Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 39/09
PDF · 243.71 KB
No categories available
III. ÚS 39/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. februára 2009
predbežne prerokoval sťažnosť M. K., S., toho času vo väzbe, zastúpeného advokátom
JUDr. Ľ. Š., Š., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na spravodlivé súdne
konanie a základného práva na prerokovanie veci nestranným súdom zaručených čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 141 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie a právo na prejednanie
veci nestranným súdom podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd, ako aj základného práva podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd
postupom a rozhodnutím Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom sp. zn. 2 T/15/2008
z 30. septembra 2008 v spojení s postupom a rozhodnutím Krajského súdu v Trenčíne
sp. zn. 6 Tos 62/08 z 22. októbra 2008 a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. K. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. decembra
2008 doručená sťažnosť M. K., S., toho času vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“),
zastúpeného advokátom JUDr. Ľ. Š., Š., ktorou namieta porušenie základného práva
na spravodlivé súdne konanie a základného práva na prerokovanie veci nestranným súdom
zaručených čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 1
ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 141 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie a práva
na prejednanie veci nestranným súdom podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj základného práva podľa čl. 36 ods. 1
Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) postupom a rozhodnutím Okresného
súdu Nové Mesto nad Váhom (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 2 T/15/2008 z 30. septembra
2008 v spojení s postupom a rozhodnutím Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský
súd“) sp. zn. 6 Tos 62/08 z 22. októbra 2008.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že proti sťažovateľovi je okresným súdom
vykonávané väzobné trestné stíhanie pre zločin nedovoleného ozbrojovania a obchodovania
so zbraňami podľa § 294 ods. 1 a 2 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení
neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“). V rámci hlavného pojednávania
konaného 30. septembra 2008 podal sťažovateľ námietku zaujatosti voči členke senátu
okresného súdu. Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že sa dva až tri týždne pred hlavným
pojednávaním od jedného zo spoluväzňov dozvedel, že uvedená členka senátu sa v obci
jej trvalého pobytu vyjadruje na adresu jeho osoby „že v pojednávacej miestnosti sedí ako
taký oškvarok, že zariadi jeho odsúdenie a pod.“. Sťažovateľ je toho názoru,
že z uvedených informácií vyplýva, že táto členka senátu „sťažovateľovi v danej trestnej
veci spočíta všetky ich predchádzajúce nezhody, a bude isto - iste odsúdený, a práve ona
sa o to postará“. Sťažovateľ upresňuje, že jeho spoluväzeň sa o týchto skutočnostiach
dozvedel prostredníctvom svojej matky, ktorá rovnako ako tento spoluväzeň a členka senátu
pochádza z tej istej obce. Na margo včasnosti podania námietky zaujatosti sťažovateľ
uvádza, že ju vzniesol bez meškania, len čo sa dozvedel o dôvodoch vylúčenia. V tomto
smere poukazuje právny zástupca sťažovateľa na to, že jeho klient bol „od začiatku vzatia
do väzby v zlom psychickom stave, tento sa výrazne zhoršoval, klient užíval lieky - L., T.,
Ch. a iné, a teda nevedel, a ani nemohol plnohodnotne vnímať okolnosti okolo seba. Musím
v prvom rade poukázať na skutočnosť, ako to zo zápisnice zo dňa 5. 2. 2008 - verejné
zasadnutie o verejnom prejednaní obžaloby, že klient nebol schopný ani len porady
so svojim obhajcom, pričom sme uvádzali, že je liečený od vzatia do väzby silnými
sedatívami, a že aj verbálna komunikácia s ním je obtiažna. V obdobnom stave sa
nachádzal aj na pojednávaní dňa 26. 5. 2008. Jeho zdravotný stav sa rapídne zhoršoval, čo
vyústilo k jeho kolaps pred pojednávaním, ktoré sa z uvedeného dôvodu nekonalo dňa
21. 7. 2008. Keďže klient nevnímal samotný priebeh pojednávania, je z tohto zrejmé, že
nevnímal ani členov senátu - prísediacich, ktorí okrem predsedu senátu do chodu
pojednávania nezasahovali. A preto nemal dôvod ani si ich bližšie všímať.“. Právny
zástupca sťažovateľa zdôrazňuje, že v rámci predbežného prejednania obžaloby požiadali
okresný súd, aby zabezpečil z Ústavu na výkon väzby L. správu, či je sťažovateľ počas
výkonu väzby liečený na nejakú chorobu, ak áno, na akú a aké lieky sú mu podávané počas
liečby. Preto podľa jeho názoru, pokiaľ by okresný súd tento dôkaz vykonal, neobstojí jeho
argumentácia, že nemal medicínsky argument nevnímania objektívnej reality sťažovateľom.
