Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 210/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-44

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. júna 2009 predbežne

prerokoval sťažnosť Š. J., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody, zastúpenej advokátom

JUDr. J. C., T., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 17, čl. 46, čl.

47 ods. 2 a , 2 a 3 a práv podľa a

ods. 2 a 3 písm. b), c) a d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Okresného súdu Trnava sp. zn. z 15. mája 2008 a rozsudkom

Krajského súdu v Trnave sp. zn. zo 7. októbra 2008, ako aj vo veci

namietaného porušenia jej základných práv podľa a 5 Slovenskej

republiky a práva podľa čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd uznesením Okresného súdu Trnava sp. zn. z 31. júla 2007 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Š. J. o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej

republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. decembra

2008 doručená sťažnosť Š. J., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody (ďalej len

„sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. J. C., T., ktorou namieta porušenie svojich

základných práv podľa , , a , 2 a 3 Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 1 a čl. 6 ods. 2 a 3 písm. b), c) a d)

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), rozsudkom

Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 15. mája 2008

a rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. zo

7. októbra 2008, ako aj porušenie svojich základných práv podľa a 5

a práv podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu sp. zn. z 31. júla

2007.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že „Uznesením Okresného riaditeľstva PZ

v Trnave, Úrad justičnej a kriminálnej polície, zo dňa 27. 7. 2006, ČVS: ORP-939/UJKP-

OEK-TT-2006, bolo podľa Š. J. vznesené obvinenie za obzvlášť

závažný zločin sprenevery v zmysle ust. § 213 ods. 1, ods. 4 písm. a) Tr. zákona, pričom

následne dňa 30. 7. 2006 táto bola uznesením Okresného súdu v Trnave, č. k. 121/06, s

poukazom na ust. z dôvodov podľa ust. , Tr.

poriadku vzatá do väzby.

Proti tomuto rozhodnutiu podala sťažovateľka prostredníctvom svojho obhajcu

sťažnosť s tým odôvodnením, že kvalifikácia konania sťažovateľky tak, ako bola uvedená

v uznesení o vznesení obvinenia a rovnako v uznesení o vzatí do väzby je neopodstatnená

a čo do skutkových zistení i zjavne nesprávna. U sťažovateľky totiž objektívne neexistoval

ani jeden z dôvodov väzby podľa ust. a , keď podľa jej

názoru už samotné vznesenie obvinenia bolo v danom prípade predčasným.“.

Prokurátor Krajskej prokuratúry v Trnave (ďalej len „krajská prokuratúra“)

29. marca 2007 podal proti sťažovateľke obžalobu pre obzvlášť závažný zločin sprenevery

podľa a v znení účinnom v čase spáchania

skutku. Na verejnom zasadnutí konanom 31. júla 2007 okresný súd obžalobu predbežne

prerokoval a zároveň uznesením sp. zn. z 31. júla 2007 rozhodol v zmysle

o ďalšom trvaní väzby sťažovateľky tak, že ju ponechal vo

väzbe z dôvodov uvedených v a .

Rozsudkom okresného súdu sp. zn. z 15. mája 2008 bola sťažovateľka

uznaná vinnou zo spáchania skutku kvalifikovaného ako obzvlášť závažný zločin

sprenevery podľa a v znení účinnom v čase

spáchania skutku, za čo jej bol uložený nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní desať

rokov. Poškodenú spoločnosť Ing. J. Ď. (ďalej len „poškodená spoločnosť“) okresný súd

odkázal s nárokom na náhradu škody na občianske súdne konanie. Na základe odvolania

sťažovateľky a poškodenej spoločnosti vec preskúmal krajský súd, ktorý rozsudkom sp. zn.

zo 7. októbra 2008 odvolanie sťažovateľky zamietol. O odvolaní poškodenej

spoločnosti rozhodol krajský súd tak, že napadnutý rozsudok vo výroku o náhrade škody

zrušil a uložil sťažovateľke povinnosť nahradiť škodu vo výške 9 761 337,10 Sk.

Sťažovateľka v sťažnosti ďalej uvádza, že «... v prípravnom konám sa k skutku

kladeného jej za vinu nepriznala, prostredníctvom svojho obhajcu doplňovala a navrhovala

dôkazy, ktorými sa vyšetrovateľ, prokurátor krajskej prokuratúry a súd vôbec nezaoberal,

nakoľko dôkazy vykonával len v prospech poškodeného. Dôkazy v prospech sťažovateľky

vôbec neskúmal a dokonca ich vykonanie zamietol a tak sťažovateľka svoje tvrdenia nemala

možnosť žiadnym spôsobom preukázať. Prvostupňový súd sa obmedzil iba na konštatovanie

a domnienky a taktiež bral do úvahy a za smerodajné len navrhované dôkazy poškodeného

Ing. J. Ď.

