Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 511/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. novembra

2010 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti P., spol. s r. o., B., zastúpenej advokátom

JUDr. O. Š., Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia základného práva

na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v a

práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. -647

z 24. júna 2010 v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo

199/2007 z 30. júla 2008 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti P., spol. s r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. augusta 2010

doručená sťažnosť spoločnosti P., spol. s r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou

namietala porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46

ods. 1 (ďalej len „“) a práva na spravodlivé súdne

konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)

č. k. -647 z 24. júna 2010 v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 30. júla 2008.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa návrhom podaným

Okresnému súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) 1. apríla 2004 domáhala určenia

neplatnosti zmluvy o budúcej kúpnej zmluve z 25. mája 2001 proti A. Š., B. (ďalej len

„odporca“).

Okresný súd rozhodol rozsudkom č. k. -460 z 28. septembra 2005 tak, že

návrh sťažovateľky zamietol z dôvodu nepreukázania naliehavého právneho záujmu na

určení neplatnosti napadnutej zmluvy o budúcej zmluve.

Proti rozsudku okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, na základe ktorého

krajský súd rozsudkom č. k. -503 z 19. apríla 2007 rozhodnutie

prvostupňového súdu zmenil a rozhodol, že zmluva o budúcej zmluve je neplatná.

Rozsudok krajského súdu napadol odporca dovolaním, o ktorom najvyšší súd

rozsudkom sp. zn. z 30. júla 2008 rozhodol, že rozhodnutie odvolacieho

súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Krajský súd napokon rozsudkom č. k. -647 z 24. júna 2010 o odvolaní

sťažovateľky proti rozsudku okresného súdu č. k. -460 z 28. septembra 2005

rozhodol tak, že ho potvrdil.

Podľa názoru sťažovateľky krajský súd týmto rozhodnutím, „ktoré bolo vydané

v súlade so záväzným právnym názorom najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho“, porušil

jej základné právo na súdnu ochranu zaručené v a právo na spravodlivé

súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľka svoje tvrdenie odôvodnila tým, že «Dovolací súd... vychádzal výlučne

z názoru, že ak právna otázka platnosti alebo neplatnosti právneho úkonu má povahu

predbežnej otázky vo vzťahu k spornej otázke existencie práva alebo povinnosti, nie je daný

naliehavý právny záujem na vyriešení (určení) tejto predbežnej otázky v samostatnom

konaní...

Sťažovateľka, ktorá sa nachádzala v stave právnej neistoty, bola... nútená obrátiť sa

na príslušný súd so samostatným návrhom na určenie neplatnosti zmluvy o budúcej

zmluve..., čo aj urobila... a vzhľadom na možné dôsledky vyplývajúce zo Zmluvy o predaji

časti podniku nemohla čakať na to, kedy odporca podá návrh na nahradenie prejavu vôle,

aby sa v tom konaní vyriešila otázka platnosti Zmluvy o budúcej zmluve..., ktorá má podľa

názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo vzťahu k nahradeniu prejavu vôle súdom,

povahu len predbežnej otázky.

Aj keby sťažovateľka nepodala samostatný návrh na určenie neplatnosti zmluvy

o budúcej zmluve..., a čakala by na podanie návrhu na nahradenie prejavu vôle odporcom,

aby sa v tom konaní vyriešila ako predbežná otázka platnosti Zmluvy o budúcej zmluve...,

dostala by sa tak do stavu ešte väčšej právnej neistoty, a to nielen z dôvodu hrozby

odstúpenia od Zmluvy o predaji časti podniku zo strany F. SR, ale aj z dôvodu možnosti

využitia dispozičného práva odporcu (v konaní o nahradenie prejavu vôle v postavení

navrhovateľa) vziať za konania návrh na jeho začatie späť, čím by došlo k zastaveniu

konania a o platnosti resp. neplatnosti zmluvy o budúcej zmluve... by nebolo vôbec

rozhodnuté!

