Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 9/08

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. januára 2007

predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. J. K., B., zastúpeného advokátom JUDr. M. K., B.,

vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46

ods. 1 a práva zaručeného v Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom a rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Sž-o-KS 132/2005 a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. J. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. marca 2007

doručená sťažnosť JUDr. J. K., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie

základného práva na súdnu ochranu zaručeného v

(ďalej len „ústava“) a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a rozhodnutím Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Sž-o-KS

132/2005.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že 13. októbra 2003 sťažovateľ podal žiadosť

o uvoľnenie zo služobného pomeru príslušníka Slovenskej informačnej služby (ďalej len

„SIS“), pričom túto žiadosť odôvodnil tvrdením, že ju podáva „z príkazu vedenia

Slovenskej informačnej služby“. Na základe uvedenej žiadosti bol sťažovateľ uvoľnený

zo služobného pomeru príslušníka SIS k 31. decembru 2003 personálnym rozkazom

riaditeľa Sekcie D Slovenskej informačnej služby č. 1187 zo 4. novembra 2003 (ďalej len

„personálny rozkaz“). Proti personálnemu rozkazu podal 5. januára 2004 sťažovateľ

odvolanie, ktoré založil na tvrdení: „(...) žiadosť o uvoľnenie zo služobného pomeru

príslušníka Slovenskej informačnej služby som nepodal slobodne, ale na základe príkazu

služobného vedenia sekcie vnútorného spravodajstva Slovenskej informačnej služby.“

Rozhodnutím riaditeľa SIS sp. zn. z 24. marca 2004 bolo odvolanie

sťažovateľa proti personálnemu rozkazu zamietnuté a napadnutý personálny rozkaz bol

potvrdený s odôvodnením, že pri vydávaní odvolaním napadnutého personálneho rozkazu

boli plne dodržané ustanovenia o štátnej službe príslušníkov

Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže

Slovenskej republiky a Železničnej polície v účinnom znení (ďalej len „zákon o štátnej

službe príslušníkov SIS“), a to konkrétne § 191 ods. 1 citovaného zákona, podľa ktorého pre

skončenie služobného pomeru príslušníka SIS uvoľnením sa vyžaduje, aby žiadosť

o uvoľnenie zo služobného pomeru bola písomná a doručená nadriadenému. Podľa názoru

riaditeľa SIS vzhľadom na uvedené dôvody, ktorými sťažovateľ odôvodňoval svoju žiadosť

o uvoľnenie zo služobného pomeru sú „irelevantné“.

Z dôvodu nespokojnosti s uvedeným rozhodnutím sťažovateľ podal 1. júna 2004

Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) žalobu o preskúmanie rozhodnutia

riaditeľa SIS sp. zn. z 24. marca 2004 podľa piatej časti Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) dôvodiac tým, že žiadosť o uvoľnenie zo služobného

pomeru nebola prejavom jeho slobodnej vôle, ale prejavom „vôle jeho nadriadených“.

Súčasne sťažovateľ v žalobe konštatoval, že ak by nesplnil rozkaz nadriadených podať si

žiadosť o uvoľnenie zo služobného pomeru, bol by „služobný pomer žalobcu skončený jeho

prepustením a tým by mu bol krátený aj nárok na odchodné“. Napokon sťažovateľ v žalobe

uviedol, že upozornil svojho nadriadeného, že príkaz podať si žiadosť o uvoľnenie

zo služobného pomeru je v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi, čím si

sťažovateľ splnil svoju povinnosť podľa § 48 ods. 4 zákona o štátnej službe príslušníkov

SIS. Svoju žalobu doplnil podaním z 2. mája 2005, ktorým navrhol dôkazy (svedkov

a listiny), ktoré žiadal vykonať v konaní pred krajským súdom.

