Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 105/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. apríla 2009

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti P., spol. s r. o., B., zastúpenej JUDr. O. Š.,

Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú

právnu ochranu zaručeného v a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 30. júla 2008 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti P., spol. s r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. októbra

2008 doručená sťažnosť spoločnosti P., spol. s r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), v ktorej

namieta porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 30. júla 2008.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa žalobou podanou Okresnému

súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) 1. apríla 2003 domáhala určenia neplatnosti

zmluvy o budúcej kúpnej zmluve, ktorú uzavrel právny predchodca sťažovateľky

s odporcom.

Okresný súd rozsudkom č. k. -460 z 28. septembra 2005 žalobu zamietol.

Na základe odvolania sťažovateľky vo veci rozhodoval Krajský súd v Bratislave (ďalej len

„krajský súd“), ktorý rozsudkom sp. zn. z 19. apríla 2007 prvostupňový

rozsudok okresného súdu zmenil tak, že určil neplatnosť napadnutej zmluvy.

Na dovolanie sťažovateľkinho odporcu najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 3 Cdo

199/2007 z 30. júla 2008 rozsudok krajského súdu ako súdu odvolacieho zrušil a vec mu

vrátil na ďalšie konanie.

Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozsudku okrem iného uviedol, že „otázka

platnosti zmluvy o budúcej zmluve z 25. 05.2001, ktorú žiadala žalobkyňa vyriešiť na

základe samostatne podanej žaloby, sa tak či tak má riešiť ako predbežná otázka v inom

súdnom konaní začatom na základe inej žaloby (o nahradenie vyhlásenia vôle). Keďže táto

otázka má vo vzťahu k inej otázke (splnenia podmienok pre nahradenie vyhlásenia vôle

žalobkyne súdom) povahu len predbežnej otázky, ktorá i tak bude riešená v inom súdnom

konaní, nemá žalobkyňa v danom prípade naliehavý právny záujem na ňou požadovanom

určení v zmysle “. O tento právny názor oprel najvyšší súd v zásade

svoje rozhodnutie vo veci.

S uvedeným právnym názorom sťažovateľka nesúhlasí a v podanej sťažnosti popri

podrobnej argumentácii, ktorou zdôvodnila existenciu svojej právnej neistoty a naliehavého

právneho záujmu na určení neplatnosti napadnutej zmluvy, okrem iného uviedla:

«Je neprípustné, aby podľa právneho názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

vysloveného v rozsudku zo dňa 30.07.2008, sp. zn. navrhovateľka nemala

možnosť obrátiť sa v stave objektívnej právnej neistoty s návrhom na určenie, či tu právny

vzťah alebo právo je alebo nie je na príslušný súd, ale bola by nútená tento stav trpieť

a čakať na to, kedy niekto iný podá osobitný návrh, aby sa v tom konaní ako o predbežnej

otázke rozhodlo aj o tom, čoho sa navrhovateľka nemohla domáhať samostatným

určovacím návrhom, a to za predpokladu, že nebude zo strany navrhovateľa v rámci jeho

dispozičného oprávnenia návrh za konania vzatý späť! ...

Dovolací súd v rámci riešenia otázky naliehavého právneho záujmu navrhovateľky

(§ 80 písm. c) O.s.p) v rámci dovolacieho konania vzal na zreteľ len tú skutočnosť, že

v každom súdnom konaní o žalobe smerujúcej k nahradeniu vyhlásenia vôle, ktorá bola

podaná z dôvodu nesplnenia záväzku protistrany vyplývajúceho zo zmluvy o budúcej

zmluve, musí súd vždy skúmať, či zmluva o budúcej zmluve bola platne uzavretá a či žalobu

podala oprávnená osoba v zákonom určenej prekluzívnej lehote a či záväzok uzavrieť

zmluvu nezanikol. Dovolací súd tak vychádzal výlučne z názoru, že ak právna otázka

platnosti alebo neplatnosti právneho úkonu má povahu predbežnej otázky vo vzťahu

k spornej otázke existencie práva alebo povinnosti, nieje daný naliehavý právny záujem

na vyriešení (určení) tejto predbežnej otázky v samostatnom konaní.