Sťažovateľka ďalej vo vzťahu ku každej spomenutej platbe navrhovala už

v prípravnom konaní, ako aj na hlavnom pojednávaní za potrebné vypočuť osoby, ktorým

uhrádzala platby za Ing. J. Ď. Vyšetrovateľ a ani súd sa však s písomnými predloženými

návrhmi na dokazovanie zo strany sťažovateľky nezaoberal a ani ich nevykonával a tak

nemohla byť vyčíslená skutočná škoda, ktorú mala spreneveriť sťažovateľka, z čoho je

zrejmé, že výška škody nebola ustálená a bola vyčíslená len na základe dôkazov, ktoré

predkladal poškodený...

Krajský súd v Trnave, ani Okresný súd v Trnave nielenže neposudzovali predmetnú

vec v zmysle vyššie uvedeného, ale nevysporiadali sa ani s konkrétnymi okolnosťami

a dôkazmi, ktoré sťažovateľka prostredníctvom svojho obhajcu vo svojich písomných

podaniach predkladala. Navrhované dokazovania predkladané sťažovateľkou neboli

vykonané vyšetrovateľom, prokurátorom a ani súdom na hlavnom pojednávaní.

Sťažovateľke tak nebola daná možnosť, aby sa objektívne bránila proti tvrdeniam svedkov,

ktorých výpovede považovala za zmanipulované, nakoľko všetci svedkovia boli osobnými

priateľmi Ing. J. Ď...

Možno síce namietať, že pojem „spravodlivé rozhodnutie“ nie je v zákone

definované a závisí od vzťahu strán k výsledku konania, t. j. k rozhodnutiu, predstavuje však

širší spoločenský hodnotiaci pohľad na výsledok konania a rozhodnutia súdu v konkrétnej

veci než len hodnotenie dotknutých strán. Inými slovami, spravodlivé súdne rozhodnutie

bude také, ktoré predpísaným procesným spôsobom dokazovania viedlo k náležite zistenému

skutkovému stavu veci a z toho na základe zákona odvodeným konzekvenciám proti

obžalovanému, teda rozhodnutie, ktoré je zákonné, objektívne, oprávnené, primerané

a správne.

V tejto súvislosti treba poukázať i na vykonané, resp. „nevykonané“ dokazovanie

ohľadom výšky škody, ktorú treba ustáliť, ak sú o nej dôvodné pochybnosti, alebo je to

potrebné pre právne posúdenie skutku, najmä prípade ak sťažovateľka neuznala základ

a výšku škody uplatnenej poškodeným a necítila sa byť ani vinná zo spáchania skutku, ktorý

sa jej kladie za vinu. V období prípravného konania a súdneho konania tak objektívne

nebolo akceptované právo sťažovateľky podľa SR: „Každý, proti komu

sa vedie trestné konanie, považuje sa za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným

odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.“

Výška uvádzanej sumy tak s ohľadom na uvádzané nevyjadruje skutočnú škodu, ktorá

mala vzniknúť poškodenému.

Zásadnou skutočnosťou je v tomto kontexte i to, že už samotný vyšetrovateľ PZ

neviedol vyšetrovanie spôsobom, aby jednoznačne ustálil skutočnú škodu. Nevykonal ani

jeden z objektívnych dôkazov v prospech sťažovateľky tak, aby došlo k nepochybnému

zisteniu, že skutok, pre ktorý bola podaná obžaloba sa vôbec nestal a všetky transakcie

z účtu firmy Ing. J. Ď. - S. sťažovateľka prevádzala na svoje účty na príkaz Ing. Ď. a jeho

manželky, aby takýmto spôsobom uhrádzala faktúry za firmu alebo takýmto spôsobom

odsúdenej vracali finančné prostriedky, ktoré požičala firme zo súkromných peňazí, keď

bolo treba niečo narýchlo vyplatiť a Ing. J. Ď. bol mimo firmu (v tejto súvislosti nebol

zobratý na preskúmanie znalcom ani osobný počítač poškodeného), hoci to sťažovateľka

navrhovala, ako jeden zo zásadných dôkazov v priebehu dokazovania.».

Podľa sťažovateľky „Obžaloba podaná KP Trnava č. k. k Okresnému súdu

Trnava dňa 29. 3. 2007 nebola objektívne podaná v súlade s ust. , keď

skutok ako aj výška škody, ktorú vraj mala spôsobiť sťažovateľka spoločnosti poškodeného

Ing. J. Ď. - S. uvádzané v obžalobe nie sú totožné so skutkom, pre ktorý bolo sťažovateľke

vznesené obvinenie... Ak pri preskúmavaní výsledkov vyšetrovania alebo skráteného

vyšetrovania prokurátor zistí, že tento skutok je v obžalobe posúdený inak, ako ho

posudzoval policajt, pred podaním obžaloby upozorní obvineného a jeho obhajcu na zmenu

právnej kvalifikácie a zistí, či vzhľadom na túto zmenu nenavrhujú doplniť vyšetrovanie

alebo skrátené vyšetrovanie. Zmyslom tohto upozornenia je zabezpečenie práva na

obhajobu!!!

