembra 1995 sa na okresný súd dostavila

oprávnená, ktorá vyčíslila dlžné výživné za obdobie od 1. októbra 1992 do novembra 1995

celkovo sumou 20 050 Sk.

Okresný súd uznesením č. k. E 476/95-10 z 13. decembra 1995 nariadil na základe

právoplatného rozsudku Mestského súdu Bratislava č. k. -102 z 30. novembra

1994 (ďalej len „rozsudok z 30. novembra 1994“) výkon rozhodnutia odpísaním uplatnenej

pohľadávky z účtu povinného v peňažnom ústave. Uznesenie bolo následne doručené

účastníkom konania, ako aj peňažnému ústavu.

Listom z 25. februára 1996 (doručeným 4. marca 1996) podal povinný odvolanie

proti uzneseniu okresného súdu č. k. E 476/95-10 z 13. decembra 1995.

Pokynom z 12. marca 1996 nechal zákonný sudca v predmetnej veci vyžiadať

a pripojiť spis okresného súdu sp. zn. a vyzvať povinného, aby okresnému súdu

obratom zaslal kópiu odvolania z 25. februára 1996. Povinný v prílohe svojho listu

z 27. mája 1996 (doručeného 29. mája 1996) okresnému súdu doručil požadovanú kópiu

odvolania.

Odvolanie povinného bolo následne 9. júna 1996 doručené zákonnej zástupkyni

sťažovateľov spolu s výzvou, aby sa k nemu v lehote 15 dní vyjadrila.

Pokynom z 20. novembra 1996 vo veci konajúci sudca nariadil termín pojednávania

na 13. december 1996 a súčasne nechal predvolať účastníkov konania spolu s výzvou, aby si

so sebou priniesli doklady o platbách výživného od 1. októbra 1992 dosiaľ, vyzvať

Slovenskú sporiteľňu, a. s., pobočku Martin, na oznámenie výšky sumy, ktorá bola odpísaná

z účtu povinného.

Slovenská sporiteľňa, a. s., pobočka Martin, odpovedala na výzvu okresného súdu

listom z 27. novembra 1996 (doručeným 2. decembra 1996), v ktorom mu oznámila, že

vzhľadom na skutočnosť, že dosiaľ nedostala „právoplatnosť k uvedenému rozhodnutiu,

úhradu pohľadávky sme nerealizovali“.

Pojednávanie v predmetnej veci konané 13. decembra 1996 bolo z dôvodu

neprítomnosti účastníkov konania odročené na 17. január 1997. Pojednávanie konané

17. januára 1997 okresný súd po vypočutí povinného uznesením odročil na neurčito

a zároveň uložil povinnému povinnosť, aby mu v lehote 10 dní doručil kópiu poštovej

poukážky o zaplatení výživného za mesiac január 1997.

Povinný okresnému súdu zaslal fotokópiu vyžiadanej poštovej poukážky v prílohe

svojho listu z 27. januára 1997 doručeného okresnému súdu 30. januára 1997.

Zákonný sudca pokynom z 11. septembra 1998 nechal vyzvať zákonnú zástupkyňu

sťažovateľov, aby mu v lehote 8 dní oznámila, či i naďalej trvá na nariadenom výkone

rozhodnutia, a ak áno, aby mu taktiež oznámila špecifikáciu výšky dlžného výživného.

Dňa 5. novembra 1998 bol spis sp. zn. vylúčený „z dôvodu nového návrhu“.

Slovenská sporiteľňa, a. s., pobočka Martin, v prílohe svojho listu z 19. februára

1999 okresnému súdu zaslala uznesenie č. k. E 476/95-10 z 13. decembra 1996 a súčasne

mu oznámila, že bežný účet povinného bol v ich banke zrušený.

Dňa 7. apríla 2004 sa na okresný súd za účelom nahliadnutia do spisu v predmetnej

veci dostavil právny zástupca sťažovateľov.

Vo veci konajúci sudca nechal pokynom z 12. mája 2004 predložiť spis vyššiemu

súdnemu úradníkovi za účelom zabezpečenia ďalšieho procesného postupu vo veci. Vyšší

súdny úradník listom zo 17. mája 2004 vyzval právneho zástupcu sťažovateľov, aby mu

v lehote 8 dní písomne oznámil presne vyčíslenú sumu zaostalého výživného, ktorú je

povinný dlžný, a zároveň aby mu oznámil číslo účtu povinného a názov peňažného ústavu,

v ktorom ho má vedený. Na základe pokynu vyššieho súdneho úradníka mal byť pripojený

aj spis sp. zn. , ktorý však nebolo možné pripojiť z dôvodu pojednávania

nariadeného na 31. máj 2004.