Dňa 16.12.2002 bola medzi navrhovateľkou a Fondom národného majetku Slovenskej

republiky uzatvorená Zmluva o predaji časti podniku č. 2128/2002 (ďalej len „Zmluva

o predaji časti podniku"), na základe ktorej navrhovateľka nadobudla časť podniku

-zdravotníckeho zariadenia Polikliniky R., B.

Podľa čl. VII ods. 9 Zmluvy o predaji časti podniku sa kupujúci (navrhovateľka)

zaviazala predať byt v súlade s prílohou č. 16 zmluvy terajšiemu nájomníkovi a v súlade

so o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších

predpisov. Nakoľko navrhovateľka považovala prílohu č. 16 Zmluvy o predaji časti

podniku, ktorou je Zmluva o budúcej zmluve zo dňa 25.05.2001, za neplatnú, a to z dôvodov

ktoré sú podrobne rozvedené najmä vo vyjadrení k dovolaniu zo dňa 10.09.2007, v dôsledku

čoho za neplatnú považovala a j Zmluvu o predaji časti podniku v časti článku VII ods. 9.

nedošlo zo strany navrhovateľky k splneniu povinnosti, ktorá jej z článku VII ods. 9

vyplývala, porušenie ktorej bolo zabezpečené možnosťou odstúpenia od Zmluvy o predaji

časti podniku Fondom národného majetku SR.

Navrhovateľka sa obrátila na príslušný súd so samostatnou žalobou o určenie

neplatnosti zmluvy o budúcej zmluve zo dňa 25.05.2001 práve z dôvodu hrozby odstúpenia

od Zmluvy o predaji časti podniku č. 2128/2002 zo dňa 16.12.2002 zo strany Fondu

národného majetku Slovenskej republiky ...»

Podľa sťažovateľky „Z vyššie uvedeného jednoznačne vyplýva, že u navrhovateľky

existoval a stále existuje naliehavý právny záujem na určení neplatnosti zmluvy o budúcej

zmluve zo dňa 25.05.2001 uzavretej medzi odporcom a Poliklinikou R. v predmetnom

konaní.

Dovolací súd v rámci riešenia otázky naliehavého právneho záujmu navrhovateľky

(§ 80 písm. c/ O.s.p) v rámci dovolacieho konania nevzal na zreteľ všetky okolnosti

dôsledkom ktorých bolo navrhovateľkyne právne postavenie ohrozené, čo vyvolávalo

u navrhovateľky stav právnej neistoty, ktorý nebolo možné odstrániť iným právnym

prostriedkom ako samostatnou určovacou žalobou, ale výlučne vychádzal len z názoru, že

ak právna otázka platnosti alebo neplatnosti právneho úkonu má povahu predbežnej otázky

vo vzťahu k spornej otázke existencie práva alebo povinnosti, nie je daný naliehavý právny

záujem na vyriešení (určení) tejto predbežnej otázky v samostatnom konaní.“.

Ďalej sťažovateľka poukazujúc na povinnosť všeobecných súdov „poskytovať

v občianskom súdnom konaní materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená

spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov ..., ako aj na judikatúru

ústavného súdu uviedla, že názor najvyššieho súdu označujúci jej samostatný návrh

na určenie neplatnosti zmluvy o budúcej zmluve za nástroj procesne „nevhodný“ by sa

v prípade jeho akceptovania „prejavil u navrhovateľa v konečnom dôsledku ako odmietnutie

výkonu spravodlivosti a strata viery v súdnu ochranu“.

