Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 26/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-41

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. apríla 2009 v senáte

zloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej, zo sudcu Petra Brňáka a sudcu Milana

Ľalíka v konaní o sťažnosti M. M., K., V. M., K., E. M., K., J. M., K., a F. M., K.,

zastúpených advokátom JUDr. M. S., K., vo veci namietaného porušenia ich základného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa Slovenskej

republiky a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice

II v konaní vedenom pod sp. zn. takto

rozhodol:

1. Základné právo M. M., V. M., E. M., J. M. a F. M. na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa a právo na

prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských páv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom

pod sp. zn. p o r u š e n é b o l o .

2. Okresnému súdu Košice II p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod sp. zn.

konal bez zbytočných prieťahov.

3. M. M., V. M., E. M., J. M. a F. M. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie

každému po 330 € (slovom tristotridsať eur), ktoré im j e Okresný súd Košice II

p o v i n n ý zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Košice II j e p o v i n n ý uhradiť M. M., V. M., E. M., J. M. a F. M.

trovy právneho zastúpenia v sume 1 079,09 € (slovom tisícsedemdesiatdeväť eur a deväť

centov) na účet ich právneho zástupcu JUDr. M. S., K., do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. novembra

2008 doručená sťažnosť M. M., K., V. M., K., E. M., K., J. M., K., a F. M., K. (ďalej spolu

len „sťažovatelia“), zastúpených advokátom JUDr. M. S., K., ktorou namietali porušenie

svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

(ďalej len „“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v

primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. .

Sťažovatelia podrobne popísali jednotlivé úkony okresného súdu v namietanom

konaní a k priebehu súdneho konania uviedli: „Právny predchodca sťažovateľov dňa 2. 12.

1991 podal žalobu o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti na Okresný súd Košice II

proti žalovaným J. K. a M. K., obaja bytom... K. Konaniu bolo pridelené č. k. 19C

161/1993...

Sťažovatelia sa domnievajú, že ich vec, týkajúca sa určenia vlastníckeho práva

k nehnuteľnosti nie je skutkovo a právne zložitá, vymykajúca sa bežnej rozhodovacej

činnosti...

S poukazom na uvedené nie je možné odôvodňovať doterajšie trvanie konania

zložitosťou veci...

je to práve samotný súd, ktorý zapríčinil neprimeranú dĺžku konania, ktoré sa už

vedie takmer 17 rokov. Sťažovatelia svojím správaním nezapríčinili žiadne prieťahy

v konaní.

Pri efektívnom postupe súdu bolo možné o nároku sťažovateľov rozhodnúť prakticky

už po niekoľkých pojednávaniach. Preto aj keď vo veci bolo súdom nariadených viacero

pojednávaní a vykonaných viacero úkonov, podľa názoru sťažovateľov je konanie pred

okresným súdom poznačené zbytočnými prieťahmi v dôsledku neefektívnej činnosti súdu ako

celok...

Osobitne však považujú za potrebné sťažovatelia upozorniť na prieťah v konaní od

27. 03. 1997 (navrhovateľ žiadal povoliť zmenu petitu žaloby) do 03. 01. 2006 (súd o jeho

žiadosti rozhodol), od 03. 01. 2006 (súdom bolo rozhodnuté, že sa nepripúšťa zmena petitu)

do 22. 01. 2008 (písomné vyhotovenie tohto uznesenia bolo doručené účastníkom konania).

Zo strany odporcu nešlo len o prieťah v konaní, ale keďže podľa sa na

uznesenie použijú primerane ustanovenia o rozsudku, aj o porušenie zákonnej 30 dňovej

lehoty uvedenej v ust. V súdnom spise sa nenachádza rozhodnutie

predsedu súdu, ktorým by zo závažných dôvodov povolil predĺženie tejto lehoty... Zároveň

považujeme za potrebné upozorniť na prieťah v konaní od 04. 02. 2002, kedy bolo súdu

doručené odvolanie navrhovateľa proti uzneseniu o zastavení konania do 21. 07. 2003, kedy

bol súdny spis predložený krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní.

Hodnotenie jednotlivých úkonov a postupov okresného súdu zakladá záver

o nečinnosti, resp. o realizovaní takých úkonov, ktoré nemožno považovať za relevantný

a efektívny postup pri odstraňovaní právnej neistoty sťažovateľov v jeho spore. Aj

v obdobiach, počas ktorých okresný súd konal, tento súd prispel k zbytočným prieťahom

v konaní tým, že v priebehu konania opakoval niektoré dôkazy, nenariadil dôkazy, ktoré boli

pre posúdenie nárokov navrhovateľa uplatnených v konaní rozhodujúce, resp. nariadil

dôkazy, ktoré nesmerovali vždy k vytvoreniu relevantných poznatkov potrebných pre

rozhodnutie vo veci samej...

Ako obzvlášť veľkú krivdu pociťujú sťažovatelia tú skutočnosť, že ich manžel a otec

ako pôvodný žalobca sa právoplatného skončenia veci nedožil a to napriek tomu, že po

podaní návrhu žil ešte 11 rokov a zomrel až dňa 8. 12. 2002. Na základe týchto skutočností

sa sťažovatelia domnievajú, že by im malo byť priznané primerané finančné zadosťučinenie

každému z nich vo výške 510. 000,- Sk.

Od podania žaloby právnym predchodcom sťažovateľov na Okresnom súde Košice II

až doposiaľ uplynula doba takmer 17 rokov a ich vec doposiaľ nie je právoplatne

skončená.“

Sťažovatelia v petite sťažnosti navrhli, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„1) Právo sťažovateľov zakotvené v článku 48 ods. 2 SR a v článku 6 ods. 1

vety prvej Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení protokolov č. 3,

5 a 8, bolo v konaní pred Okresným súdom Košice II pod č. k. porušené.

2) Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje, aby Okresný súd Košice II vo veci

č. k. konal bez prieťahov.

3) Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľom finančné zadosťučinenie

každému po 510.000,- Sk.

4) Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľom trovy konania, ktoré je

povinný odporca sťažovateľke nahradiť.“

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. -6 zo

4. februára 2009 ju prijal na ďalšie konanie.

Na výzvu ústavného súdu z 11. februára 2009 sa k sťažnosti vyjadril predseda

okresného súdu listom sp. zn. zo 17. februára 2009, ktorý bol ústavnému

súdu doručený 20. februára 2009. Vo svojom vyjadrení poukázal na priebeh súdneho

konania a na jednotlivé úkony okresného súdu vo veci a uviedol:

«Je pravdou, že návrh o určenie vlastníckeho práva bol právnym predchodcom

sťažovateľov podaný dňa 2. 12. 1991. V priebehu konania pôvodný žalobca zomrel (dňa

8. 12. 2002), pričom zástupca tohto žalobcu ale ani sťažovatelia túto skutočnosť súdu

neoznámili. Navyše zástupca pôvodného žalobcu (V. M. - sťažovateľ v 2. rade) zásielky súdu

nepreberal, po doručení uznesenia Krajského súdu v Košiciach bola opakovane zisťovaná

adresa jeho súčasného pobytu. Napriek tomu sa nedostavil na vytýčené pojednávania v

dňoch 6. 11. 2003 a 29. 4. 2004. Až na druhom z týchto pojednávaní žalovaná strana

oznámila súdu, že pôvodný žalobca zomrel a tiež adresu sťažovateľa v 2. rade. Následne

potom súd žiadal príslušnú mestskú časť o zaslanie úmrtného listu žalobcu. Tento bol súdu

doručený dňa 28. 1. 2005.

Následne bol volaný sťažovateľ v 2. rade z adresy oznámenej žalovanou stranou na

deň 3. 1. 2006, kedy sa na súd bez ospravedlnenia nedostavil. Pojednávanie bolo odročené

na deň 26. 1. 2006, na ktorom sťažovateľ V. M. predniesol, že súdu oznámi spisovú značku

dedičského konania po svojom nebohom otcovi (pôvodnom žalobcovi) a bude žiadať, „aby

súd pripustil rozšírenie žaloby na strane žalobcu o ďalších žalobcov“.

Uvedené pojednávanie bolo vzhľadom na uvedený prednes odročené na neurčito

s tým, že uvedenému sťažovateľovi bola uložená 10-dňová lehota na písomné oznámenie

spisovej značky dedičského konania po zomrelom žalobcovi.

Napriek uznesením súdu uloženej povinnosti túto skutočnosť súdu neoznámil, preto

súd sám potrebnú informáciu zabezpečil v mesiaci jún 2006.

Dňa 21. 6. 2007 bola zasielaná výzva dedičom pôvodného žalobcu ohľadom

dispozície s návrhom, na ktorú nereagovali. Napriek tomu však podali predsedovi súdu

sťažnosť v prebiehajúcom konaní.

V októbri 2007 bolo určené pojednávania na deň 20. 12. 2007. Dňa 18. 12. 2007

doručil právny zástupca sťažovateľov žiadosť o odročenie uvedeného pojednávania

z vážnych rodinných dôvodov. Keďže sťažovatelia trvajú na jeho osobnej účasti,

ospravedlnil z uvedeného dôvodu aj ich neúčasť na pojednávaní.

Dňa 20. 12. 2007 bolo konanie zastavené. Proti tomuto uzneseniu podali sťažovatelia

dňa 5. 2. 2008 odvolanie. Spis bol preto dňa 31. 3. 2008 predložený na rozhodnutie

odvolaciemu súdu, na ktorom sa nachádzal do 30. 6. 2008, kedy bol vrátený s rozhodnutím,

ktorým bolo uznesenie tunajšieho súdu zrušené a vec vrátená na ďalšie konanie.

Po vrátení spisu bol v októbri 2008 určený termín pojednávania na deň 9. 12. 2008.

Deň pred vytýčeným pojednávaním, t. j. 8. 12. 2008, požiadal právny zástupca sťažovateľov

o odročenie vytýčeného pojednávania z dôvodu dočasnej pracovnej neschopnosti

sťažovateľa v 2. rade.

Na základe uvedenej žiadosti bolo pojednávanie odročené na deň 27. 1. 2009. O jeho

odročenie opätovne požiadal právny zástupca sťažovateľov písomným podaním zo dňa

26. 1. 2009, a to z dôvodu pretrvávajúcej práceneschopnosti sťažovateľa v 2. rade

a zdravotných problémov sťažovateľky v 1. rade.

Z uvedených dôvodov bolo pojednávanie odročené na deň 17. 3. 2009.

Vzhľadom na mnou uvádzané konštatovania som toho názoru, že ústavnému súdu

adresovaná sťažnosť je zo strany sťažovateľov v celom rozsahu neopodstatnená.

Okrem podania sťažnosti predsedovi súdu sťažovatelia žiadnym spôsobom

neprejavili záujem o ukončenie daného sporu. Ani jeden z nich súdu neoznámil úmrtie

pôvodného žalobcu, dokonca ani sťažovateľ, ktorý ho v konaní zastupoval. Tento navyše ani

nepreberal súdne zásielky a opakovane tak musel byť súdom zisťovaný jeho pobyt. O úmrtí

žalobcu sa súd dozvedel až zo strany žalovaných. Je teda otázne, či sťažovatelia o existencii

tohto konania vôbec mali vedomosť a ak áno, čo im bránilo aktívne sa podieľať na jeho

priebehu.

