Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 100/07
PDF · 173.22 KB
No categories available
I. ÚS 100/07
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 100/07-11
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. júna 2007
predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti T., spol. s r. o., T., právne zastúpenej advokátom
JUDr. M. Ď., B., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20, čl. 46 a
čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 2 Obo 101/06 zo 4. októbra 2006 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti T., spol. s r. o., o d m i e t a pre nedostatok svojej právomoci.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. januára
2007 doručená sťažnosť spoločnosti T., spol. s r. o., T. (ďalej len „sťažovateľka“), právne
zastúpenej advokátom JUDr. M. Ď., ktorou namietala porušenie svojich základných práv
podľa čl. 20, čl. 46 a čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Obo 101/06
zo 4. októbra 2006 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).
Zo sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľka v procesnom postavení žalobcu „(...) podal
dňa 22. 03. 2001 proti F., so sídlom T. (ďalej len žalovanému ) žalobu na plnenie podľa
§ 80 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku na zaplatenie 1.862.968,- Sk s príslušenstvom
a to z dôvodu zaplatenia dohodnutej kúpnej ceny za tovar (dodané lieky). K vzniku
záväzkového právneho vzťahu došlo na základe postúpenia pohľadávky pôvodného veriteľa
M., š. p. Z. na spoločnosť V., s. r. o. a následného postúpenia pohľadávky na žalobcu.
Postúpenie bolo žalovanému oznámené. Prvostupňový súd prvýkrát vyhovel žalobe
rozsudkom č. 19 Cb 67/01-201 zo dňa 10. 10. 2001, ktorý oprel o skutočnosť, že v konaní
bolo preukázané dodanie liekov a ich vyfaktúrovanie (pričom žalovaný rozporoval len
skutočnosť, čo bolo predmetom fakturácie, nakoľko nemal k dispozícii dodacie listy). Súd
túto námietku však nepovažoval za kvalifikovanú, nakoľko sa v spisovom materiály pri
každej jednej faktúre nachádzal dodací list, na ktorom bol presne popísaný predmet
fakturácie, pričom všetky dodacie listy boli opečiatkované aj pečiatkou odporcu. Súd mal za
preukázané, že dodaním tovaru a potvrdením dodacieho listu došlo medzi žalobcom (resp.
pôvodným veriteľom) a žalovaným k uzatvoreniu obchodného záväzkovo-právneho vzťahu
(kúpnej zmluvy) a preto rozhodol podľa § 447 a 448 ods. 1 Obchodného zákonníka tak, že
kupujúci, t. j. žalovaný je povinný zaplatiť dohodnutú kúpnu cenu za prevzatý dodaný tovaru
v súlade so zmluvami.
Dňa 15. 12. 2001 podal žalovaný proti tomuto rozsudku prvostupňového súdu
odvolanie, pričom namietal že bolo rozhodnuté bez preskúmania hmotnoprávneho základu
uplatneného práva a že sa súd nezaoberal otázkou platnosti postúpenia pohľadávky.
Súčasne namietal, že bol porušený zákon o verejnom obstarávaní a pokladal preto zmluvu
za neplatnú.
Uznesením najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu č. 1 Obo 82/02 a 1 Obo 83/02 zo
dňa 27. 2. 2003 rozsudok prvostupňového súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a
vyslovil právny názor, aby súd skúmal skutočnosť, či bol dodržaný zákon o verejnom
obstarávaní, či vedúci organizačnej zložky pôvodného veriteľa M., š. p. bol oprávnený
podpisovať za organizačnú zložku a aby za zaoberal petitom návrhu uplatneného práva na
plnenie dlžníka.
Následne prvostupňový súd rozsudkom č. 19 Cb 67/01-69 zo dňa 17. 10. 2003
druhýkrát vyhovel návrhu žalobcu s tým, že konštatoval, že vedúci organizačnej zložky
pôvodného veriteľa, M., š. p. bol na základe vykonaného dokazovania oprávnený konať za
organizačnú zložku, keďže bol zapísaný v obchodnom registri OS BA I na základe
menovacieho dekrétu zo dňa 01. 07. 1999. Súčasne sa zaoberal otázkou neplatnosti
záväzkovoprávneho vzťahu z dôvodu porušenia zákona o verejnom obstarávaní a
konštatoval, že porušenie zákona o verejnom obstarávaní nezakladá bez ďalšieho jeho
absolútnu neplatnosť. Za nespornú na základe zhodných vyjadrení účastníkov i
predložených listinných dôkazov, vrátane listu žalovaného zo dňa 4. 4. 2001 považoval súd
výšku v konaní uplatnenej pohľadávky.
