Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 145/08

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-33

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. apríla 2008

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. K. M., M., zastúpeného JUDr. I. R., K., ktorou

namietal porušenie svojho základného práva podľa a 2 Slovenskej

republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd v spojení s rozhodnutím Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 27. októbra 2006 a porušenie svojich

základných práv podľa a a práva

podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd v spojení s rozhodnutiami Daňového

úradu K. sp. zn. z 24. septembra 2003, sp. zn.

z 24. septembra 2003 a sp. zn. z 23. októbra 2003 a rozhodnutiami

Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky pracoviska K. sp. zn. VI/256/3/31/2004

z 9. januára 2004, sp. zn. VI/256/3/30/2004 z 9. januára 2004 a sp. zn.

z 29. januára 2004, a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. K. M. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. marca 2007

doručená sťažnosť Ing. K. M. (ďalej len „sťažovateľ“) podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) na porušenie označených ústavných práv

rozhodnutiami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), Daňového

úradu K. (ďalej len „daňový úrad“) a Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky (ďalej len

„daňové riaditeľstvo“).

Sťažovateľ v odôvodnení svojej sťažnosti okrem iného uvádza:

„Najvyšší súd SR ako súd, ktorého rozhodnutím bolo právoplatne rozhodnuté

o žalobe sťažovateľa, proti rozhodnutiu správneho orgán, porušil vyššie namietané práva

sťažovateľa tým, že pri posudzovaní zákonnosti rozhodnutí daňových orgánov aplikoval

ustanovenia všeobecne záväzných predpisov – spôsobom, ktorý je

v rozpore s uvedenými základnými právami sťažovateľa. (...)

Podstatou argumentov sťažovateľa tak v konaní pred daňovými orgánmi, ako aj

v konaní pred všeobecným i súdmi bola skutočnosť, že napadnuté rozhodnutie dodatočný

platobný výmer vydaný správcom dane je nezákonným rozhodnutím, pretože sťažovateľ

nebol osobou vykonávajúcou zdaniteľné plnenia a preto kontrola týkajúca sa dane

z pridanej hodnoty, ako aj dodatočný platobný výmer, ktorý bol na základe jej výsledkov

vydaný, boli vykonané a vydané v rozpore s ustanoveniami právnych predpisov,

predovšetkým v znení platnom v čase, ku ktorému sa dodatočný platobný

výmer vzťahuje v rozpore s ustanovením . (...) Podľa názoru

sťažovateľa však vyriešenie tejto otázky je nevyhnutné pre posúdenie, či správca dane bol

oprávnený vykonať daňovú kontrolu, či správca dane bol oprávnený vydať napadnutý

dodatočný platobný výmer. (...)

Sťažovateľ vidí pochybenie orgánov zodpovedných za porušenie práva aj v tom, že

tak rozhodnutia daňových orgánov, ako aj rozhodnutie najvyššieho súdu vychádzalo

z postupu, ktorý nútil sťažovateľa konať niečo, čo mu zákon neukladá. (...)

Sťažovateľ znovu opakuje, že on ako súdny exekútor neodmietol správcovi dane

nahliadnuť do exekučných spisov, pretože na sťažovateľa ako na súdneho exekútora sa

správca dane s takouto žiadosťou nikdy neobrátil. (...)

Sťažovateľ v priebehu celého konania, tak pred I. stupňovým daňovým orgánom, ako

aj v rámci odvolacieho konania a predovšetkým v konaní pred Krajským súdom v Košiciach

a najvyšším súdom poukazoval na to, že napadnuté rozhodnutia považuje za nezákonné

predovšetkým z dôvodu, že v období, ktorého sa napadnuté rozhodnutia daňových orgánov

týkali, teda v roku 2000 a 2001, nebol platiteľom dane z pridanej hodnoty. (...)

Tak ako na to sťažovateľ opakovane poukazoval, nevyhnutným predpokladom pre

posúdenie otázky, či bol sťažovateľ osobu povinnou platiť daň, je vyriešenie otázky , či bol

sťažovateľ vykonával zdaniteľné plnenia alebo nie. (...)

Podstatou postupu Daňového úradu K., Daňového riaditeľstva SR a súdov obidvoch

stupňov je záver, že pri určovaní sankcie sťažovateľovi, ktorá mu bola platobným výmerom

Daňového úradu K. uložená, nie je podstatný text, teda obsah konkrétnych ustanovení

, ale „výsledný vzťah k štátnemu rozpočtu“.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd na základe jeho sťažnosti nálezom vyslovil

porušenie ním označených práv, zrušil napadnuté rozhodnutia, vec vrátil daňovému

riaditeľstvu na nové konanie a priznal mu primerané finančné zadosťučinenie a trovy

konania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť podľa konštantnej judikatúry

ústavného súdu vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh možno preto považovať ten, pri ktorého

predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného

základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie

konanie (, , ).

Podstata námietok sťažovateľa smeruje k právnemu posúdeniu otázky, či bol

sťažovateľ v postavení súdneho exekútora v rozhodnom čase (r. 2000, r. 2001) osobou

vykonávajúcou zdaniteľné plnenie podľa zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o dani z pridanej hodnoty“), v tom čase platnom znení, alebo nie. Právne posúdenie tejto

otázky má odôvodniť podľa názoru sťažovateľa to, či daňová kontrola týkajúca sa dane

z pridanej hodnoty a jej výsledok bol v súlade s už uvedeným zákonom, alebo nie. Na

podporu svojich tvrdení uvádza sťažovateľ aj judikáty najvyššieho súdu sp. zn.

z 27. júna 2001 a sp. zn. .

