Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 66/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. marca 2009

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. T. E., Š., zastúpeného advokátkou JUDr. M. H., B., vo

veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa a

Slovenskej republiky, čl. 17 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práv podľa čl. 6

ods. 1 a čl. 10 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn. z 9. septembra 2008 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. T. E. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. decembra

2008 doručená sťažnosť Ing. T. E. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“) a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj základného práva na

slobodu prejavu podľa , a 2 Listiny základných práv

a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 10 ods. 1 a 2 dohovoru rozsudkom Krajského

súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 9. septembra 2008.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol:

«Rozsudkom Okresného súdu v Galante z 22. novembra 2007 pod č. k.

-124 mi bola uložená povinnosť... písomne sa ospravedlniť navrhovateľke Mgr. M. E. za

svoje tvrdenia obsiahnuté v sťažnosti zo dňa 13. júna 2005...

Súčasne ma okresný súd zaviazal toto písomné ospravedlnenie doručiť Ministerstvu

školstva SR..., Doc. Ing. M. B., PhD..., Ing. M. T.., Mgr. I. Š., M. L...

Návrh navrhovateľky Mgr. M. E. v časti doručenia písomného ospravedlnenia Š.

novinám – A. J. zamietol.

Okresný súd ma tiež zaviazal zaplatiť navrhovateľke... nemajetkovú ujmu vo výške

50 000,- Sk a trovy konania vo výške 45 970,- Sk.

Návrh navrhovateľky... v časti o zaplatenie nemajetkovej ujmy vo výške 150 000,- Sk

okresný súd zamietol.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa som podal odvolanie a žiadal som, aby Krajský

súd v Trnave návrh navrhovateľky... v plnom rozsahu zamietol a priznal mi trovy konania.

V odvolaní proti prvostupňovému rozsudku som namietal nezrozumiteľnosť a

chaotičnosť jeho odôvodnenia, ako aj to, že rozsudok súdu prvého stupňa nemá štruktúru,

ktorú má mať podľa ustanovenia Tiež som namietal, že prvostupňový

súd konal o návrhu, ktorý nemal náležitosti podľa ustanovenia , najmä

petit, ktorý bol nejasný, neurčitý, a tým aj nevykonateľný.

V merite veci som vo svojom odvolaní poukázal na vykonané dokazovanie s právnym

záverom, že sťažnosť z 13. júna 2005, ktorú som adresoval predovšetkým Ú. v N. na

nevhodné a nedôstojné správanie sa navrhovateľky... a jej nepedagogické spôsoby ako

učiteľky strednej školy, žiadnym spôsobom nenarušila a ani neohrozila jej právo chránené

ustanovením . Poukázal som na to, že z mojej strany išlo o

podanie sťažnosti na kompetentné orgány, resp. osoby, ktoré boli oprávnené túto sťažnosť

riešiť v súlade so o sťažnostiach... tak, aby zo strany

navrhovateľky... v budúcnosti nedochádzalo k neetickému a nepedagogickému správaniu sa

k maloletej dcére mojej priateľky, s ktorou žijem v spoločnej domácnosti. Zdôraznil som, že

išlo o moje ústavné právo, ktoré žiadnym spôsobom objektívne nezasiahlo do osobnostných

práv navrhovateľky ...

V odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa som tiež namietal nedostatočné

odôvodnenie rozhodnutia v časti týkajúcej sa priznania nemajetkovej ujmy vo výške 50

000,- Sk.

Vytýkal som súdu prvého stupňa, že neuviedol dôvody pre ktoré navrhovateľke

Mgr. M. E. priznal nemajetkovú ujmu v peniazoch, keď počas celého konania na súde

prvého stupňa navrhovateľka žiadnym spôsobom nepreukázala ako sa obsahom mojej

sťažnosti v značnej miere znížila jej dôstojnosť, či vážnosť v spoločnosti...

Krajský súd v Trnave svojím rozhodnutím z 9. septembra 2008 pod č. k. 10 Co

52/2008 - 182 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutých častiach vo veci

samej potvrdil. Zmenil len rozsudok súdu prvého stupňa v časti trov konania...

Krajský súd v Trnave rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutých častiach vo veci

samej považoval za správny...

