Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 216/07
PDF · 221.64 KB
No categories available
I. ÚS 216/07
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 216/07-18
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. októbra 2007
predbežne prerokoval sťažnosť Bc. T. H., D., zastúpeného advokátom Mgr. R. T., B., vo
veci namietaného porušenia jeho práv podľa čl. 6 ods. 1, 2 a 3 písm. b), c) a d) Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základných práv podľa čl. 17 ods. 2, čl. 46
ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2, čl. 49 a 50 ods. 2, 3 a 6 Ústavy Slovenskej republiky
v konaní vedenom Okresným súdom Bratislava V pod sp. zn. 2 T 311/03 a Krajským súdom
v Bratislave pod sp. zn. 1 To 69/06, a to v súvislosti s princípom zákonnosti trestných činov,
princípom prezumpcie neviny, právom na nestranný a spravodlivý proces, právom
na prejednanie veci v primeranej lehote, právom vyslúchať alebo dať vyslúchať svedkov
proti sebe a dosiahnuť predvolanie a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých
podmienok, ako svedkov proti sebe, právom na obhajobu a právom na riadne odôvodnenie
súdneho rozhodnutia a takto
rozhodol:
Sťažnosť Bc. T. H. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola faxom
20. novembra 2006 a poštou 24. novembra 2006 doručená sťažnosť Bc. T. H. (ďalej len
„sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojich práv podľa čl. 6 ods. 1, 2 a 3 písm. b), c)
a d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
a základných práv podľa čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2, čl. 49 a 50
ods. 2, 3 a 6 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v konaní vedenom Okresným
súdom Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 2 T 311/03 a Krajským súdom
v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 1 To 69/06, a to v súvislosti s princípom
zákonnosti trestných činov, princípom prezumpcie neviny, právom na nestranný
a spravodlivý proces, právom na prejednanie veci v primeranej lehote, právom vyslúchať
alebo dať vyslúchať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie a výsluch svedkov vo svoj
prospech za rovnakých podmienok, ako svedkov proti sebe, právom na obhajobu a právom
na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu
22. novembra 2006.
1. Zo sťažnosti vyplýva, že uznesením vyšetrovateľa z 9. októbra 2002 bolo proti
sťažovateľovi vznesené obvinenie pre trestný čin nedovolenej výroby a držby omamnej
látky, psychotropnej látky, jedu a prekurzora a obchodovania s nimi podľa § 187 ods. 1
písm. b) a d) Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005 (ďalej len „Trestný zákon“).
Rozsudkom okresného súdu sp. zn. 2 T 311/03 z 23. marca 2004 bol sťažovateľ uznaný
vinným zo spáchania trestného činu nedovolenej výroby a držby omamnej látky,
psychotropnej látky, jedu a prekurzora a obchodovania s nimi podľa § 186 Trestného
zákona. V dôsledku odvolania prokurátora uznesením krajského súdu sp. zn. 8 To 126/04
z 29. septembra 2004 bol rozsudok okresného súdu zrušený v celom rozsahu a vec mu bola
vrátená na ďalšie konanie. Ďalším rozsudkom okresného súdu sp. zn. 2 T 311/03
z 11. januára 2005 bol sťažovateľ uznaný vinným zo spáchania trestného činu nedovolenej
výroby a držby omamnej látky, psychotropnej látky, jedu a prekurzora a obchodovania
s nimi podľa § 187 ods. 1 písm. b) a d) Trestného zákona. V dôsledku odvolania
prokurátora, ale aj sťažovateľa uznesením krajského súdu sp. zn. 1 To 172/05 z 8. februára
2006 bol rozsudok okresného súdu znova v celom rozsahu zrušený a vec mu bola vrátená
na ďalšie konanie. Napokon rozsudkom okresného súdu sp. zn. 2 T 311/03 z 13. júna 2006
