Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 105/09
PDF · 245.21 KB
No categories available
III. ÚS 105/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. apríla 2009
predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti P., spol. s r. o., B., zastúpenej JUDr. O. Š.,
Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú
právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 3 Cdo 199/2007 z 30. júla 2008 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti P., spol. s r. o., o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. októbra
2008 doručená sťažnosť spoločnosti P., spol. s r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), v ktorej
namieta porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 3 Cdo 199/2007 z 30. júla 2008.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa žalobou podanou Okresnému
súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) 1. apríla 2003 domáhala určenia neplatnosti
zmluvy o budúcej kúpnej zmluve, ktorú uzavrel právny predchodca sťažovateľky
s odporcom.
Okresný súd rozsudkom č. k. 7 C 53/03-460 z 28. septembra 2005 žalobu zamietol.
Na základe odvolania sťažovateľky vo veci rozhodoval Krajský súd v Bratislave (ďalej len
„krajský súd“), ktorý rozsudkom sp. zn. 3 Co 20/06 z 19. apríla 2007 prvostupňový
rozsudok okresného súdu zmenil tak, že určil neplatnosť napadnutej zmluvy.
Na dovolanie sťažovateľkinho odporcu najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 3 Cdo
199/2007 z 30. júla 2008 rozsudok krajského súdu ako súdu odvolacieho zrušil a vec mu
vrátil na ďalšie konanie.
Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozsudku okrem iného uviedol, že „otázka
platnosti zmluvy o budúcej zmluve z 25. 05.2001, ktorú žiadala žalobkyňa vyriešiť na
základe samostatne podanej žaloby, sa tak či tak má riešiť ako predbežná otázka v inom
súdnom konaní začatom na základe inej žaloby (o nahradenie vyhlásenia vôle). Keďže táto
otázka má vo vzťahu k inej otázke (splnenia podmienok pre nahradenie vyhlásenia vôle
žalobkyne súdom) povahu len predbežnej otázky, ktorá i tak bude riešená v inom súdnom
konaní, nemá žalobkyňa v danom prípade naliehavý právny záujem na ňou požadovanom
určení v zmysle § 80 písm. c/ O.s.p.“. O tento právny názor oprel najvyšší súd v zásade
svoje rozhodnutie vo veci.
S uvedeným právnym názorom sťažovateľka nesúhlasí a v podanej sťažnosti popri
podrobnej argumentácii, ktorou zdôvodnila existenciu svojej právnej neistoty a naliehavého
právneho záujmu na určení neplatnosti napadnutej zmluvy, okrem iného uviedla:
«Je neprípustné, aby podľa právneho názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
vysloveného v rozsudku zo dňa 30.07.2008, sp. zn. 3Cdo 199/2007 navrhovateľka nemala
možnosť obrátiť sa v stave objektívnej právnej neistoty s návrhom na určenie, či tu právny
vzťah alebo právo je alebo nie je na príslušný súd, ale bola by nútená tento stav trpieť
a čakať na to, kedy niekto iný podá osobitný návrh, aby sa v tom konaní ako o predbežnej
otázke rozhodlo aj o tom, čoho sa navrhovateľka nemohla domáhať samostatným
určovacím návrhom, a to za predpokladu, že nebude zo strany navrhovateľa v rámci jeho
dispozičného oprávnenia návrh za konania vzatý späť! ...
Dovolací súd v rámci riešenia otázky naliehavého právneho záujmu navrhovateľky
(§ 80 písm. c) O.s.p) v rámci dovolacieho konania vzal na zreteľ len tú skutočnosť, že
v každom súdnom konaní o žalobe smerujúcej k nahradeniu vyhlásenia vôle, ktorá bola
podaná z dôvodu nesplnenia záväzku protistrany vyplývajúceho zo zmluvy o budúcej
zmluve, musí súd vždy skúmať, či zmluva o budúcej zmluve bola platne uzavretá a či žalobu
podala oprávnená osoba v zákonom určenej prekluzívnej lehote a či záväzok uzavrieť
zmluvu nezanikol. Dovolací súd tak vychádzal výlučne z názoru, že ak právna otázka
platnosti alebo neplatnosti právneho úkonu má povahu predbežnej otázky vo vzťahu
k spornej otázke existencie práva alebo povinnosti, nieje daný naliehavý právny záujem
na vyriešení (určení) tejto predbežnej otázky v samostatnom konaní.