Námietku zaujatosti podanú sťažovateľom senát okresného súdu zamietol a svoje
rozhodnutie odôvodnil aj tým, že sťažovateľ bol s menami a priezviskami členov senátu
oboznámený na základe viacerých súdnych rozhodnutí a s tvárami členov senátu
bol oboznámený prinajmenšom pri predbežnom prejednaní obžaloby 5. februára 2008,
na ktorom bol osobne prítomný, tiež bol osobne prítomný na hlavnom pojednávaní
konanom 26. mája 2008. Argument, že sťažovateľ v dôsledku vplyvu silných liekov
nevnímal objektívnu realitu, okresný súd nemal za relevantne medicínsky preukázaný.
Proti uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ 14. októbra 2008 písomne
zdôvodnenú sťažnosť, ktorú nadriadený krajský súd zamietol s odôvodnením, že uvedená
členka senátu nemá k sťažovateľovi žiadny vzťah a vo vedenom trestnom konaní postupuje
podľa zákonných predpisov.
Sťažovateľ je toho názoru, že oba súdy si nesplnili svoju povinnosť účinne
sa zaoberať jeho námietkami a argumentmi, ktoré mali význam pre rozhodnutie, pretože
si nezadovážili posúdenie jeho zdravotného stavu, ktoré mohlo preukázať skreslené
vnímanie objektívnej reality, v dôsledku čoho bola námietka zaujatosti realizovaná
až 30. septembra 2008. V postupe oboch súdov vidí sťažovateľ porušenie základných práv
garantovaných ústavou a listinou a práv zaručených dohovorom.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti v závere sťažnosti sťažovateľ navrhuje ústavnému
súdu, aby vo veci rozhodol týmto nálezom:
„Okresný súd Nové Mesto nad Váhom svojím postupom a rozhodnutím, sp. zn.
2 T/15/2008-471 zo dňa 30. 9. 2008, v spojení s postupom a rozhodnutím KS Trenčín,
sp. zn. 6 Tos 62/08-485 zo dňa 22. 10. 2008 porušili ľudské práva a základné slobody
sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie garantované Ústavou SR, najmä čl. 46 ods. 1,
v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a s čl. 141 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, Európsky
dohovorom o ľudských právach a základných slobodách, a to najmä čl. 6 ods. 1 a Listinu
základných práv a slobôd, a to najmä čl. 36 ods. 1.
Ústavný súd SR uznesenie Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom č. k.
2 T/15/2008-471 zo dňa 30. 9. 2008 a uznesenie Krajského súdu Trenčín č. k.
6 Tos 62/08-485 zo dňa 22. 10. 2008, zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.
Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva na spravodlivé
súdne konanie a základného práva na prerokovanie veci nestranným súdom zaručeného
čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 141 ods. 1 ústavy, práva
na spravodlivé súdne konanie a práva na prejednanie veci nestranným súdom podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj základného práva podľa čl. 36 ods. 1 listiny.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny
štát.
Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy,
v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
Podľa čl. 141 ods. 1 ústavy v Slovenskej republike vykonávajú súdnictvo nezávislé
a nestranné súdy.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ústavný súd sa v prvom rade vysporiadal s námietkou porušenia citovaných
základných práv zaručených ústavou a listinou a práv zaručených dohovorom postupom
a uznesením okresného súdu sp. zn. 2 T/15/2008 z 30. septembra 2008.
