Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 30/05

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. apríla 2005 v senáte

zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Juraja Horvátha a Jána Lubyho

v konaní o sťažnosti Josefa Polívku, bytom H., zastúpeného advokátom JUDr. P. K., K.,

ktorou namietal porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa postupom Okresného súdu

Spišská Nová Ves v konaní vedenom pod sp. zn. , za účasti Okresného súdu

Spišská Nová Ves, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Josefa Polívku na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa postupom Okresného súdu Spišská Nová

Ves v konaní vedenom pod sp. zn. p o r u š e n é b o l o .

2. Okresnému súdu Spišská Nová Ves p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod

sp. zn. konal bez zbytočných prieťahov.

3. Josefovi Polívkovi p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie v sume

50 000 Sk (slovom päťdesiattisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Spišská

Nová Ves p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4. Okresný súd Spišská Nová Ves j e p o v i n n ý uhradiť Josefovi Polívkovi trovy

právneho zastúpenia v sume 5 302 Sk (slovom päťtisíctristodva slovenských korún) na účet

advokáta JUDr. P. K., K., do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením sp. zn.

z 2. februára 2005 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Josefa Polívku, bytom H. (ďalej len

„sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa (ďalej len „“)

postupom Okresného súdu Spišská Nová Ves (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom

pod sp. zn. .

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ je účastníkom konania (v procesnom postavení

odporcu) o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov po rozvode manželstva.

Toto súdne konanie sa vedie na okresnom súde od 29. mája 1992 pod sp. zn. .

Sťažovateľ uviedol, že ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nebola vec

právoplatne skončená.

V sťažnosti sa sťažovateľ domáhal, aby ústavný súd podľa rozhodol,

že postupom okresného súdu bolo porušené jeho základné právo na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa , a žiadal, aby mu ústavný súd priznal

primerané finančné zadosťučinenie v sume 120 000 Sk.

Z obsahu predloženého súdneho spisu až do 11. januára 1996, keď vo veci začala

konať súčasná zákonná sudkyňa (chronológiu tohto obdobia obsahuje vyjadrenie okresného

súdu), ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania:

- 19. mája 1992 bol okresnému súdu doručený „Návrh na začatie konania

o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov“;

- 27. júla 1992 okresný súd nariadil pojednávanie na 11. august 1992;

- pojednávanie uskutočnené 11. augusta 1992 bolo odročené na neurčito „za účelom

znovupredvolania účastníkov“;

- pojednávanie uskutočnené 21. októbra 1992 bolo odročené na neurčito za účelom

vyžiadania písomných správ a vypočutia ďalších svedkov;

- 22. februára 1993 okresný súd nariadil termín pojednávania na 3. marec 1993;

- pojednávanie uskutočnené 3. marca 1993 bolo odročené na neurčito „vzhľadom

na prevedenie ďalších svedeckých výpovedí“;

- 10. septembra 1993 okresný súd nariadil pojednávanie na 22. september 1993;

- pojednávanie uskutočnené 22. septembra 1993 bolo odročené na neurčito, pričom

navrhovateľke bolo uložené preveriť a zistiť miesto, kde sa nachádza žalovaný;

- 21. februára 1994 okresný súd nariadil pojednávanie na 1. marec 1994;

- pojednávanie uskutočnené 1. marca 1994 bolo odročené na neurčito za účelom

znovupredvolania svedkyne (nedostavila sa z dôvodu práceneschopnosti);

V ďalšom období obsah spisu okresného súdu potvrdzuje úkony uvedené v prílohe

jeho vyjadrenia z 24. marca 2005 sp. zn. Spr. 2056/05, a preto ústavný súd poukazuje len

na tieto úkony, ktoré považuje za preukázané.

«Vyjadrenie konajúcej sudkyne JUDr. J. G. vo veci ústavnej sťažnosti Josefa Polívku

(...)

