Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 250/07
PDF · 178.43 KB
No categories available
III. ÚS 250/07
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. januára 2008
v senáte zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Ľubomíra Dobríka a Rudolfa Tkáčika
prerokoval sťažnosť Mgr. A. H., K., zastúpenej advokátom JUDr. J. Č., Advokátska
kancelária, K., vo veci namietaného porušenia jej základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod
sp. zn. 16 C 738/2002 a takto
rozhodol:
1. Základné právo Mgr. A. H. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Košice I v konaní
vedenom pod sp. zn. 16 C 738/2002 p o r u š e n é b o l o .
2. Okresnému súdu Košice I p r i k a z u j e v konaní vedenom pod
sp. zn. 16 C 738/2002 konať bez zbytočných prieťahov.
3. Mgr. A. H. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie v sume 100 000 Sk
(slovom stotisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Košice I p o v i n n ý zaplatiť jej
do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4. Okresný súd Košice I j e p o v i n n ý uhradiť Mgr. A. H. trovy konania v sume
6 296 Sk (slovom šesťtisícdvestodeväťdesiatšesť slovenských korún) do dvoch mesiacov
od doručenia tohto nálezu na účet jej právneho zástupcu, advokáta JUDr. J. Č., Advokátska
kancelária, K.
5. Vo zvyšnej časti sťažnosti Mgr. A. H. n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. júla 2007
doručená sťažnosť Mgr. A. H., K. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného
porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu
Košice I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 738/2002.
Sťažovateľka svoju sťažnosť doplnila podaním doručeným ústavnému súdu 25. septembra
2007.
Po prijatí sťažnosti 27. septembra 2007 uznesením ústavného súdu č. k.
III. ÚS 250/07-9 na ďalšie konanie ústavný súd vyzval 7. novembra 2007 predsedu
okresného súdu, aby sa k sťažnosti vyjadril, aby zaslal predmetný súdny spis a aby oznámil,
či súhlasí s upustením od ústneho pojednávania vo veci. Vyjadrenie predsedu okresného
súdu spolu s vyžiadaným súdnym spisom bolo ústavnému súdu doručené 6. decembra 2007.
V doručenom vyjadrení predseda okresného súdu podal stručný prehľad úkonov
v posudzovanom konaní a na základe tohto prehľadu skonštatoval, že okresný súd
„od 16. 9. 2002 do 22. 1. 2007 neurobil vo veci žiadny úkon, pričom plynulému
prerokovaniu veci nebránila žiadna zákonná prekážka“. Zdôraznil, že v predmetnej veci
sa vystriedali traja zákonní sudcovia, čo však „neospravedlňuje nečinnosť súdu vo vzťahu
k účastníkom konania“. Od 22. januára 2007 okresný súd vo veci pravidelne a bez
prieťahov koná. V závere svojho vyjadrenia predseda okresného súdu oznámil, že súhlasí,
aby sa vec prerokovala bez ústneho pojednávania.
Právny zástupca sťažovateľky reagoval na základe výzvy z 10. decembra 2007
na vyjadrenie predsedu okresného súdu podaním doručeným ústavného súdu 17. decembra
2007, v ktorom uviedol, že spolu so sťažovateľkou trvajú na podanej sťažnosti a súhlasia
s rozhodnutím o nej bez ústneho pojednávania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu
právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu.
Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna neistota osoby v zásade
neodstráni. Až právoplatným rozhodnutím sa vytvára právna istota. Preto pre splnenie
ústavného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval
(III. ÚS 154/06, I. ÚS 76/03).
Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo
alebo nebolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého
jednotlivého prípadu, a to najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci,
správanie účastníka konania a postup okresného súdu (napr. I. ÚS 41/02). V súlade
s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) ústavný súd prihliada
aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa
(napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval
aj v danom prípade.
Základnými kritériami na hodnotenie veci ako zložitej je skutkový stav veci a platná
právna úprava relevantná na rozhodnutie o veci (II. ÚS 26/95). Predmetné konanie vedené
okresným súdom, v rámci ktorého sťažovateľka namieta zbytočné prieťahy, možno
hodnotiť ako konanie, ktoré po právnej stránke nie je zložité, hoci priebeh dokazovania
môže so sebou priniesť väčšiu časovú náročnosť na objasnenie skutočného stavu veci. Ide
o občianskoprávny spor, ktorého cieľom je rozhodnúť o prípadnej neplatnosti zmluvy
o prevode vlastníctva nebytového priestoru. Cieľom dokazovania v predmetnom súdnom
konaní je zistenie, či nehnuteľnosť, ktorá je predmetom spornej zmluvy, je bytovým
priestorom alebo nebytovým priestorom a či tvorí príslušenstvo bytu, ktorého je
sťažovateľka bezpodielovou spoluvlastníčkou. Takéto objasňovanie skutočného stavu veci
nemôže podľa názoru ústavného súdu pri vhodnej voľbe dôkazných prostriedkov
za žiadnych okolností spôsobiť v konaní komplikácie, ktoré budú mať za následok trvanie
sporu v dĺžke viac ako 5 rokov.
Pri posudzovaní druhého kritéria používaného na hodnotenie prípadných zbytočných
prieťahov v konaní ústavný súd dospel k záveru, že správanie sťažovateľky, resp. jej
právnych zástupcov v žiadnom prípade neprispelo k celkovej dĺžke konania. Sťažovateľka
i jej právni zástupcovia poskytovali okresnému súdu v priebehu konania požadovanú
súčinnosť, na výzvy okresného súdu reagovali riadne a včas.