Sťažovateľ v 2. rade dokonca nereagoval ani na povinnosť určenú mu súdom

ohľadom oznámenia čísla dedičského konania po pôvodnom žalobcovi.

Ani jeden zo sťažovateľov nereagoval na výzvu súdu po zistení, že sú dedičmi

pôvodného žalobcu. Neoznámili súdu ani základnú skutočnosť, že v konaní chcú pokračovať

a na pôvodnom návrhu trvajú. Ich správanie tak vykazuje známky úplnej pasivity

a nenasvedčuje tomu, že sa nachádzajú v stave právnej neistoty spôsobenej zo strany súdu.

Zarážajúci je rovnako aj fakt, že po podaní sťažnosti predsedovi súdu sa ani jediný

zo sťažovateľov nezúčastnil ani jedného z troch vytýčených pojednávaní a všetky boli

odročené práve na žiadosť ich právneho zástupcu.

Podanie ústavnej sťažnosti sa za daných okolností javí byť nepochopiteľným

a výlučne účelovým. Ústavná sťažnosť bola sťažovateľmi podaná v čase, keď títo už prevzali

predvolanie na druhé z troch vyššie uvedených pojednávaní. Je teda otázne, k akým

prieťahom podľa ich názoru práve v uvedenej dobe malo zo strany súdu dochádzať.

Podľa môjho názoru po podaní sťažnosti predsedovi súdu je zo strany súdu plynulosť

konania zabezpečená. Sú to práve sťažovatelia, ktorí svojou nečinnosťou a neúčasťou na

vytýčených pojednávaniach spôsobujú prieťahy v konaní a nepriaznivo ovplyvňujú dĺžku

jeho trvania. Od zistenia súdu, že sú dedičmi pôvodného žalobcu, neurobili v danej veci vo

vzťahu k prebiehajúcemu konaniu žiaden úkon, a to ani na výzvu súdu. Takéto pasívne

správanie nenasvedčuje skutočnému záujmu o ukončenie daného sporu.

S ohľadom na všetky uvádzané skutočnosti, predovšetkým za zohľadnenia faktu, že

sťažovatelia sa žiadnym spôsobom nedožadovali svojho vstupu do prebiehajúceho konania

a vychádzajúc zo zistenia, že súdu ani neoznámili úmrtie pôvodného žalobcu, navrhujem

ústavnému súdu i za predpokladu konštatovania určitých prieťahov v konaní, nepriznať

sťažovateľom finančné zadosťučinenie pri zohľadnení všetkých vyššie mnou uvádzaných

skutočností.»

Právny zástupca sťažovateľov, ktorému bolo listom ústavného súdu z 24. februára

2009 zaslané vyjadrenie predsedu okresného súdu zo 17. februára 2009, na toto vyjadrenie

reagoval podaním zo 4. marca 2009 a uviedol:

„Trváme na tom, že k prieťahom v konaní došlo bez pričinenia sťažovateľov. Je síce

pravdou, že sťažovatelia neoznámili súdu úmrtie právneho predchodcu, avšak nie z dôvodu

nezáujmu o samotné súdne konanie a jeho výsledok. Sťažovatelia nemali vedomosť o tom, že

súd vo vzťahu k ich právnemu predchodcovi robí nejaké úkony, resp. že súd nemá vedomosť

o jeho úmrtí. Zo strany súdu na adresu trvalého pobytu právneho predchodcu, na ktorej sa

naďalej zdržiavala a bola prihlásená k trvalému pobytu jeho manželka sťažovateľka v 1/

rade nebolo doručené žiadne podanie ani výzva, z ktorých by vyplývala snaha súdu

pokračovať v konaní. Informáciu o tom, že náš právny predchodca medzičasom zomrel, si

mohol súd zadovážiť aj bez našej súčinnosti, rovnako tak spisovú značku dedičského

konania, keďže toto bolo vedené na rovnakom súde. Sťažovateľ v 2/rade sa na

pojednávania, na ktoré bol riadne predvolaný dostavoval. V prípade, ak mu v účasti na

pojednávaniach bránil vážny dôvod, tak svoju neúčasť riadne ospravedlnil. Rovnako

sťažovateľ v 2/rade trvá na tom, že súdu riadne a včas oznámil adresu, kde sa zdržiava.

Sťažovatelia sa pred podaním ústavnej sťažnosti domáhali sťažnosťou u orgánu

správy súdov, aby súd konal bez prieťahov. Sťažnosť bola u predsedu súdu podaná dňa

18. 07. 2007. Odpoveďou na ich sťažnosť bolo konštatovanie predsedu súdu, že sťažnosť je

čiastočne dôvodná, nakoľko k určitým prieťahom došlo a uvedená situácia bola spôsobená

enormnou zaťaženosťou vo veci konajúceho sudcu. Takáto odpoveď predsedu súdu na

sťažnosť v prípade sporu, ktorý v tom čase trval 16 rokov, len zvýšila nedôveru a neistotu

sťažovateľov v schopnosť súdu zabezpečiť plynulosť priebehu konania. Navyše ani po

podaní sťažnosti na prieťahy u orgánu správy súdov, nedošlo zo strany súdu k žiadnej

zmene nielen v plynulosti a rýchlosti konania, ale hlavne v efektívnosti a účelnosti vedenia

konania. Súd síce napriek žiadosti o odročenie pojednávania na pojednávaní dňa 20. 12.

