Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 96/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. apríla 2009

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. Ľ. J., H., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K.,

pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu

v Prešove sp. zn. z 25. novembra 2008 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. Ľ. J. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. marca 2009

doručená sťažnosť Ing. Ľ. J., H. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou

JUDr. I. R., K., pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „“) a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 25. novembra 2008.

Z obsahu sťažnosti okrem iného vyplýva:

«Ja som sa žalobou doručenou na Okresný súd v Humennom domáhal vyslovenia

neplatnosti odvolania z funkcie – určenia neplatnosti výpovede, žiadal som, aby súd

„zaviazal žalovaného vyplatiť žalobcovi ušlú mzdu do troch dní od nadobudnutia

právoplatnosti rozsudku“ a žiadal som nahradiť trovy konania. Súd o mojich nárokoch

rozhodoval postupne, vylučujúc nárok uplatnený ako ušlá mzda na samostatné konanie.

Naposledy, pred vynesením rozsudku I. stupňa, ktorý dovolaním navrhujem zrušiť,

rozhodoval Krajský súd v Prešove, ktorý uznesením sp. zn. – 243 rozsudok

Okresného súdu v Humennom sp. zn. zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

V odôvodnení napadnutého rozsudku okrem iného uviedol, že súd I. stupňa nerozhodol

o mojich mzdových nárokoch. V priebehu konania nasledujúceho po tomto rozhodnutí

Krajského súdu v Prešove som upresnil svoj nárok označený ako „ušlá mzda“ tak, že som

vyčíslil výšku odstupného, ktorú mi má žalovaný uhradiť. Podaním zo dňa 11. 5. 2003

adresovanému Krajskému súdu v Prešove som okrem iného uviedol: „Vzhľadom na znenie

rozsudku Okresného súdu v Humennom č. j. 9 C 782/95–106 zo dňa 29. 6. 1998 na strane 3

ods. 1 a 4, ktorý bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. 4 Co 91/01–161

zo dňa 16. 5. 2001 a skutočnosť, že ani do dnešného dňa žalovaný – M. H. nevyplatil

žalobcovi odstupné podľa zákona č. 195/91 Zb., týmto žiadam krajský súd o určenie výšky

odstupného vrátane úrokov z omeškania“.

Krajský súd v Prešove už citovaným uznesením zo dňa 13. 9. 2004 uviedol, že týmto

podaním som si okrem iného uplatnil voči žalovanému aj nárok na odstupné. S týmto

záverom krajského súdu nemôžem z dôvodov, ktoré uvediem ďalej, súhlasiť. Tento právny

názor a to, že podaním zo dňa 11. 5. 2003 som si uplatnil nárok na odstupné, bol prvýkrát

uplatnený mojim podaním zo dňa 11. 5. 2003, bol prevzatý ako to vyplýva aj z odôvodnenia

napadnutého I. stupňového rozsudku, aj súdom I. stupňa, aj odvolacím súdom.

Pokiaľ súd I. stupňa, aj odvolací súd dospeli k právnemu názoru, že nárok

na odstupné som si uplatnil až podaním zo dňa 11. 5. 2003 a že tento nárok nemožno

zahrnúť pod neurčitý pojem ušlá mzda, ktorý bol uplatnený v žalobe doručenej súdu dňa

11. 7. 1995, po tom napriek tomu, že „o zmene“ môjho návrhu I. stupňový, ani II. stupňový

súd doposiaľ nerozhodol, posúdil môj nárok na odstupné ako taký, ktorý nebol predmetom

pôvodnej žaloby. Takýto postup však však neumožňuje ako to vyplýva z citovaného

ustanovenia § 95. Je teda nesporné, že súdy obidvoch stupňov konali o mojom nároku

na odstupné a došli k záveru, že nárok na odstupné som si v pôvodnej žalobe neuplatňoval,

pričom v konaní nebolo vydané uznesenie, ktorým by takáto zmena bola súdom pripustená.