Je potrebné v tejto súvislosti poukázať na významnú skutočnosť, že odporca podal

vzájomný návrh, ktorým sa domáhal, aby súd nahradil prejav vôle navrhovateľky

k uzavretiu kúpnej zmluvy o prevode vlastníctva bytu až dňa 05. 08. 2003, teda až 4 mesiace

po tom, ako bol podaný predmetný návrh sťažovateľky na určenie neplatnosti Zmluvy

o budúcej zmluve, čo už bolo v čase, kedy by bol F. SR oprávnený odstúpiť od Zmluvy

o predaji časti podniku, nebyť postupu, ktorý zvolila sťažovateľka a obrátila sa

samostatným návrhom o určenie neplatnosti Zmluvy o budúcej zmluve a o vydanie

predbežného opatrenia na príslušný súd. Krajský súd spolu s najvyšším súdom

nepochopiteľne označili takýto postup navrhovateľky, ktorý zvolila na ochranu svojich práv

za nástroj procesne nevhodný (neprípustný). Nebyť takéhoto, podľa krajského a najvyššieho

súdu „neprípustného“ a „procesne nevhodného“ postupu sťažovateľky, mohla nastať a bez

akýchkoľvek pochybností si dovolíme tvrdiť, že by aj nastala situácia, kedy by F. SR

odstúpil od Zmluvy o predaji časti podniku z dôvodu nesplnenia povinnosti sťažovateľky...,

pričom splnenie tejto povinnosti je nemožné, nakoľko je viazané na absolútne neplatný

právny úkon...

Dovolací súd v rámci riešenia otázky naliehavého právneho záujmu sťažovateľky...

nevzal na zreteľ všetky okolnosti, dôsledkom ktorých bolo sťažovateľkine právne postavenie

ohrozené, čo vyvolávalo u sťažovateľky stav právnej neistoty, ktorý nebolo možné odstrániť

iným právnym prostriedkom ako samostatnou určovacou žalobou, ale výlučne vychádzal len

z názoru, že ak právna otázka platnosti alebo neplatnosti právneho úkonu má povahu

predbežnej otázky vo vzťahu k spornej otázke existencie práva alebo povinnosti, nie je daný

naliehavý právny záujem na vyriešení (určení) tejto predbežnej otázky v samostatnom

konaní.

Je neprípustné, aby... sťažovateľka nemala možnosť obrátiť sa v stave objektívnej

právnej neistoty s návrhom na určenie, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je na

príslušný súd, ale by bola nútená tento stav trpieť a čakať na to, kedy niekto iný podá

osobitný návrh, aby sa v tom konaní ako o predbežnej otázke rozhodlo aj o tom, čoho sa

navrhovateľka nemohla domáhať samostatným určovacím návrhom, a to za predpokladu, že

zo strany navrhovateľa nebude v rámci jeho dispozičného oprávnenia návrh za konania

vzatý späť!

Vyššie uvedeným rozsudkom krajského súdu sp. zn. -647 zo dňa

24. 06. 2010 v spojitosti s rozsudkom najvyššieho súdu zo dňa 30. 07. 2008, sp. zn.

, došlo u sťažovateľky k porušeniu základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa SR, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd spočívajúceho v práve

na prístup k súdu, a to v nevytváraní procesnoprávnych podmienok sťažujúcich prístup na

súd...

Nesprávnym posúdením procesnej požiadavky [ ] existencie

naliehavého právneho záujmu navrhovateľa v predmetnom konaní, sa sťažovateľke

zabránilo v prístupe na súd a meritórnemu prerokovaniu predmetnej veci nie len

v dovolacom ale aj v odvolacom konaní...

Krajský súd v spojitosti s najvyšším súdom tak dali prednosť dodržaniu procesnej

podmienky upravenej v pred rešpektovaním princípu právnej istoty

sťažovateľky, a to aj napriek tomu, že konkrétne okolnosti jednoznačne nasvedčovali, že táto

istota bude narušená, čím sa zabránilo meritórnemu prerokovaniu veci sťažovateľky

v rozpore s právom na účinnú súdnu ochranu.».

