Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 9/08
PDF · 223.25 KB
No categories available
II. ÚS 9/08
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 9/08-12
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. januára 2007
predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. J. K., B., zastúpeného advokátom JUDr. M. K., B.,
vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom a rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Sž-o-KS 132/2005 a takto
rozhodol:
Sťažnosť JUDr. J. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. marca 2007
doručená sťažnosť JUDr. J. K., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie
základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a rozhodnutím Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Sž-o-KS
132/2005.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že 13. októbra 2003 sťažovateľ podal žiadosť
o uvoľnenie zo služobného pomeru príslušníka Slovenskej informačnej služby (ďalej len
„SIS“), pričom túto žiadosť odôvodnil tvrdením, že ju podáva „z príkazu vedenia
Slovenskej informačnej služby“. Na základe uvedenej žiadosti bol sťažovateľ uvoľnený
zo služobného pomeru príslušníka SIS k 31. decembru 2003 personálnym rozkazom
riaditeľa Sekcie D Slovenskej informačnej služby č. 1187 zo 4. novembra 2003 (ďalej len
„personálny rozkaz“). Proti personálnemu rozkazu podal 5. januára 2004 sťažovateľ
odvolanie, ktoré založil na tvrdení: „(...) žiadosť o uvoľnenie zo služobného pomeru
príslušníka Slovenskej informačnej služby som nepodal slobodne, ale na základe príkazu
služobného vedenia sekcie vnútorného spravodajstva Slovenskej informačnej služby.“
Rozhodnutím riaditeľa SIS sp. zn. PK-19-5/2004 z 24. marca 2004 bolo odvolanie
sťažovateľa proti personálnemu rozkazu zamietnuté a napadnutý personálny rozkaz bol
potvrdený s odôvodnením, že pri vydávaní odvolaním napadnutého personálneho rozkazu
boli plne dodržané ustanovenia zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov
Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže
Slovenskej republiky a Železničnej polície v účinnom znení (ďalej len „zákon o štátnej
službe príslušníkov SIS“), a to konkrétne § 191 ods. 1 citovaného zákona, podľa ktorého pre
skončenie služobného pomeru príslušníka SIS uvoľnením sa vyžaduje, aby žiadosť
o uvoľnenie zo služobného pomeru bola písomná a doručená nadriadenému. Podľa názoru
riaditeľa SIS vzhľadom na uvedené dôvody, ktorými sťažovateľ odôvodňoval svoju žiadosť
o uvoľnenie zo služobného pomeru sú „irelevantné“.
Z dôvodu nespokojnosti s uvedeným rozhodnutím sťažovateľ podal 1. júna 2004
Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) žalobu o preskúmanie rozhodnutia
riaditeľa SIS sp. zn. PK-19-5/2004 z 24. marca 2004 podľa piatej časti Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) dôvodiac tým, že žiadosť o uvoľnenie zo služobného
pomeru nebola prejavom jeho slobodnej vôle, ale prejavom „vôle jeho nadriadených“.
Súčasne sťažovateľ v žalobe konštatoval, že ak by nesplnil rozkaz nadriadených podať si
žiadosť o uvoľnenie zo služobného pomeru, bol by „služobný pomer žalobcu skončený jeho
prepustením a tým by mu bol krátený aj nárok na odchodné“. Napokon sťažovateľ v žalobe
uviedol, že upozornil svojho nadriadeného, že príkaz podať si žiadosť o uvoľnenie
zo služobného pomeru je v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi, čím si
sťažovateľ splnil svoju povinnosť podľa § 48 ods. 4 zákona o štátnej službe príslušníkov
SIS. Svoju žalobu doplnil podaním z 2. mája 2005, ktorým navrhol dôkazy (svedkov
a listiny), ktoré žiadal vykonať v konaní pred krajským súdom.
