Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 2/08

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. apríla 2008 v senáte

zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Jána Auxta a Rudolfa Tkáčika

prerokoval sťažnosť Mgr. A. Č., L., B., zastúpenej advokátkou JUDr. A. G., Advokátska

kancelária, T., pre namietané porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu

podľa rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 12. júna 2007 a takto

rozhodol:

1. Základné právo Mgr. A. Č., L., B., na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 12. júna 2007 p o r u š e n é b o l o .

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 12. júna 2007 z r u š u j e a vec v r a c i a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky

na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť trovy právneho

zastúpenia Mgr. A. Č., L., B., v sume 7 425 Sk (slovom sedemtisícštyristodvadsaťpäť

slovenských korún) na účet advokátky JUDr. A. G., Advokátska kancelária, T., do jedného

mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

č. k. -11 z 9. januára 2008 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Mgr. A. Č., L., B. (ďalej len

„sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. A. G., Advokátska kancelária, T.,

pre namietané porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 (ďalej len „“) rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 12. júna 2007.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že sťažovateľka sa návrhom podaným

Okresnému súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) domáhala od žalovaného zaplatenia

istiny 202 665,60 Sk z titulu poplatku z omeškania podľa § 38 ods. 4 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného

poistenia, o zriadení Všeobecnej zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní rezortných,

odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o zdravotnom poistení“), ktorému okresný súd vyhovel

(v späťvzatej časti v sume 6 970,12 Sk konanie zastavil).

Proti prvostupňovému rozsudku podal žalovaný 19. júla 2005 odvolanie, v ktorom

„poukázal na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 17. mája 2004, vyhlásený

v Zbierke zákonov 15. júla 2004, podľa ktorého ust. v znení

neskorších predpisov, nie je v súlade s čl. 20 ods. 1 druhá veta v spojení s čl. 13 ods. 3, 4

. Ďalej uviedol, že dve faktúry (VS 2100402682 a 2100402681)

boli splatné po 15.7.2004. Poukázal na v znení neskorších predpisov,

podľa ktorého rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky, nadobúdajú platnosť

dňom ich vyhlásenia v Zbierke zákonov Slovenskej republiky, teda účinky pôsobia len do

budúcnosti. Sťažovateľke teda mal vzniknúť nárok na poplatok z omeškania z dlžnej sumy

iba vo výške 0,01% denne v období od 1.6.2003 do 15.7.2004.“.

Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom zo 14. februára 2006

č. k. -56 o podanom odvolaní v napadnutej časti rozhodol tak, že rozsudok

v časti istiny 35 882,95 Sk potvrdil a vo zvyšnej časti návrh zamietol. V tejto súvislosti

sťažovateľka uviedla: „V odôvodnení rozsudku odvolací súd uviedol, že podľa nálezu

Ústavného súdu Slovenskej republiky nie je v súlade s

ods. 1 veta druhá v spojení s ,4 SR. Podľa názoru odvolacieho súdu

uverejnením Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky v Zbierke zákonov dňa 15.7.2004

stratilo ust. § 38 ods. 4 upravujúce poplatok z omeškania na 0,01% účinnosť. Od

nadobudnutia účinnosti od 1.6.2003 do straty účinnosti uvedeného

zákonného ustanovenia dňa 15.7.2004, bolo predmetné zákonné ustanovenie platné

a účinné, teda podľa odvolacieho súdu sťažovateľke vzniklo za obdobie od 1.6.2003 do

15.7.2004 právo na poplatok z omeškania vo výške 0,01% denne.“

Proti rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka 31. marca 2006 dovolanie, ktoré

oprela o túto argumentáciu: „Stratou účinnosti prípadne platnosti právnych predpisov na

základe nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky, sa neobnovuje platnosť právnych

predpisov nimi zrušených, ak však išlo len o ich zmenu alebo doplnenie, platí skorší právny

predpis v znení platnom pred touto novelou alebo doplnením. Sťažovateľka považuje za

neopodstatnené tvrdenie že by § 38 ods. 4 bol neúčinný a neplatný, neúčinná a neplatná je

iba jeho novelizácia. Zastáva názor, že platí pôvodné znenie § 38 ods. 4 ustanovené

zákonom so sadzbou poplatku z omeškania vo výške 0,1% denne.“

Najvyšší súd svojím rozsudkom č. k. z 12. júna 2007 dovolanie

sťažovateľky zamietol a podľa vyjadrenia sťažovateľky svoje rozhodnutie odôvodnil takto:

