Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 511/2010
PDF · 288.7 KB
No categories available
II. ÚS 511/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. novembra
2010 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti P., spol. s r. o., B., zastúpenej advokátom
JUDr. O. Š., Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia základného práva
na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a
práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 3 Co 266/2008-647
z 24. júna 2010 v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo
199/2007 z 30. júla 2008 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti P., spol. s r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. augusta 2010
doručená sťažnosť spoločnosti P., spol. s r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou
namietala porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne
konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)
č. k. 3 Co 266/2008-647 z 24. júna 2010 v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo 199/2007 z 30. júla 2008.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa návrhom podaným
Okresnému súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) 1. apríla 2004 domáhala určenia
neplatnosti zmluvy o budúcej kúpnej zmluve z 25. mája 2001 proti A. Š., B. (ďalej len
„odporca“).
Okresný súd rozhodol rozsudkom č. k. 7 C 53/2003-460 z 28. septembra 2005 tak, že
návrh sťažovateľky zamietol z dôvodu nepreukázania naliehavého právneho záujmu na
určení neplatnosti napadnutej zmluvy o budúcej zmluve.
Proti rozsudku okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, na základe ktorého
krajský súd rozsudkom č. k. 3 Co 20/2006-503 z 19. apríla 2007 rozhodnutie
prvostupňového súdu zmenil a rozhodol, že zmluva o budúcej zmluve je neplatná.
Rozsudok krajského súdu napadol odporca dovolaním, o ktorom najvyšší súd
rozsudkom sp. zn. 3 Cdo 199/2007 z 30. júla 2008 rozhodol, že rozhodnutie odvolacieho
súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Krajský súd napokon rozsudkom č. k. 3 Co 266/2008-647 z 24. júna 2010 o odvolaní
sťažovateľky proti rozsudku okresného súdu č. k. 7 C 53/2003-460 z 28. septembra 2005
rozhodol tak, že ho potvrdil.
Podľa názoru sťažovateľky krajský súd týmto rozhodnutím, „ktoré bolo vydané
v súlade so záväzným právnym názorom najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho“, porušil
jej základné právo na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé
súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Sťažovateľka svoje tvrdenie odôvodnila tým, že «Dovolací súd... vychádzal výlučne
z názoru, že ak právna otázka platnosti alebo neplatnosti právneho úkonu má povahu
predbežnej otázky vo vzťahu k spornej otázke existencie práva alebo povinnosti, nie je daný
naliehavý právny záujem na vyriešení (určení) tejto predbežnej otázky v samostatnom
konaní...
Sťažovateľka, ktorá sa nachádzala v stave právnej neistoty, bola... nútená obrátiť sa
na príslušný súd so samostatným návrhom na určenie neplatnosti zmluvy o budúcej
zmluve..., čo aj urobila... a vzhľadom na možné dôsledky vyplývajúce zo Zmluvy o predaji
časti podniku nemohla čakať na to, kedy odporca podá návrh na nahradenie prejavu vôle,
aby sa v tom konaní vyriešila otázka platnosti Zmluvy o budúcej zmluve..., ktorá má podľa
názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo vzťahu k nahradeniu prejavu vôle súdom,
povahu len predbežnej otázky.
Aj keby sťažovateľka nepodala samostatný návrh na určenie neplatnosti zmluvy
o budúcej zmluve..., a čakala by na podanie návrhu na nahradenie prejavu vôle odporcom,
aby sa v tom konaní vyriešila ako predbežná otázka platnosti Zmluvy o budúcej zmluve...,
dostala by sa tak do stavu ešte väčšej právnej neistoty, a to nielen z dôvodu hrozby
odstúpenia od Zmluvy o predaji časti podniku zo strany F. SR, ale aj z dôvodu možnosti
využitia dispozičného práva odporcu (v konaní o nahradenie prejavu vôle v postavení
navrhovateľa) vziať za konania návrh na jeho začatie späť, čím by došlo k zastaveniu
konania a o platnosti resp. neplatnosti zmluvy o budúcej zmluve... by nebolo vôbec
rozhodnuté!
