Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 14/06

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-31

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. mája 2006 v senáte

zloženom z predsedu Alexandra Bröstla a zo sudcov Ľudmily Gajdošíkovej a Jána Lubyho

v konaní o sťažnosti M. O., trvale bytom R., zastúpenej advokátkou JUDr. I. R., so sídlom

K., namietajúcej porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov upraveného v a práva na prejednanie jej

záležitosti v primeranej lehote upraveného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Okresného súdu Prešov vo veci vedenej pod sp. zn. 9 C

188/97 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo M. O. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upravené

v a právo na prejednanie jej záležitosti

v primeranej lehote upravené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn.

p o r u š e n é b o l o .

2. Okresnému súdu Prešov p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod sp. zn.

konal bez zbytočných prieťahov.

3. M. O. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie 25 000 Sk (slovom dvadsaťpäťtisíc

slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Prešov p o v i n n ý zaplatiť do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. M. O. p r i z n á v a náhradu trov konania 6 311 Sk (slovom šesťtisíc tristojedenásť

slovenských korún), ktoré je Okresný súd Prešov p o v i n n ý zaplatiť advokátke JUDr. I.

R., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. decembra

2005 doručená sťažnosť M. O., trvale bytom R. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej

advokátkou JUDr. I. R., so sídlom K., v ktorej namieta porušenie svojho základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej

lehote upraveného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „Dohovor“) postupom Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) vo veci

vedenej pod sp. zn. .

Zo sťažnosti vyplýva, že navrhovateľka R. Ž. podala 30. mája 1997 návrh na začatie

konania o určenie neplatnosti zmluvy proti odporcovi Ing. J. Ž.. Prvé pojednávanie vo veci

sa uskutočnilo 9. apríla 1998. Podaním z 9. júna 1998 právna predchodkyňa sťažovateľky

žiadala súd o nariadenie pojednávania a navrhla vypočuť MUDr. L.. Okresný súd nariadil

výsluch právnej zástupkyne predchodkyne sťažovateľky v mieste jej bydliska. Právna

zástupkyňa právnej predchodkyne sťažovateľky oznámila podaním z 9. septembra 1998

okresnému súdu, že táto bola rozsudkom Okresného súdu Košice – okolie z 8. júla 1998

pozbavená spôsobilosti na právne úkony, a vzhľadom na to žiadala nariadený výsluch

zrušiť. Následne sťažovateľka podaním zo 4. novembra 1998 oznámila okresnému súdu, že

bola uznesením Okresného súdu Košice – okolie ustanovená ako opatrovníčka

navrhovateľky R. Ž..

Dňa 3. decembra 1998 a 11. októbra 1999 sa vo veci uskutočnilo pojednávanie.

Uznesením okresného súdu z 13. októbra 1999 bol na účely vypracovania znaleckého

posudku ustanovený znalec MUDr. M. F.. Podaniami z 23. novembra 2000 a 22. januára

2001 žiadala sťažovateľka ako opatrovníčka navrhovateľky okresný súd o nariadenie

pojednávania. Znalecký posudok bol právnej zástupkyni sťažovateľky doručený 25. januára

2001 s možnosťou vyjadriť sa k nemu v lehote 15 dní. Okresný súd uznesením

zo 6. novembra 2001 pribral do konania znalkyňu MUDr. Ľ. B., ktorá doručila okresnému

súdu znalecký posudok 5. februára 2002.

Okresný súd nariadil termín pojednávania vo veci na 20. máj 2002 a následne na

18. september 2002. Toto pojednávanie bolo odročené na 28. október 2002 z dôvodu

čerpania dovolenky sudkyne.

Sťažovateľka ako opatrovníčka navrhovateľky podaním z 21. októbra 2002 oznámila

okresnému súdu, že navrhovateľka R. Ž. zomrela, a preto žiadala o odročenie pojednávania

nariadeného na 28. október 2002. Následne sťažovateľka ako opatrovníčka navrhovateľky

na základe výzvy súdu oznámila podaním z 19. novembra 2002 okresnému súdu právnych

nástupcov navrhovateľky a navrhla, aby súd konanie zastavil. Okresný súd vyzval právnu

zástupkyňu sťažovateľky ako opatrovníčky navrhovateľky, aby oznámila súdu v lehote 10

dní, či jej podanie z 19. novembra 2002 je späťvzatím návrhu vo veci. Právna zástupkyňa

sťažovateľky ako opatrovníčky navrhovateľky požiadala o predĺženie lehoty a následne

listom z 11. augusta 2003 oznámila súdu, že jej podanie z 19. novembra 2002 nie je

späťvzatím návrhu, a predložila splnomocnenie na zastupovanie právnych nástupcov po

nebohej navrhovateľke, ktorými boli súrodenci nebohej vrátane sťažovateľky, pretože

navrhovateľka bola bezdetná.

