Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 438/08

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. decembra

2008 predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. I. P., súdneho exekútora, P., zastúpeného

advokátom JUDr. P. P., P., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva o zákaze

nútených prác alebo nútených služieb podľa

a práva podľa čl. 4 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, jeho

základného práva vlastniť majetok podľa a práva

pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva zaručeného v Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn.

zo 7. mája 2008, ktorým potvrdil uznesenie Okresného súdu Prešov sp. zn.

z 26. marca 2007 vo výroku o trovách exekúcie, a takto

rozhodol:

Sťažnosť Mgr. I. P. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. júla 2008

doručená sťažnosť súdneho exekútora Mgr. I. P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal

porušenie základného práva o zákaze nútených prác alebo nútených služieb podľa čl. 18

ods. 1 (ďalej len „“) a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), svojho základného

práva vlastniť majetok podľa a práva pokojne užívať svoj majetok

podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“), svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva zaručeného v dohovoru uznesením Krajského súdu

v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. zo 7. mája 2008, ktorým potvrdil

uznesenie Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

z 26. marca 2007 vo výroku o trovách exekúcie.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že V., a. s., so sídlom v B. (ďalej len

„oprávnená“), 26. novembra 2001 podala proti F., s. r. o, so sídlom v P. (ďalej len

„povinný“), návrh na vykonanie exekúcie o vymoženie sumy 147 205 Sk s prísl., ktorý bol

sťažovateľovi ako súdnemu exekútorovi doručený 30. novembra 2001.

Okresný súd poveril sťažovateľa vykonaním exekúcie na vymoženie pohľadávky

oprávnenej spolu s úrokom a trovami exekúcie. Na základe uvedeného návrhu a poverenia

č. 5707 030305 * zo 14. decembra 2001 začal sťažovateľ v predmetnom exekučnom konaní

vykonávať jednotlivé úkony.

Oprávnená podala 17. februára 2005 návrh na zastavenie exekúcie, následne

sťažovateľ podal okresnému súdu „žiadosť o rozhodnutie v exekučnom konaní spolu

s Vyúčtovaním trov exekúcie“, ktorá bola okresnému súdu doručená 8. apríla 2005.

Po uskutočnení viacerých úkonov týkajúcich sa zmeny na strane oprávneného

účastníka exekučného konania (oznámenie oprávneného o zmene oprávneného z 24. januára

2006, oznámenie o zmene účastníka na strane oprávneného zo 17. mája 2006), okresný súd

uznesením sp. zn. z 21. februára 2007 nepripustil, aby „z exekučného

konania vystúpil oprávnený V., a aby do konania namiesto neho ako oprávnený vstúpil

S., a. s. a súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú“. Následne okresný súd uznesením sp. zn.

z 21. februára 2007 zastavil exekúciu s odkazom na zákonom predpokladaný

dôvod vyplývajúci zo

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení

ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“)

a sťažovateľovi nepriznal náhradu trov exekúcie.

Okresný súd v odôvodnení označeného uznesenia uviedol, že exekúciu zastavil

z dôvodu zániku oprávnenej a povinného bez právneho nástupcu, čo predstavuje zákonný

dôvod, pre ktorý nemožno exekúciu vykonať. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil

s poukazom na v tom čase platné znenie § 203 Exekučného poriadku.

Na základe odvolania sťažovateľa proti výroku uznesenia okresného súdu sp. zn.

z 26. marca 2007, ktorým mu nepriznal náhradu trov konania, krajský súd

ako súd odvolací uznesením sp. zn. zo 7. mája 2008 rozhodol tak,

že potvrdil uznesenie okresného súdu sp. zn. z 26. marca 2007 v napadnutej

časti, t. j. vo výroku o trovách exekúcie, a zároveň nepriznal účastníkom náhradu trov

odvolacieho konania.

Namietaným uznesením došlo podľa názoru sťažovateľa k porušeniu jeho

označených práv. Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva zaručeného v čl. 20

ods. 1 a práva podľa dodatkového protokolu, sťažovateľ túto časť sťažnosti

odôvodnil poukazujúc okrem iného na to, že: „Ako súdom poverený súdny exekútor som

vykonával exekučnú činnosť na základe zákona a na návrh oprávneného. Vykonávať

exekučnú činnosť na základe tohoto návrhu som ako štátom splnomocnená osoba odmietnuť

nemohol a vo veci som konať musel.“

Sťažovateľ ďalej vyslovuje názor, že nepriznaním náhrady trov exekúcie „musel

znášať z vlastného majetku hotové výdavky, ktoré počas exekúcie vznikli...“.