„Podľa názoru dovolacieho súdu nie je sporné že novely č. , stratil

účinnosť dňom 15.7.2004, kedy došlo k zverejneniu Nálezu Ústavného súdu SR v Zbierke

zákonov SR. Podľa v znení neskorších zmien a doplnkov,

rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky nadobúdajú platnosť dňom ich

vyhlásenia v Zbierke zákonov Slovenskej republiky, teda Nález Ústavného súdu SR, týkajúci

sa právneho predpisu, ktorým sa riadi predmetná sporná otázka, nadobudol platnosť až

zverejnením v zbierke zákonov t.j. dňom 15.7.2004 ustanovenie § 38 ods. 4 zákona

v znení novely č. stratilo účinnosť. Dovolací súd prijal názor,

že sťažovateľke ako navrhovateľovi za obdobie od 1.6.2003 do 15.7.2004 vzniklo právo na

poplatok z omeškania vo výške 0,01% denne, pretože v tomto období bol platný a účinný

zákon v znení novely č. , ktorý stanovoval sadzbu poplatku

z omeškania vo výške 0,01% denne z dlžnej sumy. Zverejnením Nálezu Ústavného súdu SR,

toto ustanovenie stratilo účinnosť, nie však platnosť, preto podľa názoru dovolacieho súdu

nemožno prisvedčiť tvrdeniu, že by došlo k porušeniu “

Sťažovateľka v podanej sťažnosti uviedla, že s názorom najvyššieho súdu nesúhlasí,

pretože podľa jej názoru „je povinnosťou všeobecného súdu aplikovať právny stav

vzniknutý nálezom ústavného súdu o nesúlade právnych predpisov, a to nielen

v procesnoprávnom zmysle ale aj z hľadiska hmotnoprávneho. To znamená, že

hmotnoprávne účinky nesúladného ustanovenia sa uverejnením nálezu ústavného súdu

anulujú ex tunc.“. V rámci argumentácie v uvedenom smere sa sťažovateľka oprela

o zjednocujúce stanovisko pléna ústavného súdu sp. zn. PLz. .

Sťažovateľka bola toho názoru, že uvedeným rozhodnutím najvyššieho súdu došlo

k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu zaručeného a preto

v závere sťažnosti navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„1. Rozsudkom Najvyššieho súdu SR, č.k. zo dňa 12. júna 2007 bolo

porušené základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 SR.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu SR, č.k. zo dňa 12. júna 2007 sa

zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd SR je povinný uhradiť trovy konania za dva úkony právnej pomoci,

vrátane 19% DPH, 2X režijný paušál vo výške 7424,60,- Sk do 15 dní od právoplatnosti

tohto nálezu na účet JUDr. A. G.“

Ústavnému súdu bolo 17. apríla 2008 doručené vyjadrenie predsedu

najvyššieho súdu, v ktorom uviedol: „Jadrom sťažnosti je otázka výkladu dôsledkov nálezu

Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. – 89 zo dňa 17. mája 2004, ktorým

bol vyslovený nesúlad o zdravotnom poistení s

Slovenskej republiky. V nadväznosti na uvedený nález nebol v rozhodovaní všeobecných

súdov jednotný názor na to, či hmotnoprávne účinky nálezu nastávajú ex tunc, alebo až ex

nunc od vyhlásenia nálezu v Zbierke nálezov Slovenskej republiky. Ústavný súd medzičasom

vydaním nálezu č. PLz. – 4 zo dňa 11. októbra 2006 zjednotil odchylné právne

názory svojich senátov v tejto otázke, keď sa priklonil k názoru, že účinky vo vzťahu

k účastníkom konania, ktoré neboli právoplatne skončené pred uverejnením nálezu

v Zbierke zákonov Slovenskej republiky nastávajú ex tunc. Za tejto situácie už nepovažujem

za potrebné vecne sa k sťažnosti vyjadrovať. Zároveň Vám oznamujem, súhlasím s tým, aby

ústavný súd upustil od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.“

Podaním doručeným ústavnému súdu 24. apríla 2008 právna zástupkyňa

sťažovateľky oznámila, že súhlasí s upustením od ústneho prerokovania veci.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich

vyjadreniami dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie

objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže

zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv

a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,

obnovil stav pred porušením.

Podľa ústavný súd rozhoduje o súlade zákonov

s , s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas

Národná rada Slovenskej republiky a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom

ustanoveným zákonom.

