Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 66/09
PDF · 229.1 KB
No categories available
III. ÚS 66/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. marca 2009
predbežne prerokoval sťažnosť Ing. T. E., Š., zastúpeného advokátkou JUDr. M. H., B., vo
veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 26 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, čl. 17 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práv podľa čl. 6
ods. 1 a čl. 10 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn. 10 Co 52/2008 z 9. septembra 2008 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. T. E. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. decembra
2008 doručená sťažnosť Ing. T. E. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj základného práva na
slobodu prejavu podľa čl. 26 ods. 1 ústavy, čl. 17 ods. 1 a 2 Listiny základných práv
a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 10 ods. 1 a 2 dohovoru rozsudkom Krajského
súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 10 Co 52/2008 z 9. septembra 2008.
Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol:
«Rozsudkom Okresného súdu v Galante z 22. novembra 2007 pod č. k. 7 C 44/2006
-124 mi bola uložená povinnosť... písomne sa ospravedlniť navrhovateľke Mgr. M. E. za
svoje tvrdenia obsiahnuté v sťažnosti zo dňa 13. júna 2005...
Súčasne ma okresný súd zaviazal toto písomné ospravedlnenie doručiť Ministerstvu
školstva SR..., Doc. Ing. M. B., PhD..., Ing. M. T.., Mgr. I. Š., M. L...
Návrh navrhovateľky Mgr. M. E. v časti doručenia písomného ospravedlnenia Š.
novinám – A. J. zamietol.
Okresný súd ma tiež zaviazal zaplatiť navrhovateľke... nemajetkovú ujmu vo výške
50 000,- Sk a trovy konania vo výške 45 970,- Sk.
Návrh navrhovateľky... v časti o zaplatenie nemajetkovej ujmy vo výške 150 000,- Sk
okresný súd zamietol.
Proti rozsudku súdu prvého stupňa som podal odvolanie a žiadal som, aby Krajský
súd v Trnave návrh navrhovateľky... v plnom rozsahu zamietol a priznal mi trovy konania.
V odvolaní proti prvostupňovému rozsudku som namietal nezrozumiteľnosť a
chaotičnosť jeho odôvodnenia, ako aj to, že rozsudok súdu prvého stupňa nemá štruktúru,
ktorú má mať podľa ustanovenia § 157 ods. 2 O. s. p. Tiež som namietal, že prvostupňový
súd konal o návrhu, ktorý nemal náležitosti podľa ustanovenia § 79 ods. 1 O. s. p., najmä
petit, ktorý bol nejasný, neurčitý, a tým aj nevykonateľný.
V merite veci som vo svojom odvolaní poukázal na vykonané dokazovanie s právnym
záverom, že sťažnosť z 13. júna 2005, ktorú som adresoval predovšetkým Ú. v N. na
nevhodné a nedôstojné správanie sa navrhovateľky... a jej nepedagogické spôsoby ako
učiteľky strednej školy, žiadnym spôsobom nenarušila a ani neohrozila jej právo chránené
ustanovením § 11 Občianskeho zákonníka. Poukázal som na to, že z mojej strany išlo o
podanie sťažnosti na kompetentné orgány, resp. osoby, ktoré boli oprávnené túto sťažnosť
riešiť v súlade so zákonom č. 152/1998 Z. z. o sťažnostiach... tak, aby zo strany
navrhovateľky... v budúcnosti nedochádzalo k neetickému a nepedagogickému správaniu sa
k maloletej dcére mojej priateľky, s ktorou žijem v spoločnej domácnosti. Zdôraznil som, že
išlo o moje ústavné právo, ktoré žiadnym spôsobom objektívne nezasiahlo do osobnostných
práv navrhovateľky ...
V odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa som tiež namietal nedostatočné
odôvodnenie rozhodnutia v časti týkajúcej sa priznania nemajetkovej ujmy vo výške 50
000,- Sk.
Vytýkal som súdu prvého stupňa, že neuviedol dôvody pre ktoré navrhovateľke
Mgr. M. E. priznal nemajetkovú ujmu v peniazoch, keď počas celého konania na súde
prvého stupňa navrhovateľka žiadnym spôsobom nepreukázala ako sa obsahom mojej
sťažnosti v značnej miere znížila jej dôstojnosť, či vážnosť v spoločnosti...
Krajský súd v Trnave svojím rozhodnutím z 9. septembra 2008 pod č. k. 10 Co
52/2008 - 182 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutých častiach vo veci
samej potvrdil. Zmenil len rozsudok súdu prvého stupňa v časti trov konania...
