Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 128/08

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. apríla 2008

predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. I. P., Exekútorský úrad, P., zastúpeného advokátom

JUDr. P. P., konateľom obchodnej spoločnosti Advokátska kancelária, (...), P., vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1

a základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd výrokom uznesenia Krajského súdu

v Košiciach sp. zn. z 20. septembra 2006, ktorým potvrdil uznesenie

Okresného súdu Košice II sp. zn. Er 608/99 z 10. júna 2005 vo výroku o trovách exekúcie,

a takto

rozhodol:

Sťažnosť Mgr. I. P. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. marca 2007

doručená sťažnosť Mgr. I. P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho

základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a základného práva na súdnu ochranu

podľa (ďalej len „“) a práva pokojne užívať

svoj majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) výrokom uznesenia Krajského súdu

v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) o trovách konania sp. zn.

z 20. septembra 2006 (ďalej aj „namietané uznesenie“), ktorým potvrdil uznesenie

Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. Er 608/99 z 10. júna 2005

vo výroku o trovách exekúcie.

Skutkový stav, v ktorom vidí sťažovateľ porušenie svojich práv, je v sťažnosti

opísaný od 12. marca 1999, keď mu bol ako súdnemu exekútorovi doručený návrh

oprávnenej na vykonanie exekúcie o vymoženie sumy 248 408 Sk s prísl.

Okresný súd poveril sťažovateľa vykonaním exekúcie na vymoženie pohľadávky

oprávnenej spolu s úrokom a trovami exekúcie. Na základe uvedeného návrhu a poverenia

č. 5803 006551 * z 22. marca 1999 začal sťažovateľ výkon exekúcie.

Vzhľadom na to, že uznesením krajského súdu sp. zn. z 24. mája 2004

bol pre nemajetnosť úpadcu zamietnutý návrh na vyhlásenie konkurzu na majetok

obchodnej spoločnosti, ktorá bola v predmetnom exekučnom konaní v procesnom postavení

povinnej, podal sťažovateľ okresnému súdu 11. mája 2005 „žiadosť o rozhodnutie

v exekučnom konaní z dôvodu vyplývajúceho zo zákona“.

Nadväzne na to okresný súd uznesením sp. zn. Er 608/99 z 10. júna 2005 vyhlásil

exekúciu za neprípustnú a zároveň ju s odkazom na zákonom predpokladaný dôvod

vyplývajúci zo o súdnych

exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších

zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) zastavil s tým,

že sťažovateľovi nepriznal náhradu trov exekúcie.

Okresný súd v odôvodnení označeného uznesenia uviedol, že exekúciu zastavil

z dôvodu výmazu povinnej z obchodného registra (27. októbra 2004) bez právneho

nástupcu, čo predstavuje zákonný dôvod, pre ktorý nemožno exekúciu vykonať.

Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil s poukazom na v tom čase platné znenie § 203

Exekučného poriadku.

Na základe odvolania sťažovateľa proti výroku uznesenia okresného súdu sp. zn.

Er 608/99 z 10. júna 2005, ktorým mu nepriznal náhradu trov konania, krajský súd ako súd

odvolací uznesením sp. zn. z 20. septembra 2006 rozhodol tak, že

potvrdil uznesenie okresného súdu sp. zn. Er 608/99 z 10. júna 2005 v napadnutej časti,

t. j. vo výroku o trovách exekúcie, a zároveň nepriznal účastníkom náhradu trov

odvolacieho konania.

