Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 346/06
PDF · 272.04 KB
No categories available
III. ÚS 346/06
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. apríla 2007 v senáte
zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Ladislava
Orosza v konaní o sťažnosti J. V., T., zastúpeného advokátkou JUDr. Z. C., T., v ktorej
namieta porušenie základného práva podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako
aj práva podľa čl. 5 ods. 1 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. 5 Tos 42/2006 z 2. mája 2006, takto
rozhodol:
1. Základné právo J. V. podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj jeho
právo podľa čl. 5 ods. 1 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. 5 Tos 42/2006 z 2. mája 2006 p o r u š e n é
b o l i .
2. J. V. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 20 000 Sk (slovom
dvadsaťtisíc slovenských korún), ktoré je Krajský súd v Trnave p o v i n n ý vyplatiť
mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
3. Krajský súd v Trnave j e p o v i n n ý uhradiť J. V. trovy právneho zastúpenia
v sume 5 788 Sk (slovom päťtisícsedemstoosemdesiatosem slovenských korún) na účet jeho
právnej zástupkyne JUDr. Z. C., T., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
sp. zn. III. ÚS 346/06 z 3. novembra 2006 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť J. V. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného
advokátkou JUDr. Z. C., T., v ktorej namieta porušenie svojho základného práva podľa
čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva podľa čl. 5
ods. 1 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Tos 42/2006
z 2. mája 2006 (ďalej aj „uznesenie z 2. mája 2006“).
Zo sťažnosti sťažovateľa a jej príloh vyplýva, že uznesením z 2. mája 2006 krajský
súd zrušil uznesenie Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) č. k. 5 T 107/05-727
z 9. marca 2006 (ďalej aj „uznesenie z 9. marca 2006“), ktorým bolo rozhodnuté
o prepustení sťažovateľa na slobodu a zamietol jeho žiadosť o prepustenie z väzby.
Vo svojej argumentácii sťažovateľ uviedol, že krajský súd podľa neho nepostupoval
pri zrušení uznesenia okresného súdu z 9. marca 2006 ani pri rozhodovaní o jeho žiadosti
o prepustenie z väzby v súlade s § 147 ods. 1 zákona č. 141/1961 Zb. o trestnom poriadku
súdnom (trestný poriadok) v znení platnom do 31. decembra 2005 (ďalej len „Trestný
poriadok“) a v súlade s § 134 ods. 2 Trestného poriadku. Krajský súd pri rozhodovaní v jeho
veci podľa neho nepreskúmal riadne spisový materiál ani zákonnosť konania, ktoré vydaniu
uznesenia okresného súdu z 9. marca 2006 predchádzalo (v tejto súvislosti poukazoval
predovšetkým na porušenie § 176 ods. 2 Trestného poriadku Okresnou prokuratúrou T.
(ďalej len „okresná prokuratúra“), tým že sťažovateľa aj jeho obhajcu neskoro upozornila
na zamýšľanú zmenu právnej kvalifikácie skutku v obžalobe), nevyrovnal sa s jeho
argumentáciou z vyjadrenia k sťažnosti ani s argumentáciou obsiahnutou v jeho žiadosti
o prepustenie z väzby, v odôvodnení svojho rozhodnutia neuviedol úvahy, ktorými
sa spravoval pri svojom rozhodovaní, ani dôvody, pre ktoré sa stotožnil s argumentáciou
okresnej prokuratúry a napokon preto, že nerozhodol o sľube, ktorý bol sťažovateľom
nadiktovaný do zápisnice na hlavnom pojednávaní 9. marca 2006.
Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom
vysloví, že krajský súd uznesením sp. zn. 5 Tos 42/2006 z 2. mája 2006 porušil jeho
základné právo podľa čl. 17 ods. 2 ústavy, a práva podľa čl. 5 ods. 1 a 4 dohovoru, zruší
uznesenie z 2. mája 2006 a prepustí sťažovateľa z väzby na slobodu, prizná sťažovateľovi
primerané finančné zadosťučinenie v sume 250 000 Sk a úhradu trov právneho zastúpenia.
