Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 233/08

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. mája 2008

predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. D. B., B., vo veci namietaného porušenia

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2

, základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného

v a , práva na spravodlivý súdny proces

zaručeného v čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva na

účinný prostriedok nápravy zaručeného v čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a namietaného porušenia princípu zákazu diskriminácie zaručeného

v čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu

Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. , postupom Krajského súdu

v Bratislave vedeného pod sp. zn. , postupom Generálnej prokuratúry

Slovenskej republiky v konaniach o trestných oznámeniach MUDr. D. B. a postupom

Ústavného súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť MUDr. D. B. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. júna 2007

doručená sťažnosť MUDr. D. B., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2

(ďalej len „“), základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu zaručeného v a , práva na spravodlivý súdny proces

zaručeného v čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“), práva na účinný prostriedok nápravy zaručeného v čl. 13 dohovoru a porušenie

princípu zákazu diskriminácie zaručeného v čl. 14 dohovoru postupom Okresného súdu

Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. , postupom

Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) vedeného pod sp. zn. ,

postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokuratúra“)

v konaniach o trestných oznámeniach sťažovateľa a postupom ústavného súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. .

Zo sťažnosti vyplýva, že vo veci vedenej pod sp. zn. koná okresný súd

o žalobe Spoločenstva vlastníkov bytov „bytovka 88“ (ďalej len „žalobca“), zastúpeného

štatutárom Ing. Š. B., proti sťažovateľovi o zaplatenie peňažnej čiastky. Sťažovateľ

v sťažnosti vyjadruje svoju nespokojnosť s rozhodnutím okresného súdu v tejto veci, aj keď

neuviedol, ako a kedy okresný súd v tejto veci rozhodol, pričom svoju nespokojnosť

zdôvodňuje tvrdeniami o nedostatku aktívnej legitimácie na strane žalobcu, pretože podľa

sťažovateľa Ing. Š. B. nedisponuje splnomocnením konať za žalobcu z dôvodu, že sa vôbec

nemala uskutočniť ustanovujúca schôdza žalobcu, na ktorej by menovaný bol zvolený sa

štatutára žalobcu, a teda podľa mienky sťažovateľa mala byť žaloba v danej veci okresným

súdom odmietnutá ako podaná neoprávnenou osobou. Sťažovateľ v sťažnosti tiež uviedol,

že tieto ním uvádzané skutočnosti nezohľadnil ani krajský súd v konaní vedenom pod

sp. zn. (označenie konania krajského súdu je iba v úvode sťažnosti, nie však

v petite sťažnosti), a podľa sťažovateľa ich nezohľadnil ani ústavný súd v konaní vedenom

pod sp. zn. . Sťažovateľ z dôvodu jeho nespokojnosti s postupom zákonnej

sudkyne okresného súdu v tejto veci podal na ňu trestné oznámenie, avšak podľa

sťažovateľa sa generálna prokuratúra touto vecou vôbec nezaoberala a ani sťažovateľovi

neoznámila, ako s jeho podaním naložila.

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie

rozhodol týmto nálezom:

„Okresný súd Bratislava II, Krajský súd Bratislava, Ústavný súd Slovenskej

republiky a Generálna prokuratúra Slovenskej republiky porušujú základné práva

MUDr. D. B., podľa ; a SR; a podľa , čl.

13 a čl. 14 medzinárodného dohovoru v znení protokolu č. 11.

Každý zvlášť OS BA II, KS BA, Ústavný súd SR a GP SR sú povinní zaplatiť

MUDr. D. B. zadosťučinenie vo výške každý 500.000.- Sk do 15 dní od dňa doručenia

Nálezu Ústavného súdu.

Trovy konania zaplatia nerozdielne porušovatelia práv do 15 dní od dňa doručenia

Nálezu Ústavného súdu.

V prípade omeškania zaplatenia má MUDr. D. B. právo vymáhať úroky z omeškania

vo výške 17,6 % z dlžnej sumy od dna povinnosti zaplatiť do zaplatenia.