2007 rozhodol o zastavení konania, avšak aj tento jeho postup sa po rozhodnutí

odvolacieho súdu ukázal byť neefektívnym. Po rozhodnutí odvolacieho súdu dňa 9. 6. 2008,

bolo ďalšie pojednávania nariadené okresným súdom až na deň 9. 12. 2008. Ani po podaní

sťažnosti predsedovi súdu teda nebola zo strany súdu zabezpečená plynulosť konania. Preto

boli sťažovatelia nútení obrátiť sa so sťažnosťou na Ústavný súd SR.

S prihliadnutím na vyššie uvedené nemožno podanie ústavnej sťažnosti považovať za

nepochopiteľné a výlučne účelové. Už len samotné trvanie konania viac ako 17 rokov je

dostatočným dôvodom na podanie ústavnej sťažnosti. Naša sťažnosť je preto opodstatnená.

Prejavujeme dostatočný záujem na ukončení sporu, aktívne sa podieľame na jeho priebehu

a v prípade efektívnych úkonov súdu smerujúcich k riešeniu sporu so súdom aj riadne

spolupracujeme. Za úkon smerujúci k riešeniu sporu nepovažujeme výzvu súdu adresovanú

sťažovateľom, či trvajú na podanom návrhu. Najmä s prihliadnutím na predchádzajúci

postup súdu, kedy súd neoprávnene rozhodol o zastavení konania v dôsledku údajného

späťvzatia návrhu. V čase pred podaním ústavnej sťažnosti bol postup súdu vo veci veľmi

pomalý a zdĺhavý, napríklad pojednávania súd nariaďoval raz za polrok. Až po podaní

sťažnosti sa postup súdu zmenil a stal sa efektívnejším. Odrazu súd začal nariaďovať

pojednávania v podstatne kratších lehotách. Postup súdu po tom ako zistil, že vo veci bola

podaná ústavná sťažnosť len potvrdzuje jej opodstatnenosť. Ak by súd k veci pristupoval od

začiatku s takouto starostlivosťou, mohla byť moja vec právoplatne skončená v podstatne

kratšom čase.

Trváme na tom, že pri efektívnom postupe súdu bolo možné o nároku sťažovateľov

rozhodnúť prakticky už po niekoľkých pojednávaniach. Preto aj keď vo veci bolo súdom

nariadených viacero pojednávaní a vykonaných viacero úkonov, podľa názoru sťažovateľov

je konanie pred okresným súdom poznačené zbytočnými prieťahmi v dôsledku neefektívnej

činnosti súdu ako celok. Nič na tom nemení ani tá skutočnosť, že zo strany okresného súdu

bolo o nároku rozhodnuté trikrát. Vo všetkých troch prípadoch súd rozhodol tak, že konanie

zastavuje hoci vždy z iných dôvodov. Na základe odvolaní odvolací súd rozhodnutia

okresného súdu vo všetkých troch prípadoch ako nezákonné zrušil a vec vrátil okresnému

súdu na ďalšie konanie. Tým bola vlastne len potvrdená neefektívnosť doterajšieho postupu

okresného súdu.

Opätovne upozorňujeme na prieťah v konaní od 27. 03. 1997 (navrhovateľ žiadal

povoliť zmenu petitu žaloby) do 03. 01. 2006 (súd o jeho žiadosti rozhodol), od 03. 01. 2006

(súdom bolo rozhodnuté, že sa nepripúšťa zmena petitu) do 22. 01. 2008 (písomné

vyhotovenie tohto uznesenia bolo doručené účastníkom konania). Zo strany odporcu nešlo

len o prieťah v konaní, ale keďže podľa sa na uznesenie použijú

primerane ustanovenia o rozsudku, aj o porušenie zákonnej 30 dňovej lehoty uvedenej v ust.

V súdnom spise sa nenachádza rozhodnutie predsedu súdu, ktorým by

zo závažných dôvodov povolil predĺženie tejto lehoty, takže zo strany odporcu ide nielen

o prieťah v konaní a neodôvodnené prekročenie zákonnej lehoty, ale aj o konanie v rozpore

so zákonom. Zároveň považujeme za potrebné upozorniť na prieťah v konaní od 04. 02.

2002, kedy bolo súdu doručené odvolanie navrhovateľa proti uzneseniu o zastavení konania

do 21. 07. 2003, kedy bol súdny spis predložený krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní.

Poukazujeme aj na to, že okresný súd trikrát konanie nezákonne zastavil. Takýto

postup súdu spôsobil, že sťažovatelia nadobudli presvedčenie, že okresný súd v skutočnosti

nemá záujem poskytnúť ich právam zákonnú ochranu. Ako obzvlášť veľkú krivdu pociťujú

sťažovatelia tú skutočnosť, že ich manžel a otec ako pôvodný žalobca sa právoplatného

skončenia veci nedožil a to napriek tomu, že po podaní návrhu žil ešte 11 rokov a zomrel až

dňa 8. 12. 2002.“

Právny zástupca sťažovateľov a predseda okresného súdu oznámili, že netrvajú na

tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, preto ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) upustil od ústneho pojednávania, keďže od

neho nebolo možné očakávať ďalšie objasnenie veci.