Vo veci som začala konať 11. 1. 1996 ako tretia sudkyňa v poradí (vec napadla

na súd 19. 5. 1992). Dňa 25. 1. 1996 bolo vytýčené pojednávanie vo veci, kedy som

(vzhľadom na to, že som bola až treťou konajúcou sudkyňou v poradí) medzi účastníkmi

odsúhlasovala jednotlivé položky patriace do BSM. Po tom, čo právny zástupca

navrhovateľky podal návrhy na doplnenie dokazovania výsluchmi svedkov, požiadala som

Okresný súd Mělník o výsluch svedkov. Toto dožiadanie bolo vybavené v decembri 1996

a pojednávanie bolo vytýčené na 31. 1. 1997.

Na návrh právnej zástupkyne navrhovateľky súd odročil pojednávanie za účelom

znaleckého dokazovania. Vzhľadom na obsah výpovede účastníkov na tomto pojednávaní,

súd doplnil dokazovanie žiadosťou z Okresného úradu, živnostenského odboru, vyžiadal

si spis z Okresného úradu, odboru životného prostredia, zamestnávateľov, resp. predošlých

zamestnávateľov účastníkov súd žiadal o oznámenie výšky ich príjmu a súd vyzval

účastníkov na zloženie preddavku na znalecké dokazovanie.

Navrhovateľka podaním zo dňa 17. 3. 1997 požiadala o oslobodenie od súdnych

poplatkov, súd jej žiadosti nevyhovel uznesením zo dňa 21. 3. 1997. Vzápätí na to,

účastníci zložili preddavok na znalecké dokazovanie. To nariadil súd uzneseniami zo dňa

21. 7. 1997, kedy ustanovil Ing. J. B., znalca z odboru oceňovania nehnuteľností, Ing. Š.

O., z odboru bytových zariadení, Ing. M. M. z odboru cestná doprava. Dňa 19. 9. 1997

podal znalecký posudok Ing. O., dňa 4. 11. 1997 Ing. M. a dňa 28. 5. 1998 Ing. B. Súd dňa

9. 2. 1998 rozhodol o priznaní znalečného pre Ing. O. a Ing. M. po tom, čo boli znalecké

posudky doručené na písomné vyjadrenie. Na žiadosť Ing. B. ho súd upovedomil o tom, aby

znalecký posudok podal v zmysle stavebného povolenia a o znalečnom za podanie tohto

znaleckého posudku súd rozhodol dňa 2. 4. 1998. Dňa 24. 6. 1998 žalovaný účastník podal

námietky voči znaleckému posudku, ktoré boli doručené znalcovi na písomné vyjadrenie

v lehote 15 dní a po márnom uplynutí lehoty súd toto vyjadrenie urgoval. Dňa 2. 11. 1998

tento súdny znalec podal vyjadrenie k námietkam odporcu a tieto námietky boli doručené

odporcovi. Podaním zo dňa 22. 12. 1998 odporca opätovne namietal vyjadrenie súdneho

znalca. Tieto námietky súd opätovne doručil znalcovi na vyjadrenie, ktorých zaslanie musel

súd opätovne urgovať, a to 3. 5. 1999 a 25. 5. 1999. Dňa 25. 5. 1999 Ing. B. sa opätovne

vyjadril k námietkam odporcu. Podaním zo dňa 7. 6. 1999 odporca vzniesol námietku

zaujatosti voči súdnemu znalcovi Ing. J. B., túto námietku súd znalcovi doručil a podaním

zo dňa 7. 7. 1999 znalec odmietol tvrdenia udávané odporcom, avšak pripojil sa k žiadosti

odporcu určiť nového znalca a to z toho dôvodu, „aby nemusel podávať ďalšie vyjadrenia

k nezmyselným narážkam a pripomienkam odporcu“. Uznesením zo dňa 28. 7. 1999 súd

rozhodol, že znalec Ing. J. B. je vylúčený z podania znaleckého posudku a dňa 30. 9. 1999

súd vyzval odporcu na zloženie preddavku na ďalšie znalecké dokazovanie. v ten istý deň

súd ustanovil za znalca Ing. S. H. z odboru oceňovania nehnuteľností. Aj voči tomuto

znalcovi zniesol odporca námietky podaním zo dňa 14. 10. 1999 a odvolal sa voči

uzneseniu, ktorým ho súd vyzval na zloženie preddavku na trovy znaleckého dokazovania.