Ústavný súd ruší rozhodnutie -383 zo dňa 24. 05. 2006 doručeného až dňa

04. 08. 2006, po ďalších zbytočných prieťahoch.

Ústavný súd SR prikazuje generálnej prokuratúre vo veci falsifikátov – dôkazov

v súdnom spise bezodkladne konať a zabezpečiť výsluch svedkov – účastníkov z

ustanovujúcej schôdze a vec ukončiť v lehote 3 mesiace od dňa doručenia Nálezu

Ústavného súdu.

Ústavný súd sa zaväzuje, že odstráni obštrukcie v konaní vo veciach D. B. a proti

obštruktérom začne disciplinárne konanie, s výsledkom upovedomí D. B.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom konania ústavného súdu je posúdenie, či v konaní vedenom

okresným súdom pod sp. zn. , v konaní krajského súdu vedenom pod

sp. zn. , v konaní generálnej prokuratúry a v konaní ústavného súdu vedenom

pod sp. zn. boli porušené sťažovateľom označené práva zaručené v ústave

a v dohovore.

1. Ku konaniu ústavného súdu vedenému pod sp. zn.

Zo sťažnosti je zrejmá nespokojnosť sťažovateľa s rozhodnutím ústavného súdu

č. k. -21 z 26. apríla 2007, ktorým ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa

vo veci namietaného porušenia práv zaručených v čl. 6 ods. 1, čl. 13, čl. 14 a čl. 17

dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a postupom

krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. .

Podľa návrh nie je prípustný, ak sa ním

navrhovateľ domáha preskúmania rozhodnutia ústavného súdu.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v časti, v ktorej smeruje

proti rozhodnutiu ústavného súdu, ako neprípustnú odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

2. Ku konaniu okresného súdu vedenému pod sp. zn.

Podľa zistenia ústavného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. koná okresný

súd o žalobe žalobcu, zastúpeného štatutárom Ing. Š. B., proti sťažovateľovi o zaplatenie

58 157,83 Sk s príslušenstvom (po pripustení zmien pôvodného žalobného návrhu), z titulu

dlžného na mesačných preddavkoch do fondu prevádzky, údržby a opráv a záloh za služby

spojené s užívaním bytu vo vlastníctve sťažovateľa v D.

V predmetnom konaní okresný súd vyhlásil 1. júla 2004 rozsudok, ktorým z časti

žalobnému návrhu žalobcu vyhovel a vo zvyšku žalobu zamietol. Proti uvedenému

rozsudku okresného súdu sa okrem výroku o vrátení súdneho poplatku odvolali obidvaja

účastníci konania, pričom sťažovateľ v odvolaní konštatoval, že predmetný rozsudok

okresného súdu považuje za nezákonný, pretože podľa jeho názoru okresný súd zvýhodnil

žalobcu, ktorý nepreukázal, že štatutár (vtedy p. Š.) je oprávnený konať v mene žalobcu,

a tiež podľa sťažovateľa nebolo preukázané, že „prebehla registrácia zmluvy

o spoločenstve vlastníkov“.

Krajský súd uznesením č. k. -224 a -224 z 26. mája 2005

rozsudok okresného súdu v odvolaním žalobcu napadnutej časti zrušil a vec vrátil

okresnému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie, pričom odvolanie sťažovateľa krajský súd

kvalifikoval ako nedôvodné a v tejto súvislosti konštatoval (str. 6): „Po oboznámení sa

s obsahom spisu má odvolací súd zato, že prvostupňový súd dospel k správnym záverom, že

navrhovateľ vznikol zákonom predpísaným spôsobom v zmysle § 7 ods. 1 vyššie citovaného

zákona, predsedom spoločenstva bol zvolený Š. Š., ktorý je štatutárnym orgánom, keď

odvolací súd poukazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku a preto sú námietky

odporcu ohľadne nedostatku aktívnej legitimácie uvedené vo svojom odvolaní právne

irelevantné.“

Uznesením č. k. -311 z 12. decembra 2005 okresný súd nevyhovel žiadosti

sťažovateľa z 29. júla 2005 o ustanovenie právneho zástupcu v konaní. Toto uznesenie bolo

z dôvodu odvolania sťažovateľa potvrdené uznesením krajského súdu č. k. -337,

-337 a -337 z 28. februára 2006. Následne sťažovateľ 19. mája 2006

podal proti predmetnému uzneseniu krajského súdu dovolanie, ktoré okresný súd predložil

Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), avšak najvyšší súd

prípisom z 27. septembra 2006 vrátil spis okresnému súdu ako predčasne predložený,

pretože bolo potrebné rozhodnúť o žiadosti sťažovateľa z 18. septembra 2006,

ktorou požiadal o ustanovenie právneho zástupcu v dovolacom konaní. Uznesením

č. k. -441 z 5. októbra 2006 okresný súd neustanovil sťažovateľovi právneho

zástupcu pre dovolacie konanie. Toto uznesenie bolo z dôvodu odvolania sťažovateľa

potvrdené aj uznesením krajského súdu č. k. -465 z 30. mája 2007.

Medzitým okresný súd viazaný právnym názorom krajského súdu vysloveným

v rámci odvolacieho konania vedeného pod sp. zn. a opätovne

vyhlásil vo veci rozsudok č. k. -383 z 24. mája 2006, ktorým časti žalobného

návrhu žalobcu vyhovel a vo zvyšnej časti tento žalobný návrh zamietol. Odvolanie

sťažovateľa proti predmetnému rozsudku okresného súdu bolo okresnému súdu doručené

7. augusta 2006, z dôvodu podania ktorého okresný súd uznesením č. k. -482

z 24. októbra 2007 uložil sťažovateľovi zaplatiť súdny poplatok za odvolanie. Sťažovateľ sa

odvolal aj proti tomuto uzneseniu, ktoré bolo uznesením krajského súdu č. k. 12 Co

20/2008-491 z 20. februára 2008 zrušené.

Vo vzťahu k označenému konaniu okresného súdu namieta sťažovateľ porušenie

základných práv zaručených v , a a práv

zaručených v čl. 6 ods. 1, čl. 13 a čl. 14 dohovoru.

Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva na spravodlivé súdne konanie

zaručeného v a práva zaručeného v dohovoru, ako aj porušenie

čl. 14 dohovoru, zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ ich namieta z dôvodu, že okresný súd

nevyhovel jeho návrhu a žalobu proti nemu nezamietol z dôvodu sťažovateľom tvrdeného

nedostatku aktívnej legitimácie na strane žalobcu.

V tejto súvislosti ústavný súd poznamenáva, že tými istými argumentmi sťažovateľ

zdôvodnil ním namietané porušenie čl. 6 ods. 1 (jeho atribút spravodlivého súdneho

konania) a čl. 14 dohovoru v konaní okresného súdu vedenom pod sp. zn. , aj

v konaní vedenom na ústavnom súde pod sp. zn. .

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa sa ústavný súd oboznámil

s obsahom uznesenia ústavného súdu č. k. -21 z 26. apríla 2007 a zistil, že

týmto uznesením ústavný súd vo vzťahu k namietanému porušeniu práva na spravodlivý

proces sťažnosť sťažovateľa odmietol ako neprípustnú, pretože v tejto časti bola sťažnosť

sťažovateľa už preskúmaná ústavným súdom v konaní vedenom pod sp. zn. .

Uznesenie ústavného súdu č. k. -21 z 26. apríla 2007 nadobudlo právoplatnosť

11. júna 2007.

Podľa návrh nie je prípustný, ak sa týka veci,

o ktorej ústavný súd už rozhodol (prekážka res iudicata), okrem prípadov, v ktorých sa

rozhodovalo len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli

splnené.

Odmietnutie návrhu na začatie konania pre jeho neprípustnosť je rozhodnutím

„o podmienkach konania“, ktoré má na mysli citované ustanovenie § 24 písm. a) zákona

o ústavnom súde. Nejde však o podmienku konania, ktorú možno dodatočne splniť

v ďalšom návrhu, ktorým sa napadá rovnaké konanie, aké bolo napadnuté

v predchádzajúcom návrhu, ktorý bol odmietnutý ako neprípustný.

