Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 313/06
PDF · 223.13 KB
No categories available
III. ÚS 313/06
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. novembra 2007
v senáte zloženom z predsedu senátu Sergeja Kohuta a zo sudcov Ľudmily Gajdošíkovej
a Lajosa Mészárosa o sťažnosti G. F., K., zastúpenej advokátom JUDr. J. Č., K., vo veci
namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jej
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn.
20 C 176/99 takto
rozhodol:
1. Základné právo G. F. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 176/99 p o r u š e n é b o l o .
2. Okresnému súdu Košice I p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod sp. zn.
20 C 176/99 konal bez zbytočných prieťahov.
3. G. F. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie 20 000 Sk (slovom dvadsaťtisíc
slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Košice I p o v i n n ý zaplatiť do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4. G. F. p r i z n á v a úhradu trov konania 2 894 Sk (slovom
dvetisícosemstodeväťdesiatštyri slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Košice I
p o v i n n ý zaplatiť na účet advokáta JUDr. J. Č., K., do dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.
III. ÚS 313/06-12 z 10. októbra 2006 prijal na ďalšie konanie podľa § 25 ods. 3 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť G. F., K. (ďalej len
„sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. J. Č., K., vo veci namietaného porušenia jej
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jej záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 176/99.
Sťažovateľka uviedla, že sa ako žalobkyňa v 1. rade domáhala žalobou z 23. februára
1999 podanou okresnému súdu spolu s ďalšími ôsmimi žalobcami určenia vlastníctva vecí
týkajúcich sa dedičstva. Okresný súd až po štyroch rokoch (4. novembra 2003) rozhodol
vo veci medzitýmnym rozsudkom.
Odporcovia podali proti rozsudku odvolanie, o ktorom Krajský súd v Košiciach
(ďalej len „krajský súd“) uznesením č. k. 17 Co 16/04-215 z 15. októbra 2004 rozhodol tak,
že medzitýmny rozsudok zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.
Okresný súd bol od vrátenia spisu krajským súdom 16. novembra 2004 do 9. augusta 2005,
keď vydal uznesenie o pripustení zmeny petitu žaloby, ktorú žalobcovia doručili okresnému
súdu ešte 11. decembra 2002, vo veci nečinný.
Okresný súd následne vo veci opäť nekonal, preto právny zástupca sťažovateľky
podal 26. apríla 2006 sťažnosť na prieťahy v konaní. Predseda okresného súdu sa
v odpovedi č. Spr. 2347/06 zo 16. mája 2006 vyjadril, že sťažnosť považuje za dôvodnú.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti je sťažovateľka presvedčená, že okresný súd
v označenom konaní svojím postupom porušuje jej základné právo na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie veci
v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd po prijatí jej sťažnosti na ďalšie konanie takto
nálezom rozhodol:
„1. Základné právo G. F. na prerokovanie jej veci bez zbytočných prieťahov
zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jej záležitosti
v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn.
20 C 176/1999 porušené bolo.
2. Okresnému súdu Košice I prikazuje, aby v konaní vedenom pod sp. zn.
20 C 176/99 konal bez zbytočných prieťahov.
3. G. F. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume
40 000.-Sk (slovom štyridsaťtisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Košice
I povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. G. F. priznáva úhradu trov právneho zastúpenia v sume 5. 786.- Sk, ktorú je
Okresný súd Košice I povinný vyplatiť advokátovi JUDr. J. Č., K. na jeho účet č. ..., vedený
v S., a. s., pobočke K. do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“
Nárok na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia sťažovateľka odôvodnila
najmä pretrvávajúcim pocitom a stavom nepríjemnosti, nervozity, faktickej bezmocnosti,
krivdy, úzkosti, poníženosti a neistoty vyplývajúcej z neskončeného súdneho konania.
Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval právneho zástupcu
sťažovateľky a predsedu okresného súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci
konalo ústne pojednávanie, a predsedu okresného súdu aj na vyjadrenie k sťažnosti. Právny
zástupca sťažovateľky a predseda okresného súdu ústavnému súdu oznámili, že netrvajú na
konaní ústneho pojednávania, a preto ústavný súd podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom
súde od ústneho pojednávania upustil.
Predseda okresného súdu vo vyjadrení spoločnom aj pre vec vedenú pod sp. zn.
III. ÚS 313/06 uviedol:
„Sťažovateľky spolu s ďalšími žalobcami podali na tunajšom súde dňa 23. 2. 1999
žalobu o zaplatenie 457.800,- Sk.
