Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 43 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (69)IV. ÚS 128/08
PDF · 274.02 KB
No categories available
IV. ÚS 128/08
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. apríla 2008
predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. I. P., Exekútorský úrad, P., zastúpeného advokátom
JUDr. P. P., konateľom obchodnej spoločnosti Advokátska kancelária, (...), P., vo veci
namietaného porušenia jeho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1
a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a práva pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd výrokom uznesenia Krajského súdu
v Košiciach sp. zn. 2 CoE 5/2006 z 20. septembra 2006, ktorým potvrdil uznesenie
Okresného súdu Košice II sp. zn. Er 608/99 z 10. júna 2005 vo výroku o trovách exekúcie,
a takto
rozhodol:
Sťažnosť Mgr. I. P. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. marca 2007
doručená sťažnosť Mgr. I. P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho
základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva pokojne užívať
svoj majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) výrokom uznesenia Krajského súdu
v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) o trovách konania sp. zn. 2 CoE 5/2006
z 20. septembra 2006 (ďalej aj „namietané uznesenie“), ktorým potvrdil uznesenie
Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. Er 608/99 z 10. júna 2005
vo výroku o trovách exekúcie.
Skutkový stav, v ktorom vidí sťažovateľ porušenie svojich práv, je v sťažnosti
opísaný od 12. marca 1999, keď mu bol ako súdnemu exekútorovi doručený návrh
oprávnenej na vykonanie exekúcie o vymoženie sumy 248 408 Sk s prísl.
Okresný súd poveril sťažovateľa vykonaním exekúcie na vymoženie pohľadávky
oprávnenej spolu s úrokom a trovami exekúcie. Na základe uvedeného návrhu a poverenia
č. 5803 006551 * z 22. marca 1999 začal sťažovateľ výkon exekúcie.
Vzhľadom na to, že uznesením krajského súdu sp. zn. 2 K 278/99 z 24. mája 2004
bol pre nemajetnosť úpadcu zamietnutý návrh na vyhlásenie konkurzu na majetok
obchodnej spoločnosti, ktorá bola v predmetnom exekučnom konaní v procesnom postavení
povinnej, podal sťažovateľ okresnému súdu 11. mája 2005 „žiadosť o rozhodnutie
v exekučnom konaní z dôvodu vyplývajúceho zo zákona“.
Nadväzne na to okresný súd uznesením sp. zn. Er 608/99 z 10. júna 2005 vyhlásil
exekúciu za neprípustnú a zároveň ju s odkazom na zákonom predpokladaný dôvod
vyplývajúci zo zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších
zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) zastavil s tým,
že sťažovateľovi nepriznal náhradu trov exekúcie.
Okresný súd v odôvodnení označeného uznesenia uviedol, že exekúciu zastavil
z dôvodu výmazu povinnej z obchodného registra (27. októbra 2004) bez právneho
nástupcu, čo predstavuje zákonný dôvod, pre ktorý nemožno exekúciu vykonať.
Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil s poukazom na v tom čase platné znenie § 203
Exekučného poriadku.
Na základe odvolania sťažovateľa proti výroku uznesenia okresného súdu sp. zn.
Er 608/99 z 10. júna 2005, ktorým mu nepriznal náhradu trov konania, krajský súd ako súd
odvolací uznesením sp. zn. 2 CoE 5/2006 z 20. septembra 2006 rozhodol tak, že
potvrdil uznesenie okresného súdu sp. zn. Er 608/99 z 10. júna 2005 v napadnutej časti,
t. j. vo výroku o trovách exekúcie, a zároveň nepriznal účastníkom náhradu trov
odvolacieho konania.