Krajský súd v Trnave rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutých častiach vo veci
samej považoval za správny...
Krajský súd považoval za potrebné v odôvodnení svojho rozhodnutia uviesť, že sa
nemohol stotožniť s mojimi pomerne ostro formulovanými výhradami voči podobe
písomného vyhotovenia napádaného rozsudku, najmä k veľkému rozsahu jeho odôvodnenia,
údajnému nesúladu jeho štruktúry so zákonnou úpravou, s názorom na jeho chaotičnosť. ...
S mojou námietkou na neurčitosť žalobného petitu, ktorú som opätovne uviedol v
mojom odvolaní, sa krajský súd nestotožnil...
Podľa názoru odvolacieho súdu v žalobnom petite nemusela byť ani presne
špecifikovaná sťažnosť z 13. júna 2005, t. j. nebolo potrebné uviesť, akej právnickej či
fyzickej osobe bola adresovaná. Odvolací súd na podporu tohto svojho názoru rovnako, ako
súd prvého stupňa, neuviedol žiadne právne zdôvodnenie...
Z vykonaného dokazovania na súde oboch stupňov podľa môjho názoru jednoznačne
vyplynulo, že moja sťažnosť z 13. júna 2005, ktorú som podal v zmysle ustanovenia § 3
písm. b) zákona č. 152/1998 Z. z. o sťažnostiach v znení neskorších predpisov, mala za cieľ
riešiť neetické správanie a nepedagogický prístup navrhovateľky...
Zastávam názor, že nevyhnutnosť obmedzenia mojej slobody prejavu, ktorú som
vyjadril v sťažnosti z 13. júna 2005 (ako tretia podmienka obmedzenia slobody prejavu
podľa článku 10 Dohovoru), nebola splnená.
Preto právo navrhovateľky Mgr. M. E. na zachovanie jej cti a dobrej povesti, ktorej
sa v súdnom konaní dovolávala v rámci žaloby na ochranu svojej osobnosti podľa § 11 a
nasl. Občianskeho zákonníka, nebolo možné preferovať oproti môjmu právu na slobodu
prejavu. Preto napadnuté rozhodnutie Krajského súdu v Trnave je vydané v rozpore s
článkom 17 ods. 1, 2 Listiny a článkom 10 ods. 1, 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd.
Napadnutým rozhodnutím Krajského súdu v Trnave došlo aj k porušeniu môjho
práva na spravodlivé prejednanie veci. K porušeniu tohto práva došlo z dôvodu
nezrozumiteľného a nedostatočného odôvodnenie súdneho rozhodnutia.
Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia Krajského súdu v Trnave okrem jasného,
gramaticky a štylisticky zrozumiteľného vyjadrovania postráda aj riadne zdôvodnenie vo
veci samej.
Napadnuté rozhodnutie krajského súdu neuvádza z akých dôvodov tento súd
uprednostnil právo navrhovateľky... na ochranu osobnosti pred mojím právom na slobodu
prejavu. Všeobecne formulovaná veta krajského súdu, že z mojej strany došlo k vybočeniu z
rámca ústavne zaručeného práva na slobodu prejavu na úkor práva navrhovateľky na
ochranu osobnosti nie je a ani nemôže byť zdôvodnením porušenia základného práva
navrhovateľky na ochranu osobnosti v kontexte so slobodou prejavu a so zreteľom na
požiadavku proporcionality pri uplatňovaní oboch týchto práv. Odôvodnenie napadnutého
rozhodnutia Krajského súdu v Trnave postráda aj uvedenie ako moja sťažnosť z 13. júna
2005 bezprostredne súvisela s porušením cti a dobrej povesti navrhovateľky Mgr. M. E., a
či vôbec k porušeniu jej cti a dobrej povesti touto mojou sťažnosťou aj objektívne došlo.“
Na základe už uvedeného sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd vydal tento nález:
„Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, ako aj právo na slobodu prejavu podľa čl. 26 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, čl. 17 ods. 1, 2 Listiny základných práv a slobôd a čl. 10
ods. 1, 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského
súdu v Trnave z 9. septembra pod č. k. 10 Co 52/2008-182 porušené bolo.
Rozsudok Krajského súdu v Trnave z 9. septembra 2008 pod č. k. 10 Co 52/2008-182
a rozsudok Okresného súdu v Galante z 22. novembra 2007 pod č. k. 7 C 44/2006-124 sa
zrušujú a vec sa vracia Okresnému súdu v Galante na ďalšie konanie.
