Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 96/09
PDF · 249.05 KB
No categories available
III. ÚS 96/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. apríla 2009
predbežne prerokoval sťažnosť Ing. Ľ. J., H., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K.,
pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu
v Prešove sp. zn. 5 Co 200/2008 z 25. novembra 2008 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. Ľ. J. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. marca 2009
doručená sťažnosť Ing. Ľ. J., H. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou
JUDr. I. R., K., pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.
5 Co 200/2008 z 25. novembra 2008.
Z obsahu sťažnosti okrem iného vyplýva:
«Ja som sa žalobou doručenou na Okresný súd v Humennom domáhal vyslovenia
neplatnosti odvolania z funkcie – určenia neplatnosti výpovede, žiadal som, aby súd
„zaviazal žalovaného vyplatiť žalobcovi ušlú mzdu do troch dní od nadobudnutia
právoplatnosti rozsudku“ a žiadal som nahradiť trovy konania. Súd o mojich nárokoch
rozhodoval postupne, vylučujúc nárok uplatnený ako ušlá mzda na samostatné konanie.
Naposledy, pred vynesením rozsudku I. stupňa, ktorý dovolaním navrhujem zrušiť,
rozhodoval Krajský súd v Prešove, ktorý uznesením sp. zn. 4 Co 521/03 – 243 rozsudok
Okresného súdu v Humennom sp. zn. 9 C 1195/2001 zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.
V odôvodnení napadnutého rozsudku okrem iného uviedol, že súd I. stupňa nerozhodol
o mojich mzdových nárokoch. V priebehu konania nasledujúceho po tomto rozhodnutí
Krajského súdu v Prešove som upresnil svoj nárok označený ako „ušlá mzda“ tak, že som
vyčíslil výšku odstupného, ktorú mi má žalovaný uhradiť. Podaním zo dňa 11. 5. 2003
adresovanému Krajskému súdu v Prešove som okrem iného uviedol: „Vzhľadom na znenie
rozsudku Okresného súdu v Humennom č. j. 9 C 782/95–106 zo dňa 29. 6. 1998 na strane 3
ods. 1 a 4, ktorý bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. 4 Co 91/01–161
zo dňa 16. 5. 2001 a skutočnosť, že ani do dnešného dňa žalovaný – M. H. nevyplatil
žalobcovi odstupné podľa zákona č. 195/91 Zb., týmto žiadam krajský súd o určenie výšky
odstupného vrátane úrokov z omeškania“.
Krajský súd v Prešove už citovaným uznesením zo dňa 13. 9. 2004 uviedol, že týmto
podaním som si okrem iného uplatnil voči žalovanému aj nárok na odstupné. S týmto
záverom krajského súdu nemôžem z dôvodov, ktoré uvediem ďalej, súhlasiť. Tento právny
názor a to, že podaním zo dňa 11. 5. 2003 som si uplatnil nárok na odstupné, bol prvýkrát
uplatnený mojim podaním zo dňa 11. 5. 2003, bol prevzatý ako to vyplýva aj z odôvodnenia
napadnutého I. stupňového rozsudku, aj súdom I. stupňa, aj odvolacím súdom.
Pokiaľ súd I. stupňa, aj odvolací súd dospeli k právnemu názoru, že nárok
na odstupné som si uplatnil až podaním zo dňa 11. 5. 2003 a že tento nárok nemožno
zahrnúť pod neurčitý pojem ušlá mzda, ktorý bol uplatnený v žalobe doručenej súdu dňa
11. 7. 1995, po tom napriek tomu, že „o zmene“ môjho návrhu I. stupňový, ani II. stupňový
súd doposiaľ nerozhodol, posúdil môj nárok na odstupné ako taký, ktorý nebol predmetom
pôvodnej žaloby. Takýto postup však O. s. p. však neumožňuje ako to vyplýva z citovaného
ustanovenia § 95. Je teda nesporné, že súdy obidvoch stupňov konali o mojom nároku
na odstupné a došli k záveru, že nárok na odstupné som si v pôvodnej žalobe neuplatňoval,
pričom v konaní nebolo vydané uznesenie, ktorým by takáto zmena bola súdom pripustená.