Je potrebné v tejto súvislosti poukázať na významnú skutočnosť, že odporca podal
vzájomný návrh, ktorým sa domáhal, aby súd nahradil prejav vôle navrhovateľky
k uzavretiu kúpnej zmluvy o prevode vlastníctva bytu až dňa 05. 08. 2003, teda až 4 mesiace
po tom, ako bol podaný predmetný návrh sťažovateľky na určenie neplatnosti Zmluvy
o budúcej zmluve, čo už bolo v čase, kedy by bol F. SR oprávnený odstúpiť od Zmluvy
o predaji časti podniku, nebyť postupu, ktorý zvolila sťažovateľka a obrátila sa
samostatným návrhom o určenie neplatnosti Zmluvy o budúcej zmluve a o vydanie
predbežného opatrenia na príslušný súd. Krajský súd spolu s najvyšším súdom
nepochopiteľne označili takýto postup navrhovateľky, ktorý zvolila na ochranu svojich práv
za nástroj procesne nevhodný (neprípustný). Nebyť takéhoto, podľa krajského a najvyššieho
súdu „neprípustného“ a „procesne nevhodného“ postupu sťažovateľky, mohla nastať a bez
akýchkoľvek pochybností si dovolíme tvrdiť, že by aj nastala situácia, kedy by F. SR
odstúpil od Zmluvy o predaji časti podniku z dôvodu nesplnenia povinnosti sťažovateľky...,
pričom splnenie tejto povinnosti je nemožné, nakoľko je viazané na absolútne neplatný
právny úkon...
Dovolací súd v rámci riešenia otázky naliehavého právneho záujmu sťažovateľky...
nevzal na zreteľ všetky okolnosti, dôsledkom ktorých bolo sťažovateľkine právne postavenie
ohrozené, čo vyvolávalo u sťažovateľky stav právnej neistoty, ktorý nebolo možné odstrániť
iným právnym prostriedkom ako samostatnou určovacou žalobou, ale výlučne vychádzal len
z názoru, že ak právna otázka platnosti alebo neplatnosti právneho úkonu má povahu
predbežnej otázky vo vzťahu k spornej otázke existencie práva alebo povinnosti, nie je daný
naliehavý právny záujem na vyriešení (určení) tejto predbežnej otázky v samostatnom
konaní.
Je neprípustné, aby... sťažovateľka nemala možnosť obrátiť sa v stave objektívnej
právnej neistoty s návrhom na určenie, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je na
príslušný súd, ale by bola nútená tento stav trpieť a čakať na to, kedy niekto iný podá
osobitný návrh, aby sa v tom konaní ako o predbežnej otázke rozhodlo aj o tom, čoho sa
navrhovateľka nemohla domáhať samostatným určovacím návrhom, a to za predpokladu, že
zo strany navrhovateľa nebude v rámci jeho dispozičného oprávnenia návrh za konania
vzatý späť!
Vyššie uvedeným rozsudkom krajského súdu sp. zn. 3 Co 266/2008-647 zo dňa
24. 06. 2010 v spojitosti s rozsudkom najvyššieho súdu zo dňa 30. 07. 2008, sp. zn.
3 Cdo 199/2007, došlo u sťažovateľky k porušeniu základného práva na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd spočívajúceho v práve
na prístup k súdu, a to v nevytváraní procesnoprávnych podmienok sťažujúcich prístup na
súd...
Nesprávnym posúdením procesnej požiadavky [§ 80 písm. c) OSP] existencie
naliehavého právneho záujmu navrhovateľa v predmetnom konaní, sa sťažovateľke
zabránilo v prístupe na súd a meritórnemu prerokovaniu predmetnej veci nie len
v dovolacom ale aj v odvolacom konaní...
Krajský súd v spojitosti s najvyšším súdom tak dali prednosť dodržaniu procesnej
podmienky upravenej v § 80 písm. c) OSP pred rešpektovaním princípu právnej istoty
sťažovateľky, a to aj napriek tomu, že konkrétne okolnosti jednoznačne nasvedčovali, že táto
istota bude narušená, čím sa zabránilo meritórnemu prerokovaniu veci sťažovateľky
v rozpore s právom na účinnú súdnu ochranu.».