Z podkladov tvoriacich prílohy ústavnej sťažnosti i z vyžiadaného súdneho spisu
vyplýva, že sťažovateľka adresovala 15. júna 2007 okresnému súdu podanie označené ako
„Sťažnosť proti porušovaniu práva na verejné prerokovanie bez zbytočných prieťahov“.
Ústavný súd považuje takúto sťažnosť za právny prostriedok, ktorý sťažovateľke účinne
poskytuje na ochranu jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov.
Postup okresného súdu ako tretie kritérium na posúdenie porušenia práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zhodnotil ústavný súd ako postup,
ktorý vykazoval zbytočné prieťahy.
Postup okresného súdu sa vyznačoval výrazným obdobím súvislej nečinnosti,
a to v čase od 16. septembra 2002, keď okresný súd uznesením zamietol návrh na vydanie
predbežného opatrenia, do 24. januára 2007, keď okresný súd uložil odporcom
v predmetnom konaní písomne sa vyjadriť k návrhu na začatie konania. Okresný súd síce
listom z 31. marca 2005 oznámil účastníkom konania predpokladaný termín pojednávania
(II. polrok roku 2005), avšak vzhľadom na to, že termín pojednávania nakoniec nariadený
nebol, považoval ústavný súd tento úkon okresného súdu iba za formálne rešpektovanie
ustanovenia § 372k ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení
neskorších predpisov (ďalej len „OSP“). Nečinnosť okresného súdu v uvedenom období
predstavovala viac ako 4 roky a 4 mesiace.
Ústavný súd v postupe okresného súdu zistil aj kratšie obdobie nečinnosti
od 30. januára 2007, keď bolo nariadené pojednávanie, do 25. júna 2007, keď okresný súd
doručil žalobcom vyjadrenia odporcov k žalobnému návrhu (takmer 5 mesiacov).
Aj samotné nariadenie pojednávania 30. januára 2007 považoval ústavný súd za procesný
úkon nezbavujúci okresný súd zodpovednosti za nečinnosť, ktorá po tomto úkone
nasledovala, pretože termín pojednávania bol určený až na 27. jún 2007.
Na základe zistenia ústavného súdu sa po tomto termíne uskutočnilo len jedno
pojednávanie, a to 28. septembra 2007, ktoré bolo odročené na neurčito. V súčasnosti plynie
lehota určená do 10. februára 2008, ktorú určil okresný súd Bytovému podniku mesta
Košice na doručenie písomností.
Ústavný súd zistil, že v postupe okresného súdu sa vyskytli len dve už uvedené
obdobia súvislej nečinnosti, ich celková dĺžka (4 roky a 10 mesiacov) však vzhľadom
na dĺžku trvania predmetného konania (5 a pol roka) jednoznačne dosahuje ústavnoprávnu
relevanciu vyžadujúcu vyslovenie porušenia základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy (1. bod výroku nálezu). Konanie
okresného súdu v predmetnej veci tak ústavný súd kvalifikuje ako konanie vykazujúce
zbytočné prieťahy.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou,
ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.
Sťažovateľka v petite svojej sťažnosti navrhla takéto rozhodnutie, preto ústavný súd
prikázal okresnému súdu konať vo veci bez zbytočných prieťahov (2. bod výroku nálezu).
III.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Pretože ústavný súd rozhodol o porušení základného práva sťažovateľky
garantovaného jej čl. 48 ods. 2 ústavy, zaoberal sa aj jej žiadosťou o priznanie primeraného
finančného zadosťučinenia.
Ústavný súd pri rozhodovaní o primeranom finančnom zadosťučinení vzal do úvahy
najmä charakter predmetu konania, obdobie právnej neistoty sťažovateľky, jej správanie
počas predmetného konania, a aj skutočnosť, že vo veci zistil porušenie základného práva.
Sťažovateľka žiadala priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 200 000 Sk.
Ústavný súd v okolnostiach posudzovaného prípadu považuje za primerané priznať jej sumu
100 000 Sk (3. bod výroku nálezu).
Pri určovaní primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal
zo záujmu ochrany ústavnosti a zo zásad spravodlivosti, o ktoré sa opiera ESĽP,
keď priznáva spravodlivé zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd aplikovaného na konkrétne okolnosti prípadu. Súčasne sa ústavný súd
riadil úvahou, že cieľom primeraného finančného zadosťučinenia nie je prípadná náhrada
škody.
IV.
Podľa § 36 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému
účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Sťažovateľke vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátom
JUDr. J. Č. Advokát vykonal dva úkony právnych služieb, a to prevzatie a prípravu
zastupovania a písomné podanie (sťažnosť). Obidva úkony boli vykonané v roku 2007.
Podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.
o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších
predpisov (ďalej len „vyhláška“) prislúcha ako základná tarifa podľa ustanovení § 11 ods. 2
vyhlášky 1/6 z výpočtového základu (§ 1 ods. 3 vyhlášky, t. j. zo sumy 17 822 Sk za úkony
v roku 2007), čo predstavuje za jeden úkon v roku 2007 odmenu v sume 2 970 Sk. K tejto
sume bolo potrebné pripočítať režijný paušál za dva úkony právnej pomoci, teda dvakrát
178 Sk. Ústavný súd tak priznal sťažovateľke náhradu trov právneho zastúpenia
v uplatnenej sume 6 296 Sk (4. bod výroku nálezu), pričom okresný súd je povinný zaplatiť
ju na účet právneho zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149
OSP).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej
časti tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. januára 2008