Krajský súd v Trnave je povinný sťažovateľovi uhradiť trovy konania do 15 dní od
právoplatnosti tohto rozhodnutia.
Do rozhodnutia veci na Ústavnom súde Slovenskej republiky sa odkladá
vykonateľnosť rozsudku Okresného súdu v Galante z 22. novembra 2007 pod č. k. 7 C
44/2006-124 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave z 9. septembra 2008 pod č. k.
10 Co 52/2008–182.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
1. Sťažovateľ v časti sťažnosti namietal porušenie základného práva na súdnu a inú
právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru rozsudkom krajského súdu z dôvodu, že tento rozsudok nebol riadne odôvodnený,
a tým svojvoľný a arbitrárny. Krajský súd sa v ňom riadne nevysporiadal s argumentáciou
sťažovateľa uvedenou v jeho odvolaní.
Krajský súd v rozsudku sp. zn. 10 Co 52/2008 z 9. septembra 2008 odôvodnil výrok,
ktorým potvrdil rozsudok Okresného súdu Galanta (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 7 C
44/2006 z 22. novembra 2007 v časti uloženia povinnosti sťažovateľovi ospravedlniť sa
navrhovateľke, takto:
«Odvolací súd prejednal podľa § 212 ods. 1 a ods. 2 písm. b/ O. s. p. vec v medziach
odvolaní... a dospel k záveru, že rozsudok v napadnutých častiach vo veci samej (a inak aj v
časti trov konania... je treba považovať za správny, keď súd prvého stupňa zistil skutkový
stav v miere potrebnej pre jeho rozhodnutie a vec i správne posúdil po právnej stránke.
Odvolací súd totiž predovšetkým považuje za potrebné uviesť, že sa nemohol
stotožniť s pomerne ostro formulovanými výhradami žalovaného voči podobe písomného
vyhotovenia napádaného rozsudku (poukaz účastníka na prílišný rozsah odôvodnenia a
údajný nesúlad jeho štruktúry so zákonnou úpravou, to všetko i s uplatnením názoru o
chaotičnosti takejto časti rozhodnutia), keď i pri rešpektovaní možnej polemiky o potrebe a
účelnosti preberania prednesov jednotlivých v konaní vypočutých osôb a tiež obsahu
rozhodujúcich listín (použitých ako dôkazy) spôsobom zvoleným v prejednávanej veci
súdom prvého stupňa mal naopak za to, že už samotná povaha veci (najmä konečného
rozhodnutia v konaní, v ktorom posúdenie značného počtu okolností závisí na úvahách súdu
a tiež na výklade nie najkonkrétnejšej právnej úpravy rozosiatej navyše do viacerých
právnych predpisov) predurčuje ako väčší rozsah odôvodnenia rozsudku, tak i do istej
miery vyšší rozsah úvah súdu pojatých do odôvodnenia a majúcich presvedčiť práve o
správnosti zvoleného spôsobu vyriešenia predmetu sporu. Vychádzajúc z takto
zadefinovaného predpokladu potom ťažisková časť odôvodnenia napádaného rozsudku súdu
prvého stupňa v prejednávanej veci bola sústredená na stranách 15 - 23 takéhoto
rozhodnutia a tento rozsah ani podľa názoru odvolacieho súdu nemožno považovať za
neprimeraný, keď naopak je zjavné, že súd prvého stupňa sa v tejto časti najmä veľmi
podrobne venoval ako problematike konkurencie, resp. hierarchie viacerých ústavne i
zákonmi zaručených práv celého okruhu na tejto veci spoločne zainteresovaných osôb
(nielen účastníci, ale i ďalšie osoby majúce byť dotknuté či už obsahom sťažnosti
žalovaného, resp. už skôr v sťažnosti opisovaným počínaním žalobkyne), tak i vyhodnoteniu
jednotlivých aspektov riešeného problému i s osobitným prihliadnutím na argumentáciu
účastníkov konania...
Z hľadiska chronológie jednotlivých požiadaviek žalobkyne a k nim uplatnených
výhrad potom nemohla obstáť predovšetkým tá výhrada žalovaného, ktorá prípustnosť
obsahu sťažnosti vyvodzovala z odvolania sa na slobodu prejavu (zaručovanú ako jedno zo
základných ústavných práv i Ústavou SR, teda základným zákonom štátu), resp. v rámci
uplatňovania takéhoto práva využitím možnosti podania sťažnosti.