Právny zástupca sťažovateľov odpovedal na výzvu okresného súdu listom z 3. júna

2004 (doručeným v ten istý deň), v ktorom mu zaslal svoje vyjadrenie k výzve a súčasne ho

v ňom požiadal o pomoc pri zisťovaní platiteľa mzdy, prípadne účtu povinného.

Okresný súd listom z 24. septembra 2004 vyzval povinného, aby mu v lehote 20 dní

oznámil číslo účtu a názov peňažného ústavu, ako aj skutočnosť, či je zamestnaný, resp. či

má iný pravidelný príjem. Predmetná zásielka bola vrátená späť s poznámkou adresát

odsťahovaný. Okresný súd na základe pokynu z 13. októbra 2004 nechal uvedenú výzvu

doručiť na novú adresu, na ktorej si povinný výzvu prevzal 29. októbra 2004.

Povinný listom zo 7. novembra 2004 (doručeným 15. novembra 2004) požiadal

okresný súd o doručenie uznesenia z 13. decembra 1995, aby sa k nemu mohol vyjadriť.

Ďalším listom zo 14. novembra 2004 (doručeným 16. novembra 2004) okresnému súdu

oznámil, že v predmetnom konaní do dnešného dňa nebolo rozhodnuté o ním podanom

odvolaní proti uzneseniu č. k. E 476/95-10 z 13. decembra 1995, avšak svoje číslo účtu

a platiteľa mzdy v ňom okresnému súdu neoznámil.

Okresný súd výzvou z 9. decembra 2004 požiadal právneho zástupcu sťažovateľov

o predloženie špecifikácie zaostalého výživného, ako aj o predloženie plnej moci na

zastupovanie Michala Holeša.

Právny zástupca sťažovateľov reagoval na výzvu okresného súdu podaním zo

16. decembra 2004 (doručeným v ten istý deň), v ktorého prílohe zaslal okresnému súdu

plnú moc na zastupovanie Michala Holeša, a v súvislosti s jeho žiadosťou o špecifikáciu

zaostalého výživného poukázal na svoje vyjadrenie z 3. júna 2004, v ktorom okresnému

súdu oznámil, že „povinný neuhradil do dnešného dňa ani časť z dlžnej sumy 20 500 Sk“.

III.

1. Podľa ustanovenia prvej vety : „Každý má právo, aby sa jeho

vec prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).“

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je

odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia

štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na súde alebo inom štátnom orgáne sa

právna neistota neodstráni. K vytvoreniu želateľného stavu, t. j. stavu právnej istoty,

dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu. Preto na

splnenie základného práva podľa nestačí, aby štátne orgány vec

prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet ().

Otázku existencie zbytočných prieťahov v konaní, a tým aj porušenia základného

práva podľa skúma ústavný súd vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti

prípadu podľa právnej a faktickej zložitosti veci, podľa správania účastníka konania

a spôsobu, akým v konaní postupoval súd (napr. , ). Tieto tri kritériá

zohľadňuje pri namietanom porušení práva na prerokovanie veci súdom v primeranej lehote

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd aj Európsky súd

pre ľudské práva (, ).

A) Pokiaľ ide o prvé kritérium „zložitosť veci“, ústavný súd bral do úvahy aj

v predmetnom prípade skutkový stav veci a platnú právnu úpravu relevantnú pre

rozhodnutie, ako aj právnu povahu (charakter) veci. Predmetom posudzovaného konania je

návrh na výkon rozhodnutia prikázaním pohľadávky z účtu povinného v peňažnom ústave.

Predmetný návrh bol podaný za účelom uspokojenia nároku sťažovateľov (v čase začatia

konania boli obaja sťažovatelia maloletí) vzniknutého neuhradením výživného priznaného

právoplatným rozsudkom okresného súdu. Z hľadiska povahy veci ide o konanie, ktoré má

súvis s existenčnou otázkou sťažovateľov, resp. s ich sociálnym postavením, a preto by

v ňom mal okresný súd postupovať čo najrýchlejšie a najefektívnejšie. Z obsahu súdneho

spisu, z vyjadrení sťažovateľov a okresného súdu ani z nimi predložených na vec sa

vzťahujúcich listín však ústavný súd nezistil žiadnu skutočnosť svedčiacu o právnej alebo

skutkovej zložitosti veci, ktorá by mohla byť príčinou predĺženia konania v predmetnej veci.

