Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 109/09
PDF · 154.05 KB
No categories available
III. ÚS 109/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. apríla 2009
predbežne prerokoval sťažnosť Ing. M. M., H., a M. M., B., zastúpených advokátom
JUDr. J. L., T., vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok podľa
čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkami Okresného súdu Banská Bystrica
sp. zn. 17 C 56/04 z 5. júna 2008 a Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 16 Co 273/08
z 11. decembra 2008 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. M. M. a M. M. o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného
súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. februára
2009 doručená sťažnosť Ing. M. M. a M. M. (ďalej len „sťažovateľky“), ktorou namietajú
porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkami Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len
„okresný súd“) sp. zn. 17 C 56/04 z 5. júna 2008 a Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej
len „krajský súd“) sp. zn. 16 Co 273/08 z 11. decembra 2008.
Sťažovateľky v sťažnosti uviedli, že v minulosti boli účastníčkami združenia
fyzických osôb založeného podľa § 829 a nasl. Občianskeho zákonníka. Počas spoločnej
činnosti nadobudli nehnuteľnosti, ktoré však boli zapísané v katastri nehnuteľností
iba do výlučného vlastníctva Ing. A. M., ktorý bol v tom čase nielen účastníkom združenia,
ale i manželom sťažovateľky v prvom rade.
Keď sťažovateľky zistili, že Ing. M. po zániku združenia previedol nehnuteľnosti
na obchodnú spoločnosť (A., s. r. o.), podali žalobu o určenie ich vlastníckeho práva
k nehnuteľnostiam 2. apríla 2004 v zmysle ustanovenia § 80 písm. c) Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej aj „OSP“).
Okresný súd ich žalobu rozsudkom sp. zn. 17 C 56/04 z 5. júna 2008 zamietol
z dôvodu, že sťažovateľky nepreukázali naliehavý právny záujem na určení vlastníckeho
práva, tak ako to vyžaduje citované ustanovenie Občianskeho súdneho poriadku. Okresný
súd napr. uviedol, že „mal teda preukázané, že v čase jednak podania žaloby na tunajší
súd... ako aj v čase rozhodovania, združenie už neexistovalo a teda neexistoval zmluvný
vzťah a v zmysle ustanovenia § 80 písm. c) O. s. p. a ustanovenia § 154 ods. 1 O. s. p., nie je
možné určiť existenciu právneho vzťahu za dobu minulú a ani do budúcnosti.“.
Medzitým v priebehu konania došlo opakovane k prevodu nehnuteľností na iné
právnické osoby.
Krajský súd v odvolacom konaní rozhodol rozsudkom sp. zn. 16 Co 273/2008
z 11. decembra 2008 tak, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil, pričom
vyslovil právny názor, že „sťažovateľkám 1) a 2) vzniklo v zmysle ustanovenia § 839
Obč. zák. právo na výplatu podielu na majetku získanom činnosťou združenia v peniazoch
a podľa stavu v deň vystúpenia resp. právo podľa ustanovenia § 841 Obč. zák. na vrátenie
hodnôt poskytnutých na účel združenia a vyporiadanie sa medzi členmi združenia o majetok
získaný výkonom spoločnej činnosti združenia spôsobom určeným v zmluve, inak rovným
dielom. Podľa názoru odvolacieho súdu to, či predmetné nehnuteľností v čase existencie
združenia tvorili podielové, prípadne aj bezpodielové spoluvlastníctvo je vo vzťahu k otázke
vyporiadania sa o majetok získaný výkonom spoločnej činnosti združenia otázkou
predbežnou, a preto nie je daný naliehavý právny záujem na určení tejto predbežnej otázky,
ak možno priamo žalovať určenie existencie alebo neexistencie samotného práva alebo
právneho vzťahu, teda vyporiadanie majetku združenia získaného výkonom spoločnej
činnosti združenia, v zmysle ustanovenia § 841 Obč. zák., ak nedôjde k dohode medzi
členmi združenia. Napokon tento odvolací súd v odôvodnení potvrdzujúceho rozhodnutia
uviedol, že právny názor súdu I. st. o neexistencii naliehavého právneho záujmu
sťažovateliek 1) a 2) na požadovanom určení vlastníckeho práva k predmetným
nehnuteľnostiam je konformný aj s rozhodnutím Najvyššieho súdu SR č. 1 Cdo 96/2006
(ktoré rozhodnutie sa však zaoberá podľa názoru sťažovateliek 1) a 2) posúdením celkom
iných skutočností, než ako boli predmetom ich určovacieho návrhu).“.