Vychádzajúc z toho, že sťažovateľ namieta z rovnakých dôvodov porušenie tých

istých práv a v súvislosti s tým istým konaním okresného súdu, ústavný súd dospel

k záveru, že sťažnosť sťažovateľa v časti namietaného porušenia čl. 6 ods. 1 a čl. 14

dohovoru je neprípustná, a preto ju na predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2

v spojení s .

Sťažovateľ namieta, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C

63/02 bolo porušené aj jeho základné právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 46

ods. 1 , ktorého porušenie zdôvodňuje tými istými dôvodmi, ako v prípade

namietaného porušenia čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom

predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu (na

spravodlivé súdne konanie) s právnym režimom súdnej ochrany podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,

t. j. právo na spravodlivý proces sa nezaručuje iba v čl. 6 ods. 1 dohovoru, ale je implikované

aj v siedmom oddiele druhej hlavy , a to v ().

Inými slovami právo na spravodlivý proces je garantované nielen v čl. 6 ods. 1

dohovoru, ale aj v , takže vzhľadom na uvedené ústavný súd zistil, že

atribút spravodlivého súdneho konania okresného súdu v konaní vedenom pod

sp. zn. bol už ústavným súdom preskúmaný v konaní ústavného súdu vedenom

pod sp. zn. . V uvedenom konaní ústavný súd konštatoval, že v prípade

nespokojnosti sťažovateľa s meritórnym rozhodnutím okresného súdu mal sťažovateľ

možnosť domáhať sa jeho zmeny využitím účinných prostriedkov nápravy (odvolanie)

v systéme všeobecných súdov (v konaní pred krajským súdom, pretože ústavný súd nie je

odvolacou inštanciou proti rozhodnutiam všeobecných súdov), ktoré sťažovateľ napokon aj

využil, a preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľa uznesením č. k. -21

z 26. apríla 2007 v tejto časti odmietol pre nedostatok právomoci.

Odmietnutie návrhu na začatie konania pre nedostatok právomoci je rozhodnutím

„o podmienkach konania“, ktoré má na mysli citované ustanovenie § 24 písm. a) zákona

o ústavnom súde. Nejde však o podmienku konania, ktorú možno dodatočne splniť

v ďalšom návrhu, ktorým sa napadá rovnaké konanie, aké bolo napadnuté

v predchádzajúcom návrhu, ktorý bol odmietnutý ako neprípustný.

Vychádzajúc z uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru, že sťažnosť

sťažovateľa je aj vo vzťahu k namietanému neprípustná, a preto ju na

predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 24 písm. a) zákona

o ústavnom súde.

Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov zaručeného v postupom okresného súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. , ústavný súd toto preskúmal iba v čase po vydaní uznesenia

ústavného súdu č. k. -21 z 26. apríla 2007, ktorým ústavný súd už z hľadiska

tohto základného práva preskúmal označený postup okresného súdu.

Po vydaní uznesenia ústavného súdu č. k. -21 z 26. apríla 2007 ústavný

súd v postupe okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. zistil nasledujúci

skutkový stav. Spis vedený pod sp. zn. bol po rozhodnutí ústavného súdu a po

skončení odvolacieho konania vedeného krajským súdom pod sp. zn. , ktorý

rozhodoval o odvolaní sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu č. k. -441

z 5. októbra 2006, ktorým okresný súd neustanovil sťažovateľovi právneho zástupcu pre

dovolacie konanie, vrátený okresnému súdu 16. júla 2007 (odvolacie konanie prebiehalo na

krajskom súde od 23. októbra 2006 do 16. júla 2007). Následne okresný súd vydal

uznesenie č. k. -482 z 24. októbra 2007, ktorým uložil sťažovateľovi zaplatiť

súdny poplatok za odvolanie proti rozsudku. V dôsledku odvolania sťažovateľa proti tomuto

uzneseniu sa spis okresného súdu vedený pod sp. zn. nachádzal od 21. januára

2008 do 29. februára 2008 na krajskom súde, ktorý odvolaním napadnuté uznesenie

okresného súdu zrušil. Následne okresný súd opätovne 5. mája 2008 predložil spis

krajskému súdu na konanie o odvolaní sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu

č. k. -383 z 24. mája 2006, kde sa nachádza doteraz.