bol sťažovateľ uznaný vinným zo spáchania trestného činu nedovolenej výroby a držby
omamnej látky, psychotropnej látky, jedu a prekurzora a obchodovania s nimi podľa § 187
ods. 1 písm. a), b) a d) Trestného zákona. Odvolanie sťažovateľa proti tomuto rozsudku
krajský súd uznesením sp. zn. 1 To 69/06 z 20. septembra 2006 zamietol. Podľa názoru
sťažovateľa poslednými rozhodnutiami všeobecných súdov došlo k porušeniu princípu
zákonnosti trestných činov, prezumpcie neviny, práva na nestranný a spravodlivý proces,
práva na prejednanie veci v primeranej lehote, práva vyslúchať alebo dať vyslúchať
svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie a výsluch svedkov vo svoj prospech
za rovnakých podmienok ako svedkov proti sebe, práva na obhajobu a práva na riadne
odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Sťažovateľ konkrétne poukazuje na nasledovné
okolnosti:
Rozsudku okresného súdu z 13. júna 2006 v spojení s uznesením krajského súdu
z 20. septembra 2006 chýbajú akékoľvek úvahy o tom, ako sa súdy vysporiadali s dôkazmi
v rámci ich hodnotenia, a to s poukazom na námietky sťažovateľa uvedené v jeho
odvolaniach. Náležité odôvodnenie si totiž vyžaduje, aby bolo celkom konkrétne uvedené,
čo ktorým dôkazom bolo zistené, a prečo v prípade rozporov medzi jednotlivými dôkazmi
uveril súd len niektorým. Vzhľadom na tieto skutočnosti treba predmetné rozhodnutia
považovať za nepreskúmateľné. Pri zaistení neznámej látky rastlinného pôvodu
u sťažovateľa a P. P. sa nepostupovalo tak, aby bola vylúčená možnosť zámeny, zmiešania
s inou látkou alebo vzniku pochybnosti o tom, komu z nich bola tá-ktorá neznáma látka
odňatá. Omamné látky sa nezaistili v pôvodných obaloch, ktoré by sa následne riadne
označili s vyznačením množstva a popisu približnými kvalitatívnymi a kvantitatívnymi
ukazovateľmi, pričom došlo k ich presypávaniu a zosypávaniu. Nebolo jasné, aké množstvo
rastlinnej látky a s akým obsahom účinnej látky mal u seba sťažovateľ, resp. P. P.
Nevysporiadalo sa dostatočne s otázkou údajného odmietnutia zo strany sťažovateľa
podpísať protokol o zistení porušenia colných predpisov zo 7. februára 2001. Boli rozporné
aj údaje v množstvách uvádzaných v zázname o predbežnom zaistení veci oproti protokolu
o zistení porušenia colných predpisov zo 7. februára 2001. Bol rozdiel a nepomer
v hmotnostiach, ktoré mali byť zistené jednak pri colnej kontrole a jednak pri kontrole
vykonanej Kriminalistickým expertíznym ústavom Policajného zboru v B., a to i v kontexte
s výpoveďou M. C. Boli rozporuplné výpovede svedka J. V., vrátane ich posúdenia
v kontexte ďalších dôkazov, najmä s výpoveďou M. B. a správou Hraničného oddelenia
Policajného zboru R. Sporná bola zákonnosť listinných dôkazov nachádzajúcich sa
v prokurátorskom spise, a to v kontexte so skutočnosťou, že svedok P. P. na hlavnom
pojednávaní 18. mája 2006 odoprel vypovedať. Nijakým dôkazom sa nepreukázal úmysel
sťažovateľa prevážať drogy cez hranice. Pokiaľ bol sťažovateľ okresným súdom uznaný
vinným zo spáchania trestného činu uvedeného v rozsudku z 13. júna 2006, potom trestnosť
skutku mala byť posúdená a trest mal byť uložený vzhľadom na čl. 50 ods. 6 ústavy podľa
§ 171 Trestného zákona v znení účinnom v čase rozhodovania okresného súdu, lebo toto
znenie bolo pre sťažovateľa priaznivejšie ako znenie účinné v čase spáchania skutku.
Napokon sťažovateľ namieta, že v jeho trestnej veci všeobecné súdy nerozhodli
v primeranej lehote vyplývajúcej z čl. 6 ods. 1 dohovoru a z čl. 48 ods. 2 ústavy, lebo
trestné konanie trvalo celkom štyri roky, pričom sťažovateľ žiadne prieťahy nespôsobil.
