Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 25/08

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-51

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. januára 2008

predbežne prerokoval sťažnosť M. B., zastúpeného advokátom JUDr. D. M., P., vo veci

namietaného porušenia jeho základných práv podľa a 3, a

Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 18. júla

2007 a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. B. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. októbra 2007

doručená sťažnosť M. B., (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. D. M. P.,

ktorou namieta porušenie svojho základného práva na právnu pomoc a na rovnosť

účastníkov v konaní zaručeného v a 3 (ďalej len

„ústava“), základného práva na zákonného sudcu zaručeného v a práva na

spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 18. júla 2007.

Sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu Poprad (ďalej len „okresný súd“)

č. k. -268 z 15. mája 2006 v spojení s uznesením Krajského súdu v Prešove

(ďalej len „krajský súd“) č. k. -305 z 18. januára 2007 uznaný vinným

z trestného činu týrania blízkej a zverenej osoby podľa § 215 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. d)

v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný

zákon“) a odsúdený na trest odňatia slobody v trvaní troch rokov, na výkon ktorého bol

zaradený do prvej nápravnovýchovnej skupiny. Proti uzneseniu krajského súdu podali

sťažovateľ a jeho matka dovolanie, v ktorom sťažovateľ namietal, že odvolací súd konal

a rozhodol v nezákonnom zložení, neodstránil porušenie práv obhajoby, ktorých sa mal

dopustiť okresný súd formálne vykonaným hlavným pojednávaním 15. mája 2006, keď

obžalovanému nebolo umožnené ukončiť jeho výpoveď a nebolo jemu ani jeho obhajcovi

umožnené predložiť návrhy na doplnenie dokazovania. Vykonané dokazovanie bolo

nezákonné, skutkový stav bol vyhodnotený v rozpore s vykonaným dokazovaním,

nezákonným dôkazom je aj znalecké dokazovanie, pretože znalec, ktorý podal posudok na

poškodenú, bol pribratý ako konzultant pri vypracovaní znaleckého posudku na sťažovateľa,

a preto mohol ovplyvniť výsledok znaleckého skúmania sťažovateľa tak, aby korešpondoval

so záverom ním podaného znaleckého posudku. Okresný súd tiež porušil zásadu viazanosti

právnym názorom vysloveným odvolacím súdom v zrušujúcom uznesení. Odvolací súd

zamietol odvolanie napriek tomu, že s návrhom obhajcu na zrušenie prvostupňového

rozsudku a vrátenie veci na ďalšie konanie sa stotožnil aj krajský prokurátor. Sťažovateľ

v dovolaní pomerne rozsiahlo podáva vlastnú interpretáciu vykonaných dôkazov

a poukazuje na ich rozdielne hodnotenie všeobecnými súdmi.

Najvyšší súd o podanom dovolaní rozhodol uznesením sp. zn.

z 18. júla 2007 tak, že ho odmietol. Sťažovateľ namieta, že „došlo tak k porušeniu práv

sťažovateľa na spravodlivé prejednanie veci súdom, bolo mu súdmi znemožnené riadne

uplatniť svoje právo na obhajobu, dôkazy boli vykonávané a hodnotené jednostranne

a v konečnom dôsledku sa to prejavilo v nezákonnom a nespravodlivom odsúdení

sťažovateľa.

Porušenie zásady nestrannosti dovolacím súdom je evidentné už z faktu, že

o vyjadrenie k dovolaniu nepožiadal príslušného krajského prokurátora, ale okresného

prokurátora. (...)

1/ Pokiaľ ide o prvý dovolací dôvod týkajúci sa otázky práva na prejednanie veci

zákonným sudcom, touto sa dovolací súd vôbec nezaoberal z toho hľadiska ako bol tento

dovolací dôvod formulovaný a odôvodnený. . .. Neboli teda odstránené pochybnosti o tom,

či došlo k odňatiu veci zákonnému sudcovi a teda či bol dodržaný SR.