Súd ho vzápätí vyzval, že na zdokladovanie svojej sociálnej situácie a nasledujúci deň

po doručení vz. 6 mu súd priznal oslobodenie od súdnych poplatkov. Na zaplatenie

preddavku na znalecké dokazovanie (po správoplatnení uznesenia o oslobodení od platenia

súdnych poplatkov) súd vyzval navrhovateľku na zloženie preddavku. Dňa 10. 2. 2000

sa znalec Ing. S. H. vyjadril k vznesenej námietke zaujatosti a dňa 27. 3. 2000 súd

rozhodol, že tento znalec nie je vylúčený z podania znaleckého posudku. Uznesenie

nadobudlo právoplatnosť dňa 26. 4. 2000 a v máji 2000 súd zaslal spis znalcovi.

Dňa 6. 6. 2000 znalec požadoval súd doplnenie dokladov, dňa 30. 6. 2000 súd vyzval

účastníkov na súčinnosť, t. j. vyzval účastníkov, aby predložili požadované doklady

znalcovi. V septembri 2001 došiel súdu znalecký posudok, ktorý súd zaslal účastníkom

na písomné vyjadrenie. V novembri 2001 právny zástupca navrhovateľky podal vo veci

stanovisko.

Ďalší termín pojednávania súd vytýčil na deň 17. 10. 2003 a vydal uznesenie

o priznaní znalečného pre znalca Ing. H. Právny zástupca navrhovateľky navrhol vyžiadať

si od realitných kancelárií trhovú cenu nehnuteľností a kvôli tomu bolo odročené

pojednávanie. Zároveň mal právny zástupca navrhovateľky špecifikovať, ktoré veci žiada

jeho klientka prikázať do jej vlastníctva, právny zástupca podaním zo dňa 27. 10. 2003

žiadal lehotu zo strany súdu predĺžiť, pretože sa mu nepodarilo s klientkou skontaktovať.

Dňa 14. 11. 2003 súd vydal opravné uznesenie vo vzťahu k priznanému znalečnému pre

znalca Ing. H.

Dňa 22. 12. 2003 súd požiadal 5 realitných kancelárií na oznámenie trhovej hodnoty

nehnuteľností, ktoré aj po urgenciách došli súdu do 25. 2. 2004. Medzi tým právny

zástupca navrhovateľky jej vypovedal plnú moc a zastúpenie prezval nový právny zástupca

JUDr. B. B.

Vzhľadom na zmenu právneho predpisu súd na zistenie trhovej ceny nariadil

znalecké dokazovanie dňa 1. 4. 2004 a za znalca ustanovil Ing. J. M. Znalec podal posudok

dňa 1. 10. 2004, ktorý spolu s uznesením o znalečnom súd doručoval dňa 12. 10. 2004

účastníkom na písomné vyjadrenie. Odporca podal vyjadrenie k tomuto posudku dňa

26. 10. 2004 a opätovne nesúhlasil s obsahom znaleckého posudku. Dňa 3. 3. 2005 súd

podanie odporcu poslal znalcovi na písomné vyjadrenie a znalec sa k týmto námietkam

vyjadril podaním, ktoré došlo na súd 16. 3. 2005. Vo svojom vyjadrení uvádza, že odporca

nespolupracoval pokiaľ ide o ohliadku bazénu.

Samotné konanie o vyporiadanie BSM je náročné na dokazovanie, pretože veľa

položiek medzi účastníkmi je sporných. Účastníci boli poučení o možnosti skončiť konanie

súdnym zmierom podľa , avšak na takomto ukončení sporu účastníci nemali

záujem.

Súd vytýčil termín pojednávania po tom, čo znalec zaslal svoje písomné vyjadrenie

k námietkam na termín 15. 6. 2005 - skorší termín súd nevytyčoval, pretože ústavný súd

si vyžiadal spis a súdu nie je zrejmé, kedy bude spis procesnému súdu vrátený.

