Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 8 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (13)512/368119.93c68c.pdf
PDF · 107.67 KB
No categories available
4Obdo/28/2008
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 4Obdo/28/2008
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: M., L., M., B., zast.
advokátkou J., B., T., proti žalovanému: S., a. s., O., 820 05 B., IČO: X., o zaplatenie
6.959,63 Eur (209.665,72 Sk), o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu
v Bratislave, č. k. 2 Cob 203/05-56, zo dňa 29. júna 2004, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k..
2 Cob 203/05-56 zo dňa 29. júna 2004 v napadnutej časti z r u š u j e a vec mu v r a c i a
na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e :
Okresný súd Bratislave II rozsudkom č. k. 22 Cb 23/2005-33 zo dňa 18. mája 2005
žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 202.695,60 Sk a trovy konania 24.821,-- Sk
k rukám právneho zástupcu. Vo zvyšku konanie zastavil.
V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že návrhom na začatie konania sa žalobca
domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť mu 209.665,72 Sk, titulom poplatku
z omeškania v sadzbe 0,1% denne za oneskorené zaplatenie faktúr za lieky a zdravotnícke
pomôcky. Podaním zo dňa 08. marca 2005 vzal žalobca v časti 6.970,12 Sk žalobu späť.
Žalovaný nárok neuznal, namietal však, že výška poplatku z omeškania
od 01. 06. 2003 do 15. 07. 2004 bola 0,01% denne, pričom poukázal na to, že ust. § 38 ods. 4
zák. č. 273/1994 Z. z. bolo zrušené zákonom č. 581/2004 Z. z.
Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie a dospel k názoru, že žalovaný nezaplatil
faktúry v lehote splatnosti, preto žalobcovi vznikol nárok na poplatok z omeškania podľa
§ 38 ods. 4 zákona 273/1994 Z. z. v znení účinnom do 01. 06. 2003 (0,1 %) vo výške
202.695,60 Sk i napriek zverejnenému Nálezu Ústavného súdu SR zo dňa 15. júla 2004,
podľa ktorého ust. § 38 ods. 4, nie je v súlade s čl. 20 ods. 1 v spojení s čl. 13 ods. 3, 4
Ústavy SR. Súd prvého stupňa prijal názor, že žalobcovi vznikol nárok na zaplatenie
poplatku z omeškania denne 0,1% aj po 01. júni 2003 s poukazom na ust. § 41a zákona
č. 38/1993 Z. z., nakoľko ust. § 38 ods. 4 zák. č. 273/1994 Z. z. stratilo účinnosť, ale v znení
po novele zákonom č. 138/2003 Z. z., ktorým bola sadzba poplatku z omeškania ustanovená
vo výške 0,01% denne, teda platí skorší predpis so sadzbou 0,1% denne.
Súd prvého stupňa na základe uvedeného žalobe vyhovel a v späťvzatej časti konanie
zastavil.
O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p. tak, že úspešnému žalobcovi
priznal trovy konania pozostávajúce z právneho zastúpenia (2 úkony právnej pomoci, DPH
a režijný paušál podľa vyhlášok 163/2002 Z. z. a č. 655/2004 Z. z.).
Žalovaný podal proti rozsudku odvolanie podaním zo dňa 19. júla 2005, ktorým sa
domáhal zmeny prvostupňového rozhodnutia tak, že žalobcovi bude priznaný poplatok
z omeškania za faktúry splatné od 01. 06. 2003 do 15. 07. 2004 vo výške 0,01% resp.
zrušenia rozsudku v napadnutej časti, nakoľko nebol nárok správne právne posúdený.
V odôvodnení odvolania uviedol tak, že nesúhlasí s názorom súdu, keď žalobcovi
za obdobie od 01. 06. 2003 priznal poplatok z omeškania vo výške 0,1% s poukazom na
zákon č. 138/2003 Z. z. účinný od 01. júna 2003, podľa ktorého bolo tiež zmenené ust. § 38
ods. 4 pričom zmena sa týkala percentuálnej výšky poplatku z omeškania, ktorá bola znížená
z 0,1 na 0,01% z dlžnej sumy. V tejto súvislosti poukázal na Nález Ústavného súdu SR
zo dňa 17. mája 2004, vyhlásený v Zbierke zákonov 15. júla 2004, podľa ktorého ust. § 38
ods. 4 zák. č. 273/1994 Z. z. v znení neskorších predpisov, nie je v súlade s čl. 20 ods. 1
druhá veta v spojení s čl. 13 ods. 3, 4 Ústavy SR. Vzhľadom na čl. 125 ods. 3 Ústavy SR
ust. § 38 ods. 4 zákona o zdravotnom poistení, stratilo účinnosť 15. 07. 2004 a platnosť
od 01. 01. 2005 prijatím zákona č. 581/2004 Z. z.
