Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 145/08
PDF · 175.5 KB
No categories available
I. ÚS 145/08
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 145/08-33
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. apríla 2008
predbežne prerokoval sťažnosť Ing. K. M., M., zastúpeného JUDr. I. R., K., ktorou
namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej
republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd v spojení s čl. 13 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozhodnutím Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 4 SžoKS 86/2005 z 27. októbra 2006 a porušenie svojich
základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd v spojení s čl. 13 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozhodnutiami Daňového
úradu K. sp. zn. 709/340/39620/03-Ma z 24. septembra 2003, sp. zn. 709/340/39619/03-Ma
z 24. septembra 2003 a sp. zn. 709/340/42306/03 z 23. októbra 2003 a rozhodnutiami
Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky pracoviska K. sp. zn. VI/256/3/31/2004
z 9. januára 2004, sp. zn. VI/256/3/30/2004 z 9. januára 2004 a sp. zn. VI/256/30/85/2004
z 29. januára 2004, a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. K. M. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. marca 2007
doručená sťažnosť Ing. K. M. (ďalej len „sťažovateľ“) podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) na porušenie označených ústavných práv
rozhodnutiami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), Daňového
úradu K. (ďalej len „daňový úrad“) a Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky (ďalej len
„daňové riaditeľstvo“).
Sťažovateľ v odôvodnení svojej sťažnosti okrem iného uvádza:
„Najvyšší súd SR ako súd, ktorého rozhodnutím bolo právoplatne rozhodnuté
o žalobe sťažovateľa, proti rozhodnutiu správneho orgán, porušil vyššie namietané práva
sťažovateľa tým, že pri posudzovaní zákonnosti rozhodnutí daňových orgánov aplikoval
ustanovenia všeobecne záväzných predpisov – zák. č. 289/1995 Z. z. spôsobom, ktorý je
v rozpore s uvedenými základnými právami sťažovateľa. (...)
Podstatou argumentov sťažovateľa tak v konaní pred daňovými orgánmi, ako aj
v konaní pred všeobecným i súdmi bola skutočnosť, že napadnuté rozhodnutie dodatočný
platobný výmer vydaný správcom dane je nezákonným rozhodnutím, pretože sťažovateľ
nebol osobou vykonávajúcou zdaniteľné plnenia a preto kontrola týkajúca sa dane
z pridanej hodnoty, ako aj dodatočný platobný výmer, ktorý bol na základe jej výsledkov
vydaný, boli vykonané a vydané v rozpore s ustanoveniami právnych predpisov,
predovšetkým zák. č. 289/1995 v znení platnom v čase, ku ktorému sa dodatočný platobný
výmer vzťahuje v rozpore s ustanovením zákona č. 511/1992. (...) Podľa názoru
sťažovateľa však vyriešenie tejto otázky je nevyhnutné pre posúdenie, či správca dane bol
oprávnený vykonať daňovú kontrolu, či správca dane bol oprávnený vydať napadnutý
dodatočný platobný výmer. (...)
Sťažovateľ vidí pochybenie orgánov zodpovedných za porušenie práva aj v tom, že
tak rozhodnutia daňových orgánov, ako aj rozhodnutie najvyššieho súdu vychádzalo
z postupu, ktorý nútil sťažovateľa konať niečo, čo mu zákon neukladá. (...)
Sťažovateľ znovu opakuje, že on ako súdny exekútor neodmietol správcovi dane
nahliadnuť do exekučných spisov, pretože na sťažovateľa ako na súdneho exekútora sa
správca dane s takouto žiadosťou nikdy neobrátil. (...)
Sťažovateľ v priebehu celého konania, tak pred I. stupňovým daňovým orgánom, ako
aj v rámci odvolacieho konania a predovšetkým v konaní pred Krajským súdom v Košiciach
a najvyšším súdom poukazoval na to, že napadnuté rozhodnutia považuje za nezákonné
predovšetkým z dôvodu, že v období, ktorého sa napadnuté rozhodnutia daňových orgánov
týkali, teda v roku 2000 a 2001, nebol platiteľom dane z pridanej hodnoty. (...)
Tak ako na to sťažovateľ opakovane poukazoval, nevyhnutným predpokladom pre
posúdenie otázky, či bol sťažovateľ osobu povinnou platiť daň, je vyriešenie otázky , či bol
sťažovateľ vykonával zdaniteľné plnenia alebo nie. (...)
Podstatou postupu Daňového úradu K., Daňového riaditeľstva SR a súdov obidvoch
stupňov je záver, že pri určovaní sankcie sťažovateľovi, ktorá mu bola platobným výmerom
Daňového úradu K. uložená, nie je podstatný text, teda obsah konkrétnych ustanovení
zákona č. 289/2005 Z. z., ale „výsledný vzťah k štátnemu rozpočtu“.
Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd na základe jeho sťažnosti nálezom vyslovil
porušenie ním označených práv, zrušil napadnuté rozhodnutia, vec vrátil daňovému
riaditeľstvu na nové konanie a priznal mu primerané finančné zadosťučinenie a trovy
konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť podľa konštantnej judikatúry
ústavného súdu vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre
nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu
a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh možno preto považovať ten, pri ktorého
predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného
základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie
konanie (IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, III. ÚS 70/00).