Krajský súd v rozsahu námietok sťažovateľa založených na tvrdení, že jeho žiadosť

o uvoľnenie zo služobného pomeru príslušníka SIS je neplatným právnym úkonom

z dôvodu absencie požiadavky „slobody“ pri prejave vôle v zmysle § 250 ods. 1 písm. c)

zákona o štátnej službe príslušníkov SIS, preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie

riaditeľa SIS a rozsudkom č. k. -30 zo 16. júna 2005 žalobu sťažovateľa

zamietol. Krajský súd nezistil, že by zo strany riaditeľa SIS alebo zo strany nadriadeného

došlo k takému konaniu, ktoré by voči sťažovateľovi „bolo konaním spôsobujúcim jeho

následné neslobodné konanie – rozhodnutie podať žiadosť o uvoľnenie zo služobného

pomeru. Teda táto jeho žiadosť bola urobená slobodne“. Krajský súd svoje závery

zdôvodnil jednako tým, že za nátlakové konanie na postup sťažovateľa pri podávaní žiadosti

o uvoľnenie zo služobného pomeru nemožno považovať pracovné stretnutie nadriadeného

so sťažovateľom konané 24. októbra 2003 už aj z dôvodu, že toto sa konalo 11 dní po

podaní predmetnej žiadosti (podaná 13. októbra 2003), a jednak tým, že konanie

sťažovateľa, resp. jeho slobodné rozhodnutie podať žiadosť o uvoľnenie zo služobného

pomeru nemohol ovplyvniť ani žiaden iný príkaz či pokyn nadriadeného sťažovateľovi,

ktorý by bol v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi, pretože sťažovateľ

nepreukázal existenciu takéhoto príkazu spôsobom predpokladaným v § 48 ods. 4 zákona

o štátnej službe príslušníkov SIS.

Krajský súd vo vzťahu k žiadosti sťažovateľa o doplnenie dokazovania v rozsudku

uviedol: „S poukazom na skutočnosť, že vykonanie navrhnutého dokazovania nemohlo mať

vplyv na posúdenie zákonnosti napadnutého rozhodnutia, súd toto dokazovanie nevykonal.“

Na základe odvolania sťažovateľa najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 2 Sž-o-KS

132/2005 z 23. novembra 2006 rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdil

opätovne konštatujúc, že žiadosť sťažovateľa o uvoľnenie zo služobného pomeru

príslušníka SIS bola platným právnym úkonom.

V súvislosti s rozsudkom najvyššieho súdu sťažovateľ v konaní pred ústavným

súdom namietal porušenie základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného

v a práva zaručeného v dohovoru z dôvodu, že najvyšší súd

nevykonal ním navrhované dôkazy, takže v konečnom dôsledku rozhodol na základe

nedostatočne zisteného skutkového stavu. Podľa sťažovateľa pochybil najvyšší súd aj v tom,

že „nesprávne právne vyhodnotil žalobný dôvod, ktorý bol uplatnený v odvolacom konaní,

a to že nezákonnosť rozhodnutia žalovaného spočíva aj v skutočnosti, že personálny rozkaz

bol vydaný na moje krycie meno a bol podpísaný krycím menom riaditeľa Sekcie D

žalovaného. Súd dospel k názoru, že ani táto skutočnosť nespôsobuje nezákonnosť

rozhodnutia žalovaného“.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol: „Vzhľadom k tomu, že súd v konaní

rozhodol tak, že moju žalobu zamietol, resp. rozhodnutie o zamietnutí mojej žaloby potvrdil,

porušil moje základné práva upravené v a nasl. ako aj

upravené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Za

porušenie môjho základného práva považujem to, že súd neprejednal moju vec spravodlivo,

pretože rozhodol na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu. Keďže súd

nepostupoval v súlade s vyššie citovanými ustanoveniami zákona, porušil moje právo na

súdnu ochranu. Mám zato, že na preukázanie neplatnosti právneho úkonu z dôvodu, že

nebol urobený slobodne postačovali mnou predložené listiny, napr. žiadosť o prepustenie zo

služobného pomeru, resp. navrhované dôkazy, ktoré však vykonané neboli.“

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na

ďalšie konanie rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné právo (sloboda) JUDr. J. K. upravené v a nas. Slovenskej

republiky a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Sž-o-

KS 132/2005 (rozhodnutím č. k. 2 Sž-o-KS 132/2005 z 23. 11. 2006) porušené bolo.

2. Rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 2 Sž-o-KS 132/2005

z 23. 11. 2006 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

3. JUDr. J. K. priznáva trovy právneho zastúpenia v sume 6.288,- Sk, ktoré je

Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný zaplatiť na účet advokáta JUDr. M. K. (...)

vedený v Tatra banka, a. s. do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podstata námietok sťažovateľa ohľadom porušenia a

dohovoru spočíva v jeho nespokojnosti s rozsudkom najvyššieho súdu, ktorý sa podľa jeho

názoru nevysporiadal s dôkazmi, ktoré navrhoval na podporu svojich tvrdení ohľadom

preukázania, že jeho konanie pri podávaní žiadosti o uvoľnenie zo služobného pomeru

príslušníka SIS nebolo „slobodné“, čo malo napokon podľa sťažovateľa za následok, že

najvyšší súd rozhodol na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu. Okrem toho

sťažovateľ namietal označené rozhodnutie najvyššieho súdu aj z dôvodu, že najvyšší súd

„nesprávne právne vyhodnotil žalobný dôvod, ktorý bol uplatnený v odvolacom konaní“

spočívajúci v tvrdeniach o formálnych nedostatkoch náležitostí personálneho rozkazu.

Podľa ustálenej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či

v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké

právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (, ).

Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým

prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Ústavný súd je v súlade so svojou všeobecnou

právomocou vyjadrenou v súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Táto

právomoc spolu s právomocou podľa mu umožňuje preskúmať aj

napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, avšak iba z hľadiska, či sú alebo nie sú v súlade

s ústavno-procesnými zásadami upravenými v ústave. Ústavný súd nevykladá iné ako

ústavné zákony, a preto musí preskúmavať len to, či sa tieto zákony nevyložili spôsobom,

ktorý je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne neudržateľný pre zjavné pochybenia alebo

omyly v posudzovaní obsahu takýchto právnych úprav.

Inými slovami povedané, skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť

predmetom kontroly zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, , ). Ak nie sú splnené tieto predpoklady

na preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov, ústavný súd nemôže dospieť k záveru

o vecnej spojitosti medzi základnými právami alebo slobodami, porušenie ktorých

sa namieta, a napádaným rozhodnutím všeobecných súdov prípadne postupom, ktorý im

predchádzal.

Najvyšší súd napadnutý rozsudok odôvodnil takto:

„V predmetnej veci bolo úlohou súdu v zmysle žalobného dôvodu posúdiť či právny

úkon žalobcu - žiadosť o uvoľnenie zo služobného pomeru - je neplatným právnym úkonom.

Krajský súd sa v odôvodnení rozsudku podrobne zaoberal týmto žalobným dôvodom

a dospel k záveru, že žiadosť žalobcu o jeho uvoľnenie zo služobného pomeru je platným

právnym úkonom. K rovnakému záveru po oboznámení sa s obsahom spisu dospel

aj odvolací súd.

Keďže žalobca podal žiadosť o uvoľnenie zo služobného pomeru súd hodnotil

obsahové a formálne náležitosti predmetnej žiadosti. Odvolací súd rovnako ako

prvostupňový súd dospel k záveru, že právny úkon bol urobený vážne. Bol urobený na

predpísanom tlačive a jasne formulované, že ide o žiadosť o uvoľnenie zo služobného

pomeru. Podľa názoru súdu ide o úkon určitý a zrozumiteľný.

V správnom súdnictve súdy preskúmavajú zákonnosť rozhodnutí a postupu správnych

orgánov. Pre súd je rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého

rozhodnutia ( ).

Žalobca v podanom odvolaní proti personálnemu rozkazu nenavrhol vykonať žiadne

dôkazy (napr. vypočutie svedkov, predloženie písomností a pod.), na základe ktorých by

bolo možné preukázať, že zo strany žalovaného bol vyvíjaný nátlak, pod vplyvom ktorého by

žalobca konal neslobodne. Odvolací súd sa stotožnil so záverom krajského súdu, že žiadosť

žalobcu o uvoľnenie zo služobného pomeru bola urobená slobodne.

