Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 65/07
PDF · 254.32 KB
No categories available
IV. ÚS 65/07
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
IV. ÚS 65/07-26
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. apríla 2007
predbežne prerokoval sťažnosť I. J., M., zastúpeného advokátom JUDr. M. M., B., ktorou
namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie svojej záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Cbi 40/05
a základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky, základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky, práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj svojho práva na pokojné
užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom
pod sp. zn. 6 Obo 127/2006 a jeho uznesením zo 17. mája 2006, a takto
r o z h o d o l :
1. Sťažnosť I. J. v časti namietajúcej porušenie jeho základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu
v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Cbi 40/05 a postupom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Obo 127/2006 o d m i e t a
ako zjavne neopodstatnenú.
2. Sťažnosť I. J. vo zvyšnej časti v y l u č u j e na samostatné konanie.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. júla 2006
doručená sťažnosť I. J. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský
súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Cbi 40/05 a základného práva vlastniť majetok podľa
čl. 20 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, práva
na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj jeho
práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru (ďalej
len „dodatkový protokol“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej
len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Obo 127/2006 a jeho uznesením
zo 17. mája 2006.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ podal 16. mája 2005
krajskému súdu návrh na začatie konania o vylúčenie veci (nehnuteľností) zo súpisu
majetku spadajúceho do konkurznej podstaty.
Sťažovateľ ďalej uviedol, že podaním doručeným krajskému súdu 21. septembra
2005 žalovaný oznámil, že „vo veci priebehu dražby, na základe ktorej mal žalobca
nadobudnúť vlastnícke právo k nehnuteľnostiam zaradeným do súpisu majetku, podal
úpadca (...) 03. 12. 2004 žalobu o neplatnosť dobrovoľnej dražby a že konanie, ktoré
je vedené na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 17 C 725/2004, by mohlo mať vplyv
na rozhodnutie vo veci samej“.
Krajský súd uznesením sp. zn. 7 Cbi 40/05 zo 6. marca 2006 prerušil predmetné
konanie až do právoplatného skončenia konania vedeného Okresným súdom Bratislava I
pod sp. zn. 17 C 725/2004.
Proti uzneseniu o prerušení konania podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom najvyšší
súd rozhodol 17. mája 2006 tak, že prvostupňové rozhodnutie o prerušení konania potvrdil.
Sťažovateľ podal 27. júna 2006 proti uzneseniu najvyššieho súdu dovolanie.
Sťažovateľ podal sťažnosť ústavnému súdu skôr, ako najvyšší súd rozhodol o jeho
dovolaní, pretože si bol vedomý toho, že dovolací súd sa s jeho právnou argumentáciou
nemusí stotožniť a môže dovolanie ako neprípustné odmietnuť. Ako uvádza právny
zástupca sťažovateľa s poukazom na princíp subsidiarity, aby v prípade, že ústavný súd
dospeje k záveru, že „časť ústavnej sťažnosti smerujúcej voči napadnutému Uzneseniu
Najvyššieho súdu SR (bod 1 a 2 petitu ústavnej sťažnosti) nie je možné prejednať s ohľadom
na podané dovolanie, túto časť ústavnej sťažnosti procesným uznesením vylúčil
na samostatné konanie, a pokračoval v konaní len v tej časti ústavnej sťažnosti, ktorou
sa namieta porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (bod 3 a 4
petitu ústavnej sťažnosti)“.
Najvyššiemu súdu sťažovateľ vytýka porušenie základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
z dôvodu „porušenia práva na odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré je imanentnou
súčasťou práva na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru“.
Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu je podľa sťažovateľa „potrebné vnímať
ako súdne rozhodnutie, ktoré je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok
dôvodov, a to pre úplnú absenciu akéhokoľvek odôvodnenia záverov, ktoré viedli konajúce
súdy v prvostupňovom i odvolacom konaní k prerušeniu konania“.
Podľa sťažovateľa je povinnosťou všeobecného súdu „náležite odôvodniť svoje
rozhodnutie v otázke výkladu a posúdenia dôvodov, ktoré ich viedli k prerušeniu konania,
pritom sa nemôže jednať o ľubovôľu“.