Predmetom konania pred Okresným súdom Košice I je žaloba o vyplatenie
zákonných podielov z vyplatených kúpnych cien, ktoré boli žalovaným vyplatené potom, čo
zdedili v celosti nehnuteľnosti po neb. M. E., ktorý je ich právnym predchodcom.
Vzhľadom na skutočnosť, že v konaní na strane žalobcov i žalovaných vystupuje viac
subjektov, z ktorých v priebehu konania niektorí zomreli a bolo potrebné zisťovať okruh
ich dedičov a tiež z dôvodu, že pre rozhodnutie vo veci bolo potrebné zabezpečiť množstvo
listinných dokladov, považujem predmetné konanie po vecnej stránke za zložitejšie.
Po právnej stránke je táto vec štandardnou, o ktorej rozhodujú súdy
v občianskoprávnom konaní.
Súd dňa 4. 11. 2003 vo veci rozhodol medzitýmnym rozsudkom (20 C 176/99-203),
tento však Krajský súd v Košiciach v odvolacom konaní zrušil a vrátil vec prvostupňovému
súdu na ďalšie konanie.
Od 24. 11. 2004 súd vo veci plynule nekonal. Vybavujúca sudkyňa, JUDr. P., od
31. 12. 2004 prerušila výkon funkcie sudcu.
Dňa 7. 4. 2005 vec bola pridelená na vybavenie JUDr. I., ktorý vykonával na
Okresnom súde Košice I funkciu sudcu iba do 30. 11. 2005.
Dňa 26. 1. 2005 bola vec pridelená sudcovi JUDr. K., následne 2. 12. 2005 sudkyni
JUDr. L. a následne 19. 12. 2005 sudcovi JUDr. V.
Toto obdobie možno vo vzťahu k účastníkom považovať za zbytočné prieťahy
v konaní.
Od 19. 12. 2005 súd vo veci pravidelne koná.
Ďalšie pojednávania sa uskutočnili 9. 6. 2006, 10. 11. 2006, 5. 2. 2007, 5. 3. 2007 “
Predseda okresného súdu súhlasil s prerokovaním sťažnosti bez nariadenia ústneho
pojednávania.
Zo spisu okresného súdu sp. zn. 20 C 176/99 ústavný súd zistil tieto skutočnosti:
Konanie sa začalo na okresnom súde 23. februára 1999 doručením návrhu, ktorý
podali ôsmi navrhovatelia proti štyrom odporcom a žiadali, aby okresný súd uložil
odporcom zložiť do depozitu notára peňažnú čiastku, ktorá zodpovedá výške ich dedičských
podielov z kúpnej ceny za odpredané nehnuteľnosti. V roku 1999 sa uskutočnili dve
pojednávania (6. júla 1999 a 7. decembra 1999). Navrhovatelia podaním doručeným
15. júna 1999 upravili žalobný petit a podaním doručeným 21. októbra 1999 navrhli, aby
okresný súd uložil odporcom povinnosť predložiť kópie všetkých kúpnych zmlúv, ktorými
odpredali nehnuteľnosti z dedičstva po M. E., ktoré prevzal z dedičstva po M. B., rod. E.
V roku 2000 okresný súd zabezpečoval kópie kúpnych zmlúv výzvou komerčnej
právničke JUDr. S. (12. januára 2000) a dožiadaním katastrálnych odborov príslušných
okresných úradov (14. marca 2000 a 30. augusta 2000) podľa údajov oznámených
navrhovateľmi. Listom z 24. mája 2000 (urgovaným 17. júla 2000) súd vyzval právnu
zástupkyňu navrhovateľov, aby špecifikovala žalobný návrh. Navrhovatelia podaním
doručeným 19. septembra 2000 navrhli rozšírenie žaloby proti ďalším dvom odporcom
a upresnili žalobný návrh.
V roku 2001 sa uskutočnili tri pojednávania (2. apríla 2001, 12. novembra 2001
a 11. decembra 2001). Na pojednávaní 2. apríla 2001 okresný súd uložil právnej zástupkyni
navrhovateľov upresniť žalobný nárok a na pojednávaní 12. novembra 2001 ju vyzval, aby
upresnila návrh na vydanie medzitýmneho rozsudku. Okresný súd 16. novembra 2001
dožiadal katastrálne odbory príslušných okresných úradov o zaslanie kópií kúpnych zmlúv
podľa podania navrhovateľov doručeného 14. mája 2001.
V roku 2002 sa uskutočnili dve pojednávania (14. mája 2002 a 24. júna 2002).
