Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 58/07

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-37

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. októbra 2007

v senáte zloženom z predsedu Milana Ľalíka a zo sudcov Petra Brňáka a Lajosa Mészárosa

prerokoval prijatú sťažnosť Ing. J. M., B., zastúpeného advokátom JUDr. Š. H., B., vo veci

porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

zaručeného a porušenia práva na jednanie veci

v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod

sp. zn. a takto

rozhodol:

1. Okresný súd Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. p o r u š i l

základné právo Ing. J. M na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48

ods. 2 a právo na prejednanie veci v primeranej lehote

zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Ing. J. M. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie v sume 80 000 Sk

(slovom osemdesiattisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Bratislava II povinný

vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd Bratislava II je p o v i n n ý uhradiť Ing. J. M. trovy právneho

zastúpenia v sume 9 444 Sk (slovom deväťtisícštyristoštyridsaťštyri slovenských korún) na

účet jeho právneho zástupcu JUDr. Š. H., B., do jedného mesiaca od právoplatnosti

tohto rozhodnutia.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti Ing. J. M. n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením z 24. mája

2007 č. k. -13 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) sťažnosť Ing. J. M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2

(ďalej len „“) a porušenia práva na prejednanie veci

v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej

len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. .

2. Zo sťažnosti a k nej pripojených písomností vyplýva, že sťažovateľ podal

16. apríla 1991 okresnému súdu žalobu vo veci vyplatenia odlučného a cestovného, ktorý vo

veci uskutočnil „spolu sedem pojednávaní, avšak bez toho, aby bolo vo veci vydané

meritórne rozhodnutie“. Sťažovateľ udáva, že „Na poslednom pojednávaní konanom dňa

9. 4. 1998 bolo pojednávanie odročené na neurčito“ a okresný súd „do dňa podania tejto

sťažnosti, t. j. už skoro 7 rokov od posledného pojednávania... nevytýčil ďalšie pojednávanie

a nevykonal ani žiaden ďalší procesný úkon, o ktorom by sťažovateľa informoval“.

Sťažovateľ tvrdí, že „V dôsledku nečinnosti Okresného súdu... nebolo v predmetnej veci po

dobu 16 rokov vydané ani len prvostupňové rozhodnutie“.

3. Sťažovateľ žiadal vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie

základného práva podľa , ako aj práva podľa dohovoru

okresným súdom v konaní vedenom pod sp. zn. , prikázal okresnému súdu

konať bez zbytočných prieťahov, priznal mu finančné zadosťučinenie v sume 500 000 Sk

a náhradu trov konania.

4. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci listom z 18. júna 2007 písomne

vyjadrila predsedníčka okresného súdu (Spr. 2071/2007). K uvedenému vyjadreniu zaujal

6. augusta 2007 stanovisko právny zástupca sťažovateľa.

4.1 Predsedníčka okresného súdu vo svojom vyjadrení uviedla: „Po oboznámení

sa s jej obsahom, ako aj obsahom predmetného spisu navrhujem, aby ústavný súd rozhodol,

že právo sťažovateľa na súdnu ochranu a spravodlivý proces v konaní porušené nebolo

a nepriznal sťažovateľovi ním žiadané finančné odškodnenie.

V prejednávanej veci síce nejde o právne zložitú vec, ide o konanie súvisiace

s pracovným pomerom navrhovateľa, v konaní sa domáha vyplatenia odlučného

a cestovného, ktoré mu nevyplatil odporca v I. rade pôvodne označený S., B. a odporca

v II. rade S., š. p. B. V priebehu konania došlo k transformácii spoločností označených ako

odporca, pričom odporca v I. rade sa od 01. 01. 1991 stal samostatnou príspevkovou

organizáciou. Odporca v II. rade sa transformoval na S. a. s. a táto sa rozčlenila na

spoločnosti S., a. s., S. a.s., a S. a. s.. Na spoločnosť S. a. s. bol Krajským súdom

v Bratislave pod č. k. dňa 11. 09. 2000 vyhlásený konkurz. Na spoločnosť S.

bol vyhlásený konkurz pod č. 3 K/111/2000 dňa 13. 06. 2000.

