Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 2/08
PDF · 268.27 KB
No categories available
III. ÚS 2/08
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
III. ÚS 2/08-24
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. apríla 2008 v senáte
zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Jána Auxta a Rudolfa Tkáčika
prerokoval sťažnosť Mgr. A. Č., L., B., zastúpenej advokátkou JUDr. A. G., Advokátska
kancelária, T., pre namietané porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 4 Obdo 14/2006 z 12. júna 2007 a takto
rozhodol:
1. Základné právo Mgr. A. Č., L., B., na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 4 Obdo 14/2006 z 12. júna 2007 p o r u š e n é b o l o .
2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Obdo 14/2006
z 12. júna 2007 z r u š u j e a vec v r a c i a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky
na ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť trovy právneho
zastúpenia Mgr. A. Č., L., B., v sume 7 425 Sk (slovom sedemtisícštyristodvadsaťpäť
slovenských korún) na účet advokátky JUDr. A. G., Advokátska kancelária, T., do jedného
mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
č. k. III. ÚS 2/08-11 z 9. januára 2008 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Mgr. A. Č., L., B. (ďalej len
„sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. A. G., Advokátska kancelária, T.,
pre namietané porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Obdo 14/2006 z 12. júna 2007.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že sťažovateľka sa návrhom podaným
Okresnému súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) domáhala od žalovaného zaplatenia
istiny 202 665,60 Sk z titulu poplatku z omeškania podľa § 38 ods. 4 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 273/1994 Z. z. o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného
poistenia, o zriadení Všeobecnej zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní rezortných,
odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o zdravotnom poistení“), ktorému okresný súd vyhovel
(v späťvzatej časti v sume 6 970,12 Sk konanie zastavil).
Proti prvostupňovému rozsudku podal žalovaný 19. júla 2005 odvolanie, v ktorom
„poukázal na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 17. mája 2004, vyhlásený
v Zbierke zákonov 15. júla 2004, podľa ktorého ust. § 38 ods. 4 zák. č. 273/1994 Z.z. v znení
neskorších predpisov, nie je v súlade s čl. 20 ods. 1 druhá veta v spojení s čl. 13 ods. 3, 4
Ústavy Slovenskej republiky. Ďalej uviedol, že dve faktúry (VS 2100402682 a 2100402681)
boli splatné po 15.7.2004. Poukázal na § 3 zák.č. 1/1993 Z.z. v znení neskorších predpisov,
podľa ktorého rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky, nadobúdajú platnosť
dňom ich vyhlásenia v Zbierke zákonov Slovenskej republiky, teda účinky pôsobia len do
budúcnosti. Sťažovateľke teda mal vzniknúť nárok na poplatok z omeškania z dlžnej sumy
iba vo výške 0,01% denne v období od 1.6.2003 do 15.7.2004.“.
Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom zo 14. februára 2006
č. k. 2 Cob 203/05-56 o podanom odvolaní v napadnutej časti rozhodol tak, že rozsudok
v časti istiny 35 882,95 Sk potvrdil a vo zvyšnej časti návrh zamietol. V tejto súvislosti
sťažovateľka uviedla: „V odôvodnení rozsudku odvolací súd uviedol, že podľa nálezu
Ústavného súdu Slovenskej republiky nie je § 38 ods. 4 zák.č. 273/1994 Z.z. v súlade s čl. 20
ods. 1 veta druhá v spojení s čl. 13 ods. 3,4 Ústavy SR. Podľa názoru odvolacieho súdu