Podľa ak ústavný súd svojím rozhodnutím vysloví, že medzi

právnymi predpismi uvedenými v odseku 1 je nesúlad, strácajú príslušné predpisy, ich časti,

prípadne niektoré ich ustanovenia účinnosť. Orgány, ktoré tieto právne predpisy vydali,

sú povinné do šiestich mesiacov od vyhlásenia rozhodnutia ústavného súdu uviesť ich

do súladu s , s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami vyhlásenými

spôsobom ustanoveným zákonom, a ak ide o predpisy uvedené v odseku 1 písm. b) a c),

aj s inými zákonmi, a ak ide o predpisy uvedené v odseku 1 písm. d), aj s nariadeniami

vlády a so všeobecne záväznými právnymi predpismi ministerstiev a ostatných ústredných

orgánov štátnej správy. Ak tak neurobia, také predpisy, ich časti alebo ustanovenia strácajú

platnosť po šiestich mesiacoch od vyhlásenia rozhodnutia.

Podľa rozhodnutie ústavného súdu vydané podľa odsekov 1,

2 a 5 sa vyhlasuje spôsobom ustanoveným na vyhlasovanie zákonov. Právoplatné

rozhodnutie ústavného súdu je všeobecne záväzné.

Podľa nález, ktorým sa zistil nesúlad právnych

predpisov s právnym predpisom vyššej právnej sily alebo s medzinárodnou zmluvou,

vyhlási sa spôsobom ustanoveným na vyhlasovanie zákonov. Nález je všeobecne záväzný

odo dňa jeho vyhlásenia v Zbierke zákonov Slovenskej republiky (ďalej len „Zbierka

zákonov“).

Podľa právny predpis, jeho časti alebo niektoré

jeho ustanovenia strácajú účinnosť dňom vyhlásenia nálezu ústavného súdu v Zbierke

zákonov.

Podľa stratou účinnosti, prípadne platnosti

právnych predpisov na základe nálezu ústavného súdu sa neobnovuje platnosť právnych

predpisov nimi zrušených; ak však išlo len o ich zmenu alebo o doplnenie, platí skorší

právny predpis v znení platnom pred touto zmenou alebo doplnením.

Podľa právoplatné rozhodnutia vydané

v občianskoprávnom alebo správnom konaní na základe právneho predpisu, ktorý celkom

sčasti alebo v niektorom ustanovení stratil účinnosť, zostávajú nedotknuté; povinnosti

uložené takýmito rozhodnutiami nemožno nútene vymáhať.

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd

rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov

je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“)

a právomoc ústavného súdu len subsidiárne. Z toho vyplýva, že ak je v danom prípade

oprávnený o ochrane základných práv sťažovateľa rozhodnúť všeobecný súd, je právomoc

ústavného súdu konať a rozhodovať vo veci vylúčená.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (

mutatis mutandis , , ).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia

všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím,

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného

súdu môžu byť teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, ).

Za výnimku zo zásady, podľa ktorej výklad zákonov prislúcha predovšetkým

všeobecným súdom, treba považovať výklad ustanovení . V danom

prípade ide najmä o výklad tých ustanovení , z ktorých možno

vyvodiť právne účinky nálezov ústavného súdu vydaných v konaní o súlade právnych

predpisov na konania pred súdmi a inými orgánmi verejnej moci v individuálnych veciach.

Konkrétne ide najmä o ustanovenia § 41a a § 41b v spojení s § 41 ods. 2 zákona o ústavnom

súde.

Pre označené ustanovenia je charakteristické vzájomné

pôsobenie princípu ochrany a zachovania ústavnosti na jednej strane a princípu právnej

istoty na strane druhej. Oba princípy sú neoddeliteľnou súčasťou princípu právneho štátu

vyjadreného v prvej vete . Princíp ochrany a zachovania ústavnosti

sa realizuje v danom prípade samotným rozhodovaním ústavného súdu v konaní o súlade

právnych predpisov podľa a jeho následnými právnymi účinkami

na rozhodnutia, resp. rozhodovanie súdov a iných orgánov verejnej moci v individuálnych

veciach. Princíp právnej istoty sa prejavuje v dvoch smeroch. Jednak je založený

na prezumpcii ústavnosti právnych predpisov (až do opačného rozhodnutia ústavného súdu)

a jednak na zachovaní právoplatnosti rozhodnutí súdov a iných orgánov verejnej moci

vychádzajúcich z prezumpcie ústavnosti. Podľa názoru ústavného súdu pri kolízii

spomínaných princípov treba dať prednosť jednoznačne princípu zachovania a ochrany

ústavnosti, a to za súčasného spolupôsobenia bŕzd vyplývajúcich z uplatnenia princípu

právnej istoty (mutatis mutandis ).

rozlišuje účinky nálezov ústavného súdu vydaných v konaní

o súlade právnych predpisov na konania pred súdmi a inými orgánmi verejnej moci

v individuálnych veciach na tie, ktoré boli v čase uverejnenia nálezu ústavného súdu

v Zbierke zákonov už právoplatne skončené ( ), a tie, ktoré

ešte v čase uverejnenia nálezu ústavného súdu v Zbierke zákonov neboli právoplatne

skončené ( ).