Namietaným uznesením došlo podľa názoru sťažovateľa k porušeniu jeho

označených práv. Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva zaručeného v čl. 20

ods. 1 a práva podľa dodatkového protokolu, sťažovateľ túto časť sťažnosti

odôvodnil poukazujúc okrem iného na to, že: „Ako súdom poverený súdny exekútor som

vykonával exekučnú činnosť na základe zákona a na návrh oprávneného. Vykonávať

exekučnú činnosť na základe tohoto návrhu som ako štátom splnomocnená osoba - súdny

exekútor, na ktorú štát preniesol časť svojich mocenských oprávnení, odmietnuť nemohol

(...) a vo veci som konať musel.“

Sťažovateľ ďalej vyslovuje názor, že „nepriznaním náhrady trov exekúcie a náhrady

hotových výdavkov je protizákonne zmenšovaný majetok exekútora a teda súd protizákonne

zasiahol do práva na odmenu za vykonanú prácu štátom a na to splnomocnenú osobu

a práva na vlastníctvo a na pokojné užívanie majetku, ktoré garantuje SR“.

V súvislosti s tým sťažovateľ zdôrazňuje, že pri výkone exekučnej činnosti

má postavenie verejného činiteľa a vykonávanie exekučnej činnosti je výkonom verejnej

moci. Keďže exekútor musí vykonávať exekučnú činnosť nezávisle a nestranne, zákon mu

okrem iného ustanovuje obmedzenia, pokiaľ ide o vykonávanie iných činností, najmä

nesmie podnikať alebo pracovať v pracovnom pomere. Za toto obmedzenie inej zárobkovej

činnosti mu zákon ako protiváhu ustanovuje, že má zo zákona daný nárok na odmenu,

na náhradu hotových výdavkov a na náhradu za stratu času, a v spojitosti s tým sťažovateľ

poukazuje na § 196 Exekučného poriadku. Pretože v predmetnej exekučnej veci mu trovy

konania neboli priznané, došlo na základe namietaného uznesenia k tomu, že vykonával

exekučnú činnosť bez odmeny, a teda bezodplatne a počas trvania exekúcie musel znášať

hotové výdavky z vlastného majetku.

Sťažovateľ sa odvoláva aj na zmysel a účel náhrady trov konania pred všeobecným

súdom, ktorým je poskytnúť účastníkovi, ktorému to priamo zákon priznáva (pričom

exekútor sa považuje za účastníka konania pre ten jeho úsek, v ktorom sa rozhoduje o jeho

nároku na náhradu trov exekúcie) náhradu tých trov exekúcie, ktoré mu vo vecnej a časovej

súvislosti v konaní vznikli a inak (nebyť exekučného konania) by nevznikli. K tomu ešte

sťažovateľ dodáva, že „Exekučnú činnosť som vykonával s vedomím, že nárok na odmenu

a náhradu hotových výdavkov mi predsa garantuje platná právna úprava – zákon,

konkrétne ust. § 196 Ex. por. a teda z mojej strany išlo o legitímne očakávanie na získanie

majetku, ktoré požíva ústavnú ochranu“.

Namietané uznesenie je podľa sťažovateľa nezákonné a výkladovo nelogické okrem

iného aj z toho dôvodu, že «pokiaľ by exekútor viedol viacero exekučných konaní, v ktorých

by povinní boli vymazaní z Obchodného registra, resp. by zanikli iným spôsobom, pracoval

by exekútorský úrad v každom jednotlivom prípade bez nároku na odmenu a zadarmo

a bola by ohrozená existencia súdneho exekútora aj exekútorského „Stavu“».

Výhrady sťažovateľa k odôvodneniu namietaného uznesenia sa týkajú aj toho, že

z neho nie je zrejmé, prečo a na základe akého ustanovenia Exekučného poriadku by mal

exekútor znášať všetky v súlade so zákonom vynaložené náklady, ktoré mu počas exekúcie

vznikli, keď konal iba svoju zákonom uloženú povinnosť, a to v zákonnom postavení

verejného činiteľa. Sťažovateľ taktiež akcentoval tú skutočnosť, že súdny exekútor iba

vykonáva exekúciu na základe zákona a podnikateľské riziko musí znášať zásadne účastník

exekučného konania, v tomto prípade oprávnený. V priebehu exekučného konania nič

nebránilo oprávnenému, aby navrhol zastavenie exekúcie ešte pred výmazom povinnej

z obchodného registra.