2/ Pokiaľ ide o druhý dovolací dôvod, tento sa zaoberá porušením práva na

obhajobu. Najvyšší súd ako súd dovolací neuznal ani tento dôvod opierajúc sa o obsah

zápisnice z hlavného pojednávania z 15. 5. 2006, ktorú považoval za správnu po stránke

formálnej aj vecného obsahu. (...)

Neobstojí tvrdenie dovolacieho súdu, že z obsahu zápisnice zistil, že nie je daný

dovolací dôvod namietaný v časti Ad 2 dovolania, pretože ide o také skutočnosti, ktoré

nemožno zo zápisnice zistiť. V zápisnici sa totiž neobjavilo, to, čo bolo podstatné, a to, že

konajúca samosudkyňa dňa 15. 5. 2006 vykonala pojednávanie len formálne, keď

zaprotokolovala, že oboznamuje dôvody zrušujúceho uznesenia, hoci v skutočnosti

oboznámenie nevykonala, ako aj to, že keď sa obhajca domáhal, aby bolo obžalovanému

umožnené pokračovať vo výpovedi, konajúca samosudkyňa nielenže to obžalovanému

neumožnila, ale pohrozila obhajcovi poriadkovou pokutou, a keď chcel obhajca navrhnúť

dôkazy, sudkyňa mu slovo neudelila, vyhlásila dokazovanie za skončené a formálne vyzvala

na záverečné reči. ... Toto sa v zápisnici samozrejme neobjavilo a preto to nemohol ani

odvolací súd preskúmať. (... Týmito skutočnosťami, ktoré majú podstatný a zásadný význam

z hľadiska čl. 6 Dohovoru sa dovolací súd vôbec nezaoberal... .

Neobstojí ani tvrdenie dovolacieho súdu, že nebolo úlohou prvostupňového súdu

vykonať ďalšie dôkazy. Toto tvrdenie odporuje samotnému zrušujúcemu uzneseniu

krajského súdu z 21. 2. 2006, kde uložil súdu skúmať dôkaznú situáciu z hľadiska intenzity

a doby zlého zaobchádzania. Keby na to nebolo treba vykonať ďalšie dôkazy, nebol by

krajský súd býval zrušil prvé prvostupňové rozhodnutie a vrátil vec prvostupňovému súdu

podľa ust. , c , ktoré ustanovenia samé o sebe

hovoria o neúplných skutkových zisteniach, o pochybnostiach o správnosti skutkových

zistení a o potrebe vykonať ďalšie dôkazy, keď ich vykonanie pred odvolacím súdom by

znamenalo nahrádzať činnosť súdu prvého stupňa. Ak by sa nejednalo teda o potrebu

ďalšieho dokazovania alebo rozsiahleho opakovania doterajšieho dokazovania, tak by bol

vo veci rozhodol sám krajský súd a nebol by vracal vec prvostupňovému súdu. (...)

Pravdivosť výpovede poškodenej musí hodnotiť súd v zmysle hodnotenia dôkazov, t.

j. každý jednotlivo a všetky vo vzájomnej súvislosti. Pri takomto hodnotení odporuje

tvrdenie Najvyššieho súdu o tom, že znalecký posudok znalca Š. neodporuje ostatným

dôkazom obsahu spisu, pretože práve ostatné dôkazy, ktoré uvádzame vyššie, odporujú

výpovedi poškodenej a teda aj tomuto znaleckému posudku. Ak by sa teda dalo za pravdu

znaleckému posudku, tak by ostatné dôkazy vyzneli tak, že klamú tak lekári ako aj orgány

prejednávajúce priestupkové oznámenia poškodenej, ako aj svedkovia, ktorí nepotvrdili, že

sa skutky stali tak, ako sú popísané v skutkovej vete obžaloby.“

Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť na

ďalšie konanie a takto rozhodol:

„Konaním Najvyššieho súdu SR ukončeným rozhodnutím z 18. júla 2007 sp. zn.

bolo porušené právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie zaručené

čl. 6 Európskeho dohovoru o ľudských právach, právo na právnu pomoc v konaní pred

súdmi a inými štátnymi orgánmi od začiatku až do konca za podmienok ustanovených

zákonom a právo na rovnosť účastníkov v konaní zaručené , 3 SR, právo

na prejednanie veci zákonným sudcom zaručené SR.