Skutočnosti o vyhlásených konkurzoch boli zistené súdom v konaní z výpisov

z obchodného registra dňa 18. 09. 2001. Vyhlásenie konkurzu podľa § 14 ods. 1 písm. d)

malo za následok prerušenie konania, keďže začalo pred

vyhlásením konkurzu a týka sa majetku patriaceho do majetkovej podstaty. Konkurzné

konanie nebolo do dnešného dňa ukončené a prieťah v konaní má objektívne dôvody.“

K vyjadreniu pripojila „Chronológiu procesných úkonov v konaní “.

4.2 Sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu k vyjadreniu okresného

súdu okrem iného uviedol: „Od podania návrhu na začatie konania, t. j. odo dňa 16. 4.

1991 do vyhlásenia konkurzu na majetok spoločností S., a. s. a S., a. s. (jún – september

2000) uplynulo deväť rokov a dva mesiace, čo je myslím si dostatočne dlhý čas na to, aby

prvostupňový súd dokázal rozhodnúť pracovno – právny spor na prvom stupni, osobitne

v prípade, keď účastníci konania nekládli konaniu žiadne prekážky, pravidelne sa

dostavovali na vytýčené pojednávania, zakladali do spisu dôkazné materiály pre možné

meritórne rozhodnutie veci a k meritu veci sa písomne vyjadrovali. (...)

Záverom si dovolím zopakovať základné fakty: - 1. navrhovateľ nemá vedomosť

o tom, že by konkurzní úpadcovia boli účastníkmi súdneho konania, o tejto skutočnosti

nebolo vydané súdne uznesenie a nebolo tiež navrhovateľovi doručované, tak aby mal

možnosť sa proti tomuto rozhodnutiu odvolať alebo svoj návrh primerane upraviť,

2. navrhovateľ nemá vedomosť o tom, že by samotné súdne konanie bolo v dôsledku

konkurzu prerušené (nebolo o tom aspoň nikdy vydané a navrhovateľovi doručené

rozhodnutie), 3. súdne konanie sa vedie už takmer 16 rokov po podaní návrhu na začatie

konania, pričom do vyhlásenia konkurzov, na ktoré poukazuje súd 1 – stupňa sa viedlo viac

ako 9 rokov, s tým, že z dôkazov doložených do spisu vyplýva, že zodpovednosť voči

navrhovateľovi má jednoznačne odporca v I. rade a nie odporca v II. rade.

Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti žiadam, aby Ústavný súd SR vydal

nález v obsahovom znení ako som to uviedol vo svojej ústavnej sťažnosti zo dňa 10. 4.

2007.“

5. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona

o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa

s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia práv podľa označených

článkov a dohovoru. Jej prerokovanie na ústnom pojednávaní – vzhľadom na povahu

predmetu posúdenia, ktorá je určená povahou základného práva – ústavný súd nepovažuje

ani za vhodný, ani za nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie skutočností potrebných

pre meritórne rozhodnutie vo veci (napr. , ).

II.

V súvislosti s posudzovaným konaním ústavný súd pripomína, že vzhľadom na to,

že nadobudol účinnosť 15. februára 1993 a že neobsahuje

ustanovenie o spätnej pôsobnosti, relevantné obdobie, v ktorom možno skúmať, či došlo

alebo nedošlo k tzv. zbytočným prieťahom v zmysle , sa začalo

15. februára 1993 (napr. , ).

Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených dokladov, z písomných vyjadrení účastníkov

konania a spisu okresného súdu sp. zn. ústavný súd zistil nasledovný priebeh

a stav predmetného konania:

1. Žalobou proti S. v B. (ďalej aj „žalovaný v 1. rade“) a proti S., š. p., B. (ďalej aj

„žalovaný v 2. rade“) doručenou O. B. (ďalej len „obvodný súd“) 18. apríla 1991

sa sťažovateľ domáhal „vyplatenia odlučného a cestovného“. Právne bol zastúpený

advokátom JUDr. A. B., B.

