Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 236/06
PDF · 253.17 KB
No categories available
III. ÚS 236/06
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. júla 2006
predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. A. V., K., zastúpenej advokátom JUDr. J. K.,
Advokátska kancelária, K., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu
ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Krajského súdu v Košiciach č. k. 6 Co 214/05-89 z 28. októbra 2005 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť JUDr. A. V. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. marca 2006
doručená sťažnosť (z 24. marca 2006) JUDr. A. V., K. (ďalej len „sťažovateľka“),
zastúpenej advokátom JUDr. J. K., Advokátska kancelária, K., v ktorej namietala porušenie
svojho základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením
Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 6 Co 214/05-89 z 28. októbra
2005.
Sťažovateľka je advokátkou. Ako právnej zástupkyni žalobcu v konaní vedenom na
Okresnom súde Košice II (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 24 C 5/02 jej bola
uznesením okresného súdu č. k. 24 C 5/02–65 z 18. mája 2005 podľa § 53 Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) uložená poriadková pokuta vo výške 10 000 Sk.
Sťažovateľka podala 8. júla 2005 proti tomuto rozhodnutiu odvolanie (písomným podaním
zo 7. júla 2005). Krajský súd uznesením č. k. 6 Co 214/05-89 z 28. októbra 2005
prvostupňové rozhodnutie o uložení poriadkovej pokuty sťažovateľke (uznesenie okresného
súdu č. k. 24 C 5/02–65 z 18. mája 2005) potvrdil.
Sťažovateľka namieta, že uznesením krajského súdu č. k. 6 Co 214/05-89
z 28. októbra 2005 došlo k porušeniu jej základného práva „na spravodlivé súdne konanie“
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože jej záležitosť nebola všeobecným
súdom spravodlivo prejednaná.
Sťažovateľka tvrdí, že odvolací súd v rámci preskúmania napadnutého rozhodnutia
okresného súdu nepostupoval dôsledne v súlade s ustanovením § 6 OSP, ktorý „...indikuje
zásady, ktorými sa spravuje civilný proces a ktorý zo správneho zistenia skutkového stavu
a zo spravodlivého rozhodnutia robí zodpovedným predovšetkým súd.“
Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uvádza, že ako právna zástupkyňa
žalobcu v občianskom súdnom konaní si sťažovateľka mala zabezpečiť v prípade kolízie
termínov substitučné zastúpenie. Krajský súd v tejto súvislosti poukazuje najmä na
dostatočný časový predstih, v ktorom boli sťažovateľke oznámené termíny pojednávaní.
Sťažovateľka namieta, že argumentácia krajského súdu nemá oporu v žiadnom
všeobecne záväznom právnom predpise. Neexistuje totiž „...žiadny právny predpis, ktorý by
advokátovi ukladal takúto primárnu povinnosť, zabezpečiť si substitúciu.“ Sťažovateľka
navyše argumentuje, že krajský súd „...ani len neskúmal, či sťažovateľ sa pokúšal
zabezpečiť substitúciu na uvedené pojednávania, pričom sťažovateľ tvrdí, že sa mu
substitúciu na tieto dni nepodarilo zabezpečiť z objektívnych dôvodov, a to s poukazom na
pracovnú zaťaženosť tých advokátov, ktorých oslovil. Sťažovateľ teda vykonal všetko pre
úspešný priebeh pojednávaní, ktorý bolo možné od neho v rozumnej miere očakávať“.
Sťažovateľka tvrdí, že „...odvolací súd nemôže založiť zodpovednosť právneho
zástupcu účastníka konania na porušení povinnosti, ktoré nie sú uvedené v právnom
predpise a majú teda len povahu akejsi fikcie vyplývajúcej z právneho názoru súdu.
K podstate veci, teda k uloženiu poriadkovej pokuty je potrebné uviesť, že jej
uloženie prichádza v zmysle § 53 O. s. p. do úvahy len pri hrubom sťažení postupu konania,
najmä neustanovením sa na súd.
Z výkladu uvedeného ustanovenia jednoznačne vyplýva, že nie každé neustanovenie
sa na súd je hrubým sťažením postupu konania. Splnenie podmienky hrubého sťažovania
postupu konania je vecou starostlivého uváženia všetkých okolností prípadu; všeobecne
musí byť úkon rušiteľa z hľadiska závažnosti a vplyvu na konanie určitým spôsobom
kvalifikovaný.