Podľa sťažovateľky z dôvodov uvedených v sťažnosti došlo napadnutým

rozhodnutím najvyššieho súdu k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu

zaručeného v a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru, preto navrhuje ústavnému súdu nálezom takto rozhodnúť:

„Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky zo dňa 30.07.2008, sp. zn. v právnej veci

navrhovateľa: P. spol. s r.o. ., so sídlom v B. proti odporcovi: A. S., bytom B., v právnej

veci o neplatnosť právneho úkonu porušené bolo.

Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30.07.2008, sp. zn. 3Cdo

199/2007 zrušuje a vec vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.

Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 100.000,-Sk

(slovom: stotisíc slovenských korún), ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný

sťažovateľovi vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu na účet vedený

v Slovenskej sporiteľni a.s., č.ú. : 11442795/0900.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť spoločnosti P. spol. s r.o. trovy

konania v sume 8.013,- Sk (slovom osemtisíctrinásť slovenských korún) do dvoch mesiacov

od doručenia tohto nálezu na účet jej právneho zástupcu, advokáta, JUDr. O. Š., B.“

Sťažovateľka ďalej uviedla, že s predmetným konaním bezprostredne súvisí viacero

súdnych konaní, ktoré sú až do právoplatného skončenia tohto konania prerušené. Podľa jej

názoru, ak by došlo k realizácii napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu v intenciách

v ňom vyjadreného právneho názoru ešte pred rozhodnutím ústavného súdu, mohol by

vzniknúť v jej neprospech len ťažko napraviteľný právny stav. Z toho dôvodu navrhuje

odložiť vykonateľnosť napadnutého rozsudku najvyššieho súdu v zmysle § 52 ods. 2 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) do právoplatnosti rozhodnutia ústavného

súdu o sťažnosti.

V závere sťažnosti sťažovateľka oznámila, že netrvá na tom, aby predmetná vec bola

prerokovaná ústavným súdom na verejnom ústnom pojednávaní.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa ustanovenia každý návrh

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podstatou sťažnosti je nesúhlas sťažovateľky s rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.

z 30. júla 2008, ktorým bol v rámci dovolacieho konania zrušený rozsudok

krajského súdu sp. zn. z 19. apríla 2007 ako súdu odvolacieho a vec vrátená

krajskému súdu na ďalšie konanie.

Princíp subsidiarity zakotvený v znamená, že ústavný súd môže

konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými

sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti

domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych

prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého

zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu

na konanie o nich. Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby

alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie

ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných

právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným

súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu

nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (mutatis mutandis ,

, , , , ).

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie

je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých

orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré sú

v občianskom súdnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny

prípad v súlade s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa

, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré

alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd

predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až

v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane

ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity

právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v

(, ).

Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov

ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní

o sťažnosti preskúmavané ().

Podľa (ďalej len „OSP“) návrhom na začatie

konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo najmä

a) o osobnom stave (o rozvode, o neplatnosti manželstva, o určení, či tu manželstvo je alebo

nie je, o určení rodičovstva, o osvojení, o spôsobilosti na právne úkony, o vyhlásení za

mŕtveho);

b) o splnení povinnosti, ktorá vyplýva zo zákona, z právneho vzťahu alebo z porušenia

práva;

c) o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny

záujem.

V okolnostiach prípadu sťažovateľka predovšetkým namieta, že najvyšší súd ako

dovolací súd porušil jej základné právo na súdnu ochranu podľa , ako aj

právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože svojím rozhodnutím

poprel „existenciu naliehavého právneho záujmu navrhovateľky na určení neplatnosti

zmluvy o budúcej zmluve zo dňa 25.05.2001 uzavretej medzi odporcom a Poliklinikou R.

v predmetnom konaní“.