2. Odporca v 1. rade sa k žalobe písomne vyjadril 2. júla 1991.

3. Pojednávanie konané 11. júla 1991 za prítomnosti sťažovateľa a jeho právneho

zástupcu a zástupcu žalovaného v 1. rade bolo odročené na neurčito za účelom predloženia

relevantných písomností žalovaným v 1. rade a špecifikovaním žaloby sťažovateľom.

(Požadované listiny boli predložené súdu 16. júla 1991 a špecifikácia žaloby 26. júla 1991.)

4. Obvodný súd 6. septembra 1991 stanovil termín pojednávania na 3. október 1991.

5. Pojednávanie konané 3. októbra 1991 (prítomní: sťažovateľ, jeho právny zástupca

a zástupca žalovaného v 1. rade) bolo po vypočutí prítomných účastníkov konania odročené

na neurčito. Žalovanému v 2. rade bola uložená poriadková pokuta v sume 500 Kčs.

6. Žalovaný v 2. rade 22. októbra 1991 podal proti uloženej pokute odvolanie a tvrdil,

že predmetná vec sa týka len žalovaného v 1. rade, s ktorým mal sťažovateľ uzatvorenú

pracovnú zmluvu.

7. Mestský súd v B. uznesením z 8. novembra 1991 potvrdil prvostupňové

rozhodnutie.

8. Žalovaný v 2. rade sa 29. októbra 1991 vyjadril k žalobe.

9. Obvodný súd 19. februára 1992 stanovil termín pojednávania na 12. marec 1992.

Toto pojednávanie (prítomní: sťažovateľ, jeho právny zástupca a zástupcovia žalovaných

v 1. a 2. rade) bolo po vypočutí zástupcu žalovaného v 2. rade odročené na neurčito s tým,

že sťažovateľ upresní svoju špecifikáciu žaloby. (Špecifikácia bola predložená súdu 5. mája

1992).

10. Obvodný súd 30. novembra 1992 stanovil termín pojednávania na 28. január

1993. Toto pojednávanie bolo z dôvodu zániku žalovaného v 2. rade odročené na neurčito

s tým, že sťažovateľ oznámi, koho bude žalovať.

11. Sťažovateľ 18. februára 1993 požiadal obvodný súd o zistenie právnych

nástupcov žalovaného v 2. rade.

12. Na základe dopytu obvodného súdu z 5. mája 1993 registrový súd oznámil

29. júna 1993 právnych nástupcov žalovaného v 2. rade.

13. Obvodný súd 16. novembra 1993 urgoval predloženie návrhu na úpravu žaloby

u právneho zástupcu sťažovateľa. (Sťažovateľ 8. decembra 1993 opätovne požiadal súd

o zistenie právnych nástupcov žalovaného v 2. rade „z úradnej moci“).

14. Obvodný súd 1. februára 1994 požiadal právnych nástupcov žalovaného v 2. rade

(spoločnosti S., a. s., B., S., a. s., ZSP B., S., a. s., B.,) o oznámenie, na ktorého z nich

prešiel právny záväzok voči sťažovateľovi.

15. Spoločnosť S., a. s., ZSP B., 18. februára 1994 predložila obvodnému súdu

negatívnu odpoveď. Rovnaké odpovede predložila aj spoločnosti S., a. s., B. (po urgovaní

20. októbra 1994) 28. októbra 1994 a S., a. s., B., 6. decembra 1994.

16. Obvodný súd 21. augusta 1995 stanovil termín pojednávania na 28. september

1995, na ktoré predvolal sťažovateľa a žalovaného v 1. rade. Na tomto pojednávaní namietal

žalovaný v 1. rade nedostatok svojej pasívnej legitimácie a za aktívne žalovaných označil

právnych nástupcov žalovaného v 2. rade, ktorý bol zriaďovateľom O. Pojednávanie bolo

odročené na neurčito za účelom nahliadnutia do delimitačných protokolov právnych

nástupcov žalovaného v 2. rade.

