Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 71/06
PDF · 177.7 KB
No categories available
I. ÚS 71/06
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 71/06-10
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. marca 2006
predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. D. B., bytom B. vo veci namietaného porušenia
základných práv zaručených čl. 48 ods. 2 a čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky
a ľudských práv a základných slobôd zaručených čl. 6 ods. 1, čl. 6 ods. 3 písm. d), čl. 14
a čl. 17 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu
Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 63/02 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť MUDr. D. B. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. januára 2006
doručená sťažnosť MUDr. D. B., bytom B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal
porušenie základného práva na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov
zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného
práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu zaručeného čl. 46 ods. 3
ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie nezávislým a nestranným súdom zaručené čl. 6
ods. 1 (sťažovateľ číselne označil len ako „čl. 6“) Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva na vypočutie alebo dať vypočuť svedkov
zaručeného čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru, práva zákazu diskriminácie založenej na
sociálnom pôvode zaručeného čl. 14 (sťažovateľ zrejme omylom uviedol čl. 15) dohovoru
a práva zákazu zneužitia práv (sťažovateľom označeného ako „zákaz marenia práv súdom –
porušovateľom práv“) zaručeného čl. 17 dohovoru postupom Okresného súdu Bratislava II
(ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 63/02.
Sťažovateľ žiadal o ustanovenie právneho zástupcu, vyslovenie, že ním označené
základné práva boli porušené, priznanie „finančnej satisfakcie vo výške
200 000 Sk“, zaplatiť trovy konania a „iniciovať začatie disciplinárneho konania voči
sudkyni ...“.
Zo sťažnosti a k nej pripojených písomností vyplýva, že sťažovateľ je odporcom
v spore o návrhu Spoločenstva vlastníkov bytov D., na zaplatenie 58 746,16 Sk s prísl.
podanom na okresnom súde 4. februára 2002 a doplnenom 30. januára 2003 a 12. septembra
2005 (okresný súd zmenu návrhu pripustil 11. februára 2003 a 12. decembra 2005). Okresný
súd rozsudkom z 1. júla 2004 uložil sťažovateľovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi
22 849,60 Sk s prísl. (rozsudok napadol sťažovateľ odvolaním 6. augusta 2004). Sťažovateľ
2. júla 2004 vzniesol námietku predpojatosti zákonnej sudkyne. Krajský súd v Bratislave
(ďalej len „krajský súd“) 13. augusta 2004 rozhodol, že zákonná sudkyňa nie je vylúčená
z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci. Krajský súd 26. mája 2005 zrušil
prvostupňový rozsudok a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie (súdny spis bol
vrátený okresnému súdu 7. júla 2005). Okresný súd 12. decembra 2005 zamietol
sťažovateľov návrh na ustanovenie mu právneho zástupcu z radov advokátov a toho istého
dňa súhlasil so zmenou petitu návrhu z 12. septembra 2005. Predmetné uznesenia napadol
27. decembra 2005 sťažovateľ odvolaniami, ktoré boli 9. januára 2006 postúpené krajskému
súdu (ústavný súd dopytom na okresnom súde 13. februára 2006 zistil, že krajský súd
o odvolaniach ešte nerozhodol.)
Sťažovateľ 5. novembra 2004 podal predsedovi okresného súdu sťažnosť na prieťahy
v konaní (a 25. novembra 2004 opakovanú sťažnosť), ktorú poverená predsedníčka
okresného súdu v odpovedi z 8. decembra 2004 vyhodnotila ako neopodstatnenú
[„... Vo veci vednej pod sp. zn. 7 C 63/02 som nezistila v konaní žiadne prieťahy. Po
vyhlásení rozsudku a jeho písomnom doručení účastníkom konania, súd plynulo vykonával
zákonom stanovené úkony smerujúce k tomu, aby bolo možné vec predložiť Krajskému súdu
v Bratislave na rozhodnutie o odvolaní. Vzhľadom k tomu, že ste súčasne s odvolaním voči
rozsudku podali námietku zaujatosti voči zákonnému sudcovi, bolo potrebné vykonať ďalšie
úkony stanovené zákonom, v dôsledku čoho nebolo možné doposiaľ spis predložiť
odvolaciemu súdu. S poukazom na uvedené považujem Vašu sťažnosť na prieťahy v konaní
za neopodstatnenú. (...)“]
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republiky ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa ustanovenia čl. 46 ods. 3 ústavy každý má právo na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo
nesprávnym úradným postupom.
Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec (...)
prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).
Podľa ustanovenia čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť
bola spravodlivo (...) prejednaná nezávislým a nestranným súdom (...).
Podľa ustanovenia čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného
činu, má tieto minimálne práva: vypočuť alebo dať vypočuť svedkov proti sebe a dosiahnuť
predvolanie a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok ako svedkov
proti sebe.
Podľa čl. 14 dohovoru (zákaz diskriminácie) užívanie práv a slobôd priznaných
týmto dohovorom sa musí zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode,
ako je pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie,
národnostný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo
iné postavenie.
Podľa čl. 17 dohovoru (zákaz zneužívania práv) nič v tomto dohovore sa nemôže
vykladať tak, akoby dávalo štátu, skupine alebo jednotlivcovi akékoľvek právo vyvíjať
činnosť alebo dopúšťať sa činov zameraných na zničenie ktoréhokoľvek z tu priznaných
práv a slobôd alebo na obmedzovanie týchto práv a slobôd vo väčšom rozsahu, než to
dohovor ustanovuje.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre
jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným
právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom
orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej
možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (mutatis mutandis rozhodnutie sp. zn. III. ÚS 138/02
a v ňom citovaná ďalšia judikatúra).
Predmetom sťažnosti je tvrdené porušenie základných práv a slobôd sťažovateľa
garantovaných v čl. 48 ods. 2 a čl. 46 ods. 3 ústavy, ako aj v čl. 6 ods. 1, čl. 6 ods. 3
písm. d), čl. 14 a čl. 17 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod
sp. zn. 7 C 63/02.
Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov (čl. 48 ods. 2 ústavy), sťažovateľ okrem konštatovania, že „Ani po 3-
rokoch a 8 mesiacoch súdne konanie nespeje ku koncu!“, neuviedol žiadne právne
relevantné skutočnosti (na ktoré by mal ústavný súd prihliadnuť) potvrdzujúce
protiústavnosť doterajšieho postupu okresného súdu v predmetnej veci a ani neoznačil
(nekonkretizoval) obdobia, v ktorých konal okresný súd so zbytočnými prieťahmi.
Z chronologického priebehu doterajšieho konania pred okresným súdom, v ktorom
sťažovateľ vystupuje v postavení žalovanej strany (pozri I. časť odôvodnenia tohto
rozhodnutia), vyplýva, že okresný súd meritórne rozhodol 1. júla 2004, pričom treba brať do
úvahy aj skutočnosť, že pôvodný návrh bol doplnený 30. januára 2003 a okresný súd toto
doplnenie pripustil 11. februára 2003, teda že vo veci rozhodol po dvoch rokoch a štyroch
mesiacoch. Od uvedeného rozsudku okresného súdu, proti ktorému sťažovateľ podal
odvolanie, bola vec (vrátane rozhodovania o námietke sťažovateľa voči zákonnej sudkyni,
ktorej nebolo vyhovené) až do 7. júla 2005 na odvolacom súde. Aj v súčasnosti je
predmetný spis na odvolacom súde v dôsledku odvolania sťažovateľa voči uzneseniu
okresného súdu, ktorým zamietol návrh sťažovateľa na ustanovenie právneho zástupcu
z radov advokátov.
Vychádzajúc z vyššie uvedeného ústavný súd konštatuje, že v doterajšom postupe
okresného súdu nezistil také závažné skutočnosti, ktoré by oprávnene odôvodňovali (po
eventuálnom prijatí tejto časti sťažnosti na ďalšie konanie) konštatovanie namietaného
porušenia sťažovateľom označeného základného práva.
Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol pre jej zjavnú
neopodstatnenosť.
Namietané porušenie práva „na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
súdu“ (čl. 46 ods. 3 ústavy) sťažovateľ bližšie nekonkretizoval. V tejto časti odmietol
ústavný súd predmetnú sťažnosť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie
a rozhodnutie. Náhradu takejto škody (postup uplatnenia a subjekty rozhodujúce o nej)
upravujú ustanovenia zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci.