Sťažovateľka naopak tvrdí, že naliehavý právny záujem na určení neplatnosti

predmetnej zmluvy o budúcej zmluve u nej existoval a existuje. Podľa jej názoru „dovolací

súd v rámci riešenia otázky naliehavého právneho záujmu navrhovateľky (§ 80 písm. C/

Os.p) v rámci dovolacieho konania vzal na zreteľ len tú skutočnosť, že v každom súdnom

konaní o žalobe smerujúcej k nahradeniu vyhlásenia vôle, ktorá bola podaná z dôvodu

nesplnenia záväzku protistrany vyplývajúceho zo zmluvy o budúcej zmluve, musí súd vždy

skúmať, či zmluva o budúcej zmluve bola platne uzavretá a či žalobu podala oprávnená

osoba v zákonom určenej prekluzívnej lehote a či záväzok uzavrieť zmluvu nezanikol.

Dovolací súd tak vychádzal výlučne z názoru, že ak právna otázka platnosti alebo

neplatnosti právneho úkonu má povahu predbežnej otázky vo vzťahu k spornej otázke

existencie práva alebo povinnosti, nieje daný naliehavý právny záujem na vyriešení (určení)

tejto predbežnej otázky v samostatnom konaní.“

V tejto súvislosti napokon sťažovateľka argumentuje, že „Takýto právny názor

dovolacieho súdu len prispieva k prehĺbeniu sťažovateľovej právnej neistoty, v ktorej sa

navrhovateľ nachádza počas celého tohto konania. Keďže sťažovateľ nemal možnosť iného

postupu ako obrátiť sa samostatným návrhom o určenie neplatnosti Zmluvy o budúcej

zmluve a o vydanie predbežného opatrenia na príslušný súd, ktorý však bol Najvyšším

súdom SR v predmetnom rozsudku označený za nástroj procesné „nevhodný"

(„neprípustný"), takýto názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky by sa v prípade jeho

akceptovania prejavil u navrhovateľa v konečnom dôsledku ako odmietnutie výkonu

spravodlivosti a strata viery v súdnu ochranu.“.

Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že tak ako judikatúra Komisie pre ľudské práva

(sťažnosť č. 6172/73, X. v. United Kingdom, sťažnosť č. 10000/83, H v. United Kingdom),

aj doterajšia judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (napríklad v prípade Delcourt,

resp. Monnel a Morris) pod spravodlivým súdnym procesom (fair hearing) v žiadnom

prípade nechápe právo účastníka súdneho konania na preskúmanie toho, akým spôsobom

vnútroštátny súd hodnotil právne a faktické okolnosti konkrétneho prípadu.

Z napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu vyplýva, že hlavným dôvodom zrušenia

rozsudku krajského súdu sp. zn. z 19. apríla 2007 bola skutočnosť, že v dovolaní

uvedenú námietku týkajúcu sa nepreskúmateľnosti rozhodnutia krajského súdu v otázke

vysporiadania sa s existenciou naliehavého právneho záujmu v predmetnej veci uznal

za dôvodnú, a v súvislosti s tým najvyšší súd tiež konštatoval, že súčasťou právneho

posúdenia veci v danom prípade malo byť zo strany krajského súdu aj posúdenie,

či žalobkyňa (sťažovateľka) má naliehavý právny záujem na určení neplatnosti zmluvy.

Najvyšší súd napadnutým rozhodnutím zrušil rozsudok krajského súdu sp. zn.

z 19. apríla 2007 a vec mu vrátil na ďalšie konanie, čo bez akýchkoľvek

pochybností znamená, že napadnutým rozhodnutím sa konanie o určenie neplatnosti zmluvy

o budúcej zmluve neskončilo. V danom prípade nejde o konečné rozhodnutie, ktorého

dôsledkom by bolo právoplatné skončenie veci, prípadne zastavenie súdneho konania.