Krajský súd sa k sťažnosti sťažovateľa vyjadril podaním z 9. januára 2007
prostredníctvom svojej predsedníčky. Z vyjadrenia vyplýva, že uznesením z 2. mája 2006,
rozhodoval krajský súd o sťažnosti okresného prokurátora proti uzneseniu okresného súdu
z 9. marca 2006. Podľa názoru predsedníčky krajského súdu:
«Senát krajského súdu predmetnú vec rozhodoval s náležitou pozornosťou tak,
ako aj všetky ostatné veci pridelené do senátu 5 To. Pokiaľ sťažovateľ v sťažnosti
adresovanej Ústavnému súdu SR uviedol, že krajský súd nepreskúmal spisový materiál a len
prevzal konštatovanie Okresnej prokuratúry v T., treba uviesť, že krajský súd tak ako
to konštatoval aj v citovanom uznesení zo dňa 2. 5. 2006 po preskúmaní spisového
materiálu si osvojil argumentovanie okresného prokurátora obsiahnuté v nim podanej
sťažnosti.
K vyjadreniu, ktoré podal obžalovaný k sťažnosti prokurátora treba uviesť,
že aj týmto sa krajský súd zaoberal, čo z uznesenia krajského súdu aj vyplýva. Krajský súd
pri rozhodovaní skúmal dôvodnosť trvania väzby u obžalovaného, pričom dospel k záveru,
že tieto trvajú aj naďalej. Stručne pritom poukázal na to, v čom vidí existenciu trvania
väzby u obžalovaného, čo stručne formuloval „po zvážení všetkých relevantných
skutočností“.
Treba uviesť, že k takémuto konštatovaniu dospel po vyhodnotení tak, osoby
obžalovaného, charakteru trestnej činnosti, pre ktorú je stíhaný, i po zvážení jeho
predchádzajúceho spôsobu života.
Čo sa týka námietok sťažovateľa, že okresný prokurátor porušil ustanovenie § 176
ods. 2 Tr. por. tieto neboli predmetom skúmania pri rozhodovaní o existencii väzobných
dôvodov u obžalovaného v danom štádiu konania. Konaním predchádzajúcim napadnutému
uzneseniu sa rozumie konanie, ktoré vyústilo do napadnutého uznesenia.
V predmetnej veci je vytýčený na Okresnom súde v Trnave termín hlavného
pojednávania na deň 24. 1. 2007 a spisový materiál je v dispozícii príslušného predsedu
senátu Okresného súdu v Trnave. Preto nie je možné spätne preverovať tvrdenia
sťažovateľa, či v spise sa nachádzajú vyjadrenia poškodených M. a K., z ktorých vyplýva,
že sa ich sťažovateľ v minulosti snažil ovplyvniť. Pokiaľ sa to však konštatuje v uznesení
zo dňa 9. 3. 2006, zrejme takéto vyjadrenia zo spisového materiálu vyplývajú.
Z uvedených dôvodov navrhujem, aby Ústavný súd Slovenskej republiky nevyhovel
sťažnosti sťažovateľa.»
Sťažovateľ na základe výzvy ústavného súdu podaním doručeným 12. apríla 2007
zaujal stanovisko k vyjadreniu predsedníčky krajského súdu. Vo svojom stanovisku
v zásade zopakoval argumentáciu uvedenú už v sťažnosti a v jeho závere uviedol:
„Vyjadrenie predsedníčky K. S. v Trnave ma iba utvrdilo v tom, že tento súd porušuje
ľudské práva a zákl. slobody vyplývajúce z Ústavy SR a Dohovoru a rozhoduje bez overenia
a preštudovania spisového materiálu.“
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom
súde vo veci sťažnosti sťažovateľa upustil od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení
sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. V dôsledku toho senát predmetnú sťažnosť
prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov, ich zástupcov a verejnosti len
na základe písomne podaných stanovísk účastníkov a obsahu na vec sa vzťahujúceho
súdneho spisu.
Sťažnosť v tejto veci pôvodne prijal 3. novembra 2006 na ďalšie konanie III. senát
ústavného súdu. Dňa 22. januára 2007 skončilo funkčné obdobie sudcovi spravodajcovi,
ktorému bola vec na ústavnom súde pridelená. Po schválení Rozvrhu práce Ústavného súdu
Slovenskej republiky na rok 2007 a prerozdelení vecí novovymenovaným sudcom
sa sudkyňou spravodajkyňou v tejto veci stala Marianna Mochnáčová, ktorá je členkou
IV. senátu. Z uvedeného dôvodu vec prerokoval a vo veci samej rozhodol IV. senát
ústavného súdu v zložení, ktoré je uvedené v záhlaví tohto nálezu.
II.