Upozornenie sa môže týkať toho, že skutok sa bude posudzovať ako iný trestný čin,

a to prísnejšie alebo miernejšie trestný, alebo sa bude posudzovať podľa inej právnej

kvalifikácie toho istého zákonného ustanovenia.“.

Sťažovateľka ďalej tvrdí, že jej väzba bola nedôvodná, nezákonná a protiústavná,

poukazujúc „na zásadné pochybenie zo strany orgánov činných v trestnom konaní v tom, že

sťažovateľka bola vzatá do väzby až po uplynutí zákonnej lehoty!!!“, ako aj na skutočnosť,

že „Následne po podaní obžaloby bolo o väzbe sťažovateľky rozhodované až dňa 31. júla

2007, sp. zn. , na verejnom zasadnutí Okresného súdu v Trnave v rámci

predbežného prejednania podanej obžaloby.

Príslušné súdy od uplynutia väzobnej lehoty, t. j. od 30. 3. 2007 do 31. 7. 2007

nerozhodli o ďalšom trvám väzby odsúdenej...“.

V súvislosti s citovaným sťažovateľka tvrdí, že uznesenie okresného súdu sp. zn.

z 15. mája 2008, ktorým okresný súd na hlavnom pojednávaní zamietol jej

žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu, ako aj uznesenie krajského súdu sp. zn.

z 29. júla 2008, ktorým krajský súd na neverejnom zasadnutí zamietol jej

sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu, sú protiústavné.

Podľa sťažovateľky «... už v samotnom počiatku predmetného trestného konania

bolo porušené základné ústavné právo - právo na slobodu u sťažovateľky. Jednalo sa

konkrétne o vyšetrovací úkon orgánov činných v trestnom konaní - výsluch sťažovateľky

uskutočnený dňa 28. 7. 2006. Okresným súdom v Trnave bol odsúdenej v zmysle ust. 37

ods. 1 písm. c) ustanovený obhajca ex offo Mgr. J. B., ktorý bol síce

telefonicky o tomto úkone vyrozumený, avšak vzhľadom na tú skutočnosť, že bol v tom čase

práve na ceste z dovolenky, zjavne nemal možnosť sa v stanovenom čase zúčastniť

spomínaného výsluchu, čoho dôsledkom bola i jeho neprítomnosť pri výsluchu sťažovateľky.

Porušenie práva na obhajobu v predsúdnom konaní je dôvodom na odmietnutie

obžaloby a vrátenie veci prokurátorovi podľa § 241 ods. 1 písm. f) a § 244 ods. 1 písm. h)

, resp. na odmietnutie návrhu dohody o uznaní viny a prijatí trestu podľa

písm. b)

S ohľadom na vyššie uvedené došlo i k porušeniu SR a Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd v čl. 6 ods. 3, písm. c), keď: „každý má právo

obhajovať sa osobne alebo prostredníctvom obhajcu podľa vlastného výberu, alebo pokiaľ

nemá dostatok prostriedkov na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne, ak to

záujmy spravodlivosti vyžadujú.».

K porušeniu práva na obhajobu podľa sťažovateľky došlo „pri prvotnom výsluchu

sťažovateľky, kedy nemala dostatočný časový priestor pripraviť sa so svojim obhajcom

(jedná sa navyše o nutnú obhajobu), tu poukazujem na skutočnosť, že sťažovateľke bol

ustanovený obhajca Mgr. J. B., v dobe, kedy mal byť uskutočnený výsluch toho času

odsúdenej, nebol prítomný v Trnave, žiadal o odloženie úkonu, pričom uviedol

vyšetrovateľovu, že je na ceste z dovolenky a bude prítomný za 3 - 4 hodiny, vyšetrovateľ

mal buď počkať na ustanoveného obhajcu, v prípade, ak by vec nezniesla odklad mal

požiadať Okresný súd v Trnave o ustanovenie iného obhajcu (ktorý by bol k dispozícii

ihneď), čo sa však nestalo a výsluch sa uskutočnil aj bez ustanoveného obhajcu,

- na verejnom zasadnutí pri rozhodovaní o vzatí do väzby, kedy sťažovateľka nemala

dostatočný časový priestor pripraviť sa so svojim obhajcom na výsluch (aj v tomto

prípade sa jedná o nutnú obhajobu),

- pri preštudovaní vyšetrovacieho spisu boli bezdôvodne zamietnuté návrhy sťažovateľky

na doplnenie dokazovania,

- sťažovateľke nebol poskytnutý dostatočný časový priestor na preštudovanie

vyšetrovacieho spisu, (ktorý má cca 4000 strán) i keď toto namietala, pri rozsiahlom

spisovom materiály sa nestihla oboznámiť ani s polovicou tohto materiálu, pričom

s touto skutočnosťou sa žiaden orgán činný v trestnom konaní nezaoberal, v ktorej

súvislosti tiež treba zdôrazniť, že len pri čítaní jednej strany textu najmenej po dobu len