V danom prípade sťažovateľka namieta postup a rozhodnutie najvyššieho súdu

v konaní, v ktorom najvyšší súd rozhodoval o dovolaní smerujúcom proti rozsudku

krajského súdu. Súdne konanie týkajúce sa predmetnej veci nebolo v čase uverejnenia

nálezu ústavného súdu sp. zn. v Zbierke zákonov právoplatne skončené.

Krajský súd rozhodol 14. februára 2006, t. j. v čase po uverejnení nálezu ústavného súdu

sp. zn. zo 17. mája 2004 v Zbierke zákonov a v čase, keď ustanovenie § 38

ods. 4 zákona o zdravotnom poistení v znení podľa novelizácie vykonanej zákonom

č. , ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky

č. o zdravotnej starostlivosti v znení neskorších predpisov a o zmene

a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“), v zmysle

ods. 3 tretej vety stratilo nielen účinnosť, ale aj platnosť, keďže dňom 15. januára

2005 uplynula lehota podľa druhej vety , v rámci ktorej bola Národná

rada Slovenskej republiky povinná uviesť protiústavné znenie § 38 ods. 4 zákona

o zdravotnom poistení do súladu s .

Krajský súd bol teda povinný v čase, keď rozhodoval, aplikovať na daný prípad §

41a v spojení s , pričom pre ústavne akceptovateľné

rozhodnutie krajského súdu bola nevyhnutná správna interpretácia a aplikácia § 41a ods. 3

.

III.

Krajský súd rozhodnutie okresného súdu (ktorý pôvodne návrhu sťažovateľky

vyhovel) na základe odvolania žalovaného v časti istiny 35 882,95 Sk potvrdil a vo zvyšnej

časti zmenil tak, že návrh sťažovateľky zamietol. Svoje rozhodnutie v odvolacom konaní

odôvodnil tak, že podľa jeho názoru od nadobudnutia účinnosti ,

teda od 1. júna 2003 až do straty jeho účinnosti, bola predmetná novelizácia stanovujúca

poplatok z omeškania vo výške 0,01 % denne z dlžnej sumy platná a účinná, preto pre

obdobie od 1. júna 2003 až do 15. júla 2004 bolo potrebné sťažovateľke priznať poplatok

z omeškania v uvedenej výške.

Najvyšší súd ako dovolací súd sa s právnym názorom druhostupňového súdu ako

vecne správnym stotožnil, a preto dovolanie sťažovateľky zamietol. Svoje stanovisko

v podstate odôvodnil tým, že v čase, keď „sporný“ nárok vznikol, teda v období od 1. júna

2003 do 15. júla 2004, bolo platné a účinné ustanovenie § 38 ods. 4 zákona o zdravotnom

poistení v znení svojej novelizácie vykonanej , preto za uvedené

obdobie bolo potrebné priznať sťažovateľke nárok na poplatok z omeškania v znení

uvedenej novelizácie, teda vo výške 0,01 % denne z dlžnej sumy. Vychádzajúc z uvedeného

najvyšší súd skonštatoval, že k porušeniu ustanovenia

nedošlo.

Vychádzajúc z uvedených zistení bolo úlohou ústavného súdu posúdiť, či najvyšší

súd v danom prípade správne interpretoval a aplikoval

a či v dôsledku tejto interpretácie a aplikácie postupom a rozsudkom najvyššieho súdu

nedošlo k porušeniu označeného základného práva sťažovateľky.

Podľa od uverejnenia nálezu ústavného súdu

vydaného v konaní o súlade právnych predpisov v Zbierke zákonov nie je možné

postupovať podľa právneho predpisu, jeho časti alebo niektorého jeho ustanovenia, ktoré

ústavný súd vyhlásil za rozporné s . Podľa názoru ústavného súdu dňom márneho

uplynutia lehoty podľa tretej vety stráca takýto právny predpis, jeho

časť alebo niektoré jeho ustanovenie platnosť ex tunc, t. j. je anulované od počiatku.

V danej veci je nesporné, že § 38 ods. 4 zákona o zdravotnom poistení v znení podľa

novelizácie vykonanej v čase rozhodovania krajského súdu

nebol účinný ani platný, t. j. už nebol súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky.