Na základe uvedeného sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd po prijatí jej sťažnosti
na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„Základné právo sťažovateľky na súdnu a inú prácu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu
v Bratislave sp. zn. 3 Co 266/2008-647 z 24. 06. 2010 v spojitosti s rozsudkom Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 199/2007 zo dňa 30. 07. 2008... porušené bolo.
Rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3 Co 266/2008-647 z 24. 06. 2010 sa
zrušuje a vec sa vracia krajskému súdu na ďalšie konanie.
Sťažovateľke sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 16.500,- €...,
ktoré jej je Krajský súd v Bratislave povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti
rozhodnutia.
Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť spoločnosti P. spol. s r. o. trovy konania
v sume 303,31 €... na účet jej právneho zástupcu JUDr. O. Š..., do dvoch mesiacov od
právoplatnosti rozhodnutia.“
Zároveň sťažovateľka podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) podala ústavnému súdu návrh na rozhodnutie o dočasnom opatrení a odložení
vykonateľnosti napadnutého právoplatného rozhodnutia, ktorý odôvodnila tým, že
„s predmetným konaním bezprostredne súvisí niekoľko ďalších súdnych konaní..., ktoré sú
prerušené do právoplatného rozhodnutia predmetného sporu. Keďže rozhodnutie
odvolacieho súdu, ktoré napádame je vykonateľné, pričom ním dochádza k porušovaniu
základného práva sťažovateľky hrozí, že pokračovaním v prerušených konaniach, ako aj
v iných konaniach, pre ktoré má rozhodnutie súdu v predmetnom konaní význam..., pred
tým než Ústavný súd... rozhodne o podanej sťažnosti, by nastal právny stav, ktorý by bolo
možné napraviť len s nepomernými ťažkosťami, nehovoriac o tom, že by si, vzhľadom na
rýchlosť súdnych konaní, vyžadoval na nápravu dlhý čas.
Sťažovateľka je poskytovateľom zdravotnej starostlivosti. Napadnutým rozsudkom
krajského súdu... jej bola uložená povinnosť zaplatiť odporcovi trovy... konania... Spolu
s trovami prvostupňového konania... je sťažovateľka povinná zaplatiť odporcovi trovy...
v celkovej výške 1.047,14 €.
V súčasnosti je všeobecne známa zložitá finančná situácia v zdravotníctve. Táto
situácia sa prejavuje aj u sťažovateľky, ktorá nie len v dôsledku limitov stanovených
zdravotnými poisťovňami, ale i v dôsledku oneskorenej úhrady faktúr zo strany zdravotných
poisťovní, nemôže poskytovať zdravotnú starostlivosť v maximálnom rozsahu a je nútená
všetky finančné prostriedky využívať na prevádzku zdravotníckeho zariadenia. Vzhľadom
k tomu, že napadnutý rozsudok krajského súdu je právoplatný a vykonateľný, jeho
okamžitým výkonom hrozí sťažovateľke závažná ujma v podobe obmedzenia poskytovania
zdravotnej starostlivosti.“.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah...
Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní
základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich
z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom
ustanoveným zákonom...
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma,
či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva sťažovateľky na
súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie
zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu č. k. 3 Co 266/2007-647
z 24. júna 2010 v spojitosti s rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 199/2007
z 30. júla 2008.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri
uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani
právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného
súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia
a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov
takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže
stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa
všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.
O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom
by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia
príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis
I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).
Ústavný súd teda, tak ako to už vyslovil vo viacerých svojich nálezoch, nie je
opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. I. ÚS 31/05), a preto nemôže preskúmavať
rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade
s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy
ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy).
Krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok okresného súdu
č. k. 6 C 53/2003-460 z 28. septembra 2005, ktorým bol návrh sťažovateľky na neplatnosť
právneho úkonu zamietnutý z dôvodu nepreukázania naliehavého právneho záujmu
na určení neplatnosti zmluvy o budúcej zmluve.
Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu vyplýva:
«Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľky, ktorým
sa domáhala vyslovenia neplatnosti zmluvy o budúcej zmluve...
Rozsudok odôvodnil tým, že navrhovateľ nepreukázal naliehavý právny záujem, ktorý
by preukazoval, že by jeho postavenie bez takéhoto určenia bolo právne neisté...
Proti tomuto rozsudku podal odvolanie navrhovateľ. Žiadal rozsudok súdu prvého
stupňa zmeniť a návrhu vyhovieť...
Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zmenil
a určil, že zmluva o budúcej zmluve uzavretá medzi odporcom a P. zo dňa 25. 5. 2001... je
neplatná...
Proti rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie odporca.
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec vrátil na
ďalšie konanie...
Odvolací súd opätovne prejednal odvolanie..., oboznámil sa s obsahom spisov
Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 19 C 2/2004, 10 C 16/2004, 13 C 279/2005,
11 C 137/2006 a 8 C 328/2007 a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné...
Žaloba o určenie vlastníckeho práva predstavuje jeden z právnych prostriedkov
ochrany vlastníka, má svoj základ v § 80 písm. c) O. s. p., podľa ktorého návrhom
na začatie konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu právny vzťah
alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem. Základným procesným
predpokladom úspešnosti takejto žaloby je existencia naliehavého právneho záujmu
na takomto určení. Naliehavý právny záujem na určení, či tu právny vzťah alebo právo je
alebo nie je, je daný najmä tam, kde by bez tohto určenia bolo ohrozené právo žalobcu,
alebo kde by sa bez tohto určenia jeho právne postavenie stalo neistým. Žaloba domáhajúca
sa určenia podľa § 80 písm. c) O. s. p. nemôže byť spravidla opodstatnená tam, kde možno
žalovať, o splnenie povinnosti podľa písm. b) tohto ustanovenia. Aj v prípade, kedy možno
žalovať o splnenie povinnosti, môže byť naliehavý právny záujem na určení daný vtedy,
ak sa tým vytvorí pevný právny základ pre právne vzťahy medzi účastníkmi a predíde
sa prípadným ďalším žalobám o plnenie alebo ak žaloba o splnenie povinnosti nerieši alebo
nemôže riešiť celý obsah alebo dosah sporného právneho vzťahu alebo práva
Odvolací súd na základe uvedeného vyššie je toho názoru, že v danej veci je daný
naliehavý právny záujem na danom určení, ako to požadoval navrhovateľ vo svojej žalobe.
Predmetnou žalobou by sa vytvoril pevný právny základ pre právne vzťahy medzi
účastníkmi a predišlo by sa prípadným ďalším žalobám medzi účastníkmi o plnenie
a vyriešila by celý obsah a dosah právneho vzťahu a práva. Vyriešením predmetného sporu
by odpadli spory, ktoré v súčasnosti medzi navrhovateľkou a odporcom, prípadne
navrhovateľkou a inými subjektmi ohľadom predmetnej zmluvy prebiehajú.
Podľa § 243d ods. 1 O. s. p. ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, súd,
ktorého rozhodnutie bolo zrušené, koná ďalej o veci. Pritom je právny názor súdu, ktorý
rozhodoval o dovolaní, záväzný...
Odvolací súd vzhľadom na uvedené vyššie je však zo zákona viazaný právnym
názorom dovolacieho súdu, ktorý vyslovil, že otázka platnosti zmluvy o budúcej zmluve...,
ktorú žiadal navrhovateľ vyriešiť na základe samostatne podanej žaloby, sa tak či tak má
riešiť ako predbežná otázka v inom súdnom konaní začatom na základe inej žaloby
(o nahradenie vyhlásenia vôle). Keďže táto otázka má vo vzťahu k inej otázke... povahu len
predbežnej otázky, ktorá i tak bude riešená v inom súdnom konaní, nemá navrhovateľ
v danom prípade naliehavý právny záujem na ňou požadovanom určení...
Odvolací súd nemôže byť viazaný Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp. zn. III. ÚS 105/09-21 zo dňa 15. 4. 2009...