Z vykonaného dokazovania v rámci odvolacieho konania bolo nepochybne
preukázané, že sťažovateľ riadne a včas oznámil svoju neúčasť na pojednávaniach, teda
v primeranom časovom predstihu a v písomnej forme a v týchto termínoch sa zúčastnil
vyšetrovacích úkonov v jednom prípade v ústave na výkon väzby vo väzobnej trestnej veci
a v jednom prípade na pojednávaní okresného súdu mimo miesta svojho sídla“.
Sťažovateľka namieta, že jej neúčasť na pojednávaniach pred okresným súdom
v konaní vedenom pod sp. zn. 24 C 5/02 neznamenala sťaženie postupu okresného súdu
v konaní „...a už vôbec nemala charakter hrubého sťaženia postupu konania“.
Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľka prostredníctvom splnomocneného
právneho zástupcu navrhla, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol: „Krajský súd
v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co/214/2005-89 porušil čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
tým, že bolo nedôsledne preskúmané odvolanie sťažovateľa a tak jeho záležitosť nebola
spravodlivo prejednaná a vec vracia Krajskému súdu v Košiciach, aby o nej znovu konal
a rozhodol.“
II.
2.1 Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma,
či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
2.2 Sťažovateľka namietala porušenie svojho základného práva na spravodlivé súdne
konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru v súvislosti s uložením poriadkovej pokuty
vo výške 10 000 Sk v rámci prebiehajúceho občianskeho súdneho konania podľa § 53 OSP.
Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) svedčí o tom, že
garancie vyplývajúce z ustanovenia čl. 6 ods. 1 dohovoru sa týkajú konaní, ktorých
premetom sú práva alebo záväzky občianskej povahy alebo rozhodovanie o oprávnenosti
trestného obvinenia proti dotknutej osobe. Aj napriek autonómnemu výkladu pojmu „trestné
obvinenie“ zo stany ESĽP, v rámci ktorého zahrnul do sféry aplikovateľnosti čl. 6 ods. 1
dohovoru aj prípady uloženia poriadkovej sankcie (napr. rozsudok ESĽP vo veci Weber
proti Švajčiarsku z 22. mája 1990), nespadajú pod ochranu poskytovanú uvedeným čl. 6
ods. 1 dohovoru konania o uložení poriadkovej pokuty v občianskom súdnom konaní, a to
predovšetkým s ohľadom na špecifický účel takejto sankcie (zabezpečenie plynulého,
nerušeného a dôstojného postupu v súdnom konaní), obmedzený okruh subjektov, ktorým ju
možno uložiť (iba účastníkom konania alebo osobám zúčastneným na konaní), a vzhľadom
na jej závažnosť nedosahujúcu intenzitu porovnateľnú napr. so zásahom do osobnej slobody
alebo so zásahom do možnosti vykonávať povolanie (obdobne napr. rozhodnutie ESĽP
vo veci Ravnsborg proti Švédsku z 23. marca 1994).
Na základe týchto skutočností dospel ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
sťažnosti podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde k záveru, že sťažovateľkou
namietaným zásahom nemohlo dôjsť k porušeniu jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,
pretože toto ustanovenie nie je na daný prípad vzhľadom na jeho okolnosti aplikovateľné.
Z uvedeného dôvodu ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľky v tejto časti ako zjavne
neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
2.3 Sťažovateľka v sťažnosti namietala aj porušenie svojho základného práva na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Podľa označeného ustanovenia ústavy sa môže
každý domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom
súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon (čl. 46
ods. 4 ústavy).
Podľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v (...) čl. 46 tejto ústavy sa
možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy
o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51
ods. 1 ústavy).
Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany (napr. III. ÚS 209/04, III. ÚS 95/06).
Uznesením okresného súdu č. k. 24 C 5/02–65 z 18. mája 2005 bola sťažovateľke
uložená poriadková pokuta v rámci prebiehajúceho občianskeho súdneho konania. Ide
o sankciu majetkového charakteru predstavujúcu vo svojej podstate zásah do vlastníctva.
Sťažovateľka sa ochrany svojich majetkových práv proti tomuto zásahu (spočívajúcemu
v uložení sankčnej povinnosti na peňažné plnenie) domáhala (prostredníctvom podaného
odvolania) v konaní pred krajským súdom. Ústavný súd preto konštatoval, že ustanovenie
čl. 46 ods. 1 ústavy je na daný prípad aplikovateľné.