Krajský súd v rozsahu námietok sťažovateľa založených na tvrdení, že jeho žiadosť
o uvoľnenie zo služobného pomeru príslušníka SIS je neplatným právnym úkonom
z dôvodu absencie požiadavky „slobody“ pri prejave vôle v zmysle § 250 ods. 1 písm. c)
zákona o štátnej službe príslušníkov SIS, preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie
riaditeľa SIS a rozsudkom č. k. 1 S 144/2004-30 zo 16. júna 2005 žalobu sťažovateľa
zamietol. Krajský súd nezistil, že by zo strany riaditeľa SIS alebo zo strany nadriadeného
došlo k takému konaniu, ktoré by voči sťažovateľovi „bolo konaním spôsobujúcim jeho
následné neslobodné konanie – rozhodnutie podať žiadosť o uvoľnenie zo služobného
pomeru. Teda táto jeho žiadosť bola urobená slobodne“. Krajský súd svoje závery
zdôvodnil jednako tým, že za nátlakové konanie na postup sťažovateľa pri podávaní žiadosti
o uvoľnenie zo služobného pomeru nemožno považovať pracovné stretnutie nadriadeného
so sťažovateľom konané 24. októbra 2003 už aj z dôvodu, že toto sa konalo 11 dní po
podaní predmetnej žiadosti (podaná 13. októbra 2003), a jednak tým, že konanie
sťažovateľa, resp. jeho slobodné rozhodnutie podať žiadosť o uvoľnenie zo služobného
pomeru nemohol ovplyvniť ani žiaden iný príkaz či pokyn nadriadeného sťažovateľovi,
ktorý by bol v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi, pretože sťažovateľ
nepreukázal existenciu takéhoto príkazu spôsobom predpokladaným v § 48 ods. 4 zákona
o štátnej službe príslušníkov SIS.
Krajský súd vo vzťahu k žiadosti sťažovateľa o doplnenie dokazovania v rozsudku
uviedol: „S poukazom na skutočnosť, že vykonanie navrhnutého dokazovania nemohlo mať
vplyv na posúdenie zákonnosti napadnutého rozhodnutia, súd toto dokazovanie nevykonal.“
Na základe odvolania sťažovateľa najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 2 Sž-o-KS
132/2005 z 23. novembra 2006 rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdil
opätovne konštatujúc, že žiadosť sťažovateľa o uvoľnenie zo služobného pomeru
príslušníka SIS bola platným právnym úkonom.
V súvislosti s rozsudkom najvyššieho súdu sťažovateľ v konaní pred ústavným
súdom namietal porušenie základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného
v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodu, že najvyšší súd
nevykonal ním navrhované dôkazy, takže v konečnom dôsledku rozhodol na základe
nedostatočne zisteného skutkového stavu. Podľa sťažovateľa pochybil najvyšší súd aj v tom,
že „nesprávne právne vyhodnotil žalobný dôvod, ktorý bol uplatnený v odvolacom konaní,
a to že nezákonnosť rozhodnutia žalovaného spočíva aj v skutočnosti, že personálny rozkaz
bol vydaný na moje krycie meno a bol podpísaný krycím menom riaditeľa Sekcie D
žalovaného. Súd dospel k názoru, že ani táto skutočnosť nespôsobuje nezákonnosť
rozhodnutia žalovaného“.
Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol: „Vzhľadom k tomu, že súd v konaní
rozhodol tak, že moju žalobu zamietol, resp. rozhodnutie o zamietnutí mojej žaloby potvrdil,
porušil moje základné práva upravené v čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky ako aj
upravené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Za
porušenie môjho základného práva považujem to, že súd neprejednal moju vec spravodlivo,
pretože rozhodol na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu. Keďže súd
nepostupoval v súlade s vyššie citovanými ustanoveniami zákona, porušil moje právo na
súdnu ochranu. Mám zato, že na preukázanie neplatnosti právneho úkonu z dôvodu, že
nebol urobený slobodne postačovali mnou predložené listiny, napr. žiadosť o prepustenie zo
služobného pomeru, resp. navrhované dôkazy, ktoré však vykonané neboli.“
Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na
ďalšie konanie rozhodol týmto nálezom:
„1. Základné právo (sloboda) JUDr. J. K. upravené v čl. 46 a nas. Ústavy Slovenskej
republiky a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Sž-o-
KS 132/2005 (rozhodnutím č. k. 2 Sž-o-KS 132/2005 z 23. 11. 2006) porušené bolo.
2. Rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 2 Sž-o-KS 132/2005
z 23. 11. 2006 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.
3. JUDr. J. K. priznáva trovy právneho zastúpenia v sume 6.288,- Sk, ktoré je
Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný zaplatiť na účet advokáta JUDr. M. K. (...)
vedený v Tatra banka, a. s. do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podstata námietok sťažovateľa ohľadom porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1
dohovoru spočíva v jeho nespokojnosti s rozsudkom najvyššieho súdu, ktorý sa podľa jeho
názoru nevysporiadal s dôkazmi, ktoré navrhoval na podporu svojich tvrdení ohľadom
preukázania, že jeho konanie pri podávaní žiadosti o uvoľnenie zo služobného pomeru
príslušníka SIS nebolo „slobodné“, čo malo napokon podľa sťažovateľa za následok, že
najvyšší súd rozhodol na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu. Okrem toho
sťažovateľ namietal označené rozhodnutie najvyššieho súdu aj z dôvodu, že najvyšší súd
„nesprávne právne vyhodnotil žalobný dôvod, ktorý bol uplatnený v odvolacom konaní“
spočívajúci v tvrdeniach o formálnych nedostatkoch náležitostí personálneho rozkazu.
Podľa ustálenej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či
v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké
právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96, I. ÚS 276/06).
Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým
prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Ústavný súd je v súlade so svojou všeobecnou
právomocou vyjadrenou v čl. 124 ústavy súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Táto
právomoc spolu s právomocou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy mu umožňuje preskúmať aj
napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, avšak iba z hľadiska, či sú alebo nie sú v súlade
s ústavno-procesnými zásadami upravenými v ústave. Ústavný súd nevykladá iné ako
ústavné zákony, a preto musí preskúmavať len to, či sa tieto zákony nevyložili spôsobom,
ktorý je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne neudržateľný pre zjavné pochybenia alebo
omyly v posudzovaní obsahu takýchto právnych úprav.
Inými slovami povedané, skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť
predmetom kontroly zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, I. ÚS 117/05, II. ÚS 127/07). Ak nie sú splnené tieto predpoklady
na preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov, ústavný súd nemôže dospieť k záveru
o vecnej spojitosti medzi základnými právami alebo slobodami, porušenie ktorých
sa namieta, a napádaným rozhodnutím všeobecných súdov prípadne postupom, ktorý im
predchádzal.
Najvyšší súd napadnutý rozsudok odôvodnil takto:
„V predmetnej veci bolo úlohou súdu v zmysle žalobného dôvodu posúdiť či právny
úkon žalobcu - žiadosť o uvoľnenie zo služobného pomeru - je neplatným právnym úkonom.
Krajský súd sa v odôvodnení rozsudku podrobne zaoberal týmto žalobným dôvodom
a dospel k záveru, že žiadosť žalobcu o jeho uvoľnenie zo služobného pomeru je platným
právnym úkonom. K rovnakému záveru po oboznámení sa s obsahom spisu dospel
aj odvolací súd.
Keďže žalobca podal žiadosť o uvoľnenie zo služobného pomeru súd hodnotil
obsahové a formálne náležitosti predmetnej žiadosti. Odvolací súd rovnako ako
prvostupňový súd dospel k záveru, že právny úkon bol urobený vážne. Bol urobený na
predpísanom tlačive a jasne formulované, že ide o žiadosť o uvoľnenie zo služobného
pomeru. Podľa názoru súdu ide o úkon určitý a zrozumiteľný.
V správnom súdnictve súdy preskúmavajú zákonnosť rozhodnutí a postupu správnych
orgánov. Pre súd je rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého
rozhodnutia (§ 250i ods. 1 O. s. p.).
Žalobca v podanom odvolaní proti personálnemu rozkazu nenavrhol vykonať žiadne
dôkazy (napr. vypočutie svedkov, predloženie písomností a pod.), na základe ktorých by
bolo možné preukázať, že zo strany žalovaného bol vyvíjaný nátlak, pod vplyvom ktorého by
žalobca konal neslobodne. Odvolací súd sa stotožnil so záverom krajského súdu, že žiadosť
žalobcu o uvoľnenie zo služobného pomeru bola urobená slobodne.