Namietaným uznesením došlo podľa názoru sťažovateľa k porušeniu jeho
označených práv. Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva zaručeného v čl. 20
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, sťažovateľ túto časť sťažnosti
odôvodnil poukazujúc okrem iného na to, že: „Ako súdom poverený súdny exekútor som
vykonával exekučnú činnosť na základe zákona a na návrh oprávneného. Vykonávať
exekučnú činnosť na základe tohoto návrhu som ako štátom splnomocnená osoba - súdny
exekútor, na ktorú štát preniesol časť svojich mocenských oprávnení, odmietnuť nemohol
(...) a vo veci som konať musel.“
Sťažovateľ ďalej vyslovuje názor, že „nepriznaním náhrady trov exekúcie a náhrady
hotových výdavkov je protizákonne zmenšovaný majetok exekútora a teda súd protizákonne
zasiahol do práva na odmenu za vykonanú prácu štátom a na to splnomocnenú osobu
a práva na vlastníctvo a na pokojné užívanie majetku, ktoré garantuje Ústava SR“.
V súvislosti s tým sťažovateľ zdôrazňuje, že pri výkone exekučnej činnosti
má postavenie verejného činiteľa a vykonávanie exekučnej činnosti je výkonom verejnej
moci. Keďže exekútor musí vykonávať exekučnú činnosť nezávisle a nestranne, zákon mu
okrem iného ustanovuje obmedzenia, pokiaľ ide o vykonávanie iných činností, najmä
nesmie podnikať alebo pracovať v pracovnom pomere. Za toto obmedzenie inej zárobkovej
činnosti mu zákon ako protiváhu ustanovuje, že má zo zákona daný nárok na odmenu,
na náhradu hotových výdavkov a na náhradu za stratu času, a v spojitosti s tým sťažovateľ
poukazuje na § 196 Exekučného poriadku. Pretože v predmetnej exekučnej veci mu trovy
konania neboli priznané, došlo na základe namietaného uznesenia k tomu, že vykonával
exekučnú činnosť bez odmeny, a teda bezodplatne a počas trvania exekúcie musel znášať
hotové výdavky z vlastného majetku.
Sťažovateľ sa odvoláva aj na zmysel a účel náhrady trov konania pred všeobecným
súdom, ktorým je poskytnúť účastníkovi, ktorému to priamo zákon priznáva (pričom
exekútor sa považuje za účastníka konania pre ten jeho úsek, v ktorom sa rozhoduje o jeho
nároku na náhradu trov exekúcie) náhradu tých trov exekúcie, ktoré mu vo vecnej a časovej
súvislosti v konaní vznikli a inak (nebyť exekučného konania) by nevznikli. K tomu ešte
sťažovateľ dodáva, že „Exekučnú činnosť som vykonával s vedomím, že nárok na odmenu
a náhradu hotových výdavkov mi predsa garantuje platná právna úprava – zákon,
konkrétne ust. § 196 Ex. por. a teda z mojej strany išlo o legitímne očakávanie na získanie
majetku, ktoré požíva ústavnú ochranu“.
Namietané uznesenie je podľa sťažovateľa nezákonné a výkladovo nelogické okrem
iného aj z toho dôvodu, že «pokiaľ by exekútor viedol viacero exekučných konaní, v ktorých
by povinní boli vymazaní z Obchodného registra, resp. by zanikli iným spôsobom, pracoval
by exekútorský úrad v každom jednotlivom prípade bez nároku na odmenu a zadarmo
a bola by ohrozená existencia súdneho exekútora aj exekútorského „Stavu“».
Výhrady sťažovateľa k odôvodneniu namietaného uznesenia sa týkajú aj toho, že
z neho nie je zrejmé, prečo a na základe akého ustanovenia Exekučného poriadku by mal
exekútor znášať všetky v súlade so zákonom vynaložené náklady, ktoré mu počas exekúcie
vznikli, keď konal iba svoju zákonom uloženú povinnosť, a to v zákonnom postavení
verejného činiteľa. Sťažovateľ taktiež akcentoval tú skutočnosť, že súdny exekútor iba
vykonáva exekúciu na základe zákona a podnikateľské riziko musí znášať zásadne účastník
exekučného konania, v tomto prípade oprávnený. V priebehu exekučného konania nič
nebránilo oprávnenému, aby navrhol zastavenie exekúcie ešte pred výmazom povinnej
z obchodného registra.