2.4 Z obsahu sťažovateľkinej argumentácie prednesenej ústavnému súdu v sťažnosti
je zrejmé, že podstata ňou namietaného porušenia jej základných práv a slobôd tkvie
v namietanej nesprávnosti skutkových a právnych záverov krajského súdu obsiahnutých
v napádanom rozhodnutí (v uznesení krajského súdu č. k. 6 Co 214/05-89 z 28. októbra
2005).
Krajský súd v tomto rozhodnutí odôvodnil výrok, ktorým potvrdil uznesenie
okresného súdu o uložení poriadkovej pokuty sťažovateľke z 18. mája 2005, takto:
«...Okresný súd napadnutým uznesením uložil právnej zástupkyni navrhovateľky JUDr. A.
V. poriadkovú pokutu vo výške 10.000,- Sk, ktorú je povinná zaplatiť do 3 dní na účet
Okresného súdu Košice II.
Rozhodnutie odôvodnil tým, že právna zástupkyňa navrhovateľky sa na pojednávanie
dňa 18. mája 2005 o 8.30 hod. nedostavila, i keď predvolanie na pojednávanie prevzala
dňa 14. apríla 2005. Svoju neprítomnosť písomne ospravedlnila listom zo dňa 16. mája
2005, v ktorom uviedla: „V označenej právnej veci žiadam konajúci súd o ospravedlnenie
právneho zástupcu, ako aj ospravedlnenie navrhovateľky z neúčasti na pojednávaní
18. mája 2005 o 8.30 hod. z dôvodu jeho kolízie vytýčených termínov v trestnej veci s tým,
že trvá na jeho prítomnosti a žiada konajúci súd o odročenie pojednávania“. Dôvody
neprítomnosti na uvedenom pojednávaní nijako nepreukázala. Súd uvedené ospravedlnenie
neakceptoval, lebo právna zástupkyňa navrhovateľky bola predvolaná s dostatočným
časovým predstihom, viac ako jeden mesiac, a tak bolo v jej možnostiach zabezpečiť účasť
na tomto pojednávaní. Naviac právna zástupkyňa navrhovateľky totožným ospravedlnením
„ospravedlnila“ svoju neúčasť na pojednávaní dňa 5. apríla 2004, pričom termín
pojednávania vzala na vedomie dňa 20. októbra 2003. Ani v tomto prípade dôvod svojej
neprítomnosti na predmetnom pojednávaní nijako nepreukázala. Navyše zástupkyňa
navrhovateľky nerešpektovala ani výzvu súdu na upresnenie petitu návrhu vo veci samej.
Uloženie poriadkovej pokuty dôvodil súd aplikáciou § 53 ods. 1, 2 O. s. p. v znení účinnom
do 31. augusta 2005.
Proti tomuto uzneseniu podala JUDr. A. V. v zákonnej lehote odvolanie. Navrhla
zrušiť napadnuté uznesenie, lebo bolo vydané na základe nedostatočne zisteného
skutkového stavu. K neúčasti na pojednávaní dňa 5. apríla 2004 uviedla, že svoju
neprítomnosť na tomto pojednávaní riadne písomne ospravedlnila z dôvodu kolízie úkonov
v trestnej veci. Nie je zrejmé, prečo súd až po uplynutí času viac ako jedného roka,
považoval túto skutočnosť za hrubé sťaženie postupu konania, lebo ku dňu rozhodovania
súdu s poukazom na plynutie času, stráca tento argument na aktuálnosti. Súd jej nedoručil
žiadnu výzvu k tomu, aby svoje ospravedlnenie aj náležite preukázala. Dňa 5. apríla 2004
sa zúčastnila úkonov v budove Okresného riaditeľstva Policajného zboru Úradu justičnej
a kriminálnej polície v M.. Predložila o tom fotokópie „vyrozumení“. K neúčasti na
pojednávaní 18. mája 2005 uviedla, že neúčasť na pojednávaní opäť ospravedlnila riadny
spôsobom, teda písomne, pričom ospravedlnenie bolo doručené na súd dva dní pred
pojednávaním, t. j. dňa 16. mája 2005. Opätovne dôvodom jej neprítomnosti bola kolízia
vytýčených úkonov v trestnej veci. Uviedla, že žiadne ustanovenie advokátovi neukladá
priamo zo zákona, aby písomné ospravedlnenie aj náležite preukázal. Zastáva názor, že ak
by súd považoval takéto písomné ospravedlnenie za nepostačujúce, bolo jeho povinnosťou
zaslať jej výzvu na preukázanie „ospravedlnenia pojednávania“. V predmetnej veci jej však
žiadna výzva v tomto smere doručená nebola. V tejto súvislosti poznamenala, že je obvyklou
súdnou praxou aj na iných súdoch a súdoch vyššieho stupňa vyžiadať si od advokáta v
prípade jeho ospravedlnenej neúčasti preukázanie dôvodov neprítomnosti na pojednávaní.