Uvedený postup súdu, teda konanie o mojom návrhu bez uznesenia o pripustení zmeny

návrhu vylučuje právny záver, ku ktorému došli súdy obidvoch stupňov, že napadnutý

rozsudok je rozsudkom o zmenenom návrhu.

Ako som uviedol už vo svojom odvolaní zo dňa 30. 7. 2007, aj na pojednávaní dňa

25. 1. 2008 pred odvolacím súdom, nárok, ktorý je v súčasnosti predmetom konania,

som uplatnil v procesne nedokonalej forme už vo svojej žalobe zo dňa 10. 7. 1995. Vyššie

citovaný petit tejto žaloby obsahuje nárok na náhradu ušlej mzdy. Takýto nárok však vtedy

platný , ani iné predpisy vrátane Zákona o mzde nepoznali.

Tento nárok nebol kvantifikovaný.

Ako vyplýva z vyššie citovaného ustanovenia § 42 ods. 1 – môj návrh bol neúplným

podaním, keďže neobsahoval v citovanej časti petitu určenie, čo sledujem... Predseda

senátu ma ako navrhovateľa mal vyzvať na to, aby sa moje nesprávne, resp. neúplné

podanie opravilo. Mal ma zároveň poučiť o tom, ako mám opravu alebo doplnenie urobiť.

Je nesporné, že v žiadnom štádiu konania som nebol vyzvaný na odstránenie nedostatkov

vád konania.

Pokiaľ odvolací súd zaoberajúci sa otázkou premlčania posúdil so zreteľom

na ustanovenie o mzde predmetnú časť petitu mojej žaloby

tak, že je vylúčené, aby som sa domáhal odstupného, keďže výslovne

stanovuje, že odstupné nemožno považovať za mzdu, v tejto súvislosti poukazujem na to,

že ja som sa už so zreteľom na okolnosti, za ktorých bola podaná žaloba, nemohol domáhať

mzdy podľa ustanovenia ..

V čase podania žaloby som však ja žiadnu prácu pre žalovaného nevykonával,

ako je to zrejmé zo samotnej žaloby a preto označenie ušlá mzda nevypovedá nič

o charaktere mnou uplatňovaného nároku so zreteľom na odvolacím súdom zdôraznené

znenie ..

Výkladom, ktorý si osvojil krajský súd teda nemožno identifikovať, aký nárok som si

v skutočnosti v žalobe uplatnil...

Ako už bolo vyššie uvedené, moje tvrdenie o tom, že predmetom môjho návrhu bolo

aj odstupné, nie je v rozpore s jazykovým prejavom, keďže jazykový prejav použitý v žalobe

je natoľko nezrozumiteľný, že nemôže byť v rozpore s mojim tvrdením o tom, že išlo o nárok

na odstupné...

Tým, že súd I. stupňa mi neumožnil ako účastníkovi konania odstrániť vady mojej

žaloby a namiesto takéhoto predpísaného postupu vykladal moju žalobu spôsobom, ktorý

je v rozpore s mojou vôľou, napriek tomu, že mne ustanovenie dáva právo

nesprávne alebo neúplné podanie opraviť, odňal mi možnosť konať pred súdom, ktorú

mi ustanovenie priznáva.

Tým, že I. stupňový, aj odvolací súd rozhodovali o mojom nezmenenom nároku ako

o odstupnom, nárok na ktoré podľa nich nebol uplatnený v žalobe, pričom zmenu návrhu

nepripustili tým, že súd I. stupňa ma nevyzval na odstránenie nedostatkov vád podania,

ale spolu so súdom odvolacím vykladali môj právny úkon v rozpore s mojou vôľou, porušili

zásady spravodlivého súdneho konania, ako aj moje právo konať pred súdom zákonom

ustanoveným spôsobom, ktorému zodpovedá taký postup súdu, ktorý rešpektuje platné

ustanovenia , ktorý upravuje spôsob a medze práva

zakotveného v článku 46 ods. 1 SR.»