Sťažnosť v tejto veci pôvodne prijal na ďalšie konanie 4. februára 2009 I. senát

ústavného súdu v zložení Peter Brňák (predseda senátu), Mariana Mochnáčová a Milan

Ľalík (sudcovia). V zmysle rozvrhu práce ústavného súdu na rok 2009 účinného od 1. marca

2009 I. senát ústavného súdu tvoria sudcovia Marianna Mochnáčová (predsedníčka senátu),

Peter Brňák a Milan Ľalík (sudcovia). Z uvedeného dôvodu vec prerokoval a vo veci samej

rozhodol I. senát ústavného súdu v zložení, ktoré je uvedené v záhlaví tohto nálezu.

II.

Ústavný súd z vyžiadaného spisu okresného súdu zistil takýto priebeh konania

vedeného pod sp. zn. :

Konanie začalo 2. decembra 1991, keď mu bol právnym predchodcom sťažovateľov

V. M. starším ako navrhovateľom (ďalej len „pôvodný navrhovateľ“) doručený návrh na

začatie konania smerujúci proti odporcovi J. K. o určenie vlastníckeho práva k

nehnuteľnosti.

V priebehu súdneho konania došlo k úmrtiu pôvodného navrhovateľa (8. decembra

2002).

V období od začatia konania 2. decembra 1991 do úmrtia pôvodného navrhovateľa

8. decembra 2002 okresný súd nariadil 8 pojednávaní. Bolo vykonané znalecké dokazovanie

z odboru geodézie a ďalšie úkony. Pôvodný navrhovateľ v októbri 1995 splnomocnil svojím

zastupovaním v konaní svojho syna V. M. Okresný súd dvakrát rozhodol o zastavení

konania. Prvýkrát uznesením z 20. mája 1998, ktoré bolo uznesením Krajského súdu v

Košiciach (ďalej len „krajský súd“) zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie. Druhýkrát

okresný súd zastavil konanie svojím uznesením z 13. septembra 2001, proti ktorému

pôvodný navrhovateľ podal odvolanie 4. februára 2002 (následne došlo k jeho úmrtiu 8.

decembra 2002).

Po úmrtí pôvodného navrhovateľa sa spis okresného súdu od 21. júla 2003 do

9. septembra 2003 nachádzal na krajskom súde z dôvodu rozhodovania o odvolaní podanom

pôvodným navrhovateľom proti druhému uzneseniu okresného súdu o zastavení konania

z 13. septembra 2001. Krajský súd svojím uznesením z 15. augusta 2003 zrušil druhé

uznesenie okresného súdu o zastavení konania a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Následne po vrátení veci okresný súd doručoval uznesenie krajského súdu

účastníkom a vo veci nariadil dve pojednávania. Pri doručovaní uznesenia krajského súdu

prostredníctvom okresného súdu, ako aj pri doručovaní predvolaní na pojednávania na

6. november 2003 a 29. apríl 2004 došlo k opakovaným problémom s doručovaním zásielok

V. M. (synovi pôvodného navrhovateľa, ktorý bol aj jeho zástupcom v konaní).

Pojednávania nariadené na 6. november 2003 a 29. apríl 2004 boli odročené bez

prerokovania veci z dôvodu nedoručenia predvolaní V. M.

Okresný súd prvýkrát získal vedomosť o úmrtí pôvodného navrhovateľa až na

pojednávaní konanom 29. apríla 2004, keď mu túto skutočnosť oznámili právni nástupcovia

odporcu.

Na žiadosť okresného súdu z 21. januára 2005 mu bol doručený z príslušnej matriky

úmrtný list pôvodného navrhovateľa (28. januára 2005, pozn.).

Ďalšie pojednávanie vo veci 3. januára 2006 bolo odročené bez prerokovania veci pre

nedoručenie predvolania synovi pôvodného navrhovateľa V. M. Na tomto pojednávaní

okresný súd rozhodol uznesením o nepripustení zmeny návrhu, ktorú doručil pôvodný

navrhovateľ ešte na pojednávaní konanom 27. marca 1997.

Na pojednávaní 26. januára 2006 bol prítomný syn pôvodného navrhovateľa V. M.

a uviedol, že dedičské konanie po jeho otcovi (pôvodnom navrhovateľovi) bolo už

ukončené. Okresným súdom mu bolo uložené oznámiť do desiatich dní číslo dedičského

konania po pôvodnom navrhovateľovi. Túto povinnosť nesplnil.

Okresný súd v ďalšom období sám zisťoval číslo dedičského spisu po pôvodnom

navrhovateľovi a okruh jeho dedičov. V spise sa nachádza úradný záznam zo 14. júna 2006

o zistenom čísle dedičského spisu s poznámkou, že samotný spis nemožno pripojiť, pretože

bol pripojený k inému súdnemu spisu. Následne sa v spise nachádza kópia uznesenia

o zastavení dedičského konania po pôvodnom navrhovateľovi pre jeho nemajetnosť

z 15. apríla 2003 a zápisnica o predbežnom prerokovaní dedičstva, z ktorej je zrejmý okruh

jeho dedičov.

Dňa 21. júna 2007 okresný súd vyzval sťažovateľov ako právnych nástupcov

pôvodného navrhovateľa, vrátane jeho syna V. M., na oznámenie, či trvajú na návrhu.

Sťažovatelia na túto výzvu nereagovali a 18. júla 2007 doručili predsedovi okresného súdu

sťažnosť na prieťahy v konaní.

Dňa 17. októbra 2007 bolo nariadené pojednávanie na 20. december 2007.

Právny zástupca sťažovateľov 4. decembra 2007 nahliadol do spisu a založil do spisu

udelené splnomocnenie.

Dňa 18. decembra 2007 právny zástupca sťažovateľov doručil okresnému súdu

podanie, ktorým sa ospravedlnil z účasti na pojednávaní nariadenom na 20. december 2007

z vážnych rodinných dôvodov a žiadal o jeho odročenie.