Uvedeného dňa sa zúčastnila úkonov v trestnej veci vedenej na Prezídiu Policajného zboru,
Úrade boja proti organizovanej kriminalite, Odbor Východ, Oddelenie vyšetrovania, K.,
kde boli trestne stíhaní traja páchatelia, a to väzobne. Na uvedený termín sa jej nepodarilo
zabezpečiť zastúpenie iným advokátom a zúčastnila sa úkonov v trestnej veci, ktorú s
poukazom na to, že sa jednalo o väzobnú vec, považovala za urgentnejšiu. Dohovor o
ochrane ľudských práv a základných slobôd ukladá organom činným v trestnom konaní
povinnosť vybavovať všetky väzobné veci prednostne a urýchlene, pričom takáto povinnosť
sa teda celkom logicky v transformovanej podobe prenáša aj na advokáta v takejto trestnej
veci. Napadnuté uznesenie zároveň považovala za nepreskúmateľné, predovšetkým z toho
dôvodu, že výrok uznesenia neobsahuje odkaz na konkrétny právny predpis, ktorý bol
súdom použitý, v zmysle ktorého bola uložená i poriadková pokuta. Z odôvodnenia
napadnutého uznesenia nie je ani zrejmé, prečo jej súd uložil práve pokutu vo výške
10.000,- Sk. Nie je teda zdôvodnená ani výška pokuty. Úvahy súdu v tomto smere v
odôvodnení napadnutého rozhodnutia úplne chýbajú. Celkom neopodstatnená je napokon aj
konštatácia súdu v odôvodnení o doručení akejsi výzvy na upresnenie petitu, lebo dňa 7.
septembra 2004 jej ako právnej zástupkyni navrhovateľky bolo doručené „upovedomenie o
odročení alebo zrušení pojednávania“ a nie spomínaná výzva na upresnenie petitu. V tejto
súvislosti poukázala aj na skutočnosť, že pojednávania, ktoré sa mali uskutočniť dňa 29.
septembra 2004 a dňa 16. apríla 2003 boli dvakrát odročené z dôvodov na strane
samotného súdu, čo je zrejme aj z predkladanej fotokópie upovedomenia a telegramu.
Navrhla, aby súd prvého stupňa v rámci autoremedúry zrušil napadnuté uznesenie, resp.
aby v opačnom prípade odvolací súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil, pretože
bolo vydané na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu a je nepreskúmateľné.
Krajský súd ako súd odvolací na základe podaného odvolania preskúmal napadnuté
uznesenie podľa § 212 ods. 1, 3 O. s. p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa
§ 214 ods. 2 písm. c) O. s. p. a dospel k záveru, že napadnuté uznesenie je vecne správne,
a preto ho podľa § 219 O. s. p. potvrdil.
Tomu kto hrubo sťažuje postup konania najmä tým, že sa neustanoví na súd alebo
neposlúchne príkaz súdu, alebo kto ruší poriadok, alebo kto urobí hrubo urážlivé podanie,
môže súd uložiť uznesením poriadkovú pokutu až do výšky 25.000,- Sk (§ 53 ods. 1 O. s. p.
v znení účinnom do 31. augusta 2005).
Pri opakovanom hrubom sťažení postupu konania podľa ods. 1 môže súd uložiť
uznesením poriadkovú pokutu až do výšky 50.000,- Sk (§ 53 ods. 2 O. s. p. v znení účinnom
do 31. augusta 2005).
Uloženú poriadkovú pokutu môže súd dodatočne, a to i po skončení konania,
odpustiť, ak to odôvodňuje neskoršie správanie sa toho, komu bola uložená (§ 53 ods. 3
O. s. p. v znení účinnom do 31. augusta 2005).
Predpokladom uloženia sankcie podľa § 53 ods. 1 O. s. p. je, že ten komu súd ukladá
poriadkovú pokutu, hrubo sťažuje postup konania, a to spôsobom uvedeným v zákone.