Porušenie práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
vidí sťažovateľ aj v tom, že najvyšší súd vydal „tzv. prekvapivé rozhodnutie, ktorého
výsledkom bolo to, že sťažovateľ ako účastník nemohol argumentovať na dôvody uvádzané
Najvyšším súdom SR a v dôsledku prerušenia konania mu bol dočasne odňatý prístup
k súdu“.
Napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu došlo podľa sťažovateľa aj k porušeniu
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
ústavy, ako aj práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, pretože „všeobecné súdy prerušením konania, ktoré z dôvodov vyššie uvedených
nemožno považovať za ústavne konformné riešenie, odňali sťažovateľovi ako účastníkovi
konania právo, aby bolo o jeho záležitosti rozhodnuté v primeranej lehote“.
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ústavy a čl. 1 dodatkového
protokolu sťažovateľ uviedol, že má «za to, že sťažovateľ mal v zmysle príslušných
ustanovení ZKV a O. s. p. „legitímnu nádej“, že súd rozhodne o vylúčení predmetných
nehnuteľností zo súpisu vecí zahrnutých do konkurznej podstaty, avšak postupom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky bol tohto práva bezdôvodne zbavený, čím došlo
k porušeniu jeho práva (dočasne) vlastniť majetok.
Aj napriek skutočnosti, že sťažovateľ kúpil predmetné nehnuteľnosti na dražbe
konanej v decembri 2003 za účelom ich užívania pre svoju dcéru, tak do dnešného dňa
ich nemôže reálne užívať, nakoľko boli správcom zaradené do súpisu konkurznej podstaty
a tieto nehnuteľnosti naďalej chátrajú».
V nadväznosti na uvedené sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd v konaní o jeho
sťažnosti rozhodol týmto nálezom:
„1. Základné práva sťažovateľa I. J. na súdnu ochranu, spravodlivé súdne konanie
a na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a právo vlastniť majetok podľa čl. 20 Ústavy Slovenskej
republiky a čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd Uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, spis. zn. 6 Obo 127/2006, zo dňa 17. mája 2006,
a konaním, ktoré mu predchádzalo, porušené bolo.
2. Zrušuje sa v celom rozsahu Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,
spis. zn. 6 Obo 127/2006, zo dňa 17. mája 2006, a vec sa vracia Najvyššiemu súdu
Slovenskej republiky na ďalšie konanie, aby v nej znovu konal a rozhodol.
3. Základné právo sťažovateľa I. J. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod spis. zn. 7 Cbi 40/05 porušené bolo.
4. Krajskému súdu v Bratislave prikazuje, aby v konaní vedenom pod spis. zn.
7 Cbi 40/05 konal bez zbytočných prieťahov.“
Okrem uvedeného požaduje sťažovateľ aj priznanie úhrady trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok...
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo verejne a v primeranej lehote prejednaná nestranným a nezávislým súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu má každá fyzická osoba alebo právnická osoba
právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva.
1. Predmetom konania je okrem iného sťažovateľom namietané porušenie jeho
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Cbi 40/05 a postupom
najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Obo 127/2006.
1.1 K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa postupom
krajského súdu
Podľa ustanovenia § 109 ods. 2 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej
aj „OSP“) pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť, ak prebieha
konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo
ak súd dal na takéto konanie podnet.
Podľa ustanovenia § 111 ods. 1 OSP ak je konanie prerušené, nevykonávajú
sa pojednávania a neplynú lehoty podľa tohto zákona. Ak sa v konaní pokračuje, začínajú
lehoty plynúť znova.
Podľa ustanovenia § 111 ods. 2 OSP ak je konanie prerušené podľa § 109, súd urobí
všetky potrebné opatrenia, aby sa odstránili prekážky, ktoré spôsobili prerušenie alebo
pre ktoré prerušenie trvá. Len čo odpadne prekážka, pre ktorú sa konanie prerušilo,
pokračuje súd i bez návrhu.
Ústavný súd zo spisu krajského súdu zistil, že v súčasnosti je predmetné konanie
právoplatne prerušené, pretože uznesenie krajského súdu o prerušení konania zo 6. marca
2006 bolo uznesením najvyššieho súdu zo 17. mája 2006 potvrdené.
