Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 346/06

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-38

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. apríla 2007 v senáte

zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Ladislava

Orosza v konaní o sťažnosti J. V., T., zastúpeného advokátkou JUDr. Z. C., T., v ktorej

namieta porušenie základného práva podľa , ako

aj práva podľa čl. 5 ods. 1 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. z 2. mája 2006, takto

rozhodol:

1. Základné právo J. V. podľa , ako aj jeho

právo podľa čl. 5 ods. 1 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. z 2. mája 2006 p o r u š e n é

b o l i .

2. J. V. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 20 000 Sk (slovom

dvadsaťtisíc slovenských korún), ktoré je Krajský súd v Trnave p o v i n n ý vyplatiť

mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Krajský súd v Trnave j e p o v i n n ý uhradiť J. V. trovy právneho zastúpenia

v sume 5 788 Sk (slovom päťtisícsedemstoosemdesiatosem slovenských korún) na účet jeho

právnej zástupkyne JUDr. Z. C., T., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

sp. zn. z 3. novembra 2006 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť J. V. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného

advokátkou JUDr. Z. C., T., v ktorej namieta porušenie svojho základného práva podľa

(ďalej len „“), ako aj práva podľa

ods. 1 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 2. mája 2006 (ďalej aj „uznesenie z 2. mája 2006“).

Zo sťažnosti sťažovateľa a jej príloh vyplýva, že uznesením z 2. mája 2006 krajský

súd zrušil uznesenie Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) č. k. -727

z 9. marca 2006 (ďalej aj „uznesenie z 9. marca 2006“), ktorým bolo rozhodnuté

o prepustení sťažovateľa na slobodu a zamietol jeho žiadosť o prepustenie z väzby.

Vo svojej argumentácii sťažovateľ uviedol, že krajský súd podľa neho nepostupoval

pri zrušení uznesenia okresného súdu z 9. marca 2006 ani pri rozhodovaní o jeho žiadosti

o prepustenie z väzby v súlade s o

súdnom () v znení platnom do 31. decembra 2005 (ďalej len „Trestný

poriadok“) a v súlade s . Krajský súd pri rozhodovaní v jeho

veci podľa neho nepreskúmal riadne spisový materiál ani zákonnosť konania, ktoré vydaniu

uznesenia okresného súdu z 9. marca 2006 predchádzalo (v tejto súvislosti poukazoval

predovšetkým na porušenie Okresnou prokuratúrou T.

(ďalej len „okresná prokuratúra“), tým že sťažovateľa aj jeho obhajcu neskoro upozornila

na zamýšľanú zmenu právnej kvalifikácie skutku v obžalobe), nevyrovnal sa s jeho

argumentáciou z vyjadrenia k sťažnosti ani s argumentáciou obsiahnutou v jeho žiadosti

o prepustenie z väzby, v odôvodnení svojho rozhodnutia neuviedol úvahy, ktorými

sa spravoval pri svojom rozhodovaní, ani dôvody, pre ktoré sa stotožnil s argumentáciou

okresnej prokuratúry a napokon preto, že nerozhodol o sľube, ktorý bol sťažovateľom

nadiktovaný do zápisnice na hlavnom pojednávaní 9. marca 2006.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom

vysloví, že krajský súd uznesením sp. zn. z 2. mája 2006 porušil jeho

základné právo podľa , a práva podľa a 4 dohovoru, zruší

uznesenie z 2. mája 2006 a prepustí sťažovateľa z väzby na slobodu, prizná sťažovateľovi

primerané finančné zadosťučinenie v sume 250 000 Sk a úhradu trov právneho zastúpenia.

Krajský súd sa k sťažnosti sťažovateľa vyjadril podaním z 9. januára 2007

prostredníctvom svojej predsedníčky. Z vyjadrenia vyplýva, že uznesením z 2. mája 2006,

rozhodoval krajský súd o sťažnosti okresného prokurátora proti uzneseniu okresného súdu

z 9. marca 2006. Podľa názoru predsedníčky krajského súdu:

«Senát krajského súdu predmetnú vec rozhodoval s náležitou pozornosťou tak,

ako aj všetky ostatné veci pridelené do senátu 5 To. Pokiaľ sťažovateľ v sťažnosti

adresovanej Ústavnému súdu SR uviedol, že krajský súd nepreskúmal spisový materiál a len

prevzal konštatovanie Okresnej prokuratúry v T., treba uviesť, že krajský súd tak ako

to konštatoval aj v citovanom uznesení zo dňa 2. 5. 2006 po preskúmaní spisového

materiálu si osvojil argumentovanie okresného prokurátora obsiahnuté v nim podanej

sťažnosti.