Podľa názoru ústavného súdu namietanie nesprávnosti a nezákonnosti zrušujúceho

rozhodnutia najvyššieho súdu nemôže byť samo osebe dôvodom na namietané porušenie

základného práva na súdnu ochranu zaručeného a práva podľa

ods. 1 dohovoru. Najvyšší súd neodmietol sťažovateľke poskytnutie súdnej ochrany, vecou

sa zaoberal a rozhodol o nej. Sťažovateľka bude mať možnosť v ďalšom štádiu konania

pred všeobecnými súdmi uplatniť ochranu označených práv aj svoju argumentáciu týkajúcu

sa skutkovej a právnej stránky predmetnej veci, z čoho vyplýva, že má ešte k dispozícii iný

prostriedok ochrany týchto práv, ktorých porušenie namieta vo svojej sťažnosti. V danej

veci sa súdne konanie nachádza v štádiu odvolacieho konania na krajskom súde, pričom

k namietaným skutočnostiam sa sťažovateľka bude môcť v konaní pred krajským

(eventuálne najvyšším) súdom vyjadriť a o týchto všeobecný súd musí rozhodnúť.

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že vo vzťahu k namietanému

porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je v tomto štádiu konania

pred všeobecnými súdmi daná jeho právomoc na prerokovanie veci, preto ústavný súd

sťažnosť podľa z tohto dôvodu už pri jej predbežnom

prerokovaní odmietol.

Ústavný súd vychádzajúc z uvedeného nedostatku právomoci ústavného súdu

meritórne o sťažnosti rozhodnúť už osobitne neskúmal, či namietaný rozsudok najvyššieho

súdu z 30. júla 2008 nie je arbitrárny alebo zjavne neodôvodnený. Napriek tomu považuje

za potrebné uviesť, že aj v tomto prípade platí, čo už opakovane zdôraznil vo svojich

doterajších rozhodnutiach, že všeobecné súdy musia pri výklade a aplikácii relevantnej

právnej úpravy postupovať vždy tak, aby primárne nedochádzalo k odopreniu spravodlivosti

vo vzťahu k účastníkom konania, prípadne k narušeniu alebo ohrozeniu ich právnej istoty.

V danej veci sa najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí neodchýlil od štandardnej

judikatúry všeobecných súdov, podľa ktorej určovacia žaloba nie je spravidla opodstatnená

vtedy, ak požadované určenie má povahu predbežnej otázky vo vzťahu k tomu, či tu právny

vzťah alebo právo je, alebo nie je, vrátane toho, že v prípade neosvedčenia naliehavého

právneho záujmu súd zamietne žalobu bez toho, aby sa zaoberal meritom veci. Na druhej

strane ústavný súd pripomína, že aj pri posudzovaní tejto právnej otázky nemôže súd

aplikovať zákon a judikatúru mechanicky, ale vždy musí vychádzať zo všetkých známych

okolností konkrétneho prípadu. V danom prípade možno za takúto významnú okolnosť

považovať skutočnosť, že aj keď podľa svojho obsahu je žalobou napadnutá zmluva

o budúcej kúpnej zmluve synallagmatickej povahy, nemožno spravodlivo očakávať, že sa

jej naplnenia bude domáhať strana, ktorá ju považuje za absolútne neplatnú (sťažovateľka).

V tomto smere teda možno prisvedčiť sťažovateľke, že bez vyriešenia otázky platnosti

predmetnej zmluvy v samostatnom konaní bude do budúcnosti odkázaná na vôľu

a rozhodnutie druhej zmluvnej strany, či a kedy uplatní svoje právo na súde návrhom

na nahradenie prejavu vôle súdom. Podľa názoru ústavného súdu striktné trvanie

(„za každých okolností“) na dodržaní procesnej podmienky upravenej v

nemôže mať pri zachovaní ústavne konformného výkladu a aplikácie právnych predpisov

prioritu pred rešpektovaním princípu právnej istoty účastníkov súdneho konania,

ak konkrétne okolnosti nasvedčujú možnosti, že táto istota bude narušená, inými slovami,

ak by bolo ohrozené právo žalobcu (v danom prípade vlastnícke právo) alebo ak by sa

bez rozhodnutia o jeho určovacej žalobe stalo ich postavenie neistým.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd o ďalších nárokoch

na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. apríla 2009