Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 100/07

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. júna 2007

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti T., spol. s r. o., T., právne zastúpenej advokátom

JUDr. M. Ď., B., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20, čl. 46 a

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. zo 4. októbra 2006 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti T., spol. s r. o., o d m i e t a pre nedostatok svojej právomoci.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. januára

2007 doručená sťažnosť spoločnosti T., spol. s r. o., T. (ďalej len „sťažovateľka“), právne

zastúpenej advokátom JUDr. M. Ď., ktorou namietala porušenie svojich základných práv

podľa , a (ďalej len „“) rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

zo 4. októbra 2006 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľka v procesnom postavení žalobcu „(...) podal

dňa 22. 03. 2001 proti F., so sídlom T. (ďalej len žalovanému ) žalobu na plnenie podľa

na zaplatenie 1.862.968,- Sk s príslušenstvom

a to z dôvodu zaplatenia dohodnutej kúpnej ceny za tovar (dodané lieky). K vzniku

záväzkového právneho vzťahu došlo na základe postúpenia pohľadávky pôvodného veriteľa

M., š. p. Z. na spoločnosť V., s. r. o. a následného postúpenia pohľadávky na žalobcu.

Postúpenie bolo žalovanému oznámené. Prvostupňový súd prvýkrát vyhovel žalobe

rozsudkom č. -201 zo dňa 10. 10. 2001, ktorý oprel o skutočnosť, že v konaní

bolo preukázané dodanie liekov a ich vyfaktúrovanie (pričom žalovaný rozporoval len

skutočnosť, čo bolo predmetom fakturácie, nakoľko nemal k dispozícii dodacie listy). Súd

túto námietku však nepovažoval za kvalifikovanú, nakoľko sa v spisovom materiály pri

každej jednej faktúre nachádzal dodací list, na ktorom bol presne popísaný predmet

fakturácie, pričom všetky dodacie listy boli opečiatkované aj pečiatkou odporcu. Súd mal za

preukázané, že dodaním tovaru a potvrdením dodacieho listu došlo medzi žalobcom (resp.

pôvodným veriteľom) a žalovaným k uzatvoreniu obchodného záväzkovo-právneho vzťahu

(kúpnej zmluvy) a preto rozhodol podľa a 448 ods. 1 tak, že

kupujúci, t. j. žalovaný je povinný zaplatiť dohodnutú kúpnu cenu za prevzatý dodaný tovaru

v súlade so zmluvami.

Dňa 15. 12. 2001 podal žalovaný proti tomuto rozsudku prvostupňového súdu

odvolanie, pričom namietal že bolo rozhodnuté bez preskúmania hmotnoprávneho základu

uplatneného práva a že sa súd nezaoberal otázkou platnosti postúpenia pohľadávky.

Súčasne namietal, že bol porušený zákon o verejnom obstarávaní a pokladal preto zmluvu

za neplatnú.

Uznesením najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu č. a zo

dňa 27. 2. 2003 rozsudok prvostupňového súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a

vyslovil právny názor, aby súd skúmal skutočnosť, či bol dodržaný zákon o verejnom

obstarávaní, či vedúci organizačnej zložky pôvodného veriteľa M., š. p. bol oprávnený

podpisovať za organizačnú zložku a aby za zaoberal petitom návrhu uplatneného práva na

plnenie dlžníka.

Následne prvostupňový súd rozsudkom č. -69 zo dňa 17. 10. 2003

druhýkrát vyhovel návrhu žalobcu s tým, že konštatoval, že vedúci organizačnej zložky

pôvodného veriteľa, M., š. p. bol na základe vykonaného dokazovania oprávnený konať za

organizačnú zložku, keďže bol zapísaný v obchodnom registri OS BA I na základe

menovacieho dekrétu zo dňa 01. 07. 1999. Súčasne sa zaoberal otázkou neplatnosti

záväzkovoprávneho vzťahu z dôvodu porušenia zákona o verejnom obstarávaní a

konštatoval, že porušenie zákona o verejnom obstarávaní nezakladá bez ďalšieho jeho

absolútnu neplatnosť. Za nespornú na základe zhodných vyjadrení účastníkov i

predložených listinných dôkazov, vrátane listu žalovaného zo dňa 4. 4. 2001 považoval súd

výšku v konaní uplatnenej pohľadávky.