B) Pri hodnotení podľa kritéria „správanie účastníkov“ v preskúmavanej veci je

potrebné prihliadať na skutočnosť, že v čase začatia konania boli obaja sťažovatelia

zastúpení zákonnou zástupkyňou, ktorá za nich v predmetnom konaní vykonávala procesné

úkony. Z dôvodov uvedených nižšie v rámci odôvodnenia tohto rozhodnutia by podľa

názoru ústavného súdu mohlo byť v uvedenom prípade právne významným z hľadiska

posudzovania porušenia práva sťažovateľov podľa iba správanie

zákonnej zástupkyne sťažovateľov v období od začatia konania v predmetnej veci, t. j. od

24. júla 1995, až do marca 1996, keď uznesenie č. k. E 476/95-10 z 13. decembra 1995

nadobudlo právoplatnosť. V uvedenom období v správaní zákonnej zástupkyne

sťažovateľov ústavný súd nezistil žiadne okolnosti, v dôsledku ktorých by mohlo dôjsť

k závažnejšiemu spomaleniu postupu súdu v predmetnom konaní.

C) Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v uvedenom konaní

došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu v predmetnej veci.

Ústavný súd zistil, že po podaní návrhu v tom čase zákonnou zástupkyňou oboch

sťažovateľov okresný súd uznesením č. k. E 476/95-10 z 13. decembra 1995 nariadil výkon

rozhodnutia odpísaním uplatnenej pohľadávky vo výške 20 500 Sk z účtu povinného

v peňažnom ústave Slovenská sporiteľňa, a. s., pobočka Martin, na základe právoplatného

rozsudku z 30. novembra 1994.

Dňa 4. marca 1996 bolo okresnému súdu doručené odvolanie povinného proti tomuto

uzneseniu, ktoré bolo okresným súdom posúdené ako návrh na zastavenie výkonu

rozhodnutia. Povinný v ňom v podstate spochybňoval výšku pohľadávky, na uspokojenie

ktorej bol výkon rozhodnutia nariadený. V ďalšom priebehu konania si okresný súd až

dosiaľ prakticky iba preveroval spôsobom, ktorý vyplýva z vyššie uvedeného spisového

prehľadu, výšku pohľadávky, ktorá mala byť prostredníctvom výkonu rozhodnutia

uspokojená.

Vzhľadom na skutočnosť, že okresný súd podanie povinného doručené mu 4. marca

1996 nepovažoval za odvolanie, ale bolo ním posúdené ako návrh na zastavenie konania,

v súlade s a (ďalej len „OSP“)

uznesenie č. k. E 476/95-10 z 13. decembra 1995 nadobudlo po uplynutí zákonnej

15-dňovej lehoty na podanie odvolania právoplatnosť a okresný súd mal preto následne

postupovať podľa , podľa ktorého „O tom, že uznesenie o nariadení

výkonu súdu nadobudlo právoplatnosť, súd upovedomí peňažný ústav; toto upovedomenie

súd doručí peňažnému ústavu do vlastných rúk“.

Okresný súd však takto nepostupoval. Nevyznačil právoplatnosť uznesenia č. k.

E 476/95-10 z 13. decembra 1995, nezastavil a ani neodložil týmto uznesením nariadený

výkon rozsudku z 30. novembra 1994. Nerešpektovaním okresný súd prakticky

zablokoval výkon právoplatného rozsudku z 30. novembra 1994 nariadený uznesením č. k.

E 476/95-10 z 13. decembra 1995.

Nariadený výkon rozhodnutia nie je vôbec realizovaný a výživné preto sťažovatelia

dosiaľ nedostali. Príčinou tohto stavu je nesplnenie zákonnej povinnosti podľa

zo strany okresného súdu, a teda zablokovanie nariadeného výkonu rozhodnutia od marca

1996 až dosiaľ. Konanie okresného súdu vo veci sp. zn. E 476/95 v období po marci 1996

(keď uznesenie č. k. E 476/95-10 z 13. decembra 1995 nadobudlo právoplatnosť) možno

teda v podstate celé označiť vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti za zbytočný prieťah.