Z namietaného uznesenia podľa sťažovateľa vyplýva, že «povinného nie je možné
zaviazať na úhradu trov exekúcie, nakoľko zanikol bez právneho nástupcu a oprávneného
nie je možné zaviazať na úhradu trov konania, pretože „nemohol ani pri náležitej opatrnosti
predvídať dôvod zastavenia exekúcie a žiadnym spôsobom sa nepodieľal na situácii
vzniknutej postupom súdneho exekútora“. Z vyššie uvedeného sa teda a contrario
dá dokonca vyvodiť, že vinu za zastavenie exekúcie nesie súdny exekútor».
Ďalej sťažovateľ tvrdí, že „Odmena a náhrada výdavkov súdnemu exekútorovi však
totiž jednoznačne podľa ust. § 196 exekučného poriadku prináleží vždy, a to bez ohľadu
na to, ktorá strana konania (oprávnený alebo povinný) bude zaviazaná na jej úhradu.
Zákon teda nedáva exekučnému súdu žiadnu možnosť odmietnuť zákonný nárok súdneho
exekútora na odmenu a náhradu hotových výdavkov za výkon exekučnej činnosti“.
Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie vo veci konal a následne vydal tento nález:
„Základné právo sťažovateľa vlastniť majetok a základné právo na ochranu majetku
garantované článkom 20 odsek 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na pokojné užívanie
majetku podľa článku 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd výrokom Uznesenia Krajského súdu v Košiciach, sp. zn.: 2 CoE/5/2006
zo dňa 20. 09. 2006 o náhrade trov exekúcie v exekučnom konaní vedenom na Okresnom
súde Košice II. v Košiciach pod sp. zn.: Er 608/99 porušené bolo.
Základné právo sťažovateľa na spravodlivý súdny proces garantované článkom 46
odsek 1 Ústavy Slovenskej republiky výrokom Uznesenia Krajského súdu v Košiciach,
sp. zn.: 2 CoE/5/2006 zo dňa 20. 09. 2006 o náhrade trov exekúcie v exekučnom konaní
vedenom na Okresnom súde Košice II. v Košiciach pod sp. zn.: Er 608/99 porušené bolo.
Zrušuje sa výrok Uznesenia Krajského súdu v Košiciach, sp. zn.: 2 CoE/5/2006
zo dňa 20. 09. 2006, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie prvostupňového súdu o náhrade
trov exekúcie a vec sa vracia tomuto súdu v rozsahu zrušenia na ďalšie konanie.
Krajský súd v Košiciach je povinný uhradiť sťažovateľovi náhradu trov tohto
konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky v lehote do dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127
ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú
porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až 56 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom
prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy
vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú
náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom posudzovanej sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že výrokom uznesenia
krajského súdu o trovách konania sp. zn. 2 CoE 5/2006 z 20. septembra 2006 bolo porušené
jeho základné právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a základné právo na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo pokojne užívať majetok podľa čl. 1 dodatkového
protokolu.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).
1. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom s nestrannom súde a v prípade ustanovených zákonom na inom
orgáne Slovenskej republiky.
Sťažovateľ tvrdí, že bolo porušené jeho základné právo na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy, pretože krajský súd nechránil a negarantoval toto základné právo
sťažovateľa podľa zákonného predpisu pri uplatňovaní jeho práva na priznanie náhrady trov
exekúcie v rámci núteného výkonu rozhodnutia - exekúcie (nezákonné rozhodnutie
z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci).
Podstatou argumentácie sťažovateľa je podľa sťažnosti okrem iného tvrdenie,
že vzhľadom na ustanovenie § 196 Exekučného poriadku patrí exekútorovi odmena
za výkon exekučnej činnosti, a ak krajský súd sťažovateľovi náhradu trov exekučného
konania nepriznal, porušil tým zákon a jeho označené práva podľa ústavy a dodatkového
protokolu.