17. Sťažovateľ 18. októbra 1995 predložil súdu ďalšie 3 exempláre žaloby.

18. Sťažovateľ 10. januára 1996 predložil obvodnému súdu kópiu listu Ministerstva

výstavby Slovenskej republiky, odboru kontroly (ďalej len „ministerstvo“), z 28. júla 1995,

ktorým mu bolo oznámené, že náhradu odlučného za rok 1987 si má uplatniť „u š. p. S.,

ktorý sa v prvej vlne privatizácie k 1. máju 1992 zmenil na a. s., S., a prebral všetky záväzky

po štátnom podniku“.

19. Obvodný súd 18. novembra 1996 stanovil termín pojednávania na 16. január

1997. Na pojednávanie predvolal aj spoločnosť S., a. s., ktorej zaslal kópiu listu ministerstva

a žalobu na vyjadrenie.

20. Pojednávanie konané 16. januára 1996 (prítomní: sťažovateľ, jeho právny

zástupca a zástupcovia žalovaného v 1. rade a spoločnosť S., a. s.) bolo po vypočutí

účastníkov konania (žalované organizácie namietali nedostatok pasívnej legitimácie)

odročené na neurčito.

21. Okresný súd 3. decembra 1997 stanovil termín pojednávania na 5. február 1998,

na ktoré predvolal sťažovateľa, žalovaného v 1. rade, spoločnosť S., a. s., B., spoločnosť S.,

a. s., ZSP, B. Okresný súd požiadal registrový súd o zaslanie výpisov z Obchodného registra

spoločnosti S., a. s., B. (výpis bol predložený súdu 21. januára 1998).

22. Pojednávanie konané 5. februára 1998 (prítomní: sťažovateľ, zástupca

žalovaného v 1. rade a zástupca spoločnosti S., ZSP, a. s., B. – žalovaný v 4. rade) bolo

odročené na 9. apríl 1998 s tým, že budú predvolaní na pojednávaní neprítomní účastníci.

Ministerstvo bolo požiadané o zaslanie delimitačných protokolov.

23. Žalovaný v 1. rade 18. februára 1998 predložil súdu kópiu osobného spisu

sťažovateľa, spoločnosť S., a. s., B., ospravedlnila svoju neúčasť a súčasne namietala

nedostatok svojej pasívnej legitimácie, Ministerstvo výstavby a verejných prác Slovenskej

republiky 20. marca 1998 predložilo delimitačný protokol (odovzdávajúci š. p. S. B.,

preberajúci: S. B., z 15. januára 1991).

24. Pojednávanie konané 9. apríla 1998 (prítomní: sťažovateľ, jeho právny zástupca,

zástupca žalovaného v 1. rade a 4. rade) bolo po vypočutí na pojednávaní prítomných

účastníkov odročené na neurčito s tým, že žalovaný predloží v lehote 40 dní do spisu

„prehľad o jeho pohybe na pracovisku za žalované obdobie t. j. od 1. 4. 1988 do 11. 7.

1991“. Žalovanému v 1. rade bolo uložené „v tomto smere vykonať šetrenie a založiť

do spisu potrebné doklady“.

25. Žalovaný v 1. rade 14. mája 1998 predložil súdu „dokumenty k pasívnej

legitimácii“, ktoré mali podporiť jeho tvrdenie, že „nemá pasívnu legitimáciu zodpovedať

za žalovaný nárok ..., lebo získalo právnu subjektivitu od 1. 1. 1991“ .

26. Žalovaný v 1. rade 14. mája 1998 podal okresnému súdu informáciu – „výsledok

šetrenia v archívnych materiáloch k veci vyslania navrhovateľa M. na stavenisko“.

27. Sťažovateľ 27. mája 1998 predložil okresnému súdu „Prehľad o pohybe

...na rôznych staveniskách v dobe od 1. 4. 1988 do 11. júla 1991“.