Uvedený postup súdu, teda konanie o mojom návrhu bez uznesenia o pripustení zmeny
návrhu vylučuje právny záver, ku ktorému došli súdy obidvoch stupňov, že napadnutý
rozsudok je rozsudkom o zmenenom návrhu.
Ako som uviedol už vo svojom odvolaní zo dňa 30. 7. 2007, aj na pojednávaní dňa
25. 1. 2008 pred odvolacím súdom, nárok, ktorý je v súčasnosti predmetom konania,
som uplatnil v procesne nedokonalej forme už vo svojej žalobe zo dňa 10. 7. 1995. Vyššie
citovaný petit tejto žaloby obsahuje nárok na náhradu ušlej mzdy. Takýto nárok však vtedy
platný Zákonník práce, ani iné predpisy vrátane Zákona o mzde 1/1992 Zb. nepoznali.
Tento nárok nebol kvantifikovaný.
Ako vyplýva z vyššie citovaného ustanovenia § 42 ods. 1 – môj návrh bol neúplným
podaním, keďže neobsahoval v citovanej časti petitu určenie, čo sledujem... Predseda
senátu ma ako navrhovateľa mal vyzvať na to, aby sa moje nesprávne, resp. neúplné
podanie opravilo. Mal ma zároveň poučiť o tom, ako mám opravu alebo doplnenie urobiť.
Je nesporné, že v žiadnom štádiu konania som nebol vyzvaný na odstránenie nedostatkov
vád konania.
Pokiaľ odvolací súd zaoberajúci sa otázkou premlčania posúdil so zreteľom
na ustanovenie § 4 ods. 2 Zákona č. 1/1992 Zb. o mzde predmetnú časť petitu mojej žaloby
tak, že je vylúčené, aby som sa domáhal odstupného, keďže Zákon č. 1/1992 Zb. výslovne
stanovuje, že odstupné nemožno považovať za mzdu, v tejto súvislosti poukazujem na to,
že ja som sa už so zreteľom na okolnosti, za ktorých bola podaná žaloba, nemohol domáhať
mzdy podľa ustanovenia § 4 ods. 2 Zákona č. 1/1992 Zb...
V čase podania žaloby som však ja žiadnu prácu pre žalovaného nevykonával,
ako je to zrejmé zo samotnej žaloby a preto označenie ušlá mzda nevypovedá nič
o charaktere mnou uplatňovaného nároku so zreteľom na odvolacím súdom zdôraznené
znenie § 4 ods. 1 Zákona č. 1/1992 Zb...
Výkladom, ktorý si osvojil krajský súd teda nemožno identifikovať, aký nárok som si
v skutočnosti v žalobe uplatnil...
Ako už bolo vyššie uvedené, moje tvrdenie o tom, že predmetom môjho návrhu bolo
aj odstupné, nie je v rozpore s jazykovým prejavom, keďže jazykový prejav použitý v žalobe
je natoľko nezrozumiteľný, že nemôže byť v rozpore s mojim tvrdením o tom, že išlo o nárok
na odstupné...
Tým, že súd I. stupňa mi neumožnil ako účastníkovi konania odstrániť vady mojej
žaloby a namiesto takéhoto predpísaného postupu vykladal moju žalobu spôsobom, ktorý
je v rozpore s mojou vôľou, napriek tomu, že mne ustanovenie § 43 O. s. p. dáva právo
nesprávne alebo neúplné podanie opraviť, odňal mi možnosť konať pred súdom, ktorú
mi ustanovenie § 43 O. s. p. priznáva.
Tým, že I. stupňový, aj odvolací súd rozhodovali o mojom nezmenenom nároku ako
o odstupnom, nárok na ktoré podľa nich nebol uplatnený v žalobe, pričom zmenu návrhu
nepripustili tým, že súd I. stupňa ma nevyzval na odstránenie nedostatkov vád podania,
ale spolu so súdom odvolacím vykladali môj právny úkon v rozpore s mojou vôľou, porušili
zásady spravodlivého súdneho konania, ako aj moje právo konať pred súdom zákonom
ustanoveným spôsobom, ktorému zodpovedá taký postup súdu, ktorý rešpektuje platné
ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, ktorý upravuje spôsob a medze práva
zakotveného v článku 46 ods. 1 Ústavy SR.»
Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd v náleze
vyslovil:
„Právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie zakotvené v článku 6 ods. 1
Dohovoru a právo domáhať sa zákonom ustanoveným spôsobom svojho práva na súde
Slovenskej republiky podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, bolo rozsudkom Krajského súdu
v Prešove sp. zn. 5 Co 200/2008 z 25. 11. 2008 porušené.
Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Krajskému súdu v Prešove pokračovať
v porušovaní namietaných právach sťažovateľa.
Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn.
5 Co 200/2008 zo dňa 25. 11. 2008 a vracia mu vec na ďalšie konanie.
Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi finančné zadosťučinenie
vo výške 3 320 Eur/100 018,32 Skk.
Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu
(sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností,
ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý
je zjavne neopodstatnený.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
Ústavný súd zistil, že podstatou námietok sťažovateľa boli tvrdenia o porušení
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
napadnutým rozsudkom krajského súdu z dôvodu, že tento súd potvrdil rozsudok
Okresného súdu Humenné (ďalej len „okresný súd“) č. k. 9 C 32/2006-337 z 10. júna 2008
o zamietnutí jeho návrhu „o náhradu odstupného“ nerešpektujúc prejav jeho vôle
obsiahnutý ešte v žalobe podanej okresnému súdu 10. júla 1995, jeho právo o tom,
že mal byť vyzvaný na odstránenie nedostatkov označeného podania, ako aj z dôvodu,
že krajský súd nerešpektoval príslušné ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku
pojednávajúce o tom, že o návrhu na zmenu petitu je potrebné rozhodnúť. Podľa názoru
sťažovateľa krajský súd nevyložil obsah jeho pôvodnej žaloby ako nárok na odstupné,
aj keď podľa jeho tvrdenia to bolo prejavom jeho vôle, neprihliadol na to, že tým,
že v priebehu konania nebol vyzvaný na odstránenie tohto nedostatku podania, mu bola
odňatá možnosť konať pred súdom zákonom ustanoveným spôsobom a napokon podľa
názoru sťažovateľa krajský súd sa uspokojil so stavom, že ak podľa skoršieho tvrdenia
súdov rozhodujúcich v danej veci nárok na „náhradu odstupného“ uplatnil až podaním
z 11. mája 2003, o pripustení alebo nepripustení zmeny návrhu nebolo dosiaľ rozhodnuté.
Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa, že hoci okresný súd a krajský súd tvrdili,
že nárok na náhradu odstupného si neuplatnil v pôvodnej žalobe, ale až podaním z 11. mája
2003, o pripustení alebo nepripustení takejto zmeny návrhu nebolo dosiaľ rozhodnuté,
ústavný súd uvádza, že v tejto časti považuje sťažnosť za podanú oneskorene.
Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch
mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom
zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ
mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.
Pozornosti ústavného súdu neušlo zistenie, čo napokon vyplýva zo samotných
tvrdení sťažovateľa, ako aj z obsahu rozsudku okresného súdu č. k. 9 C 32/2006-337
z 10. júna 2008, že až podaním sťažovateľa z 11. mája 2003 sa vo veci konajúce súdy
zaoberali jeho návrhom ako nárokom na odstupné. Táto skutočnosť bola sťažovateľovi
známa už z uznesenia krajského súdu sp. zn. 4 Co 521/2003 z 13. septembra 2004.
Pritom túto námietku sťažovateľ predostrel až v sťažnosti podanej ústavnému súdu
smerujúcej proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 5 Co 200/2008 z 25. novembra 2008,
hoci mu nič nebránilo v tom, aby ju uplatnil v lehote dvoch mesiacov od kvalifikovanej
právnej skutočnosti, teda od doručenia uznesenia krajského súdu z 13. septembra 2004
presne tak, ako to vyžaduje § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy sťažnosť nemožno považovať za časovo neobmedzený
právny prostriedok ochrany ústavnosti. Jednou zo zákonných podmienok na prijatie
sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej
v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, teda v lehote dvoch mesiacov od kvalifikovanej
právnej skutočnosti (IV. ÚS 14/03, II. ÚS 246/06, III. ÚS 187/06, III. ÚS 143/07).