K vyjadreniu, ktoré podal obžalovaný k sťažnosti prokurátora treba uviesť,

že aj týmto sa krajský súd zaoberal, čo z uznesenia krajského súdu aj vyplýva. Krajský súd

pri rozhodovaní skúmal dôvodnosť trvania väzby u obžalovaného, pričom dospel k záveru,

že tieto trvajú aj naďalej. Stručne pritom poukázal na to, v čom vidí existenciu trvania

väzby u obžalovaného, čo stručne formuloval „po zvážení všetkých relevantných

skutočností“.

Treba uviesť, že k takémuto konštatovaniu dospel po vyhodnotení tak, osoby

obžalovaného, charakteru trestnej činnosti, pre ktorú je stíhaný, i po zvážení jeho

predchádzajúceho spôsobu života.

Čo sa týka námietok sťažovateľa, že okresný prokurátor porušil ustanovenie § 176

ods. 2 tieto neboli predmetom skúmania pri rozhodovaní o existencii väzobných

dôvodov u obžalovaného v danom štádiu konania. Konaním predchádzajúcim napadnutému

uzneseniu sa rozumie konanie, ktoré vyústilo do napadnutého uznesenia.

V predmetnej veci je vytýčený na Okresnom súde v Trnave termín hlavného

pojednávania na deň 24. 1. 2007 a spisový materiál je v dispozícii príslušného predsedu

senátu Okresného súdu v Trnave. Preto nie je možné spätne preverovať tvrdenia

sťažovateľa, či v spise sa nachádzajú vyjadrenia poškodených M. a K., z ktorých vyplýva,

že sa ich sťažovateľ v minulosti snažil ovplyvniť. Pokiaľ sa to však konštatuje v uznesení

zo dňa 9. 3. 2006, zrejme takéto vyjadrenia zo spisového materiálu vyplývajú.

Z uvedených dôvodov navrhujem, aby Ústavný súd Slovenskej republiky nevyhovel

sťažnosti sťažovateľa.»

Sťažovateľ na základe výzvy ústavného súdu podaním doručeným 12. apríla 2007

zaujal stanovisko k vyjadreniu predsedníčky krajského súdu. Vo svojom stanovisku

v zásade zopakoval argumentáciu uvedenú už v sťažnosti a v jeho závere uviedol:

„Vyjadrenie predsedníčky K. S. v Trnave ma iba utvrdilo v tom, že tento súd porušuje

ľudské práva a zákl. slobody vyplývajúce z SR a Dohovoru a rozhoduje bez overenia

a preštudovania spisového materiálu.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde vo veci sťažnosti sťažovateľa upustil od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení

sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. V dôsledku toho senát predmetnú sťažnosť

prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov, ich zástupcov a verejnosti len

na základe písomne podaných stanovísk účastníkov a obsahu na vec sa vzťahujúceho

súdneho spisu.

Sťažnosť v tejto veci pôvodne prijal 3. novembra 2006 na ďalšie konanie III. senát

ústavného súdu. Dňa 22. januára 2007 skončilo funkčné obdobie sudcovi spravodajcovi,

ktorému bola vec na ústavnom súde pridelená. Po schválení Rozvrhu práce Ústavného súdu

Slovenskej republiky na rok 2007 a prerozdelení vecí novovymenovaným sudcom

sa sudkyňou spravodajkyňou v tejto veci stala Marianna Mochnáčová, ktorá je členkou

IV. senátu. Z uvedeného dôvodu vec prerokoval a vo veci samej rozhodol IV. senát

ústavného súdu v zložení, ktoré je uvedené v záhlaví tohto nálezu.

II.