Na pojednávaní 20. decembra 2007 nedošlo k prerokovaniu veci, okresný súd len

vyhlásil uznesenie o zastavení konania.

Následne okresný súd písomne vyhotovil a doručoval uznesenie o zastavení konania

z 20. decembra 2007, ako aj uznesenie o nepripustení zmeny návrhu z 27. marca 1997,

o ktorom rozhodol ešte na pojednávaní 3. januára 2006.

Na základe odvolania sťažovateľov krajský súd svojím uznesením č. k.

-191 z 9. júna 2008 zrušil uznesenie okresného súdu o zastavení konania

z 20. decembra 2007 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Spis sa nachádzal na krajskom súde

v období od 31. marca 2008 do 30. júna 2008.

Okresný súd 14. októbra 2008 po vrátení veci nariadil pojednávanie na 9. december

2008.

Po doručení sťažnosti sťažovateľov (z 30. októbra 2008) ústavnému súdu bol ďalší

priebeh konania okresného súdu takýto:

Právny zástupca sťažovateľov podaním doručeným okresnému súdu 8. decembra

2008 ospravedlnil svoju neúčasť na pojednávaní z dôvodu práceneschopnosti sťažovateľa

V. M., ktorý trvá na svojej osobnej účasti, a žiadal pojednávanie odročiť. Z uvedeného

dôvodu bolo pojednávanie nariadené na 20. december 2008 odročené na 27. január 2009.

Právny zástupca sťažovateľov ospravedlnil aj svoju neúčasť na ďalšom pojednávaní

nariadenom na 27. január 2009, a to podaním doručeným okresnému súdu 26. januára 2009

z dôvodu pretrvávajúcej práceneschopnosti sťažovateľa V. M., ktorý trvá na svojej osobnej

účasti, a zlého zdravotného stavu ďalšej sťažovateľky. Z uvedeného dôvodu bolo aj

pojednávanie nariadené na 27. január 2009 odročené na 17. marec 2009.

Okresný súd 11. decembra 2008 vyzval právneho zástupcu sťažovateľov na

upresnenie návrhu, a keďže na túto výzvu nereagoval, urgoval ho listom z 10. februára

2009.

Ústavný súd telefonicky zistil z okresného spisu, že pojednávanie 17. marca 2009

bolo odročené na neurčito z dôvodu vyžiadania správy z Katastrálneho úradu v K.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovatelia sa svojou sťažnosťou domáhali vyslovenia porušenia základného práva

podľa , podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne

prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovatelia zároveň namietali aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého

každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote

prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Ústavný súd si

pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov osvojil judikatúru

Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ

ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno

v obsahu týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (, , ).

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa (čo platí, aj pokiaľ ide o dohovoru) vychádza

zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza

osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde

sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty

dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným

spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím

súdu“ (m. m. ).

Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup

v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník

obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z (ďalej len

„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania

postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z , podľa

ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec

bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo

splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť

pre sudcu vyplýva z , podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len

z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda

senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,

a tým aj k porušeniu základného práva podľa a práva podľa

dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (,

, ) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická

zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup

samotného súdu (3). V súlade s judikatúrou ESĽP v rámci prvého kritéria ústavný súd

prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre

sťažovateľa (, ). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd

aj sťažnosť sťažovateľov.

1. Pokiaľ ide o kritérium právna a faktická zložitosť veci, predmetom konania

vedeného okresným súdom je rozhodovanie o návrhu na určenie vlastníckeho práva

k nehnuteľnosti. Predmet tohto súdneho konania nemožno považovať po vecnej stránke za

zložitý, taktiež po právnej stránke je nutné konštatovať, že žiadne skutočnosti nenasvedčujú

zložitosti veci a obdobná agenda tvorí bežnú rozhodovaciu činnosť všeobecných súdov.

2. Správanie účastníkov konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či

v konaní pred okresným súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný

súd pri preskúmaní spisu zistil niekoľko okolností, ktorými sťažovatelia čiastočne prispeli

k prieťahom v konaní okresného súdu, a to neoznámením úmrtia pôvodného navrhovateľa

a právneho predchodcu sťažovateľov okresnému súdu, ako aj neoznámením okruhu jeho

právnych nástupcov v konaní. Túto okolnosť je možné však pripísať len na ťarchu

sťažovateľa V. M., pretože jedine on spomedzi sťažovateľov mal nespornú objektívnu

vedomosť o vedení posudzovaného konania ako zástupca pôvodného navrhovateľa. Taktiež

len tento sťažovateľ bol vyzvaný okresným súdom na poskytnutie súčinnosti pri zisťovaní

okruhu dedičov pôvodného navrhovateľa. Túto však neposkytol a neoznámil okresnému

súdu v lehote desiatich dní po pojednávaní 26. januára 2006 číslo dedičského konania po

pôvodnom navrhovateľovi. Skutočnosť, či ostatní sťažovatelia mali vedomosť o tom, že ich

otec, resp. manžel je v postavení navrhovateľa v predmetnom konaní, nie je možné

objektívne zistiť.