Okresný súd nariadil pojednávanie na 17. marec 2004, na ktorom uznesením konanie

zastavil. Proti tomuto uzneseniu podali nástupcovia navrhovateľky odvolanie. O odvolaní

rozhodol Krajský súd v Prešove uznesením zo 16. augusta 2004, ktorým zrušil uznesenie

okresného súdu a vec vrátil na ďalšie konanie. Následne okresný súd uznesením

z 3. novembra 2005 prerušil konanie do právoplatného ukončenia dedičského konania

vedeného na Okresnom súde Košice - okolie. Proti tomuto uzneseniu podala sťažovateľka

ako jedna z právnych nástupcov 22. novembra 2005 odvolanie.

Sťažovateľka podala 25. februára 2004 predsedovi okresného súdu sťažnosť na

prieťahy v konaní. Predsedníčka okresného súdu v odpovedi na sťažnosť z 1. apríla 2004

uviedla, že vo veci sa koná bez prieťahov. Ďalšiu sťažnosť na prieťahy v konaní

z 30. augusta 2005 adresovala sťažovateľka Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej

republiky. Na túto sťažnosť odpovedala predsedníčka okresného súdu listom z 26. októbra

2005, v ktorom uviedla, že sťažnosť považuje za bezdôvodnú.

Sťažovateľka tvrdí, že doterajším postupom okresného súdu vo veci vedenej pod

sp. zn. bolo porušené jej základné právo podľa , ako aj právo

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto navrhuje, aby ústavný súd prijal jej sťažnosť na ďalšie

konanie, a vo veci samej rozhodol týmto nálezom:

„Právo sťažovateľky na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov zakotvené

v článku 48 ods. 2 SR a právo na prerokovanie veci v primeranej lehote zakotvené

v článku 6 ods. 1 vety prvej Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení

protokolov č. 3, 5 a 8 bolo postupom Okresného súdu v Prešove vo veci sp. zn.

porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje, aby Okresný súd v Prešove konal vo veci

vedenej na Okresnom súde v Prešove pod sp. zn. bez prieťahov.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Okresnému súdu v Prešove pokračovať

v porušovaní namietaných práv sťažovateľky.

Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľke finančné zadosťučinenie

vo výške 100.000,- Sk.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľke všetky trovy tohto konania.“.

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. -14

z 18. januára 2006 ju prijal na ďalšie konanie. Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný

súd vyzval právnu zástupkyňu sťažovateľky a predsedu okresného súdu, aby sa vyjadrili, či

trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predsedu okresného súdu ústavný

súd zároveň vyzval, aby sa vyjadril k sťažnosti.

Právna zástupkyňa sťažovateľky a predseda okresného súdu ústavnému súdu

oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Vyjadrenie predsedu okresného súdu bolo ústavnému súdu doručené 6. apríla 2006.

Okrem iného sa v ňom uvádza:

„Žaloba bola podaná dňa 2. 6. 1997 a prvý termín pojednávania sa uskutočnil dňa

20. 10. 1997. Ďalšie pojednávanie sa uskutočnilo dňa 20. 11. 1997, ktoré sťažovateľka

nespomína, a ktorého sa pôvodná žalobkyňa nezúčastnila. Ďalší priebeh konania prebiehal

podľa opísania sťažovateľkou, hoci s malými nepresnosťami.

Hlavným dôvodom, ktorý ovplyvnil dĺžku konania bola skutočnosť, že pôvodná

žalobkyňa bola pozbavená spôsobilosti na právne úkony rozsudkom Okresného súdu Košice

– okolie č. k. –19 zo dňa 8. 7. 1998, ktorý nadobudol právoplatnosť 14. 8.

1999. Konanie sa skomplikovalo aj tým, že žalobkyňa dňa 10. 10. 2002 zomrela a do

konania vstúpili právni nástupcovia.