Keďže zmeškanie lehoty na podanie sťažnosti ústavnému súdu nemožno odpustiť,
ústavný súd dospel k záveru, že sťažnosť v tejto časti je potrebné pokladať za sťažnosť,
ktorá nebola podaná v zákonom ustanovenej lehote, a preto ju už na predbežnom
prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol z dôvodu, že bola podaná
oneskorene (obdobne napr. III. ÚS 143/07, III. ÚS 297/08).
S prihliadnutím na uvedené sa natíska otázka, či v prípade, ak by krajský súd
rozhodol v súlade s očakávaniami sťažovateľa, by tento namietal, že o pripustení alebo
nepripustení zmeny jeho návrhu nebolo rozhodnuté. Táto otázka je akiste logická, keďže
sťažovateľ námietku spojenú so zmenou jeho návrhu predostrel až v súčasnej dobe, hoci
o nerozhodnutí o zmene svojho návrhu vedel už z uznesenia krajského súdu z 13. septembra
2004. Sťažovateľ si bol teda vedomý toho, že jeho nárok na odstupné bol takto
kvalifikovaný až na základe jeho podania z 11. mája 2003. V týchto súvislostiach je zároveň
otázne, v akom svetle je potrebné vnímať sťažovateľovo hľadanie spravodlivosti.
Vo zvyšnej časti sťažnosti sťažovateľ tvrdil, že aj napriek tomu, že súdy nesprávne
vykladali prejav jeho vôle vyplývajúci zo žaloby z 10. júla 1995, čo podľa jeho názoru malo
byť odstránené výzvou na odstránenie nedostatkov podania, krajský súd potvrdil
prvostupňové rozhodnutie o zmietnutí jeho návrhu „o náhradu odstupného“. Ústavný súd
zastáva názor, že sťažnosť v tejto časti treba odmietnuť z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Z relevantnej časti napadnutého rozsudku krajského súdu totiž vyplýva:
«Keďže zo strany žalovaného vo vzťahu k uplatnenému nároku žalobcu (odstupného)
bola vznesená námietka premlčania, odvolací súd mal za to, že v danom konaní je potrebné
najprv ujasniť, či žalobca uplatnil nárok na odstupné včas alebo nie. Zaoberal sa aj tým,
či možno pod nárok, ktorý žalobca prezentoval v prvotnej žalobe zo dňa 11. 7. 1995 ako
nárok na úhradu ušlej mzdy subsidovať aj nárok, ktorý uplatni! neskôr v priebehu konania
vo vzťahu k odstupnému.
Podľa ust. § 263 ods. 1 Zákonníka práce, platného v tom čase, ak nie je v tomto
zákonníku ustanovené inak, je lehota na uplatnenie peňažných nárokov 3 roky.
Podľa ust. § 1 zákona č. 195/1991 Zb., tento zákon sa vzťahuje na pracovníkov
organizácie, u ktorých dochádza pri organizačných zmenách alebo racionalizačných
opatreniach k rozviazaniu pracovného pomeru výpoveďou danou organizáciou z dôvodov
ustanovených v § 46 ods. 1 písm. a) až c) Zákonníka práce, alebo dohodou z tých istých
dôvodov a na ženy, u ktorých dochádza k rozviazaniu pracovného pomeru v dôsledku
uplatnenia zákazu niektorých prác pre ženy (ďalej len uvoľňovanie pracovníkov).
Podľa ust. § 3 ods. 1, 3 zákona č. 195/1991 Zb., - uvoľňovanému pracovníkovi
prislúcha odstupné ako jednorázový príspevok vo výške 2-násobku priemerného zárobku
zisteného u neho podľa pracovnoprávnych predpisov na podklade pred skončením
pracovného pomeru. Odstupné vypláca organizácia po skončení pracovného pomeru
v najbližšom výplatnom termíne určenom organizácií pre výplatu mzdy, pokiaľ
sa organizácia nedohodne s uvoľňovaním pracovníkov na výplate odstupného v deň
skončenia pracovného pomeru alebo na neskoršom termíne výplaty.