Ústavný súd poukázal na to, že pri posudzovaní tejto právnej otázky nemôže súd
aplikovať zákon a judikatúru mechanicky, ale vždy musí vychádzať zo všetkých známych,
okolností konkrétneho prípadu. V danom prípade možno za takúto významnú okolnosť
považovať skutočnosť, že aj keď podľa svojho obsahu je žalobou napadnutá zmluva
o budúcej kúpnej zmluve synalagmatickej povahy, nemožno spravodlivo očakávať, že sa jej
naplnenia bude domáhať strana, ktorá ju považuje za absolútne neplatnú. V tomto smere
prisvedčil sťažovateľke (navrhovateľovi), že bez vyriešenia otázky platnosti predmetnej
zmluvy v samostatnom konaní bude do budúcnosti odkázaná na vôľu a rozhodnutie druhej
zmluvnej strany, či a kedy uplatní svoje právo na súde návrhom na nahradenie prejavu vôle
súdom. Striktné trvanie na dodržaní procesnej podmienky upravenej v § 80 písm. c) O. s. p.
nemôže mať pri zachovaní ústavne konformného výkladu a aplikácie právnych predpisov
prioritu pred rešpektovaním princípu právnej istoty účastníkov súdneho konania, ak
konkrétne okolnosti nasvedčujú možnosti, že táto istota bude narušená, inými slovami, ak by
bolo ohrozené právo žalobcu (v danom prípade vlastnícke právo) alebo ak by sa bez
rozhodnutia o jeho určovacej žalobe stalo ich postavenie neistým.
Odvolací súd napriek konštatovaniu v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky, že otázka platnosti zmluvy o budúcej zmluve,... sa tak či tak má riešiť ako
predbežná otázka v inom súdnom konaní začatom na základe inej žaloby skúmal otázku
rešpektovania princípu právnej istoty v danom prípade, ako aj skutočnosť, či rozhodnutím
odvolacieho súdu by nedošlo k porušeniu základného práva na súdnu a inú ochranu
zaručenú ústavou a právo na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru.
Z konaní; ktoré sú vedené na Okresnom súde Bratislava II, najmä v konaní
sp. zn. 19 C mal odvolací súd preukázané, že v predmetnom konaní sa domáha navrhovateľ
(v tomto konaní odporca) nahradenia prejavu vôle a to k zmluve o kúpe bytu (ktorý je
predmetom zmluvy o budúcej zmluve, ktorej neplatnosti sa v predmetnom konaní domáha
navrhovateľ). V predmetnom konaní má možnosť navrhovateľ predložiť všetky dôkazy, ktoré
predkladal v predmetnom konaní a domáhať sa v tomto konaní vyriešenia platnosti zmluvy
o budúcej zmluve na základe tých argumentov, ktoré predložil v predmetnom konaní.
Povinnosťou súdu bude sa s týmito argumentmi zaoberať a z úradnej povinnosti bude
musieť vyriešiť predbežnú otázku platnosti zmluvy (či zmluva spĺňa zákonom predpísané
náležitosti, či existuje predmet, ktorý by sa mal previesť do vlastníctva odporcu,
či predmetný objekt je bytovým domom a tým, či na byt, ak existuje vzťahuje zákon
č. 182/1993 Z. z. a ďalšie námietky vznesené v predmetnom konaní). Vzhľadom na toto
konanie nie je možné konštatovať, že by rozhodnutím v predmetnom konaní došlo
k porušeniu práv na súdnu ochranu a práva na spravodlivé konanie.
Odvolací súd po preskúmaní veci po zrušení rozsudku Najvyšším súdom Slovenskej
republiky dospel k záveru, že súd prvého stupňa náležite zistil skutkový stav veci a jeho
právny záver je zákonu zodpovedajúci. V odvolaní sa neargumentuje skutočnosťami, ktoré
by mali za následok zmenu súdom prvého stupňa jeho právneho hodnotenia, ani takými,
o ktorých by súd prvého stupňa pri rozhodovaní o veci nebol mal vedomosť alebo ktoré
by nebol uvážil. Z konania pred súdom prvého stupňa i odvolacím súdom iný, než
napadnutým rozsudkom vyslovený právny záver nevyplýva a v odvolaní uvedené argumenty
nie sú spôsobilé privodiť iné právne hodnotenie stavu veci. Odvolací sud ustálil vecnú
správnosť odvolaním napadnutého prvostupňového rozhodnutia a podľa § 219 O. s. p. ho
potvrdil.»