Dňa 16.12.2002 bola medzi navrhovateľkou a Fondom národného majetku Slovenskej
republiky uzatvorená Zmluva o predaji časti podniku č. 2128/2002 (ďalej len „Zmluva
o predaji časti podniku"), na základe ktorej navrhovateľka nadobudla časť podniku
-zdravotníckeho zariadenia Polikliniky R., B.
Podľa čl. VII ods. 9 Zmluvy o predaji časti podniku sa kupujúci (navrhovateľka)
zaviazala predať byt v súlade s prílohou č. 16 zmluvy terajšiemu nájomníkovi a v súlade
so zákonom č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších
predpisov. Nakoľko navrhovateľka považovala prílohu č. 16 Zmluvy o predaji časti
podniku, ktorou je Zmluva o budúcej zmluve zo dňa 25.05.2001, za neplatnú, a to z dôvodov
ktoré sú podrobne rozvedené najmä vo vyjadrení k dovolaniu zo dňa 10.09.2007, v dôsledku
čoho za neplatnú považovala a j Zmluvu o predaji časti podniku v časti článku VII ods. 9.
nedošlo zo strany navrhovateľky k splneniu povinnosti, ktorá jej z článku VII ods. 9
vyplývala, porušenie ktorej bolo zabezpečené možnosťou odstúpenia od Zmluvy o predaji
časti podniku Fondom národného majetku SR.
Navrhovateľka sa obrátila na príslušný súd so samostatnou žalobou o určenie
neplatnosti zmluvy o budúcej zmluve zo dňa 25.05.2001 práve z dôvodu hrozby odstúpenia
od Zmluvy o predaji časti podniku č. 2128/2002 zo dňa 16.12.2002 zo strany Fondu
národného majetku Slovenskej republiky ...»
Podľa sťažovateľky „Z vyššie uvedeného jednoznačne vyplýva, že u navrhovateľky
existoval a stále existuje naliehavý právny záujem na určení neplatnosti zmluvy o budúcej
zmluve zo dňa 25.05.2001 uzavretej medzi odporcom a Poliklinikou R. v predmetnom
konaní.
Dovolací súd v rámci riešenia otázky naliehavého právneho záujmu navrhovateľky
(§ 80 písm. c/ O.s.p) v rámci dovolacieho konania nevzal na zreteľ všetky okolnosti
dôsledkom ktorých bolo navrhovateľkyne právne postavenie ohrozené, čo vyvolávalo
u navrhovateľky stav právnej neistoty, ktorý nebolo možné odstrániť iným právnym
prostriedkom ako samostatnou určovacou žalobou, ale výlučne vychádzal len z názoru, že
ak právna otázka platnosti alebo neplatnosti právneho úkonu má povahu predbežnej otázky
vo vzťahu k spornej otázke existencie práva alebo povinnosti, nie je daný naliehavý právny
záujem na vyriešení (určení) tejto predbežnej otázky v samostatnom konaní.“.
Ďalej sťažovateľka poukazujúc na povinnosť všeobecných súdov „poskytovať
v občianskom súdnom konaní materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená
spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov ..., ako aj na judikatúru
ústavného súdu uviedla, že názor najvyššieho súdu označujúci jej samostatný návrh
na určenie neplatnosti zmluvy o budúcej zmluve za nástroj procesne „nevhodný“ by sa
v prípade jeho akceptovania „prejavil u navrhovateľa v konečnom dôsledku ako odmietnutie
výkonu spravodlivosti a strata viery v súdnu ochranu“.