Súd prvého stupňa totiž (nielen) v tejto časti presvedčivo, podrobne a objektívne
akceptovateľným spôsobom (rozumej teda bez ambície presvedčiť i osobu subjektívne
zainteresovanú na veci) objasnil ako ústavný a zákonný rámec veci, keď najmä vytýčil
medze, pri prekročení ktorých už uplatňovanie základných práv niektorého z účastníkov
konania (tu žalovaného) môže byť na ujmu práv iného účastníka (tu žalobkyne) a ako také
nemôže požívať právnu ochranu (v podobe priznania legitimity takémuto dotknutým
účastníkom napádaného postupu). Odvolací súd tu potom nemal žiaden vecný dôvod
nesúhlasiť s tým názorom súdu prvého stupňa, podľa ktorého formuláciou jednotlivých už
súdom prvého stupňa reprodukovaných častí sťažnosti žalovaného zo dňa 13. júna 2005
došlo už k vybočeniu z rámca ústavne zaručeného práva na slobodu prejavu na úkor práva
žalobkyne (a inak aj ďalších v sťažnosti zmienených, či jej obsahom len dotknutých osôb) na
ochranu osobnosti, pričom závermi ustálenej judikarúry súdov v obdobných veciach (tu por.
napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR z 27. apríla 2006 sp. zn. 4 Cdo 171/2005) treba
považovať za vyriešenú otázku konfliktu takýchto práv v prospech práva na ochranu
osobnosti (samozrejme s odlišnou mierou posudzovania závažnosti prípadných zásahov u
osôb verejne činných, resp. u osôb bez takéhoto postavenia na jednej strane a tiež s
prihliadnutím na pravdivosť, resp. nepravdivosť tvrdení použitých v rámci práva ich šíriteľa
na slobodu prejavu a spôsobilých zasiahnuť do práva na ochranu osobnosti inej osoby na
strane druhej). V zhode s odôvodnením rozsudku súdu prvého stupňa tak podľa odvolacieho
súdu nebolo možno usudzovať na legitímny cieľ kritiky žalobkyne, resp. sťažnosti
žalovaného na ňu a to tým skôr, ak zjavný úmysel poškodiť žalobkyňu bol podčiarknutý
adresovaním sťažnosti aj iným osobám, než orgánom povolaným na prešetrenie sťažnosti
(čo inak pôsobilo v prejednávanej veci zvlášť zarážajúcim spôsobom u žalovaného
odvolávajúceho sa pri obhajobe oprávnenosti svojho počínania najmä na právny rámec
veci).
Tvrdený legitímny cieľ upozornenia na nešváry (ktoré podľa výsledkov vykonaného
dokazovania ostali len v rovine nepreukázaných tvrdení ich šíriteľa, teda žalovaného) tak
chýbal a naopak bol dokonca i popretý evidentnou snahou zasiahnuť i do súkromného
života iných osôb než účastníkov konania (čo sa týkalo predovšetkým adresovania sťažnosti
žalovaného aj manželke kolegu žalobkyne Mgr. T.). Práve to boli inak aj dôvody, pre ktoré
za opodstatnený nebolo možno považovať návrh žalobkyne na pripustenie dovolania na
vyriešenie otázky konfliktu viacerých ústavne zaručených práv (ako otázky podľa názoru
odvolacieho súdu už skoršou judikatúrou vrátane vyššie zmieneného rozsudku NS SR
vyriešenej dostatočne).
Pokiaľ šlo o námietku neurčitosti žalobného návrhu, ani v tomto prípade nebol
dôvod prisvedčiť argumentácii žalovaného. Vzhľadom na špecifický charakter tohto
konkrétneho zásahu do práva na ochranu osobnosti (v prejednávanej veci, kde zásah
nespočíval v zverejnení obsahu tvrdení žalovaného prostriedkami masovej komunikácie, ale
šlo o ich uplatnenie formou sťažnosti adresovanej celkom konkrétnemu a bez problémov
zistiteľnému okruhu osôb) bolo totiž nielen možné, ale dokonca i zodpovedajúce
okolnostiam prípadu, aby požiadavka vyjadrená v žalobe bola formulovaná tak, že
konkrétne znenie ospravedlňujúceho listu žalovaného bude ponechané na tomto účastníkovi
(samozrejme s výhradou nevyhnutnosti uvedenia tam i výrokov, za ktoré ospravedlnenie
patrí a doručenia ospravedlnenia všetkým vo výroku rozsudku označeným osobám).