Ako vyplýva z citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku, krajský súd
uviedol rozhodujúce skutočnosti, ktoré ho v konečnom dôsledku viedli k verdiktu
o potvrdení odvolaním napadnutého rozsudku okresného súdu č. k. 7 C 53/2003-460
z 28. septembra 2005. Odvolací súd sa zjavne riadil právnym názorom vysloveným
najvyšším súdom v rozsudku sp. zn. 3 Cdo 199/2007 z 30. júla 2008 [v súlade
s ustanovením § 243 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“)], v ktorom
bolo okrem iného zreteľne uvedené, že otázka platnosti alebo neplatnosti zmluvy o budúcej
zmluve má byť riešená v inom konaní ako predbežná otázka. Dovolací súd aj konkretizoval,
že týmto konaním má byť konanie o nahradenie prejavu vôle súdom.
Krajský súd v rámci odvolacieho konania zistil, že v konaní vedenom okresným
súdom pod sp. zn. 19 C 2/2004 je jeho predmetom práve nahradenie prejavu vôle
na uzavretie zmluvy o kúpe bytu, v rámci ktorého sa bude môcť sťažovateľka domáhať
vyriešenia ako predbežnej otázky, či zmluva o budúcej zmluve z 25. mája 2001 je, alebo nie
je platná.
Za tejto skutkovej okolnosti ústavný súd nepovažuje postup a rozhodnutie krajského
súdu za také, ktoré by nebolo v súlade s dikciou zákona alebo by dokonca zákonu
odporovalo. Ústavný súd tiež zastáva názor, že rozhodnutie krajského súdu neodporuje ani
uzneseniu ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 105/09 z 15. apríla 2009, o závery ktorého
sa sťažovateľka pri argumentácii tvrdenia o porušení jej základného práva v ústavnej
sťažnosti oprela.
Práve prebiehajúce konanie o nahradenie prejavu vôle súdom (sp. zn. 19 C 2/2004)
by malo byť tým konaním, na ktoré poukazujú tak rozsudok najvyššieho súdu z 30. júla
2008 (vo všeobecnosti), ako aj napadnutý rozsudok krajského súdu z 24. júna 2010
(v konkrétnosti), ktoré v konečnom dôsledku dá odpoveď na spornú predbežnú otázku
(ne)platnosti zmluvy o budúcej zmluve, a teda vyrieši aj stav právnej neistoty, v ktorej sa
sťažovateľka nachádza. Zároveň je toto konanie tou skutočnosťou, pre ktorú sa krajský súd
vo svojej podstate svojím rozhodnutím nedostal do rozporu s názorom ústavného súdu
vyjadreným v uznesení z 15. apríla 2009. Ústavný súd znovu pripomína, že pri posudzovaní
možného porušenia základných práv alebo slobôd musí prihliadať na konkrétne okolnosti
tej–ktorej preskúmavanej veci. V konkrétnostiach danej veci je odstránenie právnej neistoty
sťažovateľky vo vzťahu k spornej otázke možné práve v prebiehajúcom inom konaní
vedenom okresným súdom. Práve tento moment, tak ako to správne naznačil vo svojom
rozhodnutí krajský súd, nerobí jeho rozhodnutie takým, ktorým by došlo k porušeniu
základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu, prípadne práva na spravodlivé súdne
konanie.
Ústavný súd sa nestotožnil s tou časťou argumentácie sťažovateľky, v ktorej tvrdí,
že jej právna istota bude opäť ohrozená, ak odporca v konaní o nahradenie prejavu vôle
vezme v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 19 C 2/2004 svoj návrh späť.