Na základe uvedeného sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd po prijatí jej sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľky na súdnu a inú prácu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu

v Bratislave sp. zn. -647 z 24. 06. 2010 v spojitosti s rozsudkom Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 30. 07. 2008... porušené bolo.

Rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. -647 z 24. 06. 2010 sa

zrušuje a vec sa vracia krajskému súdu na ďalšie konanie.

Sťažovateľke sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 16.500,- €...,

ktoré jej je Krajský súd v Bratislave povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti

rozhodnutia.

Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť spoločnosti P. spol. s r. o. trovy konania

v sume 303,31 €... na účet jej právneho zástupcu JUDr. O. Š..., do dvoch mesiacov od

právoplatnosti rozhodnutia.“

Zároveň sťažovateľka podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) podala ústavnému súdu návrh na rozhodnutie o dočasnom opatrení a odložení

vykonateľnosti napadnutého právoplatného rozhodnutia, ktorý odôvodnila tým, že

„s predmetným konaním bezprostredne súvisí niekoľko ďalších súdnych konaní..., ktoré sú

prerušené do právoplatného rozhodnutia predmetného sporu. Keďže rozhodnutie

odvolacieho súdu, ktoré napádame je vykonateľné, pričom ním dochádza k porušovaniu

základného práva sťažovateľky hrozí, že pokračovaním v prerušených konaniach, ako aj

v iných konaniach, pre ktoré má rozhodnutie súdu v predmetnom konaní význam..., pred

tým než Ústavný súd... rozhodne o podanej sťažnosti, by nastal právny stav, ktorý by bolo

možné napraviť len s nepomernými ťažkosťami, nehovoriac o tom, že by si, vzhľadom na

rýchlosť súdnych konaní, vyžadoval na nápravu dlhý čas.

Sťažovateľka je poskytovateľom zdravotnej starostlivosti. Napadnutým rozsudkom

krajského súdu... jej bola uložená povinnosť zaplatiť odporcovi trovy... konania... Spolu

s trovami prvostupňového konania... je sťažovateľka povinná zaplatiť odporcovi trovy...

v celkovej výške 1.047,14 €.

V súčasnosti je všeobecne známa zložitá finančná situácia v zdravotníctve. Táto

situácia sa prejavuje aj u sťažovateľky, ktorá nie len v dôsledku limitov stanovených

zdravotnými poisťovňami, ale i v dôsledku oneskorenej úhrady faktúr zo strany zdravotných

poisťovní, nemôže poskytovať zdravotnú starostlivosť v maximálnom rozsahu a je nútená

všetky finančné prostriedky využívať na prevádzku zdravotníckeho zariadenia. Vzhľadom

k tomu, že napadnutý rozsudok krajského súdu je právoplatný a vykonateľný, jeho

okamžitým výkonom hrozí sťažovateľke závažná ujma v podobe obmedzenia poskytovania

zdravotnej starostlivosti.“.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah...

Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní

základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich

z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom

ustanoveným zákonom...

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma,

či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva sťažovateľky na

súdnu ochranu zaručeného v a práva na spravodlivé súdne konanie

zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu č. k. -647

z 24. júna 2010 v spojitosti s rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.

z 30. júla 2008.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri

uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani

právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného

súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia

a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže

stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa

všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom

by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis

, , ).

Ústavný súd teda, tak ako to už vyslovil vo viacerých svojich nálezoch, nie je

opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. ), a preto nemôže preskúmavať

rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade

s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy

( až ).

Krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok okresného súdu

č. k. -460 z 28. septembra 2005, ktorým bol návrh sťažovateľky na neplatnosť

právneho úkonu zamietnutý z dôvodu nepreukázania naliehavého právneho záujmu

na určení neplatnosti zmluvy o budúcej zmluve.