Dňa 19. 01. 2004 podal žalovaný proti tomuto rozsudku odvolanie v ktorom
namietal, že sa nestotožňuje s právnou kvalifikáciou porušenia zákona o verejnom
obstarávaní a že rozsudok má vady. Podľa jeho názoru bola zmluva uzatvorená medzi
pôvodným veriteľom a žalovaným v rozpore s týmto zákonom a preto je neplatná. Súčasne
namietal výšku príslušenstva (úroku z omeškania).
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako odvolací súd uznesením č. 1 Obo 23/2004 zo
dňa 09. 09. 2005 rozsudok prvostupňového súdu zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie
z dôvodu, že zastával názor, že v konaní nebolo zatiaľ zistené, či bol dodržaný zákon
o verejnom obstarávaní a či vedúci organizačnej zložky pôvodného veriteľa bol oprávnený
uskutočniť a vyslovil právny názor, že po odstránení týchto nedostatkov a ustálení aktívnej
legitimácie žalobcu je potrebné sa zaoberať s nárokom na bezdôvodné obohatenie
v súvislosti s námietkou uplatnenou žalovaným z dôvodu preklasifikovania časti nároku.
Prvostupňový súd tretíkrát vyhovel žalobe rozsudkom č. 19 Cb 67/2001-300 zo dňa
21. 12. 2005 a zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 1.826.986,- Sk s príslušenstvom
ako aj trovy konania. V súvislosti s uplatnenou námietkou premlčania súd konštatoval, že
žalobca zobral svoje preklasifikovanie časti nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia
späť a žiadal teda podľa pôvodného návrhu zaplatenie sumy 1.826.986,- Sk
s príslušenstvom. Súd opätovne vypočul účastníkov konania a vychádzajúc z vykonaného
dokazovania mal za preukázané, že v prípade porušenia ustanovení zákona o verejnom
obstarávaní išlo o neplatnosť relatívnu, pričom oprávnený subjekt, t. j. Úrad pre verejné
obstarávanie sa tejto v zákonnej lehote nedovolal. Zaoberal sa aj oprávnenosťou konania
vedúceho organizačnej zložky pôvodného veriteľa, čo bolo preukázané listinnými dôkazmi
vrátane potvrdenia likvidátora pôvodného veriteľa zo dňa 11. 09. 2003. Súd vychádzal
z existencie aktívnej legitimácie žalobcu v konaní a uplatnený nárok, ktorého výška nebola
v konaní sporná mu priznal v celom rozsahu ako nárok na zaplatenie kúpnej ceny podľa
§ 447 obchodného zákonníka. Podľa názoru žalobcu sa tak prvostupňový súd vysporiadal
so všetkými námietkami uvedenými v prechádzajúcich uzneseniach odvolacieho súdu.
Dňa 01. 03. 2006 podal žalovaný proti predmetnému rozsudku odvolanie, považoval
prvostupňový rozsudok v celom rozsahu za vecne nesprávny. Nesprávnosť videl v tom,
že súd nedostatočne preskúmal porušenie dodržiavanie zákona o verejnom obstarávaní
v súvislosti s platnosťou zmlúv o postúpení. Žalovaný je toho názoru, že zmluvy uzatvorené
v rozpore so zákonom o verejnom obstarávaní sú absolútne neplatné. Poukazujeme však na
skutočnosť, že len dve kúpne zmluvy (týkajúce sa dvoch faktúr) boli uzatvorené počas
platnosti zákona o verejnom obstarávaní, ktorý považoval zmluvy za absolútne neplatné.
Najvyšší súd Slovenskej republiky odvolacím rozsudkom č. 2 Obo 101/2006 zo dňa
04. 10. 2006 rozsudok prvostupňového súdu zmenil tak, že žalobu zamietol. Svoje
rozhodnutie odôvodnil tým, že žalovaný existenciu svojho dlhu a žalobcovej pohľadávky
popiera a že žalobca nepredložil súdu právoplatné rozhodnutie súdu určujúce, že
pohľadávka pôvodného veriteľa v žalobcom uplatnenej výške voči žalovanému v čase jej
postúpenia existovala a na základe toho teda podľa názoru odvolacieho súdu žalobca
zmluvami o postúpení pohľadávok, o ktoré opiera svoj nárok, nestal aktívne legitimovaným
v spore o ich zaplatenie.