Dňa 19. 01. 2004 podal žalovaný proti tomuto rozsudku odvolanie v ktorom

namietal, že sa nestotožňuje s právnou kvalifikáciou porušenia zákona o verejnom

obstarávaní a že rozsudok má vady. Podľa jeho názoru bola zmluva uzatvorená medzi

pôvodným veriteľom a žalovaným v rozpore s týmto zákonom a preto je neplatná. Súčasne

namietal výšku príslušenstva (úroku z omeškania).

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako odvolací súd uznesením č. zo

dňa 09. 09. 2005 rozsudok prvostupňového súdu zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie

z dôvodu, že zastával názor, že v konaní nebolo zatiaľ zistené, či bol dodržaný zákon

o verejnom obstarávaní a či vedúci organizačnej zložky pôvodného veriteľa bol oprávnený

uskutočniť a vyslovil právny názor, že po odstránení týchto nedostatkov a ustálení aktívnej

legitimácie žalobcu je potrebné sa zaoberať s nárokom na bezdôvodné obohatenie

v súvislosti s námietkou uplatnenou žalovaným z dôvodu preklasifikovania časti nároku.

Prvostupňový súd tretíkrát vyhovel žalobe rozsudkom č. -300 zo dňa

21. 12. 2005 a zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 1.826.986,- Sk s príslušenstvom

ako aj trovy konania. V súvislosti s uplatnenou námietkou premlčania súd konštatoval, že

žalobca zobral svoje preklasifikovanie časti nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia

späť a žiadal teda podľa pôvodného návrhu zaplatenie sumy 1.826.986,- Sk

s príslušenstvom. Súd opätovne vypočul účastníkov konania a vychádzajúc z vykonaného

dokazovania mal za preukázané, že v prípade porušenia ustanovení zákona o verejnom

obstarávaní išlo o neplatnosť relatívnu, pričom oprávnený subjekt, t. j. Úrad pre verejné

obstarávanie sa tejto v zákonnej lehote nedovolal. Zaoberal sa aj oprávnenosťou konania

vedúceho organizačnej zložky pôvodného veriteľa, čo bolo preukázané listinnými dôkazmi

vrátane potvrdenia likvidátora pôvodného veriteľa zo dňa 11. 09. 2003. Súd vychádzal

z existencie aktívnej legitimácie žalobcu v konaní a uplatnený nárok, ktorého výška nebola

v konaní sporná mu priznal v celom rozsahu ako nárok na zaplatenie kúpnej ceny podľa

. Podľa názoru žalobcu sa tak prvostupňový súd vysporiadal

so všetkými námietkami uvedenými v prechádzajúcich uzneseniach odvolacieho súdu.

Dňa 01. 03. 2006 podal žalovaný proti predmetnému rozsudku odvolanie, považoval

prvostupňový rozsudok v celom rozsahu za vecne nesprávny. Nesprávnosť videl v tom,

že súd nedostatočne preskúmal porušenie dodržiavanie zákona o verejnom obstarávaní

v súvislosti s platnosťou zmlúv o postúpení. Žalovaný je toho názoru, že zmluvy uzatvorené

v rozpore so zákonom o verejnom obstarávaní sú absolútne neplatné. Poukazujeme však na

skutočnosť, že len dve kúpne zmluvy (týkajúce sa dvoch faktúr) boli uzatvorené počas

platnosti zákona o verejnom obstarávaní, ktorý považoval zmluvy za absolútne neplatné.

Najvyšší súd Slovenskej republiky odvolacím rozsudkom č. zo dňa

04. 10. 2006 rozsudok prvostupňového súdu zmenil tak, že žalobu zamietol. Svoje

rozhodnutie odôvodnil tým, že žalovaný existenciu svojho dlhu a žalobcovej pohľadávky

popiera a že žalobca nepredložil súdu právoplatné rozhodnutie súdu určujúce, že

pohľadávka pôvodného veriteľa v žalobcom uplatnenej výške voči žalovanému v čase jej

postúpenia existovala a na základe toho teda podľa názoru odvolacieho súdu žalobca

zmluvami o postúpení pohľadávok, o ktoré opiera svoj nárok, nestal aktívne legitimovaným

v spore o ich zaplatenie.