Ďalšou okolnosťou v správaní sťažovateľov, ktorou čiastočne prispeli k predĺženiu

prerokovania ich veci, je nereagovanie na výzvu okresného súdu z 21. júna 2007 (či trvajú

na návrhu, pozn.). Túto výzvu učinil okresný súd po zistení okruhu dedičov a právnych

nástupcov pôvodného navrhovateľa. Išlo o úkon okresného súdu, z ktorého sa sťažovatelia

(okrem V. M.) prvýkrát mohli dozvedieť o vedení posudzovaného konania, ak o ňom do

tohto času nevedeli. Nereagovanie na túto výzvu svedčí o pasivite sťažovateľov vo vzťahu k

posudzovanému konaniu, pričom nemožno akceptovať argumentáciu sťažovateľov, že

takáto výzva okresného súdu nie je „úkonom smerujúcim k riešeniu sporu“. Práve naopak,

za stavu, keď právni nástupcovia pôvodného navrhovateľa ani po viac ako štyroch rokoch

od jeho úmrtia nejavia žiaden záujem o účasť na konaní, sa takýto úkon okresného súdu javí

byť úkonom efektívnym minimálne na preverenie, či dôvodom pasivity sťažovateľov bola

ich nevedomosť o prebiehajúcom spore alebo nezáujem o ďalšie vedenie súdneho konania.

Treťou okolnosťou v správaní účastníkov, ktorá prispela k oddialeniu meritórneho

prerokovania a rozhodnutia veci, boli opakované žiadosti sťažovateľov, resp. ich právneho

zástupcu o odročenie pojednávania nariadeného na 20. december 2007 a po doručení

sťažnosti ústavnému súdu pojednávaní nariadených na 9. december 2008 a 27. január 2009.

Ústavnému súdu neprináleží posudzovať danosť objektívnych dôvodov na takýto postup

právneho zástupcu sťažovateľov. Príčiny nekonania okresného súdu na týchto

pojednávaniach sú objektívne na strane sťažovateľov a nemožno ich pripísať na vrub

okresnému súdu.

3. Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v uvedenom konaní

došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu v predmetnej veci.

Sťažovatelia sa stali účastníkmi konania po smrti pôvodného navrhovateľa

8. decembra 2002, a preto k porušeniu ich označených práv mohlo dôjsť až od tohto

dátumu. Priebeh a neprimerane dlhé trvanie konania (11 rokov), keď sťažovatelia neboli

jeho účastníkmi, preto ústavný súd osobitne neposudzoval. Na túto skutočnosť však

prihliadol pri prísnejšom posudzovaní efektívnosti a rýchlosti konania okresného súdu

v ďalšom období jeho konania v trvaní viac ako 6 rokov bez právoplatného skončenia veci

(od úmrtia pôvodného navrhovateľa 8. decembra 2002 do doručenia sťažnosti ústavnému

súdu 10. novembra 2008 a následné obdobie do rozhodnutia ústavného súdu o sťažnosti).

V konaní okresného súdu možno ustáliť neprimerane dlhé obdobie nečinnosti v čase

medzi podaním odvolania proti uzneseniu okresného súdu o zastavení konania

z 13. septembra 2001 pôvodným navrhovateľom (4. februára 2002) a predložením tohto

odvolania na rozhodnutie krajskému súdu 21. júla 2003 (nečinnosť v trvaní jedného roka

a piatich mesiacov). V tomto období nečinnosti okresného súdu k porušeniu práv

sťažovateľov mohlo dojsť iba od 8. decembra 2002 do 21. júla 2003 (takmer osem

mesiacov, pozn.).

Obdobie po vrátení veci okresnému súdu od 9. septembra 2003 do pojednávania

29. apríla 2004, na ktorom okresný súd prvýkrát získal informáciu o úmrtí pôvodného

navrhovateľa, nemožno hodnotiť ako činnosť súdu vyznačujúcu sa prieťahmi. V tomto

období sa okresný súd neúspešne pokúšal doručovať zásielky (rozhodnutie krajského súdu

a predvolania na dve pojednávania) a zisťoval pobyt sťažovateľa V. M. ešte ako zástupcu

pôvodného navrhovateľa, keďže o jeho úmrtí nemal vedomosť.

Ústavný súd ďalej vyhodnotil postup okresného súdu od získania informácie o úmrtí

pôvodného navrhovateľa (na pojednávaní 29. apríla 2004) do zaslania výzvy sťažovateľom

z 21. júna 2007, t. j. obdobie v trvaní viac ako troch rokov.

Počas tohto obdobia okresný súd vyžiadal úmrtný list pôvodného navrhovateľa

a zisťoval okruh jeho dedičov. Vzhľadom na úkony okresného súdu smerujúce k týmto

zisteniam a ich časovú postupnosť sa javí byť obdobie v trvaní viac ako troch rokov

neprimerane dlhé a činnosť okresného súdu neefektívna. Najmä treba poukázať na to, že

okresný súd až po deviatich mesiacoch od získania informácie o úmrtí pôvodného

navrhovateľa (29. apríla 2004) vyžiadal jeho úmrtný list z príslušnej matriky (21. januára

2005). Napriek zistenému dátumu úmrtia pôvodného navrhovateľa, a tým danú

pravdepodobnosť vedenia dedičského konania tým istým okresným súdom, nepristúpil

okresný súd k zisteniu stavu dedičského konania, a tým aj okruhu dedičov. Namiesto tohto

postupu vo veci nariadil ďalšie dve pojednávania (3. januára 2006 a 26. januára 2006) a na

pojednávaní 26. januára 2006 uložil sťažovateľovi V. M. povinnosť oznámiť spisovú

značku príslušného dedičského konania v lehote desiatich dní. Povinnosť si však tento

sťažovateľ nesplnil. Následne okresný súd až po štyroch mesiacoch (od pojednávania 26.

januára 2006) zisťoval spisovú značku dedičského konania a okruh dedičov (úradný záznam

zo 14. júna 2006), pričom výzvu právnym nástupcom pôvodného navrhovateľa zaslal až 21.

júna 2007, t. j. v období viac ako jedného roka.