Okresný súd výzvou právnej zástupkyni navrhovateľov z 20. februára 2002 a žiadosťou
príslušnému notárovi z 15. mája 2002 zisťoval právnych nástupcov po navrhovateľovi
v 7. rade. Listom z 21. augusta 2002 okresný súd vyzval odporcov, aby predložili všetky
kúpne zmluvy, ktorými odpredali nehnuteľnosti z dedičstva po M. E., resp. M. B., rod. E.,
a následne okresný súd listom z 10. októbra 2002 vyzval právnu zástupkyňu navrhovateľov,
aby vyčíslila náhradu požadovanú z kúpnych zmlúv pripojených v spise. Upresnenie
žalobného návrhu bolo doručené 11. decembra 2002.
V roku 2003 sa uskutočnili tri pojednávania (24. marca 2003, 27. mája 2003
a 4. novembra 2003). Okresný súd listom z 24. januára 2003 vyzval právnu zástupkyňu
navrhovateľov, aby špecifikovala uplatnený nárok každého navrhovateľa a aby každý
navrhovateľ zaplatil súdny poplatok z výšky uplatneného podielu. Na pojednávaní
24. marca 2003 okresný súd opäť vyzval právnu zástupkyňu navrhovateľov, aby upresnila
žalobný petit a tiež, aby oznámila právnych nástupcov po navrhovateľovi v 2. rade. Na
pojednávaní 4. novembra 2003 okresný súd vyhlásil medzitýmny rozsudok, ktorým
rozhodol, že žalobný nárok je čo sa týka právneho základu opodstatnený v plnom rozsahu.
Okresný súd 13. januára 2004 predložil spis s odvolaním odporcov v 1. – 4. rade
proti medzitýmnemu rozsudku na rozhodnutie krajskému súdu. Odvolací súd uznesením
č. k. 17 Co 16/04-215 z 15. októbra 2004 zrušil medzitýmny rozsudok a vrátil vec súdu
prvého stupňa na ďalšie konanie. Spis bol okresnému súdu doručený 16. novembra 2004.
Od vrátenia veci odvolacím súdom okresný súd uznesením z 9. augusta 2005
pripustil zmenu žaloby podľa návrhu z 3. decembra 2002. Na pojednávaní 9. júna 2006
okresný súd vyzval právneho zástupcu navrhovateľov na upresnenie žalobného petitu
z 3. decembra 2002 a špecifikáciu pozemkov, ktoré boli odpredané a za ktoré navrhovatelia
žiadajú náhradu.
Ďalšie pojednávania sa uskutočnili 10. novembra 2006, 5. februára 2007
a 5. marca 2007.
II.
Sťažovateľka sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva
zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov, a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa
ktorého každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej
lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo svojej
ustálenej judikatúry, podľa ktorej účelom základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba
domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na súde sa
právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty
dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným
spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím
súdu (napr. II. ÚS 219/04).
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, ústavný súd podľa svojej konštantnej judikatúry (napr. II. ÚS 813/00,
IV. ÚS 74/02) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci,
o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného
súdu (3). Za súčasť prvého kritéria považuje ústavný súd aj povahu prerokúvanej veci.
Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.
1. Predmetom konania je určenie vlastníctva do dedičstva. Čo sa týka zložitosti veci,
predseda okresného súdu poukázal na skutkovú zložitosť veci vyvolanú počtom účastníkov
konania tak na strane navrhovateľov, ako aj odporcov, ako aj zmenami v dôsledku
procesného nástupníctva po zomrelých navrhovateľoch a tiež potrebou zabezpečiť
množstvo listinných dokladov pre rozhodnutie v merite veci. Ústavný súd zistil
z predloženého spisu rovnaké skutočnosti a na základe nich hodnotí konanie ako fakticky
zložité. Po právnej stránke sa konanie nevyznačuje osobitnou zložitosťou a vec ako
štandardnú označil aj predseda okresného súdu.
2. Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval existenciu zbytočných
prieťahov v konaní sp. zn. 20 C 176/99, bolo správanie sťažovateľky ako účastníčky
konania. Sťažovateľka (spolu s ostatnými navrhovateľmi) priebežne upravovala
a upresňovala, resp. rozširovala žalobný návrh v závislosti od zistenia ďalších kúpnych
zmlúv, ktorými odporcovia odpredali nehnuteľnosti pôvodne patriace do dedičstva po M. B.