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd v náleze

vyslovil:

„Právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie zakotvené v článku 6 ods. 1

Dohovoru a právo domáhať sa zákonom ustanoveným spôsobom svojho práva na súde

Slovenskej republiky podľa SR, bolo rozsudkom Krajského súdu

v Prešove sp. zn. z 25. 11. 2008 porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Krajskému súdu v Prešove pokračovať

v porušovaní namietaných právach sťažovateľa.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn.

zo dňa 25. 11. 2008 a vracia mu vec na ďalšie konanie.

Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi finančné zadosťučinenie

vo výške 3 320 Eur/100 018,32 Skk.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(sťažnosti) podľa ustanovenia až vrátane okolností,

ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý

je zjavne neopodstatnený.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný súd zistil, že podstatou námietok sťažovateľa boli tvrdenia o porušení

základného práva podľa a práva podľa dohovoru

napadnutým rozsudkom krajského súdu z dôvodu, že tento súd potvrdil rozsudok

Okresného súdu Humenné (ďalej len „okresný súd“) č. k. -337 z 10. júna 2008

o zamietnutí jeho návrhu „o náhradu odstupného“ nerešpektujúc prejav jeho vôle

obsiahnutý ešte v žalobe podanej okresnému súdu 10. júla 1995, jeho právo o tom,

že mal byť vyzvaný na odstránenie nedostatkov označeného podania, ako aj z dôvodu,

že krajský súd nerešpektoval príslušné ustanovenia

pojednávajúce o tom, že o návrhu na zmenu petitu je potrebné rozhodnúť. Podľa názoru

sťažovateľa krajský súd nevyložil obsah jeho pôvodnej žaloby ako nárok na odstupné,

aj keď podľa jeho tvrdenia to bolo prejavom jeho vôle, neprihliadol na to, že tým,

že v priebehu konania nebol vyzvaný na odstránenie tohto nedostatku podania, mu bola

odňatá možnosť konať pred súdom zákonom ustanoveným spôsobom a napokon podľa

názoru sťažovateľa krajský súd sa uspokojil so stavom, že ak podľa skoršieho tvrdenia

súdov rozhodujúcich v danej veci nárok na „náhradu odstupného“ uplatnil až podaním

z 11. mája 2003, o pripustení alebo nepripustení zmeny návrhu nebolo dosiaľ rozhodnuté.

Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa, že hoci okresný súd a krajský súd tvrdili,

že nárok na náhradu odstupného si neuplatnil v pôvodnej žalobe, ale až podaním z 11. mája

2003, o pripustení alebo nepripustení takejto zmeny návrhu nebolo dosiaľ rozhodnuté,

ústavný súd uvádza, že v tejto časti považuje sťažnosť za podanú oneskorene.

Podľa sťažnosť možno podať v lehote dvoch

mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom

zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Pozornosti ústavného súdu neušlo zistenie, čo napokon vyplýva zo samotných

tvrdení sťažovateľa, ako aj z obsahu rozsudku okresného súdu č. k. -337

z 10. júna 2008, že až podaním sťažovateľa z 11. mája 2003 sa vo veci konajúce súdy

zaoberali jeho návrhom ako nárokom na odstupné. Táto skutočnosť bola sťažovateľovi

známa už z uznesenia krajského súdu sp. zn. z 13. septembra 2004.

Pritom túto námietku sťažovateľ predostrel až v sťažnosti podanej ústavnému súdu

smerujúcej proti rozsudku krajského súdu sp. zn. z 25. novembra 2008,

hoci mu nič nebránilo v tom, aby ju uplatnil v lehote dvoch mesiacov od kvalifikovanej

právnej skutočnosti, teda od doručenia uznesenia krajského súdu z 13. septembra 2004

presne tak, ako to vyžaduje .

Podľa sťažnosť nemožno považovať za časovo neobmedzený

právny prostriedok ochrany ústavnosti. Jednou zo zákonných podmienok na prijatie

sťažnosti podľa na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej

v , teda v lehote dvoch mesiacov od kvalifikovanej

právnej skutočnosti (, , , ).