Ustanovenie čl. 127 ods. 1 ústavy limituje právomoc ústavného súdu vo vzťahu
k ostatným orgánom verejnej moci princípom subsidiarity. Podľa neho rozhoduje ústavný
súd o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vo veci
porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv a
slobôd nerozhoduje iný súd. Právomoc ústavného súdu je daná v prípade, ak je vylúčená
právomoc všeobecných súdov rozhodovať v konkrétnej veci a poskytnúť tak ochranu
označeným základným právam alebo slobodám sťažovateľa, porušenie ktorých namieta
Sťažovateľ sa ochrany svojich práv vo vzťahu k uzneseniu okresného súdu
sp. zn. 2 T/15/2008 z 30. septembra 2008 mohol podľa zákona účinne domáhať
(a aj sa domáhal) využitím opravného prostriedku (sťažnosti) podľa § 185 a nasledujúcich
zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný
poriadok“). V tomto kontexte bol krajský súd ako druhostupňový súd povinný poskytnúť
ochranu základným právam sťažovateľa, porušenie ktorých namieta v sťažnosti podanej
ústavnému súdu. Právomoc ústavného súdu je preto (s ohľadom na znenie čl. 127 ods. 1
ústavy) bezprostredne vo vzťahu k uzneseniu okresného súdu a k procesnému postupu
okresného súdu predchádzajúcemu tomuto uzneseniu vylúčená.
Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v časti týkajúcej sa namietaného
porušenia základných práv sťažovateľa podľa ústavy a listiny, ako aj namietaného porušenia
jeho práv podľa dohovoru postupom okresného súdu, ako aj jeho uznesením sp. zn.
2 T/15/2008 z 30. septembra 2008 odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie
(podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
V právomoci ústavného súdu zostalo následne posúdenie, či účinky
výkonu právomoci krajského súdu v súvislosti s rozhodnutím o sťažnosti sťažovateľa
(uznesením sp. zn. 6 Tos 62/08 z 22. októbra 2008) sú zlučiteľné s limitmi vyplývajúcimi
zo sťažovateľom označených ustanovení ústavy, listiny a dohovoru.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh ústavný súd zistil nasledujúce okolnosti, z ktorých
pri svojom rozhodovaní vychádzal:
Proti sťažovateľovi je okresným súdom vykonávané väzobné trestné stíhanie
pre zločin nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 294 ods. 1 a 2
Trestného zákona. Sťažovateľ vzniesol na hlavnom pojednávaní 30. septembra 2008 voči
členke senátu okresného súdu námietku zaujatosti, ktorú v podstate odôvodnil tým,
že uvedená členka senátu sa v obci svojho trvalého pobytu na adresu jeho osoby vyjadruje
v tom smere, že „v pojednávacej miestnosti sedí ako taký oškvarok, že zariadi jeho
odsúdenie a pod.“. Sťažovateľ v námietke uviedol, že sa o uvedených skutočnostiach
dozvedel od svojho spoluväzňa, ktorému tieto skutočnosti oznámila jeho matka, ktorá
rovnako ako tento spoluväzeň pochádza z rovnakej obce ako dotknutá členka senátu.
Okresný súd o podanej námietke zaujatosti uznesením č. k. 2 T/15/2008-471
z 30. septembra 2008 rozhodol tak, že členku senátu z vykonávania úkonov trestného
konania nevylúčil. V uznesení uviedol, že z úradného záznamu vyplýva, že dotknutá členka
senátu s nikým o prejednávanej veci nerozprávala, sťažovateľa ako obyvateľa obce pozná,
pretože v tejto obci žije už štyridsať rokov, neprichádza so sťažovateľom do žiadneho
kontaktu, pokiaľ sa s ním stretne, spolu sa pozdravia. K osobe J. Š., ktorého v kontexte
odôvodnenia námietky zaujatosti spomenul sťažovateľ a ktorý mal na sťažovateľa podať
trestné oznámenie, uviedla, že je to syn brata jej manžela, nie je s ním teda v priamom ani
relevantnom nepriamom príbuzenskom pomere. Okresný súd zhodnotil námietku zaujatosti
ako nedôvodnú, skonštatoval, že sťažovateľ je s osobami členov senátu oboznámený
na základe viacerých súdnych rozhodnutí, ktoré mu boli doručované od februára 2008,
s tvárami členov senátu je oboznámený prinajmenšom odo dňa predbežného prejednania
obžaloby 5. februára 2008, na ktorom bol osobne prítomný, rovnako bol prítomný
na hlavnom pojednávaní 26. mája 2008, teda mal možnosť vizuálne sa oboznámiť
so zložením senátu, a námietku zaujatosti dotknutej členky senátu mohol vzniesť už o tohto