Ústavný súd konštatuje, že konanie, ktoré je predmetom posúdenia, trvá už viac ako

deväť rokov a osem mesiacov. Z uvedenej doby časť v trvaní deviatich rokov, t. j. takmer

celé konanie okresného súdu, je podľa názoru ústavného súdu zbytočným prieťahom

vzniknutým v dôsledku nesprávneho postupu okresného súdu, resp. nesplnenia povinnosti

uvedenej v v predmetnom konaní okresným súdom.

S ohľadom na vyššie uvedené nemožno dobu predmetného konania vedeného na

okresnom súde považovať za ústavne akceptovateľnú vo vzťahu k základnému právu podľa

. Ústavný súd preto dospel k záveru, že uvedené právo sťažovateľov

bolo porušené.

2. Podľa druhej vety ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo

nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil,

vo veci konal.

Pretože ústavný súd zistil, že nesprávnym postupom okresného súdu došlo

k porušeniu základného práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa , prikázal okresnému súdu, aby vo veci konal bez zbytočných

prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádzajú sťažovatelia

domáhajúci sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

3. Sťažovatelia vo svojej sťažnosti žiadali aj o priznanie finančného zadosťučinenia

vo výške 30 000 Sk pre každého z nich. Vzniknutá ujma sťažovateľov spočíva podľa nich

v neprimerane dlhej dobe konania, ktorá sa negatívne prejavila na kvalite ich životov,

pretože v dôsledku absencie prostriedkov z vymáhaného výživného nemohli realizovať

niektoré zo svojich záujmov a ani zvyšovať si vzdelanie, ktoré mohlo kvalitatívne zlepšiť

ich budúci život.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa ustanovenia , ak sa sťažovateľ domáha

primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých

dôvodov sa ho domáha.

Ústavný súd považoval v tomto prípade za primerané priznať každému zo

sťažovateľov sumu 30 000 Sk (spolu vo výške 60 000 Sk). Táto suma zohľadňuje

s prihliadnutím na predmet konania okresného súdu aj skutočnosť, že okresný súd prakticky

zmaril účel výkonu rozhodnutia, čím citeľne porušil základné práva sťažovateľov. Intenzitu

porušenia práv sťažovateľov navyše zvyšuje skutočnosť, že v predmetnom konaní ide už

o právoplatne priznané právo sťažovateľov na peňažné plnenie.

4. Sťažovatelia prostredníctvom svojho právneho zástupcu žiadali priznať náhradu

trov konania pred ústavným súdom vo výške 9 004 Sk, ktoré bližšie špecifikovali ako

odmenu za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia, podanie sťažnosti pre

dvoch sťažovateľov) vrátane režijného paušálu.

Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľov ústavný súd vychádzal z § 1, § 15

a vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č.

o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb účinnej od 1. januára

2005 a z ustanovení § 1 ods. 3, § 13 ods. 8 prvej vety v spojení s § 16, § 19 ods. 3 a § 25

vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách

a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „

Z. z.“) s tým, že predmet konania podľa pred ústavným súdom, ktorým sú

základné práva a slobody, porušenie ktorých sťažovatelia namietajú, v zásade nie je

oceniteľný peniazmi. Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby

uskutočnený v období od 1. januára 2004 v konaní pred ústavným súdom predstavuje

4 534 Sk (v období od 1. januára 2005 predstavuje 2 501 Sk) a hodnota režijného paušálu

136 Sk (v období od 1. januára 2005 hodnota režijného paušálu 150 Sk).

V súlade s týmito ustanoveniami možno teda trovy konania vyčísliť ako súčet

odmeny za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2004 pre dve osoby vrátane

režijného paušálu (4 x 3 628 Sk + 2 x 136 Sk = 14 784 Sk po zaokrúhlení 14 790 Sk).

Náhrada trov konania v predmetnej veci vypočítaná podľa platnej právnej úpravy spolu

predstavuje 14 790 Sk.

Ústavný súd zistil, že uplatnená suma trov právneho zastúpenia spolu 9 004 Sk

neodporuje platným právnym predpisom, a preto priznal náhradu trov právneho zastúpenia

v celej výške uplatnenej právnym zástupcom sťažovateľov.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti

tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. apríla 2005