Podľa sťažovateľky z dôvodov uvedených v sťažnosti došlo napadnutým
rozhodnutím najvyššieho súdu k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu
zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, preto navrhuje ústavnému súdu nálezom takto rozhodnúť:
„Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky zo dňa 30.07.2008, sp. zn. 3Cdo 199/2007 v právnej veci
navrhovateľa: P. spol. s r.o. ., so sídlom v B. proti odporcovi: A. S., bytom B., v právnej
veci o neplatnosť právneho úkonu porušené bolo.
Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30.07.2008, sp. zn. 3Cdo
199/2007 zrušuje a vec vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.
Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 100.000,-Sk
(slovom: stotisíc slovenských korún), ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný
sťažovateľovi vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu na účet vedený
v Slovenskej sporiteľni a.s., č.ú. : 11442795/0900.
Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť spoločnosti P. spol. s r.o. trovy
konania v sume 8.013,- Sk (slovom osemtisíctrinásť slovenských korún) do dvoch mesiacov
od doručenia tohto nálezu na účet jej právneho zástupcu, advokáta, JUDr. O. Š., B.“
Sťažovateľka ďalej uviedla, že s predmetným konaním bezprostredne súvisí viacero
súdnych konaní, ktoré sú až do právoplatného skončenia tohto konania prerušené. Podľa jej
názoru, ak by došlo k realizácii napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu v intenciách
v ňom vyjadreného právneho názoru ešte pred rozhodnutím ústavného súdu, mohol by
vzniknúť v jej neprospech len ťažko napraviteľný právny stav. Z toho dôvodu navrhuje
odložiť vykonateľnosť napadnutého rozsudku najvyššieho súdu v zmysle § 52 ods. 2 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) do právoplatnosti rozhodnutia ústavného
súdu o sťažnosti.
V závere sťažnosti sťažovateľka oznámila, že netrvá na tom, aby predmetná vec bola
prerokovaná ústavným súdom na verejnom ústnom pojednávaní.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podstatou sťažnosti je nesúhlas sťažovateľky s rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.
3 Cdo 199/2007 z 30. júla 2008, ktorým bol v rámci dovolacieho konania zrušený rozsudok
krajského súdu sp. zn. 3 Co 20/06 z 19. apríla 2007 ako súdu odvolacieho a vec vrátená
krajskému súdu na ďalšie konanie.
Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže
konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými
sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti
domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych
prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého
zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu
na konanie o nich. Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby
alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie
ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných
právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným
súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu
nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (mutatis mutandis I. ÚS 103/02,
I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06).
Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie
je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých
orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré sú
v občianskom súdnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny
prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5
ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré
ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd
predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až
v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane
ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity
právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde
(III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov
ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní
o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
Podľa § 80 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) návrhom na začatie
konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo najmä
a) o osobnom stave (o rozvode, o neplatnosti manželstva, o určení, či tu manželstvo je alebo
nie je, o určení rodičovstva, o osvojení, o spôsobilosti na právne úkony, o vyhlásení za
mŕtveho);
b) o splnení povinnosti, ktorá vyplýva zo zákona, z právneho vzťahu alebo z porušenia
práva;
c) o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny
záujem.
V okolnostiach prípadu sťažovateľka predovšetkým namieta, že najvyšší súd ako
dovolací súd porušil jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj
právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože svojím rozhodnutím
poprel „existenciu naliehavého právneho záujmu navrhovateľky na určení neplatnosti
zmluvy o budúcej zmluve zo dňa 25.05.2001 uzavretej medzi odporcom a Poliklinikou R.
v predmetnom konaní“.