28. Okresný súd 9. apríla 2001 zisťoval na Krajskom súde v Bratislave (ďalej len

„krajský súd“), či proti žalovaným spoločnostiam (S., a. s., S., a. s. S. ZPS, a. s.) nie je

vedené konkurzné a vyrovnávacie konanie (negatívna odpoveď bola doručená okresnému

súdu 2. mája 2001).

29. Okresný súd 31. júla 2001 požiadal registrový súd o zaslanie výpisu

z obchodného registra na žalované spoločnosti. Výpisy boli okresnému súdu doručené

18. septembra 2001 a z ich obsahu vyplývalo, že na spoločnosť S., a. s., B., bol uznesením

krajského súdu z 11. septembra 2000 vyhlásený konkurz a na majetok dlžníka spoločnosti

S., a. s., B., bol vyhlásený konkurz 13. júla 2000.

30. Na dopyt okresného súdu z 9. januára 2002 krajský súd 7. februára 2002 oznámil,

že vo veci úpadcu spoločnosti S., a. s., sa 6. júla 2001 uskutočnilo prieskumné konanie a vo

veci úpadcu spoločnosti S., a. s., nebolo ešte skončené konkurzné konanie (táto vec je

vedená pod sp. zn. ).

31. Krajský súd 30. augusta 2002 na dopyt okresného súdu z 21. augusta 2002

oznámil, že vo veci úpadcu spoločnosti S., a. s., ešte nebolo skončené konkurzné konanie.

32. Krajský súd 12. augusta 2003 oznámil okresnému súdu, že vo veci úpadcu

spoločnosti S., a. s., nie je ešte konkurzné konanie ukončené.

33. Krajský súd 3. novembra 2003 oznámil okresnému súdu, že konanie

vo veci sťažovateľa proti S. (vedenej pod sp. zn. ) je v štádiu speňažovania.

34. Krajský súd 10. júna 2004 oznámil okresnému súdu, že konkurzné konanie vo

veci dlžníka spoločnosti S., a. s. (sp. zn. ), nie je ešte skončené.

35. Krajský súd listami z 5. októbra 2004, 10. februára 2005, 22. augusta 2005,

31. augusta 2005, 3. januára 2006, 11. júla 2006, 19. októbra 2006 a 5. februára 2007

oznámil okresnému súdu, že konkurzné konanie vo veci sp. zn. nie je ešte

skončené.

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže

zároveň... zakázať pokračovať v porušovaní základných práv.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom krajského

súdu v konaní vedenom pod sp. zn. došlo k porušeniu základného práva

sťažovateľa zaručeného v , podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho

vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, resp. práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru,

podľa ktorého každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola v primeranej lehote

prejednaná súdom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

garantovaného v osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva

(ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci

v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť

(napr. ).

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia

štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na súde alebo inom štátnom orgáne

sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstráni. K odstráneniu stavu

právnej neistoty dochádza spravidla až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného

štátneho orgánu. Priznanie práva ne prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zakladá

povinnosť súdu aj sudcu na organizovanie práce tak, aby sa toto právo objektívne

realizovalo (, ).

1. Judikatúra ESĽP a ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom

prípade bolo alebo nebolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa , resp. právo na prejednanie veci v primeranej lehote

zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého

jednotlivého prípadu, a to najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci,

správanie účastníka konania a postup okresného súdu (napr. ). V súlade

s judikatúrou ESĽP ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci)

v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. , ,

). Podľa rovnakých kritérií postupoval aj v danom prípade.

1.1 Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že súdne konanie v pracovnoprávnej veci

síce začalo 18. apríla 1991, teda pred viac ako 16 rokmi, a k dnešnému dňu nie je

právoplatne rozhodnuté, ústavný súd je však oprávnený posudzovať vec len v období

po 15. februári 1993 (pozri prvý odsek II. časti nálezu).

