Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 86/06

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. marca 2006

predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. J. K., K., zastúpeného advokátom JUDr. M. K., B., vo

veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 21. marca 2005 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. J. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. mája 2005

doručená sťažnosť JUDr. J. K., K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie

svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „ústava“) a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj

„najvyšší súd“) sp. zn. z 21. marca 2005 (ďalej aj „napadnuté

rozhodnutie“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ je správcom konkurznej podstaty úpadcu

Roľnícke družstvo B. Uvedená konkurzná vec je vedená na Krajskom súde v Banskej

Bystrici (ďalej aj „krajský súd“) pod sp. zn. 51-24 K 222/97.

Podaním z 25. februára 2005 vzniesol sťažovateľ námietku zaujatosti voči sudcovi

krajského súdu JUDr. A. M. a žiadal, aby bol tento sudca z prejednávania a rozhodovania

označenej konkurznej veci vylúčený. Sťažovateľ v námietke uviedol viaceré dôvody, najmä

skutočnosť, že vo veci sp. zn. 51-24 K 222/97–1096 ho tento sudca zbavil funkcie správcu

konkurznej podstaty a že JUDr. A. M. bol zákonným sudcom aj v konaní úpadcu D. , a. s.,

B., ktoré je vedené na krajskom súde pod sp. zn. 36-24 K 231/00. V tomto konaní

sťažovateľ vykonáva funkciu správcu konkurznej podstaty „a na základe skutočností, ktoré

sa v konkurznom konaní udiali“, podal sťažovateľ návrh na vylúčenie zákonného sudcu

v tejto konkurznej veci. Najvyšší súd návrhu sťažovateľa vyhovel a z konkurzného konania

úpadcu D., a. s., bol JUDr. A. M. uznesením z 13. februára 2004 sp. zn.

vylúčený.

Vo veci námietky sťažovateľa o zaujatosti sudcu JUDr. A. M. v konkurznom konaní

vedenom pod sp. zn. 51-24 K 222/97 Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol

uznesením sp. zn. z 21. marca 2005 tak, že konanie zastavil. Svoje

rozhodnutie odôvodnil tým, že v danom prípade nie je splnená podmienka konať

o zaujatosti vznesenej sťažovateľom ako správcom konkurznej podstaty, pretože ten nie je

účastníkom konkurzného konania a preto nemôže podať námietku zaujatosti voči sudcovi.

Uznesenie najvyššieho súdu bolo sťažovateľovi doručené 19. apríla 2005. Sťažovateľ

namieta, že uznesením sp. zn. z 21. marca 2005 najvyšší súd porušil jeho

právo na prístup k súdu obsiahnuté v , pretože bez toho, aby skúmal

námietky sťažovateľa, vo veci nekonal a konanie zastavil. Tým súčasne podľa sťažovateľa

došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces, konkrétne na nestranný súd,

obsiahnutého v a dohovoru Podľa sťažovateľa najvyšší súd

mal o podanej námietke zaujatosti rozhodnúť, a nie konanie zastaviť. Poukázal na

rozhodnutie najvyššieho súdu v obdobnom prípade, keď v konkurznom konaní úpadcu D.,

a. s., o podanej námietke zaujatosti sudcu riadne konal a rozhodol o nej tak, že namietaného

sudcu z konania vylúčil (vec bola vedená na najvyššom súde pod sp. zn. ).

Vzhľadom na to, že podľa názoru sťažovateľa nemá v danom prípade možnosť

domáhať sa ochrany svojho ústavného práva na inom orgáne ako na ústavnom súde,

navrhol, aby ústavný súd po prejednaní veci vyslovil nález:

„Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. zo dňa

21. 3. 2005 bolo porušené základné právo JUDr. J. K., správcu konkurznej podstaty úpadcu

Roľnícke družstvo B. (...) a to právo na prístup k súdu a právo na nestranný súd zakotvené

a Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky č. k. zo dňa 21. 3. 2005 a vec vracia na ďalšie konanie.

Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky ukladá zaplatiť trovy právneho zastúpenia

JUDr. J. K., správcovi konkurznej podstaty úpadcu Roľnícke družstvo B. (...), za

zastupovanie v konaní pred Ústavným súdom SR, na účet advokáta JUDr. M. K., (...) do

1 mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. (...)

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom (...).

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom pre odmietnutie návrhu

pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným

právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do

takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí

relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo

slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť

sťažnosti a túto odmietne (mutatis mutandis , ).

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základných práv sťažovateľa

zaručených v a dohovoru uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 21. marca 2005.

Pokiaľ ide o namietané porušenie základných práv sťažovateľa na spravodlivé súdne

konanie podľa a podľa dohovoru, ústavný súd pripomína, že

podľa svojej ustálenej judikatúry nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred

všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo

skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (). Vo všeobecnosti úlohou súdnej

ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred

skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv,

ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné ().

Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že

ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných

súdov (napr. ).

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej

právomoci nezávislého súdneho orgánu ústavnosti ( ) nemôže zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov, a že jeho

úloha sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie

s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných

slobodách (napr. ).