uverejnením Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky v Zbierke zákonov dňa 15.7.2004
stratilo ust. § 38 ods. 4 upravujúce poplatok z omeškania na 0,01% účinnosť. Od
nadobudnutia účinnosti zákona č. 138/2003 Z.z. od 1.6.2003 do straty účinnosti uvedeného
zákonného ustanovenia dňa 15.7.2004, bolo predmetné zákonné ustanovenie platné
a účinné, teda podľa odvolacieho súdu sťažovateľke vzniklo za obdobie od 1.6.2003 do
15.7.2004 právo na poplatok z omeškania vo výške 0,01% denne.“
Proti rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka 31. marca 2006 dovolanie, ktoré
oprela o túto argumentáciu: „Stratou účinnosti prípadne platnosti právnych predpisov na
základe nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky, sa neobnovuje platnosť právnych
predpisov nimi zrušených, ak však išlo len o ich zmenu alebo doplnenie, platí skorší právny
predpis v znení platnom pred touto novelou alebo doplnením. Sťažovateľka považuje za
neopodstatnené tvrdenie že by § 38 ods. 4 bol neúčinný a neplatný, neúčinná a neplatná je
iba jeho novelizácia. Zastáva názor, že platí pôvodné znenie § 38 ods. 4 ustanovené
zákonom 273/1994 Z.z. so sadzbou poplatku z omeškania vo výške 0,1% denne.“
Najvyšší súd svojím rozsudkom č. k. 4 Obdo 14/2006 z 12. júna 2007 dovolanie
sťažovateľky zamietol a podľa vyjadrenia sťažovateľky svoje rozhodnutie odôvodnil takto:
„Podľa názoru dovolacieho súdu nie je sporné že § 38 ods. 4 novely č. 138/2003 Z.z., stratil
účinnosť dňom 15.7.2004, kedy došlo k zverejneniu Nálezu Ústavného súdu SR v Zbierke
zákonov SR. Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 1/1993 Zb. v znení neskorších zmien a doplnkov,
rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky nadobúdajú platnosť dňom ich
vyhlásenia v Zbierke zákonov Slovenskej republiky, teda Nález Ústavného súdu SR, týkajúci
sa právneho predpisu, ktorým sa riadi predmetná sporná otázka, nadobudol platnosť až
zverejnením v zbierke zákonov t.j. dňom 15.7.2004 ustanovenie § 38 ods. 4 zákona
273/1994 Z.z. v znení novely č. 138/2003 Z.z. stratilo účinnosť. Dovolací súd prijal názor,
že sťažovateľke ako navrhovateľovi za obdobie od 1.6.2003 do 15.7.2004 vzniklo právo na
poplatok z omeškania vo výške 0,01% denne, pretože v tomto období bol platný a účinný
zákon 273/1994 Z.z. v znení novely č. 138/2003 Z.z., ktorý stanovoval sadzbu poplatku
z omeškania vo výške 0,01% denne z dlžnej sumy. Zverejnením Nálezu Ústavného súdu SR,
toto ustanovenie stratilo účinnosť, nie však platnosť, preto podľa názoru dovolacieho súdu
nemožno prisvedčiť tvrdeniu, že by došlo k porušeniu § 41a ods. 3 zákona č. 38/1993 Z.z.“
Sťažovateľka v podanej sťažnosti uviedla, že s názorom najvyššieho súdu nesúhlasí,
pretože podľa jej názoru „je povinnosťou všeobecného súdu aplikovať právny stav
vzniknutý nálezom ústavného súdu o nesúlade právnych predpisov, a to nielen
v procesnoprávnom zmysle ale aj z hľadiska hmotnoprávneho. To znamená, že
hmotnoprávne účinky nesúladného ustanovenia sa uverejnením nálezu ústavného súdu
anulujú ex tunc.“. V rámci argumentácie v uvedenom smere sa sťažovateľka oprela
o zjednocujúce stanovisko pléna ústavného súdu sp. zn. PLz. ÚS 1/06.
Sťažovateľka bola toho názoru, že uvedeným rozhodnutím najvyššieho súdu došlo
k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a preto
v závere sťažnosti navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:
„1. Rozsudkom Najvyššieho súdu SR, č.k. 4 Obdo 14/2006 zo dňa 12. júna 2007 bolo
porušené základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR.