Sťažovateľky majú však na vec iný právny názor, preto sa domnievajú, že rozsudkom
okresného súdu sp. zn. 17 C 56/04 z 5. júna 2008 a rozsudkom krajského súdu
sp. zn. 16 Co 273/08 z 11. decembra 2008 bolo porušené ich základné právo vlastniť
majetok garantované v čl. 20 ods. 1 ústavy.
Na základe uvedeného sťažovateľky ústavnému súdu navrhujú, aby vydal tento
nález:
„1) Základné právo Ing. M. M. a M. M. vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky bolo rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica č. 17 C 56/2004-355
zo dňa 5. 6. 2008 a rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. 16 Co 273/2008-448
zo dňa 11. 12. 2008 porušené.
2) Rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica č. 17 C 56/2004-355 zo dňa 5. 6. 2008
a rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č. 16 Co 273/2008-448 zo dňa 11. 12. 2008
sa zrušujú v celom rozsahu a vec sa vracia na ďalšie konanie Okresnému súdu Banská
Bystrica...“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanovených zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam alebo slobodám
je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy subsidiárna, lebo je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv
a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.
Sťažovateľky na ústavnom súde namietali, že citovanými rozhodnutiami okresného
súdu a krajského súdu, ktorými bola zamietnutá ich určovacia žaloba o určenie vlastníckeho
práva k nehnuteľnostiam, bolo porušené ich základné právo zaručené v čl. 20 ods. 1 ústavy.
Vychádzajúc z uvedeného princípu subsidiarity ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti teda skúmal, či má právomoc konať o sťažnosti sťažovateliek,
a dospel k záveru, že ochranu vlastníckemu právu pred jeho ohrozením alebo porušením
zásadne poskytujú všeobecné súdy, nie ústavný súd.
Podľa čl. 142 ods. 1 prvej vety ústavy súdy rozhodujú o občianskoprávnych
a trestných veciach.
V súlade so svojou doterajšou judikatúrou (napr. IV. ÚS 116/05, III. ÚS 218/07,
III. ÚS 70/08) ústavný súd poznamenáva, že absencia porušenia ústavnoprávnych princípov
vylučuje založenie sekundárnej zodpovednosti všeobecných súdov za porušenie základných
práv sťažovateľa hmotnoprávneho charakteru podľa čl. 20 ods. 1 ústavy. Ústavný súd
zastáva názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom
základných práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný
súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy
(napr. II. ÚS 78/05). V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou inštanciou voči
všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy
v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové
a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal
dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový základ
rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy
(II. ÚS 71/07). Rozhodovanie o základnom práve podľa čl. 20 ods. 1 ústavy všeobecným
súdom a nevyhovenie návrhu nemožno chápať ako poškodenie označených základných práv
sťažovateliek podľa ústavy.
Vychádzajúc z obsahu sťažnosti a namietaného porušenia základného práva
sťažovateliek ústavný súd konštatuje, že nie je oprávnený konať a rozhodovať v tejto veci,
pretože o nej konali a rozhodli všeobecné súdy. Navyše z odôvodnenia sťažnosti, ale najmä
petitu sťažnosti, ktorým je ústavný súd pri svojom rozhodovaní podľa § 20 ods. 3 zákona
o ústavnom súde viazaný, nevyplýva námietka sťažovateliek, že všeobecný súd súčasne
porušil aj niektoré z ich ďalších základných práv vyplývajúcich z čl. 46 až čl. 50 ústavy.
Preto bolo potrebné sťažnosť sťažovateliek odmietnuť pre nedostatok právomoci
ústavného súdu (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa ostatnými nárokmi
sťažovateliek nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 21. apríla 2009