Ústavný súd rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 18. júla 2007 sp. zn.

zrušuje a vracia vec Najvyššiemu súdu SR na ďalšie konanie.

Ústavný súd priznáva sťažovateľovi finančné zadosťučinenie vo výške 50.000,- Sk.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2

.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ namietané porušenie svojich práv odôvodnil totožnými argumentmi, ako

uviedol v dovolaní. Tieto sa z prevažnej časti zhodujú aj s námietkami vznesenými

v odvolaní proti prvostupňovému rozsudku. Najvyšší súd zistil, že sťažovateľom uvádzané

dôvody nespĺňajú dôvody dovolania, a preto jeho dovolanie odmietol podľa § 382 písm. c)

v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný

poriadok“).

Porušenie základného práva na zákonného sudcu podľa

sťažovateľ odôvodnil tým, že v odvolacom konaní (proti rozsudku okresného súdu

z 15. mája 2006) krajský súd rozhodoval v nezákonnom zložení a najvyšší súd sa s týmto

namietaným porušením dostatočne nevysporiadal.

Najvyšší súd k jeho dovolacej námietke uviedol:

„Dňa 18. januára 2007 rozhodoval krajského súdu na verejnom zasadnutí v senáte

zloženom z tohto istého predsedu senátu (JUDr. J. B.; pozn.) ako aj sudcu JUDr. Petra T.

a sudkyne V. S.. Z tejto zápisnice tiež vyplýva, že sudcom – spravodajcom určeným

predsedom senátu, ktorý predniesol napadnutý rozsudok a oznámil podstatný obsah spisu

bol sudca JUDr. P. T..

Z prvopisu vyhotovenia uznesenia krajského súdu je zrejmé, že rozhodnutie vyhotovil

JUDr. P. T. a vlastnoručne ho podpísal predseda senátu JUDr. J. B..

Z uvedeného teda je celkom nepochybné, že v posudzovanej veci konal ako predseda

senátu JUDr. J. B. a ako sudca – spravodajca, ktorý rozhodnutie krajského súdu vyhotovil

bol JUDr. P. T.. Na základe uvedených zistení najvyšší súd uzatvára, že krajský súd konal

v správnom zložení, plne v súlade so zákonom a teda v tomto smere mu nemožno nič

vytknúť. ...“

Za zákonného sudcu treba považovať sudcu, ktorý spĺňa zákonom určené

predpoklady na výkon tejto funkcie, bol natrvalo alebo dočasne pridelený na výkon funkcie

k určitému súdu, jeho funkcia nezanikla a bol určený v súlade s rozvrhom práce súdu (napr.

, ).

Podľa o súdoch a o zmene a doplnení niektorých

zákonov zákonný sudca je sudca, ktorý vykonáva funkciu sudcu, na príslušnom súde a bol

určený v súlade so zákonom a s rozvrhom práce na konanie a rozhodovanie o prejednávanej

veci. Ak súd rozhoduje v senáte, zákonnými sudcami sú všetci sudcovia určení podľa

rozvrhu práce na konanie a rozhodovanie v senáte.

Podľa zistenia ústavného súdu sa najvyšší súd v celom rozsahu vysporiadal

s námietkami sťažovateľa, ktoré sa týkali práva na zákonného sudcu a jeho odôvodnenie nie

je arbitrárne. Sťažovateľ nepredložil žiadne dôkazy a ani neuviedol, že sudcovia, ktorí

rozhodovali v senáte o jeho odvolaní, neboli určení rozvrhom práce krajského súdu na

príslušný rok za členov tohto senátu, a preto je táto časť jeho sťažnosti zjavne

neopodstatnená.