2. Rozsudok Najvyššieho súdu SR, č.k. 4 Obdo 14/2006 zo dňa 12. júna 2007 sa
zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd SR je povinný uhradiť trovy konania za dva úkony právnej pomoci,
vrátane 19% DPH, 2X režijný paušál vo výške 7424,60,- Sk do 15 dní od právoplatnosti
tohto nálezu na účet JUDr. A. G.“
Ústavnému súdu bolo 17. apríla 2008 doručené vyjadrenie predsedu
najvyššieho súdu, v ktorom uviedol: „Jadrom sťažnosti je otázka výkladu dôsledkov nálezu
Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. PL. ÚS 38/03 – 89 zo dňa 17. mája 2004, ktorým
bol vyslovený nesúlad § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z.z. o zdravotnom poistení s Ústavou
Slovenskej republiky. V nadväznosti na uvedený nález nebol v rozhodovaní všeobecných
súdov jednotný názor na to, či hmotnoprávne účinky nálezu nastávajú ex tunc, alebo až ex
nunc od vyhlásenia nálezu v Zbierke nálezov Slovenskej republiky. Ústavný súd medzičasom
vydaním nálezu č. PLz. ÚS 1/06 – 4 zo dňa 11. októbra 2006 zjednotil odchylné právne
názory svojich senátov v tejto otázke, keď sa priklonil k názoru, že účinky vo vzťahu
k účastníkom konania, ktoré neboli právoplatne skončené pred uverejnením nálezu
v Zbierke zákonov Slovenskej republiky nastávajú ex tunc. Za tejto situácie už nepovažujem
za potrebné vecne sa k sťažnosti vyjadrovať. Zároveň Vám oznamujem, súhlasím s tým, aby
ústavný súd upustil od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.“
Podaním doručeným ústavnému súdu 24. apríla 2008 právna zástupkyňa
sťažovateľky oznámila, že súhlasí s upustením od ústneho prerokovania veci.
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom
súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich
vyjadreniami dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie
objasnenie veci.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže
zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv
a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,
obnovil stav pred porušením.
Podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy ústavný súd rozhoduje o súlade zákonov
s ústavou, s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas
Národná rada Slovenskej republiky a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom
ustanoveným zákonom.
Podľa čl. 125 ods. 3 ústavy ak ústavný súd svojím rozhodnutím vysloví, že medzi
právnymi predpismi uvedenými v odseku 1 je nesúlad, strácajú príslušné predpisy, ich časti,
prípadne niektoré ich ustanovenia účinnosť. Orgány, ktoré tieto právne predpisy vydali,
sú povinné do šiestich mesiacov od vyhlásenia rozhodnutia ústavného súdu uviesť ich
do súladu s ústavou, s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami vyhlásenými
spôsobom ustanoveným zákonom, a ak ide o predpisy uvedené v odseku 1 písm. b) a c),
aj s inými zákonmi, a ak ide o predpisy uvedené v odseku 1 písm. d), aj s nariadeniami
vlády a so všeobecne záväznými právnymi predpismi ministerstiev a ostatných ústredných
orgánov štátnej správy. Ak tak neurobia, také predpisy, ich časti alebo ustanovenia strácajú
platnosť po šiestich mesiacoch od vyhlásenia rozhodnutia.
Podľa čl. 125 ods. 6 ústavy rozhodnutie ústavného súdu vydané podľa odsekov 1,
2 a 5 sa vyhlasuje spôsobom ustanoveným na vyhlasovanie zákonov. Právoplatné
rozhodnutie ústavného súdu je všeobecne záväzné.
Podľa § 41 ods. 2 zákona o ústavnom súde nález, ktorým sa zistil nesúlad právnych
predpisov s právnym predpisom vyššej právnej sily alebo s medzinárodnou zmluvou,
vyhlási sa spôsobom ustanoveným na vyhlasovanie zákonov. Nález je všeobecne záväzný
odo dňa jeho vyhlásenia v Zbierke zákonov Slovenskej republiky (ďalej len „Zbierka
zákonov“).
Podľa § 41a ods. 1 zákona o ústavnom súde právny predpis, jeho časti alebo niektoré
jeho ustanovenia strácajú účinnosť dňom vyhlásenia nálezu ústavného súdu v Zbierke
zákonov.
Podľa § 41a ods. 3 zákona o ústavnom súde stratou účinnosti, prípadne platnosti
právnych predpisov na základe nálezu ústavného súdu sa neobnovuje platnosť právnych
predpisov nimi zrušených; ak však išlo len o ich zmenu alebo o doplnenie, platí skorší
právny predpis v znení platnom pred touto zmenou alebo doplnením.