Pokiaľ ide o rozšírenie žalobného dôvodu na odvolacom pojednávaní, že
nezákonnosť rozhodnutia žalovaného spočíva aj v skutočnosti, že personálny rozkaz bol
vydaný na jeho krycie meno bol podpísaný krycím menom riaditeľa Sekcie D žalovaného,
súd dospel k záveru, že ani táto skutočnosť nespôsobuje nezákonnosť rozhodnutia
žalovaného.
Súd posudzuje zákonnosť rozhodnutia a postup správneho orgánu ako celok,
t. j. prvostupňové a druhostupňové rozhodnutie.
Je nesporné, že odvolanie proti personálnemu rozkazu podal žalobca pod vlastným
menom. Rozhodnutie o odvolaní vydal a podpísal vlastným menom vtedajší riaditeľ
Slovenskej informačnej služby gen. Ing. L. P., CSc. V rozhodnutí o odvolaní, je na vlastné
meno žalobcu je zdôvodnené, z akých dôvodov je predmetný personálny rozkaz v súlade so
zákonom. Rozhodnutie o odvolaní má predpísané formálne náležitosti, preto je aj
preskúmateľné.
S ohľadom na horeuvedené nepovažoval odvolací súd rozhodnutie žalovaného
za nezákonné ani z dôvodu, ktorým boli rozšírené dôvody odvolania na odvolacom
pojednávaní.
Z týchto dôvodov Najvyšší sud Slovenskej republiky ako súd odvolací dospel
k záveru, že námietky žalobcu uvedené v odvolaní nie sú opodstatnené a preto podľa § 219
O. s. p. napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave ako vecne správny potvrdil.“
V súvislosti s namietaným porušením označených práv sťažovateľa napadnutým
rozsudkom najvyššieho súdu (vydaným v správnom súdnictve podľa V. časti Občianskeho
súdneho poriadku) je podľa názoru ústavného súdu potrebné zohľadniť špecifická
správneho súdnictva. V rámci správneho súdnictva súdy preskúmavajú „zákonnosť“
rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy na základe žalôb alebo opravných
prostriedkov (§ 244 ods. 1 OSP).
Z uvedeného vyplýva, že úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahradzovať
činnosť správnych orgánov, ale len preskúmať „zákonnosť“ ich postupov a rozhodnutí, teda
to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok vymedzených žalobou
rešpektovali príslušné hmotno-právne a procesno-právne predpisy. Inými slovami povedané,
treba vziať do úvahy, že správny súd nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý
posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej
správy. Vzhľadom na tieto špecifiká správneho súdnictva ústavný súd posudzoval aj
dôvodnosť námietok sťažovateľa proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu.
Sťažovateľ založil svoje tvrdenie o porušení základného práva na spravodlivé súdne
konanie v prvom rade na skutočnosti, že najvyšší súd nevykonal dôkazy, ktorých vykonanie
sťažovateľ navrhol na preukázanie svojich tvrdení, a preto podľa sťažovateľa najvyšší súd
rozhodol na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu.
Podľa zistení ústavného súdu argument o nedostatočnom zistení skutkového stavu
použil sťažovateľ aj na zdôvodnenie svojho odvolania proti rozsudku krajského súdu,
pričom z citovanej časti napadnutého rozsudku najvyššieho súdu je zrejmé, že najvyšší súd
sa s týmto argumentom sťažovateľa vysporiadal konštatovaním, že v „správnom súdnictve
súdy preskúmavajú zákonnosť rozhodnutí a postupu správnych orgánov. Pre súd je
rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia (§ 250i
ods. 1 O. s. p.)“, pričom najvyšší súd súčasne poukázal na skutočnosť, že v konaní pred
správnymi orgánmi (v odvolaní proti personálnemu rozkazu) sťažovateľ nevyužil svoje
právo a nepredložil žiadne návrhy na doplnenie dokazovania, resp. na zistenie pravdivého
skutkového stavu. Vzhľadom na už uvedenú skutočnosť, že v danom prípade najvyšší súd
ako súd správny nebol a ani nemohol byť súdom skutkovým, t. j. jeho úlohou nebolo
nahrádzať činnosť správnych orgánov pri zisťovaní skutkového stavu, považuje ústavný súd
rozhodnutie najvyššieho súdu za ústavne akceptovateľné. Preto námietky sťažovateľa proti
rozsudku najvyššieho súdu v tomto smere, t. j. že najvyšší súd nevykonal ním navrhované
dôkazy, v kontexte posúdenia možného porušenia sťažovateľom označeného práva na
spravodlivé súdne konanie nepovažoval ústavný súd za opodstatnené a relevantné.