Z toho vyplýva, že krajský súd v čase svojho rozhodovania nemohol aplikovať na daný

prípad § 38 ods. 4 zákona o zdravotnom poistení v neplatnom znení, t. j. nemohol potvrdiť

nárok sťažovateľky na poplatok z omeškania vo výške 0,01 % z dlžnej sumy za každý deň

omeškania, ktorý jej priznal vo svojom rozsudku č. k. -56 zo 14. februára

2006, a to bez ohľadu na to, že v čase, keď tento nárok vznikol, bolo toto ustanovenie platné

a účinné. Zo znenia jednoznačne vyplýva, že v danom

prípade po strate účinnosti (po 15. júli 2004), ako aj po následnej strate platnosti

(po 15. januári 2005) posledného znenia zákona o zdravotnom poistení „platí skorší predpis

v znení platnom pred touto zmenou alebo doplnením“, t. j. v čase rozhodovania krajského

súdu platil § 38 ods. 4 zákona o zdravotnom poistení v znení pred nadobudnutím platnosti

a účinnosti novelizácie vykonanej , keď ustanovoval poplatok

z omeškania 0,1 % z dlžnej sumy za každý deň omeškania. Rovnako to platí aj pre

rozhodovanie najvyššieho súdu v dovolacom konaní, povinnosťou ktorého bolo vykonať

ústavne akceptovateľnú interpretáciu ustanovenia .

Na základe stanoviska pléna ústavného súdu sp. zn. PLz. z 11. októbra 2006,

ktorým ústavný súd prijal zjednocujúce stanovisko k odchylným právnym názorom senátov

ústavného súdu vyslovených pri svojej rozhodovacej činnosti na aplikáciu nálezu ústavného

súdu č. k. -39 zo 17. mája 2004 v konaní pred všeobecným súdom, senát

ústavného súdu dospel k názoru, že najvyšší súd porušil základné právo sťažovateľky

(1. bod výroku nálezu).

IV.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby

podľa vysloví, že k porušeniu základného práva alebo slobody došlo

právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, zruší také rozhodnutie,

opatrenie alebo iný zásah a zároveň môže vec vrátiť na ďalšie konanie.

Keďže ústavný súd vyslovil porušenie základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa rozsudkom najvyššieho súdu č. k.

z 12. júna 2007, bolo potrebné tento rozsudok zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie

a rozhodnutie najvyššiemu súdu (2. bod výroku nálezu).

Ústavný súd napokon podľa rozhodol

aj o úhrade trov konania, ktoré sťažovateľke vznikli v súvislosti s jej zastupovaním v konaní

pred ústavným súdom advokátkou JUDr. A. G. Sťažovateľka žiadala uhradiť trovy konania

za dva úkony právnej služby vrátane DPH a režijného paušálu v sume 7 424,60 Sk .

Ústavný súd vychádzal pri rozhodovaní o požadovanej náhrade trov z ustanovenia

, podľa ktorého ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo

sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Pri stanovení výšky náhrady trov právneho zastúpenia sťažovateľky postupoval

ústavný súd podľa ustanovení § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a c), § 16 ods. 3

a § 18 ods. 1 a 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004

Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení

neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), pričom vychádzal z výpočtového základu pre

úkony právnej služby vykonané v roku 2007, ktorý je odvodený z priemernej mesačnej

mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2006, t. j. zo sumy

17 822 Sk, ako aj z hodnoty režijného paušálu pre toto obdobie. Základná sadzba tarifnej

odmeny za jeden úkon právnej služby v roku 2007 v konaní pred ústavným súdom je

2 970 Sk a hodnota režijného paušálu je 178 Sk.

V súlade s uvedenými ustanoveniami vyhlášky mohla sťažovateľka požadovať

náhradu trov právneho zastúpenia pred ústavným súdom za dva úkony právnej služby

(prevzatie a príprava právneho zastúpenia vrátane prvej porady s klientom a písomné

podanie vo veci – sťažnosť) vrátane paušálnej náhrady výdavkov, spolu v sume 6 296 Sk

zvýšenej o 19 % DPH (keďže jej právna zástupkyňa je platiteľkou tejto dane), teda

v celkovej sume 7 425 Sk.

Na základe toho ústavný súd priznal sťažovateľke, ktorá bola v konaní úspešná,

náhradu trov konania v sume 7 425 Sk, pričom uložil najvyššiemu súdu uhradiť ich na účet

právnej zástupkyne v lehote jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu (3. bod výroku

nálezu).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. apríla 2008