Keďže zmeškanie lehoty na podanie sťažnosti ústavnému súdu nemožno odpustiť,

ústavný súd dospel k záveru, že sťažnosť v tejto časti je potrebné pokladať za sťažnosť,

ktorá nebola podaná v zákonom ustanovenej lehote, a preto ju už na predbežnom

prerokovaní podľa odmietol z dôvodu, že bola podaná

oneskorene (obdobne napr. , ).

S prihliadnutím na uvedené sa natíska otázka, či v prípade, ak by krajský súd

rozhodol v súlade s očakávaniami sťažovateľa, by tento namietal, že o pripustení alebo

nepripustení zmeny jeho návrhu nebolo rozhodnuté. Táto otázka je akiste logická, keďže

sťažovateľ námietku spojenú so zmenou jeho návrhu predostrel až v súčasnej dobe, hoci

o nerozhodnutí o zmene svojho návrhu vedel už z uznesenia krajského súdu z 13. septembra

2004. Sťažovateľ si bol teda vedomý toho, že jeho nárok na odstupné bol takto

kvalifikovaný až na základe jeho podania z 11. mája 2003. V týchto súvislostiach je zároveň

otázne, v akom svetle je potrebné vnímať sťažovateľovo hľadanie spravodlivosti.

Vo zvyšnej časti sťažnosti sťažovateľ tvrdil, že aj napriek tomu, že súdy nesprávne

vykladali prejav jeho vôle vyplývajúci zo žaloby z 10. júla 1995, čo podľa jeho názoru malo

byť odstránené výzvou na odstránenie nedostatkov podania, krajský súd potvrdil

prvostupňové rozhodnutie o zmietnutí jeho návrhu „o náhradu odstupného“. Ústavný súd

zastáva názor, že sťažnosť v tejto časti treba odmietnuť z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Z relevantnej časti napadnutého rozsudku krajského súdu totiž vyplýva:

«Keďže zo strany žalovaného vo vzťahu k uplatnenému nároku žalobcu (odstupného)

bola vznesená námietka premlčania, odvolací súd mal za to, že v danom konaní je potrebné

najprv ujasniť, či žalobca uplatnil nárok na odstupné včas alebo nie. Zaoberal sa aj tým,

či možno pod nárok, ktorý žalobca prezentoval v prvotnej žalobe zo dňa 11. 7. 1995 ako

nárok na úhradu ušlej mzdy subsidovať aj nárok, ktorý uplatni! neskôr v priebehu konania

vo vzťahu k odstupnému.

Podľa ust. , platného v tom čase, ak nie je v tomto

zákonníku ustanovené inak, je lehota na uplatnenie peňažných nárokov 3 roky.

Podľa ust. , tento zákon sa vzťahuje na pracovníkov

organizácie, u ktorých dochádza pri organizačných zmenách alebo racionalizačných

opatreniach k rozviazaniu pracovného pomeru výpoveďou danou organizáciou z dôvodov

ustanovených v až c) , alebo dohodou z tých istých

dôvodov a na ženy, u ktorých dochádza k rozviazaniu pracovného pomeru v dôsledku

uplatnenia zákazu niektorých prác pre ženy (ďalej len uvoľňovanie pracovníkov).

Podľa ust. , , - uvoľňovanému pracovníkovi

prislúcha odstupné ako jednorázový príspevok vo výške 2-násobku priemerného zárobku

zisteného u neho podľa pracovnoprávnych predpisov na podklade pred skončením

pracovného pomeru. Odstupné vypláca organizácia po skončení pracovného pomeru

v najbližšom výplatnom termíne určenom organizácií pre výplatu mzdy, pokiaľ

sa organizácia nedohodne s uvoľňovaním pracovníkov na výplate odstupného v deň

skončenia pracovného pomeru alebo na neskoršom termíne výplaty.