Poriadková pokuta bola JUDr. A. V., (advokátke navrhovateľky) uložená pre jej
neúčasť na pojednávaniach dňa 5. apríla 2004 a 18. mája 2005. ...
Odvolateľka k odvolaniu proti napadnutému uzneseniu pripojila listiny, ktorými
preukazuje prečo sa pojednávania dňa 5. apríla 2004 nemohla zúčastniť. Predložila
písomné „vyrozumenie o úkonoch“ Krajského riaditeľstva Policajného zboru, Úradu
justičnej a kriminálnej polície v K. zo dňa 25. marca 2004. Fotokópia ospravedlnenia z
neúčasti na pojednávaní dňa 5. apríla 2004 svedčí o tom, že advokátka JUDr. A. V. uvedené
ospravedlnenie vyhotovila dňa 4. apríla 2004 a osobne ho doručila súdu 5. apríla 2004, t. j.
v deň pojednávania na súde prvého stupňa. Je treba ale zdôrazniť, že advokátka JUDr. A.
V. termín pojednávania na deň 5. apríla 2004 vzala na vedomie dňa 20. októbra 2003.
Ospravedlnenie z neúčasti na pojednávaní zo dňa 4. apríla 2004, ktoré bolo doručené
procesnému súdu v deň pojednávania dňa 5. apríla 2004, (aj keď ako už bolo vyššie
spomínané, zástupkyňa o tomto termíne vedela niekoľko mesiacov vopred, t. j. už od 20.
októbra 2003), nemožno hodnotiť ako konanie bez zavinenia JUDr. A. V..
Ak totiž JUDr. A. V. už dňa 25. marca 2004 vedela „o vytýčených termínoch v
trestných veciach“, mala dostatok času, aby v súlade so splnomocnením zo dňa 27.
novembra 2002, ktoré sa nachádza na č. l. 38 (tohto) spisu, mohla ustanoviť za seba
zástupcu a tým zabezpečiť riadne zastúpenie svojej mandantky. V spomínanom
splnomocnení navrhovateľka súhlasila s tým, aby si splnomocnený advokát (JUDr. A. V.)
ustanovila za seba zástupcu podľa - § 12 zák. č. 132/1990 Zb.. Ak ich ustanoví viac,
súhlasila, aby každý z nich konal samostatne.
Predvolanie na pojednávanie 18. mája 2005 prevzala navrhovateľka i právna
zástupkyňa JUDr. A. V. dňa 14. apríla 2005, o čom svedčí doručenka pripojená k č. l. 52
spisu. Dňa 16. mája 2005 o 10.15 hod. (t. j. dva dní pred pojednávaním) osobne bolo
doručené ospravedlnenie z neúčasti na pojednávaní dňa 18. mája 2005 z dôvodu „kolízie
vytýčených termínov v trestnej veci“. K ospravedlneniu neboli pripojené žiadne listinné
dôkazy o pravdivosti týchto tvrdení. Až k odvolaniu proti napadnutému uzneseniu je
pripojená fotokópia „vyrozumenia o úkone“ Prezídia policajného zboru, Úradu boja proti
organizovanej kriminalite, Odbor Východ, Oddelenie vyšetrovania, K. zo dňa 11. mája
2005 na deň 18. mája 2005 od 8.00 hod..
Postup JUDr. A. V. aj v tomto prípade bol neštandardný, lebo mala dostatok času,
aby si aj v tomto prípade zabezpečila v súlade so splnomocnením zástupcu za seba, resp.
ustanovila za seba zástupcu a tým zabezpečila riadne zastupovanie svojej mandantky podľa
splnomocnenia zo dňa 27. novembra 2002.
Nepatričná je aj argumentácia odvolateľky, že žiaden zákon neukladá advokátovi,
aby s ospravedlnením neúčasti na pojednávaní predkladal listinné doklady preukazujúce
pravdivosť tvrdení uvedených v ospravedlnení. Nie je to iba otázka slušnosti, ale aj
mimoriadne dôležitá otázka pre ďalší postup súdu v konaní, t. j. či je naplnený predpoklad
pre postup súdu v konaní podľa § 101 ods. 2 O. s. p. v neprítomnosti účastníka konania,
resp. jeho právneho zástupcu. ...