Krajský súd považoval za potrebné v odôvodnení svojho rozhodnutia uviesť, že sa

nemohol stotožniť s mojimi pomerne ostro formulovanými výhradami voči podobe

písomného vyhotovenia napádaného rozsudku, najmä k veľkému rozsahu jeho odôvodnenia,

údajnému nesúladu jeho štruktúry so zákonnou úpravou, s názorom na jeho chaotičnosť. ...

S mojou námietkou na neurčitosť žalobného petitu, ktorú som opätovne uviedol v

mojom odvolaní, sa krajský súd nestotožnil...

Podľa názoru odvolacieho súdu v žalobnom petite nemusela byť ani presne

špecifikovaná sťažnosť z 13. júna 2005, t. j. nebolo potrebné uviesť, akej právnickej či

fyzickej osobe bola adresovaná. Odvolací súd na podporu tohto svojho názoru rovnako, ako

súd prvého stupňa, neuviedol žiadne právne zdôvodnenie...

Z vykonaného dokazovania na súde oboch stupňov podľa môjho názoru jednoznačne

vyplynulo, že moja sťažnosť z 13. júna 2005, ktorú som podal v zmysle ustanovenia § 3

písm. b) o sťažnostiach v znení neskorších predpisov, mala za cieľ

riešiť neetické správanie a nepedagogický prístup navrhovateľky...

Zastávam názor, že nevyhnutnosť obmedzenia mojej slobody prejavu, ktorú som

vyjadril v sťažnosti z 13. júna 2005 (ako tretia podmienka obmedzenia slobody prejavu

podľa článku 10 Dohovoru), nebola splnená.

Preto právo navrhovateľky Mgr. M. E. na zachovanie jej cti a dobrej povesti, ktorej

sa v súdnom konaní dovolávala v rámci žaloby na ochranu svojej osobnosti podľa § 11 a

nasl. , nebolo možné preferovať oproti môjmu právu na slobodu

prejavu. Preto napadnuté rozhodnutie Krajského súdu v Trnave je vydané v rozpore s

článkom 17 ods. 1, 2 Listiny a článkom 10 ods. 1, 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd.

Napadnutým rozhodnutím Krajského súdu v Trnave došlo aj k porušeniu môjho

práva na spravodlivé prejednanie veci. K porušeniu tohto práva došlo z dôvodu

nezrozumiteľného a nedostatočného odôvodnenie súdneho rozhodnutia.

Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia Krajského súdu v Trnave okrem jasného,

gramaticky a štylisticky zrozumiteľného vyjadrovania postráda aj riadne zdôvodnenie vo

veci samej.

Napadnuté rozhodnutie krajského súdu neuvádza z akých dôvodov tento súd

uprednostnil právo navrhovateľky... na ochranu osobnosti pred mojím právom na slobodu

prejavu. Všeobecne formulovaná veta krajského súdu, že z mojej strany došlo k vybočeniu z

rámca ústavne zaručeného práva na slobodu prejavu na úkor práva navrhovateľky na

ochranu osobnosti nie je a ani nemôže byť zdôvodnením porušenia základného práva

navrhovateľky na ochranu osobnosti v kontexte so slobodou prejavu a so zreteľom na

požiadavku proporcionality pri uplatňovaní oboch týchto práv. Odôvodnenie napadnutého

rozhodnutia Krajského súdu v Trnave postráda aj uvedenie ako moja sťažnosť z 13. júna

2005 bezprostredne súvisela s porušením cti a dobrej povesti navrhovateľky Mgr. M. E., a

či vôbec k porušeniu jej cti a dobrej povesti touto mojou sťažnosťou aj objektívne došlo.“

Na základe už uvedeného sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd vydal tento nález:

„Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, ako aj právo na slobodu prejavu podľa čl. 26 ods. 1

, , 2 Listiny základných práv a slobôd a

ods. 1, 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského

súdu v Trnave z 9. septembra pod č. k. -182 porušené bolo.

Rozsudok Krajského súdu v Trnave z 9. septembra 2008 pod č. k. -182

a rozsudok Okresného súdu v Galante z 22. novembra 2007 pod č. k. -124 sa

zrušujú a vec sa vracia Okresnému súdu v Galante na ďalšie konanie.