Sťažovateľka naopak tvrdí, že naliehavý právny záujem na určení neplatnosti
predmetnej zmluvy o budúcej zmluve u nej existoval a existuje. Podľa jej názoru „dovolací
súd v rámci riešenia otázky naliehavého právneho záujmu navrhovateľky (§ 80 písm. C/
Os.p) v rámci dovolacieho konania vzal na zreteľ len tú skutočnosť, že v každom súdnom
konaní o žalobe smerujúcej k nahradeniu vyhlásenia vôle, ktorá bola podaná z dôvodu
nesplnenia záväzku protistrany vyplývajúceho zo zmluvy o budúcej zmluve, musí súd vždy
skúmať, či zmluva o budúcej zmluve bola platne uzavretá a či žalobu podala oprávnená
osoba v zákonom určenej prekluzívnej lehote a či záväzok uzavrieť zmluvu nezanikol.
Dovolací súd tak vychádzal výlučne z názoru, že ak právna otázka platnosti alebo
neplatnosti právneho úkonu má povahu predbežnej otázky vo vzťahu k spornej otázke
existencie práva alebo povinnosti, nieje daný naliehavý právny záujem na vyriešení (určení)
tejto predbežnej otázky v samostatnom konaní.“
V tejto súvislosti napokon sťažovateľka argumentuje, že „Takýto právny názor
dovolacieho súdu len prispieva k prehĺbeniu sťažovateľovej právnej neistoty, v ktorej sa
navrhovateľ nachádza počas celého tohto konania. Keďže sťažovateľ nemal možnosť iného
postupu ako obrátiť sa samostatným návrhom o určenie neplatnosti Zmluvy o budúcej
zmluve a o vydanie predbežného opatrenia na príslušný súd, ktorý však bol Najvyšším
súdom SR v predmetnom rozsudku označený za nástroj procesné „nevhodný"
(„neprípustný"), takýto názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky by sa v prípade jeho
akceptovania prejavil u navrhovateľa v konečnom dôsledku ako odmietnutie výkonu
spravodlivosti a strata viery v súdnu ochranu.“.
Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že tak ako judikatúra Komisie pre ľudské práva
(sťažnosť č. 6172/73, X. v. United Kingdom, sťažnosť č. 10000/83, H v. United Kingdom),
aj doterajšia judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (napríklad v prípade Delcourt,
resp. Monnel a Morris) pod spravodlivým súdnym procesom (fair hearing) v žiadnom
prípade nechápe právo účastníka súdneho konania na preskúmanie toho, akým spôsobom
vnútroštátny súd hodnotil právne a faktické okolnosti konkrétneho prípadu.
Z napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu vyplýva, že hlavným dôvodom zrušenia
rozsudku krajského súdu sp. zn. 3 Co 20/06 z 19. apríla 2007 bola skutočnosť, že v dovolaní
uvedenú námietku týkajúcu sa nepreskúmateľnosti rozhodnutia krajského súdu v otázke
vysporiadania sa s existenciou naliehavého právneho záujmu v predmetnej veci uznal
za dôvodnú, a v súvislosti s tým najvyšší súd tiež konštatoval, že súčasťou právneho
posúdenia veci v danom prípade malo byť zo strany krajského súdu aj posúdenie,
či žalobkyňa (sťažovateľka) má naliehavý právny záujem na určení neplatnosti zmluvy.
Najvyšší súd napadnutým rozhodnutím zrušil rozsudok krajského súdu sp. zn.
3 Co 20/06 z 19. apríla 2007 a vec mu vrátil na ďalšie konanie, čo bez akýchkoľvek
pochybností znamená, že napadnutým rozhodnutím sa konanie o určenie neplatnosti zmluvy
o budúcej zmluve neskončilo. V danom prípade nejde o konečné rozhodnutie, ktorého
dôsledkom by bolo právoplatné skončenie veci, prípadne zastavenie súdneho konania.