Stručný prehľad doterajšieho priebehu trestného konania vo veci sťažovateľa

bol získaný nahliadnutím do príslušných spisov okresného súdu:

- sťažovateľ bol obvinený uznesením vyšetrovateľa Okresného riaditeľstva

Policajného zboru, Úradu justičnej a kriminálnej polície, odboru skráteného vyšetrovania

v T. sp. zn. ČVS: ORP-5124/2-OVS-TT-2004 zo 16. decembra 2004. Trestné stíhanie bolo

začaté 16. decembra 2004 vydaním uvedeného uznesenia pre pokračovací trestný čin

porušovania domovej slobody podľa a Trestného

zákona platného do 31. decembra 2005 (ďalej len „“) a pre trestný čin

výtržníctva podľa ,

- okresná prokuratúra podala 17. decembra 2004 okresnému súdu návrh na vzatie

sťažovateľa do väzby z dôvodov uvedených v a ,

- uznesením okresného súdu sp. zn. 233/04 z 18. decembra 2004 bol sťažovateľ

vzatý do väzby z dôvodov uvedených v a

a zároveň bolo rozhodnuté o neprijatí jeho sľubu,

- krajský súd o sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu z 18. decembra 2004 rozhodol

uznesením sp. zn. z 20. januára 2005, ktorým jeho sťažnosť zamietol podľa

,

- dňa 15. júna 2005 okresná prokuratúra podala okresnému súdu obžalobu proti

sťažovateľovi pre trestný čin vydierania podľa v súbehu

s trestným činom výtržníctva podľa , pre trestný čin

výtržníctva podľa v súbehu s trestným činom ublíženia

na zdraví podľa , trestný čin porušovania domovej slobody

podľa a a trestný čin výtržníctva podľa

,

- okresný súd 9. marca 2006 uskutočnil hlavné pojednávanie v predmetnej veci,

na ktorom sťažovateľ požiadal o prepustenie z väzby na slobodu a súčasne aj o nahradenie

väzby sľubom, ktorý nadiktoval priamo do zápisnice na hlavnom pojednávaní,

- okresný súd uznesením sp. zn. z 9. marca 2006 sťažovateľa prepustil

z väzby na slobodu,

- okresný prokurátor podal proti uzneseniu z 9. marca 2006 sťažnosť, o ktorej krajský

súd na neverejnom zasadnutí 2. mája 2006 uznesením sp. zn. rozhodol tak,

že podľa napadnuté uznesenie zrušil v celom

rozsahu a podľa zamietol žiadosť sťažovateľa o prepustenie

z väzby na slobodu,

- okresný súd rozhodol o ďalšej žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby

na slobodu uznesením okresného súdu sp. zn. zo 14. júla 2006, ktorým ho

prepustil z väzby na slobodu,

- príkaz na prepustenie sťažovateľa z väzby bol okresným súdom daný 18. júla 2006.

III.

1. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,

ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len

pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť.

Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane

v súlade s konaním ustanoveným zákonom:

a) zákonné uväznenie po odsúdení príslušným súdom;

b) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie osoby preto, že sa nepodrobila

rozhodnutiu vydanému súdom podľa zákona, alebo preto, aby sa zaručilo splnenie

povinnosti ustanovenej zákonom;

c) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia

pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo

ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu

alebo v úteku po jeho spáchaní;

d) iné pozbavenie slobody maloletého na základe zákonného rozhodnutia na účely

výchovného dohľadu alebo jeho zákonné pozbavenie slobody na účely jeho predvedenia

pred príslušný orgán;

e) zákonné držanie osôb, aby sa zabránilo šíreniu nákazlivej choroby, alebo duševne

chorých osôb, alkoholikov, narkomanov alebo tulákov;

f) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo

jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie

o vyhostenie alebo vydanie.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným

spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol

o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody

nezákonné.

2. Sťažovateľ v sťažnosti namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 17

ods. 2 a práva podľa a 4 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn.

z 2. mája 2006, ktorým bolo zrušené uznesenie okresného súdu

z 9. marca 2006 o prepustení sťažovateľa na slobodu a súčasne bola zamietnutá jeho žiadosť

o prepustenie z väzby na slobodu.

Krajský súd uznesenie z 2. mája 2006 odôvodnil tým, že si osvojil argumentáciu

okresného prokurátora obsiahnutú v písomnej sťažnosti v celom rozsahu, podľa ktorej

okresný súd v dostatočnej miere pri svojom rozhodovaní neprihliadol na osobu

obžalovaného ani na povahu trestnej činnosti, za ktorú je dôvodne stíhaný. V tejto súvislosti

poukázal okresný prokurátor v sťažnosti aj na to, že obžalovaný bol v minulosti za násilnú

trestnú činnosť 5-krát právoplatne odsúdený a časť uložených trestov odňatia slobody

aj vykonal.