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uvádza:

„Je nesporné, že sťažovateľ ako exekútor si uplatnil vrátenie zaplatenie dane

z pridanej hodnoty za rok 1999 z dôvodu, že nespĺňal podmienku § 2 ods. 2 písm. a) zák. č.

, pretože neuskutočňoval zdaniteľné plnenia ani nevykonával podnikateľskú

činnosť, ani činnosť súvisiacu s podnikaním.“

Sťažovateľ zastáva názor, že daňový úrad nemal právo vykonať daňovú kontrolu

a následne vydať dodatočné platobné výmery, pretože:

1. svoju činnosť ako súdneho exekútora nemal exaktne definovanú zákonom o dani

z pridanej hodnoty v znení platnom v rozhodnom čase ako činnosť zaradenú do

zdaniteľného plnenia;

2. nechápal svoju činnosť ako činnosť podnikateľskú v súlade s § 2 ods. 2 písm. a)

zákona o dani z pridanej hodnoty v znení platnom v rozhodnom čase;

3. tvrdí to, že daňový úrad nemal právo nahliadnuť do spisov súdneho exekútora

a súdny exekútor nemal povinnosť mu spisy sprístupniť podľa zákona o dani z pridanej

hodnoty v znení platnom v rozhodnom čase (začatie daňovej kontroly).

Tieto skutočnosti považuje za nedostatočne odôvodnené v rozhodnutiach

všeobecných súdov v rámci preskúmavania dotknutých rozhodnutí správnych orgánov

a samotné rozhodnutia považuje za arbitrárne.

Ústavný súd poznamenáva, že sťažnosť smeruje len do oblasti prehodnocovania

dokazovania vykonaného pred všeobecnými súdmi s cieľom obnoviť možnosť preskúmania

rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a do oblasti prehodnocovania právneho

názoru všeobecných súdov. Všeobecné súdy (krajský súd aj najvyšší súd) dostatočným

a presvedčivým spôsobom právne zdôvodnili svoje rozhodnutia, keď stanovili za zásadný

problém to, či sťažovateľ umožnil daňovému úradu nahliadnutie do spisu za účelom

daňovej kontroly. Následkom neumožnenia nahliadnutia do exekútorského spisu bol

správny orgán (daňový úrad) toho názoru, že sťažovateľ neuniesol dôkazné bremeno a to, že

neuskutočňoval v rozhodnom období zdaniteľné plnenie, a preto určil daň na základe

daňových pomôcok. Z tohto právneho záveru sa odvíja aj právne zdôvodnenie existencie

dodatočného platobného výmeru. Vyriešenie tejto otázky považuje aj sťažovateľ za

kardinálny právny problém a odvádza od nej aj skutočnosť, či vykonával v rozhodnom

období zdaniteľné plnenie, alebo nie.

Otázka postavenia sťažovateľa ako podnikateľa v súlade s § 2 ods. 2 písm. a)

zákona o dani z pridanej hodnoty v znení platnom v rozhodnom čase bola

v predchádzajúcich konaniach dostatočne odôvodnená (napr. aj stanovisko Ministerstva

financií Slovenskej republiky z 20. júna 1996), preto ani táto otázka nemôže znamenať

porušenie označených ústavných práv. Túto právnu regulu a zmysel skoršieho zákona

a jeho výklad potvrdzuje aj súčasný právny stav.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na

kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (

mutatis mutandis , , , ). V danom prípade

možno konštatovať, že všeobecné súdy rozhodli v týchto medziach. Napadnuté rozhodnutie

všeobecného súdu nie je zjavne svojvoľné ani neodôvodnené, súd zistil skutkový stav

a aplikoval naň relevantné ustanovenia platného práva, pričom svoj postup v odôvodnení

riadne vysvetlil. Ústavný súd konštatuje, že postupom všeobecného súdu nijako nemohlo

dôjsť k porušeniu označených ústavných práv, a preto v tejto časti odmieta sťažnosť ako

zjavne neopodstatnenú.

V súvislosti s petitom sťažnosti, ktorá sa týka vyslovenia porušenia práv rozhodnutím

daňového úradu a daňového riaditeľstva, ústavný súd konštatuje, že ochrana práv v nich

namietaná bola zabezpečená odvolacími inštanciami a prieskumnou právomocou

všeobecného súdu na základe ústavného princípu subsidiarity. Účelom uvedeného princípu

subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne

úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených

kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré sú v súdnom konaní povinné vykladať a aplikovať

príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou podľa , sú primárne zodpovedné aj za

dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré alebo medzinárodná zmluva

dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima

ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých

ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by

znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad

uvedených v (, ).

Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov

ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní

o sťažnosti preskúmavané (). Preto ústavný súd v tejto časti odmietol

sťažnosť ako neprípustnú.

Keďže sťažovateľ neuniesol v tomto konaní bremeno tvrdenia protiústavnosti

namietaných rozhodnutí, bola jeho sťažnosť ako celok odmietnutá (§ 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. apríla 2008