K obsahu ústavnej sťažnosti sťažovateľa Josefa Polívku udávam, že sám sťažovateľ

spôsobil prieťahy vo veci tým, že voči podaným znaleckým posudkom podával svoje

nesúhlasné vyjadrenia (čl. 121, 127, 255 spisu), v dôsledku čoho súd tieto podania zasielal

znalcom na zaujatie ich stanoviska (čl. 124, 129, 261 spisu).

Voči súdom ustanoveným súdnym znalcom sťažovateľ vzniesol námietku zaujatosti

(čl. 123, 141 spisu), ktoré súd postupoval znalcom na podanie vyjadrenia (čl. 135 a 151

spisu) a následne o týchto podaniach súd vydával rozhodnutia (čl. 136 a 152 spisu).

Po doručení výzvy na zloženie preddavku na znalecké dokazovanie sa sťažovateľ

odvolal, požiadal o oslobodenie od súdnych poplatkov a po prešetrení jeho sociálnej

situácie mu súd promptne priznal oslobodenie od súdnych poplatkov (čl. 142 až 147 spisu).

Poukazujem i na to, že sťažovateľ nespolupracoval so znalcom pri ohliadke

nehnuteľnosti (neumožnil mu zistiť pôvodné rozmery bazénu), ako to vyplýva z podania

znalca z čl. 261 - i samotná existencia bazénu ku dňu zániku manželstva je sporná

a po právoplatnosti rozvodu bol bazén sťažovateľom prestavaný.

Zo strany súdu bola nutnosť nariadiť nové znalecké dokazovanie na hodnotu

nehnuteľnosti vzhľadom na zmenu právnych predpisov.

Súd nie je toho názoru, že v konaní došlo k zbytočným prieťahom zo strany súdu,

už i s poukazom na závažnosť a charakter sporu a nutnosť rozsiahleho dokazovania

(mnohokrát spôsobeného správaním sa sťažovateľa). Väčšiu plynulosť zo strany konajúcej

sudkyne nebolo možné zabezpečiť i vzhľadom na pracovnú zaťaženosť.»

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto

pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva

podľa , podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne

prerokovala bez zbytočných prieťahov...“.

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou

„Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie

stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného

súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej

sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným

rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie

právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (m. m. ).

Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup

v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník

obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z (ďalej len

„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania

postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z , podľa

ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak,

aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Samosudca je podľa povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa

zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná

povinnosť pre sudcu vyplýva z , podľa ktorého sa pojednávanie môže

odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje,

predseda senátu spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,

a tým aj k porušeniu základného práva podľa , ústavný súd v súlade

so svojou doterajšou judikatúrou (, , ) zohľadňuje

tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1),

správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3).

1. Predmetom konania pred okresným súdom je rozhodovanie o nároku na

vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva po rozvode manželstva. Ide o sporové

konanie, ktoré nie je právne zložité. V týchto konaniach sa používa právna úprava

obsiahnutá v v znení neskorších predpisov

(ďalej len „“), ktorej výsledok a používanie sú stabilizované v pomerne

rozsiahlej judikatúre všeobecných súdov, kde je upravená i metodika postupu všeobecných

súdov v týchto sporoch. Zároveň však ústavný súd uznáva, že takého spory sú svojou

povahou často náročné na dokazovanie, pretože je potrebné nielen zistiť okruh vecí

patriacich do zaniknutého bezpodielového spoluvlastníctva účastníkov konania, ale aj ich

hodnotu ku dňu jeho zániku a zohľadniť tiež viacero skutočností, ktoré vyplývajú z § 150

, najmä pokiaľ ide o komplexnosť vyporiadania tohto majetkového

spoločenstva.