Sťažovateľ zastáva názor, že porušovateľ na základe vyššie uvedeného porušil jeho
ústavou garantované základné právo na ochranu vlastníckeho práva podľa Čl. 20 Ústavy
SR, súdnu ochranu podľa Čl. 46 Ústavy SR a porušovaním jeho základného ústavného
práva aby sa jeho vec i keď po právnej stránke nie zložitá, verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov Čl. 48 a to tým, že vec nesprávne právne posúdil (žiaden právny
predpis totiž nevyžaduje na postúpenie pohľadávky uznanie dlhu a tak je právny záver
odvolacieho súdu v rozpore s platným právom; takáto požiadavka, ktorá nemá oporu
v platnom práve by znamenala, že by v podstate nemohlo dôjsť k postúpeniu pohľadávky bez
toho, že by dlžník svoj dlh uznal, čo by bolo v rozpore so samotnými princípmi postúpenia)
a že jeho názor nevyplýva z vykonaného dokazovania a nemá oporu ani v platných
právnych predpisoch a to z nasledovných dôvodov:
- porušovateľ oprel svoj rozsudok v prvom rade o skutočnosť, že žalovaný svoj dlh
voči a žalobcovu pohľadávku popiera; z vykonaného dokazovania (počas celého
priebehu konania) však vyplýva, že žalovaný výšku a dôvod svojho dlhu nepopieral,
len tvrdil, že jeho dlh je premlčaný, s čím sa však porušovateľ vôbec nezaoberal,
- pokiaľ ide o absurdnú požiadavku porušovateľ na predloženie právoplatného
rozhodnutia súdu určujúce, že pohľadávka existovala žalobca poukazuje na
skutočnosť, že určovaciu žalobu by mohol žalobca podať len v prípade, keby
nemohol podať žalobu na plnenie, ktorá má prednostné postavenie a súčasne by
musel preukázať naliehavý právny záujem na takomto určení; v tejto súvislosti
poukazujeme najmä na platnú právnu úpravu ako aj na rozhodnutie najvyššieho
súdu Slovenskej republiky 5 Obo 17/2000, podľa ktorého je takýto naliehavý najmä
tam, kde by bez tohto určenia bolo ohrozené právo navrhovateľa, alebo kde by sa
jeho právne postavenie stalo neistým, návrh domáhajúci sa určenia nemôže byť
opodstatnený tam, kde je možné žalovať splnenie povinnosti. Na základe uvedeného
zastáva sťažovateľ názor, že porušovateľom požadované rozhodnutie o určení
nemohol žalobca objektívne predložiť, nakoľko by v takomto konaní nepreukázal
naliehavý právny záujem a jeho návrh by bol zamietnutý stým, že má zažalovať
splnenie povinnosti,
- porušovateľ vôbec neskúmal existenciu pohľadávky v žalovanej výške, čo bolo podľa
názoru žalobcu jeho povinnosťou a rovnako sa nevysporiadal s dôvodmi odvolania
žalovaného,
- porušovateľ sa rovnako nevysporiadal s námietkou žalovaného súvisiacou
s nedodržaním ustanovení zákona o verejnom obstarávaní a rovnako sa
nevysporiadal ani so skutočnosťou, že žalovaný v odvolaní uviedol, že podľa neho
došlo k plneniu bez právneho dôvodu a teda vznikol nárok na vydanie bezdôvodného
obohatenia.
Vzhľadom na vyššie uvedené zastáva sťažovateľ názor, že porušovateľ ho ukrátil na
jeho právach na súdnu ochranu podľa Čl. 46 Ústavy SR na ochranu vlastníckeho práva
podľa Čl. 20 Ústavy SR a porušovaním jeho základného ústavného práva aby sa jeho vec i
keď po právnej stránke nie zložitá, verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov Čl. 48 a
to tým, že sa nevysporiadal so všetkými dôvodmi odvolania spôsobil také vady konania,
okrem nesprávneho právneho posúdenia veci spôsobil také vady konania, ktoré mali za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci až dňa 04. 10. 2006. (...)