Podľa tvrdenia sťažovateľa porušenia „práva sťažovateľa na spravodlivé súdne
konanie“ (čl. 6 ods. 1 dohovoru) sa mal okresný súd dopustiť tým, že „protizákonne
odmieta dokazovanie... sudkyňa úmyselne a nie nestranne odmieta spoznať skutočný stav
veci... žaloba mala byť od dňa podania vyjadrenia... 08. 04. 2002 zamietnutá... sudkyňa...
dva-krát (v roku 2003 a 2005) zisťovala majetok MUDr. B. na katastrálnom úrade a na
evidencii áut, čo je nehoráznosť!“ .
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu právo na spravodlivý súdny proces v sebe
nezhŕňa záruku úspechu v konaní. Ak sa konanie pred všeobecným súdom neskončí podľa
predstáv účastníka konania, táto okolnosť sama osebe nie je právnym základom pre
namietanie porušenia tohto práva. V Slovenskej republike vykonávajú súdnictvo nezávislé
a nestranné súdy. Nezávislosť súdnej moci znamená, že táto je viazaná príkazmi tých
právnych predpisov, ktoré tvoria základ jej rozhodovacej činnosti. Je preto v danom prípade
právom (ale súčasne aj povinnosťou) súdu vykonať iba navrhované dôkazy, ktoré uzná za
právne relevantné. Nevykonanie dôkazov navrhovaných účastníkom nie je preto postupom,
ktorým by súd odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom, a tým spôsobil porušenie
práva na súdnu ochranu. Ochrana predmetného základného práva je garantovaná radom
právnych noriem upravených Občianskym súdnym poriadkom. Medzi ne patrí najmä
inštančný postup uplatňovania práva (ktorý sťažovateľ v rámci odvolacieho konania proti
prvostupňovému rozsudku úspešne využil, t. j. že mu už v existujúcej etape konania bola
poskytnutá právna ochrana tohto základného práva na základe opravného prostriedku
sťažovateľovi dostupnému), ako aj možnosť (právo) domáhať sa vylúčenia sudcu z ďalšieho
prejednávania a rozhodnutia veci pre zaujatosť (sťažovateľ túto možnosť taktiež využil).
K predmetu posudzovanej veci je potrebné ešte poznamenať, že uplatňovanie zákona
v súdnom konaní, t. j. postup súdneho orgánu, ktorý koná v súlade s procesno - právnymi
a hmotnými predpismi konania, nemožno hodnotiť ako porušenie základných ľudských práv
a slobôd. Vychádzajúc z obsahu sťažnosti a k nej pripojených písomností ústavný súd
(okrem vyššie uvedených dôvodov) prihliadol na skutočnosť, že posudzovaná vec ešte nie
je právoplatne rozhodnutá a prvostupňový súd bude ďalej konať v intenciách rozhodnutia
odvolacieho súdu, a preto ústavný súd túto časť sťažnosti odmietol ako zjavne
neopodstatnenú.
Ústavný súd taktiež z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti odmietol tú časť sťažnosti,
v ktorej je namietané porušenie práva zaručeného čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru. Predmetné
ustanovenie garantuje uplatnenie tohto práva len v trestnom konaní.
Porušenie základných práv zaručených čl. 14 (zákaz diskriminácie... pre sociálny
pôvod) a čl. 17 (zákaz zneužívania práv, „zákaz marenia práv súdom“) sťažovateľ právne
relevantným spôsobom nezdokumentoval (nepreukázal). Odvolávanie sa (poukazovanie) na
namietané porušenie vopred označených základných práv (čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 6 ods. 1
dohovoru) nie je v posudzovanej veci dostatočným dôvodom preukazujúcim porušenie
týchto práv. Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť v časti namietajúcej porušenie
základných práv zaručených čl. 14 a čl. 17 dohovoru odmietol pre jej zjavnú
neopodstatnenosť.
Tú časť sťažnosti, v ktorej sa sťažovateľ dožadoval iniciovania začatia
disciplinárneho konania voči zákonnej sudkyni, ústavný súd odmietol, lebo rozhodovanie
o nej nepatrí do jeho právomoci.
Z vyššie uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.
Keďže ústavný súd odmietol posudzovanú sťažnosť ako celok, nepovažoval za
účelné a dôvodné zaoberať sa žiadosťou sťažovateľa o ustanovenie mu právneho zástupcu
v konaní pred ústavným súdom.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 8. marca 2006