dvoch minút možno konštatovať, že čas poskytnutý odsúdenej na preštudovanie

vyšetrovacieho spisu bol nedostatočný,

- vyšetrovací spis bol sťažovateľke poskytnutý na preštudovanie nekompletný,

- v predmetnej väzobnej veci na jednej strane dochádzalo k prieťahom v konaní

a nedôvodnému predlžovaniu väzby u sťažovateľky, na druhej strane ak sťažovateľka

požadovala dostatočný čas na riadne preštudovanie spisového materiálu, tento jej

poskytnutý nebol a bola neprimerane rýchlo je podaná obžaloba - IBA jeden deň pred

skončením predĺženej lehoty pre trvanie väzby,

- o návrhu sťažovateľky na dokazovanie bolo rozhodnuté (tak, že bol vytýčený termín za

účelom predbežného prejednania obžaloby) - pri väzobnej veci - vyše dva mesiace odo

dňa doručenia tohto návrhu súdu,

- pri oboznamovaní sa s výsledkami vyšetrovania dňa 19. 3. 2007 nebol obhajca

sťažovateľky prítomný nakoľko sa ospravedlnil z dôvodu práce neschopnosti, odsúdená

dôrazne žiadala prítomnosť svojho advokáta a vytýčenie nového termínu na

oboznamovanie s výsledkami vyšetrovania nakoľko preštudovala spisový materiál len do

strany 229, taktiež žiadala originál spisového materiálu, aby si ho mohla porovnať

s kópiou, nakoľko sa domnievala, že by v spisovom materiály mohli byť nezrovnalosti

(vzhľadom na výšku trestnej sadzby mal byť sťažovateľke poskytnutý dostatočný časový

priestor na riadne sa oboznámenie so spisovým materiálom).

- k porušeniu práva na obhajobu došlo aj s ohľadom na skutočnosť, že v prípade

vyhovenia návrhom obhajoby na dokazovanie v prípravnom konaní, ako aj v prípade

umožnenia preštudovania vyšetrovacieho spisu v čase zodpovedajúcom cca 4.000 strán

by došlo uplynutí lehoty dňa 30. 3. 2007 určenej sudcom pre prípravné konanie, a teda

v dôsledku takéhoto postupu by bola sťažovateľka prepustená na slobodu, z ktorého

dôvodu došlo k podaniu obžaloby dňa 29. 3. 2007 Okresnému súdu v Trnave,

- k porušeniu práva na obhajobu došlo aj v priebehu súdneho konania pred

prvostupňovým súdom, keď na hlavnom pojednávaní dňa 13. 5. 2008 súd sťažovateľke

umožnil oboznámiť sa so súdnym spisom, pričom po dobu 1 hodiny prerušeného

hlavného pojednávania stihla sťažovateľka oboznámiť sa so súdnym spisom po c. 1.

1303,

- k porušeniu práva na obhajobu došlo aj v priebehu súdneho konania pred

prvostupňovým súdom, najmä keď na hlavnom pojednávam dňa 13. 5. 2008 po dočítaní

č. l. 1303 sťažovateľka požiadala prvostupňový súd o nazretie a oboznámenie sa

s úplným súdnym spisom, na čo jej predsedníčka senátu uviedla, že so spisom má

možnosť oboznámiť sa na info centre prvostupňového súdu.

V súvislosti s porušením práva na obhajobu sťažovateľka argumentuje aj právnymi

názormi ústavného súdu vyslovenými v nálezoch sp. zn. , ,

.“.

Na základe argumentov uvedených v sťažnosti sťažovateľka navrhuje, aby vo veci jej

sťažnosti ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1.) Právo sťažovateľky podľa SR, SR, SR

ods. 2, SR ods. 1, ods. 2, ods. 3, Listiny základných práv a slobôd a Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení protokolu č. 11 čl. 5, ods. 1 čl. 6

ods. 2, ods. 3 písm. b, c, d, bolo porušené rozsudkom Okresným súdom Trnava sp. zn.

zo dňa 15. 5. 2008, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave zo dňa 7. 10.

2008 sp. zn. a to právo na obhajobu, právo na spravodlivý proces podľa čl.

50 ods. 2 SR.

2.) Ústavný súd SR prikazuje Krajskému súdu v Trnave zrušiť rozsudok Krajského

súdu v Trnave zo dňa 7. 10. 2008 sp. zn. a rozsudok Okresného súdu Trnava

sp. zn. zo dňa 15. 5. 2008, Ústavný súd nálezom vyslovuje porušenie označených

ústavných práv podľa SR a Dohovoru v konaní pred Okresným súdom Trnava a

pred Krajským súdom v Trnave.

3.) Okresný súd Trnava v konaní sp. zn. , uznesením zo dňa 31. 7. 2007

porušil právo sťažovateľky na osobnú slobodu, zaručené v a ods. 5 SR

a právo na slobodu zaručené v čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd. Uznesenie Okresného súdu Trnava zo dňa 31. 7. 2007 sp. zn. , sa

zrušuje.