Na základe vyššie uvedených skutočnosti podal sťažovateľ - navrhovateľ aj dňa
22. 11. 2006 proti predmetnému odvolaciemu rozsudku č. 2 Obo 101/2006 zo dňa
04. 10. 2006 - dovolanie (prípustnosť podania dovolania je daná podľa § 238 ods. 1
Občianskeho súdneho poriadku), aby dovolací súd vec zrušil a vrátil odvolaciemu súdu na
ďalšie konanie. (...)“
Vzhľadom na uvedené podstatné skutočnosti sa sťažovateľka domáha vydania tohto
nálezu:
„1. Rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 2 Obo 101/2006 zo dňa
04. 10 2006, bolo porušené základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa Čl. 46
Ústavy SR, na ochranu vlastníckeho práva podľa Čl. 20 Ústavy SR a porušovaním jeho
základného ústavného práva aby sa jeho vec i keď po právnej stránke nie zložitá, verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov Čl. 48.
2. Ústavný súd Slovenskej republiky rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky č. 2 Obo 101/2006 zo dňa 04. 10. 2006, zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.
3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi finančné zadosťučinenie,
vo výške 100.000,- Sk.
4. Porušovateľ je povinný zaplatiť trovy právneho zastúpenia sťažovateľovi vo výške
6.825,- Sk (2 úkony po 2.730,- Sk - príprava a prevzatie, podanie ústavnej sťažnosti podľa
§ 11 ods. 2 vyhlášky č. 655/2004 Z. z., DPH vo výške 1.037,- Sk, 2 krát režijný paušál) na
účet advokáta a to do 15 dní od právoplatnosti rozhodnutia.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. (...)
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred
ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom tejto sťažnosti je namietané porušenie základných práv sťažovateľky
garantovaných ústavou v čl. 20, čl. 46 a v čl. 48 právoplatným rozsudkom najvyššieho súdu
ako súdu odvolacieho sp. zn. 2 Obo 101/06 zo 4. októbra 2006.
Z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach
týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda
nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že
ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ
môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred
iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej
prerokovanie (napr. I. ÚS 103/02). Z uvedeného vyplýva, že v konaní o sťažnosti podľa
čl. 127 ods. 1 ústavy prislúcha právomoc ústavnému súdu zaoberať sa porušením
základného práva alebo slobody za predpokladu, že právna úprava takémuto právu
neposkytuje účinnú ochranu (mutatis mutandis I. ÚS 78/99). Podstatou účinnej ochrany
základných práv a slobôd občana je okrem iného aj opravný prostriedok, ktorý má fyzická
osoba alebo právnická osoba k dispozícii vo vzťahu k tomu základnému právu alebo
slobode, porušenie ktorých sa namieta, a ktorý jej umožňuje odstrániť ten stav, v ktorom
vidí porušenie svojho základného práva alebo slobody (I. ÚS 36/96).
Ústavný súd konštatuje, že zo samotnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka podala 22.
novembra 2006 proti rozsudku najvyššieho súdu ako súdu odvolacieho sp. zn. 2 Obo 101/06
zo 4. októbra 2006 dovolanie, pričom z pripojenej kópie tohto dovolania vyplýva, že je
v podstate obsahovo totožná s touto ústavnou sťažnosťou. Sťažovateľka teda v okolnostiach
danej veci využila účinný prostriedok právnej nápravy, ktorý mala k dispozícii proti
napadnutému právoplatnému rozsudku. Vzhľadom na to, že vec, v súvislosti s ktorou malo
dôjsť k porušeniu označených základných práv, sa nachádza v štádiu dovolacieho konania,
najvyšší súd ako súd dovolací preskúma ústavnosť a zákonnosť napadnutého rozsudku, a to
tiež so zreteľom na dodržanie základných práv a slobôd vrátane označených práv
sťažovateľky. Dovolací súd má podľa Občianskeho súdneho poriadku celý rad účinných
procesných nástrojov ako zabezpečiť nápravu porušenia základných práv a slobôd ohľadom
napadnutého rozsudku, ak samozrejme dospeje k záveru, že boli porušené. Z uvedeného
dôvodu je to teda v prvom rade dovolací súd, ktorý bude oprávnený a povinný rozhodnúť
o ochrane základných práv a slobôd sťažovateľky, a preto nie je daná právomoc ústavného
súdu v tejto veci konať. Skutočnosti, ktoré uviedla sťažovateľka vo svojej sťažnosti,
neumožňujú vyvodiť taký záver, že by ňou namietané porušenie označených základných
práv nebolo možné odstrániť pred dovolacím súdom.
Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 prvej vety zákona
o ústavnom súde o odmietnutí sťažnosti pre nedostatok svojej právomoci.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. júna 2007