Podľa § 235 ods. 2 Exekučného poriadku exekučné konania, ktoré začali
do 1. februára 2002, sa dokončia podľa doterajších predpisov (v znení Exekučného poriadku
účinnom do 31. januára 2002). V danom prípade z uvedeného právneho režimu vychádzal
aj okresný súd, keď rozhodol o vyhlásení exekúcie za neprípustnú [v súlade s § 57 ods. 1
písm. g) Exekučného poriadku] a o jej zastavení, ako aj o trovách exekúcie v exekučnom
konaní sp. zn. EX 104/99, Er 608/99.
Súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je
nepochybne aj nárok na náhradu trov konania. Tento nárok však možno uplatniť a priznať
len v súlade s čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy, t. j. za splnenia zákonných
predpokladov na jeho priznanie, ktoré sú obsiahnuté v príslušných procesných poriadkoch;
v posudzovanom prípade to je Exekučný poriadok.
Výklad zákonného ustanovenia, ktoré upravuje predpoklady na vznik nároku
na náhradu trov konania, patrí do výlučnej právomoci všeobecného súdu. Platí to aj pre
priznanie nároku na náhradu trov podľa § 203 Exekučného poriadku.
Podľa § 203 Exekučného poriadku ak dôjde k zastaveniu exekúcie zavinením
oprávneného, súd mu môže uložiť nahradenie trov exekúcie. Okresný súd uplatnenú
náhradu trov exekúcie sťažovateľovi nepriznal a krajský súd na základe jeho odvolania proti
výroku o trovách exekúcie prvostupňové uznesenie v napadnutej časti potvrdil. Vychádzal
pritom z § 203 Exekučného poriadku, z ktorého je zrejmé, že v prípade zastavenia exekúcie
má súd možnosť, a nie povinnosť zaviazať na náhradu trov exekúcie oprávneného, nie však
povinného. Predpokladom uloženia tejto povinnosti oprávnenému je uváženie súdu o miere
jeho procesného zavinenia na zastavení exekúcie. Okresný súd ako exekučný súd vylúčil
akékoľvek zavinenie vychádzajúc z toho, že oprávnený nemohol predvídať nemajetnosť
povinného ani pri náležitej opatrnosti a krajský súd sa s týmto názorom prvostupňového
súdu stotožnil.
Ústavný súd konštatuje, že výklad a použitie § 203 Exekučného poriadku krajským
súdom (s prihliadnutím aj na odôvodnenie uznesenia okresného súdu sp. zn. Er 608/99
z 10. júna 2005) nie je v rozpore s účelom a cieľom tohto ustanovenia, ktoré vo svojom
texte nesporne obsahuje aj zákonnú možnosť nepriznať náhradu trov zastavenej exekúcie.
Vyplýva to z toho, že citované ustanovenie obsahuje možnosť uváženia opierajúce
sa o vyhodnotenie postupu oprávneného, miery jeho zavinenia a napokon aj to, že aj keby
tu bolo zavinenie, rozhoduje jeho intenzita. Odôvodnenie nepriznania nevyhnutných trov
zastavenej exekúcie krajským súdom plne využíva rozsah uváženia, nie je nelogické alebo
nad rámec § 203 Exekučného poriadku.
Na základe toho ústavný súd konštatuje, že úvaha krajského súdu o tom, že
oprávnený nemal procesné zavinenie na zastavení exekúcie a ani pri náležitej opatrnosti
nemohol predvídať dôvod zastavenia exekúcie, nie je zjavne svojvoľná. Krajský súd a pred
ním okresný súd zhodnotili celkové okolnosti prípadu zastavenia exekúcie náležitým
spôsobom. Odôvodnenie namietaného uznesenia predstavuje podľa názoru ústavného súdu
dostatočný základ na jeho výrok, lebo krajský súd vysvetlil, na základe akého skutkového
stavu a právnych úvah potvrdil uznesenie okresného súdu v napadnutej časti.