V závere odôvodnenia svojho uznesenia krajský súd uviedol:

„Po zvážení všetkých relevantných skutočností dospel krajský súd k záveru,

že u obžalovaného J. V. aj v súčasnom štádiu trestného konania sú dané dôvody väzby tak,

ako boli konštatované citovaným uznesením o jeho vzatí do väzby. Treba uviesť,

že obžalovaný je stíhaný pre trestnú činnosť, pri ktorej poškodenými sú ženy, pričom

už v minulosti bol vo vzťahu k viacerým poškodeným – ženám stíhaný, a tiež právoplatne

odsúdený pre závažnú úmyselnú trestnú činnosť, medzi iným pre trestný čin znásilnenia

podľa § 241 ods. 1 Tr. zák., pre trestný čin vydierania podľa § 235 ods. 1 Tr. zák.

i pre trestný čin ublíženia na zdraví podľa § 221 ods. 1 Tr. zák. Tiež z vyjadrení

poškodených M. M. a D. K. vyplýva, že obžalovaný sa v minulosti snažil ovplyvňovať

výpovede svedkov vo svoj prospech.

Vychádzajúc z uvedených skutočností dospel krajský súd k záveru, že u obžalovaného

J. V. dôvody väzby v zmysle , nepominuli, a preto zrušil

napadnuté uznesenie okresného súdu a žiadosť obžalovaného J. V. o prepustenie z väzby

na slobodu zamietol podľa “

Podstata sťažovateľových námietok v sťažnosti spočíva v tom, že krajský súd

svoje rozhodnutie z 2. mája 2006 podľa neho založil na nedostatočne zistenom skutkovom

stave, z ktorého následne vyvodil nesprávne právne závery a taktiež v tom, že krajský súd

sa vo svojom rozhodnutí nevysporiadal ani vo výroku a ani v rámci jeho odôvodnenia s jeho

žiadosťou o nahradenie väzby sľubom, ktorý bol sťažovateľom nadiktovaný priamo

do zápisnice na hlavnom pojednávaní 9. marca 2006.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že sa pri skúmaní obmedzenia

osobnej slobody sústreďuje na preskúmanie toho, či k obmedzeniu došlo z dôvodov

a spôsobom, ktoré ustanovuje , bez toho, aby suploval právomoc a postupy

všeobecných súdov (m. m. ).

Právomoc ústavného súdu na ochranu základných práv podľa

vzniká len v prípade, ak sťažovateľ tvrdil a preukázal sám alebo prostredníctvom

dokazovania pred ústavným súdom také skutkové okolnosti, ktoré by potvrdili záver

o porušení ústavnoprocesných princípov upravujúcich ochranu týchto základných práv

všeobecným súdom. V žiadnom prípade nepostačuje tvrdenie o tom, že všeobecný súd

vo väzobnom konaní (pri vzatí do väzby, rozhodovaní o prepustení z väzby, predĺžení času

väzby) nechránil tieto základné práva v súlade s predstavou obvineného (sťažovateľa).

Sťažovateľ súčasne nie je oprávnený požadovať, aby ústavný súd opakoval alebo

nahradzoval činnosť všeobecného súdu pri rozhodovaní o väzbe sťažovateľa

(m. m. ).

Na základe uvedeného možno konštatovať, že len zo samotného tvrdenia sťažovateľa

o nesprávnych skutkových a právnych záveroch krajského súdu v rozhodnutí z 2. mája 2006

nemožno vyvodiť záver o porušení ústavnoprocesných princípov upravujúcich ochranu

v sťažnosti namietaných práv. Pritom práve porušenie ústavnoprávnych princípov

je predpokladom na vyslovenie záveru o porušení sťažovateľom v sťažnosti označených

práv krajským súdom.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namietal aj to, že krajský súd nerozhodol o jeho

žiadosti o nahradenie väzby sľubom, ktorý nadiktoval priamo do zápisnice na hlavnom

pojednávaní konanom 9. marca 2006.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že z práva na osobnú slobodu

podľa , 2 a 5 , resp. z práva podľa dohovoru vyplýva,

že v prípade ak osoba, ktorej osobná sloboda je pozbavená väzbou, požiada o nahradenie

väzby sľubom, súd rozhodujúci o väzbe je povinný sa s touto žiadosťou náležite

vysporiadať, pretože v opačnom prípade dochádza k porušenie označených práv

(m. m. , ).

