Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 95/07

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. apríla 2007

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. R. Š., J. L., zastúpeného advokátom Mgr. R. U., Z.,

vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

rozsudkom Okresného súdu Žiar nad Hronom

z 28. februára 2006 sp. zn. a rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici

z 11. októbra 2006 sp. zn. a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. R. Š. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. februára

2007 doručená sťažnosť Ing. R. Š. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia

jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Okresného súdu Žiar nad Hronom (ďalej len

„okresný súd“) z 28. februára 2006 sp. zn. a rozsudkom Krajského súdu

v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) z 11. októbra 2006 sp. zn. .

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že okresný súd citovaným rozsudkom zamietol jeho

žalobu o náhradu škody proti odporcovi Slovenskej republike - Ministerstvu hospodárstva

Slovenskej republiky (ďalej len „žalovaný“) spôsobenej nesprávnym úradným postupom.

Proti rozsudku podal sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu

odvolanie, v ktorom žiadal, aby krajský súd napadnuté rozhodnutie okresného súdu zmenil,

pretože pri svojom rozhodovaní neúplne zistil skutkový stav veci a nevykonal sťažovateľom

navrhnuté dôkazy, a preto, že rozhodnutie okresného súdu vychádza z nesprávneho

právneho posúdenia veci.

Podľa sťažovateľa «Zo všetkých vykonaných dôkazov, či už svedeckých výpovedí

svedkov (člena dražobnej komisie - p. M. a účastníka dražby p. JUDr. B.) vypočutých

v súvisiacom konaní sp. zn. vedenom na Okresnom súde v Žiari nad Hronom

(s obsahom ktorých sa v zmysle sťažovateľovho dôkazného návrhu mal konajúci súd

oboznámiť), či z listinných dôkazov pripojených k sťažovateľovmu písomnému podaniu

doručenému do predmetného spisu dňa 19. 05. 2005 jednoznačne vyplýva, že v rámci

predmetnej dražby orgán vykonávajúci túto dražbu - prostredníctvom členov dražobnej

komisie a licitátora (na rozdiel od obdobnej dražby zaznamenanej písomnosťami uvedenými

pod bodmi 5, 6 predmetného podania) nielen že účastníkom dražby tvrdil, že draží ale

skutočnosti aj dražil nehnuteľnosť - nebytový priestor, čoho jasným dôkazom je okrem

dražobnej vyhlášky a výšky či spôsobu výpočtu dražobnej zábezpeky a ceny predmetu

dražby najmä skutočnosť, že na základe potvrdenia uvedeného pod bodom 3 uvedeného

podania vykonali pracovníci právneho predchodcu odporcu sami právny úkon smerujúci

k vkladu vlastníckeho práva k spornej nehnuteľnosti do príslušnej evidencie nehnuteľností.

Sťažovateľ vo svojom odvolaní taktiež uviedol, že táto skutočnosť je v absolútnom logickom

rozpore s tvrdením súdu o „domnienke“, že predmetom dražby je i nehnuteľnosť, veď

v prípade, ak by predmetom dražby bolo len právo „užívania“ prevádzkovej jednotky

tzv. „dražba do nájmu“, potom by pracovníci právneho predchodcu odporcu v zmysle

príslušných ust. iniciovali uzavretie zmluvy o užívaní (nájme

prevádzkovej jednotky a v žiadnom prípade by nepodávali návrh na vklad vlastníckeho

práva do KN v prospech vydražiteľky (takýto postup bol obvyklý v prípade dražby

zdokumentovanej písomnosťami uvedenými pod bodmi 5, 6 môjho podania zo dňa

19. 05. 2005). Nakoniec k zápisu vlastníckeho práva k predmetnej nehnuteľnosti

na vydražiteľku aj v skutočnosti došlo (...) R. F. bola zapísaná ako výlučná vlastníčka

nehnuteľností (...).»

Okresný súd „nevzal pri rozhodovaní do úvahy ani písomné vyjadrenia právneho

predchodcu odporcu napr. predložený List Ministerstva pre správu a privatizáciu

národného majetku SR č. 1249/296/OSTM/98/5412 zo dňa 14. 8. 1998 (...).

(...) sa taktiež nevysporiadal s návrhom jeho právneho zástupcu, v zmysle ktorého sa

mal porušovateľ 1 zaoberať prejudiciálne otázku platnosti resp. neplatnosti samotnej

dražby a následne spravodlivo rozhodnúť“.

II.

Podľa rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Právomoc ústavného súdu vyplývajúca z je teda vo vzťahu

k všeobecným súdom limitovaná princípom subsidiarity, podľa ktorého poskytuje ústavný

súd v konaní podľa ochranu základným právam alebo slobodám fyzických

osôb a právnických osôb za podmienky, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma,

či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon (čl. 46

ods. 4 ).