Podľa § 41b ods. 2 zákona o ústavnom súde právoplatné rozhodnutia vydané
v občianskoprávnom alebo správnom konaní na základe právneho predpisu, ktorý celkom
sčasti alebo v niektorom ustanovení stratil účinnosť, zostávajú nedotknuté; povinnosti
uložené takýmito rozhodnutiami nemožno nútene vymáhať.
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd
rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov
je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“)
a právomoc ústavného súdu len subsidiárne. Z toho vyplýva, že ak je v danom prípade
oprávnený o ochrane základných práv sťažovateľa rozhodnúť všeobecný súd, je právomoc
ústavného súdu konať a rozhodovať vo veci vylúčená.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00
mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 17/01).
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia
všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím,
došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného
súdu môžu byť teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
Za výnimku zo zásady, podľa ktorej výklad zákonov prislúcha predovšetkým
všeobecným súdom, treba považovať výklad ustanovení zákona o ústavnom súde. V danom
prípade ide najmä o výklad tých ustanovení zákona o ústavnom súde, z ktorých možno
vyvodiť právne účinky nálezov ústavného súdu vydaných v konaní o súlade právnych
predpisov na konania pred súdmi a inými orgánmi verejnej moci v individuálnych veciach.
Konkrétne ide najmä o ustanovenia § 41a a § 41b v spojení s § 41 ods. 2 zákona o ústavnom
súde.
Pre označené ustanovenia zákona o ústavnom súde je charakteristické vzájomné
pôsobenie princípu ochrany a zachovania ústavnosti na jednej strane a princípu právnej
istoty na strane druhej. Oba princípy sú neoddeliteľnou súčasťou princípu právneho štátu
vyjadreného v čl. 1 ods. 1 prvej vete ústavy. Princíp ochrany a zachovania ústavnosti
sa realizuje v danom prípade samotným rozhodovaním ústavného súdu v konaní o súlade
právnych predpisov podľa čl. 125 ústavy a jeho následnými právnymi účinkami
na rozhodnutia, resp. rozhodovanie súdov a iných orgánov verejnej moci v individuálnych
veciach. Princíp právnej istoty sa prejavuje v dvoch smeroch. Jednak je založený
na prezumpcii ústavnosti právnych predpisov (až do opačného rozhodnutia ústavného súdu)
a jednak na zachovaní právoplatnosti rozhodnutí súdov a iných orgánov verejnej moci
vychádzajúcich z prezumpcie ústavnosti. Podľa názoru ústavného súdu pri kolízii
spomínaných princípov treba dať prednosť jednoznačne princípu zachovania a ochrany
ústavnosti, a to za súčasného spolupôsobenia bŕzd vyplývajúcich z uplatnenia princípu
právnej istoty (mutatis mutandis I. ÚS 51/06).
Zákon o ústavnom súde rozlišuje účinky nálezov ústavného súdu vydaných v konaní
o súlade právnych predpisov na konania pred súdmi a inými orgánmi verejnej moci
v individuálnych veciach na tie, ktoré boli v čase uverejnenia nálezu ústavného súdu
v Zbierke zákonov už právoplatne skončené (§ 41b zákona o ústavnom súde), a tie, ktoré
ešte v čase uverejnenia nálezu ústavného súdu v Zbierke zákonov neboli právoplatne
skončené (§ 41a zákona o ústavnom súde).
V danom prípade sťažovateľka namieta postup a rozhodnutie najvyššieho súdu
v konaní, v ktorom najvyšší súd rozhodoval o dovolaní smerujúcom proti rozsudku
krajského súdu. Súdne konanie týkajúce sa predmetnej veci nebolo v čase uverejnenia
nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 38/03 v Zbierke zákonov právoplatne skončené.
Krajský súd rozhodol 14. februára 2006, t. j. v čase po uverejnení nálezu ústavného súdu
sp. zn. PL. ÚS 38/03 zo 17. mája 2004 v Zbierke zákonov a v čase, keď ustanovenie § 38
ods. 4 zákona o zdravotnom poistení v znení podľa novelizácie vykonanej zákonom
č. 138/2003 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky
č. 277/1994 Z. z. o zdravotnej starostlivosti v znení neskorších predpisov a o zmene
a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 138/2003 Z. z.“), v zmysle čl. 125
ods. 3 tretej vety ústavy stratilo nielen účinnosť, ale aj platnosť, keďže dňom 15. januára
2005 uplynula lehota podľa čl. 125 ods. 3 druhej vety ústavy, v rámci ktorej bola Národná
rada Slovenskej republiky povinná uviesť protiústavné znenie § 38 ods. 4 zákona
o zdravotnom poistení do súladu s ústavou.