Vzhľadom na to, že uvedený skutkový stav v postupe okresného súdu nesignalizuje

v období po vydaní uznesenia ústavného súdu možnosť porušenia základného práva na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, reálnosť porušenia ktorého by mohol ústavný

súd posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, , ,

), sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú

podľa .

V súvislosti s postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

sťažovateľ namietal aj porušenie základného práva na právnu pomoc v konaní pred súdom

zaručeného v .

Podľa má každý právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi,

inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to za

podmienok ustanovených zákonom.

Hlavný význam práva na právnu pomoc spočíva v tom, že orgány uvedené v čl. 47

ods. 2 (súdy, iné štátne orgány, orgány verejnej správy) majú zodpovedajúcu

povinnosť nebrániť účastníkovi, v danom prípade sťažovateľovi, aby v konaní pred nimi

využíval právnu pomoc, a to „za podmienok ustanovených zákonom“. Zo sťažnosti

sťažovateľa nevyplýva žiadny argument, ktorým by zdôvodnil namietané porušenie čl. 47

ods. 3 . Iba zo zisteného skutkového stavu v danej veci sa možno domnievať, že

sťažovateľ toto tvrdí z dôvodu, že okresný súd nevyhovel jeho žiadosti, aby mu bol

v konaní pred okresným súdom ustanovený právny zástupca.

Vzhľadom na princíp subsidiarity [„ak (...) nerozhoduje iný súd“], ktorý vyplýva

z , môže ústavný súd poskytnúť ochranu konkrétnemu právu alebo

slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická osoba alebo

právnická osoba nemôže domôcť v žiadnom inom konaní pred iným štátnym orgánom

Slovenskej republiky (vrátane všeobecných súdov).

Inými slovami, pokiaľ je o ochrane sťažovateľom označeného základného práva

alebo slobody oprávnený konať alebo rozhodovať iný súd, ústavný súd jeho sťažnosť už po

predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci. Zo zisteného

skutkového stavu je zrejmé, že uznesenie okresného súdu č. k. -311

z 12. decembra 2005, ktorým okresný súd nevyhovel žiadosti sťažovateľa z 29. júla 2005

o ustanovenie právneho zástupcu v konaní, bolo z hľadiska preskúmania existencie

„podmienok ustanovených zákonom“ na jeho vydanie preskúmané už v odvolacom konaní

krajského súdu č. k. -337, -337 a -337.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd v tejto časti sťažnosť sťažovateľa odmietol pre

nedostatok svojej právomoci podľa v spojení s

ods. 1 .

Napokon sťažovateľ namietal, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod

sp. zn. bolo porušené aj jeho právo na účinný prostriedok nápravy zaručené

v čl. 13 dohovoru, avšak z obsahu sťažnosti nevyplýva, čím, resp. akým konaním sa okresný

súd mal v napadnutom konaní dopustiť porušenia označeného práva. Sťažovateľ teda

neuviedol žiaden argument na podporu jeho požiadavky vysloviť ním požadované porušenie

práva zaručeného v čl. 13 dohovoru. Ústavný súd uvádza, že len tvrdenie sťažovateľa

o porušení práva alebo slobody bez konkrétneho zdôvodnenia, čím, resp. akým postupom

malo k jeho porušeniu dôjsť, nepostačuje na to, aby ústavný súd jeho porušenie vyslovil. Na

základe uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde odmietol pre nesplnenie náležitostí predpísaných zákonom.

3. Ku konaniu krajského súdu vedenému pod sp. zn.

Sťažovateľ označil za porušovateľa ním označených základných práv a práv

zaručených v ústave a dohovore aj krajský súd, ktorý sa mal ich porušenia dopustiť v konaní

vedenom pod sp. zn. , v rámci ktorého krajský súd konal o odvolaniach

účastníkov konania proti rozsudku okresného súdu č. k. -138 z 1. júla 2004.