Z obsahu spisového materiálu okresného súdu v tejto veci ústavný súd zistil,

že sťažovateľ na hlavnom pojednávaní konanom 9. marca 2006 požiadal o nahradenie jeho

väzby sľubom podľa . Okresný súd uznesením

z 9. marca 2006 sťažovateľa prepustil na slobodu. Na základe odvolania okresného

prokurátora proti tomuto uzneseniu krajský súd rozhodol 2. mája 2006 o zrušení

napadnutého uznesenia okresného súdu a zamietnutí žiadosti sťažovateľa o prepustenie

z väzby na slobodu. Z výroku uznesenia z 2. mája 2006 vyplýva, že o žiadosti sťažovateľa

o nahradenie väzby sľubom krajský súd nerozhodol a v rámci jeho odôvodnenia sa ňou

ani vôbec nezaoberal, hoci jeho povinnosťou bolo o nej meritórne rozhodnúť.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že uznesením krajského súdu

z 2. mája 2006 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa ,

ako aj jeho práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru.

IV.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví,

že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo

slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie

práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten,

kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť

na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo

ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil

stav pred porušením.

Ústavný súd zo spisového materiálu v tejto veci zistil, že sťažovateľ bol na základe

uznesenia okresného súdu zo 14. júla 2006 prepustený na slobodu (príkaz na prepustenie

sťažovateľa bol okresným súdom vydaný 18. júla 2006).

Vzhľadom na uvedené možno konštatovať, že sťažovateľ už prepustenie na slobodu,

ktorého sa domáhal aj prostredníctvom svojho návrhu na zrušenie uznesenia z 2. mája 2006

v konaní pred ústavným súdom, dosiahol, a preto sa rozhodovanie o jeho návrhu v tejto

časti stalo bezpredmetným.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa ak sa sťažovateľ domáha primeraného

finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov

sa ho domáha. Podľa ak ústavný súd rozhodne

o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo

slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti

rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti žiadal aj o priznanie primeraného finančného

zadosťučinenia v sume 250 000 Sk z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti.

Podľa názoru ústavného súdu priznanie primeraného finančného zadosťučinenia

prichádza do úvahy predovšetkým v tých prípadoch, keď porušenie základného práva alebo

slobody nie je už možné napraviť. To znamená, že neprichádza do úvahy zrušenie

rozhodnutia alebo opatrenia, resp. uvedenie do pôvodného stavu ().

Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia

podľa považoval za primerané priznať sťažovateľovi

finančné zadosťučinenie v sume 20 000 Sk. Pri svojom rozhodovaní ústavný súd zohľadnil

povahu tejto veci a konkrétne okolnosti tohto prípadu, predovšetkým však prihliadol

na skutočnosť, že ústavný súd sa stotožnil so sťažnosťou sťažovateľa len v časti, v ktorej

namietal porušenie svojich práv v súvislosti s nerozhodnutím o jeho návrhu na nahradenie

väzby sľubom, ako aj skutočnosť, že sťažovateľ bol na základe uznesenia okresného súdu

zo 14. júla 2006, t. j. po dvoch mesiacoch od rozhodnutia krajského súdu z 2. mája 2006

prepustený na slobodu.

Ústavný súd napokon rozhodol podľa

aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v dôsledku právneho zastúpenia

pred ústavným súdom advokátkou JUDr. Z. C. Ústavný súd pri priznaní trov konania

vychádzal z výšky priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej

republiky za I. polrok 2005, ktorá bola 16 381 Sk. Úhradu priznal za dva úkony právnej

služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti), a to v súlade s § 1 ods. 3, § 11

ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to každý úkon po 2 730 Sk, t. j. spolu

5 460 Sk, čo spolu s režijným paušálom 2 x 164 Sk (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu

5 788 Sk.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia v sume 5 788 Sk je okresný súd povinný

zaplatiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľa ( v spojení

s ).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. apríla 2007