Stručný prehľad doterajšieho priebehu trestného konania vo veci sťažovateľa
bol získaný nahliadnutím do príslušných spisov okresného súdu:
- sťažovateľ bol obvinený uznesením vyšetrovateľa Okresného riaditeľstva
Policajného zboru, Úradu justičnej a kriminálnej polície, odboru skráteného vyšetrovania
v T. sp. zn. ČVS: ORP-5124/2-OVS-TT-2004 zo 16. decembra 2004. Trestné stíhanie bolo
začaté 16. decembra 2004 vydaním uvedeného uznesenia pre pokračovací trestný čin
porušovania domovej slobody podľa § 238 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 140/1961 Zb. Trestného
zákona platného do 31. decembra 2005 (ďalej len „Trestný zákon“) a pre trestný čin
výtržníctva podľa § 202 ods. 1 Trestného zákona,
- okresná prokuratúra podala 17. decembra 2004 okresnému súdu návrh na vzatie
sťažovateľa do väzby z dôvodov uvedených v § 67 ods. 1 písm. b) a c) Trestného poriadku,
- uznesením okresného súdu sp. zn. Tp 233/04 z 18. decembra 2004 bol sťažovateľ
vzatý do väzby z dôvodov uvedených v § 67 ods. 1 písm. b) a c) Trestného poriadku
a zároveň bolo rozhodnuté o neprijatí jeho sľubu,
- krajský súd o sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu z 18. decembra 2004 rozhodol
uznesením sp. zn. 4 Tpo 98/04 z 20. januára 2005, ktorým jeho sťažnosť zamietol podľa
§ 148 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku,
- dňa 15. júna 2005 okresná prokuratúra podala okresnému súdu obžalobu proti
sťažovateľovi pre trestný čin vydierania podľa § 235 ods. 1 Trestného zákona v súbehu
s trestným činom výtržníctva podľa § 202 ods. 1 Trestného zákona, pre trestný čin
výtržníctva podľa § 202 ods. 1 Trestného zákona v súbehu s trestným činom ublíženia
na zdraví podľa § 221 ods. 1 Trestného zákona, trestný čin porušovania domovej slobody
podľa § 238 ods. 1 a 2 Trestného zákona a trestný čin výtržníctva podľa § 202 ods. 1
- okresný súd 9. marca 2006 uskutočnil hlavné pojednávanie v predmetnej veci,
na ktorom sťažovateľ požiadal o prepustenie z väzby na slobodu a súčasne aj o nahradenie
väzby sľubom, ktorý nadiktoval priamo do zápisnice na hlavnom pojednávaní,
- okresný súd uznesením sp. zn. 5 T 107/05 z 9. marca 2006 sťažovateľa prepustil
z väzby na slobodu,
- okresný prokurátor podal proti uzneseniu z 9. marca 2006 sťažnosť, o ktorej krajský
súd na neverejnom zasadnutí 2. mája 2006 uznesením sp. zn. 5 Tos 42/2006 rozhodol tak,
že podľa § 149 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku napadnuté uznesenie zrušil v celom
rozsahu a podľa § 72 ods. 2 Trestného poriadku zamietol žiadosť sťažovateľa o prepustenie
z väzby na slobodu,
- okresný súd rozhodol o ďalšej žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby
na slobodu uznesením okresného súdu sp. zn. 5 T 107/05 zo 14. júla 2006, ktorým ho
prepustil z väzby na slobodu,
- príkaz na prepustenie sťažovateľa z väzby bol okresným súdom daný 18. júla 2006.
III.
1. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,
ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len
pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.
Podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť.
Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane
v súlade s konaním ustanoveným zákonom:
a) zákonné uväznenie po odsúdení príslušným súdom;
b) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie osoby preto, že sa nepodrobila
rozhodnutiu vydanému súdom podľa zákona, alebo preto, aby sa zaručilo splnenie
povinnosti ustanovenej zákonom;
c) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia
pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo
ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu
alebo v úteku po jeho spáchaní;
d) iné pozbavenie slobody maloletého na základe zákonného rozhodnutia na účely
výchovného dohľadu alebo jeho zákonné pozbavenie slobody na účely jeho predvedenia
pred príslušný orgán;
e) zákonné držanie osôb, aby sa zabránilo šíreniu nákazlivej choroby, alebo duševne
chorých osôb, alkoholikov, narkomanov alebo tulákov;
f) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo
jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie
o vyhostenie alebo vydanie.
Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným
spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol
o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody
nezákonné.
2. Sťažovateľ v sťažnosti namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 17
ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 1 a 4 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn.
5 Tos 42/2006 z 2. mája 2006, ktorým bolo zrušené uznesenie okresného súdu
z 9. marca 2006 o prepustení sťažovateľa na slobodu a súčasne bola zamietnutá jeho žiadosť
o prepustenie z väzby na slobodu.