Z obsahu spisu vedeného na ústavnom súde pod sp. zn. ústavný súd

zistil, že vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 6 ods. 1, čl. 13, čl. 14 a čl. 17 dohovoru

postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. bola sťažnosť

sťažovateľa odmietnutá ako podaná oneskorene.

V zmysle judikatúry ústavného súdu (napr. , ) rozhodnutie

o odmietnutí návrhu na začatie konania pre jeho oneskorené podanie je rozhodnutím

„o podmienkach konania“, ktoré má na mysli citované ustanovenie § 24 písm. a) zákona

o ústavnom súde. Nejde však o podmienku konania, ktorú možno dodatočne splniť

v ďalšom návrhu, ktorým sa napáda rovnaké konanie, aké bolo napadnuté

v predchádzajúcom návrhu, ktorý bol odmietnutý ako oneskorene podaný. Lehotu dvoch

mesiacov od kvalifikovanej právnej skutočnosti, ktorú na podanie sťažnosti podľa čl. 127

ustanovuje , nemožno odpustiť ani predĺžiť.

Vychádzajúc z uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru, že sťažnosť

sťažovateľa v tejto časti je neprípustná, a preto ju na predbežnom prerokovaní odmietol

podľa v spojení s .

Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie základných práv zaručených v čl. 48

ods. 2, a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod

sp. zn. , ústavný súd vzhľadom na to, že uznesenie krajského súdu č. k. 9 Co

398/04-224 z 26. mája 2005 bolo sťažovateľovi doručené 25. júla 2005, sťažnosť

sťažovateľa v tejto časti odmietol ako oneskorene podanú podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53

ods. 3 .

4. K namietanému postupu generálnej prokuratúry

Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľ v sťažnosti neoznačil konanie generálnej

prokuratúry, v rámci ktorého malo dôjsť k sťažovateľom namietanému porušeniu jeho

základných práv zaručených v ústave a práv zaručených v dohovore, ústavný súd sťažnosť

sťažovateľa v tejto časti odmietol pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

Nad rámec ústavný súd uvádza, že podanie sťažovateľa obsahovalo hrubo urážlivé

a dehonestujúce výroky na adresu zákonnej sudkyne okresného súdu, ako aj na adresu

sudkyne ústavného súdu.

Ústavný súd vo vzťahu k predmetnému správaniu sťažovateľa poukazuje na

judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý už vyslovil, že „V zásade smie byť

sťažnosť odmietnutá ako neprijateľná podľa čl. 35 ods. 3 dohovoru, pokiaľ bola vedome

založená na nepravdivých faktoch a rovnako ak používa útočný, resp. hrubo urážlivý jazyk

(Řehák v. Česká republika, No. 67208/01, rozhodnutie z 18. mája 2004)“.

V prípade hrubo neslušného a urážlivého obsahu takéhoto návrhu môže byť návrh

odmietnutý pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitosti, ak záujmy ochrany ústavnosti

nevyžadujú iný postup.

Ústavný súd je toho názoru, že sťažovateľ v tomto prípade výrokmi obsiahnutými vo

svojom podaní prekročil hranicu normálnej kritiky a hrubo uráža zákonnú sudkyňu

okresného súdu a sudkyňu ústavného súdu, a to v rozpore s princípom zachovania slušnosti,

úcty k súdom a jeho sudcom.

Správanie sťažovateľa podľa názoru ústavného súdu bolo treba označiť za zneužitie

práva na podanie sťažnosti a je v rozpore s účelom takého práva.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd mohol sťažnosť sťažovateľa

odmietnuť aj pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitosti, ktorých súčasťou je aj

primeraná slušnosť vo vyjadrovaní.

Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá a rozhodnutie o priznaní

primeraného finančného zadosťučinenia a trovách konania je podmienené vyslovením

porušenia práva alebo slobody sťažovateľa ( prvá veta ), ústavný súd sa

touto časťou sťažnosti, ktorou sa sťažovateľ domáhal ich priznania, nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. mája 2008