Krajský súd v Trnave je povinný sťažovateľovi uhradiť trovy konania do 15 dní od

právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Do rozhodnutia veci na Ústavnom súde Slovenskej republiky sa odkladá

vykonateľnosť rozsudku Okresného súdu v Galante z 22. novembra 2007 pod č. k. 7 C

44/2006-124 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave z 9. septembra 2008 pod č. k.

–182.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

1. Sťažovateľ v časti sťažnosti namietal porušenie základného práva na súdnu a inú

právnu ochranu podľa a práva na spravodlivý proces podľa

dohovoru rozsudkom krajského súdu z dôvodu, že tento rozsudok nebol riadne odôvodnený,

a tým svojvoľný a arbitrárny. Krajský súd sa v ňom riadne nevysporiadal s argumentáciou

sťažovateľa uvedenou v jeho odvolaní.

Krajský súd v rozsudku sp. zn. z 9. septembra 2008 odôvodnil výrok,

ktorým potvrdil rozsudok Okresného súdu Galanta (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 7 C

44/2006 z 22. novembra 2007 v časti uloženia povinnosti sťažovateľovi ospravedlniť sa

navrhovateľke, takto:

«Odvolací súd prejednal podľa a vec v medziach

odvolaní... a dospel k záveru, že rozsudok v napadnutých častiach vo veci samej (a inak aj v

časti trov konania... je treba považovať za správny, keď súd prvého stupňa zistil skutkový

stav v miere potrebnej pre jeho rozhodnutie a vec i správne posúdil po právnej stránke.

Odvolací súd totiž predovšetkým považuje za potrebné uviesť, že sa nemohol

stotožniť s pomerne ostro formulovanými výhradami žalovaného voči podobe písomného

vyhotovenia napádaného rozsudku (poukaz účastníka na prílišný rozsah odôvodnenia a

údajný nesúlad jeho štruktúry so zákonnou úpravou, to všetko i s uplatnením názoru o

chaotičnosti takejto časti rozhodnutia), keď i pri rešpektovaní možnej polemiky o potrebe a

účelnosti preberania prednesov jednotlivých v konaní vypočutých osôb a tiež obsahu

rozhodujúcich listín (použitých ako dôkazy) spôsobom zvoleným v prejednávanej veci

súdom prvého stupňa mal naopak za to, že už samotná povaha veci (najmä konečného

rozhodnutia v konaní, v ktorom posúdenie značného počtu okolností závisí na úvahách súdu

a tiež na výklade nie najkonkrétnejšej právnej úpravy rozosiatej navyše do viacerých

právnych predpisov) predurčuje ako väčší rozsah odôvodnenia rozsudku, tak i do istej

miery vyšší rozsah úvah súdu pojatých do odôvodnenia a majúcich presvedčiť práve o

správnosti zvoleného spôsobu vyriešenia predmetu sporu. Vychádzajúc z takto

zadefinovaného predpokladu potom ťažisková časť odôvodnenia napádaného rozsudku súdu

prvého stupňa v prejednávanej veci bola sústredená na stranách 15 - 23 takéhoto

rozhodnutia a tento rozsah ani podľa názoru odvolacieho súdu nemožno považovať za

neprimeraný, keď naopak je zjavné, že súd prvého stupňa sa v tejto časti najmä veľmi

podrobne venoval ako problematike konkurencie, resp. hierarchie viacerých ústavne i

zákonmi zaručených práv celého okruhu na tejto veci spoločne zainteresovaných osôb

(nielen účastníci, ale i ďalšie osoby majúce byť dotknuté či už obsahom sťažnosti

žalovaného, resp. už skôr v sťažnosti opisovaným počínaním žalobkyne), tak i vyhodnoteniu

jednotlivých aspektov riešeného problému i s osobitným prihliadnutím na argumentáciu

účastníkov konania...

Z hľadiska chronológie jednotlivých požiadaviek žalobkyne a k nim uplatnených

výhrad potom nemohla obstáť predovšetkým tá výhrada žalovaného, ktorá prípustnosť

obsahu sťažnosti vyvodzovala z odvolania sa na slobodu prejavu (zaručovanú ako jedno zo

základných ústavných práv i SR, teda základným zákonom štátu), resp. v rámci

uplatňovania takéhoto práva využitím možnosti podania sťažnosti.