4.) Sťažovateľke sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške

1.900.000,- Sk, ktoré je Okresný súd Trnava povinný zaplatiť sťažovateľke do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

5.) Kancelárii Ústavného súdu Slovenskej republiky sa ukladá povinnosť zaplatiť

trovy právneho zastúpenia sťažovateľky vo výške 8.011,- Sk, na účet právneho zástupcu

sťažovateľky, advokáta JUDr. J. C., T., ...“

Ústavný súd si ešte pred predbežným prerokovaním vyžiadal od krajského súdu

vyjadrenie k sťažnosti. Vo vyjadrení predsedníčky krajského súdu doručenom ústavnému

súdu 27. februára 2009 sa okrem iného uvádza:

„Jednoznačne bolo preukázané aj výpoveďami obžalovanej, že vo firme Ing. J. D.

ako živnostníčka mala na starosti celkový ekonomický a hospodársky chod spoločnosti.

Obžalovaná sa v priebehu konania niekoľkokrát vyjadrila rozdielne. Súd I. stupňa

vo vyhotovení rozsudku podrobne rozviedol všetky výpovede obžalovanej a tieto vyhodnotil

v súlade s ďalšími dôkazmi.

Obžalovaná dňa 30. 7. 2006 pred sudcom Okresného súdu v Trnave obhajcom

a krajským prokurátorom vypovedala, že prevody z účtu Ing. Ď. na svoj účet a účty manžela

robila z vlastnej iniciatívy a nevie, či Ing. Ď. si bol toho vedomý. Obhajobu založila na tom,

že z účtov manžela a svojho účtu vykonávala platby v prospech spoločnosti Ing. Ď.

Orgány činné v trestnom konaní môžu vykonať len vykonateľné dôkazy, ktoré súvisia

s predmetom jednak vzneseného obvinenia a jednak s podanou obžalobou a vedú

k jednoznačnému záveru.

Obhajoba obžalovanej nenavrhovala vykonanie takých dôkazov, ktoré by jednotlivo

preukazovali položky súm vyhrané z účtov svojich a jej manžela (ktoré predtým bolo

prevedené z účtu spoločnosti Ing. Ď.) a zároveň prevedené ako platby v prospech firmy Ing.

Ď. Naopak z ďalších vykonaných dôkazov vyplynulo, že poškodená strana preto neskoro

odhalila konanie obžalovanej, lebo obžalovaná prevádzala na svoje a manželove účty práve

sumy, ktoré sa zhodovali s platbami v prospech veriteľov, avšak nekontrolovali už čísla

účtov v prospech ktorých boli platby prevádzané.

Krajský súd v Trnave sa v konečnom štádiu konania zaoberal jednak sťažnosťou

obžalovanej proti uzneseniu Okresného súdu v Trnave zo dňa 15. 5. 2008 a jednak

odvolaním obžalovanej proti rozsudku Okresného súdu v Trnave z toho istého dňa.

... V konaní posudzoval jednak odvolanie obžalovanej a jednak

odvolanie poškodenej strany podané, čo do výroku o náhrade škody.

Dokazovanie vykonané Okresným súdom v Trnave považoval za dostatočné v súlade

s ust. a dospel rovnako ako súd I. stupňa k záveru, že obžalovanej boli

finančné prostriedky spoločnosti Ing. Ď. zverené, nakoľko ako živnostníčka vykonávala

účtovné operácie prostredníctvom internetbankingu a homebankingu. Z vykonaných

dôkazov (svedkovia, Ľ. Ď., J. G., M. A., Ing. Z. J., A. S., pošk. Ing. Ď. a ďalší) jednoznačne

vyplýva, že obžalovaná v spoločnosti viedla celé účtovníctvo a mala na starosti správu

hotela D. Prácu s internetbankingom a homebankingom ovládala v podstate len ona, mala

prístup k heslám, pričom v prípade vyskytnutia závady nikto (ani sám poškodený Ing. Ď.)

nevedel zadať heslá k prihláseniu.

Krajský súd v Trnave rozhodnutím zo dňa 7. 10. 2008 sp. zn. neporušil

právo sťažovateľky na obhajobu ani právo na spravodlivý proces. V priebehu konania boli

vykonané všetky potrebné dôkazy, ktoré umožnili súdu spravodlivé rozhodnutie.

Na základe uvedených skutočností navrhujeme, aby Ústavný súd Slovenskej

republiky sťažnosť sťažovateľky Š. J., zastúpenej advokátom JUDr. J. C. neprijal na ďalšie

konanie.“

Sťažovateľka v reakcii na vyjadrenie predsedníčky krajského súdu v podaní

z 10. marca 2009 okrem iného uviedla, že „V žiadnom prípade sa nedá stotožniť

s tvrdeniami súdu, že tento pri svojom rozhodovaní relevantným spôsobom a podrobne

konfrontoval výpovede sťažovateľky s výpoveďami ostatných vypočutých svedkov a že ich

v konečnom dôsledku vo svojom rozhodnutí objektívne vyhodnotil v súlade s ďalšími

dôkazmi?!