Krajský súd bol teda povinný v čase, keď rozhodoval, aplikovať na daný prípad §
41a v spojení s § 41 ods. 2 zákona o ústavnom súde, pričom pre ústavne akceptovateľné
rozhodnutie krajského súdu bola nevyhnutná správna interpretácia a aplikácia § 41a ods. 3
III.
Krajský súd rozhodnutie okresného súdu (ktorý pôvodne návrhu sťažovateľky
vyhovel) na základe odvolania žalovaného v časti istiny 35 882,95 Sk potvrdil a vo zvyšnej
časti zmenil tak, že návrh sťažovateľky zamietol. Svoje rozhodnutie v odvolacom konaní
odôvodnil tak, že podľa jeho názoru od nadobudnutia účinnosti zákona č. 138/2003 Z. z.,
teda od 1. júna 2003 až do straty jeho účinnosti, bola predmetná novelizácia stanovujúca
poplatok z omeškania vo výške 0,01 % denne z dlžnej sumy platná a účinná, preto pre
obdobie od 1. júna 2003 až do 15. júla 2004 bolo potrebné sťažovateľke priznať poplatok
z omeškania v uvedenej výške.
Najvyšší súd ako dovolací súd sa s právnym názorom druhostupňového súdu ako
vecne správnym stotožnil, a preto dovolanie sťažovateľky zamietol. Svoje stanovisko
v podstate odôvodnil tým, že v čase, keď „sporný“ nárok vznikol, teda v období od 1. júna
2003 do 15. júla 2004, bolo platné a účinné ustanovenie § 38 ods. 4 zákona o zdravotnom
poistení v znení svojej novelizácie vykonanej zákonom č. 138/2003 Z. z., preto za uvedené
obdobie bolo potrebné priznať sťažovateľke nárok na poplatok z omeškania v znení
uvedenej novelizácie, teda vo výške 0,01 % denne z dlžnej sumy. Vychádzajúc z uvedeného
najvyšší súd skonštatoval, že k porušeniu ustanovenia § 41a ods. 3 zákona o ústavnom súde
nedošlo.
Vychádzajúc z uvedených zistení bolo úlohou ústavného súdu posúdiť, či najvyšší
súd v danom prípade správne interpretoval a aplikoval § 41a ods. 3 zákona o ústavnom súde
a či v dôsledku tejto interpretácie a aplikácie postupom a rozsudkom najvyššieho súdu
nedošlo k porušeniu označeného základného práva sťažovateľky.
Podľa § 41a ods. 1 zákona o ústavnom súde od uverejnenia nálezu ústavného súdu
vydaného v konaní o súlade právnych predpisov v Zbierke zákonov nie je možné
postupovať podľa právneho predpisu, jeho časti alebo niektorého jeho ustanovenia, ktoré
ústavný súd vyhlásil za rozporné s ústavou. Podľa názoru ústavného súdu dňom márneho
uplynutia lehoty podľa čl. 125 ods. 3 tretej vety ústavy stráca takýto právny predpis, jeho
časť alebo niektoré jeho ustanovenie platnosť ex tunc, t. j. je anulované od počiatku.
V danej veci je nesporné, že § 38 ods. 4 zákona o zdravotnom poistení v znení podľa
novelizácie vykonanej zákonom č. 138/2003 Z. z. v čase rozhodovania krajského súdu
nebol účinný ani platný, t. j. už nebol súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky.