Rovnako neopodstatnená bola i výhrada, podľa ktorej by nemal byť zrejmý ani spôsob
doručenia ospravedlnenia žalovaného žalobkyni, pretože jednak (ako už bolo uvedené
zhora) voľba spôsobu splnenia uloženej povinnosti splniteľnej i viacerými spôsobmi je
zásadne na osobe z rozhodnutia povinnej, okrem toho však postup pri snahe splniť
rozsudkom uloženú povinnosť (vrátane doručenia príslušnej písomnosti jej adresátke) musí
byť podriadený aj zrejmému záujmu vyhnúť sa neskoršiemu exekučnému vymoženiu takejto
povinnosti (teda spôsobilosti potenciálneho povinného preukázať, že k splneniu a to
dobrovoľne aj došlo). Napokon k tejto skupine námietok žalovaného z jeho odvolania platí,
že obstáť nemohla ani argumentácia nedostatkom uvedenia vo výroku rozsudku (a predtým
v žalobnom návrhu tvoriacom pre výrok rozsudku podklad) aj presných adries všetkých
ostatných adresátov ospravedlnenia (ktorými treba rozumieť iných adresátov než
žalobkyňu, u ktorej adresa vyplýva už z úvodnej časti rozsudku), nakoľko spôsobilosť
žalovaného adresovať (a teda i doručiť - čo aj len na vedomie) už sťažnosť zasahujúcu do
práva na ochranu osobnosti žalobkyne v takejto sťažnosti uvedenému okruhu osôb je
nepochybne aj dôkazom o spôsobilosti žalovaného s rovnakým úspechom sa zhostiť aj
povinnosti doručiť rovnakému okruhu osôb aj ospravedlňujúci list. Pre úplnosť k tejto
(formálnej) stránke veci potom inak odvolací súd považuje za potrebné dodať, že sťažnosť
obsahujúca tzv. difamujúce tvrdenia podľa jeho názoru nemusela byť vo výroku rozsudku
celkom presne identifikovaná (pokiaľ naopak nebolo sporným, že žalobným návrhom a
následne i výrokom rozsudku citované tvrdenia zasahujúce do práva na ochranu osobnosti
boli súčasťou sťažnosti a v citovanom znení aj boli podané) a možnosti vyhovenia žalobe v
príslušnej časti nemohlo byť na prekážku ani žalovaným namietané vytrhnutie žalobou
napadnutých tvrdení z kontextu sťažnosti (vymedzenie miery dotknutia neoprávneným
zásahom je totiž na osobe domáhajúcej sa ochrany osobnosti, teda tu na žalobkyni a z
konkrétnych okolnosti prípadu v prejednávanej veci vyplývalo i to, že uverejnenie do výroku
rozsudku celej sťažnosti by okrem neprehľadnosti postrádalo aj zmysel satisfakcie -
odhliadajúc inak od toho, že podstata napadnutých tvrdení bola spôsobilou zasiahnuť do
práva na ochranu osobnosti žalobkyne bez ohľadu na kontext, do akého ju žalovaný -
formulovaním svojej sťažnosti zasadil). ...
Odvolací súd preto rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutých častiach vo veci
samej podľa § 219 O. s. p. potvrdil...“.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00
mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutia
všeobecných súdov z hľadiska svojvoľnosti, arbitrárnosti rozhodnutia, resp. jeho
odôvodnenia. Výklad príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka, ktoré upravujú
podmienky, za ktorých súd vyhovie návrhu na uloženie povinnosti pôvodcovi
neoprávneného zásahu do osobnosti fyzickej osoby uverejniť ospravedlnenie, patrí
do výlučnej právomoci všeobecného súdu. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom možno uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil
od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (I. ÚS 48/02).
Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov
a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky
otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo
účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).
Ako vyplýva z odôvodnenia rozsudku krajského súdu sp. zn. 10 Co 52/2008
z 9. septembra 2008, krajský súd sa stotožnil v týchto súvislostiach so závermi okresného
súdu, ktoré považoval za úplné a vystihujúce podstatu prerokúvanej veci. Za porušenie
základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces vo vzťahu k rozhodnutiu
odvolacieho súdu nemožno považovať to, že odvolací súd vo svojom rozhodnutí odkáže na
bližšie dôvody, ktoré pre svoj záver uviedol súd prvého stupňa, pokiaľ sa s nimi i odvolací
súd stotožňuje.