Rovnako nepravdivým a do istej miery i účelovým sa javí tvrdenie súdu, že obhajoba

v priebehu trestného konania nenavrhovala vykonanie ďalších dôkazov majúcich za cieľ

preukázať reálny systém ekonomického fungovania spoločnosti poškodeného, konkrétne

zrejmej vedomosti poškodeného o jednotlivých činnostiach zo strany jeho zamestnancov

a pracovníkov.

Sťažovateľka vo vzťahu ku každej zo spomínaných platieb navrhovala už

v prípravnom konaní, ako aj na hlavnom pojednávaní za potrebné vypočuť osoby, ktorým

uhrádzala platby za Ing. J. Ď. Vyšetrovateľ a ani súd sa však s písomnými predloženými

návrhmi na dokazovanie zo strany sťažovateľky vôbec nezaoberal a ani ich nevykonával a

tak nemohla byť vyčíslená skutočná škoda, ktorú mala spreneveriť sťažovateľka, z čoho je

zrejmé, že výška škody nebola ustálená a bola vyčíslená neobjektívne len na základe

dôkazov, ktoré predkladal jednostranne poškodený.

Krajský súd v Trnave, ani Okresný súd v Trnave tak nielenže neposudzovali

predmetnú vec v zmysle vyššie uvedeného, ale nevysporiadali sa ani s konkrétnymi

okolnosťami a dôkazmi, ktoré sťažovateľka prostredníctvom svojho obhajcu vo svojich

písomných podaniach predkladala. Navrhované dokazovanie predkladané sťažovateľkou

neboli vykonané vyšetrovateľom, prokurátorom a ani súdom na hlavnom pojednávaní.

Sťažovateľke tak preukázateľne nebola daná možnosť, aby sa objektívne bránila proti

tvrdeniam svedkov, ktorých výpovede považovala za zmanipulované, nakoľko značná časť

týchto svedkov bola osobnými priateľmi Ing. J. Ď.“.

Sťažovateľka vo svojom podaní z 10. marca 2009 tiež špecifikuje, v čom vidí

porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa , keď

uvádza, že „Čo otázky porušenia práva na spravodlivý proces treba uviesť, že obžaloba

podaná KP Trnava č. k. k Okresnému súdu Trnava dňa 29. 3. 2007 nebola

objektívne podaná v súlade s ust. , keď skutok ako aj výška škody, ktorú

vraj mala spôsobiť sťažovateľka spoločnosti poškodeného Ing. J. Ď. - S. uvádzané v

obžalobe, nie sú vonkoncom totožné so skutkom, pre ktorý bolo sťažovateľke vznesené

obvinenie?!“.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

1. K namietanému porušeniu základných práv podľa a 5

a práva podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu sp. zn.

z 31. júla 2007

Sťažovateľka v sťažnosti uvádza viaceré dôvody, pre ktoré považuje svoju väzbu za

protiústavnú, pričom tak v petite sťažnosti, ako aj v podaní z 10. marca 2009 označenom

ako „Vyjadrenie k stanovisku Krajského súdu v Trnave zo dňa 27. 2. 2009“ namieta

uznesenie okresného súdu sp. zn. z 31. júla 2007, ktorým okresný súd ponechal

sťažovateľku vo väzbe z dôvodov uvedených v a ,

a tvrdí, že ním malo dôjsť k neústavnému zásahu do jej základných práv podľa čl. 17 ods. 2

a 5 a práva podľa dohovoru.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa sťažnosť možno podať v lehote dvoch

mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom

zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Sťažovateľka proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. z 31. júla 2007

podala hneď po jeho vyhlásení na verejnom zasadnutí sťažnosť, ktorú následne odôvodnila

dvoma podaniami z 3. augusta 2007. O sťažnosti sťažovateľky rozhodol krajský súd

uznesením sp. zn. z 20. septembra 2007 tak, že ju zamietol.

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,

že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je

právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc

všeobecných súdov (m. m. ).

V danom prípade mala sťažovateľka proti namietanému uzneseniu okresného súdu

k dispozícii opravný prostriedok – sťažnosť, o ktorej bol oprávnený, ako aj povinný

rozhodnúť krajský súd. Vzhľadom na princíp subsidiarity vyjadrený v

preto nebolo v právomoci ústavného súdu preskúmať uznesenie okresného súdu sp. zn.

z 31. júla 2007 a rozhodnúť o ňom, pretože jeho preskúmanie na základe

podanej sťažnosti patrilo do právomoci krajského súdu. Z uvedeného dôvodu ústavný súd

sťažnosť v časti smerujúcej proti označenému uzneseniu okresného súdu odmietol podľa

pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

Nad rámec tejto časti rozhodnutia ústavný súd konštatuje, že v tejto časti bolo možné

sťažnosť odmietnuť aj z dôvodu, že bola podaná oneskorene.