1.1 Sťažovateľ navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie
uvedených ustanovení dohovoru a ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod
sp. zn. 2 T 311/03 rozsudkom z 13. júna 2006 a postupom krajského súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 1 To 69/06 uznesením z 20. septembra 2006 s tým, aby boli obe
rozhodnutia zrušené a vec vrátená na ďalšie konanie okresnému súdu. Sťažovateľ ďalej
požaduje priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume po 50 000 Sk
od okresného súdu a od krajského súdu, ako aj náhradu trov jeho právneho zastúpenia.
2. Z uznesenia krajského súdu sp. zn. 1 To 69/06 z 20. septembra 2006 vyplýva,
že odvolanie sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 2 T 311/03 z 13. júna 2006
bolo zamietnuté. Podľa názoru krajského súdu okresný súd rozhodol správne a v súlade
so zákonom. V rámci zisťovania a ustálenia skutkového stavu veci okresný súd vykonal
na hlavnom pojednávaní všetky potrebné a dostupné dôkazy, tieto následne jednotlivo aj
vzájomne vyhodnotil a dospel tak k správnym a úplným skutkovým zisteniam a záverom
plne zodpovedajúcim výsledkom vykonaného dokazovania. V odôvodnení rozsudku
okresný súd vyložil, ktoré skutočnosti vzal za dokázané a o ktoré dôkazy svoje skutkové
zistenia oprel a akými úvahami sa riadil pri hodnotení vykonaných dôkazov. Z odôvodnenia
rozsudku je tiež zrejmé, ako sa okresný súd vysporiadal s obhajobou sťažovateľa, prečo
neuveril jeho tvrdeniu o množstve nájdenej drogy a akými právnymi úvahami sa spravoval,
keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona v otázkach viny
a trestu. Svoje rozhodnutie o vine založil okresný súd na celom rade priamych dôkazov
vytvárajúcich logickú a ničím nenarušenú sústavu vzájomne sa doplňujúcich dôkazov, ktoré
vo svojom súhrne nepochybne preukazujú vinu sťažovateľa. Bolo nepochybne preukázané,
že sťažovateľ spoločne s ďalšími osobami, medzi ktorými bol aj P. P., boli kontrolovaní na
hraničnom priechode R., pričom sa u nich našla neznáma látka rastlinného pôvodu
vykazujúca znaky typické pre rastlinný rod Cannabis (konope). U sťažovateľa sa našiel
rastlinný materiál s hmotnosťou 3,3 gramu, čo zodpovedá 6-7 priemerným dávkam. U P. P.
išlo o 0,16 gramu, čo zodpovedá jednej jednotlivej dávke s nízkym obsahom účinnej látky.
Sťažovateľ nepoprel, že mal u seba jednu krabičku s neznámou látkou, ale k jej hmotnosti
sa vyjadriť nevedel. Priznal, že si neznámu látku kupoval na vyfajčenie jednej cigarety,
v čase kúpy mal vypité, a preto zabudol pri ceste do M. a následne pri návrate, že ju mal pri
sebe. Uvedomil si to až po tom, čo sa u neho vykonala osobná prehliadka. Bezprostredne po
skutku bol vypočutý svedok J. V., podľa ktorého sťažovateľ mal u seba dva balíčky, obsah
ktorých dal do jednej obálky a zaslal na expertízne skúmanie. U P. P. sa tiež našla vysušená
rastlina a aj táto bola zaslaná na expertízne skúmanie. Podľa názoru krajského súdu
rozhodujúcim momentom je, že na expertízne skúmanie sa zaslala neznáma látka
o hmotnosti 3,3 gramu zaistená u sťažovateľa a o hmotnosti 0,16 gramu zaistená u P. P.