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu vyplýva:

«Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľky, ktorým

sa domáhala vyslovenia neplatnosti zmluvy o budúcej zmluve...

Rozsudok odôvodnil tým, že navrhovateľ nepreukázal naliehavý právny záujem, ktorý

by preukazoval, že by jeho postavenie bez takéhoto určenia bolo právne neisté...

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie navrhovateľ. Žiadal rozsudok súdu prvého

stupňa zmeniť a návrhu vyhovieť...

Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zmenil

a určil, že zmluva o budúcej zmluve uzavretá medzi odporcom a P. zo dňa 25. 5. 2001... je

neplatná...

Proti rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie odporca.

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec vrátil na

ďalšie konanie...

Odvolací súd opätovne prejednal odvolanie..., oboznámil sa s obsahom spisov

Okresného súdu Bratislava II sp. zn. , , ,

a a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné...

Žaloba o určenie vlastníckeho práva predstavuje jeden z právnych prostriedkov

ochrany vlastníka, má svoj základ v , podľa ktorého návrhom

na začatie konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu právny vzťah

alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem. Základným procesným

predpokladom úspešnosti takejto žaloby je existencia naliehavého právneho záujmu

na takomto určení. Naliehavý právny záujem na určení, či tu právny vzťah alebo právo je

alebo nie je, je daný najmä tam, kde by bez tohto určenia bolo ohrozené právo žalobcu,

alebo kde by sa bez tohto určenia jeho právne postavenie stalo neistým. Žaloba domáhajúca

sa určenia podľa nemôže byť spravidla opodstatnená tam, kde možno

žalovať, o splnenie povinnosti podľa písm. b) tohto ustanovenia. Aj v prípade, kedy možno

žalovať o splnenie povinnosti, môže byť naliehavý právny záujem na určení daný vtedy,

ak sa tým vytvorí pevný právny základ pre právne vzťahy medzi účastníkmi a predíde

sa prípadným ďalším žalobám o plnenie alebo ak žaloba o splnenie povinnosti nerieši alebo

nemôže riešiť celý obsah alebo dosah sporného právneho vzťahu alebo práva

().

Odvolací súd na základe uvedeného vyššie je toho názoru, že v danej veci je daný

naliehavý právny záujem na danom určení, ako to požadoval navrhovateľ vo svojej žalobe.

Predmetnou žalobou by sa vytvoril pevný právny základ pre právne vzťahy medzi

účastníkmi a predišlo by sa prípadným ďalším žalobám medzi účastníkmi o plnenie

a vyriešila by celý obsah a dosah právneho vzťahu a práva. Vyriešením predmetného sporu

by odpadli spory, ktoré v súčasnosti medzi navrhovateľkou a odporcom, prípadne

navrhovateľkou a inými subjektmi ohľadom predmetnej zmluvy prebiehajú.

Podľa ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, súd,

ktorého rozhodnutie bolo zrušené, koná ďalej o veci. Pritom je právny názor súdu, ktorý

rozhodoval o dovolaní, záväzný...

Odvolací súd vzhľadom na uvedené vyššie je však zo zákona viazaný právnym

názorom dovolacieho súdu, ktorý vyslovil, že otázka platnosti zmluvy o budúcej zmluve...,

ktorú žiadal navrhovateľ vyriešiť na základe samostatne podanej žaloby, sa tak či tak má

riešiť ako predbežná otázka v inom súdnom konaní začatom na základe inej žaloby

(o nahradenie vyhlásenia vôle). Keďže táto otázka má vo vzťahu k inej otázke... povahu len

predbežnej otázky, ktorá i tak bude riešená v inom súdnom konaní, nemá navrhovateľ

v danom prípade naliehavý právny záujem na ňou požadovanom určení...

Odvolací súd nemôže byť viazaný Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky

sp. zn. -21 zo dňa 15. 4. 2009...