Na skutkovú zložitosť veci poukazuje aj okresný súd vo svojom vyjadrení

z 24. marca 2005 sp. zn. Spr. 2056/05. Ústavný súd je napriek uvedenému toho názoru,

že v danom prípade neexistujú také skutkové okolnosti, ktoré by odôvodňovali takmer 13-

ročné trvanie konania jeho skutkovou zložitosťou.

2. Druhým kritériom, podľa ktorého ústavný súd skúmal priebeh konania v súvislosti

so zbytočnými prieťahmi, bolo správanie sťažovateľa ako účastníka tohto konania.

Je pravdou, že sťažovateľ opakovaným podávaním námietok k znaleckému posudku

a v jednom prípade aj neúspešným namietaním zaujatosti súdneho znalca (na čo poukázal

aj okresný súd vo svojom vyjadrení) prispel k predĺženiu priebehu konania. Z obsahu týchto

námietok vyplýva, že nemali zásadný charakter a v mnohom sa opakovali. Uvedenými

skutočnosťami však nie je možné ospravedlniť nečinnosť konajúceho súdu ani ospravedlniť

doterajšiu dĺžku priebehu preskúmavaného konania.

3. Tretím kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či došlo v uvedenom konaní

k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu v spore.

Ústavný súd konštatuje, že predmetom posúdenia je občianskoprávne konanie, ktoré

sa síce začalo 19. mája 1992, avšak vzhľadom na to, že nadobudol

účinnosť 15. februára 1993 a neobsahuje ustanovenie o spätnej pôsobnosti, relevantné

obdobie, v ktorom možno skúmať, či došlo alebo nedošlo k zbytočným prieťahom podľa

, sa začína od 15. februára 1993 V tejto súvislosti ústavný súd

poznamenáva, že ak aj nie je v zásade oprávnený skúmať a rozhodnúť o porušení

základných práv pred 15. februárom 1993, neznamená to, že pri celkovom hodnotení,

či za obdobie, ktoré od 15. februára 1993 uplynulo, došlo alebo nedošlo k porušeniu práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle , nemôže tiež

zohľadniť stav konania k uvedenému dátumu ().

V priebehu konania, ktoré trvá od podania návrhu okresnému súdu už takmer

13 rokov, ústavný súd zistil tieto obdobia poznačené zbytočnými prieťahmi v konaní:

- od 3. marca 1993 (uskutočnilo sa pojednávanie vo veci) do 10. septembra 1993

(okresný súd nariadil pojednávanie vo veci), t. j. v trvaní 6 mesiacov;

- od 22. septembra 1993 (uskutočnilo sa pojednávanie vo veci) do 21. februára 1994

(okresný súd nariadil pojednávanie vo veci), t. j. v trvaní 5 mesiacov;

- od 1. marca 1994 (uskutočnilo sa pojednávanie vo veci) do 11. januára 1996

(okresný súd nariadil pojednávanie vo veci), t. j. v trvaní 22 mesiacov;

- od 5. februára 1996 (navrhovateľka predložila návrhy na vypočutie svedkov)

do 8. novembra 1996 (okresný súd dal pokyn na zabezpečenie výsluchu svedkov

prostredníctvom dožiadaného súdu), t. j. v trvaní 9 mesiacov;

- od 25. septembra 2001 (okresný súd dal pokyn, aby bol znalecký posudok doručený

účastníkom na vyjadrenie) do 22. septembra 2003 (okresný súd nariadil pojednávanie

vo veci), t. j. v trvaní 24 mesiacov.

Celková doba nečinnosti okresného súdu predstavuje viac ako 5 rokov a 6 mesiacov.

Ústavný súd sa nemohol stotožniť s tvrdením okresného súdu uvedeným v jeho

vyjadrení k sťažnosti, že: „... sťažovateľ nespolupracoval so znalcom pri ohliadke

nehnuteľnosti (neumožnil mu zistiť pôvodné rozmery bazénu)“, pričom „i samotná

existencia bazénu ku dňu zániku manželstva je sporná (...)“. Bolo práve vecou konajúceho

súdu dokazovaním odstrániť pochybnosť o existencii bazénu ku dňu zániku manželstva,

čo však nebolo podmienené údajnou „nespoluprácou“ sťažovateľa so súdnym znalcom,

lebo okresnému súdu predložený znalecký posudok obsahoval alternatívy ohodnotenia

nehnuteľnosti s bazénom aj bez neho.