Tieto zistenia sú teda v súlade a vzájomne si korešpondujú. Správne preto okresný súd
vypustil zo skutkovej vety obžaloby množstvo 0,16 gramu nájdené u P. P. Trestné stíhanie
proti P. P. prokurátor zastavil, lebo neznáma látka o hmotnosti 0,16 gramu neodôvodňuje
záver o spáchaní trestného činu. Zo spisu prokurátora vyplýva zápisnica o podaní
vysvetlenia zo strany sťažovateľa, podľa ktorého bola u neho nájdená neznáma látka
o hmotnosti 4,5 gramu a 1,5 gramu. Úradný záznam zo 7. februára 2001 sťažovateľ
podpísal. Treba prisvedčiť námietkam sťažovateľa, že v rozpore s údajmi uvedenými
v úradnom zázname v protokole o zistení porušenia colných predpisov sa uvádzajú
množstvá 4 gramy a 1,5 gramu neznámej látky. Tento protokol však sťažovateľ odmietol
podpísať. Oproti tomu podpísal záznam o predbežnom zaistení veci, v ktorom je uvedené,
že sa zaisťuje 4,5 a 1,5 gramu neznámej látky. Svedok M. C. vysvetlil aj skutočnosť, že 3,3
gramy látky zaslané na expertízne skúmanie zodpovedá tomu, že pri zaistení ide len
o orientačnú hmotnosť a približné množstvo, pričom látka sa váži v obale, v ktorom bola
zaistená a následne sa hmotnosť obalu odpočíta. Okresný súd nepochybil ani pri právnom
posúdení konania sťažovateľa, keď toto kvalifikoval ako trestný čin nedovolenej výroby
a držby omamnej látky, psychotropnej látky, jedu a prekurzora a obchodovania s nimi podľa
§ 187 ods. 1 písm. a), b) a d) Trestného zákona. Krajský súd sa zaoberal aj použitím právnej
kvalifikácie. Je nespochybniteľné, že primárne treba aplikovať Trestný zákon v znení
účinnom v čase spáchania činu. Podľa neskoršieho znenia sa prípad posudzuje len vtedy, ak
je to pre trestne stíhanú osobu priaznivejšie. V danom prípade však u sťažovateľa nemožno
použiť novšie znenie Trestného zákona účinné v čase rozhodovania súdu, keďže toto
neprináša pre sťažovateľa za súdený trestný čin miernejší výsledok.
3. Podľa zistenia ústavného súdu sťažovateľ nepodal proti uzneseniu krajského súdu
dovolanie.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu
pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným
právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom
do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí
relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo
slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť
sťažnosti a túto odmietne (mutatis mutandis I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03).
1. Podľa ustanovenia § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde jednou z podmienok
prijatia sťažnosti fyzickej osoby na konanie pred ústavným súdom je podanie sťažnosti
v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo
upovedomenia o inom zásahu, pričom táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta
odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť (pozri napr.
I. ÚS 120/02, I. ÚS 124/04). Zákon o ústavnom súde neumožňuje zmeškanie tejto kogentnej
lehoty odpustiť (napr. IV. ÚS 14/03).
Ústavný súd už rozhodol, že v kontexte ustanovenia § 53 ods. 3 zákona o ústavnom
súde porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
ústavy je v zásade „iným zásahom“ pre počítanie lehoty pre včasnosť podania sťažnosti
Pokiaľ sťažovateľ namieta porušenie svojho práva na konanie bez zbytočných
prieťahov, resp. v primeranej lehote podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
okresným súdom v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 311/03, treba uviesť, že táto časť
sťažnosti bola podaná oneskorene, teda po uplynutí zákonnej dvojmesačnej lehoty.
Na okresnom súde bolo napadnuté konanie ukončené rozsudkom z 13. júna 2006, pričom
sťažovateľ sa o prípadných prieťahoch v konaní okresného súdu mohol dozvedieť najneskôr
doručením tohto rozsudku už v mesiaci jún 2006 (sťažovateľ už 29. júna 2006 podal proti
tomuto rozsudku prostredníctvom svojho advokáta odvolanie), teda v okolnostiach danej
veci sťažnosť na prieťahy v konaní okresnému súdu bolo možné podať v dvojmesačnej
lehote počítanej od ukončenia veci okresným súdom, k čomu však nedošlo, preto bola táto
časť sťažnosti podaná oneskorene.