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty
účastníka konania (napr. I. ÚS 41/02). Tento účel spravidla nie je možné dosiahnuť
po právoplatnom prerušení konania, ku ktorému došlo v súlade so zákonom. Ústavný súd
v tejto súvislosti v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (mutatis mutandis I. ÚS 162/03)
konštatuje, že prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c) OSP možno považovať
za prekážku konania. Ak nedôjde k odpadnutiu prekážky prerušeného konania postupom
predvídaným v Občianskom súdnom poriadku, nemôžu sa v prerušenom konaní vykonávať
žiadne procesné úkony smerujúce k odstráneniu právnej neistoty účastníkov, a tým
aj k naplneniu účelu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy. Preto ústavný súd nečinnosť všeobecného súdu
v dôsledku existencie zákonnej prekážky jeho postupu neposudzuje ako zbytočné prieťahy
v konaní (mutatis mutandis II. ÚS 3/03, I. ÚS 65/03, I. ÚS 214/06).
Pokiaľ sťažovateľ namietal porušenie základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov postupom krajského súdu v označenom konaní pred prerušením
konania, ústavný súd tieto námietky preskúmavať nemohol, pretože sťažovateľ podal
sťažnosť po lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Z toho dôvodu
ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde).
1.2 K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa postupom
najvyššieho súdu
Sťažovateľ podal 13. apríla 2006 odvolanie proti uzneseniu krajského súdu
zo 6. marca 2006, o ktorom najvyšší súd už 17. mája 2006 rozhodol tak, že prvostupňové
rozhodnutie krajského súdu potvrdil. Dĺžka uvedeného konania (viac ako 1 mesiac)
v danom prípade vylučuje, aby ústavný súd kvalifikoval postup najvyššieho súdu
v označenom konaní ako porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Sťažovateľ podal ústavnému súdu sťažnosť, ktorou namietal zbytočné prieťahy
v uvedenom konaní, a teda porušenie jeho základného práva na konanie bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v čase, keď označené konanie pred najvyšším súdom
už bolo právoplatne skončené. Sťažnosť bola doručená ústavnému súdu 31. júla 2006
a uznesenie najvyššieho súdu zo 17. mája 2006 nadobudlo právoplatnosť 5. júna 2006.
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu jednou zo základných pojmových
náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je v prípadoch, keď sa ňou namieta
porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru to, že musí smerovať proti
aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do označeného základného práva
sťažovateľa. Ak v čase, keď sťažnosť bola ústavnému súdu doručená, nedochádza
k porušovaniu označeného základného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne
neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde (napr. II. ÚS 55/02).
Vzhľadom na dátum právoplatného skončenia napadnutého konania pred najvyšším
súdom (5. jún 2006), ktorým malo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a dátum doručenia sťažnosti
ústavnému súdu (31. júl 2006), možno urobiť jednoznačný záver, že v čase doručenia
sťažnosti už k namietanému porušovaniu práv sťažovateľa nemohlo dochádzať.
Aj tú časť sťažnosti, v ktorej sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu
v označenom konaní, ústavný súd odmietol ako zjavne neopodstatnenú už pri jej
predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
2. Sťažnosť sťažovateľa v časti, v ktorej namietal porušenie svojich základných práv
podľa čl. 20 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa
čl. 1 dodatkového protokolu postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
6 Obo 127/2006 a jeho uznesením zo 17. mája 2006, vylúčil ústavný súd na samostatné
konanie (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 112 ods. 2 OSP).
Ústavný súd odôvodňuje tento postup tým, že rozhodnutie o prípadnej prijateľnosti
sťažnosti v tejto časti závisí od výsledku dovolacieho konania. Napokon aj sám sťažovateľ,
ako už bolo uvedené, navrhol ústavnému súdu, aby v prípade, že dospeje k záveru,
že „časť ústavnej sťažnosti smerujúcej voči napadnutému Uzneseniu Najvyššieho súdu SR
(bod 1 a 2 petitu ústavnej sťažnosti) nie je možné prejednať s ohľadom na podané
dovolanie, túto časť ústavnej sťažnosti procesným uznesením vylúčil na samostatné konanie,
a pokračoval v konaní len v tej časti ústavnej sťažnosti, ktorou sa namieta porušenie práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (bod 3 a 4 petitu ústavnej sťažnosti)“.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. apríla 2007