Obdobie, ktoré v dôsledku toho bude ústavný súd brať do úvahy, prekročilo teda

14 rokov. K tomu však ústavný súd považuje za potrebné upresniť, že aj keď nie je v zásade

oprávnený skúmať a rozhodnúť o porušení základných práv pred 15. februárom 1993,

neznamená to, že pri celkovom hodnotení, či za obdobie, ktoré od 15. februára 1993

uplynulo, došlo alebo nedošlo k porušeniu sťažovateľom označených základných práv,

nemôže zohľadniť aj stav konania k uvedenému dátumu (napr. , ).

1.2 Ústavný súd je toho názoru, že uvedená dĺžka posudzovaného konania nebola

výlučným dôsledkom zložitosti predmetnej právnej veci vedenej v konaní okresného súdu.

Ústavný súd nezistil žiadnu závažnú okolnosť (skutkovú, právnu resp. procesnú prekážku),

na základe ktorej – samostatne alebo v spojení s inými – by mohol predmetnú vec vrátane

konania o nej posúdiť ako vec, ktorej dĺžka do vyhlásenia konkurzu na právnych nástupcov

odporcu v II. rade, by bola spôsobená jej zložitosťou.

1.3 Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateľa

v preskúmavanej veci, ústavný súd nezistil žiadnu takú závažnú okolnosť, ktorá by mala byť

osobitne zohľadnená pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v tomto konaní

k zbytočným prieťahom.

1.4 Ústavný súd je toho názoru, že doterajšia dĺžka konania nebola v posudzovanej

veci (vzhľadom na doteraz vykonané úkony súdu a z toho vyplývajúci nízky stupeň

pripravenosti relevantných podkladov na možnosť rozhodnutia v merite veci) závislá od

zložitosti (právnej alebo faktickej) posudzovaného sporu vedeného v konaní okresným

súdom a ani vyvolaná správaním sťažovateľa (pozri bližšie chronologický prehľad úkonov

predmetného súdneho konania – v II. časti odôvodnenia).

1.5 Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci,

pričom toto konanie posudzoval ako celok s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu

vrátane akcentovania významu predmetného konania pre jeho účastníkov.

Podľa názoru ústavného súdu súdne konanie, ktoré trvá tak dlho, ako je to v danej

veci, možno už len na základe jeho posúdenia v globále považovať za nezlučiteľné

s imperatívom ustanoveným v a najmä dohovoru. Takáto

zdĺhavosť konania totiž v princípe predlžuje stav právnej neistoty dotknutých osôb do takej

miery, že sa ich právo na súdnu ochranu stáva iluzórnym, a teda ho ohrozuje vo svojej

podstate (napr. ).

Na základe posúdenia postupu okresného súdu vyplývajúceho zo súdneho spisu

sp. zn. ústavný súd konštatuje, že okresný súd bol:

- od 20. októbra 1994 (urgencia) do 21. augusta 1995 (stanovenie termínu

pojednávania), t. j. viac ako 10 mesiacov,

- od 28. septembra 1995 (pojednávanie) do 18. novembra 1996 (stanovenie termínu

pojednávania) t. j. viac ako 13 mesiacov,

- od 16. januára 1997 pojednávanie) do 3. decembra 1997 (stanovenie termínu

pojednávania), t. j. viac ako 10 mesiacov,

- od 27. mája 1998 (predloženie dôkazov súdu sťažovateľom) do 9. apríla 2001 (dotaz

okresného súdu na konkurzný súd), t. j. viac ako 25 mesiacov (pri prihliadnutí na

termín vyhlásenia konkurzu v mesiacoch júl a september roku 2000),

t. j. spolu viac ako 58 mesiacov (viac ako 4 roky a 10 mesiacov) bez akýchkoľvek

zákonných dôvodov nečinný, resp. nevykonal vo veci úkony smerujúce k odstráneniu

právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľ počas súdneho konania nachádza. Vzhľadom na

uvedenú dlhodobú nečinnosť okresného súdu ústavný súd konštatuje, že v konaní došlo

k prieťahom, ktoré neboli spôsobené zložitosťou veci ani správaním účastníkov konania, ale

postupom okresného súdu.