momentu. Argument, podľa ktorého nemohol vnímať objektívnu realitu v dôsledku vplyvu
silných dávok liekov, nemal okresný súd za relevantne medicínsky preukázaný. Námietku
sťažovateľa týkajúcu sa dlhodobo negatívnych vzťahov s prísediacou členkou senátu preto
nepovažoval okresný súd ani za preukázanú, ani za včas podanú. Okresný súd sa tiež
vysporiadal s tvrdeniami, ktoré mal sťažovateľovi oznámiť jeho spoluväzeň, keď uviedol,
že na ich podklade by bolo možné námietku zaujatosti považovať za včas uplatnenú, tieto
tvrdenia však vzhľadom na skutočnosť, že ich nemal sťažovateľ od nikoho ďalšieho
potvrdené, zhodnotil ako účelové argumenty, pri posudzovaní ktorých prihliadol najmä
na potencionálnu hodnovernosť zdroja informácií. Okresný súd prihliadol na skutočnosť
odlišného pobytu sťažovateľa pred vzatím do väzby od pobytu dotknutej členky senátu,
ako aj na jej vyjadrenie k uplatnenej námietke a dospel k záveru, že neexistuje žiadna
relevantná okolnosť, ktorá by umožňovala usudzovať, že namietaná členka senátu má
osobný záujem na výsledku vedeného trestného konania a na jeho skončení ináč,
ako v zmysle platnej trestnoprávnej úpravy. Samotná skutočnosť, že sa členka senátu
a sťažovateľ v minulosti náhodne stretli ako obyvatelia rovnakej obce, nezakladá ešte
dôvody predvídané ustanovením § 32 ods. 3 Trestného poriadku.
O sťažnosti podanej sťažovateľom proti uzneseniu okresného súdu sp. zn.
2 T/15/2008 z 30. septembra 2008 rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 6 Tos 62/08
z 22. októbra 2008, ktorým sťažnosť zamietol v zmysle § 193 ods. 1 písm. c) Trestného
poriadku ako nedôvodnú. V uznesení sa krajský súd stotožnil so závermi okresného súdu,
ktorého odôvodnenie uznesenia považuje za náležité a presvedčivé, a zároveň uvádza,
že voči dotknutej členke senátu neboli zistené konkrétne skutočnosti predpokladané
ustanovením § 31 ods. 1 Trestného poriadku, z ktorých by sa dala vyvodiť pochybnosť
o nezaujatosti člena senátu. Podľa jeho názoru nebol zistený žiadny pomer namietanej
členky senátu k veci, žiadne rodinné, či blízke alebo nepriateľské vzťahy k sťažovateľovi,
sťažovateľ neuviedol opodstatnené a podložené údaje, ktoré by mohli vzbudzovať
pochybnosť o jej nezaujatosti. Krajský súd uviedol, že za takúto konkrétnu skutočnosť,
z ktorej by sa dala vyvodiť pochybnosť o nezaujatosti, nemožno považovať bez ďalšieho
okolnosť, že člen senátu býva v obci, z ktorej pochádza aj sťažovateľ, ako aj okolnosť,
že iný občan, bez ohľadu na to, či je, alebo nie je v príbuzenskom vzťahu s namietaným
členom senátu, si splnil povinnosť oznámiť orgánom činným v trestnom konaní spáchanie
trestného činu a jeho páchateľa. Za takúto okolnosť rovnako nepovažuje krajský súd
„želanie“ sťažovateľa vylúčiť člena senátu opierajúce sa o okolnosti, ktoré sa sťažovateľ
mal dozvedieť od spoluväzňa, o vierohodnosti ktorého (vzhľadom na početné trestné
stíhania jeho osoby) a o vierohodnosti ním poskytnutých informáciách sú dôvodné
pochybnosti. Krajský súd tiež zobral do úvahy jednoznačné vyjadrenie dotknutej členky
senátu o jej nestrannosti a konštatuje, že jej bezúhonnosť a nestrannosť nebola
spochybnená.
Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať skutkové a právne
závery všeobecných súdov, ku ktorým dospeli pri interpretácii a aplikácii zákonov
a ktoré sa stali základom na ich rozhodnutie. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (podobne
aj II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01, II. ÚS 231/04).
Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly
zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (podobne aj I. ÚS 13/00,
Podľa § 31 ods. 1 Trestného poriadku z vykonávania úkonov trestného konania
je vylúčený sudca alebo prísediaci sudca, prokurátor, policajt, probačný a mediačný
úradník, vyšší súdny úradník, súdny tajomník a zapisovateľ, u ktorého možno mať
pochybnosť o nezaujatosti pre jeho pomer k prejednávanej veci alebo k osobám, ktorých
sa úkon priamo týka, k obhajcovi, zákonnému zástupcovi, splnomocnencom alebo pre
pomer k inému orgánu činnému v tomto konaní.