Sťažovateľ zastáva názor, že porušovateľ na základe vyššie uvedeného porušil jeho

garantované základné právo na ochranu vlastníckeho práva podľa Čl. 20

SR, súdnu ochranu podľa Čl. 46 SR a porušovaním jeho základného ústavného

práva aby sa jeho vec i keď po právnej stránke nie zložitá, verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov Čl. 48 a to tým, že vec nesprávne právne posúdil (žiaden právny

predpis totiž nevyžaduje na postúpenie pohľadávky uznanie dlhu a tak je právny záver

odvolacieho súdu v rozpore s platným právom; takáto požiadavka, ktorá nemá oporu

v platnom práve by znamenala, že by v podstate nemohlo dôjsť k postúpeniu pohľadávky bez

toho, že by dlžník svoj dlh uznal, čo by bolo v rozpore so samotnými princípmi postúpenia)

a že jeho názor nevyplýva z vykonaného dokazovania a nemá oporu ani v platných

právnych predpisoch a to z nasledovných dôvodov:

- porušovateľ oprel svoj rozsudok v prvom rade o skutočnosť, že žalovaný svoj dlh

voči a žalobcovu pohľadávku popiera; z vykonaného dokazovania (počas celého

priebehu konania) však vyplýva, že žalovaný výšku a dôvod svojho dlhu nepopieral,

len tvrdil, že jeho dlh je premlčaný, s čím sa však porušovateľ vôbec nezaoberal,

- pokiaľ ide o absurdnú požiadavku porušovateľ na predloženie právoplatného

rozhodnutia súdu určujúce, že pohľadávka existovala žalobca poukazuje na

skutočnosť, že určovaciu žalobu by mohol žalobca podať len v prípade, keby

nemohol podať žalobu na plnenie, ktorá má prednostné postavenie a súčasne by

musel preukázať naliehavý právny záujem na takomto určení; v tejto súvislosti

poukazujeme najmä na platnú právnu úpravu ako aj na rozhodnutie najvyššieho

súdu Slovenskej republiky , podľa ktorého je takýto naliehavý najmä

tam, kde by bez tohto určenia bolo ohrozené právo navrhovateľa, alebo kde by sa

jeho právne postavenie stalo neistým, návrh domáhajúci sa určenia nemôže byť

opodstatnený tam, kde je možné žalovať splnenie povinnosti. Na základe uvedeného

zastáva sťažovateľ názor, že porušovateľom požadované rozhodnutie o určení

nemohol žalobca objektívne predložiť, nakoľko by v takomto konaní nepreukázal

naliehavý právny záujem a jeho návrh by bol zamietnutý stým, že má zažalovať

splnenie povinnosti,

- porušovateľ vôbec neskúmal existenciu pohľadávky v žalovanej výške, čo bolo podľa

názoru žalobcu jeho povinnosťou a rovnako sa nevysporiadal s dôvodmi odvolania

žalovaného,

- porušovateľ sa rovnako nevysporiadal s námietkou žalovaného súvisiacou

s nedodržaním ustanovení zákona o verejnom obstarávaní a rovnako sa

nevysporiadal ani so skutočnosťou, že žalovaný v odvolaní uviedol, že podľa neho

došlo k plneniu bez právneho dôvodu a teda vznikol nárok na vydanie bezdôvodného

obohatenia.

Vzhľadom na vyššie uvedené zastáva sťažovateľ názor, že porušovateľ ho ukrátil na

jeho právach na súdnu ochranu podľa Čl. 46 SR na ochranu vlastníckeho práva

podľa Čl. 20 SR a porušovaním jeho základného ústavného práva aby sa jeho vec i

keď po právnej stránke nie zložitá, verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov Čl. 48 a

to tým, že sa nevysporiadal so všetkými dôvodmi odvolania spôsobil také vady konania,

okrem nesprávneho právneho posúdenia veci spôsobil také vady konania, ktoré mali za

následok nesprávne rozhodnutie vo veci až dňa 04. 10. 2006. (...)