1.1 Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty (napr.
I. ÚS 41/02). Tento účel spravidla nie je možné dosiahnuť po právoplatnom skončení
napadnutého konania. Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len
vtedy, ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie označeného
práva ešte trvalo (napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase, keď došla
sťažnosť ústavnému súdu, už nedochádza k namietanému porušovaniu označeného práva,
ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde) bez ohľadu na to, z akých dôvodov skončilo toto porušovanie (II. ÚS 139/02).
Z podania sťažovateľa, z pripojených listín a zo zistenia ústavného súdu vyplynulo,
že napadnuté konanie krajského súdu bolo právoplatne skončené 20. septembra 2006,
napriek tomu sa sťažovateľ na ústavný súd obrátil so svojou sťažnosťou až podaním
doručeným ústavnému súdu faxom 20. novembra 2006 a poštou 24. novembra 2006,
t. j. v čase, keď porušenie označených práv na krajskom súde už netrvalo a keď konanie
o jeho sťažnosti pred ústavným súdom nie je spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý ústavný
súd poskytuje vo vzťahu k právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy a obdobne aj k právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (mutatis mutandis
Vzhľadom na uvedené skutočnosti a pretože sťažovateľ sa v predmetnej veci
domáhal ochrany svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru v čase, keď v označenom konaní pred krajským súdom namietané
porušenie práv už netrvalo, a teda bola odstránená jeho právna neistota v tomto konaní,
v danom prípade pripadalo do úvahy odmietnutie ústavnej sťažnosti v tejto časti pre jej
zjavnú neopodstatnenosť.
2. Ďalej vo vzťahu k tej časti sťažnosti, ktorá smeruje voči konaniu vedenému
okresným súdom pod sp. zn. 2 T 311/03 pre porušenie čl. 6 ods. 1, 2 a 3 písm. b), c) a d)
dohovoru a čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 49 a čl. 50 ods. 2, 3 a 6 ústavy, treba
uviesť, že v tomto rozsahu nie je daná právomoc ústavného súdu vo veci konať
a rozhodnúť. Ako to vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu
poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda iba vtedy,
ak o ochrane týchto základných práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Keďže proti
rozsudku okresného súdu bolo prípustné odvolanie ako riadny opravný prostriedok,
právomoc poskytnúť ochranu označeným základným právam sťažovateľa mal krajský súd
ako súd odvolací. Tým je zároveň v tejto časti vylúčená právomoc ústavného súdu.
3. Odlišná je situácia vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 6 ods. 1, 2 a 3 písm. b),
c) a d) dohovoru a čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 49 a čl. 50 ods. 2, 3 a 6 ústavy
v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 1 To 69/06.
Podľa názoru ústavného súdu ani v tejto časti sťažnosti nie je daná právomoc
ústavného súdu, avšak je to tak na základe odlišných právnych úvah, ako vo vzťahu
k okresnému súdu.
3.1 Predovšetkým treba uviesť, že trestná vec vedená proti sťažovateľovi, ktorá sa
právoplatne skončila 20. septembra 2006, bola síce vedená podľa Trestného poriadku
účinného do 31. decembra 2005, avšak vzhľadom na ustanovenie § 566 ods. 3 Trestného
poriadku účinného od 1. januára 2006 (ďalej len „nový Trestný poriadok“) dovolanie podľa
nového Trestného poriadku možno podať len proti rozhodnutiam, ktoré nadobudli
právoplatnosť po nadobudnutí účinnosti nového Trestného poriadku. Keďže rozhodnutie
vo veci sťažovateľa sa stalo právoplatným po tom, čo nadobudol účinnosť nový Trestný
poriadok, sťažovateľ má právo v zmysle § 368 a nasl. nového Trestného poriadku podať
proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. To 69/06 z 20. septembra 2006 dovolanie. Toto
dovolanie môže podať najneskôr do troch rokov od doručenia uznesenia krajského súdu
(§ 370 ods. 2 nového Trestného poriadku). To znamená, že sťažovateľovi ešte stále plynie
lehota na podanie dovolania, pričom podľa zistenia ústavného súdu sťažovateľ dosiaľ
dovolanie nepodal.