Krajský súd uznesenie z 2. mája 2006 odôvodnil tým, že si osvojil argumentáciu
okresného prokurátora obsiahnutú v písomnej sťažnosti v celom rozsahu, podľa ktorej
okresný súd v dostatočnej miere pri svojom rozhodovaní neprihliadol na osobu
obžalovaného ani na povahu trestnej činnosti, za ktorú je dôvodne stíhaný. V tejto súvislosti
poukázal okresný prokurátor v sťažnosti aj na to, že obžalovaný bol v minulosti za násilnú
trestnú činnosť 5-krát právoplatne odsúdený a časť uložených trestov odňatia slobody
aj vykonal.
V závere odôvodnenia svojho uznesenia krajský súd uviedol:
„Po zvážení všetkých relevantných skutočností dospel krajský súd k záveru,
že u obžalovaného J. V. aj v súčasnom štádiu trestného konania sú dané dôvody väzby tak,
ako boli konštatované citovaným uznesením o jeho vzatí do väzby. Treba uviesť,
že obžalovaný je stíhaný pre trestnú činnosť, pri ktorej poškodenými sú ženy, pričom
už v minulosti bol vo vzťahu k viacerým poškodeným – ženám stíhaný, a tiež právoplatne
odsúdený pre závažnú úmyselnú trestnú činnosť, medzi iným pre trestný čin znásilnenia
podľa § 241 ods. 1 Tr. zák., pre trestný čin vydierania podľa § 235 ods. 1 Tr. zák.
i pre trestný čin ublíženia na zdraví podľa § 221 ods. 1 Tr. zák. Tiež z vyjadrení
poškodených M. M. a D. K. vyplýva, že obžalovaný sa v minulosti snažil ovplyvňovať
výpovede svedkov vo svoj prospech.
Vychádzajúc z uvedených skutočností dospel krajský súd k záveru, že u obžalovaného
J. V. dôvody väzby v zmysle § 67 ods. 1 písm. b), c) Tr. por. nepominuli, a preto zrušil
napadnuté uznesenie okresného súdu a žiadosť obžalovaného J. V. o prepustenie z väzby
na slobodu zamietol podľa § 72 ods. 2 Tr. por.“
Podstata sťažovateľových námietok v sťažnosti spočíva v tom, že krajský súd
svoje rozhodnutie z 2. mája 2006 podľa neho založil na nedostatočne zistenom skutkovom
stave, z ktorého následne vyvodil nesprávne právne závery a taktiež v tom, že krajský súd
sa vo svojom rozhodnutí nevysporiadal ani vo výroku a ani v rámci jeho odôvodnenia s jeho
žiadosťou o nahradenie väzby sľubom, ktorý bol sťažovateľom nadiktovaný priamo
do zápisnice na hlavnom pojednávaní 9. marca 2006.
Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že sa pri skúmaní obmedzenia
osobnej slobody sústreďuje na preskúmanie toho, či k obmedzeniu došlo z dôvodov
a spôsobom, ktoré ustanovuje Trestný poriadok, bez toho, aby suploval právomoc a postupy
všeobecných súdov (m. m. II. ÚS 76/02).
Právomoc ústavného súdu na ochranu základných práv podľa čl. 17 ods. 2 ústavy
vzniká len v prípade, ak sťažovateľ tvrdil a preukázal sám alebo prostredníctvom
dokazovania pred ústavným súdom také skutkové okolnosti, ktoré by potvrdili záver
o porušení ústavnoprocesných princípov upravujúcich ochranu týchto základných práv
všeobecným súdom. V žiadnom prípade nepostačuje tvrdenie o tom, že všeobecný súd
vo väzobnom konaní (pri vzatí do väzby, rozhodovaní o prepustení z väzby, predĺžení času
väzby) nechránil tieto základné práva v súlade s predstavou obvineného (sťažovateľa).
Sťažovateľ súčasne nie je oprávnený požadovať, aby ústavný súd opakoval alebo
nahradzoval činnosť všeobecného súdu pri rozhodovaní o väzbe sťažovateľa
(m. m. II. ÚS 230/02).
Na základe uvedeného možno konštatovať, že len zo samotného tvrdenia sťažovateľa
o nesprávnych skutkových a právnych záveroch krajského súdu v rozhodnutí z 2. mája 2006
nemožno vyvodiť záver o porušení ústavnoprocesných princípov upravujúcich ochranu
v sťažnosti namietaných práv. Pritom práve porušenie ústavnoprávnych princípov
je predpokladom na vyslovenie záveru o porušení sťažovateľom v sťažnosti označených
práv krajským súdom.