Vychádzajúc z ustálenej praxe Ústavného súdu SR je potrebné pri posudzovaní

dôvodnosti sťažnosti vychádzať z kritérií správania sa účastníkov v konaní právnej

a faktickej zložitosti prejednávanej veci, ako aj spôsobu, akým súd v konaní postupoval.

Vážnym problémom v tomto konaní bolo vlastne správanie sa pôvodnej žalobkyne, ktorá

s najväčšou pravdepodobnosťou podania žaloby nebola spôsobilá takémuto úkonu a táto

vada sa odstraňovala až v priebehu konania.

Predmetná vec je právne a fakticky zložitá, keďže ide o neplatnosť právneho úkonu,

pri posudzovaní ktorého sa vyžadovalo aj znalecké dokazovanie.

Súd v predmetnom konaní postupoval v súlade so zákonom a ustálenou praxou.

S poukazom na uvedené navrhujem, aby Ústavný súd SR vyslovil, že

postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. nebolo

porušené ústavné právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

zaručeného SR.“.

Konanie začalo na základe žaloby navrhovateľky R. Ž. 2. júna 1997. Jeho

predmetom bolo určenie neplatnosti zmluvy. Od podania návrhu sa prvé pojednávanie

uskutočnilo 9. apríla 1998 (po troch nariadených pojednávaniach, ktoré sa neuskutočnili)

a bolo odročené za účelom výsluchu navrhovateľky a zistenia jej zdravotného stavu. Dňa

11. septembra 1999 právna zástupkyňa navrhovateľky oznámila okresnému súdu, že

navrhovateľka bola 8. júla 1998 pozbavená spôsobilosti na právne úkony a sťažovateľka

bola ustanovená za opatrovníčku navrhovateľky (rozhodnutie o pozbavení spôsobilosti na

právne úkony nadobudlo právoplatnosť 14. augusta 1999). V nadväznosti na túto

skutočnosť bolo pojednávanie, ktoré sa uskutočnilo 3. decembra 1998, odročené na neurčito

za účelom oboznámenia sa so súdnym spisom týkajúcim sa pozbavenia spôsobilosti

navrhovateľky na právne úkony (právny zástupca odporcu spochybnil spôsobilosť

navrhovateľky podať žalobu) a pojednávanie, ktoré sa uskutočnilo 11. októbra 1998, bolo

odročené na neurčito za účelom pribratia znalca z odboru psychiatrie na posúdenie

zdravotného stavu navrhovateľky v čase uzavretia zmlúv a v čase podania žaloby. Po

opakovaných urgenciách okresného súdu bol znalecký posudok doručený 21. decembra

2000 (podľa neho navrhovateľka už v čase uzavretia zmlúv trpela vážnymi poruchami

duševného zdravia). Sťažovateľka ako opatrovníčka navrhovateľky opakovane v novembri

2000 a v januári 2001 požadovala nariadenie pojednávania. Okresný súd v marci 2001

vyzval právneho zástupcu odporcu, aby oznámil súdu návrhy na doplnenie dokazovania.

Dňa 4. októbra 2001 odporca vyjadril nesúhlas so znaleckým posudkom. Okresný súd

nariadil v novembri 2001 vypracovanie kontrolného znaleckého posudku, ktorý bol

doručený okresnému súdu 5. februára 2002. Pojednávania nariadené na 20. máj 2002

a 19. jún 2002 sa neuskutočnili pre ospravedlnenú neúčasť účastníkov konania.

Dňa 22. októbra 2002 oznámila sťažovateľka ako opatrovníčka navrhovateľky

okresnému súdu, že navrhovateľka zomrela, a 21. novembra 2002 navrhla, aby okresný súd

konanie zastavil. Okresný súd v máji 2003 zistil okruh dedičov po navrhovateľke, ktorými

okrem sťažovateľky boli ďalší dedičia. Prípisom z 1. februára 2004 okresný súd vyzval

dedičov, aby sa vyjadrili, či vstupujú do konania. Dňa 17. marca 2004 okresný súd konanie

zastavil s odôvodnením, že podľa znaleckých posudkov bola žaloba podaná osobou, ktorá

nebola spôsobilá na právne úkony. Sťažovateľka a ďalší dedičia sa proti tomuto uzneseniu

odvolali. O odvolaní rozhodol Krajský súd v Prešove uznesením č. k. -175 zo

16. augusta 2004 tak, že rozhodnutie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Okresný súd od