Ústavný súd poukázal na to, že pri posudzovaní tejto právnej otázky nemôže súd

aplikovať zákon a judikatúru mechanicky, ale vždy musí vychádzať zo všetkých známych,

okolností konkrétneho prípadu. V danom prípade možno za takúto významnú okolnosť

považovať skutočnosť, že aj keď podľa svojho obsahu je žalobou napadnutá zmluva

o budúcej kúpnej zmluve synalagmatickej povahy, nemožno spravodlivo očakávať, že sa jej

naplnenia bude domáhať strana, ktorá ju považuje za absolútne neplatnú. V tomto smere

prisvedčil sťažovateľke (navrhovateľovi), že bez vyriešenia otázky platnosti predmetnej

zmluvy v samostatnom konaní bude do budúcnosti odkázaná na vôľu a rozhodnutie druhej

zmluvnej strany, či a kedy uplatní svoje právo na súde návrhom na nahradenie prejavu vôle

súdom. Striktné trvanie na dodržaní procesnej podmienky upravenej v

nemôže mať pri zachovaní ústavne konformného výkladu a aplikácie právnych predpisov

prioritu pred rešpektovaním princípu právnej istoty účastníkov súdneho konania, ak

konkrétne okolnosti nasvedčujú možnosti, že táto istota bude narušená, inými slovami, ak by

bolo ohrozené právo žalobcu (v danom prípade vlastnícke právo) alebo ak by sa bez

rozhodnutia o jeho určovacej žalobe stalo ich postavenie neistým.

Odvolací súd napriek konštatovaniu v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky, že otázka platnosti zmluvy o budúcej zmluve,... sa tak či tak má riešiť ako

predbežná otázka v inom súdnom konaní začatom na základe inej žaloby skúmal otázku

rešpektovania princípu právnej istoty v danom prípade, ako aj skutočnosť, či rozhodnutím

odvolacieho súdu by nedošlo k porušeniu základného práva na súdnu a inú ochranu

zaručenú a právo na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru.

Z konaní; ktoré sú vedené na Okresnom súde Bratislava II, najmä v konaní

sp. zn. 19 C mal odvolací súd preukázané, že v predmetnom konaní sa domáha navrhovateľ

(v tomto konaní odporca) nahradenia prejavu vôle a to k zmluve o kúpe bytu (ktorý je

predmetom zmluvy o budúcej zmluve, ktorej neplatnosti sa v predmetnom konaní domáha

navrhovateľ). V predmetnom konaní má možnosť navrhovateľ predložiť všetky dôkazy, ktoré

predkladal v predmetnom konaní a domáhať sa v tomto konaní vyriešenia platnosti zmluvy

o budúcej zmluve na základe tých argumentov, ktoré predložil v predmetnom konaní.

Povinnosťou súdu bude sa s týmito argumentmi zaoberať a z úradnej povinnosti bude

musieť vyriešiť predbežnú otázku platnosti zmluvy (či zmluva spĺňa zákonom predpísané

náležitosti, či existuje predmet, ktorý by sa mal previesť do vlastníctva odporcu,

či predmetný objekt je bytovým domom a tým, či na byt, ak existuje vzťahuje zákon

č. a ďalšie námietky vznesené v predmetnom konaní). Vzhľadom na toto

konanie nie je možné konštatovať, že by rozhodnutím v predmetnom konaní došlo

k porušeniu práv na súdnu ochranu a práva na spravodlivé konanie.

Odvolací súd po preskúmaní veci po zrušení rozsudku Najvyšším súdom Slovenskej

republiky dospel k záveru, že súd prvého stupňa náležite zistil skutkový stav veci a jeho

právny záver je zákonu zodpovedajúci. V odvolaní sa neargumentuje skutočnosťami, ktoré

by mali za následok zmenu súdom prvého stupňa jeho právneho hodnotenia, ani takými,

o ktorých by súd prvého stupňa pri rozhodovaní o veci nebol mal vedomosť alebo ktoré

by nebol uvážil. Z konania pred súdom prvého stupňa i odvolacím súdom iný, než

napadnutým rozsudkom vyslovený právny záver nevyplýva a v odvolaní uvedené argumenty

nie sú spôsobilé privodiť iné právne hodnotenie stavu veci. Odvolací sud ustálil vecnú

správnosť odvolaním napadnutého prvostupňového rozhodnutia a podľa ho

potvrdil.»