Podľa domáhať sa práv uvedených v (...) tejto

sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.

Podstata základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

spočíva v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú ( v spojení s

ods. 1 ).

Reálne uplatnenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu predpokladá, že

účastníkovi súdneho konania sa táto ochrana dostane v zákonom predpokladanej kvalite,

pričom výklad a používanie príslušných zákonných ustanovení musí v celom rozsahu

rešpektovať základné právo účastníkov na súdnu ochranu podľa .

Výklad a aplikácia zákonných predpisov zo strany všeobecných súdov musí byť

preto v súlade s účelom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu, ktorým je

poskytnutie materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana

práv a oprávnených záujmov účastníkov konania. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení

nemožno obmedziť základné právo na súdnu ochranu v rozpore s jeho podstatou a zmyslom

(obdobne napr. , ). Z tohto vyplýva (ako správne uvádza

sťažovateľ) právo účastníka konania, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad

aplikovanej právnej normy, majúcej základ v právnom poriadku Slovenskej republiky,

vrátane medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná a ktoré sú súčasťou

jej právneho poriadku ().

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré

jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému

uplatneniu (napr. , ).

Na strane druhej základné právo na súdnu a inú právnu ochranu nie je absolútne, ale

v záujme zaistenia najmä právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha

obmedzeniam, resp. podmienkam vyplývajúcim z príslušných zákonných noriem (obdobne

napr. , ).

Z citovaných ustanovení okrem iného vyplýva, že ochrany svojich práv

na nezávislom a nestrannom súde sa môže fyzická osoba alebo právnická osoba domáhať

iba zákonom ustanoveným postupom ( ) a v medziach zákonov, ktoré

vykonávajú ustanovenia týkajúce sa základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu ( v spojení s ).

Z obsahu sťažnosti a najmä z jej petitu vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie

svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

postupom a rozsudkom okresného súdu z 28. februára 2006 sp. zn. v spojení

s rozsudkom krajského súdu z 11. októbra 2006 sp. zn. .

Sťažovateľ sa v predmetnom sporovom konaní domáhal náhrady škody z dôvodu

nesprávneho úradného postupu. Tak ako okresný súd, ktorý rozhodoval v prvom stupni,

aj krajský súd rozhodujúci v odvolacom konaní sa podľa sťažovateľa nevysporiadali

ústavne konformným spôsobom s jeho argumentáciou a navrhnutými dôkazmi, ktorými

odôvodnil opodstatnenosť žalobou uplatneného práva, pričom dôvody uvedené v ich

rozhodnutiach sú pre nesúlad so zisteným skutkovým stavom z ústavného hľadiska

neakceptovateľné. Tým došlo k porušeniu sťažovateľovho základného práva na súdnu

ochranu podľa .

1. Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že predmetnou sťažnosťou sťažovateľ

napadol rozhodnutie okresného súdu, ako aj rozhodnutie krajského súdu. Avšak vzhľadom

na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného , ústavný súd nemá

právomoc preskúmavať postup a rozhodnutie okresného súdu, pretože jeho postup

a rozhodnutie preskúmal v dôsledku odvolania sťažovateľa krajský súd. Z tohto dôvodu

bolo potrebné v tejto časti (teda vo vzťahu k okresnému súdu) sťažnosť odmietnuť

pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

2. Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu a inú

právnu ochranu podľa rozsudkom krajského súdu, ústavný súd

pripomína, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či

v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké

právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (). Vo všeobecnosti

úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť

občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi

do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné

(). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž

vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov (napr. ).

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej

právomoci nezávislého súdneho orgánu ústavnosti ( ) nemôže zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov, a že jeho

úloha sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie

s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných

slobodách (napr. ).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľa s rozhodnutím

krajského súdu, ktorý si osvojil skutkové zistenia a právny názor okresného súdu.

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu okrem iného vyplýva, že:

„V odôvodnení rozhodnutia vo veci samej okresný súd konštatoval, že i v prípade

uplatnenia náhrady škody podľa o zodpovednosti za škodu

spôsobenú rozhodnutím organu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom,

základným predpokladom vzniku takejto zodpovednosti je preukázanie nesprávneho

úradného postupu, v danom prípade právneho predchodcu odporcu, t. j. Ministerstva

pre správu a privatizáciu národného majetku, preukázanie existencie škody a preukázanie

príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. V tomto

prípade navrhovateľ žiadnym spôsobom nepreukázal nesprávny úradný postup právneho

predchodcu odporcu v rámci realizácie dražby podľa , nepreukázal

akým spôsobom malo dôjsť k porušeniu úradného postupu podľa vyššie citovaného zákona

pri realizácii predmetnej dražby a taktiež dostatočným spôsobom nepreukázal vznik

samotnej škody, a už vôbec nie príčinnú súvislosť medzi škodou a údajným nesprávnym

