Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 149/08
PDF · 123.45 KB
No categories available
I. ÚS 149/08
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. apríla 2008
predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. I. J., P., správcu konkurznej podstaty úpadcu P.,
ktorou namieta porušenie vlastníckeho práva podľa čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky,
základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. 3 Cob 61/06-
333 zo 4. júla 2007 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Svidník č. k. 1 Cb 9/2003-299
z 28. apríla 2006, a takto
rozhodol:
Sťažnosť JUDr. I. J. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. októbra 2007
doručená sťažnosť JUDr. I. J., správcu konkurznej podstaty, ktorou namietal porušenie
vlastníckeho práva podľa čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),
základného práva nedotknuteľnosti obydlia „podľa čl. 20“ ústavy, základného práva na
súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na rovnosť
účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského
súdu v Prešove č. k. 3 Cob 61/06-333 zo 4. júla 2007 v spojení s rozsudkom Okresného
súdu Svidník č. k. 1 Cb 9/2003-299 z 28. apríla 2006.
Rozhodnutie prvostupňového i odvolacieho súdu (a aj postup) považuje sťažovateľ
za neobjektívne a neodôvodnené, ktoré nemá oporu vo vykonanom dokazovaní
a nepredstavuje logické vyvrcholenie činnosti súdu pri vydávaní rozsudku. Podľa názoru
sťažovateľa všeobecný súd nerešpektoval základné zásady súdneho konania, nerozhodol na
základe zásady materiálnej pravdy, ani na základe skutočného stavu veci. Sťažovateľ tvrdí,
že v danom prípade išlo o objektívnu zodpovednosť exekútora, ktorý úmyselne konal proti
dobrým mravom a pri vedomom porušení § 33 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 233/1995, zákon o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)
a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný
poriadok“).
Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd na základe jeho sťažnosti vyslovil nálezom
porušenie označených práv v predmetnom konaní a zrušil rozsudok Krajského súdu
v Prešove č. k. 3 Cob61/06-333 zo 4. júla 2007 v spojení s rozsudkom Okresného súdu
Svidník č. k. 1 Cb/9/2003-299 z 28. apríla 2006, ktorým zamietol žalobu žalobcu o náhradu
škody 964 839 Sk s prísl. a zaviazal ho k úhrade trov konania 18 112 Sk a v rozsahu tohto
zrušenia mu vec vrátil na ďalšie konanie.
II.
Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či nie sú
dôvody na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže
odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také
nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
V súvislosti s odmietnutím sťažnosti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti ústavný súd
uvádza, že o zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť podľa konštantnej judikatúry
ústavného súdu vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre
nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu
a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh možno preto považovať ten, pri ktorého
predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného
základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie
konanie (I. ÚS 66/98, III. ÚS 54/06, III. ÚS 314/06).
Podstatou námietok sťažovateľa je nezákonnosť postupu všeobecných súdov pri
rozhodovaní vo veci, ktoré podľa neho nesprávne posúdili právnu otázku dôkazov tak, ako
to ustanovuje § 125 Občianskeho súdneho poriadku a principiálne zásady činnosti súdov.
Ďalej sťažovateľ poukazuje na objektívnu zodpovednosť exekútora podľa § 33 Exekučného
poriadku, ktorý konal v rozpore s dobrými mravmi. Sťažnosť podaná ústavnému súdu nie je
však opodstatnená.
Špecifickým princípom konania pred ústavným súdom je aj nemožnosť preskúmavať
a prehodnocovať rozhodnutia všeobecných súdov po právnej stránke alebo po skutkovej
stránke. Ústavný súd sa obmedzuje len na preskúmavanie ústavnosti aplikácie právnych
noriem orgánmi štátu a ich rezultátov. Preto v danom prípade nemožno zaujať právny názor
už raz judikovaný všeobecným súdom, ktorý vychádza zo správne vykonaného dokazovania
a z dostatočného odôvodnenia. Ak ústavný súd konštatuje, že právny názor všeobecných
súdov je ústavne konformný a logický a dostatočne právne zdôvodnený v súlade s platným
právom, potom ústavné práva, ktorých porušenie sa namieta, nemôžu byť nijako
predmetnými rozhodnutiami všeobecných súdov dotknuté. Z tejto premisy vychádza
ústavný súd vždy pri posudzovaní zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, keď skúma, či
konaním alebo rozhodnutiami všeobecných súdov nemohlo dôjsť k porušeniu ústavných
práv.
Na základe uvedených skutočností ústavný súd konštatuje, že uvedeným postupom
súdov Slovenskej republiky neboli porušené základné práva sťažovateľa tým, že príslušný
súd nerozhodol v súlade s právnym názorom sťažovateľa. Ústava negarantuje právo na
rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka konania. Skutočnosť, že sťažovateľ sa
s názorom štátneho orgánu nestotožňuje, nepostačuje sama o sebe na prijatie záveru
o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná
rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa
ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho
vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom
účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na
kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00
mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Ústavný súd na záver konštatuje, že sťažovateľ neuniesol bremeno tvrdenia
protiústavnosti namietaných rozhodnutí.
Preto bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 29. apríla 2008