Krajský súd sa vysporiadal s odvolacími dôvodmi sťažovateľa, s ktorými sa však
nestotožnil. Len pre samotný nesúhlas sťažovateľa s obsahom odôvodnenia namietaného
uznesenia však nemožno dospieť k záveru o jeho arbitrárnosti, resp. zjavnej
neodôvodnenosti (IV. ÚS 121/08).
V súvislosti s argumentáciou sťažovateľa, podľa ktorej napadnutým uznesením došlo
„v podstate k vynútenému bezodplatnému výkonu exekučnej činnosti (práce), či k realizácii
exekúcie zadarmo, resp. aj na moje náklady a na úkor vlastného majetku“, ústavný súd
poznamenáva, že samotná skutočnosť pripúšťajúca v konečnom dôsledku vznik situácie,
keď nebudú uspokojené všetky nároky exekútora pri výkone exekúcie, nemusí viesť
k protiústavným dôsledkom. Toto riziko, ktoré exekútor nesie, je odôvodnené a do značnej
miery kompenzované jeho v podstate monopolným postavením pri výkone exekúcie.
Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva
(Van der Mussele proti Belgicku, rozsudok z 23. novembra 1983, séria A, č. 70), v ktorom
bolo zdôraznené, že riziko s výkonom určitej profesie (citované v prípade advokáta), kam
spadá i riziko neuhradenia odmeny za odvedenú prácu, je na druhej strane vyvážené
výhodami súvisiacimi s výkonom tejto profesie (IV. ÚS 38/08).
V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu
pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným
právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom
do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Ak ústavný súd nezistí relevantnú
súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto
odmietne (m. m. I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03).
Na základe uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru o nedostatku
príčinnej súvislosti medzi namietaným uznesením krajského súdu a možným porušením
základného práva sťažovateľa upraveného v čl. 46 ods. 1 ústavy a v nadväznosti na to
k záveru o zjavnej neopodstatnenosti tejto časti sťažnosti sťažovateľa.
2. K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20
ods. 1 ústavy a práva pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok.
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má
právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva.
Ústavný súd konštatuje, že v danej veci nie je dôvod, aby odlišne posudzoval
aplikovateľnosť čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu. Zároveň uvádza,
že aplikovateľnosť uvedených právnych noriem posudzuje v súlade s ustálenou judikatúrou
Európskeho súdu pre ľudské práva.
V súvislosti s namietaným porušením čl. 20 ods. 1 ústavy a práva pokojne užívať
svoj majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd odkazuje na svoju judikatúru,
podľa ktorej základné právo zaručené v čl. 20 ods. 1 (čo v celom rozsahu platí, pokiaľ ide
o právo zaručené v čl. 1 dodatkového protokolu) zahŕňa požiadavku minimálnych garancií
procesnej povahy ustanovených priamo v označenom článku ústavy, ktorých nedodržanie
môže mať za následok jeho porušenie popri porušení základného práva na súdnu a inú
právnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy), a taktiež zahŕňa požiadavku spravodlivosti súdneho
konania [čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) (m. m. napr. I. ÚS 23/01, III. ÚS 328/05)].
Ústavný súd konštatuje, že ak rozhodnutím krajského súdu v označenom konaní
nemohlo dôjsť k porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy, potom už neprichádzalo do úvahy ani
vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa
čl. 1 dodatkového protokolu.
Napokon ústavný súd pripomína aj svoju stabilizovanú judikatúru
(napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07), ktorej súčasťou je aj právny názor, že všeobecný súd
zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného
charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy, ak toto
porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy
vyplývajúce z čl. 46 až 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení
základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy,
ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných
práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až 48 ústavy, resp. v spojení
s ich porušením.
Preto aj túto časť sťažnosti ústavný súd odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
Zohľadňujúc všetky uvedené okolnosti ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.
Pretože sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd o ďalších nárokoch uplatnených
v petite sťažnosti nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. apríla 2008