Podľa § 96 ods. 1 OSP navrhovateľ môže vziať za konania späť návrh na jeho
začatie, a to sčasti alebo celkom. Ak je návrh vzatý späť celkom, súd konanie zastaví. Ak je
návrh vzatý späť sčasti, súd konanie v tejto časti zastaví.
Podľa § 96 ods. 2 OSP súd konanie nezastaví, ak odporca so späťvzatím návrhu
z vážnych dôvodov nesúhlasí; v takom prípade súd po právoplatnosti uznesenia pokračuje
v konaní.
Citované ustanovenia teda nevylučujú, aby aj v sťažovateľkou predostretom prípade
späťvzatia návrhu na nahradenie prejavu vôle nedošlo k odstráneniu jej právnej neistoty.
Taktiež pre prípad odstúpenia od kúpnej zmluvy F. Slovenskej republiky pre
nesplnenie podmienok uvedených v zmluve má sťažovateľka možnosť obrátiť sa na
všeobecný súd, a tak sa uchádzať o ochranu svojich práv.
Je však potrebné zdôrazniť, že na obe sťažovateľkou uvádzané situácie v tomto
štádiu konania možno nazerať iba v hypotetickej rovine, preto je predčasné tieto
z ústavnoprávneho hľadiska bližšie rozvádzať, prípadne posudzovať.
Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že z odôvodnenia rozhodnutia
krajského súdu sú zrejmé dôvody, na základe ktorých ako odvolací súd dospel k záveru
o potrebe potvrdenia odvolaním napadnutého rozsudku okresného súdu, pričom tieto
dôvody nemožno považovať za odporujúce pravidlám logiky alebo ich označiť v inom
smere za excesívne.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,
ak namietaným postupom orgánu verejnej moci (v tomto prípade všeobecného súdu
v občianskoprávnom konaní) nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré
označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým
postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy,
ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav,
ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože
uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,
II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd nezistil, že by postup krajského súdu a jeho
rozsudok č. k. 3 Co 266/2008-647 z 24. júna 2010 v okolnostiach danej veci signalizoval
príčinnú súvislosť s možným porušením označených práv sťažovateľky.
Postup krajského súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru nemožno
považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Krajský súd v danom prípade
neporušil označené práva sťažovateľky nesprávnou, príp. svojvoľnou aplikáciou
a výkladom práva. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom krajského súdu
nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti
alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny
názor krajského súdu svojím vlastným. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto
právomoci krajského súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou
alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil
s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej
judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by
bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade
a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,
ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich
účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajským súdom
takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť vo vzťahu k namietanému
porušeniu základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na
spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru odmietnuť ako zjavne
neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Ústavný súd nad rámec považuje za potrebné uviesť, že aj keď sťažovateľka
vo svojej sťažnosti ústavnému súdu zvýraznila, že porušenie základného práva na súdnu
ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného
v čl. 6 ods. 1 dohovoru vidí v porušení jej práva na prístup k súdu, a to v nevytváraní
procesnoprávnych podmienok sťažujúcich prístup na súd, ústavný súd jej sťažnosť
neodmietol pre nedostatok svojej právomoci [z dôvodu možnosti podania dovolania podľa
§ 237 písm. f) OSP], aj napriek indikovaniu tohto dôvodu, a to vzhľadom na závery
uvedené v rozhodnutí dovolacieho súdu, ktoré by boli s vysokou pravdepodobnosťou
zohľadnené v prípadnom ďalšom dovolacom konaní.
Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť odmietol v celom rozsahu, nebolo už
potrebné osobitne sa zaoberať návrhom sťažovateľky na vydanie dočasného opatrenia
Ústavný súd nerozhodoval ani o tej časti sťažnosti, v ktorej sťažovateľka požadovala
zrušiť napadnuté rozhodnutie krajského súdu a vrátiť mu vec na ďalšie konanie, ako aj
rozhodnúť o priznaní jej primeraného finančného zadosťučinenia a trov konania, pretože
rozhodnutie o týchto je podmienené vyslovením porušenia práva alebo slobody
sťažovateľky (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), k čomu v danom prípade nedošlo.
Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 25. novembra 2010