2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 17, čl. 46, čl. 47 ods. 2

a , 2 a 3 a práv podľa a a ods. 3 písm. b), c)

a d) dohovoru rozsudkom okresného súdu sp. zn. z 15. mája 2008

Pri prerokovaní tej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie

označených základných práv a slobôd podľa a práv podľa dohovoru postupom

okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 15. mája

2008, ústavný súd vychádzal tiež z princípu subsidiarity, na ktorom je založená jeho

právomoc rozhodovať o sťažnosti podľa .

Z obsahu sťažnosti a súvisiaceho spisového materiálu vyplýva, že v trestnej veci

sťažovateľky okresný súd rozsudkom sp. zn. z 15. mája 2008 uznal

sťažovateľku vinnou zo spáchania skutku kvalifikovaného ako obzvlášť závažný zločin

sprenevery podľa a v znení účinnom v čase

spáchania skutku, za čo bol sťažovateľke uložený nepodmienečný trest odňatia slobody

v trvaní desať rokov.

Proti namietanému rozsudku bola sťažovateľka oprávnená podať odvolanie, ktoré aj

podala. O odvolaní sťažovateľky bol oprávnený a povinný rozhodnúť krajský súd.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v časti smerujúcej proti rozsudku okresného

súdu sp. zn. z 15. mája 2008, ako aj postupu okresného súdu, ktorý jeho

vydaniu predchádzal, odmietol podľa z dôvodu

nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie.

3. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 17, čl. 46, čl. 47 ods. 2

a , 2 a 3 a práv podľa a a 3 písm. b), c) a d)

dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. zo 7. októbra 2008

Podľa sťažovateľky rozsudkom krajského súdu sp. zn. zo 7. októbra

2008 došlo k porušeniu jej základných práv podľa čl. 17, čl. 46, čl. 47 ods. 2 a čl. 50 ods. 1,

2 a 3 a práv podľa a a 3 písm. b), c) a d) dohovoru.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že podstatná časť námietok sťažovateľky smerujúcich

proti označenému rozsudku krajského súdu je založená na tvrdení o porušení základného

práva na obhajobu podľa , pričom právo na obhajobu je chránené aj

prostredníctvom čl. 6 ods. 3 písm. b), c) a d) dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľka tiež

namieta. Z textu sťažnosti teda možno vyvodiť, že porušenie základných práv podľa čl. 17,

, a a 2 , ako aj porušenie práva podľa

dohovoru sťažovateľka namieta v súvislosti, resp. v spojení, s porušením svojho práva na

obhajobu.

K viacnásobnému porušeniu práva na obhajobu došlo podľa tvrdenia sťažovateľky

jednak v prípravnom konaní, ako aj v konaní pred okresným súdom (konkrétne prípady,

resp. dôvody, keď k nemu podľa tvrdenia sťažovateľky došlo, boli citované v I. časti

odôvodnenia tohto rozhodnutia, pozn.). Sťažovateľka porušenie svojho práva na obhajobu

v prípravnom konaní, ako aj postupom okresného súdu namietala už vo svojom odvolaní

proti rozsudku okresného súdu sp. zn. z 15. mája 2008 (zo zistení ústavného

súdu vyplýva, že dôvody odvolania boli v podstatnej časti totožné z dôvodmi uvedenými

v tejto sťažnosti, pozn.) a následne tiež na verejnom zasadnutí krajského súdu 7. októbra

2008, na ktorom krajský súd rozhodoval o tomto odvolaní, čo okrem iného potvrdzuje

zápisnica o tomto verejnom zasadnutí, ktorá je súčasťou spisovej dokumentácie. Krajský

súd rozsudkom sp. zn. zo 7. októbra 2008 odvolanie sťažovateľky zamietol,

t. j. neakceptoval jej výhrady, ktoré mala proti postupu orgánov činných v trestnom konaní

v rámci prípravného konania a tiež postupu okresného súdu v súvislosti s porušením jej

práva na obhajobu, a teda pochybenia týchto orgánov nenapravil, čím podľa tvrdenia

sťažovateľky tiež porušil jej právo na obhajobu, ako aj ďalšie základné práva podľa

a právo podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie touto sťažnosťou namieta.

Podľa proti rozhodnutiu súdu, ktorým bola vec

právoplatne skončená, možno podať dovolanie.

Podľa právoplatné rozhodnutie odvolacieho

súdu môže dovolaním napadnúť z dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1... obvinený vo svoj

prospech proti výroku, ktorý sa ho priamo týka.

Podľa ak sa dovolanie podáva v prospech

obvineného, dovolanie sa podáva najneskôr do troch rokov od doručenia rozhodnutia súdu.