V súvislosti s tým sťažovateľ zdôrazňuje, že pri výkone exekučnej činnosti

má postavenie verejného činiteľa a vykonávanie exekučnej činnosti je výkonom verejnej

moci. Keďže exekútor musí vykonávať exekučnú činnosť nezávisle a nestranne, zákon

mu okrem iného ustanovuje obmedzenia, pokiaľ ide o vykonávanie iných činností, najmä

nesmie podnikať alebo pracovať v pracovnom pomere. Za toto obmedzenie inej zárobkovej

činnosti mu zákon ako protiváhu ustanovuje, že má zo zákona daný nárok na odmenu,

na náhradu hotových výdavkov a na náhradu za stratu času, a v spojitosti s tým sťažovateľ

poukazuje na § 196 Exekučného poriadku. Pretože v predmetnej exekučnej veci mu trovy

konania neboli priznané, došlo na základe namietaného uznesenia k tomu, že vykonával

exekučnú činnosť bez odmeny, a teda bezodplatne, a počas trvania exekúcie musel znášať

hotové výdavky z vlastného majetku.

Sťažovateľ sa odvoláva aj na zmysel a účel náhrady trov konania pred všeobecným

súdom, ktorým je poskytnúť účastníkovi, ktorému to priamo zákon priznáva (pričom

exekútor sa považuje za účastníka konania pre ten jeho úsek, v ktorom sa rozhoduje o jeho

nároku na náhradu trov exekúcie), náhradu tých trov exekúcie, ktoré mu vo vecnej a časovej

súvislosti v konaní vznikli a inak (nebyť exekučného konania) by nevznikli. K tomu ešte

sťažovateľ dodáva, že „... po vykonaní exekúcie som dôvodne očakával ich náhradu, ako aj

odmenu, ktorá mi priznaná nebola“.

Namietané uznesenie je podľa sťažovateľa nezákonné a výkladovo nelogické okrem

iného aj z toho dôvodu, že „pokiaľ by exekútor viedol viacero exekučných konaní, ktoré by

boli zastavené z akýchkoľvek príčin, pracoval by v každom jednotlivom prípade zadarmo

a bola by ohrozená jeho existencia ako súdneho exekútora, keďže odmenu za výkon

exekučnej činnosti by mu súdy nepriznávali a inú zárobkovú činnosť súdny exekútor zo

zákona vykonávať nemôže“.

Výhrady sťažovateľa k odôvodneniu namietaného uznesenia sa týkajú aj toho,

že z neho nie je zrejmé, prečo by mal exekútor znášať všetky v súlade so zákonom

vynaložené náklady, ktoré mu počas exekúcie vznikli, keď konal iba svoju zákonom

uloženú povinnosť, a to v zákonnom postavení verejného činiteľa. Sťažovateľ taktiež

akcentoval tú skutočnosť, že súdny exekútor iba vykonáva exekúciu na základe zákona

a podnikateľské riziko musí znášať zásadne účastník exekučného konania.

Ďalej sťažovateľ tvrdí, že „Odmena exekútorovi totiž podľa ust. § 196 Exekučného

poriadku prináleží vždy, a to bez ohľadu na to, ktorá strana konania bude zaviazaná na jej

úhradu“.

Podľa sťažovateľa rozhodnutím, ktorým krajský súd rozhodol, že „potvrdzuje

uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti, a súdnemu exekútorovi nepriznáva

náhradu trov odvolacieho konania“, boli porušené jeho „základné práva a slobody

garantované SR a vyplývajúce z medzinárodných zmlúv“.

Sťažovateľ vzhľadom na uvedené navrhuje ústavnému súdu vydať tento nález:

„Uznesením Krajského súdu v Prešove, sp. zn. zo dňa 07. 05. 2008

bolo porušené základné právo sťažovateľa nebyť podrobený povinným prácam garantované

SR a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd.