Porušenie základného práva na právnu pomoc a rovnosť v konaní podľa čl. 47 ods. 2

a 3 sťažovateľ vidí v tom, že najvyšší sa súd nestotožnil s jeho odôvodnením

dovolacieho dôvodu podľa «“zásadným spôsobom

bolo porušené právo na obhajobu»“.

K tomuto najvyšší súd uviedol:

„Z obsahu zápisnice o hlavnom pojednávaní Okresného súdu v Poprade zo dňa

15. mája 2006 (č. l. 264-266) je zrejmé, že táto ako po stránke formálnej tak aj z hľadiska

vecného obsahu preukazuje, že hlavné pojednávanie bolo vykonané správne a zákonne

v súlade s ustanoveniami trinástej hlavy, ako aj vyššie citovaným ustanovením § 264

, a vzhľadom na stav konania i v náležitom rozsahu.

V takomto postupe súdu nemožno vidieť skrátenie práva obhajoby obvineného,

pretože podstata a zmysel obsahu hlavného pojednávania, ako aj zákonnej požiadavky

rešpektovania právneho názoru odvolacieho súdu prvostupňovým súdom bola naplnená.

Z obsahu odôvodnenia zrušujúceho uznesenia Krajského súdu v Prešove vyplýva, že

odvolací súd nenariadil vykonanie ďalších dôkazov, ale vyslovil len potrebu prehodnotenia

už vykonaných dôkazov v súlade s právnym názorom krajského súdu vo vzťahu k otázke

naplnenia pojmových znakov kvalifikovanej skutkovej podstaty podľa odseku 2 písm. d/

ustanovenia § 215 Tr. zák., účinného od 1. januára 2006, (páchanie trestného činu „po

dlhší čas“), eventuálne skúmať, či prichádza do úvahy aplikácia ustanovenia § 88 Tr. zák.,

účinného do 1. januára 2006.

V tejto súvislosti treba poukázať aj na skutočnosť, že ani obžalovaný (rovnako ani

prokurátor, ako to vyplýva zo strany 2 zápisnice o hlavnom pojednávaní (č.l. 265),

nenavrhli na tomto hlavnom pojednávaní vykonanie žiadnych ďalších dôkazov. ...“

Základné právo na obhajobu v trestnom konaní je v ústave zaručené v čl. 50 ods. 3,

ktorý je lex specialis vo vzťahu ku všeobecnej úprave práva na právnu pomoc podľa čl. 47

ods. 2 . Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že oprávneným

osobám zaručuje, že budú mať čas na prípravu obhajoby, ako aj možnosť pripraviť si

obhajobu a že obhajobu budú môcť predniesť právne významným spôsobom buď osobne,

alebo prostredníctvom svojho obhajcu. Uplatnené právo na obhajobu nezaručuje však

oprávnenej osobe dosiahnutie takého rozhodnutia súdu, o aké sa usiluje pomocou obhajoby.

Účelom základného práva zaručeného je poskytnutie príležitosti brániť

sa obvineniu zo spáchania trestného činu ().

Sťažovateľ v súvislosti s právom na obhajobu namieta formálnosť hlavného

pojednávania pred okresným súdom z 15. mája 2006, keď nebolo jeho obhajcovi umožnené

predniesť návrhy na doplnenie dokazovania. Tento postup sťažovateľ mohol a aj namietal

v odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa a v odvolacom konaní využil jeho obhajca

možnosť predložiť návrhy na doplnenie dokazovania, odvolací súd ich však zamietol.

Sťažovateľ namietal tiež porušenie základného práva na rovnosť v konaní podľa

ako súčasť práva na spravodlivé súdne konanie. Európsky súd pre

ľudské práva vo svojom rozhodnutí Engel c. Holandsko z 8. júna 1976 (séria A, č. 22, s. 38-

39, § 91) uviedol, že princíp rovnosti zbraní neznamená, že súd je povinný vykonať všetky

dôkazy, ktoré strana navrhne. Prípustnosť dôkazov nie je dohovorom regulovaná a ide

o otázku, ktorú upravuje predovšetkým vnútroštátne právo. Takisto význam dôkazov

a potrebnosť ich vykonania je otázka, ktorú posudzujú predovšetkým vnútroštátne orgány.