V odvolaní ďalej uviedol, že dve faktúry (VS 2100402682 a 2100402681) boli
splatné po dní 15. 07. 2004. Poukázal na § 3 zák. č. 1/1993 Z. z. v znení neskorších
predpisov, podľa ktorého rozhodnutia Ústavného súdu SR nadobúdajú platnosť dňom ich
vyhlásenia v Zbierke zákonov SR, teda účinky pôsobia len do budúcnosti. Žalobcovi, teda
vznikol nárok na poplatok z omeškania, ale len vo výške 0,01% denne z dlžnej sumy
od 01. 06. 2003 do 15. 07. 2004.
Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu poukázal na ust. § 41a zákona č.
38/1993 Z. z., v zmysle ktorého sa stratou účinnosti prípadne platnosti právnych predpisov
na základe nálezu Ústavného súdu SR, neobnovuje platnosť predpisov nimi zrušených, ak
však išlo len o zmenu alebo doplnenie, platí skorší právny predpis v znení platnom pred touto
zmenou alebo doplnením. Z tohto žalobca vyvodzuje, že pred novelou zákonom č. 138/2003
Z. z., ktorej § 38 ods. 4 vyhlásil Ústavný súd SR za protiústavný, platil skorší predpis, a to
zákon č. 273/1994 Z. z., podľa ktorého poplatok z omeškania bol ustanovený na 0,1% denne.
Na svojom nárok z uvedených dôvodov zotrval.
Krajský súd v Bratislave rozsudkom č. k. 2 Cob 203/05-56 zo dňa 14. februára
2006 v napadnutej časti rozhodol tak, že rozsudok v časti istiny 35.882,95 Sk potvrdil
a v prevyšujúcej časti zmenil tak, že žalobu zamietol a trovy prvostupňového konania
žalovanému nepriznal.
V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že predmetom odvolacieho konania bolo
zaplatenie poplatku z omeškania, v súvislosti s oneskoreným zaplatením faktúr. Žalobca
vyúčtoval poplatky z omeškania podľa § 38 ods. 4 zák. č. 273/1994 Z. z. v znení účinnom
do 31. 05. 2003 vo výške 0,1% denne z dlžnej sumy. Faktúry č. 240604 a 240605 nadobudli
splatnosť 22. 10. 2004 a 05. 08. 2004 t. j. po uverejnení Nálezu Ústavného súdu SR
v Zbierke zákonov dňa 15. 07. 2004 a ostatné faktúry nadobudli splatnosť od 01. 08. 2003
do 04. 07. 2004 t. j. za účinnosti zákona č. 138/2003 Z. z. V ust. § 38 ods. 4 zák. č. 273/1994
Z. z., bola výška poplatku z omeškania za oneskorené zaplatenie faktúry stanovená na 0,1%
z dlžnej sumy za každý kalendárny deň, podľa novely zákonom č. 138/2003 Z. z.
s účinnosťou od 01. 06. 2003, bola sadzba poplatku z omeškania zmenená na 0,01% denne.
Podľa Nálezu Ústavného súdu SR nie je § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z. z. v znení zákona
č. 138/2004 Z. z. v súlade s čl. 20 ods. 1 veta druhá v spojení s čl. 13 ods. 3, 4 Ústavy SR.
Uverejnením Nálezu Ústavného súdu SR v Zbierke zákonov dňa 15. 07. 2004, stratilo
ust. § 38 ods. 4 upravujúce poplatok z omeškania na 0,01%, účinnosť. Od nadobudnutia
účinnosti zákona č. 138/2003 Z. z. od 01. 06. 2003 do straty účinnosti uvedeného zákonného
ustanovenia dňa 15. 07. 2004, bolo predmetné zákonné ustanovenie platné a účinné, teda
žalobcovi vzniklo za obdobie od 01. 06. 2003 do 15. 07. 2004 právo na poplatok z omeškania
vo výške 0,01% denne podľa § 38 ods. 4 zák. č. 138/2003 Z. z.
Na základe uvedeného odvolací súd dospel k záveru, že súd prvého stupňa správne
žalobcovi priznal poplatok z omeškania v sadzbe 0,1% denne len za faktúry č. 240604
a č. 240605, nakoľko tieto boli splatné po 15. 07. 2004. Nesprávne však právne posúdil
výšku priznaného poplatku za omeškanie vo výške 0,1% v období od 01. 06. 2003
do 15. 07. 2004, nakoľko za toto obdobie mu vzniklo právo na poplatok z omeškania
vo výške 0,01%.
Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti
priznanej istiny vo výške 35.882,95 Sk podľa § 219 O. s. p. potvrdil a vo zvyšnej napadnutej
časti podľa § 220 ods. 1 O. s. p. zmenil tak, že návrh zamietol.