Súd prvého stupňa totiž (nielen) v tejto časti presvedčivo, podrobne a objektívne

akceptovateľným spôsobom (rozumej teda bez ambície presvedčiť i osobu subjektívne

zainteresovanú na veci) objasnil ako ústavný a zákonný rámec veci, keď najmä vytýčil

medze, pri prekročení ktorých už uplatňovanie základných práv niektorého z účastníkov

konania (tu žalovaného) môže byť na ujmu práv iného účastníka (tu žalobkyne) a ako také

nemôže požívať právnu ochranu (v podobe priznania legitimity takémuto dotknutým

účastníkom napádaného postupu). Odvolací súd tu potom nemal žiaden vecný dôvod

nesúhlasiť s tým názorom súdu prvého stupňa, podľa ktorého formuláciou jednotlivých už

súdom prvého stupňa reprodukovaných častí sťažnosti žalovaného zo dňa 13. júna 2005

došlo už k vybočeniu z rámca ústavne zaručeného práva na slobodu prejavu na úkor práva

žalobkyne (a inak aj ďalších v sťažnosti zmienených, či jej obsahom len dotknutých osôb) na

ochranu osobnosti, pričom závermi ustálenej judikarúry súdov v obdobných veciach (tu por.

napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR z 27. apríla 2006 sp. zn. ) treba

považovať za vyriešenú otázku konfliktu takýchto práv v prospech práva na ochranu

osobnosti (samozrejme s odlišnou mierou posudzovania závažnosti prípadných zásahov u

osôb verejne činných, resp. u osôb bez takéhoto postavenia na jednej strane a tiež s

prihliadnutím na pravdivosť, resp. nepravdivosť tvrdení použitých v rámci práva ich šíriteľa

na slobodu prejavu a spôsobilých zasiahnuť do práva na ochranu osobnosti inej osoby na

strane druhej). V zhode s odôvodnením rozsudku súdu prvého stupňa tak podľa odvolacieho

súdu nebolo možno usudzovať na legitímny cieľ kritiky žalobkyne, resp. sťažnosti

žalovaného na ňu a to tým skôr, ak zjavný úmysel poškodiť žalobkyňu bol podčiarknutý

adresovaním sťažnosti aj iným osobám, než orgánom povolaným na prešetrenie sťažnosti

(čo inak pôsobilo v prejednávanej veci zvlášť zarážajúcim spôsobom u žalovaného

odvolávajúceho sa pri obhajobe oprávnenosti svojho počínania najmä na právny rámec

veci).

Tvrdený legitímny cieľ upozornenia na nešváry (ktoré podľa výsledkov vykonaného

dokazovania ostali len v rovine nepreukázaných tvrdení ich šíriteľa, teda žalovaného) tak

chýbal a naopak bol dokonca i popretý evidentnou snahou zasiahnuť i do súkromného

života iných osôb než účastníkov konania (čo sa týkalo predovšetkým adresovania sťažnosti

žalovaného aj manželke kolegu žalobkyne Mgr. T.). Práve to boli inak aj dôvody, pre ktoré

za opodstatnený nebolo možno považovať návrh žalobkyne na pripustenie dovolania na

vyriešenie otázky konfliktu viacerých ústavne zaručených práv (ako otázky podľa názoru

odvolacieho súdu už skoršou judikatúrou vrátane vyššie zmieneného rozsudku NS SR

vyriešenej dostatočne).

Pokiaľ šlo o námietku neurčitosti žalobného návrhu, ani v tomto prípade nebol

dôvod prisvedčiť argumentácii žalovaného. Vzhľadom na špecifický charakter tohto

konkrétneho zásahu do práva na ochranu osobnosti (v prejednávanej veci, kde zásah

nespočíval v zverejnení obsahu tvrdení žalovaného prostriedkami masovej komunikácie, ale

šlo o ich uplatnenie formou sťažnosti adresovanej celkom konkrétnemu a bez problémov

zistiteľnému okruhu osôb) bolo totiž nielen možné, ale dokonca i zodpovedajúce

okolnostiam prípadu, aby požiadavka vyjadrená v žalobe bola formulovaná tak, že

konkrétne znenie ospravedlňujúceho listu žalovaného bude ponechané na tomto účastníkovi

(samozrejme s výhradou nevyhnutnosti uvedenia tam i výrokov, za ktoré ospravedlnenie

patrí a doručenia ospravedlnenia všetkým vo výroku rozsudku označeným osobám).