Poskytovanie odstupného upravoval o odstupnom pri skončení

pracovného pomeru. Ten stanovil, že odstupné sa poskytuje zamestnancom, u ktorých došlo

pri organizačných zmenách k rozviazaniu pracovného pomeru, výpoveďou zo strany

zamestnávateľa z dôvodov uvedených v ust. až c) ,

alebo dohodou o rozviazaní pracovného pomeru uzavretou z tých istých dôvodov a ženám,

u ktorých dochádzalo k rozviazaniu pracovného pomeru v dôsledku uplatnenia zákazu

niektorých prác a pracovísk pre ženy. Výška odstupného tak bola stanovená zákonom

o odstupnom, ako finančná satisfakcia pre zamestnanca. Výšku odstupného pri skončení

pracovného pomeru zákon stanovoval na 2-násobok priemerného mesačného zárobku

u zamestnanca, pričom v kolektívnych zmluvách bolo možné výšku odstupného zvýšiť o

ďalší 3-násobok priemerného mesačného zárobku zamestnanca.

Pojem mzdy upravoval , ktorý v porovnaní s ust. Zákonníka

práce v tom čase platného, bol vymedzený podstatne širšie.

Ustanovenie zákona č charakterizuje mzdu ako peňažné

plnenie alebo plnenie peňažnej hodnoty poskytované zamestnávateľom zamestnancovi za

prácu.

Toto ustanovenie zároveň výslovne zakotvuje, ktoré plnenia nemožno považovať

za mzdu. Ide o tzv. negatívne vymedzenie pojmu mzdy. Sú nimi plnenia poskytované podľa

osobitných predpisov v súvislosti so zamestnaním, najmä náhrady mzdy, odstupné, cestovné

náhrady, výnosy z kapitálových podielov a odmena za pracovnú pohotovosť. Pritom nejde

o taxatívny ale len príkladmo uvedený výpočet.

Z takto ustáleného gramatického výkladu definície mzdy podľa názoru odvolacieho

súdu vyplýva, že nárok na odstupné nebol súčasťou žaloby o náhradu ušlej mzdy. Zákonník

práce, v tom čase platný, termín „ušlá mzda“ ani nepoznal. Poznal všeobecnú

charakteristiku mzdy uvedenú v a definíciu mzdy podľa zákona

č. Preto bolo dôvodné konštatovať, že nárok žalobcu na výplatu odstupného

nemohol byť súčasťou žaloby zo dňa 11. 7. 1995, ktorou sa okrem iného domáhal,

aby žalovaný bol zaviazaný mu nahradiť ušlú mzdu ako aj trovy konania.

Ak teda nebol súčasťou tejto žaloby, správne sa prvostupňový súd zaoberal tým, kedy

prvýkrát žalobca tento nárok uplatnil. Z vykonaného dokazovania prvostupňovým súdom

vyplýva, že žalobca prvýkrát podaním zo dňa 11. 5. 2003 doručeným Krajskému súdu

v Prešove dňa 13. 5. 2003 žiadal o určenie - vyplatenie odstupného, vrátane úrokov

z omeškania.

Podľa , v tom čase platného, lehota začína plynúť

odo dňa, keď sa právo mohlo uplatniť po prvýkrát.

Právo sa môže po prvýkrát uplatniť vtedy, keď mohlo byť najskôr uplatnené voči

druhému účastníkovi. Moment, kedy sa právo mohlo po prvýkrát uplatniť je ustanovený

, iným právnym predpisom, kolektívnou zmluvou alebo dohodou

účastníkov.

Lehota začína plynúť odo dňa keď právo spravidla bolo možné uplatniť na súde.

Je to deň, kedy nastala splatnosť dlhu na strane povinného účastníka.

V danom prípade nárok - výplata odstupného, prislúcha uvoľnenému zamestnancovi

po skončení pracovného pomeru v najbližšom výplatnom termíne určenom organizáciou

pre výplatu mzdy.

Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že najbližší výplatný

termín pre žalobcu na výplatu odstupného bol v mesiaci jún 1995 a po uplynutí tohto

mesiaca začala plynúť žalobcovi 3-ročná premlčacia lehota na uplatnenie nároku

odstupného, ktorá uplynula v mesiaci jún 1998. Keďže žalobca nárok na výplatu

odstupného uplatnil až po uplynutí tejto lehoty, bolo dôvodné konštatovať, že uplatnil nárok

po uplynutí premlčacej lehoty.