O trovách prvostupňového konania rozhodol podľa § 224 ods. 2 O. s. p. a podľa
§ 142 ods. 3 O. s. p. rozhodol tak, že ich žalovanému nepriznal, pretože mu žiadne nevznikli.
O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 3 O. s. p.
tak, že ich žalovanému nepriznal, pretože mu žiadne nevznikli.
Žalobca podal proti rozsudku odvolacieho súdu dovolanie v zákonnej lehote
podaním zo dňa 31. marca 2006.
V odôvodnení dovolania uviedol, že s argumentami odvolacieho súdu nesúhlasí
z dôvodu, že § 38 ods. 4 zák. č. 138/2003 Z. z. stratil účinnosť 15. 07. 2004, v dôsledku
vydaného nálezu Ústavného súdu SR. V tejto súvislosti poukázal na § 41a ods. 1, 2, 3 zákona
č. 38/1993 Z.z., z ktorého dovodil, že stratou účinnosti prípadne platnosti právnych
predpisov na základe nálezu Ústavného súdu SR, sa neobnovuje platnosť právnych predpisov
nimi zrušených, ak však išlo len o ich zmenu alebo doplnenie, platí skorší právny predpis
v znení platnom pred touto zmenou alebo doplnením.
Žalobca ďalej uviedol, že výška poplatku za omeškanie 0,1% v pôvodnom znení
nikto na Ústavnom súde SR nenapadol pre nesúlad s Ústavou SR, napadnuté bolo práve
ustanovenie novely § 38 ods. 4 zákonom č. 138/2003 Z. z., ktorým došlo k zmene sadzby
poplatku z omeškania na 0,01% denne od 01. 06. 2003. Práve toto zmenené ustanovenie bolo
predmetom konania o súlade právnych predpisov pred Ústavným súdom SR.
Považuje za neopodstatnené tvrdenie, že by § 38 ods. 4 bol neúčinný a neplatný,
neúčinná a neplatná je len jeho novelizácia. Zastáva názor, že platí pôvodné znenie § 38
ods. 4 ustanovené zákonom č. 273/1994 Z. z. so sadzbou poplatku z omeškania vo výške
0,1% denne. Z uvedených dôvodov navrhol rozsudok odvolacieho súdu v napadnutej časti
zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.
Žalovaný vo svojom vyjadrení k dovolaniu uviedol, že odvolací súd správne
rozhodol, keď rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti zmenil a návrh zamietol,
pretože napadnutý rozsudok vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia, hoci skutkový
stav bol zistený správne.
Poukázal na to, že zákonom č. 138/2003 Z. z. bol novelizovaný § 38 ods. 4 zákona
č. 273/1994 Z. z. tak, že došlo k zníženiu sadzby poplatku z omeškania z 0,1% denne
na 0,01% denne, pričom účinnosť novela nadobudla dňom 01. 06. 2003, teda od tohto
dátumu mohol byť účtovaný poplatok z omeškania len vo výške 0,01% denne. Dňom
vyhlásenia Nálezu Ústavného súdu SR v zbierke zákonov t. j. 15. 07. 2004 stratilo
novelizované ustanovenie účinnosť podľa čl. 125 ods. 3 Ústavy SR a dňa 15. 01. 2005 márne
uplynula 6-mesačná lehota, v ktorej mala NR SR uviesť ust. § 38 ods. 4 zákona do súladu
s Ústavou SR, čím ustanovenie stratilo platnosť. Poukázal i na ust. § 3 zákona č. 1/1993 Z. z.
v znení neskorších predpisov, podľa ktorého rozhodnutia Ústavného súdu SR, o nesúlade
medzi právnymi predpismi nadobúdajú platnosť dňom ich vyhlásenia v Zbierke zákonov t. j.
účinky nálezu môžu pôsobiť len do budúcnosti.
Nález Ústavného súdu má len ten právny význam, že po jeho vyhlásení nemožno
aplikovať ust. § 38 ods. 4 zákona v znení 138/2003 Z. z., ale v znení predchádzajúcom,
pričom ide o hmotno-právny význam t. j. ak by omeškanie vzniklo po vydaní Nálezu ÚS SR,
tak by sa aplikovala právna norma platná pred účinnosťou zákona č. 138/2003 Z. z.