Keďže bol na právnych nástupcov odporcu v 2. rade vyhlásený 11. septembra 2000,

resp. 13. júla 2000 krajským súdom konkurz a konkurzné konanie nebolo do dňa podania

sťažnosti ústavnému súdu ukončené, ústavný súd neposudzoval postup okresného súdu

v období nasledujúcom po vyhlásení konkurzov za postup spôsobujúci zbytočné prieťahy

v konaní. Vyhlásením konkurzu na majetok odporcu, t. j. účastníka napadnutého konania

pred okresným súdom bolo konanie zo zákona prerušené [§ 14 ods. 1 písm. d) zákona

o konkurze a vyrovnaní] a z tohto dôvodu ak nedôjde k odpadnutiu prekážky prerušeného

konania postupom predvídaným v zákone o konkurze a vyrovnaní, nemôžu sa v prerušenom

konaní vykonávať žiadne procesné úkony smerujúce k odstráneniu právnej neistoty jeho

účastníkov, a tým k naplneniu účelu označeného základného práva. Sťažovateľ neuviedol

žiadnu relevantnú skutočnosť, z ktorej by vyplývalo, že v danej veci neexistoval zákonný

dôvod na prerušenie konania. Ústavný súd nepovažoval za dôvodné zaoberať sa jeho

právnymi úvahami o nedostatku pasívnej legitimácie na strane odporcov (na majetku

ktorých bol vyhlásený konkurz), lebo to nie je predmetom tohto konania (namietané

zbytočné prieťahy v konaní) a je výlučnou záležitosťou všeobecných súdov sa s touto

problematikou vyporiadať v ďalšom konaní.

1.6 Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie základného

práva sťažovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného

v , ako aj práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného

v čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 1.

2. Keďže konanie v predmetnej veci je t. č. prerušené z už uvedených dôvodov,

ústavný súd nepovažoval za dôvodné a účelné prikázať okresnému súdu vo veci konať.

3. Ústavný súd môže priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili,

aj primerané finančné zadosťučinenie ( , zákona o ústavnom

súde).

3.1 Sťažovateľ žiadal z dôvodu neúnosnosti dĺžky konania vplývajúcu na jeho právnu

istotu priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 500 000 Sk.

3.2 Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len

konštatovanie porušenia označených základných práv nie je pre sťažovateľa dostatočným

zadosťučinením. Uznal preto za odôvodnené priznať mu aj finančné zadosťučinenie, ktoré

podľa zásad spravodlivosti s prihliadnutím na všetky okolnosti zisteného porušenia práv

sťažovateľa (pozri body 1.1 až 1.6 tejto časti), ako aj s prihliadnutím na celkovú dĺžku

doterajšieho konania (a aj ku skutočnosti, že k prerušeniu konania nedošlo vinou

sťažovateľa), považuje za primerané v sume 80 000 Sk.

3.3 Podľa ak ústavný súd rozhodne o priznaní

primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,

je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia

ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto

rozhodnutia v bode 2.

4. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby

úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľovi vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátom.

Advokát vykonal tri úkony právnych služieb, a to prevzatie a prípravu zastupovania,

písomné podanie (sťažnosť) z 10. apríla 2007 a stanovisko zo 6. augusta 2007. Podľa

vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách

a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov

(ďalej len „vyhláška“) prislúcha ako základná tarifa podľa ustanovení § 11 ods. 2 vyhlášky

1/6 z výpočtového základu (§ 1 ods. 3 vyhlášky, t. j. zo sumy 17 822 Sk), čo predstavuje

odmenu za jeden úkon 2 970 Sk a spolu s režijným paušálom 178 Sk sumu 3 148 Sk za

jeden úkon právnych služieb. Náhrada trov konania za tri úkony právnych služieb v danom

prípade predstavuje spolu sumu 9 444 Sk.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto

rozhodnutia v bode 3.

5. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou

vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. októbra 2007