Z toho vyplýva, že krajský súd v čase svojho rozhodovania nemohol aplikovať na daný
prípad § 38 ods. 4 zákona o zdravotnom poistení v neplatnom znení, t. j. nemohol potvrdiť
nárok sťažovateľky na poplatok z omeškania vo výške 0,01 % z dlžnej sumy za každý deň
omeškania, ktorý jej priznal vo svojom rozsudku č. k. 2 Cob 203/05-56 zo 14. februára
2006, a to bez ohľadu na to, že v čase, keď tento nárok vznikol, bolo toto ustanovenie platné
a účinné. Zo znenia § 41a ods. 3 zákona o ústavnom súde jednoznačne vyplýva, že v danom
prípade po strate účinnosti (po 15. júli 2004), ako aj po následnej strate platnosti
(po 15. januári 2005) posledného znenia zákona o zdravotnom poistení „platí skorší predpis
v znení platnom pred touto zmenou alebo doplnením“, t. j. v čase rozhodovania krajského
súdu platil § 38 ods. 4 zákona o zdravotnom poistení v znení pred nadobudnutím platnosti
a účinnosti novelizácie vykonanej zákonom č. 138/2003 Z. z., keď ustanovoval poplatok
z omeškania 0,1 % z dlžnej sumy za každý deň omeškania. Rovnako to platí aj pre
rozhodovanie najvyššieho súdu v dovolacom konaní, povinnosťou ktorého bolo vykonať
ústavne akceptovateľnú interpretáciu ustanovenia § 41a ods. 3 zákona o ústavnom súde.
Na základe stanoviska pléna ústavného súdu sp. zn. PLz. ÚS 1/06 z 11. októbra 2006,
ktorým ústavný súd prijal zjednocujúce stanovisko k odchylným právnym názorom senátov
ústavného súdu vyslovených pri svojej rozhodovacej činnosti na aplikáciu nálezu ústavného
súdu č. k. PL. ÚS 38/03-39 zo 17. mája 2004 v konaní pred všeobecným súdom, senát
ústavného súdu dospel k názoru, že najvyšší súd porušil základné právo sťažovateľky
(1. bod výroku nálezu).
IV.
Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby
podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu základného práva alebo slobody došlo
právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, zruší také rozhodnutie,
opatrenie alebo iný zásah a zároveň môže vec vrátiť na ďalšie konanie.
Keďže ústavný súd vyslovil porušenie základného práva na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom najvyššieho súdu č. k. 4 Obdo 14/2006
z 12. júna 2007, bolo potrebné tento rozsudok zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie
a rozhodnutie najvyššiemu súdu (2. bod výroku nálezu).
Ústavný súd napokon podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol
aj o úhrade trov konania, ktoré sťažovateľke vznikli v súvislosti s jej zastupovaním v konaní
pred ústavným súdom advokátkou JUDr. A. G. Sťažovateľka žiadala uhradiť trovy konania
za dva úkony právnej služby vrátane DPH a režijného paušálu v sume 7 424,60 Sk .
Ústavný súd vychádzal pri rozhodovaní o požadovanej náhrade trov z ustanovenia
§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo
sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Pri stanovení výšky náhrady trov právneho zastúpenia sťažovateľky postupoval
ústavný súd podľa ustanovení § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a c), § 16 ods. 3
a § 18 ods. 1 a 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004
Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení
neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), pričom vychádzal z výpočtového základu pre
úkony právnej služby vykonané v roku 2007, ktorý je odvodený z priemernej mesačnej
mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2006, t. j. zo sumy
17 822 Sk, ako aj z hodnoty režijného paušálu pre toto obdobie. Základná sadzba tarifnej
odmeny za jeden úkon právnej služby v roku 2007 v konaní pred ústavným súdom je
2 970 Sk a hodnota režijného paušálu je 178 Sk.
V súlade s uvedenými ustanoveniami vyhlášky mohla sťažovateľka požadovať
náhradu trov právneho zastúpenia pred ústavným súdom za dva úkony právnej služby
(prevzatie a príprava právneho zastúpenia vrátane prvej porady s klientom a písomné
podanie vo veci – sťažnosť) vrátane paušálnej náhrady výdavkov, spolu v sume 6 296 Sk
zvýšenej o 19 % DPH (keďže jej právna zástupkyňa je platiteľkou tejto dane), teda
v celkovej sume 7 425 Sk.
Na základe toho ústavný súd priznal sťažovateľke, ktorá bola v konaní úspešná,
náhradu trov konania v sume 7 425 Sk, pričom uložil najvyššiemu súdu uhradiť ich na účet
právnej zástupkyne v lehote jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu (3. bod výroku
nálezu).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 29. apríla 2008