Ako vyplýva z citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku, krajský súd

uviedol rozhodujúce skutočnosti, ktoré ho v konečnom dôsledku viedli k verdiktu

o potvrdení odvolaním napadnutého rozsudku okresného súdu č. k. -460

z 28. septembra 2005. Odvolací súd sa zjavne riadil právnym názorom vysloveným

najvyšším súdom v rozsudku sp. zn. z 30. júla 2008 [v súlade

s ustanovením (ďalej len „OSP“)], v ktorom

bolo okrem iného zreteľne uvedené, že otázka platnosti alebo neplatnosti zmluvy o budúcej

zmluve má byť riešená v inom konaní ako predbežná otázka. Dovolací súd aj konkretizoval,

že týmto konaním má byť konanie o nahradenie prejavu vôle súdom.

Krajský súd v rámci odvolacieho konania zistil, že v konaní vedenom okresným

súdom pod sp. zn. je jeho predmetom práve nahradenie prejavu vôle

na uzavretie zmluvy o kúpe bytu, v rámci ktorého sa bude môcť sťažovateľka domáhať

vyriešenia ako predbežnej otázky, či zmluva o budúcej zmluve z 25. mája 2001 je, alebo nie

je platná.

Za tejto skutkovej okolnosti ústavný súd nepovažuje postup a rozhodnutie krajského

súdu za také, ktoré by nebolo v súlade s dikciou zákona alebo by dokonca zákonu

odporovalo. Ústavný súd tiež zastáva názor, že rozhodnutie krajského súdu neodporuje ani

uzneseniu ústavného súdu sp. zn. z 15. apríla 2009, o závery ktorého

sa sťažovateľka pri argumentácii tvrdenia o porušení jej základného práva v ústavnej

sťažnosti oprela.

Práve prebiehajúce konanie o nahradenie prejavu vôle súdom (sp. zn. )

by malo byť tým konaním, na ktoré poukazujú tak rozsudok najvyššieho súdu z 30. júla

2008 (vo všeobecnosti), ako aj napadnutý rozsudok krajského súdu z 24. júna 2010

(v konkrétnosti), ktoré v konečnom dôsledku dá odpoveď na spornú predbežnú otázku

(ne)platnosti zmluvy o budúcej zmluve, a teda vyrieši aj stav právnej neistoty, v ktorej sa

sťažovateľka nachádza. Zároveň je toto konanie tou skutočnosťou, pre ktorú sa krajský súd

vo svojej podstate svojím rozhodnutím nedostal do rozporu s názorom ústavného súdu

vyjadreným v uznesení z 15. apríla 2009. Ústavný súd znovu pripomína, že pri posudzovaní

možného porušenia základných práv alebo slobôd musí prihliadať na konkrétne okolnosti

tej–ktorej preskúmavanej veci. V konkrétnostiach danej veci je odstránenie právnej neistoty

sťažovateľky vo vzťahu k spornej otázke možné práve v prebiehajúcom inom konaní

vedenom okresným súdom. Práve tento moment, tak ako to správne naznačil vo svojom

rozhodnutí krajský súd, nerobí jeho rozhodnutie takým, ktorým by došlo k porušeniu

základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu, prípadne práva na spravodlivé súdne

konanie.

Ústavný súd sa nestotožnil s tou časťou argumentácie sťažovateľky, v ktorej tvrdí,

že jej právna istota bude opäť ohrozená, ak odporca v konaní o nahradenie prejavu vôle

vezme v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. svoj návrh späť.

Podľa navrhovateľ môže vziať za konania späť návrh na jeho

začatie, a to sčasti alebo celkom. Ak je návrh vzatý späť celkom, súd konanie zastaví. Ak je

návrh vzatý späť sčasti, súd konanie v tejto časti zastaví.