Pokiaľ ide o rozšírenie žalobného dôvodu na odvolacom pojednávaní, že

nezákonnosť rozhodnutia žalovaného spočíva aj v skutočnosti, že personálny rozkaz bol

vydaný na jeho krycie meno bol podpísaný krycím menom riaditeľa Sekcie D žalovaného,

súd dospel k záveru, že ani táto skutočnosť nespôsobuje nezákonnosť rozhodnutia

žalovaného.

Súd posudzuje zákonnosť rozhodnutia a postup správneho orgánu ako celok,

t. j. prvostupňové a druhostupňové rozhodnutie.

Je nesporné, že odvolanie proti personálnemu rozkazu podal žalobca pod vlastným

menom. Rozhodnutie o odvolaní vydal a podpísal vlastným menom vtedajší riaditeľ

Slovenskej informačnej služby gen. Ing. L. P., CSc. V rozhodnutí o odvolaní, je na vlastné

meno žalobcu je zdôvodnené, z akých dôvodov je predmetný personálny rozkaz v súlade so

zákonom. Rozhodnutie o odvolaní má predpísané formálne náležitosti, preto je aj

preskúmateľné.

S ohľadom na horeuvedené nepovažoval odvolací súd rozhodnutie žalovaného

za nezákonné ani z dôvodu, ktorým boli rozšírené dôvody odvolania na odvolacom

pojednávaní.

Z týchto dôvodov Najvyšší sud Slovenskej republiky ako súd odvolací dospel

k záveru, že námietky žalobcu uvedené v odvolaní nie sú opodstatnené a preto podľa § 219

napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave ako vecne správny potvrdil.“

V súvislosti s namietaným porušením označených práv sťažovateľa napadnutým

rozsudkom najvyššieho súdu (vydaným v správnom súdnictve podľa V. časti Občianskeho

súdneho poriadku) je podľa názoru ústavného súdu potrebné zohľadniť špecifická

správneho súdnictva. V rámci správneho súdnictva súdy preskúmavajú „zákonnosť“

rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy na základe žalôb alebo opravných

prostriedkov ( ).

Z uvedeného vyplýva, že úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahradzovať

činnosť správnych orgánov, ale len preskúmať „zákonnosť“ ich postupov a rozhodnutí, teda

to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok vymedzených žalobou

rešpektovali príslušné hmotno-právne a procesno-právne predpisy. Inými slovami povedané,

treba vziať do úvahy, že správny súd nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý

posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej

správy. Vzhľadom na tieto špecifiká správneho súdnictva ústavný súd posudzoval aj

dôvodnosť námietok sťažovateľa proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu.

Sťažovateľ založil svoje tvrdenie o porušení základného práva na spravodlivé súdne

konanie v prvom rade na skutočnosti, že najvyšší súd nevykonal dôkazy, ktorých vykonanie

sťažovateľ navrhol na preukázanie svojich tvrdení, a preto podľa sťažovateľa najvyšší súd

rozhodol na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu.

Podľa zistení ústavného súdu argument o nedostatočnom zistení skutkového stavu

použil sťažovateľ aj na zdôvodnenie svojho odvolania proti rozsudku krajského súdu,

pričom z citovanej časti napadnutého rozsudku najvyššieho súdu je zrejmé, že najvyšší súd

sa s týmto argumentom sťažovateľa vysporiadal konštatovaním, že v „správnom súdnictve

súdy preskúmavajú zákonnosť rozhodnutí a postupu správnych orgánov. Pre súd je

rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia (§ 250i

ods. 1 )“, pričom najvyšší súd súčasne poukázal na skutočnosť, že v konaní pred

správnymi orgánmi (v odvolaní proti personálnemu rozkazu) sťažovateľ nevyužil svoje

právo a nepredložil žiadne návrhy na doplnenie dokazovania, resp. na zistenie pravdivého