Krajský súd konštatoval, že sťažovateľ neuviedol opodstatnené a podložené údaje,
ktoré by mohli vzbudzovať pochybnosti o nezaujatosti dotknutej členky senátu. Skutočnosť,
že členka senátu pochádza z rovnakej obce ako sťažovateľ, nepovažoval bez ďalšieho
za takú skutočnosť, ktorá by vyvolávala pochybnosti o nepredpojatosti členky senátu.
Ďalšiu okolnosť, ktorou argumentoval sťažovateľ a ktorou mali byť skutočnosti tvrdené
spoluväzňom sťažovateľa o údajných vyjadreniach dotknutej členky senátu na adresu
sťažovateľa, vyvrátil krajský súd tak, že sa stotožnil so závermi okresného súdu
o nepreukázaní a účelovosti týchto tvrdení a spochybnil tiež vierohodnosť zdroja týchto
informácii. Za okolnosť spochybňujúcu nestrannosť členky senátu nepovažoval
bez ďalšieho ani tú skutočnosť, že osoba v nepriamom príbuzenskom pomere k členke
senátu si splnila povinnosť oznámiť trestnú činnosť sťažovateľa orgánom činným
v trestnom konaní. V neposlednom rade poukázal krajský súd aj na jednoznačné vyjadrenie
členky senátu v súvislosti s jej nestrannosťou.
Z konštantnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že základné právo na prerokovanie
veci nestranným súdom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je v trestnom konaní garantované
prostredníctvom inštitútu vylúčenia člena senátu z ďalšieho prejednávania veci pre
zaujatosť v zmysle § 32 ods. 3 Trestného poriadku. Obsahom základného práva na
prerokovanie veci nestranným súdom nie je však povinnosť súdu vyhovieť návrhu
oprávnených osôb a vylúčiť nimi označeného člena senátu z ďalšieho prejednávania
a rozhodovania veci pre zaujatosť. Obsahom základného práva na prerokovanie veci
nestranným súdom je len povinnosť súdu prerokovať každý návrh oprávnenej osoby na
vylúčenie člena senátu z ďalšieho prejednávania a rozhodovania veci pre zaujatosť
a rozhodnúť o ňom (napr. I. ÚS 27/98, II. ÚS 121/03).
Na základe všetkých čiastkových argumentov krajský súd zhrnul, že nebol zistený
žiadny pomer členky senátu k veci, žiadne jej rodinné či iné blízke alebo nepriateľské
vzťahy k sťažovateľovi.
Krajský súd na základe podrobného a logického odôvodnenia vyvodil teda
skutkový záver (ktorého vyvodenie bolo v jeho výlučnej právomoci) o nedostatku
relevantných skutkových okolností spochybňujúcich nestrannosť dotknutej členky senátu
a na to nadväzujúci právny záver o správnosti napadnutého uznesenia okresného súdu.
Vychádzajúc zo zistených okolností a opierajúc sa o citované ustanovenia relevantnej
právnej úpravy ústavný súd konštatuje, že v odôvodnení namietaného uznesenia sa okresný
súd vysporiadal s námietkami sťažovateľa v dostatočnej miere, v súlade s podstatou
a účelom príslušnej právnej úpravy (§ 31 ods. 1 Trestného poriadku) takým spôsobom,
že vyvodené právne závery korešpondujú so skutkovými zisteniami, a preto ich nemožno
kvalifikovať ako arbitrárne a porušujúce základné práva sťažovateľa garantované ústavou
a listinou a práva zaručené dohovorom.
Ak preskúmanie namietaného postupu, resp. rozhodnutia všeobecného súdu v rámci
predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo
slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo treba preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie
konanie, ústavný súd považuje takúto sťažnosť za zjavne neopodstatnenú (I. ÚS 66/98,
II. ÚS 101/03, II. ÚS 104/04).
Vzhľadom na horeuvedené skutočnosti ústavný súd posúdil sťažnosť v časti
týkajúcej sa námietky porušenia označených základných práv zaručených ústavou, listinou
a práv garantovaných dohovorom vo vzťahu k uzneseniu krajského súdu ako zjavne
neopodstatnenú a odmietol ju podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. februára 2009