Podľa súd konanie nezastaví, ak odporca so späťvzatím návrhu

z vážnych dôvodov nesúhlasí; v takom prípade súd po právoplatnosti uznesenia pokračuje

v konaní.

Citované ustanovenia teda nevylučujú, aby aj v sťažovateľkou predostretom prípade

späťvzatia návrhu na nahradenie prejavu vôle nedošlo k odstráneniu jej právnej neistoty.

Taktiež pre prípad odstúpenia od kúpnej zmluvy F. Slovenskej republiky pre

nesplnenie podmienok uvedených v zmluve má sťažovateľka možnosť obrátiť sa na

všeobecný súd, a tak sa uchádzať o ochranu svojich práv.

Je však potrebné zdôrazniť, že na obe sťažovateľkou uvádzané situácie v tomto

štádiu konania možno nazerať iba v hypotetickej rovine, preto je predčasné tieto

z ústavnoprávneho hľadiska bližšie rozvádzať, prípadne posudzovať.

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že z odôvodnenia rozhodnutia

krajského súdu sú zrejmé dôvody, na základe ktorých ako odvolací súd dospel k záveru

o potrebe potvrdenia odvolaním napadnutého rozsudku okresného súdu, pričom tieto

dôvody nemožno považovať za odporujúce pravidlám logiky alebo ich označiť v inom

smere za excesívne.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,

ak namietaným postupom orgánu verejnej moci (v tomto prípade všeobecného súdu

v občianskoprávnom konaní) nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré

označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým

postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy,

ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav,

ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, , ).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd nezistil, že by postup krajského súdu a jeho

rozsudok č. k. -647 z 24. júna 2010 v okolnostiach danej veci signalizoval

príčinnú súvislosť s možným porušením označených práv sťažovateľky.

Postup krajského súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru nemožno

považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Krajský súd v danom prípade

neporušil označené práva sťažovateľky nesprávnou, príp. svojvoľnou aplikáciou

a výkladom práva. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom krajského súdu

nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti

alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny

názor krajského súdu svojím vlastným. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto

právomoci krajského súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil

s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej

judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by

bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade

a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,

ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich

účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajským súdom

takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť vo vzťahu k namietanému

porušeniu základného práva na súdnu ochranu zaručeného v a práva na

spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru odmietnuť ako zjavne

neopodstatnenú podľa .

Ústavný súd nad rámec považuje za potrebné uviesť, že aj keď sťažovateľka

vo svojej sťažnosti ústavnému súdu zvýraznila, že porušenie základného práva na súdnu

ochranu zaručeného v a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného

v čl. 6 ods. 1 dohovoru vidí v porušení jej práva na prístup k súdu, a to v nevytváraní

procesnoprávnych podmienok sťažujúcich prístup na súd, ústavný súd jej sťažnosť

neodmietol pre nedostatok svojej právomoci [z dôvodu možnosti podania dovolania podľa

], aj napriek indikovaniu tohto dôvodu, a to vzhľadom na závery

uvedené v rozhodnutí dovolacieho súdu, ktoré by boli s vysokou pravdepodobnosťou

zohľadnené v prípadnom ďalšom dovolacom konaní.

Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť odmietol v celom rozsahu, nebolo už

potrebné osobitne sa zaoberať návrhom sťažovateľky na vydanie dočasného opatrenia

Ústavný súd nerozhodoval ani o tej časti sťažnosti, v ktorej sťažovateľka požadovala

zrušiť napadnuté rozhodnutie krajského súdu a vrátiť mu vec na ďalšie konanie, ako aj

rozhodnúť o priznaní jej primeraného finančného zadosťučinenia a trov konania, pretože

rozhodnutie o týchto je podmienené vyslovením porušenia práva alebo slobody

sťažovateľky ( prvá veta ), k čomu v danom prípade nedošlo.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. novembra 2010