Podľa dovolanie možno podať, ak

a) vo veci rozhodol nepríslušný súd,

b) súd rozhodol v nezákonnom zložení,

c) zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu,

d) hlavné pojednávanie alebo verejné zasadnutie bolo vykonané v neprítomnosti

obvineného, hoci na to neboli splnené zákonné podmienky,

e) vo veci konal alebo rozhodol orgán činný v trestnom konaní, sudca alebo prísediaci,

ktorý mal byť vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania,

f) trestné stíhanie bolo vykonané bez súhlasu poškodeného, hoci jeho súhlas sa podľa

zákona vyžaduje,

g) rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným

spôsobom,

h) bol uložený trest mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby alebo bol uložený taký

druh trestu, ktorý zákon za prejednávaný trestný čin nepripúšťa,

i) rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na

nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného

skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť,

j) odvolací súd zamietol odvolanie podľa § 316 ods. 1, hoci na to neboli splnené zákonné

dôvody,

k) pred podaním obžaloby generálny prokurátor zrušil právoplatné rozhodnutie prokurátora

po lehote uvedenej v § 364 ods. 3,

l) bol obvinenému uložený trest odňatia slobody na doživotie a súd rozhodol, že

podmienečné prepustenie z výkonu tohto trestu nie je prípustné.

Z citovaných ustanovení vyplýva, že sťažovateľka má právo

v zmysle a nasl. podať proti rozsudku krajského súdu sp. zn.

zo 7. októbra 2008 dovolanie, a to predovšetkým z dôvodu uvedeného v § 370

ods. 1 písm. c) , pričom ho môže podať najneskôr do troch rokov od

doručenia namietaného rozsudku krajského súdu, t. j. sťažovateľke ešte stále plynie lehota

na podanie dovolania, ktoré podľa zistenia ústavného súdu sťažovateľka dosiaľ nepodala.

Vychádzajúc z obsahu sťažnosti popri dôvode uvedenom v § 371 ods. 1 písm. c)

, by mohli do úvahy ako dôvody dovolania vo veci sťažovateľky

pripadať aj dôvody uvedené v a . V tejto súvislosti

ústavný súd zdôrazňuje, že výklad týchto dovolacích dôvodov mu v zásade neprislúcha,

keďže ide o výklad zákona, ktorý patrí Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky, ktorý je aj

v trestnom konaní súdom dovolacím ( ). V situácii, keď

sťažovateľka dovolanie nepodala, je povinnosťou ústavného súdu skúmať, či je konanie

o podanej sťažnosti v jeho právomoci, pretože vzhľadom na uplatnenie

subsidiárnej právomoci ústavného súdu prichádza do úvahy len vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecného súdu.

Podľa názoru ústavného súdu tvrdenie sťažovateľky, že bolo opakovane porušené jej

právo na obhajobu v priebehu prípravného, ako aj súdneho konania, treba považovať za

dovolací dôvod v zmysle , podľa ktorého dovolanie

možno podať, ak zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu. Ústavný súd

pripúšťa, že ďalšie námietky uvádzané sťažovateľkou v sťažnosti nemusia byť pokryté

dovolacími dôvodmi uvedenými v ustanoveniach § 371 ods. 1 písm. a) až l) Trestného

poriadku, t. j. pripúšťa, že sťažovateľka v sťažnosti podanej ústavnému súdu uplatňuje

jednak také námietky, na základe ktorých má právo podať dovolanie (porušenie práva na

obhajobu), ako aj také námietky, na základe ktorých dovolanie podať nemôže.

Ústavný súd v tejto súvislosti zastáva názor, že pokiaľ sťažovateľka napáda pred

ústavným súdom právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu a postup, ktorý mu

predchádzal, tak z dôvodov, z ktorých by mohla podať dovolanie, ako aj z dôvodov, na

základe ktorých dovolanie podať nemôže, pričom dovolanie ešte nepodala a v čase

rozhodovania ústavného súdu jej ešte plynie zákonná lehota na podanie dovolania, nie je

v právomoci ústavného súdu takouto sťažnosťou sa zaoberať. Nie je totiž možné, aby na

preskúmanie toho istého rozhodnutia (tých istých jeho výrokov) bol príslušný zároveň

ústavný súd, ale aj všeobecný súd. Preto nie je daná právomoc ústavného súdu rozhodnúť

ani o tejto časti sťažnosti sťažovateľky (mutatis mutandis napr. ).

Z uvedených dôvodov ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25

ods. 2 aj tú časť sťažnosti, ktorou sťažovateľka namietala

porušenie označených základných práv podľa a práv podľa dohovoru rozsudkom

krajského súdu sp. zn. zo 7. októbra 2008.

Vo vzťahu k časti tohto uznesenia týkajúcej sa namietaného porušenia práv

sťažovateľky označeným rozsudkom krajského súdu ústavný súd považoval za potrebné

uviesť, že v prípade, ak by sťažovateľka podala popri sťažnosti ústavnému súdu zároveň

aj dovolanie proti tomuto rozsudku, by prichádzal do úvahy iný postup ústavného súdu.

Ústavný súd by mohol počkať na skončenie dovolacieho konania a v závislosti od jeho

výsledku vo veci sťažnosti sťažovateľky, po prípadnom rozšírení jej sťažnosti o rozhodnutie

dovolacieho súdu, meritórne rozhodnúť.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. júna 2009