Podstata námietok sťažovateľa smeruje k právnemu posúdeniu otázky, či bol
sťažovateľ v postavení súdneho exekútora v rozhodnom čase (r. 2000, r. 2001) osobou
vykonávajúcou zdaniteľné plnenie podľa zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 289/1995 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o dani z pridanej hodnoty“), v tom čase platnom znení, alebo nie. Právne posúdenie tejto
otázky má odôvodniť podľa názoru sťažovateľa to, či daňová kontrola týkajúca sa dane
z pridanej hodnoty a jej výsledok bol v súlade s už uvedeným zákonom, alebo nie. Na
podporu svojich tvrdení uvádza sťažovateľ aj judikáty najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sž 221/00
z 27. júna 2001 a sp. zn. 5 Sž 131/99.
Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uvádza:
„Je nesporné, že sťažovateľ ako exekútor si uplatnil vrátenie zaplatenie dane
z pridanej hodnoty za rok 1999 z dôvodu, že nespĺňal podmienku § 2 ods. 2 písm. a) zák. č.
289/1995 Z.z., pretože neuskutočňoval zdaniteľné plnenia ani nevykonával podnikateľskú
činnosť, ani činnosť súvisiacu s podnikaním.“
Sťažovateľ zastáva názor, že daňový úrad nemal právo vykonať daňovú kontrolu
a následne vydať dodatočné platobné výmery, pretože:
1. svoju činnosť ako súdneho exekútora nemal exaktne definovanú zákonom o dani
z pridanej hodnoty v znení platnom v rozhodnom čase ako činnosť zaradenú do
zdaniteľného plnenia;
2. nechápal svoju činnosť ako činnosť podnikateľskú v súlade s § 2 ods. 2 písm. a)
zákona o dani z pridanej hodnoty v znení platnom v rozhodnom čase;
3. tvrdí to, že daňový úrad nemal právo nahliadnuť do spisov súdneho exekútora
a súdny exekútor nemal povinnosť mu spisy sprístupniť podľa zákona o dani z pridanej
hodnoty v znení platnom v rozhodnom čase (začatie daňovej kontroly).
Tieto skutočnosti považuje za nedostatočne odôvodnené v rozhodnutiach
všeobecných súdov v rámci preskúmavania dotknutých rozhodnutí správnych orgánov
a samotné rozhodnutia považuje za arbitrárne.
Ústavný súd poznamenáva, že sťažnosť smeruje len do oblasti prehodnocovania
dokazovania vykonaného pred všeobecnými súdmi s cieľom obnoviť možnosť preskúmania
rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a do oblasti prehodnocovania právneho
názoru všeobecných súdov. Všeobecné súdy (krajský súd aj najvyšší súd) dostatočným
a presvedčivým spôsobom právne zdôvodnili svoje rozhodnutia, keď stanovili za zásadný
problém to, či sťažovateľ umožnil daňovému úradu nahliadnutie do spisu za účelom
daňovej kontroly. Následkom neumožnenia nahliadnutia do exekútorského spisu bol
správny orgán (daňový úrad) toho názoru, že sťažovateľ neuniesol dôkazné bremeno a to, že
neuskutočňoval v rozhodnom období zdaniteľné plnenie, a preto určil daň na základe
daňových pomôcok. Z tohto právneho záveru sa odvíja aj právne zdôvodnenie existencie
dodatočného platobného výmeru. Vyriešenie tejto otázky považuje aj sťažovateľ za
kardinálny právny problém a odvádza od nej aj skutočnosť, či vykonával v rozhodnom
období zdaniteľné plnenie, alebo nie.
Otázka postavenia sťažovateľa ako podnikateľa v súlade s § 2 ods. 2 písm. a)
zákona o dani z pridanej hodnoty v znení platnom v rozhodnom čase bola
v predchádzajúcich konaniach dostatočne odôvodnená (napr. aj stanovisko Ministerstva
financií Slovenskej republiky z 20. júna 1996), preto ani táto otázka nemôže znamenať
porušenie označených ústavných práv. Túto právnu regulu a zmysel skoršieho zákona
a jeho výklad potvrdzuje aj súčasný právny stav.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na
kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00
mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01). V danom prípade
možno konštatovať, že všeobecné súdy rozhodli v týchto medziach. Napadnuté rozhodnutie
všeobecného súdu nie je zjavne svojvoľné ani neodôvodnené, súd zistil skutkový stav
a aplikoval naň relevantné ustanovenia platného práva, pričom svoj postup v odôvodnení
riadne vysvetlil. Ústavný súd konštatuje, že postupom všeobecného súdu nijako nemohlo
dôjsť k porušeniu označených ústavných práv, a preto v tejto časti odmieta sťažnosť ako
zjavne neopodstatnenú.
V súvislosti s petitom sťažnosti, ktorá sa týka vyslovenia porušenia práv rozhodnutím
daňového úradu a daňového riaditeľstva, ústavný súd konštatuje, že ochrana práv v nich
namietaná bola zabezpečená odvolacími inštanciami a prieskumnou právomocou
všeobecného súdu na základe ústavného princípu subsidiarity. Účelom uvedeného princípu
subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne
úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených
kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré sú v súdnom konaní povinné vykladať a aplikovať
príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za
dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva
dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima
ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých
ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by
znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad
uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. US 149/04, IV. ÚS 135/05).
Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov
ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní
o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04). Preto ústavný súd v tejto časti odmietol
sťažnosť ako neprípustnú.
Keďže sťažovateľ neuniesol v tomto konaní bremeno tvrdenia protiústavnosti
namietaných rozhodnutí, bola jeho sťažnosť ako celok odmietnutá (§ 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 29. apríla 2008