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namietal aj to, že krajský súd nerozhodol o jeho
žiadosti o nahradenie väzby sľubom, ktorý nadiktoval priamo do zápisnice na hlavnom
pojednávaní konanom 9. marca 2006.
Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že z práva na osobnú slobodu
podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, resp. z práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru vyplýva,
že v prípade ak osoba, ktorej osobná sloboda je pozbavená väzbou, požiada o nahradenie
väzby sľubom, súd rozhodujúci o väzbe je povinný sa s touto žiadosťou náležite
vysporiadať, pretože v opačnom prípade dochádza k porušenie označených práv
(m. m. I. ÚS 87/04, III. ÚS 240/06).
Z obsahu spisového materiálu okresného súdu v tejto veci ústavný súd zistil,
že sťažovateľ na hlavnom pojednávaní konanom 9. marca 2006 požiadal o nahradenie jeho
väzby sľubom podľa § 73 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku. Okresný súd uznesením
z 9. marca 2006 sťažovateľa prepustil na slobodu. Na základe odvolania okresného
prokurátora proti tomuto uzneseniu krajský súd rozhodol 2. mája 2006 o zrušení
napadnutého uznesenia okresného súdu a zamietnutí žiadosti sťažovateľa o prepustenie
z väzby na slobodu. Z výroku uznesenia z 2. mája 2006 vyplýva, že o žiadosti sťažovateľa
o nahradenie väzby sľubom krajský súd nerozhodol a v rámci jeho odôvodnenia sa ňou
ani vôbec nezaoberal, hoci jeho povinnosťou bolo o nej meritórne rozhodnúť.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že uznesením krajského súdu
z 2. mája 2006 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 2 ústavy,
ako aj jeho práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru.
IV.
Podľa čl. 127 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví,
že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo
slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie
práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten,
kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť
na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo
ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil
stav pred porušením.
Ústavný súd zo spisového materiálu v tejto veci zistil, že sťažovateľ bol na základe
uznesenia okresného súdu zo 14. júla 2006 prepustený na slobodu (príkaz na prepustenie
sťažovateľa bol okresným súdom vydaný 18. júla 2006).
Vzhľadom na uvedené možno konštatovať, že sťažovateľ už prepustenie na slobodu,
ktorého sa domáhal aj prostredníctvom svojho návrhu na zrušenie uznesenia z 2. mája 2006
v konaní pred ústavným súdom, dosiahol, a preto sa rozhodovanie o jeho návrhu v tejto
časti stalo bezpredmetným.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov
sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne
o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo
slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti
rozhodnutia ústavného súdu.
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti žiadal aj o priznanie primeraného finančného
zadosťučinenia v sume 250 000 Sk z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti.
Podľa názoru ústavného súdu priznanie primeraného finančného zadosťučinenia
prichádza do úvahy predovšetkým v tých prípadoch, keď porušenie základného práva alebo
slobody nie je už možné napraviť. To znamená, že neprichádza do úvahy zrušenie
rozhodnutia alebo opatrenia, resp. uvedenie do pôvodného stavu (I. ÚS 15/02).
Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia
podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde považoval za primerané priznať sťažovateľovi
finančné zadosťučinenie v sume 20 000 Sk. Pri svojom rozhodovaní ústavný súd zohľadnil
povahu tejto veci a konkrétne okolnosti tohto prípadu, predovšetkým však prihliadol
na skutočnosť, že ústavný súd sa stotožnil so sťažnosťou sťažovateľa len v časti, v ktorej
namietal porušenie svojich práv v súvislosti s nerozhodnutím o jeho návrhu na nahradenie
väzby sľubom, ako aj skutočnosť, že sťažovateľ bol na základe uznesenia okresného súdu
zo 14. júla 2006, t. j. po dvoch mesiacoch od rozhodnutia krajského súdu z 2. mája 2006
prepustený na slobodu.
Ústavný súd napokon rozhodol podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde
aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v dôsledku právneho zastúpenia
pred ústavným súdom advokátkou JUDr. Z. C. Ústavný súd pri priznaní trov konania
vychádzal z výšky priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej
republiky za I. polrok 2005, ktorá bola 16 381 Sk. Úhradu priznal za dva úkony právnej
služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti), a to v súlade s § 1 ods. 3, § 11
ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb
v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to každý úkon po 2 730 Sk, t. j. spolu
5 460 Sk, čo spolu s režijným paušálom 2 x 164 Sk (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu
5 788 Sk.
Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia v sume 5 788 Sk je okresný súd povinný
zaplatiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení
s § 149 Občianskeho súdneho poriadku).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. apríla 2007