Podľa názoru ústavného súdu sa krajský súd v odôvodnení rozsudku sp. zn.
10 Co 52/2008 z 9. septembra 2008 riadne a ústavne konformným spôsobom vysporiadal
so všetkými otázkami, ktoré pre jeho rozhodnutie boli z hľadiska právneho posúdenia veci
podstatné. K tomuto záveru dospel ústavný súd vo vzťahu k jednotlivým namietaným
skutočnostiam.
Ústavný súd je preto toho názoru, že krajský súd všetky v konaní zistené okolnosti
vyhodnotil tak, že preukazujú nielen existenciu zásahu do osobnosti žalobkyne, ale aj jeho
neoprávnenosť.
Vo vzťahu k uvedenému (namietanému) porušeniu základného práva sťažovateľa
ústavný súd pripomína, že ak orgán štátu aplikuje platný právny predpis, jeho účinky
(dôsledky) použitia nemožno považovať za porušenie základného práva alebo slobody
(II. ÚS 81/00, II. ÚS 63/03, I. ÚS 130/06, I. ÚS 371/06).
Ústavný súd nepovažuje preto odôvodnenie rozsudku krajského súdu sp. zn.
10 Co 52/2008 z 9. septembra 2008 za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné, resp. neudržateľné do tej miery, aby malo za
následok porušenie označených ústavnoprocesných práv sťažovateľa. Samotná skutočnosť,
že sa sťažovateľ s rozhodnutím krajského súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru
o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti jeho postupu.
2. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namietal ďalej porušenie základného práva
na slobodu prejavu podľa čl. 26 ods. 1 ústavy, čl. 17 ods. 1 a 2 listiny a práva
podľa čl. 10 ods. 1 a 2 dohovoru potvrdzujúcim výrokom rozsudku krajského súdu sp. zn.
10 Co 52/2008 z 9. septembra 2008.
Podľa čl. 26 ods. 1 ústavy sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.
Podľa čl. 17 ods. 1 a 2 listiny sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.
Každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným
spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu
na hranice štátu.
Podľa čl. 10 dohovoru každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa
slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky
bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice (ods. 1). Výkon týchto slobôd,
pretože zahŕňa aj povinnosti, aj zodpovednosť, môže podliehať takým formalitám,
podmienkam obmedzeniam alebo sankciám, ktoré ustanovuje zákon a ktoré sú nevyhnutné
v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, územnej celistvosti,
predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky, ochrany povesti
alebo práv iných, zabráneniu úniku dôverných informácií alebo zachovania autority
a nestrannosti súdnej moci (ods. 2).
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 26 ods. 1 ústavy a práva podľa
čl. 17 ods. 1 a 2 listiny a práva podľa čl. 10 ods. 1 a 2 dohovoru ústavný súd považuje za
potrebné opätovne pripomenúť svoju stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej všeobecný súd
zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného
charakteru, ak toto porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj
ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. V opačnom prípade by sa
ústavný súd stal opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom
ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by
takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných
súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základom toho, aby sa vytvoril
skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod právne normy
(II. ÚS 78/05).
Navyše sťažovateľ v konaní ani nepreukázal pravdivosť svojich tvrdení proti
žalobkyni a keďže výroky na jej adresu zasiahli do jej práva na ochranu osobnosti, čo
všeobecné súdy v danom prípade aj dostatočne a zrozumiteľne odôvodnili, nemôžu byť teda
ani chránené v rozsahu čl. 26 ods. 1 ústavy, čl. 17 ods. 1 a 2 listiny a čl. 10 ods. 2 dohovoru.
Oba súdy konajúce vo veci sa právne významnou otázkou ochrany základného práva
sťažovateľa na slobodu prejavu vo vzťahu k iným namietaným právam zaoberali a bližšie
ich odôvodnili.
Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu nie je ani žiadna vecná súvislosť medzi
napadnutým rozsudkom krajského súdu a označenými základnými právami podľa čl. 26 ods. 1
ústavy, čl. 17 ods. 1 a 2 listiny a právom podľa čl. 10 ods. 1 a 2 dohovoru.
Preto je sťažnosť aj v tomto rozsahu zjavne neopodstatnená podľa § 25 ods. 2 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (obdobne napr. m. m. III. ÚS 308/06, IV. ÚS 301/07, III. ÚS 324/08).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. marca 2009