Čiastočne treba dať za pravdu odvolateľke, že neúčasť osoby na pojednávaní, ktoré
bolo odročené pre chorobu sudkyne, nemožno považovať za hrubé sťažovanie postupu
konania. Tu sa ale patrí poznamenať, že okresný súd neuložil poriadkovú pokutu
odvolateľke za neúčasť na pojednávaní, ktoré bolo odročené z dôvodu choroby sudkyne,
resp. na strane súdu. Poriadková pokuta bola JUDr. A. V. udelená pre jej neúčasť na
pojednávaniach dňa 18. mája 2005 a 5. apríla 2004.
Nepochybil súd prvého stupňa ani pri určení výšky poriadkovej pokuty, t. j. sumy
10.000,- Sk. V možnostiach súdu je totiž podľa § 53 ods. 1 O. s. p. posúdiť okolnosti daného
prípadu a za hrubé sťaženie postupu konania, t. j. neustanovenia sa na súd, má súd možnosť
uložiť poriadkovú pokutu až do výšky 25.000,- Sk.
... poriadkové opatrenia slúžia na to, aby súd mohol vynucovať a upevňovať svoju
autoritu všade tam, kde by mohla byť neprípustným zásahom ohrozená a aby ich pomocou
mohol zaistiť pokojný, dôstojný a nerušený priebeh konania a tým aj rýchlu a účinnú
ochranu občianskych práv.
Z týchto dôvodov, ako aj z dôvodov, ktoré obsahuje uznesenie súdu prvého stupňa
rozhodol odvolací súd tak, ako je to uvedené v enuciate tohto uznesenia ...»
2.5 Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych
a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej
správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak
ustanoví zákon.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Z ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov a ústavného
súdu v Slovenskej republike vyplýva, že rozhodovanie v občianskoprávnych
a trestnoprávnych veciach (vrátane rozhodovania o poriadkových opatreniach v súdnom
konaní) patrí do právomoci všeobecných súdov.
Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch
v rámci sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať právne
názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu,
ani posudzovať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými
zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu
vyplýva, že môže posudzovať rozhodnutie všeobecného súdu, ak v konaní, ktoré mu
predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo
slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly
zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS
139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05).
2.6 Po oboznámení sa s obsahom uznesenia krajského súdu č. k. 6 Co 214/05-89
z 28. októbra 2005 (s prihliadnutím na obsah uznesenia okresného súdu č. k. 24 C 5/02–65
z 18. mája 2005, ktoré bolo v odvolacom konaní preskúmavané, ako aj s prihliadnutím na
obsah odvolania sťažovateľky zo 7. júla 2005) dospel ústavný súd k záveru, že zo záverov
krajského súdu nevyplýva jednostrannosť alebo taká aplikácia príslušných ustanovení
všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.
Krajský súd v rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia uviedol podstatu argumentácie
sťažovateľky v odvolaní, vysvetlil, ktoré skutočnosti považoval za preukázané, z ktorých
dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil vrátane konkrétnych
ustanovení zákona (Občianskeho súdneho poriadku), ktoré pri právnom posúdení
skutkového stavu aplikoval.
Z odôvodnenia uznesenia krajského súdu č. k. 6 Co 214/05-89 z 28. októbra 2005 je
zrejmé, že svoje rozhodnutie založil na výklade § 53 ods. 1 OSP (v znení platnom
a účinnom v rozhodnom období) a dospel k záveru, že správanie sťažovateľky v súvislosti
s jej neúčasťou na pojednávaniach nariadených na 5. apríl 2004 a 18. máj 2005 hrubo
sťažilo postup okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 24 C 5/02.
Nemožno súhlasiť s tvrdením sťažovateľky, že krajský súd rozhodujúci vo veci
založil svoje rozhodnutie výlučne na údajnom nesplnení povinnosti sťažovateľkou
zabezpečiť substitučné zastúpenie žalobcu na pojednávaniach, ktorá nemá navyše oporu
v zákone. Z ustanovenia § 101 OSP vyplýva pre účastníkov občianskeho súdneho konania
procesná povinnosť prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania, poskytnutím náležitej
súčinnosti súdu v záujme zabezpečenia jeho plynulého postupu. Táto procesná povinnosť sa
týka aj zástupcov účastníkov súdneho konania v rozsahu, v ktorom na základe
plnomocenstva (prípadne iného právneho titulu zakladajúceho zastúpenie) vykonávajú
v mene účastníka súdneho konania jeho procesné práva alebo procesné povinnosti.