Z namietaného uznesenia podľa sťažovateľa vyplýva, že «povinného nie je možné

zaviazať na úhradu trov exekúcie, nakoľko zanikol bez právneho nástupcu a oprávneného

nie je možné zaviazať na úhradu trov konania, pretože „nemohol ani pri náležitej opatrnosti

predvídať dôvod zastavenia exekúcie a žiadnym spôsobom sa nepodieľal na situácii

vzniknutej postupom súdneho exekútora“. Z vyššie uvedeného sa teda a contrario

dá dokonca vyvodiť, že vinu za zastavenie exekúcie nesie súdny exekútor».

Ďalej sťažovateľ tvrdí, že „Odmena a náhrada výdavkov súdnemu exekútorovi však

totiž jednoznačne podľa ust. § 196 exekučného poriadku prináleží vždy, a to bez ohľadu

na to, ktorá strana konania (oprávnený alebo povinný) bude zaviazaná na jej úhradu.

Zákon teda nedáva exekučnému súdu žiadnu možnosť odmietnuť zákonný nárok súdneho

exekútora na odmenu a náhradu hotových výdavkov za výkon exekučnej činnosti“.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie vo veci konal a následne vydal tento nález:

„Základné právo sťažovateľa vlastniť majetok a základné právo na ochranu majetku

garantované článkom 20 odsek 1 a právo na pokojné užívanie

majetku podľa článku 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd výrokom Uznesenia Krajského súdu v Košiciach, sp. zn.:

zo dňa 20. 09. 2006 o náhrade trov exekúcie v exekučnom konaní vedenom na Okresnom

súde Košice II. v Košiciach pod sp. zn.: Er 608/99 porušené bolo.

Základné právo sťažovateľa na spravodlivý súdny proces garantované článkom 46

odsek 1 výrokom Uznesenia Krajského súdu v Košiciach,

sp. zn.: zo dňa 20. 09. 2006 o náhrade trov exekúcie v exekučnom konaní

vedenom na Okresnom súde Košice II. v Košiciach pod sp. zn.: Er 608/99 porušené bolo.

Zrušuje sa výrok Uznesenia Krajského súdu v Košiciach, sp. zn.:

zo dňa 20. 09. 2006, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie prvostupňového súdu o náhrade

trov exekúcie a vec sa vracia tomuto súdu v rozsahu zrušenia na ďalšie konanie.

Krajský súd v Košiciach je povinný uhradiť sťažovateľovi náhradu trov tohto

konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky v lehote do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127

ods. 1 o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú

porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až 56 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“).

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom

prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy

vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú

náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom posudzovanej sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že výrokom uznesenia

krajského súdu o trovách konania sp. zn. z 20. septembra 2006 bolo porušené

jeho základné právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a základné právo na súdnu ochranu

podľa , ako aj právo pokojne užívať majetok podľa dodatkového

protokolu.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

1. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom s nestrannom súde a v prípade ustanovených zákonom na inom

orgáne Slovenskej republiky.

Sťažovateľ tvrdí, že bolo porušené jeho základné právo na súdnu ochranu podľa

, pretože krajský súd nechránil a negarantoval toto základné právo

sťažovateľa podľa zákonného predpisu pri uplatňovaní jeho práva na priznanie náhrady trov

exekúcie v rámci núteného výkonu rozhodnutia - exekúcie (nezákonné rozhodnutie

z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci).

Podstatou argumentácie sťažovateľa je podľa sťažnosti okrem iného tvrdenie,

že vzhľadom na ustanovenie § 196 Exekučného poriadku patrí exekútorovi odmena

za výkon exekučnej činnosti, a ak krajský súd sťažovateľovi náhradu trov exekučného

konania nepriznal, porušil tým zákon a jeho označené práva podľa a dodatkového

protokolu.