Uznesením Krajského súdu v Prešove, sp. zn. zo dňa 07. 05. 2008

bolo porušené základné právo sťažovateľa vlastniť majetok garantované čl. 20 ods. 1

SR a Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd.

Uznesením Krajského súdu v Prešove, sp. zn. zo dňa 07. 05. 2008

bolo porušené základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie garantované čl. 46

ods. 1 SR a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Uznesenie Krajského súdu v Prešove, sp. zn.: zo dňa 07. 05. 2008

sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je sťažovateľom namietané porušenie základného práva

o zákaze nútených prác alebo nútených služieb podľa a práva podľa

dohovoru, základného práva vlastniť majetok zaručené v

a práva zaručeného v čl. 1 dodatkového protokolu a základného práva na súdnu ochranu

a spravodlivý proces zaručeného v a práva zaručeného v

dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. zo 7. mája 2008.

Podľa názoru ústavného súdu sťažnosť sťažovateľa, ktorou namieta porušenie

označených základných práv uznesením krajského súdu zo 7. mája 2008, ktorým potvrdil

uznesenie okresného súdu z 21. februára 2007, je zjavne neopodstatnená.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť

preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej

by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Ústavný súd predovšetkým pripomína, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá

zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil (). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej

ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných

súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi

ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. ).

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo

pokojne užívať svoj majetok.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom s nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom.

Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces chráneného v

je právo domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (prístup k súdu).

Porušenie práva na súd, resp. prístup k súdu podľa by v prípade

sťažovateľa prichádzalo do úvahy vtedy, keby podmienky na prístup k tomuto súdu

ustanovené neboli zo strany krajského súdu rešpektované

spôsobom zjavne neopodstatneným alebo arbitrárnym. Inými slovami, keby krajský súd

tieto všeobecné podmienky prístupu k súdu vykladal vo vzťahu k sťažovateľovi

diskriminačne v porovnaní s ich výkladom pri iných subjektoch domáhajúcich sa súdnej

ochrany. V prípade sťažovateľa k takej situácii nedošlo, sťažovateľ mal priznané postavenie

účastníka súdneho konania a krajský súd o jej návrhu meritórne rozhodol, aj keď nie

v súlade s jeho predstavami.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorú si osvojil aj ústavný súd,

vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup k súdu, nie je

absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení však nesmie

obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by uvedené právo

bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6

ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len vtedy, ak sledujú

legitimný cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi použitými prostriedkami a týmto

cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti tvrdí, že krajský súd napadnutým rozhodnutím tým,

že mu nepriznal „nárok na náhradu trov exekúcie“, porušil jeho právo vlastniť majetok

podľa a dodatkového protokolu.

Ústavný súd teda, tak ako to už vyslovil vo viacerých svojich nálezoch, nie je

opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. ), a preto nemôže preskúmavať

rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade

s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy

( až ). Z takéhoto pohľadu pristúpil ústavný súd aj k posúdeniu

napadnutého rozhodnutia krajského súdu.

Vo vzťahu k uvedenému (namietanému) porušeniu základných práv sťažovateľa

ústavný súd pripomína, že ak orgán štátu aplikuje platný právny predpis, jeho účinky

(dôsledky) použitia nemožno považovať za porušenie základného práva alebo slobody

(, , , ).

Ústavný súd zdôrazňuje, že do pôsobnosti všeobecného súdu z dôvodov tvrdených

sťažovateľom môže zasiahnuť len vtedy, ak by jeho rozhodovanie (a jemu predchádzajúci

postup) bolo zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie označených

základných práv sťažovateľa, ktoré nebolo napravené ani v inštančnom (opravnom) postupe

všeobecných súdov (napr. , , ).