Poskytnutie náležitej súčinnosti súdu v záujme zabezpečenia plynulého postupu
v konaní, v prípade vzniku prekážky brániacej účastníkovi súdneho konania alebo jeho
právnemu zástupcovi v účasti na nariadenom pojednávaní, nepochybne zahŕňa požiadavku
oznámenia tejto skutočnosti súdu konajúcemu vo veci bez zbytočného odkladu po jej vzniku
(teda v dostatočnom časovom predstihu, pokiaľ je to vzhľadom na okolnosti možné),
prípadne poskytnutie ďalšej súčinnosti potrebnej pre prijatie opatrení týkajúcich sa ďalšieho
postupu v konaní tak, aby v ňom nedochádzalo k vzniku zbytočných prieťahov.
V posudzovanej veci mal krajský súd za preukázané, že sťažovateľka bola o termíne
pojednávania v oboch prípadoch upovedomená s dostatočným časovým predstihom
(20. októbra 2003 a 14. apríla 2005), no svoju neúčasť (ako aj neúčasť svojej klientky)
oznámila v oboch prípadoch okresnému súdu až v čase, keď už nebolo možné z jeho strany
prijať potrebné opatrenia súvisiace so zmenou termínu oboch pojednávaní tak, aby nedošlo
v konaní k prieťahom (v prípade pojednávania nariadeného na 5. apríl 2004 sťažovateľka
oznámila svoju neúčasť v deň pojednávania a v prípade pojednávania nariadeného na
18. máj 2005 dva dni vopred). Sťažovateľka sa pritom opakovane obmedzila iba na
oznámenie svojej neúčasti (ako aj neúčasti svojej klientky) na pojednávaní bez toho, aby sa
v zmysle požiadavky poskytnúť súdu náležitú súčinnosť v záujme zabezpečenia plynulého
postupu v konaní pokúsila dostatočnou a včasnou komunikáciou so súdom a prípadne aj
s orgánmi činnými v trestnom konaní o zosúladenie kolidujúcich termínov procesných
úkonov. Okresný súd tak bol zo strany sťažovateľky opakovane „postavený pred hotovú
vec“ bez dostatočného vysvetlenia a preukázania závažnosti dôvodov na stane sťažovateľky
brániacich jej v účasti na uvedených pojednávaniach. Na možnosť zabezpečiť zastúpenie
klienta na pojednávaní substitútom poukázal krajský súd v kontexte týchto zistených
okolností. Dôvod svojej neúčasti na pojednávaniach sťažovateľka dodatočne preukazovala
v odvolacom konaní vo veci uloženia poriadkovej pokuty predložením písomného
„vyrozumenia o úkonoch“ Krajského riaditeľstva Policajného zboru, Úradu justičnej
a kriminálnej polície v K. z 25. marca 2004 a „vyrozumenia o úkone“ Prezídia Policajného
zboru, Úradu boja proti organizovanej kriminalite, Odbor Východ, Oddelenie vyšetrovania
v K. z 11. mája 2005. Neúčasť na pojednávaní nariadenom na 5. apríl 2004 pritom
v odvolaní proti uzneseniu okresného súdu č. k. 24 C 5/02–65 z 18. mája 2005 vysvetlila
účasťou na vyšetrovacích úkonoch v trestnej veci „...v budove OR PZ ÚJaKP, M....“
a v sťažnosti podanej ústavnému súdu účasťou „...na pojednávaní okresného súdu mimo
miesta svojho sídla...“.
Vzhľadom na tieto okolnosti daného prípadu možno označené závery krajského súdu
(ktorý sa dostatočným spôsobom vysporiadal aj s ďalšou argumentáciou sťažovateľky
v súvislosti s výškou pokuty a odročením pojednávaní pre chorobu zákonnej sudkyne)
považovať z ústavného hľadiska za dostatočné a relevantné, pričom ich možno rozumne
zahrnúť pod zákonné znaky právnych noriem aplikovateľných v danej veci.
Z uvedených dôvodov sa ústavný súd nedomnieva, že by závery krajského súdu
v predmetnej veci bolo možné kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
nezlučiteľné so sťažovateľkou označeným článkom ústavy, preto podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde odmietol sťažnosť sťažovateľky aj v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok
V Košiciach 11. júla 2006