Podľa § 235 ods. 2 Exekučného poriadku exekučné konania, ktoré začali

do 1. februára 2002, sa dokončia podľa doterajších predpisov (v znení Exekučného poriadku

účinnom do 31. januára 2002). V danom prípade z uvedeného právneho režimu vychádzal

aj okresný súd, keď rozhodol o vyhlásení exekúcie za neprípustnú [v súlade s § 57 ods. 1

písm. g) Exekučného poriadku] a o jej zastavení, ako aj o trovách exekúcie v exekučnom

konaní sp. zn. EX 104/99, Er 608/99.

Súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa je

nepochybne aj nárok na náhradu trov konania. Tento nárok však možno uplatniť a priznať

len v súlade s v spojení s , t. j. za splnenia zákonných

predpokladov na jeho priznanie, ktoré sú obsiahnuté v príslušných procesných poriadkoch;

v posudzovanom prípade to je Exekučný poriadok.

Výklad zákonného ustanovenia, ktoré upravuje predpoklady na vznik nároku

na náhradu trov konania, patrí do výlučnej právomoci všeobecného súdu. Platí to aj pre

priznanie nároku na náhradu trov podľa § 203 Exekučného poriadku.

Podľa § 203 Exekučného poriadku ak dôjde k zastaveniu exekúcie zavinením

oprávneného, súd mu môže uložiť nahradenie trov exekúcie. Okresný súd uplatnenú

náhradu trov exekúcie sťažovateľovi nepriznal a krajský súd na základe jeho odvolania proti

výroku o trovách exekúcie prvostupňové uznesenie v napadnutej časti potvrdil. Vychádzal

pritom z § 203 Exekučného poriadku, z ktorého je zrejmé, že v prípade zastavenia exekúcie

má súd možnosť, a nie povinnosť zaviazať na náhradu trov exekúcie oprávneného, nie však

povinného. Predpokladom uloženia tejto povinnosti oprávnenému je uváženie súdu o miere

jeho procesného zavinenia na zastavení exekúcie. Okresný súd ako exekučný súd vylúčil

akékoľvek zavinenie vychádzajúc z toho, že oprávnený nemohol predvídať nemajetnosť

povinného ani pri náležitej opatrnosti a krajský súd sa s týmto názorom prvostupňového

súdu stotožnil.

Ústavný súd konštatuje, že výklad a použitie § 203 Exekučného poriadku krajským

súdom (s prihliadnutím aj na odôvodnenie uznesenia okresného súdu sp. zn. Er 608/99

z 10. júna 2005) nie je v rozpore s účelom a cieľom tohto ustanovenia, ktoré vo svojom

texte nesporne obsahuje aj zákonnú možnosť nepriznať náhradu trov zastavenej exekúcie.

Vyplýva to z toho, že citované ustanovenie obsahuje možnosť uváženia opierajúce

sa o vyhodnotenie postupu oprávneného, miery jeho zavinenia a napokon aj to, že aj keby

tu bolo zavinenie, rozhoduje jeho intenzita. Odôvodnenie nepriznania nevyhnutných trov

zastavenej exekúcie krajským súdom plne využíva rozsah uváženia, nie je nelogické alebo

nad rámec § 203 Exekučného poriadku.

Na základe toho ústavný súd konštatuje, že úvaha krajského súdu o tom, že

oprávnený nemal procesné zavinenie na zastavení exekúcie a ani pri náležitej opatrnosti

nemohol predvídať dôvod zastavenia exekúcie, nie je zjavne svojvoľná. Krajský súd a pred

ním okresný súd zhodnotili celkové okolnosti prípadu zastavenia exekúcie náležitým

spôsobom. Odôvodnenie namietaného uznesenia predstavuje podľa názoru ústavného súdu

dostatočný základ na jeho výrok, lebo krajský súd vysvetlil, na základe akého skutkového

stavu a právnych úvah potvrdil uznesenie okresného súdu v napadnutej časti.