Rovnako neopodstatnená bola i výhrada, podľa ktorej by nemal byť zrejmý ani spôsob

doručenia ospravedlnenia žalovaného žalobkyni, pretože jednak (ako už bolo uvedené

zhora) voľba spôsobu splnenia uloženej povinnosti splniteľnej i viacerými spôsobmi je

zásadne na osobe z rozhodnutia povinnej, okrem toho však postup pri snahe splniť

rozsudkom uloženú povinnosť (vrátane doručenia príslušnej písomnosti jej adresátke) musí

byť podriadený aj zrejmému záujmu vyhnúť sa neskoršiemu exekučnému vymoženiu takejto

povinnosti (teda spôsobilosti potenciálneho povinného preukázať, že k splneniu a to

dobrovoľne aj došlo). Napokon k tejto skupine námietok žalovaného z jeho odvolania platí,

že obstáť nemohla ani argumentácia nedostatkom uvedenia vo výroku rozsudku (a predtým

v žalobnom návrhu tvoriacom pre výrok rozsudku podklad) aj presných adries všetkých

ostatných adresátov ospravedlnenia (ktorými treba rozumieť iných adresátov než

žalobkyňu, u ktorej adresa vyplýva už z úvodnej časti rozsudku), nakoľko spôsobilosť

žalovaného adresovať (a teda i doručiť - čo aj len na vedomie) už sťažnosť zasahujúcu do

práva na ochranu osobnosti žalobkyne v takejto sťažnosti uvedenému okruhu osôb je

nepochybne aj dôkazom o spôsobilosti žalovaného s rovnakým úspechom sa zhostiť aj

povinnosti doručiť rovnakému okruhu osôb aj ospravedlňujúci list. Pre úplnosť k tejto

(formálnej) stránke veci potom inak odvolací súd považuje za potrebné dodať, že sťažnosť

obsahujúca tzv. difamujúce tvrdenia podľa jeho názoru nemusela byť vo výroku rozsudku

celkom presne identifikovaná (pokiaľ naopak nebolo sporným, že žalobným návrhom a

následne i výrokom rozsudku citované tvrdenia zasahujúce do práva na ochranu osobnosti

boli súčasťou sťažnosti a v citovanom znení aj boli podané) a možnosti vyhovenia žalobe v

príslušnej časti nemohlo byť na prekážku ani žalovaným namietané vytrhnutie žalobou

napadnutých tvrdení z kontextu sťažnosti (vymedzenie miery dotknutia neoprávneným

zásahom je totiž na osobe domáhajúcej sa ochrany osobnosti, teda tu na žalobkyni a z

konkrétnych okolnosti prípadu v prejednávanej veci vyplývalo i to, že uverejnenie do výroku

rozsudku celej sťažnosti by okrem neprehľadnosti postrádalo aj zmysel satisfakcie -

odhliadajúc inak od toho, že podstata napadnutých tvrdení bola spôsobilou zasiahnuť do

práva na ochranu osobnosti žalobkyne bez ohľadu na kontext, do akého ju žalovaný -

formulovaním svojej sťažnosti zasadil). ...

Odvolací súd preto rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutých častiach vo veci

samej podľa potvrdil...“.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (

mutatis mutandis , , , ).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutia

všeobecných súdov z hľadiska svojvoľnosti, arbitrárnosti rozhodnutia, resp. jeho

odôvodnenia. Výklad príslušných ustanovení , ktoré upravujú

podmienky, za ktorých súd vyhovie návrhu na uloženie povinnosti pôvodcovi

neoprávneného zásahu do osobnosti fyzickej osoby uverejniť ospravedlnenie, patrí

do výlučnej právomoci všeobecného súdu. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom možno uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil

od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam ().

Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie

podľa je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov

a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky

otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby

zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na spravodlivý proces ().