28. októbra 2004 až do 3. novembra 2005 opakovane požadoval zapožičanie spisu, keď

3. novembra 2005 uznesením č. k. -191 konanie prerušil do právoplatného

skončenia dedičského konania. Proti tomuto uzneseniu podala sťažovateľka 22. novembra

2005 odvolanie. Po problémoch s doručovaním okresný súd predložil vec Krajskému súdu

v Prešove 16. februára 2006 za účelom rozhodnutia o odvolaní. Krajský súd v Prešove

dosiaľ o odvolaní nerozhodol.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v

a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru okresným súdom v konaní vedenom pod sp. zn.

.

Pri sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa , ako aj práva na prejednanie záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru ústavný súd vychádza zo svojej stabilnej

judikatúry, v súlade s ktorou „odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom

a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ (), pričom

k vytvoreniu stavu právnej istoty dochádza „až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného

štátneho orgánu“ (). Podľa názoru ústavného súdu možno preto za konanie

(postup) súdu odstraňujúce právnu neistotu účastníka konania považovať také, ktoré

smeruje k právoplatnému rozhodnutiu vo veci.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,

a tým aj k porušeniu práva upraveného v , ako aj práva podľa čl. ods. 1

Dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (, II. ÚS

74/97, ) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú: 1) právna a faktická

zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, 2) správanie účastníka konania a 3) postup

samotného súdu. Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prejednávanej veci.

Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľky.

1. Pokiaľ ide o prvé kritérium, ústavný súd po oboznámení sa s obsahom sťažnosti,

prílohami predloženými sťažovateľkou, ako aj obsahom spisu sp. zn. dospel

k záveru, že vec je najmä po faktickej stránke zložitá, keďže okresný súd sa musí v priebehu

konania vysporiadať s otázkou neplatnosti právnych úkonov pôvodnej navrhovateľky

vykonaných v čase uzavretia spornej zmluvy, ako aj jej spôsobilosti na podanie žaloby

v predmetnej veci. Za týmto účelom bolo nevyhnutné vykonať znalecké dokazovanie

a následne po smrti pôvodnej navrhovateľky upresňovať procesnými úkonmi okruh

účastníkov konania, a to v závislosti na priebehu dedičského konania prebiehajúceho na

Okresnom súde Košice - okolie. K zložitosti veci prispel aj väčší počet účastníkov konania

a úmrtie pôvodnej navrhovateľky, v dôsledku ktorého sa menili účastníci konania (I. ÚS

65/06). Na tomto základe ústavný súd konštatoval, že faktická zložitosť veci objektívne

vplývala na doterajšiu dĺžku namietaného konania.

2. V rámci druhého kritéria ústavný súd hodnotil pôsobenie sťažovateľky ako

účastníčky konania sp. zn. . Na základe obsahu súdneho spisu ústavný súd dospel

k záveru, že sťažovateľka, ako aj jej právna zástupkyňa poskytovali okresnému súdu

potrebnú súčinnosť, a preto im nemožno pripísať negatívny podiel na doterajšej dĺžke

konania.

3. V rámci posledného kritéria ústavný súd posudzoval postup okresného súdu

v namietanom konaní sp. zn. . Z obsahu spisu ústavný súd zistil, že v období do

13. októbra 1999, keď bol do konania pribratý znalec MUDr. H., bola činnosť okresného

súdu plynulá a smerovala k rozhodnutiu veci v primeranom čase.

V ďalšom období bola ale podľa názoru ústavného súdu činnosť okresného súdu

nedostatočne efektívna, keď mu najprv viac ako štyri mesiace trvalo, kým opravil pisársku

chybu v uznesení o ustanovení znalca, a následne bez využitia všetkých možností

poskytnutých mu toleroval znalcovi cca polročné

omeškanie s predložením znaleckého posudku, a preto v tomto období podľa názoru

ústavného súdu došlo k zbytočným prieťahom v konaní, ako aj k porušeniu označených

práv sťažovateľky.