Krajský súd sa vysporiadal s odvolacími dôvodmi sťažovateľa, s ktorými sa však

nestotožnil. Len pre samotný nesúhlas sťažovateľa s obsahom odôvodnenia namietaného

uznesenia však nemožno dospieť k záveru o jeho arbitrárnosti, resp. zjavnej

neodôvodnenosti ().

V súvislosti s argumentáciou sťažovateľa, podľa ktorej napadnutým uznesením došlo

„v podstate k vynútenému bezodplatnému výkonu exekučnej činnosti (práce), či k realizácii

exekúcie zadarmo, resp. aj na moje náklady a na úkor vlastného majetku“, ústavný súd

poznamenáva, že samotná skutočnosť pripúšťajúca v konečnom dôsledku vznik situácie,

keď nebudú uspokojené všetky nároky exekútora pri výkone exekúcie, nemusí viesť

k protiústavným dôsledkom. Toto riziko, ktoré exekútor nesie, je odôvodnené a do značnej

miery kompenzované jeho v podstate monopolným postavením pri výkone exekúcie.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva

(Van der Mussele proti Belgicku, rozsudok z 23. novembra 1983, séria A, č. 70), v ktorom

bolo zdôraznené, že riziko s výkonom určitej profesie (citované v prípade advokáta), kam

spadá i riziko neuhradenia odmeny za odvedenú prácu, je na druhej strane vyvážené

výhodami súvisiacimi s výkonom tejto profesie ().

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu

pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným

právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom

do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Ak ústavný súd nezistí relevantnú

súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto

odmietne (m. m. , ).

Na základe uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru o nedostatku

príčinnej súvislosti medzi namietaným uznesením krajského súdu a možným porušením

základného práva sťažovateľa upraveného v a v nadväznosti na to

k záveru o zjavnej neopodstatnenosti tejto časti sťažnosti sťažovateľa.

2. K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20

ods. 1 a práva pokojne užívať svoj majetok podľa dodatkového protokolu

Podľa každý má právo vlastniť majetok.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva.

Ústavný súd konštatuje, že v danej veci nie je dôvod, aby odlišne posudzoval

aplikovateľnosť a dodatkového protokolu. Zároveň uvádza,

že aplikovateľnosť uvedených právnych noriem posudzuje v súlade s ustálenou judikatúrou

Európskeho súdu pre ľudské práva.

V súvislosti s namietaným porušením a práva pokojne užívať

svoj majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd odkazuje na svoju judikatúru,

podľa ktorej základné právo zaručené v čl. 20 ods. 1 (čo v celom rozsahu platí, pokiaľ ide

o právo zaručené v čl. 1 dodatkového protokolu) zahŕňa požiadavku minimálnych garancií

procesnej povahy ustanovených priamo v označenom článku , ktorých nedodržanie

môže mať za následok jeho porušenie popri porušení základného práva na súdnu a inú

právnu ochranu ( ), a taktiež zahŕňa požiadavku spravodlivosti súdneho

konania [čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) (m. m. napr. , )].

Ústavný súd konštatuje, že ak rozhodnutím krajského súdu v označenom konaní

nemohlo dôjsť k porušeniu , potom už neprichádzalo do úvahy ani

vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľa podľa a práva podľa

čl. 1 dodatkového protokolu.

Napokon ústavný súd pripomína aj svoju stabilizovanú judikatúru

(napr. , ), ktorej súčasťou je aj právny názor, že všeobecný súd

zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného

charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z , ak toto

porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy

vyplývajúce z až 48 , resp. dohovoru. O prípadnom porušení

základného práva podľa by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy,

ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných

práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v až 48 , resp. v spojení

s ich porušením.

Preto aj túto časť sťažnosti ústavný súd odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Zohľadňujúc všetky uvedené okolnosti ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd o ďalších nárokoch uplatnených

v petite sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. apríla 2008