Ako nie dostatočne efektívny postup okresného súdu v konaní je možné kvalifikovať

to, že uznesenie sp. zn. z 30. septembra 1999, ktorým okresný súd ustanovil

znalca z odboru oceňovania nehnuteľností, neobsahovalo údaj o lehote, v ktorej mal byť

znalecký posudok vypracovaný a predložený. Na tento nedostatok upozornil okresný súd

ustanovený znalec prípisom zo 6. júna 2000. Obdobne neefektíne postupoval okresný súd

v súvislosti s uznesením sp. zn. z 1. apríla 2004, ktorým novoustanovenému

znalcovi uložil predloženie znaleckého posudku v lehote 30 dní pod hrozbou uloženia

poriadkových opatrení (znalec uznesenie prevzal 13. apríla 2004), pričom znalec znalecký

posudok v skutočnosti predložil bez akéhokoľvek opatrenia zo strany okresného súdu

až 1. októbra 2004.

Ústavný súd nemohol akceptovať ani obranu okresného súdu spočívajúcu

v poukázaní na „pracovnú zaťaženosť“, v dôsledku ktorej nebolo možné dosiahnuť „väčšiu

plynulosť zo strany konajúcej sudkyne“.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. ) nadmerné množstvo

vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika

nevie alebo nemôže v čase konania zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších

pracovníkov na súde, ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej

neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé

konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní. Ústavný súd poznamenáva,

že nie je možné v žiadnom prípade prenášať technicko-organizačné problémy štátnych

orgánov na účastníkov konania, čo platí o to viac, ak to má za následok porušenie ich

základných práv alebo slobôd.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k názoru, že doterajším postupom

okresného súdu v konaní, ktoré je na ňom vedené pod sp. zn. , došlo

k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48

ods. 2 .

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov podľa okresným súdom, prikázal mu,

aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa

nachádza sťažovateľ.

III.

Podľa „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie“.

Podľa „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného

finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho

domáha“. Podľa ustanovenia ak ústavný súd rozhodne

o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo

slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti

rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti žiadal aj o priznanie primeraného finančného

zadosťučinenia v sume 120 000 Sk z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti.

Poukázal najmä na to, že „Ide o majetkový spor po rozvode, ktorého výsledkom malo

byť určenie k spoločnému majetku účastníkov, napr. aj rekreačnej chalupy, ktorá takto

chátra, keďže nie je určené vlastníctvo k nehnuteľnosti“.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného

základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý

vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany nielen deklaráciu porušenia, prípadne

príkazom na ďalšie konanie bez porušovania základného práva ().

Podľa názoru ústavného súdu prichádza v tomto prípade do úvahy priznanie

primeraného finančného zadosťučinenia.

Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal

zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý

spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. , berúc do úvahy konkrétne okolnosti prípadu s prihliadnutím

na správanie sťažovateľa a jeho podiel na predĺžení konania (uvedené v časti II bode 2 tohto

nálezu), ako aj s prihliadnutím na skutočnosť, že konanie vo veci nebolo do rozhodnutia

ústavného súdu právoplatne skončené, ústavný súd považoval priznanie sumy 50 000 Sk

za primerané finančné zadosťučinenie podľa .

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu

vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom JUDr. P. K.

Ústavný súd pri rozhodovaní o trovách konania vychádzal z výšky priemernej mesačnej

mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2004, ktorá bola

15 008 Sk. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia

a spísanie sťažnosti a jej podanie) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a c)

vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách

a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška“) vo výške

2 501 Sk a 2 x 150 Sk režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky). Úhrada bola priznaná

v celkovej sume 5 302 Sk.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet

právneho zástupcu sťažovateľa ( v spojení s ).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. apríla 2005