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu okrem iného vyplýva, že:

„Ak zanikli oprávnený aj povinný bez právneho nástupcu, nie je možné rozhodovať

o nároku súdneho exekútora na odmenu, pretože neexistujú subjekty, ktoré je možné

zaviazať na vyplatenie odmeny súdnemu exekútorovi. Okresný súd správne rozhodol, ak

náhradu trov konania účastníkom nepriznal. Aj keď ustanovenie § 200 ods. 2 Exekučného

poriadku hovorí o tom, že ak súd rozhodne o zastavení exekúcie, rozhodne o tom, kto

a v akej výške platí trovy exekúcie, nie je možné v tejto veci zaviazať tretiu osobu, a to štát

na náhradu trov exekúcie, pretože Slovenská republika nebola účastníkom exekučného

konania. Účastníkmi exekučného konania boli iné subjekty, a to oprávnený - pôvodne V.,

neskôr V., a. s., a povinný - F., s. r. o., ktoré subjekty v priebehu exekúcie zanikli

bez právneho nástupníctva. Okresný súd rozhodol správne, ak nepriznal náhradu trov

exekúcie súdnemu exekútorovi.“

Keďže ústavný súd z napadnutého rozhodnutia krajského súdu nezistil skutočnosti,

z ktorých by boli vyvodené závery zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné, resp. neudržateľné, ktoré by súčasne mali za následok

porušenie označených práv sťažovateľa, a skutočnosť, že sa sťažovateľ s uznesením

krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti

alebo arbitrárnosti jeho postupu, sťažnosť sťažovateľa na porušenie jeho základného práva

na súdnu ochranu a spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 a práva podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa .

Absencia porušenia ústavnoprocesných princípov vylučuje založenie sekundárnej

zodpovednosti všeobecných súdov za porušenie označených práv sťažovateľa

hmotnoprávneho charakteru (). Ústavný súd v súlade so svojou skoršou

judikatúrou (napr. ) aj naďalej zastáva názor, že všeobecný súd zásadne nemôže

byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto

porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy

vyplývajúce z , prípadne dohovoru. V opačnom prípade by

ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom

ochrany ústavnosti podľa v spojení s . Ústavný súd by

takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných

súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to, aby

sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné

právne normy.

Keďže odôvodnenie napadnutého rozhodnutia krajského súdu ústavný súd

nepovažoval ani za svojvoľné, ani arbitrárne, nemohlo preto týmto rozhodnutím krajského

súdu dôjsť ani k porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa

a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

V súvislosti s namietaným porušením práva na zákaz povinnej a nútenej práce

podľa a podľa dohovoru treba osobitne uviesť, že táto časť

sťažnosti je zjavne neopodstatnená aj z iného dôvodu.

Podľa nikoho nemožno poslať na nútené práce alebo nútené

služby.

Podľa čl. 4 ods. 2 dohovoru od nikoho sa nebude vyžadovať, aby vykonával nútené

alebo povinné práce.

Z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že o nútenú alebo

povinnú prácu ide vtedy, ak sa vykonáva bez súhlasu dotknutej osoby, má nespravodlivý

či vynútený charakter a výkon takejto práce je neodvratný. Navyše ústavný súd konštatuje,

že samotná skutočnosť, že v konečnom dôsledku môže nastať stav, keď nebudú uspokojené

všetky nároky exekútora pri výkone exekúcie, nemusí viesť k protiústavným dôsledkom.

Toto riziko, ktoré exekútor nesie, je odôvodnené a do značnej miery kompenzované jeho

v podstate monopolným postavením pri výkone exekúcie. Ústavný súd v tejto súvislosti

poukazuje na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu (Van der

Mussele proti Belgicku, rozsudok z 23. november 1983, séria A č. 70, mutatis mutandis

), v ktorom bolo zdôraznené, že riziko s výkonom určitej profesie (v citovanom

prípade advokáta), kam spadá i riziko neuhradenia odmeny za odvedenú prácu, je na druhej

strane vyvážené výhodami súvisiacimi s výkonom tejto profesie.

Pokiaľ ide o namietané porušenie základných práv sťažovateľa uznesením krajského

súdu sp. zn. zo 7. mája 2008, takéto porušenie ústavný súd nezistil.

Uznesenie krajského súdu je riadne a náležite odôvodnené. Ústavný súd nezistil skutočnosti,

z ktorých by boli vyvodené závery zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné, resp. neudržateľné, ktoré by súčasne mali za následok

porušenie označených práv sťažovateľa. Skutočnosť, že sa sťažovateľ s uznesením

krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti

alebo arbitrárnosti jeho postupu. Vzhľadom na to ústavný súd sťažnosť odmietol z dôvodu

jej zjavnej neopodstatnenosti podľa .

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd ďalšími nárokmi sťažovateľa

nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. decembra 2008