Preto s ohľadom na hospodárnosť konania, už nebolo potrebné, aby odvolací súd

sa zaoberal vecou samou.

K odvolaním námietkam odvolateľa, že jeho nárok bol uplatnený včas,

ale bol uplatnený v nedokonalej procesnej forme a bolo povinnosťou súdu vyzvať

ho na odstránenie nedostatkov jeho podania odvolací súd dodáva. Odstupné je osobitným

nárokom uplatňovaným na základe osobitného predpisu a nespadá do nárokov týkajúcich

sa mzdy. Preto nemohol a nemal prvostupňový súd vyzývať žalobcu na odstránenie

nedostatkov jeho podania. Išlo by o poučenie týkajúce sa hmotného práva nie procesného.

Žalobcom bolo zreteľne prezentované, že si uplatňuje iba nárok na náhradu mzdy

a až neskôr v priebehu konania si uplatnil aj nárok na odstupné.»

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu

pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným

právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom

do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí

relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo

slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť

sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. , , ).

Ústavný súd v prípadoch, keď sa zaoberal možným porušením základného práva

podľa (i práva podľa dohovoru) vyslovil, že právo

na spravodlivý súdny proces neznamená právo na to, aby bol účastník konania

pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami,

resp. s jeho právnymi názormi. Z opačného pohľadu možno povedať, že neúspech v súdnom

konaní nemožno považovať za porušenie základného práva. Je v právomoci

všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny

a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá dôvod doň zasahovať (obdobne

napr. , , ).

Ako vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozsudku, odvolací súd v ňom zreteľne

prezentoval svoje názory odvolávajúc sa na príslušné zákonné ustanovenia účinné

v relevantnom čase, teda , o odstupnom

poskytovanom pri skončení pracovného pomeru a o mzde, odmene

za pracovnú pohotovosť a o priemernom zárobku. Sťažovateľovi ozrejmil, aké úvahy

ho viedli k presvedčeniu, že súčasťou jeho žaloby z 10. júla 1995 nemohol byť nárok

na odstupné, a poukázal na to, že vzhľadom na vznesenú námietku premlčania žalovaným

premlčacia doba na uplatnenie daného nároku uplynula v mesiaci jún 1998. Okrem toho

krajský súd reagoval aj na námietku sťažovateľa, že nárok na odstupné bol uplatnený včas,

ale v nedokonalej forme, a že bolo povinnosťou okresného súdu vyzvať ho na odstránenie

tohto nedostatku podania. V tejto súvislosti odvolací súd konštatoval, že charakter

odstupného a právna úprava jeho nárokov je odlišná od nárokov týkajúcich sa mzdy, a preto

nebolo potrebné sťažovateľa vyzývať na doplnenie podania, pretože by išlo o výzvu

a poučenie súvisiace s hmotnoprávnym nárokom, a nie o poučenie, ako treba odstrániť

procesné a formálne nedostatky podania. S uvedenými tvrdeniami krajského súdu

sa napokon stotožnil aj ústavný súd, ktorý k uvedenému dodáva, že nemožno očakávať

od všeobecného súdu, aby v istých medzerách suploval požiadavky účastníka konania tým,

že výzvou na odstránenie nedostatkov podania by mu odkryl obzor o možnosti uplatnenia

aj iného hmotnoprávneho nároku, než aký vyplýva z podaného návrhu.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd zastáva názor, že z hľadiska sťažovateľom

nastolených námietok je potrebné závery krajského súdu považovať za ústavne

akceptovateľné a zlučiteľné s obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru.

S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to,

že obsahom základného práva na súdnu ochranu nie je právo na rozhodnutie v súlade

s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne

napr. , , , , ), ústavný

súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa z dôvodu

jej zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu

zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa v nej nastolenými.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. apríla 2009