Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 117/05
PDF · 137.29 KB
No categories available
III. ÚS 117/05
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. apríla 2005
predbežne prerokoval sťažnosť Ing. Ondreja Králika, B., zastúpeného Mgr. A. S., B., ktorou
namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky Okresným súdom Bratislava IV v konaní
vedenom pod sp. zn. 9 C 316/03, a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť Ing. Ondreja Králika o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. marca 2005
doručená sťažnosť Ing. Ondreja Králika, B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného
Mgr. A. S., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
Okresným súdom Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že rozsudkom okresného súdu sp. zn. 9 C 56/02
z 28. apríla 2003 bolo jeho manželstvo rozvedené. Dve maloleté deti boli na čas po rozvode
zverené do výchovy a opatery matky s tým, že po vzájomnej dohode deti budú striedavo
vždy po týždni bývať u jedného z rodičov.
K dohode o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva medzi bývalými manželmi,
aj napriek pokusom sťažovateľa, nedošlo. Preto sťažovateľ 23. decembra 2003 podal návrh
okresnému súdu na jeho vyporiadanie. Konanie vo veci sťažovateľa je na tomto súde
vedené pod sp. zn. 9 C 316/03.
Sťažovateľ ďalej uviedol, že 26. marca 2004 podal okresnému súdu návrh na vydanie
predbežného opatrenia. V ňom žiadal, aby súd zaviazal jeho bývalú manželku (ďalej len
„odporkyňa“) hradiť jednu polovicu splátky hypotekárneho úveru, ktorý im ešte za trvania
manželstva spoločne poskytla HVB Bank Slovakia, a. s. Dôvodom tohto kroku sťažovateľa
bola jeho snaha vyhnúť sa sankciám za nesplácanie úveru, pretože táto povinnosť
v dôsledku neriešenia vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva ostala na ňom
samotnom.
Na základe výzvy okresného súdu z 13. mája 2004 sťažovateľ uhradil súdny poplatok
za návrh vo veci samej aj za návrh na vydanie predbežného opatrenia. Vzhľadom na zlú
finančnú situáciu listami z 13. mája 2004 a 26. mája 2004 žiadal súd o konanie vo veci.
Uznesením zo 4. júna 2004 okresný súd návrh na vydanie predbežného opatrenia
sťažovateľovi zamietol. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) o podanom
odvolaní sťažovateľa z 28. júna 2004 rozhodol uznesením sp. zn. 5 Co 212/2004
z 29. októbra 2004 tak, že prvostupňové rozhodnutie potvrdil.
Podľa tvrdenia sťažovateľa však až 16. februára 2005 mu bolo vyššie uvedené
rozhodnutie krajského súdu doručené a následne 17. februára 2005 mu bolo taktiež
doručené predvolanie na pojednávanie vo veci samej, ktoré okresný súd nariadil
na 19. máj 2005.
Sťažovateľ namieta tú skutočnosť, že kým okresný súd, ako aj krajský súd
postupovali neprimerane a neodôvodnene pomaly pri rozhodovaní o predbežnom opatrení,
okresný súd vo veci samej nekonal vôbec, iba jednoduchými úkonmi vyzval sťažovateľa na
zaplatenie súdneho poplatku (doručená 12. mája 2004) a zaslal návrh odporkyni
(20. mája 2004).
Sťažovateľ tvrdí, že napriek jednoduchosti a bežnosti prerokovávanej veci okresný
súd počas 15 mesiacov od podania návrhu nezačal konať vo veci samej.
Z uvedeného dôvodu po viacnásobných urgenciách sťažovateľ 8. decembra 2004
podal sťažnosť na prieťahy v súdnom konaní adresovanú predsedkyni okresného súdu, ktorá
bola z jej strany posúdená ako dôvodná.
Sťažovateľ v tejto súvislosti žiada, aby ústavný súd deklaroval porušenie jeho
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
okresným súdom v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 316/03, priznal mu primerané finančné
zadosťučinenie vo výške 50 000 Sk a náhradu trov konania vo výške 5 302 Sk.
V sťažnosti sťažovateľ tvrdí, že konaním okresného súdu došlo aj k porušeniu jeho
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 38 ods. 2
Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a tiež jeho práva na to, aby jeho
záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým
a nestranným súdom podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“). V sťažnosti je návrh výroku rozhodnutia jasne oddelený od
jej ostatných častí. Sťažovateľ je zastúpený zvolenou kvalifikovanou právnou zástupkyňou,
advokátkou.
Podľa § 20 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) je ústavný súd
viazaný návrhom. Viazanosť návrhom sa zvlášť vzťahuje na návrh výroku rozhodnutia
(petit), v ktorom je sústredené, čo chce sťažovateľ konaním dosiahnuť. Preto ústavný súd
pokladá v okolnostiach prípadu tvrdenie o porušení práv sťažovateľa podľa čl. 38 ods. 2
listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru za súčasť jeho právnej argumentácie, a teda o ňom výslovne
nerozhoduje.
II.
Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí podľa § 25
zákona o ústavnom súde. Skúmal pritom, či má na jej prerokovanie právomoc, či má
náležitosti predpísané v § 20 a § 50 zákona o ústavnom súde, či nie je neprípustná, podaná
niekým zjavne neoprávneným alebo oneskorene, ako aj to, či nie je zjavne neopodstatnená.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody,
ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú možno preto
považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil možnosť
porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po
prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (III. ÚS 199/02, I. ÚS 140/03).
Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ktorého sa mal dopustiť okresný súd
v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 316/03 o návrhu sťažovateľa na vyporiadanie
bezpodielového spoluvlastníctva s odporkyňou.
V okolnostiach prípadu ústavný súd zo sťažnosti sťažovateľa a k nej pripojeného
spisového materiálu zistil, že v tejto veci na základe návrhu sťažovateľa z 23. decembra
2003 o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva a jeho návrhu na vydanie
predbežného opatrenia z 26. marca 2004 okresný súd po zaplatení súdneho poplatku
sťažovateľom (13. mája 2004) uznesením zo 4. júna 2004 návrh na vydanie predbežného
opatrenia zamietol. O odvolaní sťažovateľa voči predmetnému uzneseniu podanému
28. júna 2004 rozhodol odvolací krajský súd uznesením sp. zn. 5 Co 212/2004 z 29. októbra
2004 tak, že napadnuté uznesenie prvostupňového súdu potvrdil.
Ostatným úkonom okresného súdu vo veci samej bolo nariadenie pojednávania
(21. decembra 2004) na 19. máj 2005.
III.
Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti konštantne vychádza z názoru, že
účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie
stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho
orgánu (napr. I. ÚS 167/03). Posúdenie otázky, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo
porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované
v čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého
jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie
účastníka konania a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Z judikatúry ústavného súdu ďalej
vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok
porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy (II. ÚS 57/01, I. ÚS 61/03).
Podľa názoru ústavného súdu nemožno na základe skutočností uvedených v sťažnosti
považovať postup okresného súdu za taký, ktorý by bolo možné vzhľadom najmä na
celkovú dĺžku konania kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy v konaní“ v zmysle cit. článku
ústavy. Je síce možné zistiť v doterajšom postupe okresného súdu aj prieťah, tak ako ho
konštatovala podpredsedníčka okresného súdu v odpovedi z 1. februára 2005 adresovanej
sťažovateľovi, ten však bol napravený vytýčením pojednávania vo veci.
V posudzovanom konaní o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva ide o spor,
v ktorom je každý účastník povinný postupovať podľa § 6 a § 120 Občianskeho súdneho
poriadku a vyvíjať všetko úsilie na súčinnosť so súdom tak, aby súd mohol o uplatnenej
ochrane rozhodnúť v súlade so zákonom. Súd v sporovom konaní nie je povinný konať
z vlastnej iniciatívy, najmä nahradzovať úkony účastníkov pri uplatňovaní ich nárokov,
plnení ich procesných povinností a využívaní procesných práv. Vychádzajúc z uvedenej
základnej charakteristiky sporového konania možno sťažovateľovi vyčítať, najmä ak tak
zdôrazňoval naliehavú potrebu riešiť meritum veci – vyporiadanie bezpodielového
spoluvlastníctva, že nevenoval pozornosť zaplateniu súdneho poplatku, ktorý bol splatný
podaním návrhu, a zaplatil ho až 13. mája 2004 (4 a pol mesiaca po podaní návrhu) na
základe výzvy okresného súdu.
O predbežnom opatrení okresný súd rozhodol v čase, ktorý nemožno považovať za
vybavenie veci so zbytočnými prieťahmi, keď po úhrade súdneho poplatku za návrh na
vydanie predbežného opatrenia 13. mája 2004 o ňom rozhodol 4. júna 2004.
Ústavný súd konštatuje, že ak na jednej strane sťažovateľ ako účastník konania je
oprávnený využiť na svoju obranu všetky procesné prostriedky dané mu príslušným
procesným kódexom, na druhej strane musí počítať s tým, že ich využitie môže mať za
nevyhnutný dôsledok spomalenie postupu všeobecného súdu pri prerokovaní veci samej,
a tým aj predĺženie súdneho konania a že tento dôsledok (predĺženie konania) nemôže
v sťažnosti podanej podľa čl. 127 ods. 1 ústavy následne úspešne pričítať výlučne postupu
konajúceho súdu a len z tohto dôvodu vyvodzovať porušenie jeho práv podľa cit. článku
ústavy. Z uvedeného dôvodu dobu minimálne štyroch mesiacov, keď celý spisový materiál
vo veci sťažovateľa bol okresným súdom odstúpený krajskému súdu za účelom rozhodnutia
o odvolaní sťažovateľa proti zamietnutiu predbežného opatrenia, nemožno pričítať na vrub
okresnému súdu.
Ústavný súd v predmetnej veci konštatuje, že v okolnostiach prípadu doterajšia doba
konania okresného súdu je primeraná (15 mesiacov). Dĺžka konania a všetky uvedené
skutočnosti, t. j. doba, počas ktorej bol spis na krajskom súde, ako aj zaplatenie súdneho
poplatku sťažovateľom až na výzvu súdu vylučujú, aby v konaní vedenom pod
sp. zn. 9 C 316/03 došlo ku zbytočným prieťahom znamenajúcim porušenie sťažovateľovho
označeného ústavného práva.
Preto je sťažovateľova sťažnosť zjavne neopodstatnená. Zjavnú neopodstatnenosť
sťažnosti nemožno odstrániť. Ústavný súd sa preto nezaoberal ani jeho ďalšími návrhmi
uvedenými v sťažnosti.
Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej
časti tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. apríla 2005