Ústavný súd sa nestotožnil s názorom sťažovateľky, že k zbytočným prieťahom

v konaní došlo aj v ďalšom období, keďže zo spisu vyplýva, že okresný súd v primeranom

čase rozhodol o priznaní znalečného, doručoval ho účastníkom konania, následne ich vyzval

tiež na predloženie návrhov na doplnenie dokazovania a zabezpečil v primeranom čase tiež

vyhotovenie kontrolného znaleckého posudku. V ďalšom období sa nariadené pojednávania

neuskutočnili z dôvodu ospravedlnenej neúčasti účastníkov konania a ďalší priebeh

objektívne ovplyvnila smrť pôvodnej navrhovateľky a s tým súvisiaca potreba zisťovať

okruh jej právnych nástupcov.

Podľa názoru ústavného súdu aj nesprávne právne posúdenie veci v uznesení

okresného súdu č. k. -168 zo 17. marca 2004, ktorým okresný súd zastavil

konanie a ktoré odvolací súd zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie, treba

posúdiť ako neefektívny postup okresného súdu, v dôsledku čoho ústavný súd rozhodol, že

došlo k zbytočným prieťahom v konaní a k porušeniu označených základných práv

sťažovateľky.

V ďalšom období už podľa názoru ústavného súdu k zbytočným prieťahom nedošlo,

pretože okresný súd priebežne zisťoval stav dedičského konania u poverenej notárky i na

Okresnom súde Košice - okolie a následne uznesením prerušil konanie.

Ústavný súd s prihliadnutím na celkovú dĺžku konania dospel k záveru, že

v namietanom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu

základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 a k porušeniu práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby

podľa vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie,

opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil, aby vo

veci konal. Podľa môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby, ktorej

práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

Keďže namietané konanie nebolo do času rozhodovania ústavného súdu o sťažnosti

ešte právoplatne ukončené, ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby v konaní vedenom

pod sp. zn. v ďalšom období konal bez zbytočných prieťahov.

V nadväznosti na rozhodnutie ústavného súdu o tom, že bolo porušené základné

právo sťažovateľky podľa a právo podľa Dohovoru, sa

ústavný súd zaoberal aj žiadosťou sťažovateľky o priznanie primeraného finančného

zadosťučinenia. Aj keď ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby v označenom konaní

konal bez zbytočných prieťahov, nepovažoval vzhľadom na okolnosti prípadu uplatnenie

tejto svojej právomoci za dostatočné na to, aby sa dosiahla vo veci účinná náprava, a preto

považoval za potrebné rozhodnúť aj o žiadosti sťažovateľky o priznanie primeraného

finančného zadosťučinenia.

Sťažovateľka žiadala, aby jej bolo priznané finančné zadosťučinenie 100 000 Sk,

s odôvodnením, že konanie je neprimerane dlhé bez ospravedlniteľného dôvodu, pričom

predmetom konania je neplatnosť zmluvy týkajúcej sa bytu, ktorý pôvodne patril jej sestre

a mal by byť predmetom dedičstva. Sťažovateľka vníma nevyriešenie problému, ktorý je

predmetom súdneho konania, ako možnosť odporcu oddialiť konečné rozhodnutie vo veci.

Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia vychádzal ústavný súd

zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý

spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru priznáva so zreteľom na

konkrétne okolnosti prípadu.

Zohľadňujúc predovšetkým obdobie, v ktorom došlo podľa názoru ústavného súdu

k zbytočným prieťahom, faktickú zložitosť veci, pôsobenie sťažovateľky, resp. jej právnej

predchodkyne, ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade bude priznanie finančného

zadosťučinenia 25 000 Sk (slovom dvadsaťpäťtisíc slovenských korún) sťažovateľke

primerané konkrétnom okolnostiam prípadu.

Ústavný súd napokon rozhodol podľa aj

o náhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v súvislosti s jej právnym

zastupovaním advokátkou JUDr. I. R. v konaní pred ústavným súdom. Ústavný súd ich

vyčíslil sumou 6 311 Sk (slovom šesťtisíctristojedenásť slovenských korún) spolu za dva

úkony právnej pomoci podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3

vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách

a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov

(vypočítanou zo základu nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej

republiky v prvom polroku 2004, ktorá bola 15 008 Sk, t. j. 2-krát 2501 Sk a 2-krát 150 Sk

za miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné, pretože išlo o úkony urobené

v roku 2005 a zvýšenou o 19 % DPH, keďže JUDr. R. je platiteľkou DPH).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. mája 2006