Podľa názoru ústavného súdu namietanie nesprávnosti a nezákonnosti zrušujúceho
rozhodnutia najvyššieho súdu nemôže byť samo osebe dôvodom na namietané porušenie
základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru. Najvyšší súd neodmietol sťažovateľke poskytnutie súdnej ochrany, vecou
sa zaoberal a rozhodol o nej. Sťažovateľka bude mať možnosť v ďalšom štádiu konania
pred všeobecnými súdmi uplatniť ochranu označených práv aj svoju argumentáciu týkajúcu
sa skutkovej a právnej stránky predmetnej veci, z čoho vyplýva, že má ešte k dispozícii iný
prostriedok ochrany týchto práv, ktorých porušenie namieta vo svojej sťažnosti. V danej
veci sa súdne konanie nachádza v štádiu odvolacieho konania na krajskom súde, pričom
k namietaným skutočnostiam sa sťažovateľka bude môcť v konaní pred krajským
(eventuálne najvyšším) súdom vyjadriť a o týchto všeobecný súd musí rozhodnúť.
Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že vo vzťahu k namietanému
porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je v tomto štádiu konania
pred všeobecnými súdmi daná jeho právomoc na prerokovanie veci, preto ústavný súd
sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z tohto dôvodu už pri jej predbežnom
prerokovaní odmietol.
Ústavný súd vychádzajúc z uvedeného nedostatku právomoci ústavného súdu
meritórne o sťažnosti rozhodnúť už osobitne neskúmal, či namietaný rozsudok najvyššieho
súdu z 30. júla 2008 nie je arbitrárny alebo zjavne neodôvodnený. Napriek tomu považuje
za potrebné uviesť, že aj v tomto prípade platí, čo už opakovane zdôraznil vo svojich
doterajších rozhodnutiach, že všeobecné súdy musia pri výklade a aplikácii relevantnej
právnej úpravy postupovať vždy tak, aby primárne nedochádzalo k odopreniu spravodlivosti
vo vzťahu k účastníkom konania, prípadne k narušeniu alebo ohrozeniu ich právnej istoty.
V danej veci sa najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí neodchýlil od štandardnej
judikatúry všeobecných súdov, podľa ktorej určovacia žaloba nie je spravidla opodstatnená
vtedy, ak požadované určenie má povahu predbežnej otázky vo vzťahu k tomu, či tu právny
vzťah alebo právo je, alebo nie je, vrátane toho, že v prípade neosvedčenia naliehavého
právneho záujmu súd zamietne žalobu bez toho, aby sa zaoberal meritom veci. Na druhej
strane ústavný súd pripomína, že aj pri posudzovaní tejto právnej otázky nemôže súd
aplikovať zákon a judikatúru mechanicky, ale vždy musí vychádzať zo všetkých známych
okolností konkrétneho prípadu. V danom prípade možno za takúto významnú okolnosť
považovať skutočnosť, že aj keď podľa svojho obsahu je žalobou napadnutá zmluva
o budúcej kúpnej zmluve synallagmatickej povahy, nemožno spravodlivo očakávať, že sa
jej naplnenia bude domáhať strana, ktorá ju považuje za absolútne neplatnú (sťažovateľka).
V tomto smere teda možno prisvedčiť sťažovateľke, že bez vyriešenia otázky platnosti
predmetnej zmluvy v samostatnom konaní bude do budúcnosti odkázaná na vôľu
a rozhodnutie druhej zmluvnej strany, či a kedy uplatní svoje právo na súde návrhom
na nahradenie prejavu vôle súdom. Podľa názoru ústavného súdu striktné trvanie
(„za každých okolností“) na dodržaní procesnej podmienky upravenej v § 80 písm. c) OSP
nemôže mať pri zachovaní ústavne konformného výkladu a aplikácie právnych predpisov
prioritu pred rešpektovaním princípu právnej istoty účastníkov súdneho konania,
ak konkrétne okolnosti nasvedčujú možnosti, že táto istota bude narušená, inými slovami,
ak by bolo ohrozené právo žalobcu (v danom prípade vlastnícke právo) alebo ak by sa
bez rozhodnutia o jeho určovacej žalobe stalo ich postavenie neistým.
Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd o ďalších nárokoch
na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. apríla 2009