Z ustanovenia § 371 ods. 1 písm. a) až l) nového Trestného poriadku vyplývajú
zákonom pripustené dôvody dovolania. To znamená, že dovolanie nemožno podať
z akýchkoľvek dôvodov, ale iba z dôvodov taxatívne uvedených v citovanom ustanovení.
Výklad týchto dovolacích dôvodov, keďže ide o výklad zákona, neprislúcha v zásade
ústavnému súdu, ale Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky, ktorý je aj v trestnom konaní
súdom dovolacím (§ 377 nového Trestného poriadku). V situácii, keď sťažovateľ dovolanie
nepodal, je povinnosťou ústavného súdu skúmať, či je konanie o podanej sťažnosti v jeho
právomoci, pretože vzhľadom na čl. 127 ods. 1 ústavy subsidiárna právomoc ústavného
súdu prichádza do úvahy len vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecného súdu.
Podľa názoru ústavného súdu tvrdenie sťažovateľa o tom, že nemal byť uznaný
vinným podľa znenia Trestného zákona účinného v čase spáchania skutku, ale podľa
neskoršieho znenia Trestného zákona účinného v čase rozhodovania súdu, pričom aj trest
mu bolo možné vymerať iba podľa znenia Trestného zákona účinného v čase rozhodovania
súdu, treba celkom nepochybne považovať za dovolací dôvod v zmysle § 371 ods. 1 písm. i)
prvej vety nového Trestného poriadku, podľa ktorého dovolanie možno podať, ak
rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na
nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia. Naproti tomu bude vecou postupne
sa vyvíjajúcej judikatúry dovolacieho súdu vyjasniť, či námietku spočívajúcu
v nedostatočnej identifikácii odobratej vzorky a v nedostatočnom zabezpečení vzorky pred
jej zámenou s inou vzorkou, resp. so vzorkou odňatou inej osobe možno považovať za
dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. g) nového Trestného poriadku, podľa ktorého
dovolanie možno podať, ak rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom
vykonané zákonným spôsobom. Ďalšie námietky uvádzané sťažovateľom, ako sa zdá, nie sú
dovolacími dôvodmi v zmysle už citovaného ustanovenia.
4. Možno ustáliť, že sťažovateľ v sťažnosti podanej ústavnému súdu uplatňuje jednak
také námietky, na základe ktorých má právo podať dovolanie, ale aj také námietky,
na základe ktorých dovolanie podať nemôže. Pritom jeho sťažnosť smeruje iba proti
jednému rozhodnutiu a práve vo vzťahu k tomuto rozhodnutiu poukazuje sťažovateľ na oba
druhy námietok. Ústavný súd je v tejto súvislosti toho názoru, že pokiaľ sťažovateľ napáda
pred ústavným súdom právoplatné rozhodnutie a postup, ktorý mu predchádzal, tak
z dôvodov, z ktorých by mohol podať dovolanie, ako aj z dôvodov, na základe ktorých
dovolanie podať nemôže, pričom dovolanie ešte nepodal a v čase rozhodovania ústavného
súdu mu ešte plynie zákonná lehota na podanie dovolania, nie je v právomoci ústavného
súdu takouto sťažnosťou sa zaoberať. Nie je totiž možné, aby na preskúmanie toho istého
rozhodnutia (tých istých jeho výrokov) bol príslušný zároveň ústavný súd, ale aj všeobecný
súd. Preto nie je daná právomoc ústavného súdu v súvislosti s uvedenou časťou sťažnosti.
Iné by bolo, keby sťažovateľ podal popri sťažnosti ústavnému súdu zároveň
aj dovolanie. V takom prípade by ústavný súd mohol počkať na skončenie dovolacieho
konania a v závislosti od jeho výsledku voliť svoj vlastný postup.
Zo všetkých uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené
vo výroku tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 31. októbra 2007