Ako vyplýva z odôvodnenia rozsudku krajského súdu sp. zn.

z 9. septembra 2008, krajský súd sa stotožnil v týchto súvislostiach so závermi okresného

súdu, ktoré považoval za úplné a vystihujúce podstatu prerokúvanej veci. Za porušenie

základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces vo vzťahu k rozhodnutiu

odvolacieho súdu nemožno považovať to, že odvolací súd vo svojom rozhodnutí odkáže na

bližšie dôvody, ktoré pre svoj záver uviedol súd prvého stupňa, pokiaľ sa s nimi i odvolací

súd stotožňuje.

Podľa názoru ústavného súdu sa krajský súd v odôvodnení rozsudku sp. zn.

z 9. septembra 2008 riadne a ústavne konformným spôsobom vysporiadal

so všetkými otázkami, ktoré pre jeho rozhodnutie boli z hľadiska právneho posúdenia veci

podstatné. K tomuto záveru dospel ústavný súd vo vzťahu k jednotlivým namietaným

skutočnostiam.

Ústavný súd je preto toho názoru, že krajský súd všetky v konaní zistené okolnosti

vyhodnotil tak, že preukazujú nielen existenciu zásahu do osobnosti žalobkyne, ale aj jeho

neoprávnenosť.

Vo vzťahu k uvedenému (namietanému) porušeniu základného práva sťažovateľa

ústavný súd pripomína, že ak orgán štátu aplikuje platný právny predpis, jeho účinky

(dôsledky) použitia nemožno považovať za porušenie základného práva alebo slobody

(, , , ).

Ústavný súd nepovažuje preto odôvodnenie rozsudku krajského súdu sp. zn.

z 9. septembra 2008 za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné, resp. neudržateľné do tej miery, aby malo za

následok porušenie označených ústavnoprocesných práv sťažovateľa. Samotná skutočnosť,

že sa sťažovateľ s rozhodnutím krajského súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru

o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti jeho postupu.

2. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namietal ďalej porušenie základného práva

na slobodu prejavu podľa , a 2 listiny a práva

podľa čl. 10 ods. 1 a 2 dohovoru potvrdzujúcim výrokom rozsudku krajského súdu sp. zn.

z 9. septembra 2008.

Podľa sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.

Podľa čl. 17 ods. 1 a 2 listiny sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.

Každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným

spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu

na hranice štátu.

Podľa čl. 10 dohovoru každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa

slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky

bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice (ods. 1). Výkon týchto slobôd,

pretože zahŕňa aj povinnosti, aj zodpovednosť, môže podliehať takým formalitám,

podmienkam obmedzeniam alebo sankciám, ktoré ustanovuje zákon a ktoré sú nevyhnutné

v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, územnej celistvosti,

predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky, ochrany povesti

alebo práv iných, zabráneniu úniku dôverných informácií alebo zachovania autority

a nestrannosti súdnej moci (ods. 2).

K namietanému porušeniu základného práva podľa a práva podľa

čl. 17 ods. 1 a 2 listiny a práva podľa čl. 10 ods. 1 a 2 dohovoru ústavný súd považuje za

potrebné opätovne pripomenúť svoju stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej všeobecný súd

zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného

charakteru, ak toto porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj

ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z až . V opačnom prípade by sa

ústavný súd stal opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom

ochrany ústavnosti podľa v spojení s . Ústavný súd by

takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných

súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základom toho, aby sa vytvoril

skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod právne normy

().

Navyše sťažovateľ v konaní ani nepreukázal pravdivosť svojich tvrdení proti

žalobkyni a keďže výroky na jej adresu zasiahli do jej práva na ochranu osobnosti, čo

všeobecné súdy v danom prípade aj dostatočne a zrozumiteľne odôvodnili, nemôžu byť teda

ani chránené v rozsahu , a 2 listiny a dohovoru.

Oba súdy konajúce vo veci sa právne významnou otázkou ochrany základného práva

sťažovateľa na slobodu prejavu vo vzťahu k iným namietaným právam zaoberali a bližšie

ich odôvodnili.

Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu nie je ani žiadna vecná súvislosť medzi

napadnutým rozsudkom krajského súdu a označenými základnými právami podľa čl. 26 ods. 1

, a 2 listiny a právom podľa a 2 dohovoru.

Preto je sťažnosť aj v tomto rozsahu zjavne neopodstatnená podľa § 25 ods. 2 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (obdobne napr. m. m. , , ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. marca 2009