Na základe vyššie uvedených skutočnosti podal sťažovateľ - navrhovateľ aj dňa

22. 11. 2006 proti predmetnému odvolaciemu rozsudku č. zo dňa

04. 10. 2006 - dovolanie (prípustnosť podania dovolania je daná podľa § 238 ods. 1

), aby dovolací súd vec zrušil a vrátil odvolaciemu súdu na

ďalšie konanie. (...)“

Vzhľadom na uvedené podstatné skutočnosti sa sťažovateľka domáha vydania tohto

nálezu:

„1. Rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. zo dňa

04. 10 2006, bolo porušené základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa Čl. 46

SR, na ochranu vlastníckeho práva podľa Čl. 20 SR a porušovaním jeho

základného ústavného práva aby sa jeho vec i keď po právnej stránke nie zložitá, verejne

prerokovala bez zbytočných prieťahov Čl. 48.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky č. zo dňa 04. 10. 2006, zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi finančné zadosťučinenie,

vo výške 100.000,- Sk.

4. Porušovateľ je povinný zaplatiť trovy právneho zastúpenia sťažovateľovi vo výške

6.825,- Sk (2 úkony po 2.730,- Sk - príprava a prevzatie, podanie ústavnej sťažnosti podľa

vyhlášky č. , DPH vo výške 1.037,- Sk, 2 krát režijný paušál) na

účet advokáta a to do 15 dní od právoplatnosti rozhodnutia.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. (...)

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred

ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom tejto sťažnosti je namietané porušenie základných práv sťažovateľky

garantovaných v , a v právoplatným rozsudkom najvyššieho súdu

ako súdu odvolacieho sp. zn. zo 4. októbra 2006.

Z citovaného vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach

týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda

nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že

ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ

môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred

iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej

prerokovanie (napr. ). Z uvedeného vyplýva, že v konaní o sťažnosti podľa

prislúcha právomoc ústavnému súdu zaoberať sa porušením

základného práva alebo slobody za predpokladu, že právna úprava takémuto právu

neposkytuje účinnú ochranu (mutatis mutandis ). Podstatou účinnej ochrany

základných práv a slobôd občana je okrem iného aj opravný prostriedok, ktorý má fyzická

osoba alebo právnická osoba k dispozícii vo vzťahu k tomu základnému právu alebo

slobode, porušenie ktorých sa namieta, a ktorý jej umožňuje odstrániť ten stav, v ktorom

vidí porušenie svojho základného práva alebo slobody ().

Ústavný súd konštatuje, že zo samotnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka podala 22.

novembra 2006 proti rozsudku najvyššieho súdu ako súdu odvolacieho sp. zn.

zo 4. októbra 2006 dovolanie, pričom z pripojenej kópie tohto dovolania vyplýva, že je

v podstate obsahovo totožná s touto ústavnou sťažnosťou. Sťažovateľka teda v okolnostiach

danej veci využila účinný prostriedok právnej nápravy, ktorý mala k dispozícii proti

napadnutému právoplatnému rozsudku. Vzhľadom na to, že vec, v súvislosti s ktorou malo

dôjsť k porušeniu označených základných práv, sa nachádza v štádiu dovolacieho konania,

najvyšší súd ako súd dovolací preskúma ústavnosť a zákonnosť napadnutého rozsudku, a to

tiež so zreteľom na dodržanie základných práv a slobôd vrátane označených práv

sťažovateľky. Dovolací súd má podľa celý rad účinných

procesných nástrojov ako zabezpečiť nápravu porušenia základných práv a slobôd ohľadom

napadnutého rozsudku, ak samozrejme dospeje k záveru, že boli porušené. Z uvedeného

dôvodu je to teda v prvom rade dovolací súd, ktorý bude oprávnený a povinný rozhodnúť

o ochrane základných práv a slobôd sťažovateľky, a preto nie je daná právomoc ústavného

súdu v tejto veci konať. Skutočnosti, ktoré uviedla sťažovateľka vo svojej sťažnosti,

neumožňujú vyvodiť taký záver, že by ňou namietané porušenie označených základných

práv nebolo možné odstrániť pred dovolacím súdom.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 prvej vety zákona

o ústavnom súde o odmietnutí sťažnosti pre nedostatok svojej právomoci.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. júna 2007