Z práva na obhajobu nevyplýva pre obvineného právo, aby súdy akceptovali všetky

jeho návrhy na vykonanie dokazovania, ale aby mal možnosť tieto návrhy predniesť.

Najvyšší súd sa aj v tejto časti rozhodnutia dôsledne vysporiadal s námietkami sťažovateľa

a skutočnosť, že neakceptoval jeho argumentáciu, nemá za následok porušenie jeho

základných práv na obhajobu a rovnosť v konaní podľa a 3 .

V sťažnosti sťažovateľ namietal aj porušenie svojho práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 dohovoru, ktoré odôvodnil nezákonným vykonaním dôkazov

a nesprávnym vyhodnotením vykonaných dôkazov.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Minimálne práva obvineného zaručené v čl. 6 ods. 3 dohovoru, ktorých sa sťažovateľ

domáha sťažnosťou sú:

a) (...);

b) mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby;

c) obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu, alebo

pokiaľ nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne, ak to záujmy

spravodlivosti vyžadujú;

d) vyslúchať alebo dať vyslúchať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie

a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako svedkov proti sebe;

e) (...).

Najvyšší súd sa s jeho námietkami v dovolaní vysporiadal takto:

„Dovolateľ ďalej oprel svoje dovolanie aj o dôvod uvedený § 371 ods. 1 písm. g/ Tr.

por., podľa ktorého zákonného ustanovenia je napadnuté rozhodnutie je založené na

dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom. (...)

Najvyšší súd Slovenskej republiky v tomto smere uzavrel, že právny názor dovolateľa

nie je možné akceptovať, pretože tento predstavuje prevažne iba jeho subjektívny názor,

a ako taký nemôže zakladať záver o nezákonnosti vykonania týchto dôkazov. V danej

súvislosti treba akcentovať, že počas trestného konania nevyšli najavo žiadne skutočnosti,

na základe ktorých by bolo možné spochybniť správnosť odborných záverov znaleckého

dokazovania. Znalecké posudky boli totiž vypracované samostatne, na jednej strane

znalcom PhDr. Š., ktorý na základe uznesenia vyšetrovateľa vypracoval psychologický

znalecký posudok (zo dňa 12. mája 2004) týkajúci sa poškodenej B. a na strane druhej iní

znalci (MUDr. S. a MUDr. P.) nezávisle na záveroch psychológa po vyšetrení obvineného

B. urobili závery týkajúce sa jeho duševného zdravia. Skutočnosť, že PhDr. M. Š., CSc., bol

konzultantom znalcov – psychiatrov nemôže zakladať pochybnosť o správnosti záverov

znaleckého psychiatrického posudku. Odborné závery všetkých troch znalcov sú dostatočne

presvedčivé a nie sú v rozpore s obsahom ďalších vo veci vykonaných dôkazov. Tieto

dôkazy boli súdom vykonané zákonným spôsobom. (...)

Preto pri posudzovaní oprávnenosti tvrdenia o existencii dovolacieho dôvodu

uvedeného v je dovolací súd vždy viazaný konečným skutkovým

zistením, ktoré vo veci urobili súdy prvého a druhého stupňa. V trestnej veci obvineného M.