Navrhol dovolanie ako nedôvodné zamietnuť a dovolateľovi trovy dovolacieho
konania nepriznať.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací vo veci rozhodol rozsudkom
zo dňa 12. júna 2007 č. k. 4 Obdo 14/2006-80 tak, že dovolanie zamietol. Žalobkyňa proti
rozhodnutiu dovolacieho súdu podala sťažnosť na Ústavný súd SR, ktorý napadnutý rozsudok
dovolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva,
že § 38 ods. 4 zákona o zdravotnom poistení v znení novelizácie zákonom č. 138/2003 Z. z.
v čase rozhodovania odvolacím súdom nebol platný ani účinný t. j. nebol súčasťou právneho
poriadku Slovenskej republiky, preto uvedené ustanovenie nemohli súdy aplikovať.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1) v novom konaní
po zistení, že dovolanie bolo účastníkom podané včas (§ 240 ods. 1) proti rozhodnutiu, ktoré
možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238 ods. 1) bez nariadenia dovolacieho
pojednávania (§ 243a ods. 1), preskúmal rozsudok odvolacieho súdu v rozsahu podľa § 242
ods. 1 a dospel k záveru, že dovolanie je dôvodné.
Predmetom dovolacieho konania je dovolanie žalobcu proti rozsudku odvolacieho
súdu, ktorým bola časť jeho žaloby zamietnutá.
Predmetom konania je právo žalobcu na poplatok z omeškania za oneskorené
zaplatenie ceny za poskytnutú zdravotnú starostlivosť podľa § 38 ods. 4 zák. č. 273/1994
Z. z. v znení neskorších predpisov o zdravotnej starostlivosti, vo výške 0,1% denne z dlžnej
sumy.
Podľa § 38 ods. 4 zák. č. 273/1994 Z. z., pri nedodržaní lehoty splatnosti, môže
uplatniť zdravotnícke zariadenie voči príslušnej zdravotnej poisťovni poplatok z omeškania
vo výške 0,1% z dlžnej sumy za každý kalendárny deň omeškania odo dňa splatnosti
účtovného dokladu. Novelou zákonom č. 138/2003 Z. z. došlo k zmene znenia ust.§ 38
ods. 4 v časti výšky poplatku z omeškania z 0,1% denne na 0,01% denne. V priebehu
prvostupňového aj odvolacieho konania nebolo spochybnené omeškanie žalovaného, sporná
zostala len otázka, v akej výške žalobcovi nárok na poplatok z omeškania za obdobie
od 01. 06. 2003 (účinnosť zákona č. 138/2003 Z. z.) do 15. 07. 2004 (zverejnenie Nálezu
ÚS SR o nesúlade predpisu z Ústavou SR) vznikol.
Dovolací súd v novom konaní preskúmal vec a dospel k záveru, že právny názor
vyslovený odvolacím súdom, nie je vecne správny s prihliadnutím na Nález Ústavného súdu
Slovenskej republiky č. III.ÚS 2/08-24 v spojení s uznesením Ústavného súdu Slovenskej
republiky PLz. ÚS 1006 (zjednocujúce stanovisko odchylných právnych názorov senátov
ÚS SR) prijal k výkladu ustanovenia § 38 ods. 4 č. 273/1994 Z. z. v spojení so zákonom
č. 138/2003 Z. z. zjednocujúce stanovisko. Hmotnoprávne účinky nálezu ÚS SR č. k. PL.ÚS
38/03-89 o nesúlade § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z. z. v znení zákona č. 138/2003 Z. z.
s čl.20 ods. 1 veta druhá v spojení s čl. 13 ods. 3, 4 Ústavy SR, ktorý bol uverejnený pred
právoplatným skončením konania pred všeobecným súdom v zbierke zákonov dňa
15. júla 2004, a v ktorom sa mal aplikovať § 38 ods. 4 v znení zák.č. 138/2003 Z. z., nastali
pre všetkých účastníkov tohoto konania následky ex tunc.
V predmetnej veci odvolací súd rozhodoval v čase, keď ust. § 38 ods. 4 zák. č.
273/1994 Z. z. v znení zákona č. 138/2003 Z. z. nebolo platné, teda nebolo súčasťou
právneho poriadku Slovenskej republiky, preto súd nemohol toto ustanovenie pri
rozhodovaní aplikovať. V čase rozhodovania platilo skoršie znenie ust. § 38 ods. 4 zákona
č. 273/1994 Z. z. t. j. pred nadobudnutím platnosti a účinnosti zákona č. 138/2004 Z. z., ktoré
ustanovovalo poplatok z omeškania vo výške 0,1% z dlžnej sumy za každý deň omeškania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky v dovolacom konaní dospel k záveru, že
rozhodnutie odvolacieho súdu v napadnutej časti, nie je v súlade s právnym predpisom, preto
rozsudok odvolacieho súdu v napadnutej časti podľa § 243b ods. 1, 4 O. s. p. zrušil a vec mu
vrátil na ďalšie konanie, v ktorom rozhodne i o trovách konania (§ 243d ods. 1 O. s. p.).
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.
V Bratislave 12. novembra 2009
JUDr. Jana Zemaníková, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnost vyhotovenia: Zuzana Štofaniková