Konanie okresného súdu v ďalšom období bolo plynulé a nevyznačovalo sa

prieťahmi (výzva sťažovateľom z 21. júna 2007 a nariadenie pojednávania 17. októbra 2007

na 20. december 2007). Neefektívnu činnosť okresného súdu však možno vidieť

v nedôvodnom zastavení súdneho konania uznesením z 20. decembra 2007, ktoré bolo na

základe odvolania sťažovateľov zrušené uznesením krajského súdu a vec mu bola vrátená

na ďalšie konanie. Po vrátení veci 30. júna 2008 okresný súd 14. októbra 2008 nariadil

pojednávanie na 9. december 2008.

V čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu sa posudzované konanie už

nevyznačovalo prieťahmi.

Charakter neefektívnej činnosti má aj postup okresného súdu pri rozhodovaní

o návrhu pôvodného navrhovateľa na zmenu návrhu z 27. marca 1997. Okresný súd

rozhodol 3. januára 2006 uznesením o nepripustení zmeny návrhu a písomné vyhotovenie

a doručovanie tohto uznesenia realizoval až 20. decembra 2007. Postup okresného súdu ale

vzhľadom na uvedené zisťovanie právnych nástupcov pôvodného navrhovateľa, ako aj ich

postoj k nepripusteniu zmeny návrhu, proti ktorému sa neodvolali, nemohol mať vplyv na

predĺženie konania.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že postupom okresného súdu

v priebehu posudzovaného konania po úmrtí pôvodného navrhovateľa, a už za účasti

sťažovateľov, došlo k zbytočným prieťahom (nečinnosťou okresného súdu v období dlhšom

ako sedem mesiacov, neefektívnou činnosťou pri zisťovaní právnych nástupcov pôvodného

navrhovateľa v trvaní viac ako troch rokov, nedôvodným, a tým neefektívnym zastavením

konania uznesením z 20. decembra 2007).

Ústavný súd preto vyslovil porušenie základného práva sťažovateľov podľa čl. 48

ods. 2 a ich práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa

dohovoru.

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľov na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov podľa okresným súdom, prikázal mu,

aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej

sa nachádzajú sťažovatelia domáhajúci sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

IV.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa ak sa sťažovateľ domáha primeraného

finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho

domáha. Podľa ak ústavný súd rozhodne o priznaní

primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,

je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia

ústavného súdu.

Sťažovatelia vo svojej sťažnosti žiadali aj o priznanie primeraného finančného

zadosťučinenia v sume 510 000 Sk každému zo sťažovateľov z dôvodov psychického

napätia a pocitov sklamania z neprimeranej dĺžky konania.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného

základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý

vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz

na ďalšie konanie bez porušovania základného práva ().

Podľa názoru ústavného súdu prichádza v tomto prípade do úvahy priznanie

primeraného finančného zadosťučinenia.

Pri určení sumy primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal

zo zásad spravodlivosti aplikovaných ESĽP, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie

podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Ústavný súd pri určení sumy primeraného finančného zadosťučinenia prihliadol na

to, že sťažovatelia sa žiadnym spôsobom aktívne nepričinili o to, aby s nimi okresný súd

ako s účastníkmi mohol ďalej konať po úmrtí ich právneho predchodcu. Vzhľadom na

správanie sťažovateľov a ich pasivitu vo vzťahu k prerokovaniu návrhu podaného ešte ich

právnym predchodcom, ako aj vzhľadom na skutočnosť, že v čase doručenia sťažnosti

ústavnému súdu, ako aj v následnom období okresný súd vo veci plynule konal, ústavný súd

považoval priznanie sumy 330 € každému zo sťažovateľov za primerané finančné

zadosťučinenie podľa .

Ústavný súd napokon podľa rozhodol aj

o úhrade trov konania sťažovateľov, ktoré im vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred

ústavným súdom advokátom JUDr. M. S. Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov

konania vychádzal z priemernej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky

za I. polrok v roku 2007, ktorá bola 632,54 € (19 056 Sk). Úhradu priznal za dva úkony

právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia, podanie sťažnosti na súde) v súlade s § 1

ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c), § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhlášky

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách

advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len

„vyhláška“). Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby uskutočnený

v roku 2008 v konaní pred ústavným súdom predstavuje sumu 105,42 € (3 176 Sk)

a hodnota režijného paušálu je 6,34 € (191 Sk). Za spoločné úkony vykonané

pri zastupovaní dvoch a viacerých osôb sa základná sadzba tarifnej odmeny zníži o 20 % na

sumu 84,34 €, t. j. 2 540,80 Sk (§ 13 ods. 3 vyhlášky).

Na základe uvedeného bolo potrebné úhradu trov konania sťažovateľov vyčísliť

ako súčet odmeny za dva úkony právnej služby pre päť osôb vykonané v roku 2008

(10 x 84,34 € = 843,4 €) vrátane režijného paušálu (10 x 6,34 € = 63,4 €) a DPH (19 %

x 906,8 € = 172,69 €). Úhrada trov konania v predmetnej veci vypočítaná podľa platnej

právnej úpravy teda spolu predstavuje sumu 1 079,09 €.

Ústavný súd preto právnemu zástupcovi sťažovateľov priznal úhradu trov konania

v sume 1 079,09.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný uhradiť na účet

právneho zástupcu sťažovateľov ( v spojení s ).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. apríla 2009