Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 96/09
PDF · 127.28 KB
No categories available
I. ÚS 96/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. apríla 2009 predbežne
prerokoval sťažnosť MUDr. K. C., B., zastúpenej advokátkou JUDr. M. H., B., vo veci
namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní
vedenom Okresným súdom Bratislava IV pod sp. zn. 20 C 247/2002 a takto
rozhodol:
Sťažnosť MUDr. K. C. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. novembra
2008 doručená sťažnosť MUDr. K. C. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala
porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) v konaní vedenom Okresným súdom Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“)
pod sp. zn. 20 C 247/2002.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka sa v postavení navrhovateľky domáhala
na okresnom súde vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov (ďalej len
„BSM“) po rozvode manželstva proti odporcovi MUDr. Ľ. C. (ďalej len „odporca“).
Od podania návrhu 5. novembra 2002 bolo vo veci nariadených niekoľko termínov
pojednávaní a vo veci pojednávali traja sudcovia. Po podaní odvolania 10. júla 2008 proti
rozsudku okresného súdu č. k. 20 C 247/2002-257 zo 17. júna 2008 konanie nie je
právoplatne skončené. Vo veci koná Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“).
Sťažovateľka v obsahu sťažnosti namietala, že okresný súd toleroval neúčasť
odporcu na nariadených pojednávaniach a akceptoval jeho ospravedlnenia neúčasti
na týchto pojednávaniach. Sťažovateľka poukázala na skutočnosť, že v dôsledku
nesprávneho postupu súdu, ako aj striedania sudcov sa podstatne znížila hodnota majetku
patriaceho do BSM. Sťažovateľka taktiež uviedla, že v dôsledku neprimerane dlhého
konania pred okresným súdom utrpela nemajetkovú ujmu vyplývajúcu z pocitu právnej
neistoty, krivdy a úzkosti.
Podľa názoru sťažovateľky, prieťahy v konaní vyplývajú z nepripravenosti súdu,
resp. z nedostatočného a nesprávneho vedenia konania a dokazovania vo veci.
Aj keď to sťažovateľka výslovne nenamietala, z obsahu sťažnosti je zrejmé,
že v konaní vedenom pred okresným súdom malo dôjsť k zbytočným prieťahom v období
od podania návrhu na vyporiadanie BSM okresnému súdu 5. novembra 2002 do vydania
rozsudku okresného súdu zo 17. júna 2008, teda po viac ako piatich rokoch.
Ďalej sťažovateľka namietala aj porušenie práva na spravodlivé súdne konanie
v zmysle dohovoru.
Sťažovateľka žiadala vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie
označených článkov ústavy a dohovoru v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn.
20 C 247/2002 s tým, aby ústavný súd prikázal okresnému súdu zaplatiť sťažovateľke
primerané finančné zadosťučinenie v sume 200 000 Sk.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) v zásade každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa ustanovenia § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde jednou z podmienok prijatia
sťažnosti fyzickej osoby na konanie pred ústavným súdom je podanie sťažnosti v lehote
dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia
o inom zásahu, pričom táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď
sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť (pozri napr. I. ÚS 120/02,
I. ÚS 124/04). Zákon o ústavnom súde neumožňuje zmeškanie tejto kogentnej lehoty
odpustiť (napr. IV. ÚS 14/03).
Ústavný súd už rozhodol, že v kontexte ustanovenia § 53 ods. 3 zákona o ústavnom
súde porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy je v zásade „iným zásahom“ pre počítanie lehoty pre včasnosť podania
sťažnosti (I. ÚS 161/02, I. ÚS 6/03).
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty
(napr. I. ÚS 41/02). Tento účel spravidla nie je možné dosiahnuť po právoplatnom skončení
napadnutého konania. Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu
len vtedy, ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie označeného
práva ešte trvalo (napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase, keď bola
sťažnosť doručená ústavnému súdu, už nedochádza k namietanému porušovaniu
označeného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde) bez ohľadu na to, z akých dôvodov skončilo toto porušovanie
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri
uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani
právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného
súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia
a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov
takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže
stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa
všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.
O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom
by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia
príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis
I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).
Sťažovateľka predovšetkým namieta, že v konaní vedenom okresným súdom došlo
k zbytočným prieťahom, teda k porušeniu čl. 48 ods. 2 ústavy.
Ústavný súd poukazuje na to, že konanie vedené okresným súdom sa skončilo
vyhlásením rozsudku 17. júna 2008 a písomným vyhotovením, resp. doručením rozsudku
právnym zástupcom účastníkov konania. Tento proces sa ukončil v júni 2008 (rozsudok
okresného súdu bol právnej zástupkyni sťažovateľky doručený 28. júna 2008). Vzhľadom
na to treba považovať sťažnosť v časti smerujúcej proti konaniu vedenému okresným súdom
za oneskorene podanú.
Sťažovateľka ďalej namietala aj porušenie základného práva na spravodlivé súdne
konanie v konaní vedenom okresným súdom.
Na prerokovanie a rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu
vedenému okresným súdom pod sp. zn. 20 C 247/2002, nie je daná právomoc ústavného
súdu. Ako to vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu
poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda iba vtedy,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Keďže proti rozsudku
okresného súdu bolo prípustné odvolanie ako riadny opravný prostriedok, právomoc
poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľky podľa ústavy a dohovoru má krajský
súd v odvolacom konaní. Tým, že sťažovateľka podala 1. augusta 2008 odvolanie, o ktorom
bude rozhodovať krajský súd, je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené
vo výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. apríla 2009