V danom prípade je relevantnou aj judikatúra ústavného súdu, v zmysle ktorej je na

skúmanie prípustnosti návrhu na začatie súdneho konania, jeho opodstatnenosti, dodržania

zákonných lehôt, oprávnenosti navrhovateľa takýto návrh podať, právomoci o ňom konať

a rozhodnúť či splnenia iných zákonom ustanovených náležitostí zásadne príslušný orgán,

ktorý rozhoduje o merite návrhu – inými slovami, právomoc konať o veci, ktorej sa návrh

týka, v sebe obsahuje právomoc skúmať to, či návrh zodpovedá tým podmienkam, ktoré pre

konanie o ňom ustanovuje príslušný procesný kódex. Ingerencia ústavného súdu do výkonu

tejto právomoci všeobecných súdov je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti

s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou (, ,

). V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že uvedené obdobne platí aj pokiaľ

ide o skúmanie podmienok konania „o námietke zaujatosti vznesenej správcom konkurznej

podstaty“, jeho opodstatnenosti a pod.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorú si osvojil aj ústavný súd,

vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup k súdu, nie je

absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení však nesmie

obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by uvedené právo

bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6

ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie len vtedy, ak sledujú

legitimný cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi použitými prostriedkami a týmto

cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Otázka posúdenia podmienok konania „o námietke zaujatosti vznesenej správcom

konkurznej podstaty“, je otázkou zákonnosti a jej riešenie samo osebe nemôže viesť

k záveru o porušení označených práv sťažovateľa (mutatis mutandis ).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľa s právnym názorom

najvyššieho súdu vysloveným v jeho napadnutom uznesení sp. zn.

z 21. marca 2005.

Z odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu okrem iného vyplýva, že:

„Sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom na ich

pomer k veci, k účastníkom alebo ich zástupcom možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti

(§14 ods. 1 O. s. p). Podľa § 15a ods. 1 O. s. p účastníci majú právo z dôvodov podľa § 14

ods.1 uplatniť námietky zaujatosti voči sudcovi, ktorý má vec prejednať a rozhodnúť.

O tomto práve prvostupňový súd účastníkov poučí. Podľa § 7 ods. 1 zákona

o konkurze a vyrovnaní účastníkmi konkurzu sú veritelia, ktorí podali návrh na vyhlásenie

konkurzu, veritelia, ktorí prihlásili svoje pohľadávky podľa § 20 a dlžník. Podľa ods. 2

citovaného ustanovenia účastníkmi konkurzu sa stanú aj veritelia pohľadávok proti podstate

(§ 31 ods. 3) a veritelia pohľadávok podľa § 31 ods. 1 písm. a) až c), ak ich nárok nebol

uspokojený a uplatnili pohľadávku na súde, ktorý vyhlásil konkurz žalobou, prihláškou

alebo ak sú zahrnutí do zoznamu na účely rozvrhu (§ 29 ods. 1). Z uvedeného je zrejmé, že

správca konkurznej podstaty nie je v konkurznom konaní v pozícii účastníka konania, ale je

len osobou na konaní zúčastnenou. Ako zvláštny procesný subjekt má samostatné

postavenie ako voči úpadcovi, tak voči konkurzným veriteľom a nemožno ho považovať za

zástupcu konkurzných veriteľov, ani za zástupcu úpadcu. Účastníkom konania je len vtedy,

ak uplatňuje odmenu a odmenu výdavkov, ak tieto nároky neboli uspokojené pred vydaním

rozvrhového uznesenia . Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd nadriadený na základe

uvedených skutočností dospel k záveru, že v danom prípade nie je splnená podmienka

konať o námietke zaujatosti vznesenej správcom konkurznej podstaty. Správca konkurznej

podstaty nie je účastníkom konkurzného konania, preto ani námietku zaujatosti voči sudcovi

podať nemôže. Nadriadený súd preto konanie o vylúčení sudcu Krajského súdu v Banskej

Bystrici JUDr. A. M. z prejednávania a rozhodovania veci zastavil.“

Podľa názoru ústavného súdu právny názor najvyššieho súdu v danej veci je

zdôvodnený vyčerpávajúcim spôsobom, najvyšší súd k zásadným námietkam sťažovateľa

zaujal stanovisko, a preto aj ústavný súd ho považuje za ústavne relevantný. V citovanej

časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyšší súd dostatočným spôsobom

uviedol dôvody, pre ktoré bolo potrebné „konanie o vylúčení sudcu Krajského

súdu v Banskej Bystrici JUDr. A. M. z prejednávania a rozhodovania veci vedenej pod

sp. zn. 51-24K 222/97“ zastaviť.

V každom prípade tento postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní svojho právneho

záveru vo veci sťažovateľa nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny.

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže

sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru

a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným už

ani preto, že ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov najvyššieho súdu.

Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci najvyššieho súdu je opodstatnená len

v prípade jeho nezlučiteľnosti s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou.

Ústavný súd aj keby nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecnými súdmi, ktoré sú

„pánom zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny

názor najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, a teda

ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným

súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného

súdu predmetný právny výklad najvyšším súdom takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo

potrebné sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú odmietnuť.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. marca 2006