skutkového stavu. Vzhľadom na už uvedenú skutočnosť, že v danom prípade najvyšší súd

ako súd správny nebol a ani nemohol byť súdom skutkovým, t. j. jeho úlohou nebolo

nahrádzať činnosť správnych orgánov pri zisťovaní skutkového stavu, považuje ústavný súd

rozhodnutie najvyššieho súdu za ústavne akceptovateľné. Preto námietky sťažovateľa proti

rozsudku najvyššieho súdu v tomto smere, t. j. že najvyšší súd nevykonal ním navrhované

dôkazy, v kontexte posúdenia možného porušenia sťažovateľom označeného práva na

spravodlivé súdne konanie nepovažoval ústavný súd za opodstatnené a relevantné.

Vzhľadom na uvedenú námietku ústavný súd hodnotí sťažnosť sťažovateľa ako

zjavne neopodstatnenú ( ).

Podľa judikatúry ústavného súdu dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej zjavnú

neopodstatnenosť je nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva

alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, , , , ).

Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu,

v zmysle ktorej najvyšší súd porušil právo na spravodlivé súdne konanie preto, že

nezohľadnil formálne nedostatky v náležitostiach personálneho rozkazu, t. j. že personálny

rozkaz bol vydaný na krycie meno sťažovateľa a bol podpísaný krycím menom riaditeľa

sekcie D SIS, ústavný súd zistil, že túto námietku proti rozhodnutiu správneho orgánu

v prvom stupni, t. j. proti personálnemu rozkazu sťažovateľ neuplatnil ani v odvolaní proti

personálnemu rozkazu, ani v žalobe o preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu, ani

v písomnom odvolaní proti rozhodnutiu krajského súdu, ale prvýkrát ju uplatnil až na

ústnom pojednávaní pred (odvolacím) najvyšším súdom.

Podľa pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto časti

(rozumej V. časť ), sa použijú primerane ustanovenia prvej,

tretej a štvrtej časti tohto zákona.

Podľa skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred

súdom prvého stupňa, sú pri odvolaní proti rozsudku alebo uzneseniu vo veci samej

odvolacím dôvodom len vtedy, ak

a) sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu

(prísediaceho) alebo obsadenia súdu,

b) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci samej,

c) odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4,

d) ich účastník konania bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť do

rozhodnutia súdu prvého stupňa.

V danom prípade teda sťažovateľ prvýkrát použil uvedenú námietku proti

personálnemu rozkazu až v odvolacom konaní pred najvyšším súdom, pričom jej skoršie

neuplatnenie nezdôvodnil existenciou žiadneho z dôvodov uvedených v citovanom § 205a

ods. 1 . Aj napriek týmto skutočnostiam, ako aj napriek tomu, že predmetom skúmania

najvyššieho súdu v odvolacom konaní nebolo prvostupňové rozhodnutie správneho orgánu,

(personálny rozkaz) ktorého nedostatok formy sťažovateľ namieta, ale predmetom jeho

skúmania bolo rozhodnutie krajského súdu, sa najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí

navyše vysporiadal aj s touto námietkou sťažovateľa. Bezdôvodnosť uvedenej námietky

sťažovateľa najvyšší súd videl v tom, že nedostatky, ktoré sťažovateľ vytýkal personálnemu

rozkazu, t. j. rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa, napravil aj bez žiadosti

sťažovateľa už v rámci odvolacieho konania správny orgán druhého stupňa. Navyše žalobou

podanou podľa V. časti sa sťažovateľ domáhal preskúmania

rozhodnutia správneho orgánu druhého stupňa, ktoré z hľadiska jeho formálnych náležitosti

bolo považované za správne.

Uvedené zdôvodnenie najvyššieho súdu ohľadom druhej námietky sťažovateľa

považuje ústavný súd rovnako za ústavne akceptovateľné, a preto jeho sťažnosť aj v tejto

časti vyhodnotil ako zjavne neopodstatnenú, a z tohto dôvodu ju už pri predbežnom

prerokovaní odmietol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia (§ 25 ods. 2

).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. januára 2008