Poskytovanie odstupného upravoval zákon č. 195/1991 Zb. o odstupnom pri skončení
pracovného pomeru. Ten stanovil, že odstupné sa poskytuje zamestnancom, u ktorých došlo
pri organizačných zmenách k rozviazaniu pracovného pomeru, výpoveďou zo strany
zamestnávateľa z dôvodov uvedených v ust. § 46 ods. 1 písm. a) až c) Zákonníka práce,
alebo dohodou o rozviazaní pracovného pomeru uzavretou z tých istých dôvodov a ženám,
u ktorých dochádzalo k rozviazaniu pracovného pomeru v dôsledku uplatnenia zákazu
niektorých prác a pracovísk pre ženy. Výška odstupného tak bola stanovená zákonom
o odstupnom, ako finančná satisfakcia pre zamestnanca. Výšku odstupného pri skončení
pracovného pomeru zákon stanovoval na 2-násobok priemerného mesačného zárobku
u zamestnanca, pričom v kolektívnych zmluvách bolo možné výšku odstupného zvýšiť o
ďalší 3-násobok priemerného mesačného zárobku zamestnanca.
Pojem mzdy upravoval zákon č. 1/1992 Zb., ktorý v porovnaní s ust. § 111 Zákonníka
práce v tom čase platného, bol vymedzený podstatne širšie.
Ustanovenie § 4 ods. 2 zákona č 1/1992 Zb. charakterizuje mzdu ako peňažné
plnenie alebo plnenie peňažnej hodnoty poskytované zamestnávateľom zamestnancovi za
prácu.
Toto ustanovenie zároveň výslovne zakotvuje, ktoré plnenia nemožno považovať
za mzdu. Ide o tzv. negatívne vymedzenie pojmu mzdy. Sú nimi plnenia poskytované podľa
osobitných predpisov v súvislosti so zamestnaním, najmä náhrady mzdy, odstupné, cestovné
náhrady, výnosy z kapitálových podielov a odmena za pracovnú pohotovosť. Pritom nejde
o taxatívny ale len príkladmo uvedený výpočet.
Z takto ustáleného gramatického výkladu definície mzdy podľa názoru odvolacieho
súdu vyplýva, že nárok na odstupné nebol súčasťou žaloby o náhradu ušlej mzdy. Zákonník
práce, v tom čase platný, termín „ušlá mzda“ ani nepoznal. Poznal všeobecnú
charakteristiku mzdy uvedenú v § 111 Zákonníka práce a definíciu mzdy podľa zákona
č. 1/1992 Zb. Preto bolo dôvodné konštatovať, že nárok žalobcu na výplatu odstupného
nemohol byť súčasťou žaloby zo dňa 11. 7. 1995, ktorou sa okrem iného domáhal,
aby žalovaný bol zaviazaný mu nahradiť ušlú mzdu ako aj trovy konania.
Ak teda nebol súčasťou tejto žaloby, správne sa prvostupňový súd zaoberal tým, kedy
prvýkrát žalobca tento nárok uplatnil. Z vykonaného dokazovania prvostupňovým súdom
vyplýva, že žalobca prvýkrát podaním zo dňa 11. 5. 2003 doručeným Krajskému súdu
v Prešove dňa 13. 5. 2003 žiadal o určenie - vyplatenie odstupného, vrátane úrokov
z omeškania.
Podľa § 262 ods. 1 Zákonníka práce, v tom čase platného, lehota začína plynúť
odo dňa, keď sa právo mohlo uplatniť po prvýkrát.
Právo sa môže po prvýkrát uplatniť vtedy, keď mohlo byť najskôr uplatnené voči
druhému účastníkovi. Moment, kedy sa právo mohlo po prvýkrát uplatniť je ustanovený
Zákonníkom práce, iným právnym predpisom, kolektívnou zmluvou alebo dohodou
účastníkov.
Lehota začína plynúť odo dňa keď právo spravidla bolo možné uplatniť na súde.
Je to deň, kedy nastala splatnosť dlhu na strane povinného účastníka.
V danom prípade nárok - výplata odstupného, prislúcha uvoľnenému zamestnancovi
po skončení pracovného pomeru v najbližšom výplatnom termíne určenom organizáciou
pre výplatu mzdy.
Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že najbližší výplatný
termín pre žalobcu na výplatu odstupného bol v mesiaci jún 1995 a po uplynutí tohto
mesiaca začala plynúť žalobcovi 3-ročná premlčacia lehota na uplatnenie nároku
odstupného, ktorá uplynula v mesiaci jún 1998. Keďže žalobca nárok na výplatu
odstupného uplatnil až po uplynutí tejto lehoty, bolo dôvodné konštatovať, že uplatnil nárok
po uplynutí premlčacej lehoty.
Preto s ohľadom na hospodárnosť konania, už nebolo potrebné, aby odvolací súd
sa zaoberal vecou samou.
K odvolaním námietkam odvolateľa, že jeho nárok bol uplatnený včas,
ale bol uplatnený v nedokonalej procesnej forme a bolo povinnosťou súdu vyzvať
ho na odstránenie nedostatkov jeho podania odvolací súd dodáva. Odstupné je osobitným
nárokom uplatňovaným na základe osobitného predpisu a nespadá do nárokov týkajúcich
sa mzdy. Preto nemohol a nemal prvostupňový súd vyzývať žalobcu na odstránenie
nedostatkov jeho podania. Išlo by o poučenie týkajúce sa hmotného práva nie procesného.
Žalobcom bolo zreteľne prezentované, že si uplatňuje iba nárok na náhradu mzdy
a až neskôr v priebehu konania si uplatnil aj nárok na odstupné.»
V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu
pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným
právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom
do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí
relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo
slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť
sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 218/07).
Ústavný súd v prípadoch, keď sa zaoberal možným porušením základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (i práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) vyslovil, že právo
na spravodlivý súdny proces neznamená právo na to, aby bol účastník konania
pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami,
resp. s jeho právnymi názormi. Z opačného pohľadu možno povedať, že neúspech v súdnom
konaní nemožno považovať za porušenie základného práva. Je v právomoci
všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny
a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá dôvod doň zasahovať (obdobne
napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 67/06, III. ÚS 59/09).
Ako vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozsudku, odvolací súd v ňom zreteľne
prezentoval svoje názory odvolávajúc sa na príslušné zákonné ustanovenia účinné
v relevantnom čase, teda Zákonník práce, zákon č. 195/1991 Zb. o odstupnom
poskytovanom pri skončení pracovného pomeru a zákon č. 1/1992 Zb. o mzde, odmene
za pracovnú pohotovosť a o priemernom zárobku. Sťažovateľovi ozrejmil, aké úvahy
ho viedli k presvedčeniu, že súčasťou jeho žaloby z 10. júla 1995 nemohol byť nárok
na odstupné, a poukázal na to, že vzhľadom na vznesenú námietku premlčania žalovaným
premlčacia doba na uplatnenie daného nároku uplynula v mesiaci jún 1998. Okrem toho
krajský súd reagoval aj na námietku sťažovateľa, že nárok na odstupné bol uplatnený včas,
ale v nedokonalej forme, a že bolo povinnosťou okresného súdu vyzvať ho na odstránenie
tohto nedostatku podania. V tejto súvislosti odvolací súd konštatoval, že charakter
odstupného a právna úprava jeho nárokov je odlišná od nárokov týkajúcich sa mzdy, a preto
nebolo potrebné sťažovateľa vyzývať na doplnenie podania, pretože by išlo o výzvu
a poučenie súvisiace s hmotnoprávnym nárokom, a nie o poučenie, ako treba odstrániť
procesné a formálne nedostatky podania. S uvedenými tvrdeniami krajského súdu
sa napokon stotožnil aj ústavný súd, ktorý k uvedenému dodáva, že nemožno očakávať
od všeobecného súdu, aby v istých medzerách suploval požiadavky účastníka konania tým,
že výzvou na odstránenie nedostatkov podania by mu odkryl obzor o možnosti uplatnenia
aj iného hmotnoprávneho nároku, než aký vyplýva z podaného návrhu.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd zastáva názor, že z hľadiska sťažovateľom
nastolených námietok je potrebné závery krajského súdu považovať za ústavne
akceptovateľné a zlučiteľné s obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to,
že obsahom základného práva na súdnu ochranu nie je právo na rozhodnutie v súlade
s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne
napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný
súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu
jej zjavnej neopodstatnenosti.
Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu
zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa v nej nastolenými.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. apríla 2009