Keďže zákon (za podmienok v ňom upravených) pripúšťa takýto procesný postup
navrhovateľov, ústavný súd ho nepovažuje za okolnosť, ktorá spôsobuje zbytočné prieťahy
v konaní. Na druhej strane však skutočnosť, že navrhovatelia nevedeli predložiť všetky
kúpne zmluvy a tieto priebežne dopĺňali, resp. označovali odpredané nehnuteľnosti,
považuje ústavný súd za okolnosť, ktorá objektívne prispela k doterajšej dĺžke konania.
V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej dĺžku súdneho
konania, ktorá je dôsledkom úkonov jeho účastníkov alebo ich nečinnosti, nemožno
považovať za dôvod na vyslovenie prieťahov v súdnom konaní (II. ÚS 41/00,
3. V rámci posledného kritéria ústavný súd pri hodnotení postupu okresného súdu
v namietanom konaní zistil, že okresný súd v zásade postupoval v konaní plynulo do
vyhlásenia medzitýmneho rozsudku 4. novembra 2003. Za jediné výraznejšie obdobie
nečinnosti v tejto etape ústavný súd považuje obdobie od 30. augusta 2000 (žiadosť
okresného súdu na predloženie kúpnych zmlúv Okresnému úradu Košice III) do 7. februára
2001 (nariadenie pojednávania).
Ďalšie obdobia nečinnosti ústavný súd zistil v postupe okresného súdu po vrátení
veci z odvolacieho súdu (16. novembra 2004), ktorý vytkol okresnému súdu aj viaceré
procesné pochybenia. Okresný súd až 9. augusta 2005 rozhodol o pripustení zmeny návrhu
(nečinnosť takmer deväť mesiacov) a pojednávanie vo veci (na 9. jún 2006) nariadil až
2. mája 2006 (nečinnosť ďalších takmer deväť mesiacov). V tejto etape rýchlosť konania
ovplyvnila viacnásobná zmena zákonného sudcu, čo však nie je okolnosť, ktorú ústavný súd
pri posudzovaní zbytočných prieťahov v konaní zohľadňuje.
Na základe uvedených skutočností ústavný súd konštatoval, že okresný súd svojím
postupom, ktorý nesmeroval účinne k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľky
v posudzovanej veci, porušil jej základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
III.
Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby
podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným
rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie,
opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil, aby
vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby,
ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.
Pretože namietané konanie nebolo do času rozhodovania ústavného súdu o sťažnosti
právoplatne skončené, ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby v konaní vedenom pod
sp. zn. 20 C 176/99 v ďalšom období konal bez zbytočných prieťahov.
Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho
základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie. Podľa § 50
ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného
zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.
Sťažovateľka žiadala, aby jej bolo priznané finančné zadosťučinenie 40 000 Sk
s odôvodnením, že dlhodobé predlžovanie súdneho konania veľmi nepriaznivo vplýva na jej
psychické rozpoloženie a podľa jej názoru porušovanie jej základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov nemožno dostatočne kompenzovať len
konštatovaním jeho porušenia a príkazom okresnému súdu konať bez zbytočných prieťahov.
Pri rozhodovaní o priznaní finančného zadosťučinenia ústavný súd zohľadnil
doterajšiu dĺžku konania, jeho celkový priebeh, obdobie, v ktorom došlo k zbytočným
prieťahom, a ďalšie okolnosti prípadu a dospel k záveru, že v danom prípade bude priznanie
finančného zadosťučinenia 20 000 Sk (slovom dvadsaťtisíc slovenských korún) primerané
konkrétnym okolnostiam prípadu.
Ústavný súd napokon rozhodol podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj
o náhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v súvislosti s jej právnym
zastupovaním advokátom JUDr. J. Č. konaní pred ústavným súdom. Ústavný súd ich
vyčíslil sumou 5 788 Sk (slovom päťtisícsedemstoosemdesiatosem slovenských korún)
spolu za dva úkony právnej pomoci vykonané v roku 2006 po 2 730 Sk podľa vyhlášky
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov a po 164 Sk
režijný paušál.
Vzhľadom na to, že právny zástupca zastupoval v konaní pred ústavným súdom
vo viacerých samostatných sťažnostiach takmer všetkých žalobcov ako sťažovateľov
(napr. I. ÚS 263/06, II. ÚS 286/06, III. ÚS 313/06, I. ÚS 270/06 ), čo v podstatnej miere
znížilo nároky na prípravu zastupovania, spísanie sťažnosti, ústavný súd znížil takto
vypočítanú odmenu za poskytovanie právnych služieb o jednu polovicu, t. j. na 2 894 Sk.
Trovy konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu (§ 31a
zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho súdneho poriadku) podľa výroku
rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 29. novembra 2007