Vzhľadom na uvedenú námietku ústavný súd hodnotí sťažnosť sťažovateľa ako
zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Podľa judikatúry ústavného súdu dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej zjavnú
neopodstatnenosť je nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva
alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(II. ÚS 70/00, I. ÚS 117/05, I. ÚS 225/05, II. ÚS 272/06, II. ÚS 127/07).
Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu,
v zmysle ktorej najvyšší súd porušil právo na spravodlivé súdne konanie preto, že
nezohľadnil formálne nedostatky v náležitostiach personálneho rozkazu, t. j. že personálny
rozkaz bol vydaný na krycie meno sťažovateľa a bol podpísaný krycím menom riaditeľa
sekcie D SIS, ústavný súd zistil, že túto námietku proti rozhodnutiu správneho orgánu
v prvom stupni, t. j. proti personálnemu rozkazu sťažovateľ neuplatnil ani v odvolaní proti
personálnemu rozkazu, ani v žalobe o preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu, ani
v písomnom odvolaní proti rozhodnutiu krajského súdu, ale prvýkrát ju uplatnil až na
ústnom pojednávaní pred (odvolacím) najvyšším súdom.
Podľa § 246c OSP pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto časti
(rozumej V. časť Občianskeho súdneho poriadku), sa použijú primerane ustanovenia prvej,
tretej a štvrtej časti tohto zákona.
Podľa § 205a ods. 1 OSP skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred
súdom prvého stupňa, sú pri odvolaní proti rozsudku alebo uzneseniu vo veci samej
odvolacím dôvodom len vtedy, ak
a) sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu
(prísediaceho) alebo obsadenia súdu,
b) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci samej,
c) odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4,
d) ich účastník konania bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť do
rozhodnutia súdu prvého stupňa.
V danom prípade teda sťažovateľ prvýkrát použil uvedenú námietku proti
personálnemu rozkazu až v odvolacom konaní pred najvyšším súdom, pričom jej skoršie
neuplatnenie nezdôvodnil existenciou žiadneho z dôvodov uvedených v citovanom § 205a
ods. 1 OSP. Aj napriek týmto skutočnostiam, ako aj napriek tomu, že predmetom skúmania
najvyššieho súdu v odvolacom konaní nebolo prvostupňové rozhodnutie správneho orgánu,
(personálny rozkaz) ktorého nedostatok formy sťažovateľ namieta, ale predmetom jeho
skúmania bolo rozhodnutie krajského súdu, sa najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí
navyše vysporiadal aj s touto námietkou sťažovateľa. Bezdôvodnosť uvedenej námietky
sťažovateľa najvyšší súd videl v tom, že nedostatky, ktoré sťažovateľ vytýkal personálnemu
rozkazu, t. j. rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa, napravil aj bez žiadosti
sťažovateľa už v rámci odvolacieho konania správny orgán druhého stupňa. Navyše žalobou
podanou podľa V. časti Občianskeho súdneho poriadku sa sťažovateľ domáhal preskúmania
rozhodnutia správneho orgánu druhého stupňa, ktoré z hľadiska jeho formálnych náležitosti
bolo považované za správne.
Uvedené zdôvodnenie najvyššieho súdu ohľadom druhej námietky sťažovateľa
považuje ústavný súd rovnako za ústavne akceptovateľné, a preto jeho sťažnosť aj v tejto
časti vyhodnotil ako zjavne neopodstatnenú, a z tohto dôvodu ju už pri predbežnom
prerokovaní odmietol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia (§ 25 ods. 2
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. januára 2008