úradným postupom na strane právneho predchodcu odporcu. Navrhovateľ odôvodňoval

nárok na náhradu škody tým, že škoda mu vznikla v súvislosti so zaplatením úrokov z úveru,

ktorý uzavrel na zabezpečenie kúpnej ceny pre nehnuteľnosť, ktorú nadobudol od R. F.,

ďalej škodu odôvodňoval tým, že táto mu vznikla titulom nájomného, ku ktorému bol

zaviazaný prenajímateľovi Závodom SNP a. s. v Ž. H. právoplatnými rozhodnutiami súdov

a tiež v dôsledku úhrady dani pre mesto Ž. H. v čase, kedy bol evidovaný na príslušnom liste

vlastníctva ako vlastník predmetnej prevádzkovej jednotky, ktorú v minulosti nadobudla

jeho právna predchodkyňa R. F. v rámci predmetnej dražby podľa

Okresný súd ďalej uviedol, že samotná existencia príčinnej súvislosti medzi škodou a

nesprávnym úradným postupom musí byť v každom konkrétnom prípade bezpečne

preukázaná a nemožno ju len predpokladať, pričom vzťah medzi nesprávnym úradným

postupom a vznikom škody musí byť bezprostredný a nie sprostredkovaný. Keďže v tomto

prípade navrhovateľ tento bezprostredný vzťah nepreukázal, neuniesol v tomto smere

dôkazné bremeno a preto súd jeho návrh v celom rozsahu zamietol.

Proti rozsudku podal navrhovateľ v zákonnej lehote odvolanie, v ktorom žiadal, aby

odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a jeho návrhu v celom rozsahu vyhovel (...).

V podrobnom odôvodnení uviedol, že nesúhlasí s názorom okresného súdu, pretože podľa

jeho názoru je zrejmé, že odporca, resp. pracovníci právneho predchodcu odporcu

pri realizácii predmetnej dražby porušili viaceré ustanovenia

(čo v rámci konania podrobne vyargumentoval), a to predovšetkým tým, že postupovali

spôsobom, v zmysle ktorého označili a dražili taký predmet dražby, ktorý v súlade s vtedy

platným právom dražiť nemohli a nemali. Tým uviedli účastníkov dražby, vydražiteľku R.

F., ostatné inštitúcie a v neposlednom rade cez zapísaný údaj v príslušnom liste vlastníctva

aj jeho do omylu, že predmetom platnej dražby bola okrem iného aj nehnuteľnosť -

prevádzková jednotka. Tým mu spôsobili škodu, ktorú si uplatnil v tomto konaní, pretože

podľa jeho názoru dostatočne preukázal, že sa jeho majetok na základe uvedených

skutočností zmenšil. V prípade, ak by odporca, resp. jeho právny predchodca bol konal

v súlade s ustanoveniami , predmetný zápis ohľadom vlastníckeho

práva vydražiteľky k prevádzkovej jednotke by nebol vykonaný, a on by nebol vstupoval

do záväzkovoprávnych vzťahov ani s vydražiteľkou, ani s bankovou inštitúciou a ani

s mestom Ž. H. a Závodom SNP a. s. Ž. H. V tomto vidí bezpečné preukázanie príčinnej

súvislosti medzi škodou a nesprávnym úradným postupom odporcu, resp. jeho právneho

predchodcu. (...)

Na základe podaného odvolania krajský súd ako súd odvolací vec prejednal

v medziach daných odvolaním, v rozsahu určenom ust. a rozsudok

okresného súdu podľa ako vecne správny potvrdil.

V prejednávanej veci sa navrhovateľ domáhal voči odporcovi náhrady (presne

špecifikovanej) škody podľa § 18 ods. 1 pôvodne platného a účinného Zákona

o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym

úradným postupom (). V zmysle tohto ustanovenia štát zodpovedá

za škodu spôsobenú v rámci plnenia úloh štátnych orgánov a orgánov spoločenskej

organizácie uvedenej v § 1 ods. 1 nesprávnym úradným postupom tých, ktorí tieto úlohy

plnia. Tejto zodpovednosti sa nemožno zbaviť (ide o tzv. absolútnu objektívnu

zodpovednosť). Ako správne uviedol okresný súd, citované ustanovenie predpokladá, že sa

jedná o prípady vzniku škody, ktoré boli vyvolané inou než rozhodovacou činnosťou

štátnych orgánov. I v tomto prípade musí navrhovateľ preukázať existenciu základných

predpokladov objektívnej zodpovednosti, ktorými sú porušenie právnej povinnosti, v tomto

prípade existencia nesprávneho úradného postupu odporcu, resp. jeho právneho

predchodcu, ďalej existencia škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným

postupom a škodou. Existencia príčinnej súvislosti musí byť v každom konkrétnom prípade

jednoznačne preukázaná a nemožno ju len predpokladať. Vzťah medzi nesprávnym

úradným postupom a vznikom škody musí byť bezprostredný a nie sprostredkovaný, t. j.

napr. ak v dôsledku už vzniknutej škody dôjde k ďalšej škode, ku ktorej nesprávny úradný

postup nesmeroval.