B. to teda znamená, že pre dovolací súd je rozhodujúce skutkové zistenie, podľa ktorého

obvinený spáchal skutok tak, ako je uvedené v rozsudku súdu prvého stupňa, s ktorými

skutkovými závermi sa stotožnil aj odvolací súd. Tieto skutkové okolnosti obsiahnuté

v popise skutku potom poskytujú spoľahlivý podklad pre naplnenie všetkých zákonných

znakov trestného činu týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 215 ods. 1 písm. a/,

ods. 2 písm. d) Tr. zák., účinného do 1. januára 2006, zo spáchania ktorého trestného činu

bol obvinený uznaný vinným.“

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa snaží spochybniť či už zákonnosť vykonania

alebo správnosť vyhodnotenia každého dôkazu, ktorý okresný súd a krajský súd vyhodnotili

v jeho neprospech. Nie je úlohou ústavného súdu prehodnocovať zistený skutkový stav

v trestnom konaní ani posudzovať otázku viny sťažovateľa, ale kontrolovať zlučiteľnosť

skutkových a právnych záverov všeobecných súdov so sťažovateľom označeným článkami

a dohovoru. Ústavný súd tieto skutočnosti posúdil zo spisu okresného súdu sp. zn.

. Sťažovateľ, ako aj jeho obhajca boli prítomní na hlavnom pojednávaní pred

okresným súdom, kde sa vykonávali dôkazy, a pred ktorým sa v plnom rozsahu uplatňujú

všetky záruky spravodlivého procesu, mali právo vyjadriť sa k vykonaným dôkazom, mohli

vypočúvať svedkov a klásť im otázky, a teda boli zachované prvky kontradiktórnosti, ako aj

právo na obhajobu. Námietky sťažovateľa týkajúce sa nedostatočného a nesprávneho

zistenia skutkového stavu potrebného na rozhodnutie a jeho právneho posúdenia preskúmal

odvolací súd. Samotná skutočnosť, že si krajský súd neosvojil interpretáciu výsledkov

dokazovania a ich právne posúdenie spôsobom, ako ich predniesla obhajoba, a že v konaní

neboli vykonané všetky obhajobou navrhované dôkazy, nemôže viesť k záveru o porušení

sťažovateľom označených základných práv. Takéto porušenia nezistil ani najvyšší súd

v rozsahu sťažovateľom uvedených dovolacích dôvodov.

Skutkové a právne závery všeobecného súdu obsiahnuté v jeho rozhodnutí môžu byť

predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(mutatis mutandis , , ).

Ústavný súd posúdil uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 18. marca

2007 z hľadiska sťažovateľových námietok a dospel k názoru, že závery dovolacieho súdu

nie sú v rozpore s priebehom trestného konania vedeného proti sťažovateľovi, a preto jeho

námietky nie sú v príčinnej súvislosti s jeho právom na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 dohovoru tak, ako sa uplatňuje v dovolacom konaní, a preto sťažnosť aj v tejto časti

odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť.

Pokiaľ sťažovateľ namieta, že si najvyšší súd vyžiadal vyjadrenie k jeho dovolaniu

od Okresnej prokuratúry Poprad (ďalej len „okresná prokuratúra“), a nie Krajskej

prokuratúry v Prešove, ktorej prokurátor v odvolacom konaní navrhol prvostupňové

rozhodnutie zrušiť a vrátiť vec súdu prvého stupňa, nie je zo sťažnosti jasné, porušenie

ktorých svojich práv sťažovateľ vidí v tomto postupe. Navyše ústavný súd uvádza, že

podľa o prokuratúre v znení neskorších predpisov

vecná a miestna príslušnosť prokurátorov v občianskom súdnom konaní a v trestnom konaní

sa určuje podľa príslušnosti súdov. Dovolanie sa podáva na súde, ktorý rozhodol vo veci

v prvom stupni ( ) a predseda senátu tohto súdu zabezpečuje

doručenie rovnopisu dovolania na vyjadrenie ostatným stranám ( ).

Ústavný súd preto nepovažuje doručenie dovolania na vyjadrenie okresnej prokuratúre za

postup, ktorý by bol v rozpore so zákonom a spôsobilý zasiahnuť do základných práv

sťažovateľa.

Pretože ústavný súd odmietol sťažnosť v celom rozsahu, nezaoberal sa už ďalšími

nárokmi sťažovateľa uplatnenými v petite jeho sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. januára 2008