Po preskúmaní veci odvolací súd konštatuje, že v prípade uplatňovaného nároku,

ktorý si navrhovateľ uplatnil ako škodu, takýto bezprostredný (t. j. priamy,

resp. nesprostredkovaný) vzťah neexistuje. Navrhovateľ totiž nepreukázal (a ani objektívne

nemohol preukázať), že mu uplatňované náklady vznikli v priamej príčinnej súvislosti

s podľa jeho názoru nesprávnym úradným postupom odporcu, pretože osobne nebol nikdy

v priamom (bezprostrednom) právnom vzťahu s odporcom. Z eventuálneho nesprávneho

úradného postupu odporcu mohlo vzniknúť podľa § 18 cit. zákona právo na náhradu škody

len vydražiteľke (R. F.). Ako vyplýva z obsahu spisu (ktorého súčasťou sú i iné rozhodnutia

súdov, súvisiace s prejednávanou vecou), navrhovateľovi vznikli uplatnené náklady nie

v priamom dôsledku s úradným postupom odporcu (ako to už bolo konštatované), ale

v dôsledku inej skutočnosti - neplatnosti kúpnej zmluvy, ktorú navrhovateľ uzavrel s R. F.

dňa 27. 1. 1993. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na nie nepodstatnú skutočnosť, že

z Rozsudku Najvyššieho súdu SR č. k. zo dňa 25. 6. 2002 vyplýva, že uvedená

kúpna zmluva bola absolútne neplatná i z dôvodu formálnych nedostatkov, za ktoré

v žiadnom prípade nezodpovedá odporca.“.

Podľa názoru ústavného súdu právny názor krajského súdu v danej veci je

zdôvodnený vyčerpávajúcim spôsobom, krajský súd na zásadné námietky sťažovateľa

zaujal stanovisko, a preto ho aj ústavný súd považuje za ústavne relevantný. V citovanej

časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajský súd dostatočným spôsobom uviedol

dôvody, pre ktoré bolo potrebné odvolanie sťažovateľa považovať za neodôvodnené

a napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdiť. Z jeho záverov týkajúcich

sa rozhodujúcich právnych otázok nevyplýva extrémny nesúlad so zisteným skutkovým

stavom, jednostrannosť, alebo taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných

právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.

Sťažovateľ uplatnil v konaní, ktorého výsledok napáda sťažnosťou na ústavnom

súde, žalobu o náhradu škody spôsobenú nesprávnym úradným postupom orgánu štátu,

ku ktorému malo dôjsť v čase, na ktorý sa vzťahuje právny režim

o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym

úradným postupom (obdobne , ).

V každom prípade tento postup krajského súdu pri posudzovaní relevantného

skutkového stavu a pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľa nemožno

považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Skutkové zistenia súdov v danom

prípade nie sú „v extrémnom rozpore so zistenými skutočnosťami“. Skutočnosť, že

sťažovateľ sa so skutkovým a právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama

osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá

ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným už ani preto, že

ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov krajského súdu. Ingerencia

ústavného súdu do výkonu tejto právomoci krajského súdu je opodstatnená len v prípade

jeho nezlučiteľnosti s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby

ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecnými súdmi, ktoré sú „pánom

zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by napadnutý právny názor krajského súdu mohol

nahradiť iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, a teda ústavne

nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu

predmetný právny výklad krajským súdom takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo

potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd konštatuje, že zo skutočností, ktoré sťažovateľ vo svojej sťažnosti

uviedol, nevyplýva žiadna možnosť porušenia uvedeného základného práva, reálnosť ktorej

by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a sťažovateľ, ktorý je v konaní

pred ústavným súdom zastúpený advokátom, teda kvalifikovaným právnym zástupcom,

neuviedol žiadne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali záver o porušení jeho základného

práva na súdnu a inú právnu ochranu. Sťažovateľovi súdy neodopreli spravodlivosť, ibaže

jeho žalobnému návrhu v danom prípade nevyhoveli. zaručené základné právo

na súdnu a inú právnu ochranu vyplývajúce z pritom neznamená

právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ho ani účelovo chápať tak,

že jeho naplnením je vyhovenie všetkým procesným návrhom účastníka konania

(napr. , ). Preto bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť

ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.